Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. marec 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Sža/10/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014201097
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Berthotyová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:7014201097.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej,

PhD. a z členiek JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Henčekovej, PhD. v právnej veci navrhovateľa: U.
A.V.,nar.XX.XX.XXXXvC.,U.,štátnejpríslušnostiEritrea,poslednýtrvalýpobytvkrajinepôvodumesto
F., mestská časť R. X, ul. H., bez bližšieho označenia čísla domu, provincia Anseba, Eritrea, t. č. J. XXX/
XX, XXX XX B. - R., Slovenská republika (ďalej len „SR"), zastúpený: Mgr. Jarmila Vargová, advokátka,
Brečtanová 21, 831 01 Bratislava, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný
úrad, Pivonková ul. č. 6, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu ČAS:
MU-68-22/PO-Ž-2014 zo dňa 8. augusta 2014, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského

súdu v Košiciach č. k. 4Saz/6/2014-20 zo dňa 27. novembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 4Saz/6/2014-20 zo dňa
27. novembra 2014 m e n í tak, že rozhodnutie odporcu ČAS: MU-68-22/PO-Ž-2014 zo dňa 8. augusta
2014 v časti o neudelení azylu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.

Predmet konania

Krajský súd v Košiciach rozsudkom uvedeným vo výroku potvrdil rozhodnutie ČAS: MU-68-22/PO-
Ž-2014 zo dňa 08.08.2014 v časti o neudelení azylu, ktorým odporca podľa § 13 ods. 1, § 13c ods. 1
zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v čase

vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej len ,,zákon o azyle") navrhovateľovi neudelil azyl na území
Slovenskej republiky a súčasne mu poskytol podľa §13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle doplnkovú ochranu
na dobu jedného roka od právoplatnosti rozhodnutia.

Krajský súd v dôvodoch rozsudku uviedol, že preskúmal rozhodnutie odporcu v rozsahu dôvodov
uvedených v opravnom prostriedku a dospel k záveru, že rozhodnutie odporcu v napadnutej časti bolo
vydané v súlade so zákonom.

Krajský súd poukázal na to, že navrhovateľ svoju azylovú žiadosť zakladal predovšetkým na

prenasledovaní z dôvodu: dezercie z povinnej vojenskej služby, úteku z väzenia, príslušnosti k cirkvi
Pentecoste, požiadania o azyl v inej krajine.Mal za preukázané, že dezertéri predstavujú rizikovú skupinu, ktorej by mala byť poskytnutá
medzinárodná ochrana vo forme azylu. Považoval za nepochybné, že v krajine pôvodu sú členovia cirkvi
Pentecoste prenasledovaní.

Navrhovateľ sa nechce a nemôže vrátiť do krajiny pôvodu, pretože je považovaný za dezertéra a
osobu, vyhýbajúcu sa vojenskej službe. Za prejav politickej opozície voči vláde sú považované osoby,
ktoré nelegálne prekročili eritrejské hranice. Navrhovateľ poukázal na správne zistenie odporcu, že
navrhovateľovi, ako neúspešnému žiadateľovi o azyl, v prípade návratu do krajiny pôvodu by hrozilo
uväznenie a teda aj mučenie, ktoré je pravidlom v eritrejských väzniciach.

Navrhovateľ mal za to, že odporca zle situáciu vyhodnotil a zle právne posúdil, keď obavy navrhovateľa
subsumoval iba pod dôvody napĺňajúce hrozby vážneho bezprávia.

Krajský súd uviedol, že dôvodom neudelenia azylu navrhovateľovi bolo nesplnenie relevantných
podmienok pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle. Navrhovateľ žiadosť o udelenie azylu zdôvodnil
v Dotazníku žiadateľa o udelenie azylu zo dňa 01.04.2014 skutočnosťou „že v Eritrei vládne diktátorský
režim, ktorý porušuje ľudské práva, najmä právo na voľný pohyb, právo na slobodu vierovyznania". Ďalej

uviedol, že bol nútený proti svojej vôli a slobodnému rozhodnutiu slúžiť v armáde, je hľadaný armádou
a chcel by viesť riadny, pokojný a zmysluplný život v nejakej bezpečnej krajine, ktorá zaručuje ľudské
práva a slobody, bez stresu a tlaku a byť sám sebou. Týmto skutočnostiam odporca venoval náležitú
pozornosť a vykonal dokazovanie okrem výsluchu navrhovateľa aj obsahom správ o krajine pôvodu (č.
1. 55-66 a 70-75 administratívneho spisu), ktorých podstatnú časť v rozhodnutí s uvedením zdrojov aj

uviedol.Krajskýsúdpriposudzovanírozhodnutiaodporcupoukazujenaskutočnosť,žeodporcasprávne
vyhodnotil výpoveď navrhovateľa vo všetkých dôvodoch jeho odchodu z krajiny pôvodu.

K výroku o neudelení azylu navrhovateľovi krajský súd zdôraznil, že predpokladom udelenia azylu podľa
§ 8 zákona o azyle je existencia opodstatnených obáv z prenasledovania z dôvodov uvedených v
tomto zákonnom ustanovení. Podľa názoru krajského súdu k naplneniu a preukázaniu konania, ktoré

zákon o azyle definuje ako prenasledovanie (§ 2 písm. d/ bod 1), okrem všeobecných predpokladov
(objektívna situácia) musí pristúpiť aj individuálne konanie subjektov, smerujúce voči konkrétnej osobe -
navrhovateľovi. V prejednávanej veci však faktor prenasledovania alebo jeho hrozby nebol naplnený. Iba
za predpokladu naplnenia týchto predpokladov môže dôjsť k splneniu ďalšej podmienky udelenia azylu,
teda opodstatnenosti prezentovaných obáv, čo v danom individuálnom prípade nebolo preukázané.

