Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. marec 2015

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 8C/47/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3813201798
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Robert Šorl PhD.
ECLI: ECLI:SK:OSPD:2015:3813201798.5

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prievidza samosudcom JUDr. Robertom Šorlom, PhD v právnej veci navrhovateľa: CASH
COLLECTORS SK s.r.o. so sídlom Mlynské Nivy 49, 821 09 Bratislava, IČO: 44 703 015, zastúpený
Havel, Holásek & Partners s.r.o. so sídlom Mlynské Nivy 49, 821 09 Bratislava proti odporcovi: Q.
K., narodený XX.XX.XXXX, bytom D. XX/X, H., za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu:
Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, IČO: 42 176 778 so sídlom Námestie Legionárov
5, Prešov, zastúpený advokátom JUDr. Andrejom Cifrom so sídlom Kráľa 5/A, Lučenec o zaplatenie
3.789,22 eur s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

Vedľajšie účastníctvo Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS na strane odporcu sa p r i p
ú š ť a.
Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi 1.042,80 eur s úrokom z omeškania v sadzbe 9 % ročne z
43,45 eur od 21.2.2009 do zaplatenia, z 43,45 eur od 21.3.2009 do zaplatenia, z 43,45 eur od 21.4.2009
do zaplatenia, z 43,45 eur od 21.5.2009 do zaplatenia, z 43,45 eur od 21.6.2009 do zaplatenia, z 43,45
eur od 21.7.2009 do zaplatenia, z 43,45 eur od 21.8.2009 do zaplatenia, z 43,45 eur od 21.9.2009 do
zaplatenia, z 43,45 eur od 21.10.2009 do zaplatenia, z 43,45 eur od 21.11.2009 do zaplatenia, z 43,45
eur od 21.12.2009 do zaplatenia, z 43,45 eur od 21.1.2010 do zaplatenia, z 43,45 eur od 21.2.2010 do
zaplatenia, z 43,45 eur od 21.3.2010 do zaplatenia, z 43,45 eur od 21.4.2010 do zaplatenia, z 43,45
eur od 21.5.2010 do zaplatenia, z 43,45 eur od 21.6.2010 do zaplatenia, z 43,45 eur od 21.7.2010 do
zaplatenia, z 43,45 eur od 21.8.2010 do zaplatenia, z 43,45 eur od 21.9.2010 do zaplatenia, z 43,45 eur
od 21.10.2010 do zaplatenia, z 43,45 eur od 21.11.2010 do zaplatenia, z 43,45 eur od 21.12.2010 do
zaplatenia, z 43,45 eur od 21.1.2011 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
V prevyšujúcej časti sa návrh z a m i e t a.
Navrhovateľ je p o v i n n ý nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu trovy právneho
zastúpenia vo výške 44,96 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti
rozsudku samostatným uznesením.
Uznesenie zo dňa 11.12.2014, č.k. 8C/47/2013-113, ktorým bola advokátovi navrhovateľa uložená
poriadková pokuta sa z r u š u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa 4.2.2013 proti odporcovi domáhal zaplatenia 3.789,22
eur s úrokom z 3.306,67 eur vo výške 17,30 % ročne a s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne
od 21.11.2011 do zaplatenia a náhrady trov konania, pričom tvrdil, že jeho právny predchodca poskytol
odporcovi úver, ktorý odporca riadne nesplácal.
