Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. december 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/201/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5911201641
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5911201641.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členiek senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Eriky Šobichovej, v obchodnej právnej veci
žalobcu: VÁHOSTAV - SK, a.s., so sídlom Priemyselná 6, 821 09 Bratislava, IČO: 31 356 648, právne
zastúpenému LEGAL GROUP, s.r.o., so sídlom Námestie Martina Benku 15, 811 07 Bratislava, IČO: 47
237 589, proti žalovanému: Mondi SCP, a.s., so sídlom Tatranská cesta 3, 034 17 Ružomberok, IČO: 31
637 051, zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Miroslavom Lehotským, advokátom, so sídlom O. A.
XXX/XX, XXX XX U. O., v konaní o zaplatenie 254.763,90 Eur s príslušenstvom, v konaní o zaplatenie
254.763,90 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č.k.

5Cb/21/2011-252 zo dňa 27.06.2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Ružomberok č.k. 5Cb/21/2011-252 zo dňa 27.06.2013 p o t v r d z u j e.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. O trovách konania bude rozhodnuté po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 536 ods. 1 Obchodného zákonníka zák.

č. 513/1991 Zb. (ďalej len „OBZ“), § 537 ods. 1 OBZ, § 551 ods. 1 OBZ, § 560 ods. 1 OBZ, § 561
OBZ, § 562 ods. 1, 2 OBZ, § 563 ods. 1, 2 OBZ, § 313 OBZ, § 319 prvá veta OBZ, okresný súd žalobu
zamietol. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobou doručenou okresnému
súdu dňa 23.03.2011 si žalobca uplatnil voči žalovanému právo na zaplatenie sumy 254.763,90
Eur s príslušenstvom titulom vrátenia čerpanej bankovej záruky. Dňa 11.04.2003 uzavrel žalobca so
žalovaným Zmluvu o dielo č. IMC 421835-839, podľa bodu 3.5. zmluvy o dielo, po konečnom prevzatí
Váhostav predloží zábezpeku na záručnú dobu vo výške 10 % z ceny diela vo forme bankovej záruky,

platnú na dobu pôvodných piatich rokov, ale s redukciou na 5 % z ceny diela po 30-tich mesiacoch a pred
vypršaním platnosti tejto záruky poskytnúť ďalšiu zábezpeku vo výške 5 % z ceny prác garantovaných
10-ročnou zárukou. V súlade s uvedeným ustanovením vystavila dňa 26.10.2004 na príkaz žalobcu W.
banka Z., a.s. R., voči žalovanému bankovú záruku č. ZIL 099261004 ZV, platnú odo dňa jej vystavenia,
ktorou mal byť zabezpečený záväzok žalobcu, že zhotovené dielo si po dohodnutú dobu zachová
dohodnuté vlastnosti. Na základe uvedenej bankovej záruky žalovaný dňa 02.10.2009 čerpal peňažné
prostriedky vo výške celkom 254.763,90 Eur. Záväzok vyplývajúci z právneho vzťahu založeného

zmluvou o dielo, ktorý banková záruka zabezpečovala, v čase čerpania peňažných prostriedkov z
bankovej záruky podľa žalobcu neexistoval, resp. nebol nárokovateľný, v dôsledku čoho čerpanie
bankovej záruky žalovaným nebol nárokovateľný, v dôsledku čoho bolo čerpanie bankovej zárukyžalovaným neoprávnené, žalovaný teda dosiahol na základe bankovej záruky plnenie, na ktoré voči
žalobcovi nemal nárok.

Okresný súd rozsudkom č. k. 5Cb/21/2011 - 155 zo dňa 06.12.2011 žalobu zamietol. Na základe
odvolania žalobcu proti uvedenému rozsudku Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 14Cob/121/2012
- 230 zo dňa 26.04.2013 rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie vytýkajúc prvostupňovému súdu, že z obsahu zápisnice o pojednávaní konanej dňa 15.11.2011
(č.l. 120 spisu) nevyplývalo, ktoré listinné dôkazy boli okresným súdom vykonané ani spôsob, akým boli

tieto dôkazy vykonávané. Taktiež nevyplýva, či účastníci mali pripomienky k vykonaným dôkazom, resp.
návrhy na doplnenie dokazovania a akým spôsobom sa okresný súd s nimi vysporiadal. Žalobca navrhol
vykonanie dôkazu, pričom sa prvostupňový súd týmto navrhnutým dôkazom nezaoberal a nevysporiadal
s tým, prečo nevyhovel návrhu na vykonanie ďalšieho dokazovania. V ďalšom okresný súd opätovne
vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom listín založených v spise, a to prečítaním listín, resp.
oznámením ich obsahu, pričom k jednotlivým vykonaným dôkazom sa mali možnosť vyjadriť účastníci

konania v zastúpení právnymi zástupcami (č.l. 241 spisu).

V rámci dokazovania sa okresný súd oboznámil s obsahom listín založených v spise, ako aj s obsahom
pripojených Znaleckých posudkov vypracovaných znalcom, Doc. Ing. Andrejom Sokolíkom CSc. č.
4/2007, 15/2009 a 17/2010, pričom zistil, že právny predchodca žalobcu Stredoslovenské celulózky a

papierne, a.s. Ružomberok a žalovaný uzavreli dňa 11.04.2003 Zmluvu o dielo č. IMC 421835-839,
vo veci výstavby diela „PULP MILL CIVIL WORKS", pričom objednávka zahŕňala dodávku a servis,
montáž a dozor nad PULP MILL CIVIL WORKS v súlade s technickými špecifikáciami podľa prílohy A/,
pričom podľa bodu 1.2. zmluvy Váhostav pozná rozsah predmetnej dokumentácie v súlade s tendrovou
dokumentáciou a tými dokumentmi, ktoré si podrobne preveril 03.04.2003 a je dostatočne oboznámený

s podmienkami jestvujúcich sietí. Váhostav je oboznámený s tým, že projektová dokumentácia bude
odovzdávanápostupnesdohodnutýmharmonogramomapriloženýmharmonogramomstavebnýchprác
a míľnikov SP pre montáž technológie. Podľa bodu 1.3. zmluvy, Váhostav je oboznámený s miestnymi,
technickými a technologickými podmienkami v SCP a potvrdzuje, že rozsah prác definovaných v prílohe
A/ je dostatočný a vhodný pre realizáciu definovanú v prílohe B/ a dohodnuté záväzky. V zmysle bodu

1.4 zmluvy, v súlade s rozsahom uvedeným v prílohe A/ a podmienkami v nej uvedenými, Váhostav sa
zaväzuje dodať, zrealizovať, namontovať, dozorovať a odovzdať dielo SCP do prevádzky. V zmysle čl.
2. bod 2.1. zmluvy, stavba a stavebné práce sa považujú za pripravené na
prevádzku, ak zrealizované výkony sú dokončené v celom dohodnutom rozsahu podľa prílohy
a v dohodnutej kvalite s doložením dokladov k stavbe. Pripravenosť na prevádzku musí

byť vzájomne podpísaná v protokole. Odovzdanie každej časti diela bude formalizovane
podpísaním odovzdávacieho protokolu. Protokol bude obsahovať zoznam všetkých vád, ktoré
bude treba opraviť a odsúhlasený termínovník na ich opravu. V prípade, že Váhostav nebude schopný
vykonať opravu v dohodnutom čase, SCP bude oprávnený vykonať opravu treťou stranou na náklady
Váhostavu. V zmysle čl. 3 bod 3.1. zmluvy, Váhostav garantuje za svoje dodávky a služby garanciu na

materiál, realizáciu, funkčnosť a vhodnosť za dosiahnutie požadovaných parametrov pri nonstop
prevádzke odo dňa odovzdania diela „nasledovne:
- ložiská, strechy, podlahy - 10 rokov
- ostatné konštrukcie, včetne vonkajších náterov, okrem elektrických zariadení a obalových častí - 5
rokov.“ Podľa bodu 3.2. zmluvy, vady budú opravené Váhostavom. Všetky náklady na materiáli a práce

a všetky priame náklady týkajúce sa opráv bude znášať Váhostav. Podľa bodu 3.3. zmluvy, záruka na
opravyjeobmedzenána30mesiacovododňaukončeniapôvodnejzáručnejdobyplusčasspotrebovaný
na vykonanie opravy. Podľa čl. 3 bod 3.5. zmluvy, po konečnom prevzatí Váhostav predloží zábezpeku
na záručnú dobu vo výške 10 % z ceny diela vo forme bankovej záruky, platnú na dobu pôvodných 5
rokov, ale s redukciou na 5 % z ceny diela po 30-tich mesiacoch a pred vypršaním platnosti tejto záruky

poskytne ďalšiu zábezpeku vo výške 5 % z ceny prác garantovaných 10-ročnou zárukou.