Odporca sa vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal dôvodmi žiadosti navrhovateľa o udelenie azylu.
Tieto skutočnosti potom vyhodnotil z hľadiska kritérií uvedených v zákone o azyle a Ženevského
dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951. Z uvedených dôvodov po právnej stránke neboli
splnené predpoklady udelenia azylu navrhovateľovi v zmysle zákona o azyle.

Podľa krajského súdu záver odporcu o tom, že navrhovateľ nesplnil podmienky pre udelenie azylu v

zmysle zákona o azyle je vecne správny vzhľadom na záver odporcu o tom, že v danom prípade sa
zjavne jedná o žiadateľa o azyl, ktorý objektívne nečelil žiadnemu prenasledovaniu zo strany štátnych
orgánov. Obdobne navrhovateľ nečelil ani takému konaniu zo strany neštátnych pôvodcov. Navrhovateľ
nebol nikdy vo väzení, nemal problémy s políciou, príp. inými štátnymi orgánmi.

Navrhovateľ síce v opravnom prostriedku poukázal na povinnú vojenskú službu v krajine pôvodu a

s tým súvisiacu problematiku dezertérov, ale tak, ako to vyplýva aj z Príručky UNHCR z roku 1992
- Kritériá a postupy pri udeľovaní statusu utečenca podľa Konvencie z roku 1951 a podľa Protokolu
z roku 1967 o postavení utečencov (bod 167. a nasl.), za utečencov nemožno považovať osoby, ak
jediným motívom pre zbehnutie alebo vyhnutie sa vojenskej službe bola nechuť k vojenskému výcviku
alebo strach z boja. Na druhej strane UNHCR uznáva, že pokiaľ by si výkon vojenskej služby vyžiadal

účasť vo vojenských operáciách, ktoré sú v rozpore s jeho vnútorným politickým, náboženským alebo
morálnym presvedčením alebo svedomím, je možné trest alebo jeho hrozbu za dezerciu alebo vyhnutie
sa vojenskej službe považovať za prenasledovanie. Výnimočnými situáciami pritom musia byť vojenské
operácie (činy) podľa § 13 ods. 2 zákona o azyle, ktoré sú zavrhnutiahodné z pohľadu medzinárodného
spoločenstva pre ich rozpor s morálkou. Trest hroziaci žiadateľovi o azyl za dezerciu alebo vyhnutie sa

vojenskej službe je možné považovať za prenasledovanie, až po splnení týchto ostatných predpokladov
definície.Skutočnosti uvádzané navrhovateľom v priebehu celého azylového konania sa krajskému súdu
javili z hľadiska bezprostredného ohrozenia navrhovateľa v prípade zotrvania v krajine pôvodu ako
neopodstatnené a nasvedčujú iným pohnútkam navrhovateľa než tým, ktoré sú ako dôvody pre udelenie

azylu uvedené v Ženevskom dohovore a zákone o azyle a potvrdzujú záver, že v prípade navrhovateľa
nie sú splnené podmienky pre udelenie azylu podľa § 8 alebo § 10 zákona o azyle. Sám navrhovateľ
uviedol, že okrem uvedených problémov súvisiacich s výkonom povinnej vojenskej služby a jeho
uväznenia za dezerciu iné problémy so štátnymi orgánmi nemal.

K námietke navrhovateľa, týkajúcej sa opomenutia skúmania postavenia príslušníkov náboženstva

Pentecoste, krajský súd dodal, že navrhovateľ v rámci správneho konania neuviedol skutočnosti, ktoré
by nasvedčovali tomu, že by bol prenasledovaný z dôvodu príslušnosti k tejto cirkvi. V Dotazníku
žiadateľa o udelenie azylu zo dňa 01.04.2014 uviedol len, že „vláda v Eritrei od roku 2002 uzatvorila
všetky kostoly cirkvi Pentacoste a prenasleduje všetkých kňazov tejto cirkvi a uväzňuje ich".

V prípade navrhovateľa nebola podľa krajského súdu preukázaná opodstatnenosť obáv z
prenasledovania z rasových, národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov zastavania určitých

politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevského
dohovoru z roku 1951 o postavení utečencov a zo zákona o azyle.

Krajský súd uviedol, že sa podrobne zaoberal všetkými námietkami navrhovateľa uplatnenými v
opravnom prostriedku a postup odporcu považuje v celom rozsahu za správny, v súlade so zákonom o
azyle, keď v zmysle ustanovení § 13 ods. 1 zákona o azyle odporca navrhovateľovi azyl neudelil.

Krajský súd preto nepovažoval námietky opravného prostriedku navrhovateľa ohľadne nedostatočného
zistenia skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia veci za dôvodné. Námietky navrhovateľa
nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.

Krajský súd považoval za zrejmé, z akých argumentov odporca pri svojom rozhodovaní vychádzal,
pričom dospel k záveru, že ten rozsiahle dokazovanie vykonal a vyhodnotil riadnym spôsobom. Riadne

zistil skutkový stav veci a z tohto podkladu neskôr vychádzal pri svojom rozhodnutí o neexistencii
dôvodov pre udelenie azylu v zmysle ustanovení § 8 a § 10 zákona o azyle, podľa ustanovenia § 13
ods. 1 zákona o azyle.

Odporca sa podrobne zaoberal všetkými skutočnosťami, k ich vyhodnoteniu krajský súd nemal žiadne
výhrady, a preto bolo potrebné podľa krajského súdu rozhodnutie odporcu v časti výroku o neudelení

azylu ako vecne správne.

II.