Proti nároku, ktorý si uplatnil navrhovateľ, vzniesol vedľajší účastník zastúpený advokátom námietku
premlčania. Proti vstupu vedľajšieho účastníka na strane odporcu vzniesol navrhovateľ prostredníctvom
svojho advokáta podaním doručeným súdu dňa 10.5.2013 námietku, o ktorej bolo rozhodnuté
uznesením zo dňa 16.8.2013, ktoré po odvolaní navrhovateľa nadobudlo právoplatnosť dňa 24.3.2014

tak, že vedľajšie účastníctvo sa pripúšťa. Napriek tomu navrhovateľ podaním doručeným súdu dňa
19.1.2015 znovu vzniesol námietku proti vstupu vedľajšieho účastníka do konania na stranu odporcu,
pričom túto námietku odôvodnil tým, že dňa 1.1.2015 nadobudla účinnosť novela Občianskeho súdneho
poriadku, ktorá v § 93 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku pre účinnosť vstupu vedľajšieho účastníka
vyžaduje to, aby so vstupom vedľajšieho účastníka súhlasil i účastník, na stranu ktorého vedľajší
účastník vstúpil. S uvedeným právnym posúdením nemožno súhlasiť, keďže podmienka súhlasu so
vstupom vedľajšieho účastníka sa vzťahuje len taký vstup vedľajšieho účastníka, ku ktorému došlo až po
účinnosti uvedenej novely. Na vstup vedľajšieho účastníka v tomto konaní uvedená novela nemá žiaden
vplyv, súhlas odporcu nie je potrebný tak, ako to je uvedené v už predchádzajúcich rozhodnutiach na
čl. 63 a 76.
Súd vykonal všetky účastníkmi navrhnuté dôkazy, a to zmluva o splátkovom úvere (čl. 9), všeobecné
obchodné podmienky (čl. 10 - 17), výpis z bankovej knihy (čl. 18), oznámenia o postúpení pohľadávky
(čl. 20 - 22), výpisy z účtu (čl. 89 - 95), sadzobník poplatkov (čl. 96 - 97). Z vykonaného dokazovania s
ohľadom na to, čo v priebehu konania tvrdili účastníci konania, boli zistené nasledovné skutočnosti:
Slovenská sporiteľňa, a.s. ako veriteľ a odporca ako dlžník uzavreli dňa 20.1.2006 zmluvu, na základe
ktorej bol odporcovi poskytnutý úver vo výške 50.000,- Sk, pri úrokovej sadzbe 17,30 % ročne, poplatku
za správu úveru vo výške 50,- Sk mesačne, ktorý sa odporca spolu s úrokom zaviazal vrátiť v
pravidelných mesačných splátkach vo výške 1.309,- Sk mesačne, splatných vždy do 20. dňa mesiaca,
a to pri splatnosti prvej splátky dňa 20.2.2006 a poslednej dňa 20.1.2011. V článku II bod 3. zmluvy
bolo dohodnuté, že splatné úroky a splatné poplatky sa dňom ich splatnosti uvedenej v základných
podmienkach zmluvy, pripíšu k istine a stávajú sa jej súčasťou. V článku III bod 4. zmluvy bolo dohodnuté,
že dlžník je povinný v prípade omeškania so splácaním pohľadávky z úveru, platiť úrok z omeškania vo
výške určenej veriteľom. V článku III bod 5. bolo dohodnuté, že výška poslednej splátky bude tvorená
zostatkom pohľadávky z úveru. V článku IV bod 1. zmluvy bolo dohodnuté, že veriteľ úročí úver úrokovou
sadzbou dohodnutou v základných podmienkach zmluvy. Slovenská sporiteľňa, a.s. na základe zmluvy
zo dňa 21.10.2010 previedla pohľadávku proti odporcovi na tretí subjekt, ktorý túto pohľadávku na
základe zmluvy zo dňa 1.12.2010 previedol na navrhovateľa.
Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka účinného do 31.1.2013 ak je dlžník v omeškaní so
splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania
dohodnuté v zmluve. Ak úroky z omeškania neboli dohodnuté, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania
podľa predpisov občianskeho práva. Ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je
spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov
občianskeho práva.
Podľa § 3 ods. 1 nariadenia č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka účinného do 31.1.2013 výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia
ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu.
Podľa § 387 ods. 1 Obchodného zákonníka právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej
zákonom.
Podľa § 388 ods. 1 Obchodného zákonníka premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany
nezaniká, nemôže ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí
premlčacej doby.
Podľa § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť
premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento zákon neustanovuje niečo iné.