Okresný súd ustálil, že právny vzťah medzi účastníkmi konania bol založený Zmluvou o dielo zo
dňa 11.04.2003, na základe ktorej sa zaviazal žalobca zhotoviť pre žalovaného dielo „PULP MILL
CIVIL WORKS" v súlade s technickými špecifikáciami, pričom sa zhotoviteľ oboznámil s projektovou

dokumentáciou, s miestnymi technickými a technologickými podmienkami v SCP s tým, že rozsah prác
definovali v prílohe A/, je dostatočný a vhodný pre realizáciu definovanú v prílohe B/ a dohodnuté
záväzky, v súlade s požadovaným rozsahom a uvedenými podmienkami sa žalobca ako zhotoviteľ
zaviazal dodať, zrealizovať, namontovať, dozorovať a odovzdať dielo žalovanému do prevádzky.Zároveň v zmysle bodu 3.1. zmluvy, žalobca poskytol záruku na svoje dodávky a služby, materiál,
realizáciu,funkčnosťavhodnosťnadosiahnutiepožadovanýchparametrovvstanovenejlehotestým,že
vady budú opravené zhotoviteľom na jeho náklady. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že pri prebratí diela

bola následne dňa 04.10.2004 prejednaná reklamácia vytýkaných vád a nedorobkov, pričom zúčastnené
strany sa dohodli, že za zistené vady a nedorobky nebude zhotoviteľ odstraňovať na svoje náklady,
ale vo výške zistených vád vystaví objednávateľovi, t. j. žalovanému dobropis vo výške 3.500.000,-
Sk plus DPH, pričom neoddeliteľnou súčasťou reklamačného záznamu bola i presná špecifikácia vád
a nedorobkov, aj vo finančnom vyjadrení, ide o nerovnosť plochy - spevnená plocha č. 2 a spevnená

plocha č. 3 s tým, že nie je správny sklo pre odvodnenie k žľabu ACO drain, nerovné plochy okolo
trate a na okraji ciest. Následne v priebehu užívania spevnených plôch žalovaný reklamoval poškodené
plochy na Drevosklade listom zo dňa 19.06.2007 a požiadal žalobcu o odstránenie vytýkaných vád.
Taktiež bolo podľa okresného súdu nesporné, že žalobca vytýkané vady neuznal s tým, že sa jednalo
o vady, ktoré už boli zohľadnené v dohode o potvrdení vád a nedorobkov vo výške 3.500.000,- Sk,
pričom k poruchám na spevnených plochách dochádzalo v dôsledku nasadenia ťažkých mechanizmov,

ktoré pri manipulácii ramenami zachytávali a roztrhávali plochy z asfaltového krytu, z ramien vykladačov
vypadávali ťažké niekoľkotonové kusy dreva a vyhĺbili diery na asfaltovej ploche, ktorá podľa žalobcu
nebola ideálna na používanú technológiu prác. Z tvrdení žalobcu vyplynulo, že predložená projektová
dokumentácia - základné riešenie bolo vadné, extrémne zaťaženie spôsobilo popraskanie plôch
na inkriminovanej ploche označenej v projekte ako SI. Samotný žalobca však nepreukázal, že by

upozorňoval žalovaného na nevhodnosť projektovej dokumentácie, pričom účel, spôsob užívania diela
vyplýval zo zmluvy, a tento podľa ustanovení Zmluvy o dielo mal byť známy i žalobcovi. Pokiaľ
teda žalobca mal vedomosť, že predložená projektová dokumentácia nebola vhodná vzhľadom na
rozsah, účel a spôsob užívania diela, v zmysle § 551 OBZ bolo povinnosťou zhotoviteľa upozorniť na
nevhodné pokyny a iba v prípade splnenia tejto notifikačnej povinnosti žalobca by nezodpovedal za

prípadné vady diela spôsobené nevhodnými pokynmi. Zhotoviteľ, ktorý nesplnil uvedenú povinnosť,
zodpovedá za vady diela spôsobené použitím nevhodných pokynov daných mu objednávateľom.
Ak zhotoviteľ splnil túto povinnosť a upozornil objednávateľa na nevhodnosť pokynov alebo ich
nevhodnosť, zhotoviteľ nemohol pri vynaložení odbornej starostlivosti zistiť, nezodpovedal za prípadné
vady spôsobené udržaním nevhodných pokynov daných mu objednávateľom. V prípade nesplnenia si

uvedenej povinnosti s poukazom na § 561 OBZ, žalobca zodpovedal za vady diela spôsobené použitím
nevhodných pokynov daných mu objednávateľom. Bez ohľadu na správnosť predloženej projektovej
dokumentácie, ako vyplynulo z listinných dokladov predložených žalovaným - Znalecké posudky
č. 4/2007, 15/2009 a 17/2010, zhotoviteľ stavbu spevnených plôch nerealizoval podľa schválenej
projektovej dokumentácie, ani v zmysle platných technických noriem, keď realizovanými sondami bolo

zistené, že konštrukčné vrstvy neboli vykonané podľa projektu, neboli dostatočne zhutňované po
vrstvách, príčinou vád bola i nedostatočná únosnosť podlažia a konštrukčných vrstiev spevnených
plôch, ako aj použitie nevhodných materiálov, nerealizovanie stavby podľa projektovej dokumentácie a
nedodržanie technologickej disciplíny. Uvedené bolo potvrdené i svedeckými výpoveďami W. a L.. A. Z..
Vady vytýkané žalovaným a špecifikované v predložených znaleckých posudkoch si žalovaný uplatnil u

žalobcu v záručnej lehote, pričom žalovaný požadoval opravu diela, v opačnom prípade si dielo opraví
na vlastné náklady a bude čerpať bankovú záruku. Vzhľadom k tomu, že žalobca neuznal vytýkané
vady diela, tak žalovaný vykonal opravu diela, pričom predložil podrobný rozpis a špecifikáciu nákladov
spojených s opravou predmetného diela. Pokiaľ išlo o argumentáciu žalobcu, že opravou predmetného
diela vzniklo úplne iné dielo, a tým záväzok žalobcu zanikol z dôvodu nemožnosti plnenia, okresný súd

poukázal na výpoveď svedkov, ktorí jednoznačne potvrdili, že odstrániť vady diela, resp. opraviť ich bolo
možné len tak, že sa vadné časti diela odstránia a asfaltové plochy sa nahradia betónovými a zachová
sa potrebný technologický postup. Svedok W.. L.. V. Z. Y.. podrobne vypovedal o jednotlivých sondách,
vrtoch a meraniach, pričom na základe výsledkov statických a dynamických zaťažkávacích skúšok
realizovanýchvsondáchkonštatoval,žeúnosnosťamierazhutneniavrstievnevyhovovalapožiadavkám

na nestmelenú podkladovú vrstvu, pre plochy s vysokým dopravným zaťažením. Konštrukčné vrstvy z
asfaltu mali v sondách premenlivú hrúbku, spojovací postrek medzi jednotlivými vrstvami z asfaltu nebol
realizovanýkontinuálneananiektorýchmiestachúplneabsentoval,rozborasfaltovýchzmesírealizovala
stavebná fakulta Žilinskej univerzity v Žiline (tento bol súčasťou Znaleckého posudku č. 4/2007), pričom
kvalita zabudovaných asfaltových zmesí, miera ich zhutnenia, medzerovitosť, obsah asfaltu a hrúbka

vrstiev nevyhovuje na všetkých vzorkách podmienkam STN 736121, i keď podľa rozboru záverečnej
správy týkajúcej sa rozboru asfaltových zmesí Žilinskej univerzity v Žiline, zabudované zmesi vyhovovali
normovým požiadavkám z hľadiska požadovaných fyzikálno-mechanických vlastností.Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že svedok W.. L.. V. Z. Y.. teda jednoznačne
preukázal a zdokumentoval hlavnú príčinu porúch na spevnených plochách č. 2 a 3, pričom bola podľa
okresného súdu daná zodpovednosť žalobcu ako zhotoviteľa. Išlo o vady, ktoré sa prejavili v záručnej

lehote, a to používaním diela na stanovený účel, tieto vady teda nemohol žalovaný vytýkať pri preberaní
diela.

Žalobca argumentoval v priebehu prvostupňového konania neexistenciou, resp. nevymáhateľnosťou
nárokov žalovaného z prípadných vád diela v čase čerpania bankovej záruky, ktoré tvrdenia potvrdil

i svedok L., projektový manažér spoločnosti Váhostav a.s., ktorý uviedol, že pri ukončení diela a
jeho preberaní zo strany žalovaného neboli vytýkané v súvislosti so spevnenými plochami žiadne
vady. Pokiaľ aj nejaké nedostatky boli vytýkané, tieto sa ihneď opravili a uviedli do požadovaného
stavu. Podľa zistení okresného súdu, z korešpondencie medzi účastníkmi konania však vyplývalo, že
dňa 04.10.2004 bola prejednaná reklamácia vád a nedorobkov na predmetnej stavbe, čo zúčastnené
strany vzájomne potvrdili a výsledkom bola dohoda, podľa ktorej zistené vady a nedorobky nebude

zhotoviteľ odstraňovať na svoje náklady, ale vystaví objednávateľovi dobropis vo výške 3.500.000,-
Sk + DPH. Neoddeliteľnou súčasťou tohto reklamačného záznamu je i presná špecifikácia vád a
nedorobkov aj vo finančnom vyjadrení, na ktoré sa vzťahuje predmetný dobropis. Okresný súd však
v napadnutom rozhodnutí zvýraznil, že žalovaný listom zo dňa 19.06.2007 reklamoval iné vady, na
ktoré sa predmetný dobropis nevzťahoval spolu s bližšou špecifikáciou s tým, že na tieto nové vady

sa vzťahuje ustanovenie o záruke uvedené v bode 3 zmluvy o dielo. S poukazom na čl. III. bod 3.1.
zmluvy o dielo, žalobca poskytol žalovanému záruku na materiál, realizáciu, funkčnosť a vhodnosť
na dosiahnutie požadovaných parametrov pri nonstop prevádzke odo dňa odovzdania diela, a to na
nosné konštrukcie, strechy a podlahy v trvaní 10 rokov. Práve na zabezpečenie kvality diela počas
celej záručnej doby bola vystavená banková záruka, ktorou banka prevzala neodvolateľnú záruku, že

na prvú písomnú výzvu zaslanú banke zaplatí požadovanú sumu, maximálne do výšky 19.795.038,-
Sk, t.j. 657.074,89 Eur, ktorá písomná výzva na zaplatenie musí obsahovať požadované náležitosti,
a to právne záväzné prehlásenie objednávateľa, že zhotoviteľ si nesplnil záväzky vyplývajúce zo
zmluvy o dielo. Z rozsiahlej korešpondencie podľa zistení okresného súdu vyplývalo, že žalovaný si
uplatnil u žalobcu zodpovednosť za vady diela, tieto vady boli preukazované i Znaleckými posudkami

č. 4/2007, 15/2009 a 17/2010 vypracovanými znalcom W.. L.. V. Z., s ktorými sa oboznámil i žalobca
a z ktorých záverov vyplývalo, že stav diela (t.j. predmetné spevnené plochy) nezodpovedal dobe jeho
exploatácie, nevyhovoval požiadavkám projektovej dokumentácie, slovenských technických noriem, ako
aj prevádzkovým podmienkam na týchto plochách. Hlavnou príčinou zadokumentovaných a existujúcich
porúch na predmetnej stavbe bola nedostatočná únosnosť podložia a konštrukčných vrstiev spevnených

plôch, ako aj použitie nevhodných materiálov, nezrealizovanie stavby podľa projektovej dokumentácie
a nedodržanie technologickej disciplíny. I zo záverečnej správy „rozbor asfaltových zmesí“ spracovanej
Žilinskou univerzitou v Žiline, ktorá bola prílohou Znaleckého posudku č. 4/2007 vyplývalo, že hrúbka
konštrukčnej vrstvy dosiahla, resp. presiahla projektom predpísanú hodnotu len na troch analyzovaných
vzorkách, pričom ostatné vzorky projektovanú hodnotu nedosiahli. Žalobca listom zo dňa 12.12.2008

oznámil žalovanému, že reklamované vady neuznáva a odmietal sa podieľať na ich odstránení. V takom
prípade žalovanému vzniklo právo v zmysle bodu 2.1. zmluvy o dielo, vykonať nápravu prostredníctvom
tretej strany na náklady zhotoviteľa a zároveň mu vzniklo aj právo čerpať bankovú záruku, a to do výšky,
ktorá predstavovala hodnotu prác a materiálov, ako aj ďalších súvisiacich nákladov vynaložených na
opravu diela.

Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca odmietal zodpovednosť za
vytýkané vady diela, argumentujúc pritom vadnou projektovou dokumentáciou a tým, že si žalovaný
sám poškodil predmetné dielo svojimi mechanizmami. Okresný súd poukázal na bod 1.3. zmluvy o
dielo, podľa ktorého žalobca bol oboznámený s miestnymi technickými a technologickými podmienkami

a potvrdil, že rozsah prác definovaných v prílohe A/ je dostatočný a vhodný pre realizáciu definovanú v
príloheB/adohodnutézáväzky.Taktiežprehlásilvbode1.2.zmluvyodielo,žepoznározsahpredmetnej
dokumentácie v súlade s tendrovou dokumentáciou a tými dokumentmi, ktoré si podrobne preveril
03.04.2003 a že je dostatočne oboznámený s podmienkami jestvujúcich sietí. Tvrdenie, že žalovaný si
sámsvojimimechanizmamipoškodilpredmetnéspevnenéplochy,žalobcanepreukázal,vtejtosúvislosti

nepredložil žiadne dôkazy na podporu svojich tvrdení, že žalovaný užíval dielo v rozpore s jeho určením
a účelom a používal nevhodné mechanizmy, čím došlo v priamej súvislosti k poškodeniu spevnených
plôch. Keďže v záručnej lehote sa prejavili vady diela, poruchy na spevnených plochách č. 2 a 3, príčinu
ktorých jednoznačne zdokumentoval a popísal znalec Doc. Ing. Andrej Sokolík, CSc, bola daná podľaokresného súdu zodpovednosť žalobcu ako zhotoviteľa, keďže vady sa prejavili v záručnej lehote, zo
strany žalovaného boli reklamované a tieto sa prejavili plynutím času, používaním diela na stanovený
účel, z toho dôvodu tieto vady nemohol vytýkať žalovaný pri preberaní diela, ale až následne. Keďže

žalobca neodstránil vytýkané vady a tieto neuznal, žalovaný čerpal prostredníctvom bankovej záruky
sumu vo výške 254.763,90 Eur, t.j. vo výške rozpočtových nákladov bez DPH, ktoré existovali v čase
vzniku nároku a ktoré mal žalovaný zistené z rozpočtu na opravu predmetnej plochy. Ďalej predložil
faktúry č. 420732, 420512 a 420544, ktorými spoločnosť Brunstav Štětí fakturovala skutočné náklady
v konečnom dôsledku vynaložené žalovaným na opravu diela v celkovej výške 195.575,- Eur, ktoré

spolu s ďalšími vynaloženými nákladmi v celkovej výške 61.744,63 Eur presahovali sumu čerpanú
prostredníctvom bankovej záruky. Zo strany žalovaného rozpočtované náklady na opravu spevnených
plôch ako aj ďalšie vzniknuté náklady neboli namietané, spochybňované, ani rozporované, v tejto
súvislosti žalobca neprodukoval žiaden dôkaz.

V odôvodnení napadnutého rozsudku sa okresný súd zaoberal i dohodou o uspokojení nárokov z

vád diela, ktorá bola uzatvorená v čase preberania diela medzi účastníkmi konania a na základe
ktorej bola žalovanému poskytnutá zľava z ceny diela, a to formou dobropisu vo výške 3.500.000,-
Sk + DPH, pričom reklamované vady, na odstránenie ktorých bola čerpaná banková záruka, sa síce
nachádzajú na tých istých úsekoch ako vady, ktoré boli vytýkané pri prevzatí diela, ale ide o vady iného
charakteru, ktoré sa stali zjavnými neskôr počas plynutia záručnej doby a ktoré vyplývajú z predložených

znaleckýchposudkov,ktoréjednoznačnestanovilihlavnúpríčinureklamovanýchvád,ato„nedostatočná
únosnosť podložia a konštrukčných vrstiev spevnených plôch ako aj použitie nevhodných materiálov,
nerealizovanie stavby podľa projektovej dokumentácie a nedodržanie technologickej disciplíny". K
uzavretiu dohody o uspokojení nárokov z vád diela došlo v čase preberania diela, a to 04.10.2004,
pričom znalecké posudky, výsledky meraní a jednotlivé sondáže mal žalovaný k dispozícii až v roku 2007

a následne. Žalobca síce v písomných podaniach namietal výšku nákladov vynaložených žalovaným
na opravu diela, ale len v rovine všeobecných tvrdení, pričom žalobca bol oboznámený s jednotlivými
rozpočtami a faktúrami, avšak svoje námietky voči opodstatnenosti nákladov na opravu diela ničím
nezdôvodnil ani nepreukázal.

Okresný súd mal preukázané, že banková záruka slúži na krytie prípadných nárokov objednávateľa
titulom vád diela, vady diela boli v konaní preukázané, tieto sa prejavili počas plynutia záručnej lehoty,
zo strany žalovaného boli namietané, avšak žalobca vady diela neuznal, z toho dôvodu žalovaný
vykonal opravu diela na vlastné náklady a čerpal bankovú záruku vo výške 254.763,90 Eur, t. j. v
sume, ktorá predstavuje reálne ekvivalent peňažných prostriedkov potrebných na odstránenie vád

diela a súvisiacich nákladov, ktoré boli zo strany žalovaného podrobne špecifikované. Pri uzatváraní
zmluvného vzťahu došlo medzi účastníkmi konania k dohode o tom, že banková záruka bude slúžiť
na krytie prípadných nárokov objednávateľa titulom vád diela. Keďže jednoznačne vady diela vznikli,
tieto boli žalovaným namietané, vytýkané, žalovaný sa domáhal opravy diela, avšak bezvýsledne,
vykonal opravu diela na vlastné náklady s tým, že čerpal bankovú záruku vo výške 254.763,90 Eur,

t.j. v sume, ktorá predstavovala reálne ekvivalent peňažných prostriedkov potrebných na odstránenie
vád diela a súvisiacich nákladov, ktoré boli žalovaným podrobne špecifikované. Okresný súd potom už
preto nevyhovel návrhu žalobcu na doplnenie dokazovania, a to vykonaním znaleckého dokazovania
za účelom posúdenia, či vytýkané vady sú odstrániteľné alebo neodstrániteľné, a to z dôvodov
hospodárnosti a ekonomiky konania, keď navyše žalobca ani nepreukázal, ktoré konkrétne vady by mali

byť posudzované ako odstrániteľné alebo neodstrániteľné, pričom sa jedná nie o otázku odbornú, ale
o otázku právnu. O trovách konania okresný súd rozhodol s poukazom na § 151 ods. 3 OSP tak, že o
týchto bude rozhodnuté až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca, ktorý žiadal, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, namietal
že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
že neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho
právneho posúdenia veci. K nesprávnosti a neúplnosti skutkových zistení žalobca v odvolaní poukázal

na to, že okresný súd dospel k záveru, že účel, spôsob užívania diela mal vyplývať zo zmluvy, a tento
mal byť podľa ustanovení zmluvy žalobcovi, známy. Žalobca uviedol, že ... „V tejto súvislosti však
neboli vykonané akékoľvek dôkazy (súd na takéto ani neodkazuje) a súd nezohľadnil ani skutočnosti,
ktoré svedčili opaku (poškodenia boli spôsobované aj mechanizmami žalovaného, a to tak, že to nie jemožné považovať za užívanie diela (časté pády dreva, nakladanie dreva priamo z plochy, keď kovové
časti nakladačov spôsobovali poškodenie plochy - vytrhávali asfalt, odstránenie odvodnenia, atď.).“
Okresný súd napriek argumentácii žalobcu v priebehu prvostupňového konania dospel k záveru, že ním

v konaní zistené vady diela boli opraviteľné, pričom však nevykonal navrhovaný dôkaz, ktorý mu mohol
poskytnúť podklady pre takéto posúdenie „(navrhovaný znalecký posudok)“. Vzhľadom ku skutočnosti,
že znalecké posudky vypracované Ing. Sokolíkom predstavovali len listinný dôkaz, a teda súkromnú
listinu (nie verejnú listinu), ktorého hodnovernosť žalobca spochybnil (závery znaleckých posudkov
namietol a predniesol argumenty smerujúce k tomu, že znalecké posudky „nemuseli potvrdzovať

rozpor nami vykonaného diela s parametrami projektovej dokumentácie, keď bolo v konaní opakovane
uvedené (napr. zápisnica z 15.10.2011), že technické normy pripúšťajú odchýlky, ktoré je potrebné
pri posudzovaní zohľadňovať).“ V tejto súvislosti poukázal žalobca aj na výhrady, ktoré vyplývali z
rozporov medzi podkladmi znaleckých posudkov vypracovaných Ing. Sokolíkom, a to podkladmi, ktoré
boli získané v skoršom období aj zo strany samotného žalovaného (napr. posudok Žilinskej univerzity,
kontrolné záznamy, záznamy o skúškach) a „podkladmi, ktoré získal Ing. Sokolík pri vypracovaní

znaleckýchposudkov,pričomzároveňbolaspochybnenáidentickosťposudzovanéhodiela.Rovnakotak
sme napádali relevantnosť dokladov predložených žalovaným, ktoré mali preukazovať opodstatnenosť
výšky čerpania bankovej záruky.“ Žalobca v odvolaní namietal, že okresný súd sa s vyššie uvedeným
vôbec nevysporiadal.

K namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci okresným súdom žalobca v odvolaní uviedol,
že „vzhľadom k nedostatkom odôvodnenia rozsudku sa o niektorých záveroch len domnievame (tieto
vyplývajú z konečného výsledku rozhodnutia súdu), a to vzhľadom k nasledovnému: súd v rámci
aplikácie práva vôbec nezohľadnil skutočnosti, ktoré vyplývajú aj z vyjadrení žalovaného, prípadne ním
navrhovaných svedkov, a ktoré smerujú k tomu, že malo dôjsť k zániku akýchkoľvek nárokov žalovaného

užpredtýmakočerpalprostriedkyzbankovejzáruky,dokoncapredtým,nežvôbecuplatňovalakékoľvek
požiadavky po odovzdaní a prevzatí diela - ide najmä zásahy žalovaného do diela, ktoré žalovaný
ani nespochybňoval, a to tak v čase pred rekonštrukciou diela, ako aj v čase od 11.08.2009, keď
žalovaný začal s vykonávaním prác na rekonštrukcii diela.“ Na základe uvedeného sa okresný súd mal
podľa žalobcu zaoberať aplikáciou ustanovení o zániku záväzku pre dodatočnú nemožnosť plnenia. V

tejto súvislosti poukázal žalobca na judikatúru týkajúcu sa vád diela a uplatňovania nárokov z nich v
prípadoch, keď objednávateľ bez toho, aby to bolo zmluvne dohodnuté, dal vady odstrániť tretej osobe,
tieto odstránil sám a následne sa snažil voči zhotoviteľovi uplatňovať nároky na zľavu z ceny diela, od
zmluvy odstúpiť, prípadne získať náhradu škody.

Žalobca v odvolaní tiež namietal, že okresný súd sa nevysporiadal s existenciou dohody o uspokojení
nárokov zvád diela, ktorá bola uzavretá v čase preberania diela a na základe ktorej bola žalovanému
poskytnutá zľava z ceny diela, keď v súvislosti s dielom táto kryla aj nerovnosti plôch, pričom z vyjadrení
svedkov žalovaného a samotného žalovaného vyplývalo, že vady sa prejavovali poklesmi plôch, pričom
bolo zrejmé, že v čase uzavierania tejto dohody mal žalovaný k dispozícii posudky o diele (najmä správy

jeho dozorov, posudok Žilinskej univerzity). Okresný súd obsah uvedenej dohody žiadnym spôsobom
nevyložil a nezohľadnil žalobcove námietky smerujúce k uspokojeniu nárokov z vád diela vo vzťahu
k existencii tejto dohody. Žalobca uviedol, že okresný súd sa nevysporiadal ani s okolnosťami, ktoré
nasvedčovalizánikuvymáhateľnostižalovanýmuplatňovanýchprávaktorévyplývalinajmäzpremlčania
uplatňovania práv (ak takéto práva existovali). Okresný súd podľa žalobcu zjavne dospel k záveru, že

žalovaný bol oprávnený dať si prípadné vady diela odstrániť treťou osobou, a to na náklady žalobcu,
pričom v tejto časti sa nezaoberal výkladom príslušných ustanovení zmluvy o dielo, ktoré takéto právo
žalovaného ustanovovali a poukázal na to, že z čl. 2. zmluvy o dielo vyplývalo, že toto právo nebolo
vykonateľné v akomkoľvek prípade, ale len v súvislosti s vadami zistenými pri preberacom konaní.
Vzhľadom ku skutočnosti, že právo odstrániť vady diela treťou osobou (alebo objednávateľom) OBZ

neupravuje, môže byť takéto právo založené len zmluvou, pričom zmluva môže upravovať podmienky
jeho uplatnenia - uvedené je však potrebné zistiť.

Žalobca v odvolaní poukázal na to, že okresný súd dospel k záveru, že suma čerpania bankovej záruky
predstavovala ekvivalent peňažných prostriedkov potrebných na odstránenie vád diela a súvisiacich

nákladov, pričom ale pravdepodobne nesprávne posúdil otázku, koho zaťažovalo dôkazné bremeno o
tejto skutočnosti v situácii, keď výšku čerpania prostriedkov z bankovej záruky spochybňoval a zároveň
namietal aj výšku nákladov tvrdených žalovaným a vôbec ich vzťah k žalovaným tvrdenej oprave diela.
V tomto prípade síce žalovaný predložil niektoré faktúry, a ďalej ním vypracované rozpočty, „po ichspochybnení však bolo len ňom, aby preukázal, že tieto súviseli s „opravou" diela a ďalej, že ich výška
odzrkadľuje skutočnosť.“

Okresný súd podľa žalobcu nesprávne právne posúdil aj otázku, či „oprava" diela môže
predstavovať zhotovenie diela nového, navyše konštrukčne odlišného (žalobca mal za to, že
v tomto prípade negatívna odpoveď vyplývala aj z § 564 OBZ, podľa ktorého objednávateľ nie je
oprávnený požadovať vykonanie náhradného diela, ak predmet diela nie je možné vzhľadom na jeho
povahu vrátiť zhotoviteľovi). Aj pokiaľ by súd dospel k záveru, že žalovaný mohol dať prípadné vady

diela odstrániť na náklady žalobcu, mal sa zaoberať otázkou, či takýto postup, ktorý vedie k vytvoreniu
diela nového (s inými parametrami), je výkonom práva, ktorý požíva právnu ochranu. Žalobca v odvolaní
uviedol, že namietal „podklad Rozsudku, ako aj správnosť právneho posúdenia veci súdom prvého
stupňa.“

K doručenému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

považoval za vecne správny, vynesený po náležite zistenom a ustálenom skutkovom stave veci,
rešpektujúc zásadu kontradiktórnosti konania. Bolo podľa žalovaného potrebné uviesť, že v novom
konaní (po zrušení predchádzajúceho rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 06.12.2011 uznesením
Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/121/2012 zo dňa 26.04.2013) neboli zistené žiadne nové skutočnosti
a ani neboli vykonané ďalšie dôkazy, ktoré by akýmkoľvek spôsobom mali vplyv na zistený skutkový

stav veci a následne na jej právne posúdenie. Žalobca na pojednávaní dňa 27.06.2013 nemal
žiadne návrhy na doplnenie dokazovania (s výnimkou návrhu na doplnenie znaleckého dokazovania,
s ktorým sa okresný súd správne vysporiadal - viď argumentáciu ďalej v tomto vyjadrení) a ani k
veci samej neuvádzal žiadne nové skutočnosti. Žalobca žiadne nové skutočnosti, príp. ďalšie dôkazy
(ktoré prípadne nemohol použiť v konaní pred súdom prvého stupňa), neuvádzal ani v podanom

odvolaní. Žalobca mal povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú. Žalobca toto svoje dôkazné bremeno
neuniesol. Najmä bolo podľa žalovaného potrebné uviesť, že žalobca dôkazy predložené žalovaným
žiadnym spôsobom nespochybnil, resp. na vyvrátenie skutočností a dôkazov predložených žalovaným
nepredložil okresnému súdu žiadne iné dôkazy a ani iné dôkazy nenavrhol (s výnimkou uvedeného
návrhu na znalecké dokazovanie, ktorý však nebol dôvodný), a teda z takto zisteného konania bolo

potrebné podľa žalovaného vychádzať. V zmysle § 213 ods. 1 OSP je odvolací súd viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa. Z takto zisteného skutkového stavu veci nárok žalobcu
podľa žalovaného absolútne nevyplýval.

Žalovaný vo svojom vyjadrení opätovne poukázal na všetky rozhodné skutočnosti, ktoré mali vplyv

na posúdenie veci samej a z ktorých vyplývalo, že žalobca dôkazné bremeno na preukázanie ním
tvrdených skutočností neuniesol „(odhliadnuc od toho, že nim uvádzané právne rozhodné skutočnosti
sú do značnej miery všeobecné resp. niektoré sa netykajú veci samej)“. Medzi žalobcom (ako
zhotoviteľom) a žalovaným (ako objednávateľom) bola dňa 11.04.2003 uzavretá Zmluva č. IMC
421835-839, ktorej predmetom bolo zhotovenie stavby „Pulp Mill Civil Works". V nadväznosti na

túto Zmluvu o dielo vystavila banka, W. banka Z., a.s. R., dňa 26.10.2004 bankovú záruku č.
2110992610p4ZV (ďalej len „banková záruka“), ktorej účelom bolo „zabezpečenie kvality diela počas
záručnej doby“ (tretí odsek bankovej záruky). Touto bankovou zárukou prevzala banka neodvolateľnú
záruku, že na prvú písomnú výzvu zaslanú banke, zaplatí požadovanú sumu maximálne do výšky
19.795.038,- Sk (657.074,89 Eur), pričom písomná výzva na zaplatenie musí obsahovať právne

záväzné prehlásenie objednávateľa, že „Zhotoviteľ si nesplnil záväzky vyplývajúce zo zmluvy č. IMC
421835-839." Banková záruka bola vystavená bankou vzhľadom na záväzky strán dojednané v čl.
III bod 3.5 Zmluvy o dielo. Z uvedeného bolo podľa žalovaného zrejmé, že banková záruka slúžila
ako zabezpečenie nárokov žalovaného z vád diela vzniknutých počas záručnej doby. Žalovaný, ako
objednávateľ diela, potom mohol čerpať bankovú záruku, ak si žalobca, ako zhotoviteľ, nesplnil záväzky

vyplývajúce zo Zmluvy o dielo súvisiace s jeho zodpovednosťou za vady diela vzniknuté počas
záručnej doby. V čl. III bod 3.1 Zmluvy o dielo žalobca poskytol žalovanému záruku na materiál,
realizáciu, funkčnosť a vhodnosť na dosiahnutie požadovaných parametrov pri nonstop prevádzke odo
dňa odovzdania diela, a to na nosné konštrukcie, strechy a podlahy v trvaní 10 rokov. Žalobca si
svoje záväzky zo zodpovednosti za vady diela vyplývajúce z predmetnej zmluvy o dielo nepochybne