Stručné zhrnutie odvolacích dôvodov navrhovateľa

Proti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, v ktorom uviedol, že je muž, štátnej
príslušnosti Eritrea, príslušníka etnickej skupiny Tigriňa. Navrhovateľ spresnil, že je v bojaschopnom

veku, preto podlieha povinnej vojenskej odvodovej povinnosti, z ktorej opakovane dezertoval, a aj z tohto
dôvodusaobávamožnéhoväzeniaatiežnáslednéhopovolaniadovojenskejslužby,vktorejnavrhovateľ
odslúžil už 8 rokov. Navrhovateľ je náboženského vyznania Pentecoste.

Navrhovateľ uviedol, že požiadal o udelenie azylu z nasledujúcich dôvodov:

- hrozba prenasledovania z dôvodu opakovanej dezercie z povinnej vojenskej služby,

- obavy z možného väznenia za dezerciu,

- obavy pred ďalším núteným nástupom do vojenskej služby,

- obavy pred eritrejskou vládou a jej porušovaním ľudských práv, a to najmä práva na slobodu pohybu
a práva na slobodu vierovyznania.

Odporca však vydal rozhodnutie ČAS: MU-68-22/PO-Ž-2014, ktorým síce poskytol navrhovateľovi

doplnkovú ochranu, avšak neudelil mu azyl.Navrhovateľ podal proti predmetnému rozhodnutiu odporcu opravný prostriedok z dôvodu, že
rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a že zistenie
skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci.

Nakoľko so závermi krajského súdu navrhovateľ vyjadril nesúhlas, podal odvolanie z nasledovných
dôvodov:

- súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností,

- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

- rozhodnutie súdu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.

K neúplnému zisteniu skutkového stavu veci

Podľa navrhovateľa krajský súd, tak ako aj odporca pred ním, nedostatočne zistil skutkový stav veci s
ohľadom na postavenie navrhovateľa ako osoby vyhýbajúcej sa vojenskej službe. Poukázal na to, že v
Eritree je povinná vojenská služba. Nenastúpenie alebo dezertovanie z armády je vnímané ako politická
opozícia voči vláde, a že takéto osoby sú bezpečnostnými silami mučené a väznené bez riadneho

obvinenia, či súdu. V prípade nenastúpenia na vojenskú službu takéto osoby môžu čeliť nehumánnym
trestom, preto by im podľa Príručky UNHCR: Posudzovanie potreby medzinárodnej ochrany pre
žiadateľov z Eritree, mal byť poskytnutý azyl. Podľa navrhovateľa v jeho prípade sa jednoznačne jedná
o prenasledovanie vo forme zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú
diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie

k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom
stíhaní alebo treste, trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase
konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2.

Navrhovateľ poukázal na to, že v opravnom prostriedku doložil množstvo správ a aj vyššie spomínanú
Príručku UNHCR, ktoré tieto skutočnosti preukazujú, a to na strane 4-6.

Podľa navrhovateľa krajský súd sa vôbec nezaoberal správami citovanými v opravnom prostriedku,
ako dôkazmi, ktoré mal vykonať (oboznámiť sa s nimi). Situácia v krajine Eritrea presne zodpovedá
situácii, ktorá stavia mužov podliehajúcich povinnej vojenskej službe, v prípade nenastúpenia alebo
dezertovania z armády do situácie, kedy im hrozia zákonné, správne, policajné alebo súdne opatrenia,
ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, odmietnutie súdnej ochrany,

ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, neprimeranom alebo diskriminačnom
trestnom stíhaní podľa § 2 písm. d/ bod 1-4 zákona o azyle. (Tu sa jedná následne i o zjavné zlé právne
posúdenie veci, viac v texte nižšie).

Ide o perzekúciu v zmysle zákona o azyle napĺňajúcu všetky jej pojmové znaky: navrhovateľovi skutočne
hrozí trest a trestné stíhanie za to, že sa vyhýba nástupu na vojenskú službu, pričom dostupné správy

potvrdzujú, že takéto osoby čelia väzneniu v príšerných podmienkach, sú mučení a často krát zmiznú.

Nevykonaním dôkazu - teda správ citovaných v opravnom prostriedku, ako aj tých, ktoré boli založené
do administratívneho spisu odporcu, nezistil krajský súd dostatočne skutkový stav veci. Keby sa krajský
súd dôsledne zaoberal dostupnými správami, musel by dôjsť k záveru, že ide o čin, ktorý napĺňa znaky
prenasledovania.

Rovnako namietal neúplné zistený skutkový stav veci v kontexte nevykonania dôkazu: Príručky UNHCR:
Posudzovanie potreby medzinárodnej ochrany pre žiadateľov z Eritree. Mám za to, že je chybou,
pokiaľ prvostupňový súd nepoužije zásadný dokument, ktorý priamo hovorí o potrebe poskytnutia
medzinárodnej ochrany pre osoby vyhýbajúce sa povinnej vojenskej službe.Podľa Príručky UNHCR: Posudzovanie potreby medzinárodnej ochrany pre žiadateľov z Eritree z
20.04.2011 (UN High Commissioner for Refugees, UNHCR Eligibility Guidelines for Assessing the
International Protection Needs of Asylum-Seekers from Eritrea, 20.04.2011):

„UNHCR sa domnieva, že jedinci s profilmi nižšie uvedenými vyžadujú zvlášť starostlivé posúdenie
možných rizík. Tento zoznam nie je vyčerpávajúci a je založený na informáciách dostupných UNHCR
v čase napísania príručky. Preto by žiadosť nemala byť automaticky považovaná za neopodstatnenú
jednoducho preto, že nepatrí do žiadneho z profilov.(...)

i) Nároky osôb vyhýbajúcich sa vojenskej službe a prebehlíkov

Odmietnutie vykonávať vojenskú službu môže byť posudzované eritrejskými orgánmi, ako výraz

politickej opozície voči vláde. Po ich zatknutí, sú osoby vyhýbajúce sa vojenskej službe a dezertéri
často údajne mučení. Osoby, ktoré sa vyhýbajú vojenskej službe alebo dezertovali možno považovať
za nelojálnych a zradcov voči vláde, a preto môžu byť potrestaný za ich vnímanú zradu. Po zatknutí,
mnoho zadržaných údajne ,,zmizne"....Jedinci vo veku odvodu, ktorí odišli z Eritrey nelegálne, môžu
byť vnímaní ako vyhýbajúci sa vojenskej službe, bez ohľadu na to, či dokončili aktívnu vojenskú službu

alebo boli demobilizovaní."