Podľa § 392 ods. 2 Obchodného zákonníka pri práve na čiastkové plnenie plynie premlčacia doba
pre každé čiastkové plnenie samostatne. Ak sa pre nesplnenie niektorého čiastkového záväzku stane
splatný celý záväzok, plynie premlčacia doba od doby splatnosti nesplneného záväzku.
Podľa § 397 Obchodného zákonníka ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia
doba štyri roky.
Právny predchodca navrhovateľa s odporcom uzavrel zmluvu, v ktorej bolo uvedené, že sa uzaviera ako
zmluva o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka. Okrem tohto právneho posúdenia právneho úkonu
medzi účastníkmi, ktorým súd zásadne viazaný nie je, je z tohto dojednania účastníkov zrejmá ich vôľa
podriadiť svoj právny vzťah podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka pod ustanovenia Obchodného
zákonníka. Súd uvedené dojednanie o voľbe Obchodného zákonníka na právny vzťah účastníkov

posúdil ako platné, keďže nebolo v rozpore so žiadnym ustanovením zákona, či skôr deklarovalo právny
stav, podľa ktorého treba vzťah účastníkov posúdiť ako absolútny obchod.
Zo zmluvy uzavretej medzi účastníkmi bolo zrejmé, že voľou právneho predchodcu navrhovateľa bolo
poskytnúť za odplatu peňažné prostriedky odporcovi, pričom vôľou odporcu bolo takto poskytnuté
peňažné prostriedky prijať a zaplatiť za ne dohodnutú odplatu vo forme úroku. Preto je zrejmé, že
dojednania účastníkov obsahovali všetky nevyhnutné prvky zmluvy o úvere, podľa ktorej sa zaväzuje
veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník
sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Preto v prípade účastníkov bola
nepochybne uzavretá zmluva o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka. Bolo vylúčené posúdenie
zmluvy medzi účastníkmi ako zmluvy o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka, keďže peňažné
prostriedky boli právnym predchodcom navrhovateľa odporcovi poskytnuté na základe predchádzajúcej
predzmluvnej žiadosti so zrejmou vôľou oboch zmluvných strán, ktorá spočívala v tom, že za poskytnutie
peňazí sa zaplatí úrok. Zmluva medzi účastníkmi konania mala zrejmý konsenzuálny a nie reálny
charakter, ako tomu je v prípade uzavretia zmluvy o pôžičke. Inak povedané, zmluvný vzťah medzi
účastníkmi nebol založený tým, že navrhovateľ reálne odovzdal peniaze, ale tým, že sa stretla vôľa
účastníkov uzavrieť zmluvu za určitých podmienok. Posúdenie zmluvy ako zmluvy o úvere, na ktorú
sa vzťahuje Obchodný zákonník vyplýva aj z nepochybného úmyslu zákonodarcu posudzovať zmluvy
týkajúce sa úverových vzťahov podľa Obchodného zákonníka, ktorý v § 261 ods. 3 písm. d) a e)
Obchodného zákonníka konštruuje zmluvy týkajúce sa úverov a rôznych iných peňažných vzťahov ako
absolútne obchody.
Okrem Obchodného zákonníka sa na vzťah účastníkov vzťahujú aj ustanovenia zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch, pričom spotrebiteľský úver nemožno považovať za samostatný zmluvný
typ, čo vyplýva z § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého
spotrebiteľským úverom sa rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy
o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. Z toho
ustanovenia je zrejmé, že zákon o spotrebiteľských úveroch nekonštituuje vo svojich ustanoveniach
osobitný zmluvný typ spotrebiteľského úveru, ale vytvára právny rámec pre všetky zmluvné typy, či už
podľa Občianskeho alebo Obchodného zákonníka, ktorých podstatou je dočasné poskytnutie peňažných
prostriedkov v akejkoľvek právnej forme. Pod právnou formou podľa § 2 písm. a) zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch možno rozumieť len niektorý, či už v zákone výslovne upravený zmluvný
typ alebo medzi účastníkmi nepomenovanou zmluvou vytvorený vzťah, ktorého podstatou je dočasné
poskytnutie peňažných prostriedkov.