nesplnil. Z tohto dôvodu žalovaný oprávnene čerpal bankovú záruku, ktorá slúžila na zabezpečenie
tohto jeho záväzku, a to v oprávnenej výške. Vykonaným dokazovaním, a to jednotlivými dôkazmi
samostatne a v ich vzájomnej súvislosti bolo nepochybne preukázané, že na diele sa počas záručnej
doby vyskytli vady, za ktoré žalobca zodpovedal. Predovšetkým boli v konaní zo strany žalovanéhopredložené znalecké posudky č. 4/2007, 15/2009 a 17/2010 vypracované znalcom Doc. Ing. Andrejom
Sokolíkom, CSc, v ktorých znalec jednoznačne konštatoval, že stav diela (predmetné spevnené
plochy) nezodpovedá dobe jeho exploatácie, že nevyhovuje požiadavkám projektovej dokumentácie,

slovenských technických noriem, ako aj prevádzkovým podmienkam na týchto plochách. Uviedol, že
hlavnou príčinou zadokumentovaných a existujúcich porúch na predmetnej stavbe bola nedostatočná
únosnosť podložia a konštrukčných vrstiev spevnených plôch, ako aj použitie nevhodných materiálov,
nerealizovanie stavby podľa projektovej dokumentácie a nedodržanie technologickej disciplíny, čo
potvrdil znalec i vo svojom výsluchu na pojednávaní dna 15.11.2011. Skutočnosť, že dielo malo vady,

vyplývala aj zo záverečnej správy „rozbor asfaltových zmesí" spracovanej Žilinskou univerzitou v Žiline,
ktorá bola prílohou Znaleckého posudku č. 4/2007, z ktorej vyplývalo, že hrúbka konštrukčnej vrstvy
z KSC dosiahla, resp. presiahla projektom predpísanú hodnotu len na troch analyzovaných vzorkách,
pričom ostatné vzorky projektovanú hodnotu nedosiahli. Že dielo malo vady, vyplývalo aj z výsluchu
svedka Ing. A. Z., ktorý taktiež popísal dôvody, pre ktoré žalovaný dal vypracovať jednotlivé znalecké
posudky znalcom Ing. Sokolíkom a pričom poukázal aj na zhotovenie výsledkov z jednotlivých sond,

ktoré boli podkladom pre zhotovenie znaleckých posudkov, ale ktoré boli zadokumentované aj z dôvodu,
aby bol objektívne zistený stav jednotlivých konštrukčných vrstiev. Ako vyplývalo z výsluchu znalca
svedka Ing. Sokolíka, ako aj z výsluchu svedka pána Ing. Z., vždy pri týchto sondách boli prizvaní aj
zástupcovia žalobcu. To, že dielo malo vady, bolo zistené i z listov Stavebného denníka č. 148471, č.
148472, č. 134517 a č. 134523 (str. 11 posledný odsek napadnutého rozsudku), z ktorých vyplývalo, že

žalovaný už v priebehu vykonávania diela upozorňoval žalobcu na nevhodnosť postupu pri vykonávaní
diela. Nakoniec skutočnosť, že dielo malo vady, za ktoré žalobca zodpovedal, vyplývala aj z toho, že už
dňa04.10.2004bolamedzizmluvnýmistranamiprejednanáreklamáciavádanedorobkovnapredmetnej
stavbe (diele), pri ktorej zhotoviteľ uznal svoju zodpovednosť za tieto vady, pričom zúčastnené strany
vzájomnepotvrdilivadyanedorobkynastavbevcelkovejvýške3.500.000,-Skstým,žeužvtedyzistené

vady a nedorobky nebude zhotoviteľ odstraňovať na svoje náklady, ale vo výške zistených vád vystavil
dobropis objednávateľovi na sumu 3.500.000,- Sk plus DPH, pričom neoddeliteľnou súčasťou tohto
záznamu bola aj presná špecifikácia vád a nedorobkov aj vo finančnom vyjadrení (str. 7, predposledný
odsek napadnutého rozsudku). Pri tejto reklamácii boli zistené zhodné vady diela (ich druh) ako boli
zistené aj neskôr znalcom svedkom Ing. Sokolíkom. Podľa žalovaného bolo zrejmé, že už v roku

2004 žalobca uznal svoju zodpovednosť za totožný druh vád, keď poskytol uvedenú zľavu z ceny
diela vo výške 3.500.000,- Sk. Práve z tohto dôvodu (keďže žalobca prejavil vôľu poskytnúť zľavu z
ceny a nie vady odstrániť na svoje náklady) v neskoršom období potom žalovaný na svoje náklady
čiastočne a provizórne odstraňoval vady diela tak, že vyrovnával vzniknuté nerovnosti betónom. Tým
bola vyvrátená námietka žalobcu, že žalovaný zasahoval do diela (časť V. písm. a/ odvolania žalobu). V

tejto súvislosti bolo potrebné podľa žalovaného poukázať na to, že takto poskytnutá zľava zodpovedala
v tom čase zistenému rozsahu vád a ich cene. V záručnej dobe sa však na predmetnom diele objavili
vady aj v ďalšom a oveľa väčšom rozsahu tak, že dielo sa stalo de facto neupotrebiteľným, preto
žalovaný v ďalšom čerpal predmetnú bankovú záruku. Žalobca na svoje tvrdenie, že za predmetné vady
nezodpovedal, v podstate uviedol len dve skutočnosti, a to, že bola vadná projektová dokumentácia a

že si sám žalovaný svojimi mechanizmami poškodil predmetné dielo. Súd prvého stupňa v napadnutom
rozsudku však zodpovednosť za vady diela žalobcu správne ustálil a správne poukázal na § 551 ods.
1 a 2 OBZ, v zmysle ktorých zhotoviteľ je povinný upozorniť objednávateľa bez zbytočného odkladu
na nevhodnú povahu vecí prevzatých od objednávateľa alebo pokynov daných mu objednávateľom
na vykonanie diela, ak zhotoviteľ mohol túto nevhodnosť zistiť pri vynaložení odbornej starostlivosti,

a ak tak zhotoviteľ neurobil, zodpovedá za vady dokončeného diela spôsobené nevhodnými vecami
alebo pokynmi objednávateľa. V tejto súvislosti poukázal aj na bod 1.3 Zmluvy o dielo, podľa ktorého
žalobca „bol oboznámený s miestnymi, technickými a technologickými podmienkami a potvrdil, že
rozsah prác. definovaných v prílohe A/ je dostatočný a vhodný pre realizáciu definovanú v prílohe B/ a
dohodnuté záväzky." Taktiež v bode 1.2 Zmluvy o dielo žalobca prehlásil, že „pozná rozsah predmetnej

dokumentácie v súlade s tendrovou dokumentáciou a tými dokumentmi, ktoré si podrobne preveril.
03.04.2003, a že je dostatočne oboznámený s podmienkami jestvujúcich sietí.“

K tvrdeniam žalobcu, že žalovaný si sám svojimi mechanizmami poškodil predmetné spevnené
plochy, žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že žalobca tieto tvrdenia nepreukázal, t.j.

nepreukázal, že žalovaný dielo užíval v rozpore s jeho určením a účelom, a že používal nevhodné
mechanizmy a práve v súvislosti s tým došlo k poškodeniu spevnených plôch. V tejto súvislosti žalobca
nepredložil a neprodukoval žiadne dôkazy. Žalovaný však vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázal
aj na skutočnosť, že obidve tieto skutočnosti tvrdené žalobcom boli v každom prípade nerozhodné. Akvykonanýmdokazovanímbolopreukázané,žedielonebolovykonanéanipodľapôvodnej(podľažalobcu
nevhodnej) projektovej dokumentácie, bolo irelevantné, či táto projektová dokumentácia bola vhodná
alebo nie, alebo, či bolo dielo poškodzované mechanizmami žalovaného, pretože zhotoviteľ zodpovedá

za vady diela, ktoré mal vykonať podľa pôvodnej projektovej dokumentácie, ktorá tak, či tak nebola
dodržaná. Podľa § 560 ods. 1 OBZ dielo má vady, ak vykonanie diela nezodpovedá výsledku určenému v
zmluve (t.j. dielo nie je vykonané podľa projektovej dokumentácie, ktorá bola súčasťou Zmluvy o dielo). V
dôsledku takejto zodpovednosti zhotoviteľa za vady diela bol žalobca vyzývaný na odstránenie vád, ako
o tom svedčila komunikácia predložená žalovaným do súdneho spisu. Žalobca tieto vady neodstránil,

práve naopak svoju zodpovednosť za vady neuznal a vady výslovne odmietol odstrániť. Žalovaný takto
naposledy listom zo dňa 18.06.2009 opätovne vyzval žalobcu na odstránenie vád diela, keď tento
následne listami zo dňa 06.07.2009 a 30.09.2009 odmietol vykonať opravy predmetného diela. Taktiež
už predtým žalobca žalovanému listom zo dňa 12.12.2008 oznámil, že reklamované vady neuznáva
a odmieta sa akýmkoľvek spôsobom podieľať na ich odstránení. Žalovaný zdôraznil, že si uplatnil u
žalobcu nároky z vád diela, a keďže žalobca nárok žalovaného neuspokojil, spevnené plochy neopravil,

práve naopak odmietol vykonať opravu tohto diela, žalovanému vzniklo právo (nielen zo zákona ale aj
zo zmluvy) opraviť dielo na náklady žalobcu. V bode 2.1. Zmluvy o dielo bolo totiž zmluvnými stranami
dojednané, že v prípade, že zhotoviteľ neodstráni vady v dohodnutej lehote, je objednávateľ oprávnený
vykonať nápravu.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1
OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa §
156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil podľa §
219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté
hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, v súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2
OSP došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/201/2013- 310 zo dňa 09.12.2014
k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu v zákonnej lehote a o
termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení písomnosťou krajského

súdu zo dňa 09.12.2014 (č.l. 311 spisu) a tiež oznámením na internetovej stránke Krajského súdu v
Žiline.

Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP“), odvolací súd
je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný
podľa § 212 ods. 1 OSP, a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v
prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP),

bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov konania
dostatočnédokazovanie,znehobolsprávnevyvodenýskutkovýstav,ktorýokresnýsúdrovnakosprávne
právne vyhodnotil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti meritórneho výroku napadnutého
rozsudku, ktorým okresný súd žalobu zamietol a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom
vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP v plnom rozsahu odkazuje

na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v spojení
s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné,
aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného
súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho

súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať
cez § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade
sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd ďalej uvádza,
že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobcom na preukázanie jeho tvrdení v rámci
uplatneného nároku, nebola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby v rovine existencie

dôvodov na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 254.763,- Eur s príslušenstvom.
Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti mal preukázané, ktoré nie, o
ktoré skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Tým dal odpoveď na
tie otázky nastolené účastníkmi konania, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú
skutkový stav veci.