Význam zisťovania presných a aktuálnych údajov, ktoré má správny orgán v rámci konania pri
posudzovaní žiadosti o azyl posudzovať, a ktoré má zabezpečiť pri posudzovaní opodstatnenosti obáv
z prenasledovania (al. reálnosti ohrozenia vážnym bezprávím) je explicitne vyjadrený v čl. 8 ods.
2 kvalifikačnej smernice, ktorá konštatuje, že pri posudzovaní, či má žiadateľ opodstatnenú obavu

z prenasledovania alebo je reálne ohrozený vážnym bezprávím, alebo má prístup k ochrane proti
prenasledovaniu alebo vážnemu bezpráviu v časti krajiny pôvodu v súlade s odsekom 1, členské štáty
zohľadnia v čase prijímania rozhodnutia o žiadosti všeobecné okolnosti prevládajúce v tejto časti krajiny
aosobnéokolnostižiadateľavsúladesčlánkom4.Natentoúčelčlenskéštátyzabezpečia,abysazískali
presné a aktuálne údaje z príslušných zdrojov, napríklad od Vysokého komisára Organizácie Spojených

národov pre utečencov a Európskeho podporného úradu pre azyl.

K zohľadneniu týchto správ ho preto zaväzuje priamo kvalifikačná smernica. Pokiaľ odporca
nezohľadňoval závery uvedené v uvedenej príručke, nemohol dôsledne zistiť skutkový stav veci, čo
následne viedlo k nesprávnym skutkovým i právnym záverom.

K námietke neposudzovania žiadosti navrhovateľa s ohľadom na jeho príslušnosť k náboženskej

menšine Pentecoste, krajský súd vo svojom rozhodnutí len skonštatoval, že:

„Navrhovateľ v rámci správneho konania neuviedol skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že by bol
prenasledovaný z dôvodu príslušnosti k tejto cirkvi. V Dotazníku žiadateľa o udelenie azylu zo dňa
01.04.2014 uviedol len, že vláda v Eritrei od roku 2002 uzatvorila všetky kostoly cirkvi Pentecoste a
prenasleduje všetkých kňazov tejto cirkvi a uväzňuje ich.".

Takéto skonštatovanie navrhovateľ považuje za absolútne nedostačujúce. Podľa navrhovateľa je
chybou pokiaľ krajský súd nevykonal dôkazy navrhnute v opravnom prostriedku a to predovšetkým už
spomínanú Príručku UNHCR: Posudzovanie potreby medzinárodnej ochrany pre žiadateľov z Eritree,
ktorá hovorí priamo o ohrození príslušníkov Pentecoste:

K nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnemu právnemu posúdeniu veci

Krajský súd, rovnako ako odporca pred ním podľa navrhovateľa nesprávne konštatuje, že nespĺňa
podmienky na udelenie azylu. K jednotlivým pojmovým znakom azylu navrhovateľ uviedol:

K forme prenasledovania:

Navrhovateľ má v prípade návratu obavy pred prenasledovaním spočívajúcim v použití zákonných,
správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané

diskriminačným spôsobom, odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebodiskriminačnému potrestaniu, resp. trestnému stíhaniu alebo trestu za odmietnutie výkonu vojenskej
služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13
ods. 2. Oprávnenosť obáv potvrdzujú informácie o krajine pôvodu navrhovateľa, a to jednak tie, ktoré sú

založené v spise, ako aj tie, ktoré sme doložili v opravnom prostriedku.

K pôvodcovi prenasledovania:

Štát je/bude pôvodcom prenasledovania v prípade navrhovateľa.

K dôvodu prenasledovania:

Navrhovateľ sa obáva prenasledovania najmä z dôvodov:

- dezercie z povinnej vojenskej služby,

- úteku z väzenia,

- príslušnosti k náboženskej menšine Pentecoste,

- požiadania o azyl v inej krajine. Dôvodom je teda politické presvedčenie (aj navrhovateľovi
prisudzované) a náboženské dôvody.

Objektívnosť obáv:

Okrem subjektívneho prvku, a teda strachu navrhovateľa, je potrebné pre zváženie udelenia azylu,
preskúmavať aj objektívnu stránku jeho obáv. Objektívnosť obáv je však v prípade navrhovateľa
preukázaná tak všeobecnými informáciami o krajine pôvodu navrhovateľa, a to tými, ktoré sú zaradené
v spise odporcu, ako aj inými dostupnými informáciami pojednávajúcimi o situácii tých osôb, ktoré
nenastúpili na vojenskú službu, či z usmernenia UNHCR v prípadoch posudzovania žiadostí žiadateľov

z Eritrei. Dostupné správy preukazujú, že: je pravdou, že v Eritree je povinná vojenská služba a
navrhovateľ spadá medzi osoby, ktoré sú povinné nastúpiť povinnú vojenskú službu, je pravdou,
že UNHCR považuje osoby rovnakého profilu, ako je navrhovateľ, za osoby spĺňajúce podmienku
prenasledovania a odporúča takýmto osobám udeliť azyl, je pravdou, že dezercia/nenastúpenie na
vojenskú službu, ako aj požiadanie o azyl sú vnímané ako prejav politickej opozície voči vláde Eritrei,

a teda takéto osoby môžu byť ohrozené z dôvodu im prisudzovaného politického presvedčenia, je
pravdou, že v prípade nenastúpenia na vojenskú službu takéto osoby môžu čeliť nehumánnym trestom
vo forme mučenia a iného neľudského zaobchádzania, je pravdou, že príslušníci cirkvi Pentecoste sú
prenasledovaní a UNHCR im odporúča poskytnúť medzinárodnú ochranu.