Z obsahu zmluvy uzavretej medzi účastníkmi je zrejmé, že sa netýka podnikateľskej činnosti odporcu.
Preto sa na zmluvu použijú okrem ustanovení Obchodného zákonníka aj ustanovenia §§ 52 - 54
Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Okrem toho bolo nevyhnutné vyporiadať sa s
otázkou, či medzi navrhovateľom a odporcom ide o občianskoprávny a nie obchodnoprávny vzťah, a
z toho dôvodu treba posudzovať prípadné premlčanie nároku a uznanie záväzku podľa ustanovení
Občianskeho a nie Obchodného zákonníka. Je zrejmé, že právny predchodca navrhovateľa a odporca
pri uzavretí zmluvy vychádzali z toho, že si na svoj vzťah, hoci to pre absolútny obchodnoprávny
charakter zmluvy o úvere ani urobiť nemuseli, zvolili Obchodný zákonník. Ako jediný dôvod toho, že by
sa dojednanie o voľbe Obchodného zákonníka malo posudzovať ako neplatné, prichádza do úvahy to, že
ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 Občianskeho zákonníka. S takýmto právnym názorom
nemožno súhlasiť, keďže osobitné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách dojednanie Obchodného
zákonníka na určitý právny vzťah výslovne nevylučujú, pričom samotný Obchodný zákonník konštruuje
výslovne spotrebiteľské vzťahy, a to nielen zmluvu o úvere, ale napr. aj zmluvy o bežnom a vkladovom
účte, resp. vzťahy z cestovného šeku, ako absolútne obchody. To, že i spotrebiteľskú zmluvu možno
uzavrieť aj podľa Obchodného zákonníka, je zrejmé zo znenia § 369 ods. 3 Obchodného zákonníka,
podľa ktorého ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť
úroky z omeškania najviac do výšky stanovenej podľa predpisov občianskeho práva. V tomto ustanovení
zákonodarca jednoznačne akceptuje vznik spotrebiteľských vzťahov i v rámci Obchodného zákonníka.
Nielen preto vôbec neobstoja názory o údajnej nevýhodnosti Obchodného zákonníka pre spotrebiteľa,
ktoré vychádzajú z eklektívneho a izolovaného porovnávania niektorých právnych inštitútov v ich
úprave podľa Občianskeho a Obchodného zákonníka. Nepochybne je niekedy Obchodný zákonník pre
spotrebiteľa ako dlžníka nevýhodný (napr. na prvý pohľad, no nie v každom prípade, v určení premlčacej
doby štyroch rokov, na rozdiel od trojročnej premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka), no
inokedy je pre dlžníka spotrebiteľa výhodnejšia aplikácia Obchodného zákonníka namiesto Občianskeho
zákonníka (napr. pri určení dĺžky premlčacej doby po uznaní záväzku, keď Obchodný zákonník určuje
premlčaciu dobu v trvaní štyroch rokov a Občiansky zákonník v trvaní desiatich rokov).