Vzhľadom na odvolacie dôvody žalobcu krajský súd uvádza, že za skutkové vady je potrebné považovať
aj také pochybenie súdu, ktoré spočíva v tom, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Predovšetkým takým dôvodom nesprávneho skutkového
zistenia môže byť nesprávne hodnotenie dôkazných prostriedkov, t.j. porušenie niektorého z §§ 132 -
135 OSP. Pri námietke nesprávneho právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba rozumieť

predmetkonaniaasnímsúvisiaceprejudiciálneotázky.Podnesprávnymprávnymposúdenímvecitreba
rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu
normu, alebo aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej
obsah interpretoval nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový
stav ju nesprávne aplikoval.

Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v písomnom odvolaní zo dňa
14.08.2013 (č.l. 277 spisu a nasl.) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci a podľa
výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1 OSP, § 213 ods. 1 OSP), odvolací súd
dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalobcu.

Žalobca v odvolaní namietal, že „Súd dospel k záveru, že účel spôsob užívania diela mal vyplývať
zo zmluvy, a tento mal byť podľa ustanovení zmluvy nám, žalobcovi, známy“, „v tejto súvislosti neboli
vykonané akékoľvek dôkazy“. V súvislosti s touto odvolacou námietkou poukazuje krajský súd na
odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, z ktorého vyplýva, že východiskom pre uvedený

záver okresného súdu bol okrem iného i bod 1.3. zmluvy o dielo, podľa ktorého bol žalobca oboznámený
s miestnymi a technologickými podmienkami a potvrdil, že rozsah prác definovaných v prílohe A/ je
dostatočný a vhodný pre realizáciu definovanú v prílohe B/ a dohodnuté záväzky. Taktiež prehlásil v bode
1.2. zmluvy o dielo, že pozná rozsah predmetnej dokumentácie v súlade s tendrovou dokumentáciou a
tými dokumentmi, ktoré si podrobne preveril 03.04.2003. Nemožno podľa odvolacieho súdu opomenúť,

že záver o tom, že účel a spôsob užívania diela bol žalobcovi známy, vyplýval zo samotnej zmluvy,
ktorá skutočnosť bola žalovaným uvádzaná už pri ústnom pojednávaní dňa 20.09.2011, a to podľa
obsahu zápisnice na č.l. 73 spisu právnym zástupcom žalovaného, ktoré tvrdenie však nebolo žalobcom
relevantne spochybnené ani pred súdom prvého stupňa, ale ani v odvolaní. Ak za tohto skutkového
stavu potom okresný súd konštatoval, že žalobcovi bol účel, spôsob užívania diela známy, tak krajský

súd sa s uvedeným záverom ako vecne správnym stotožnil. Krajský súd v tomto smere poukazuje
aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011 sp.zn. 3Cdo 204/2009,
podľa ktorého „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane
toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané

procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení
dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z
hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).“ K úplnosti krajský súd uvádza, že
v hodnotení výsledkov dokazovania je súd slobodný. Znamená to, že žiadne procesné ustanovenie mu
neukladá, akú dôkaznú hodnotu, resp. silu má priznať tomu-ktorému dôkaznému prostriedku, či už ide o
výsluch svedka, účastníka alebo dôkaz listinou. V hodnotiacej činnosti je súd obmedzený iba vnútorným

presvedčením a hodnotiaci záver je povinný stručne a jasne odôvodniť tak, ako to vyplýva z § 157 ods.
2 OSP. Okresný súd takýmto spôsobom postupoval, dôsledne vysvetlil svoje závery, ako aj zhodnotenie
vykonaných dôkazov a jeho odôvodnenie je presvedčivé.Žalobca v odvolaní namietal, že okresný súd ustálil skutkový stav aj bez toho, aby vyhovel jeho
návrhu na doplnenie dokazovania, keďže nenariadil „navrhovaný znalecký posudok“. Krajský súd v
tomto smere akcentuje, že znalecké dokazovanie vstupuje do súdneho konania až vtedy, pokiaľ na

základe skutkových okolností a zrejmých skutkových záverov možno v určitom štádiu konania vec
posúdiť právne a za predpokladu, že nemožno na základe odborných hľadísk zodpovedať všetky
otázky, ktoré sú pre posúdenie veci rozhodné. K procesným právam účastníka nepatrí, aby bol súdom
vykonaný každý ním navrhnutý dôkaz alebo dôkaz, o ktorom sa účastník subjektívne domnieva, že by
mal byť súdom vykonaný. Rozhodovanie o tom, ktoré z dôkazov budú vykonané, patrí vždy výlučne

súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 OSP, § 211 ods. 3 OSP). Ak súd rozhodne, že určité
dôkazy nevykoná (napr. preto, že sú podľa jeho názoru pre vec nevýznamné alebo nadbytočné),
nemôže to byť považované za postup odnímajúci účastníkovi konania možnosť konať pred súdom.
V rovine tejto odvolacej námietky nemožno podľa krajského súdu opomenúť v konečnom dôsledku i
samotnú výpoveď právneho zástupcu žalobcu pred okresným súdom dňa 27.6.2013, ktorý uviedol: „Na
otázku samosudkyne, aby špecifikoval, konkretizoval právny zástupca navrhovateľa, ktoré vady majú

byť znaleckým dokazovaním určené za odstrániteľné alebo neodstrániteľné, uvádza právny zástupca
navrhovateľa, že to bližšie nejde špecifikovať ani sa k tomu vyjadrovať, je to celé jeho vyjadrenie“ (č.l.
245 spisu). Ak za tohto stavu okresný súd nenariadil na základe procesného návrhu žalobcu znalecké
dokazovanie, za situácie, že sám nepovažoval vykonanie takéhoto dôkazu za potrebné, tak takému
postupu podľa odvolacieho súdu nie je možné nič vyčítať. K nevykonaniu dôkazu navrhnutého žalobcom

krajský súd uvádza, že tento postup prvostupňového súdu bol v súlade aj s Nálezom Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ...„navrhovanie dôkazov je právom a zároveň
procesnou povinnosťou účastníkov konania, avšak len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých)
dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy
účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne

zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania
a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. Skutočnosť,
že okresný súd a ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené
účastníkom, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv“.

Krajský súd dodáva, že podľa ustálenej judikatúry platí, že postup súdu, ktorým nebol vykonaný
navrhnutý dôkaz účastníkom, nemožno zásadne považovať za odňatie možnosti konať pred súdom.
Účastníci sú totiž povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môžu slúžiť
všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a
vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov (§ 120 ods. 1 veta prvá

OSP, § 125 veta prvá OSP). O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov (ale aj z tých, ktoré navrhnuté neboli)
budú vykonané, rozhoduje však súd. Z uvedeného je zrejmé, že OSP účastníkom konania priznáva
právovykonanieurčitéhodôkazunavrhnúť.Totoprocesnéoprávneniežalobcaakoodvolateľvdanejveci
aj využil, nebolo mu odňaté. Právo navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom
nemožno zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Nevykonanie

dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalobcu nie je ani postupom, ktorým by mu súd odňal možnosť
konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie
účastníkom konania (§ 120 ods. 1 OSP). Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ okresný súd a následne
ani krajský súd ako súd odvolací nevykonali dôkazy navrhnuté žalobcom a takýto návrh žalobcu bol
okresným súdom zamietnutý, týmto postupom nebol žalobca vylúčený z realizácie žiadneho procesného

práva, ktoré mu OSP priznáva.

Žalobca v odvolaní namietal, že v konaní pred súdom prvého stupňa spochybnil znalecké posudky
vypracované Ing. Sokolíkom, ktoré však predstavovali len listinné dôkazy, a teda súkromné listiny
a predniesol argumenty smerujúce k tomu, že znalecké posudky „nemuseli potvrdzovať rozpor

nami vykonaného diela s parametrami projektovej dokumentácie, keď v konaní bolo opakovane
uvedené (napr. zápisnica z 15.10.2011), že technické normy pripúšťajú odchýlky, ktoré je potrebné
pri posudzovaní zohľadňovať“. V súvislosti s touto odvolacou námietkou poukazuje odvolací súd na
odôvodenie napadnutého rozsudku okresného súdu, z ktorého jednoznačne vyplývalo, že okresný súd
vyhodnotil Znalecký posudok č. 4/2007 ako listinný dôkaz v zmysle § 129 ods. 1 OSP. Z odôvodnenia

napadnutého rozsudku bolo zrejmé, že okresný súd vychádzal pri svojom rozhodnutí nielen výhradne z
listinných dôkazov, ale aj z iných dôkazných prostriedkov napr. svedeckých výpovedí. Je však namieste
podľaodvolaciehosúduzvýrazniťargumentáciuvyplývajúcuzrozhodnutiaNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky, ktorú si odvolací súd osvojil a v zmysle ktorej „Dovolací súd poukazuje na to, že ak závisírozhodnutie od posúdenia skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, ustanoví súd po vypočutí
účastníkov znalca (§ 127 ods. 1 veta prvá O.s.p.). Namiesto posudku znalca možno použiť potvrdenie
alebo odborné vyjadrenie príslušného orgánu, o správnosti ktorých nemá súd pochybnosti (§ 127

ods. 4 O.s.p.). Ak je súdu v konaní predložený posudok, ktorý síce vypracovala osoba zapísaná v
zozname znalcov, avšak jeho vypracovanie nenariadil súd (napr. posudok bol vypracovaný na základe
požiadania účastníka konania), skutočne nejde o znalecký posudok v zmysle § 127 O.s.p. Aj takýmto
„posudkom“ možno však vykonať dôkaz, ale iba ako listinou. Rozdielnosť sa prejaví najmä v hodnotení
tohto dôkazu. Pokiaľ súd napriek tomu v procese vyhodnocovania výsledkov vykonaného dokazovania

prizná stupeň preukaznosti zistení zodpovedajúcich inak zisteniam vyplývajúcim zo znaleckého posudku
(§ 127 O.s.p.) takým zisteniam, ku ktorým dospel na základe „posudku“ vyhotoveného nie po nariadení
súdom, ale na požiadanie niektorého z účastníkov konania, nejde o procesný postup súdu zakladajúci
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd totiž konštantne zastáva názor, že
súd neodníme účastníkovi konania možnosť pred ním konať tým, že (prípadne) nesprávne vyhodnotí
niektorý z vykonaných dôkazov.“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo

16/2012 zo dňa 12.12.2012). Okresný súd v napadnutom rozsudku konštatoval: „Konštrukčné vrstvy z
asfaltu mali v sondách premenlivú hrúbku, spojovací postrek medzi jednotlivými vrstvami z asfaltu nebol
realizovaný kontinuálne a na niektorých miestach úplne absentoval, rozbor asfaltových zmesí realizoval
stavebná fakulta Žilinskej univerzity v Žiline (tento je súčasťou Znaleckého posudku č. 4/2007), pričom
kvalita zabudovaných asfaltových zmesí, miera ich zhutnenia, medzerovitosť, obsah asfaltu a hrúbka

vrstiev nevyhovuje na všetkých vzorkách podmietkam STN 736121, i keď podľa rozboru záverečnej
správy týkajúcej sa rozboru asfaltových zmesí Žilinskej univerzity v Žiline, zabudované zmesi vyhovujú
normovým požiadavkám z hľadiska požadovaných fyzikálno-mechanických vlastností.“ Krajský súd
vníma argumentáciu žalobcu v odvolaní, no nemohol prehliadnuť, že sám žalobca v odvolaní uvádza „že
znalecké posudky nemuseli potvrdzovať rozpor nami vykonaného diela“, no napriek tomu je potrebné

akcentovať, že okresný súd vyhodnocoval všetky vykonané dôkazy jednotlivo a navzájom v zmysle §
132 OSP a ak žalobca potom následne argumentoval, „že technické normy pripúšťajú odchýlky, ktoré
je potrebné zohľadniť“, tak potom nie je zrejmé, aký vplyv majú odchýlky na konštatovanie okresného
súdu, že napr. „spojovací postrek medzi jednotlivými vrstvami asfaltu nebol realizovaný kontinuálne a
na niektorých miestach absentoval,“ „že únosnosť a miera zhutnenia vrstiev nevyhovuje požiadavkám

na nestmelenú podkladovú vrstvu pre plochy s vysokým dopravným zaťažením“, ktoré závery však
žalobca v odvolaní nespochybnil. Ak v odvolaní žalobca poukázal „na výhrady, ktoré vyplývajú z
rozporov medzi podkladmi znaleckých posudkov vypracovaných Ing. Sokolíkom, a to podkladmi, ktoré
boli získane v skoršom období aj zo strany samotného žalovaného (napr. posudok Žilinskej univerzity,
kontrolné záznamy, záznamy o skúškach) a podkladmi, ktoré získal Ing. Sokolík pri vypracovaní

znaleckých posudkov, pričom zároveň bola spochybnená identickosť posudzovaného diela“, tak krajský
súd považuje po vykonaní odvolacieho prieskumu, ktorý je samozrejme limitovaný § 212 ods. 1 OSP, že
uvedenú námietku nemohol vyhodnotiť ako relevantnú. Východiskom pre tento záver odvolacieho súdu
bola nielen uvedená argumentácia žalobcu v odvolaní, ale zároveň aj skutočnosti vyplývajúce z celého
vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa. Osobitne sa však poukazuje na výpoveď svedka

Ing. Andreja Sokolíka pred súdom prvého stupňa dňa 15.11.2011, podľa obsahu zápisnice okresného
súdu zo dňa 15.11.2011 na č.l. 120 spisu (berúc do úvahy jej opravenú verziu vo väzbe na č.l. 215
spisu), na ktorú zápisnicu poukázal i žalobca v odvolaní, z ktorej ale podľa zistení odvolacieho súdu, nie
je možné vyhodnotiť, že by bola žalobcom relevantne „spochybnená identickosť posudzovaného diela“
a následne, že by i došlo k preukázaniu týchto tvrdení žalobcu v konaní pred súdom prvého stupňa,

alebo v odvolacom konaní. Žiada sa však podľa odvolacieho súdu dodať, že uvedená argumentácia
žalobcu zostala v odvolaní len vo všeobecnej rovine bez zodpovedajúcej konkretizácie dôvodov, čím
rozhodne nebol vytvorený dostatočný priestor pre iný záver, než o neopodstatnenosti tejto odvolacej
námietky žalobcu. Nie je možné podľa odvolacieho súdu nepripomenúť, že okresný súd pri hodnotení
svedeckých výpovedí dodržal všetky procesné podmienky pri vyhodnotení skutočností, vyplývajúcich

zo svedeckých výpovedí. Je dôležité uviesť, že pri hodnotení dôkazu výpoveďou svedka musí súd
vyhodnotiť vierohodnosť výpovede s prihliadnutím k tomu, aký má svedok vzťah k účastníkom konania
a k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, k okolnostiam, ktoré doprevádzali
jeho vnímanie skutočnosti, o ktorej vypovedá, vzhľadom k spôsobu reprodukcie týchto skutočností
a k správaniu pri výpovedi (presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede, ochota vypovedať na otázky

a podobne) a k poznatkom zisteným na základe hodnotenia iných dôkazov (do akej miery je dôkaz
výpoveďou svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, prípadne, či sa vzájomne dopĺňajú);
celkové posúdenie uvedených hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených
(preukazovaných) skutočností. Z priebehu prvostupňového konania vo vzťahu k výpovediam dotknutýchsvedkov vo väzbe na ich hodnotenie podľa obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplývalo,
že by okresný súd nezohľadnil vyššie uvedené kritériá. Okresný súd správne postupoval v konaní v
súlade s § 132 OSP. Práve v súvislosti s týmto konštatovaním krajský súd primerane poukazuje i na to,

že „Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení. Súd ale rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd nie je viazaný návrhmi
účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie
návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané,
je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 21. mája 2009 sp.zn. 3 Co 5/2009, 3 Cdo 80/2009).

Podľa záverov odvolacieho súdu takisto v rovine všeobecných tvrdení zostala aj námietka žalobcu v
odvolaní„rovnakosmenapádalirelevantnosťdokladovpredloženýchžalovaným,ktorémalipreukazovať
opodstatnenosťvýškyčerpaniabankovejzáruky“,„Súdsasvyššieuvedenýmnevysporiadal“.Vzhľadom
na tieto odvolacie dôvody žalobcu sa oboznámil odvolací súd s odôvodnením napadnutého rozsudku

okresného súdu a zistil, že okresným súd sa vysporiadal i s touto argumentáciou žalobcu, keď
uviedol: „Navrhovateľ síce v písomných podaniach namietal výšku nákladov vynaložených odporcom
na opravu diela, ale len v rovine všeobecných tvrdení, pričom navrhovateľ bol oboznámený s
jednotlivými rozpočtami faktúrami, avšak svoje námietky voči opodstatnenosti nákladov na opravu diela
ničím nezdôvodnil ani nepreukázal“. Žalobca v odvolaní takto konkrétne uvedený záver okresného

súdu nenamietal, nespochybnil a pokiaľ uviedol v odvolaní, že „Súd sa s vyššie uvedeným vôbec
nevysporiadal“, tak zo strany odvolacieho súdu nebolo možné za tohto skutkového a následne právneho
stavu zisteného v odvolacom konaní konštatovať, než že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ani v
tejto rovine, pričom krajský súd zvýrazňuje, že „Procesno-právnym následkom neunesenia dôkazného
bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť

aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje
v situácii dôkaznej núdze, dopad, neúspech sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov
hmotného práva dôkazné bremeno, zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska
hmotného práva. Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať,
zásadne určuje hmotno-právna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to,

kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností
preukázať.“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 z 23. mája 2012).

V odvolaní žalobca namietal, že okresný súd nesprávne právne vec posúdil a zároveň konštatoval
nedostatok odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu a tvrdil, že o niektorých dôvodoch

rozhodnutia okresného súdu sa „len domnieval“. Krajský súd považuje za podstatné vzhľadom na
uvedenú námietku a vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu konštatovať,
že ju nebolo možné vyhodnotiť ako relevantnú, pretože napadnutý rozsudok okresného súdu nie je
podľa zistení odvolacieho súdu možné vyhodnotiť ako rozsudok, ktorý by nespĺňal náležitosti § 157 ods.
1, 2 OSP a ktorý by nebolo možné považovať za súladný so zákonom. V tejto súvislosti krajský súd

poukazuje i na Nález Ústavného súdu č.k. I. ÚS 243/07-25 zo dňa 19. júna 2008, kde ústavný súd
opakovane zdôraznil nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov, ktorá sa uskutočňuje v ústavnom,
zákonnom, procesnom a hmotno-právnom rámci. Procesno-právny rámec predstavujú predovšetkým
princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a násl. Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Jedným z týchto princípov, predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 6

ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu rozhodovaní, je aj povinnosť súdu svoje rozsudky odôvodniť
(§ 157 ods. 1 OSP), a to spôsobom zakotveným v § 157 ods. 2 OSP. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na
strane druhej. V prípade, keď sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými
zisteniami, alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú,

treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Naopak, ak všeobecný súd rešpektuje kautely, určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie
skutkovej a právnej argumentácie, nepatrí do právomoci ústavného súdu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov,
resp. posudzovanie skutkového stavu ako správne zisteného všeobecným súdom, a to ani vtedy, ak by
sa s takýmto hodnotením ústavný súd sám celkom nestotožnil. Krajský súd konštatuje, že okresný súd

vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia, nebol nekoherentný, t.j. jeho rozhodnutie
bolo konzistentné a jeho argumenty podporili príslušný záver. Z uvedeného rozhodnutia okresného súdu
vyplývala celková presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako
ako závery, ku ktorým na základe týchto premís okresný súd dospel, boli prijateľné pre právnickú (aleaj laickú) verejnosť, racionálne a v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Závery, prijaté
okresným súdom podľa zistení odvolacieho súdu, nie sú v nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami
a dostatočne vyplývajú z odôvodnenia napadnutého súdneho rozhodnutia.