Tieto závery, ktoré sú podložené konkrétnymi, v spise založenými správami a správami citovanými

v opravnom prostriedku, teda podľa navrhovateľa preukazujú, akým spôsobom mal navrhovateľa
neskôr aj krajský súd posudzovať žiadosť navrhovateľa. Pokiaľ tak neurobili, museli dospieť k
nesprávnemu právnemu názoru, že navrhovateľ nespĺňa podmienky na udelenie azylu. Navrhovateľ
vyjadril presvedčenie, že napĺňa podmienky pre udelenie azylu z dôvodu jeho politického presvedčenia a
z náboženských dôvodov, nakoľko mu preukázateľne hrozí prenasledovanie zo strany štátnych aktérov,

a to vo forme citovanej v tomto odvolaní, ako aj v opravnom prostriedku.

Vzhľadomnauvedenéskutočnostižiadal,abyNajvyššísúdSlovenskejrepubliky,vydalrozsudok,ktorým
rozsudok krajského súdu zmení tak, že rozhodnutie odporcu v časti o neudelení azylu zrušuje a vec
sa vracia odporcovi na ďalšie konanie.

III.

Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu
potvrdiť ako vecne správny.Odporca poukázal na to, že v podanom opravnom prostriedku sa navrhovateľ odvoláva na to, že
odporca a neskôr krajský súd, mali vydať rozhodnutie na základe nedostatočného skutkového a
právneho posúdenia veci. Navrhovateľ pritom poukazuje na skutočnosť, že dezercia je v krajine trestným

činom, pričom dezertéri sú často popravovaní bez súdu, resp. opatrenia voči nim sú neprimerané
a prísne. Tvrdé výsluchy, pri ktorých nie je vylúčené mučenie, sa týkajú všetkých navrátilcov, ktorí
opustili nelegálne krajinu a boli do nej policajnými opatreniami vrátení. Tieto opatrenia sa týkajú
plošne všetkých obyvateľov, ktorí dezertovali alebo nelegálne opustili krajinu a spadajú pod definíciu
vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f/ zákona o azyle. Rovnako nemožno súhlasiť s tvrdeniami

navrhovateľa, že bol prenasledovaný z dôvodu náboženskej príslušnosti. Navrhovateľ síce uviedol,
že bol príslušníkom náboženskej sekty Pentecoste, pričom žiadnym spôsobom nekonkretizoval, akým
problémom, v súvislosti so svojím náboženstvom, čelil. Pokiaľ sa navrhovateľ odvoláva na čl. 8 ods.
2 kvalifikačnej smernice (Smernice Rady EU 2011/95/EÚ z 13.12.2011), ide o demonštratívny výpočet
správ a nemožno ho vykladať ako „conditia sine qua non" pre posúdenie aktuálnej situácie v krajine
pôvodu. Rovnako námietka, že pri posudzovaní žiadosti navrhovateľa nebola zohľadnená príručka

UNHCR Eligibility Guidelines for Assesing the international Protection needs of Asylum-Seekers from
Eritrea, teda Návod UNHCR na posúdenie spôsobilosti potreby medzinárodnej ochrany pre žiadateľov
o azyl z Eritrei, podľa odporcu neobstojí.

Táto príručka nedefinuje nanovo štatút utečenca, a čo sa týka podmienok možnosti udelenia azylu za
vyhýbanie sa vojenskej službe, ich vymedzuje na strane 11 rovnako, ako bod 169 „Kritérií a postupov

pre udeľovanie štatútu utečenca", vydaných UNHCR v januári 1992 v Ženeve. Ten stanovuje, že zbeh,
alebo osoba vyhýbajúca sa vojenskej službe môže byť považovaná za utečenca, ak vie preukázať,
že by bola neúmerne kruto potrestaná za vojenský prečin z rasových, náboženských, národnostných,
sociálnych apolitických dôvodov, čo však v prípade menovaného neplatí, nakoľko jeho potrestanie z
dôvodov uvedených v Ženevskom dohovore opravnom postavení utečencov z roku 1951 preukázané

nebolo. Všetky skutočnosti uvádzané navrhovateľom boli komplexne a objektívne vyhodnotené, pričom
v jeho prípade neboli preukázané dôvody na udelenie azylu.

K námietke nedostatočne zisteného skutkového stavu odporca uviedol, že povinnosť zistiť skutkový stav
veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. (správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré
navrhovateľ (žiadateľ o azyl) v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia

zákona nemožno vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné
dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné
skutkové zistenia. V podanom opravnom prostriedku právna zástupkyňa neuvádza také skutočnosti,
ktoré by mohli mať vplyv na zmenu posudzovaného rozhodnutia. Postup správneho orgánu pri vydaní
rozhodnutia, zaobstaraní a vyhodnotení dôkazov bol preskúmaný krajským súdom, pričom krajský súd

konštatoval, že rozhodnutie migračného úradu bolo vydané v súlade zo zákonom.