Vo vzťahu k navrhovateľom uplatnenému návrhu nebola čiastočne dôvodná námietka premlčania
vedľajšieho účastníka na strane odporcu, ktorá vychádzala z nesprávneho právneho posúdenia
otázky dĺžky premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka, keďže na vzťah účastníkov sa vzťahuje
premlčacia doba podľa § 397 Obchodného zákonníka. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že
navrhovateľom poskytnuté peňažné prostriedky mal odporca vrátiť spolu s úrokom v mesačných
splátkach vo výške 1.309,- Sk mesačne, splatných vždy do 20. dňa mesiaca, a to pri splatnosti prvej
splátky dňa 20.2.2006 a poslednej dňa 20.1.2011. Z tohto skutkového zistenia je zrejmé, že k začatiu
plynutia premlčacej doby dochádzalo podľa § 392 ods. 2 Obchodného zákonníka samostatne vo vzťahu
ku každej zo splátok úveru. Preto už odo dňa splatnosti každej splátky samostatne mohol právny
predchodca navrhovateľa alebo navrhovateľ podľa § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka uplatniť dlh
z každej splátky proti odporcovi na súde, a preto vždy 20. deň mesiaca začala plynúť štvorročná
premlčacia doba podľa § 397 Obchodného zákonníka, ktorá uplynula vždy do štyroch rokov odo dňa
splatnosti splátok. Navrhovateľ podal návrh na súde až dňa 4.2.2013, teda po uplynutí štvorročnej
premlčacej doby ku všetkým splátkam, ktorých splatnosť nastala do 4.2.2009. Preto súd na námietku
premlčania zamietol návrh sčasti všetkých plnení (vrátene úrokov z omeškania z týchto plnení), ktorých
splatnosť nastala pred 4.2.2009. Po 4.2.2009 sa stali splatnými len splátky dlhu vo výške pôvodne
dohodnutých 1.309,- Sk, teda 43,45 eur za obdobie mesiacov február 2009 až január 2011, teda za
obdobie 24 mesiacov, čo je spolu 1.042,80 eur. Preto súd návrhu vyhovel sčasti o zaplatenie 1.042,80
eur a v prevyšujúcej časti návrh zamietol. Súd navrhovateľovi priznal z dôvodne uplatnených 24 splátok
úveru, úrok z omeškania a v sadzbe 9 %, a to vždy pri každej splátke od 21. dňa mesiaca do zaplatenia.
Z týchto dôvodne uplatnených splátok súd navrhovateľovi nepriznal a zamietol nedôvodne uplatnený
úrok v sadzbe 17,30 % ročne, keďže zo zistených skutočností spočívajúcich v dojednaniach v zmluve
o úvere nemožno dospieť k záveru, že z nezaplatených splátok úveru navrhovateľovi vznikol nárok
na zaplatenie iného plnenia (teda aj úroku), ako úroku z omeškania. Článok II bol 3. zmluvy obsahuje
ustanovenie o pripisovaní úroku a poplatkov k istine, zmluva však neobsahuje ustanovenie, z ktorého
by bolo možné vyvodiť to, že takáto istina je predmetom úročenia dohodnutým úrokom, pričom článok
III bod 4. zmluvy uvádza len úrok z omeškania ako následok omeškania a článok IV bod 1. zmluvy
stanovuje, že predmetom úročenia úrokom je len úver, teda nie istina vytváraná kapitalizovaním
nezaplatených splátok. Voči námietke premlčania nebolo dôvodné navrhovateľom uvádzané skutkové
zistenie spočívajúce v zmluvnom dojednaní, podľa ktorého výška poslednej splátky úveru bude tvorená
zostatkom pohľadávky z úveru, keďže takéto dojednanie nemení nič na tom vyššie uvedenom závere, že
navrhovateľ, resp. jeho právny predchodca sa mohli domáhať plnenia odo dňa nasledujúceho splatnosti
každej splátky.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého
ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že
žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Vedľajší účastník bol úspešný sčasti, v ktorej bol
návrh zamietnutý, teda sčasti o zaplatenie 2.746,42 eur, čo je 72,48 % predmetu konania a neúspešný
sčasti o zaplatenie 1.042,80 eur, čo je 27,52 % predmetu konania. Preto má vedľajší účastník proti
navrhovateľovi právo na náhradu 44,96 % trov. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 151 ods.
7 Občianskeho súdneho poriadku tak, že navrhovateľ je povinný nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na
strane odporcu trovy právneho zastúpenia vo výške 44,96 % s tým, že o výške náhrady trov konania
rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.
O zrušení uznesenia zo dňa 11.12.2014, č.k. 8C/47/2013-113, ktorým bola advokátovi navrhovateľa
uložená poriadková pokuta bolo rozhodnuté, podľa § 210a Občianskeho súdneho poriadku, podľa
ktorého uznesenie, ktorým bolo uložené poriadkové opatrenie (§ 53), môže na odvolanie zmeniť priamo
súd prvého stupňa, pokiaľ odvolaniu v celom rozsahu vyhovie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Okresnom súde Prievidza do 15 dní odo dňa jeho
doručenia písomne v dvoch vyhotoveniach.
Podľa § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach
(§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.