Odporca napokon uviedol, že sa nestotožňuje s tvrdeniami navrhovateľa o tom, že bol prenasledovaný
z dôvodov uvedených v § 8 ods. 1 zákona o azyle a zastáva názor, že v jeho prípade nebola preukázaná
reálna opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových, národnostných, náboženských dôvodov,
dôvodov zastavania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako

to vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zo zákona o azyle.

Pokiaľ ide o dôvody odvolania, ide o rovnaké dôvody na základe ktorých už bolo podané odvolanie proti
rozhodnutiu odporcu.

IV.

Argumentácia rozhodnutia odporcu

V dôvodoch rozhodnutia, ktorým odporca neudelil navrhovateľovi azyl a poskytol mu doplnkovú ochranu
na území Slovenskej republiky odporca uviedol, že navrhovateľ po nelegálnom príchode na územie
SR požiadal dňa 11.03.2014 pred príslušníkmi UPZC Sečovce o udelenie azylu alebo o poskytnutie
doplnkovej ochrany na území SR z dôvodu obavy o svoj život. Navrhovateľ počas vstupného pohovoru
uviedol, že z krajiny pôvodu vycestoval v decembri 2011 do Sudánu. V Sudáne býval u svojichpríbuzných. Dňa 03.01.2014 sa z Chartumu letecky dopravil do Kyjeva, následne do mesta Odesa,
odkiaľ na územie SR.

Navrhovateľ uviedol, že o azyl požiadal z dôvodu, že v Eritrei vládne diktátorský režim, ktorý porušuje

ľudské práva, najmä právo na slobodu pohybu a právo na slobodu vierovyznania. Osobne s týmto
režimom nemal žiadne problémy, avšak proti svojej vôli a slobodnému rozhodnutiu musel narukovať
do armády. Z armády utiekol trikrát. V prípade návratu sa obával možného väzenia za svoju dezerciu
z armády.

Odporcavodôvodnenínapadnutéhorozhodnutiauviedol,ževšetkyskutočnostiuvedenénavrhovateľom

boli počas konania objektívne vyhodnotené, komplexne posúdené a žiadosť individuálne preskúmavaná
v súlade so spoločným stanoviskom Európskej únie o harmonizovanom prístupe k pojmu „utečenec" zo
dňa 04.03.1996.

Za účelom posúdenia tvrdení navrhovateľa o nepriaznivej situácii v Eritrei si odporca zadovážil aktuálne
informácie o všeobecnej situácii v tejto krajine, ktoré v rozhodnutí stručne uviedol. Následne citoval
príslušné ustanovenia zákona o azyle.

Vychádzajúc z výpovede navrhovateľa odporca mal za to, že navrhovateľ nebol vládnucim autoritárskym
režimom priamo dotknutý tak, že by bol nútený krajinu pôvodu opustiť. Eritreu navrhovateľ opustil
predovšetkým s cieľom vyhnúť sa dlhodobej a náročnej vojenskej službe, za čo už v minulosti bol podľa
platných zákonov potrestaný odňatím slobody. Podľa odporcu navrhovateľ v konaní ničím nepreukázal,
že by bol za dezerciu potrestaný z dôvodov uvedených v Ženevskej konvencii z r. 1951, a preto ho

nemožno považovať za utečenca.

Odporca vzhľadom na to, že u navrhovateľa neboli splnené podmienky pre udelenie azylu, posúdil
podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany a z dôvodu, že v prípade nedobrovoľného návratu
navrhovateľa do krajiny pôvodu by mohol byť skutočne vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia,
poskytol navrhovateľovi doplnkovú ochranu na dobu jedného roka odo dňa právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

V.

Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku)
preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel jednomyseľne (§ 3

ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné zmeniť. Rozhodol bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP, s tým, že deň vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 25.03.2015
(§ 156 ods. 1 a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku).

Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie
azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v
ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené
obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov
zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania

za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť
do tohto štátu.

Podľa ust. § 13 ods. l zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky
uvedené v § 8 alebo 10.

Podľa ust. § 8 zákona ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorýa) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastavania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo

b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

Podľa ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné
alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh
rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití
fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných
alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom,

3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4.
neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za
odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy
alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti
deťom.

§ 10 zákona o azyle rieši otázku udelenia azylu na účel zlúčenia rodiny manželovi azylanta, resp.
slobodným deťom azylanta do 18 rokov ich veku, resp. rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18
rokov, pričom azylantom je cudzinec, ktorému bol udelený azyl.

Podľa ust. § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu,
rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak sa v rámci opakovanej žiadosti

o udelenie azylu rozhodne o neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu.

Podľa ust. § 13c ods. l zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak
nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.

Podľaust.§13azákonaoazyleministerstvoposkytnedoplnkovúochranužiadateľovi,ktorémuneudelilo
azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej

hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa ust. § 2 písm. f/ zákona o azyle je vážnym bezprávím 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,
2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne
ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného
alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

§ 13b zákona o azyle rieši otázku poskytnutia doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny manželovi,
slobodným deťom, resp. rodičom slobodného cudzinca, ktorým sa poskytla doplnková ochrana.

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského
súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o neudelení azylu a poskytnutí doplnkovej ochrany
navrhovateľovi. Navrhovateľ napadol tú časť rozhodnutia, ktorá sa týkala neudelenia azylu, preto

primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok
krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj
rozhodnutie odporcu v napadnutej časti, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými
námietkami navrhovateľov v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil
zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.

Navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietal, že krajský súd dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádzalo z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Podľa navrhovateľa krajský súd, tak ako aj odporca pred ním, nedostatočne
zistil skutkový stav veci s ohľadom na jeho postavenie ako osoby vyhýbajúcej sa vojenskej službe.Poukázal nie len na situáciu v krajine jeho pôvodu, kde je vojenská služba povinná, ale aj na skutočnosť,
že nenastúpenie alebo dezertovanie z armády je vnímané ako politická opozícia voči vláde, a že takéto
osoby sú bezpečnostnými silami mučené a väznené bez riadneho obvinenia, či súdu.

Navrhovateľ v tejto súvislosti poukázal na to, že v prípade nenastúpenia na vojenskú službu takéto
osoby môžu čeliť nehumánnym trestom, preto by im podľa Príručky UNHCR: Posudzovanie potreby
medzinárodnej ochrany pre žiadateľov z Eritree, mal byť poskytnutý azyl. Podľa navrhovateľa je v jeho
prípade jednoznačne preukázané, že sa jedná o prenasledovanie vo forme zákonných, správnych,
policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným

spôsobom, odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému
potrestaniu, neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, trestnom stíhaní alebo
treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal
trestné činy alebo činy uvedené v§ 13 ods. 2.

Navrhovateľ poukázal na to, že v opravnom prostriedku doložil množstvo správ a aj vyššie spomínanú
Príručku UNHCR, ktoré tieto skutočnosti preukazujú.

Tieto námietky navrhovateľa zostali zo strany krajského súdu bez povšimnutia, krajský súd sa totiž vôbec
nezaoberal správami citovanými v opravnom prostriedku, ako dôkazmi, ktoré mal vykonať.

Uvedená námietku vyhodnotil odvolací súd ako dôvodnú.

Podľa názoru najvyššieho súdu však nebolo účelné z uvedeného dôvodu rozsudok krajského súdu
zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, ale odvolací súd dospel k názoru, že je potrebné rozsudok

krajského súdu zmeniť a rozhodnutie odporcu v napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie. O udelení, resp. neudelení azylu rozhoduje odporca a v prvom rade odporca musí vykonať
náležité dokazovanie zamerané na posúdenie dôvodnosti navrhovateľovej žiadosti o azyl. Nevykonaním
dôkazov, ktoré boli založené do administratívneho spisu odporcu totiž odporca nezistil dostatočne
skutkový stav veci. Preto bude jeho úlohou v ďalšom konaní zaoberať sa situáciou v krajine

pôvodu navrhovateľa nie len z hľadiska správ, ktorými odporca disponoval v čase rozhodovania o
navrhovateľovej žiadosti o azyl, ale aj z hľadiska správ o krajine pôvodu, ktoré navrhovateľ predložil ako
dôkazy v súdnom konaní. Úlohou odporcu bude posúdiť, či situácia v krajine Eritrea zodpovedá situácii,
ktorá stavia navrhovateľa podliehajúceho povinnej vojenskej službe v prípade nenastúpenia alebo
dezertovania z armády do situácie, kedy mu hrozia zákonné, správne, policajné alebo súdne opatrenia,

ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, odmietnutie súdnej ochrany,
ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, neprimeranom alebo diskriminačnom
trestnom stíhaní, a teda úlohou odporcu bude posúdiť tieto okolnosti z pohľadu ustanovenia § 2 písm. d/
bod 1-4 zákona o azyle. Najmä, či sa jedná o perzekúciu v zmysle zákona o azyle napĺňajúcu pojmové
znaky prenasledovania definovaného v ustanovení § 2 písm. d/ bod 1-4 zákona o azyle.

Navrhovateľ totiž tvrdí, že mu hrozí trest a trestné stíhanie za to, že sa vyhýba nástupu na vojenskú
službu, pričom poukazuje na dostupné správy o krajine pôvodu, ktoré preukazujú, že takéto osoby čelia
väzneniu v zlých podmienkach, sú mučení a často krát zmiznú. K veci je potrebné uviesť, že vo veciach
medzinárodnej ochrany zohráva mimoriadne dôležitú úlohu dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl
a v tomto kontexte i jeho vlastná celková dôveryhodnosť. Pravdivosť tvrdení žiadateľa a dôveryhodnosť

jeho osoby sú základom, z ktorého je v azylovom konaní nutné vychádzať.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už v skoršej judikatúre (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 09.04.2013) uviedol, že nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby
prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami než vlastnou dôveryhodnou
výpoveďou.

Je naopak povinnosťou správneho orgánu ,aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy,
ktoré dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú.

Pokiaľ sa, teda žiadateľ o azyl, teda po celú dobu konania vo veci medzinárodnej ochrany drží jednej
dejovej línie, jeho výpoveď je možné i napriek drobným nezrovnalostiam označiť za konzistentnú a za
súladnú s dostupnými informáciami o krajine pôvodu, potom je potrebné z takejto výpovede vychádzať.Týmito požiadavkami sa odporca riadil len čiastočne. Hoci navrhovateľovu výpoveď nepovažoval za
nedôveryhodnú, jeho tvrdeniami o možnom postihu - trestnému stíhaniu za vyhýbanie sa nástupu
na vojenskú službu a zlým podmienkam vo väzeniach sa nezaoberal a nedal odpoveď na otázku, či

navrhovateľom vyjadrené obavy by obstáli v praktickom živote v krajine jeho pôvodu.

Odporca tak musí dať odpoveď na legitímnu otázku, či vyhýbanie sa vojenskej služby v krajine pôvodu
navrhovateľa môže byť vnímané ako politická opozícia voči vláde, a či v krajine pôvodu hrozí, že
takéto osoby sú bezpečnostnými silami mučené a väznené bez riadneho obvinenia, či súdu ako tvrdí
navrhovateľ.

Zásada, tzv. materiálnej pravdy má v konaní o udelenie azylu svoje špecifiká spočívajúce v pravidelnej
nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom
orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne
zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou
pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu .

Konanie o medzinárodnej ochrane riadením špecifickým tým, že je v ňom často nutné rozhodovať

za situácie dôkaznej núdze (pozri rozsudky Najvyššieho správneho súdu ČR z 26.02.2008 , č. k. 2
Azs 100/2007-64 a z 27.03.2008, č. k. 4 Azs 103/2007-63, či rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 29.07.2014, sp. zn. 1Sža/17/2014), že ide o prospektívne rozhodovania (t. j. posudzuje
sa opodstatnenia strachu z prenasledovania, či riziko vážneho bezprávia v budúcnosti), a že nesprávne
rozhodnutie má pre sťažovateľa obzvlášť závažné dôsledky.

Týmto špecifikám konanie o medzinárodnej ochrane zodpovedá aj štandard a rozloženie dôkazného
bremena, ktoré sú vychýlené v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ ide o bremeno
tvrdenia v konaní vo veci medzinárodnej ochrany, to zaťažuje žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Je
nesporné, že ak by sťažovateľ ani nenamietal skutočnosti svedčiace o tom, že došlo, alebo že by
potenciálne mohlo dôjsť, k zásahu do jeho ľudských práv v zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle,

potom nie je potrebné sa situáciou v jeho krajine pôvodu do detailu zaoberať.

V prípade, že žiadateľ o udelenie medzinárodnej ochrany však uvádza skutočnosti podraditeľné pod
taxatívny výpočet dôvodov pre udelenie azylu v zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle, potom
je potrebné žiadateľom uvádzané skutočnosti konfrontovať so zisteniami týkajúcimi sa politického
prostredia v krajine pôvodu žiadateľa.

Pokiaľ ide o bremeno dôkazné, to je už výraznejšie rozložené medzi žiadateľov o medzinárodnú ochranu
a správny orgán. Preukazovať jednotlivé fakty je povinný primárne žiadateľ, avšak správny orgán je
povinný zabezpečiť k danej žiadosti o medzinárodnú ochranu maximálne možné množstvo dôkazov a
informácií, a to ako tých, ktoré vyvracajú tvrdenie žiadateľa, ako aj tých, ktoré ich podporujú.

V mnohých prípadoch však musí správny orgán rozhodovať za dôkaznej núdze, t. j. vtedy, keď nie

je ani žiadateľ ani správny orgán schopný doložiť, či vyvrátiť určitú skutočnosť, či tvrdenie žiadnym
presvedčivýmdôkazom,vtakýchprípadochzostávajedinýmdôkaznýmprostriedkomvýpoveďžiadateľa
a kľúčovým faktorom sa stáva posúdenie celkovej vierohodnosti žiadateľa a pravdepodobnosti, že k
udalosti tak, ako žiadateľ vypovedal, naozaj došlo .

Ak uvedie žiadateľ o udelenie azylu v priebehu správneho konania skutočnosti, ktoré by mohli

nasvedčovaťzáveru,žeopustilkrajinupôvodupreniektorýzdôvodovuvedenýchv§8zákonaoazyle,je
povinnosťou správneho orgánu viesť zisťovanie skutkového stavu takým spôsobom, aby boli odstránené
nejasnosti o žiadateľových skutočných dôvodoch odchodu z krajiny pôvodu.

Správny orgán vo veciach medzinárodnej ochrany nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o
krajine pôvodu. Špecifikom konanie vo veci medzinárodnej ochrany je rovnako zásada, že pri splnení

daných podmienok sa uplatňuje pravidlo ,,v prípade pochybností v prospech žiadateľa o medzinárodnú
ochranu" (,,benefit of doubt"). Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že k
porušeniu základných ľudských práv a slobôd žiadateľov o azyl došlo, alebo mohlo by vzhľadom na
postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho presvedčenie, názorom, správanie atď.,
dôjsť, a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že to tak nebolo, alebo nemohlo by v budúcnostibyť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii dôkaznej núdze zohľadniť, a to v prospech
žiadateľa o azyl.

Odporca preto v ďalšom konaní zaujme stanovisko k navrhovateľom tvrdenej obave, ktorú uvádza od

samého začiatku administratívneho konania a posúdi ju so situáciou v krajine pôvodu navrhovateľa aj v
kontexte odporúčania vyplývajúceho z Príručky UNHCR: Posudzovanie potreby medzinárodnej ochrany
pre žiadateľov z Eritree, podľa ktorého vyhýbanie sa vojenskej službe považuje za výraz politickej
opozície voči, a to aj s ohľadom na jeho príslušnosť k náboženskej menšine Pentecoste, ktorej sa
uvedená príručka UNHCR osobitne venuje.

Odporca teda opätovne posúdi, či navrhovateľ spadá do skupiny osôb, ktoré sú považované za

nelojálnych a zradcov voči vláde, a teda, či spadá pod jeden z rizikových profilov podľa UNHCR z dôvodu
im prisudzovaného politického presvedčenia.

V ďalšom konaní bude podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky potrebné, aby odporca
rozhodol o udelení/neudelení azylu, po doplnení dokazovania uvedeným smerom a po zvážení všetkých
vyššie uvedených skutočností.

Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru o potrebe zmeny
rozsudku krajského súdu podľa § 220 OSP tak, že rozhodnutie odporcu v časti o neudelení azylu zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 OSP a § 151
ods. 1 a 5 OSP v spojení s § 224 ods. 1 a 2 OSP a § 246c ods. 1 veta prvá OSP tak, že navrhovateľovi

ktorý mal úspech vo veci ich náhradu trov nepriznal, nakoľko navrhovateľ si náhradu trov konania
neuplatnil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.