Žalobca v odvolaní namietal, že okresný súd sa nevysporiadal s existenciou dohody o uspokojení vád
z diela, ktorá bola uzavretá v čase preberania diela. Podľa zistení odvolacieho súdu z odôvodnenia
napadnutého rozsudku okresného súdu sa tento v dostatočnom rámci zaoberal i dohodou o uspokojení
nárokov z vád diela, ktorá bola uzavretá v čase preberania diela medzi účastníkmi konania a na

základe ktorej bola žalovanému poskytnutá zľava z ceny diela formou dobropisu vo výške 3.500.000,-
Sk + DPH, pričom okresný súd ustálil, že reklamované vady, na odstránenie ktorých bola čerpaná
záruka, sa síce nachádzajú na tých istých úsekoch ako vady, ktoré boli vytýkané pri prevzatí,
ale ide o vady iného charakteru, ktoré sa stali zjavnými neskôr počas plynutia záručnej doby a
ktoré vyplývajú z predložených znaleckých posudkov, ktoré jednoznačne stanovili hlavnú príčinu
reklamovanýchvádato„nedostatočnáúnosnosťpodložiaakonštrukčnýchvrstievspevnenýchplôchako

ajpoužitienevhodnýchmateriálov,nerealizovaniestavbypodľaprojektovejdokumentácieanedodržanie
technologickejdisciplíny“.Okresnýsúdzároveňkonštatoval,žekuzavretiudohodyouspokojenínárokov
z vád diela došlo v čase preberania diela, a to 04.10.2004, pričom znalecké posudky, výsledky meraní
a jednotlivé sondáže mal žalovaný k dispozícií až v roku 2007 a následne. Z uvedených skutočností
okresným súdom v odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu rozhodne nie je možné prijať

záver uvádzaný žalobcom, že okresný súd sa s predmetnou dohodou o uspokojení nárokov z vád
diela nevysporiadal. Za podstatné krajský súd považuje poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp.zn. 5Cdo 218/2010, s ktorým sa stotožnil a v zmysle ktorého
„Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení
práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov

a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV.ÚS252/04).Právonaspravodlivýsúdnyprocesneznamenáaniprávonato,abybolúčastníkkonania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a

práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí
ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp.
toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03)“.

V odvolaní žalobca namietal, že okresný súd sa nevysporiadal s okolnosťami, ktoré nasvedčovali
zániku vymáhateľnosti žalovaným uplatňovaných práv a ktoré vyplývali najmä z premlčania uplatňovania
práv (ak takéto práva existovali). K uvedenej argumentácii žalobca v rámci odvolacieho konania
neposkytol žiadne bližšie zdôvodnenie, ktoré by mohlo byť relevantne odvolacím súdom preskúmané

vo vzťahu k žalobcom tvrdenému nesprávnemu posúdeniu veci, pričom odvolací poukazuje na §
212 ods. 1 OSP. Nad rámec tohto konštatovania odvolacieho súdu krajský upriamuje pozornosť na
skutočnosti vyplývajúce zo zápisnice spísanej okresným súdom dňa 15.11.2011, z ktorej však rozhodne
nevyplýva argumentácia žalobcu v rovine „premlčania uplatňovania práva“ žalovaným, pretože žalobca
argumentoval, že „došlo k zániku akýchkoľvek prípadných záväzkov zo záruky na dielo a to vzhľadom k

tomu, že došlo k zásahu do diela“, avšak netvrdil premlčanie, teda zánik z dôvodu uplynutia času. Tiež
z výpovede právneho zástupcu žalobcu pred súdom prvého stupňa dňa 27.06.2013 nie je možné prijať
záver, že by bol namietal, tak ako v odvolaní uvádzal, zánik „vymáhateľnosti žalovaným uplatňovaných
práv“, „ktoré vyplývali najmä z premlčania uplatňovania práv (ak takéto práva existovali)“, za ktorej
situácie potom s dorazom na všeobecnosť predmetnej odvolacej námietky žalobcu, samozrejme vo

väzbe na § 212 ods. 1 OSP, § 120 ods. 4 OSP, nebolo možné túto odvolaciu námietku odvolacím súdom
vyhodnotiť ako relevantnú.

V odvolaní žalobca namietal, že okresný súd sa mal zaoberať „aplikáciou ustanovení o zániku záväzku
pre dodatočnú nemožnosť plnenia“, v ktorej súvislosti „poukázal na judikatúru týkajúcu sa vád diela a

uplatňovania nárokov z nich v prípadoch, keď objednávateľ bez toho aby to bolo zmluvne dohodnuté,
dal vady odstrániť tretej osobe“, a namietal, že „žalovaný bol oprávnený dať si prípadné vady diela
odstrániť treťou osobou, „nezaoberal sa výkladom príslušných ustanovení zmluvy článku 2 zmluvy o
dielo.“ Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že okresný súd správne podľa odvolaciehosúdu vychádzal z článku 2.1 predmetnej zmluvy, napriek námietke žalobcu v odvolaní a tiež je zrejmé,
že predmetný článok zmluvy o dielo nebolo možné podľa odvolacieho súdu viazať výhradne na čas
tak, ako uvádzal žalobca v odvolaní s vadami zistenými pri preberacom pri konaní. Ak mal žalobca

za to, že bolo potrebné predmetné zmluvné ustanovenie viazať výlučne k preberaciemu konaniu,
tak potom z jeho argumentácie v odvolaní nevyplývali rozhodné skutočnosti, ktoré by bolo možné
podrobiť odvolaciemu prieskumu, ktoré by spochybňovali, resp. vyvracali závery okresného súdu v
tejto rovine a ak argumentoval, že „takéto právo môže byť založené len zmluvou, pričom zmluva
môže upravovať podmienky jeho uplatnenia- uvedené je však potreba zistiť“, tak krajský súd uvádza,

že pred súdom prvého stupňa, ale ani v odvolaní žalobca neuviedol skutočnosti, ktoré by vyvracali
záver okresného súdu, že zmluvné dojednanie predmetnej zmluvy o dielo 2.1 bolo práve takým. Na
základetýchtokonštatovaní,potomodvolacísúdnemoholvyhodnotiťakorelevantnúnámietkužalobcuo
neoprávnenostizásahovžalovanéhododielavčasepredkonštrukcioudiela,akoajvčaseod11.08.2009
a ani všeobecný poukaz žalobcu na „judikatúru týkajúcu sa vád diela v prípadoch, keď objednávateľ
bez toho, aby bolo zmluvne dohodnuté, dal vady diela tretej osobe“, keďže na základe argumentácie

žalobcu tak pred súdom prvého stupňa vo väzbe na odvolania, ktorého dôvodmi a rozsahom bol odvolací
súd viazaný cez úpravu § 212 ods. 1 OSP, nebolo možné konštatovať jej vplyv na odvolacím súdom
konštatovanú vecnú správnosť napadnutého rozsudku okresného súdu.

K odvolacej námietke žalobcu, že okresný súd sa nezaoberal dostatočne výkladom článku 2 zmluvy o

dielo, pretože právo odstrániť vady diela treťou osobou, a to na náklady žalobcu „ nebolo vykonateľné
v akomkoľvek prípade, ale len v súvislosti s vadami zistenými pri preberacom konaní“, krajský súd
uvádza, že po vykonaní odvolacieho prieskumu nemohol ani túto odvolaciu námietku žalobu vyhodnotiť
ako relevantnú. Krajský súd poukazuje na závery okresného súdu, ktorý na základe vykonaného
dokazovania mal jednoznačne za to, že žalovanému na základe dôsledne zisteného skutkového stavu

veci nepochybne vzniklo „právo v zmysle bodu 2.1. zmluvy o dielo, vykonať nápravu prostredníctvom
tretej strany na náklady zhotoviteľa a zároveň mu vzniklo aj právo čerpať bankovú záruku, a to do
výšky, ktorá predstavuje hodnotu prác a materiálov, ako aj ďalších súvisiacich nákladov vynaložených na
opravu diela.“ V súvislosti so závermi okresného súdu a v rovine tejto odvolacej námietky žalobcu krajský
súd uvádza s poukazom na listinný dôkaz Zmluvu o dielo (č.l. 6 a nasl. spisu), že predmetné zmluvné

ustanovenie, teda článok 2 má síce celkovo len tri odseky, avšak všetky sú dané jednu úroveň, z ktorých
každé sa vykladá samostatne, žiadne z uvedených ustanovení nie je podriadené inému, čo nepochybne
dotvrdzuje ich obsah, ale aj skutočnosť, že tento zmluvný článok má dva body a to bod 2.1 a bod 2.1. Je
zrejmé, nielen zo samotnej systematiky uvedeného ustanovenia článku 2 zmluvy o dielo a samozrejme
s dôrazom na obsah, že predmetné zmluvné ustanovenie článku 2.1 (uvádzané ako druhé) sa rozhodne

dá použiť vtedy, ak sa vada objavila až po podpise protokolu. Nie je možné podľa odvolacieho súdu
nazerať na predmetné zmluvné ustanovenie, tak ako argumentoval žalobca v odvolaní, pretože z článku
2.1 zmluvy o dielo (s dôrazom na uvádzaný ako druhý), vzhľadom na jeho obsahovú koncepciu a potom
vo väzbe na skutkový stav veci, keď bolo pred okresným súdom preukázané, že k odovzdaniu diela
žalobcom žalovanému došlo, čo v konaní nebolo žiadnou zo sporných strán spochybnené a žalobcom

ani osobitne namietané a z časového hľadiska potom až následne zistenej existencie konkrétnych
vád, bolo nepochybné, že v tejto situácii dôsledne vyhodnotenej okresným súdom súčasne zanikla
povinnosť žalobcu tieto vady odstrániť a ak boli tieto vady odstránené treťou osobou, tak právo žalobcu
nadoplateniecenydielazaniklo,ktorýzánikbolonaviazanýprávenavadnéplneniežalobcom,čímpodľa
odvolacieho súdu bol naplnený v konečnom dôsledku účel bankovej záruky, ktorú žalovaný uplatnil, teda

odpadol dôvod, pre ktorý by žalobcovi inak doplatok ceny diela prináležal, ak by dielo plnil bezvadne.

K odvolacej námietke žalobcu „že žalovaný síce predložil niektoré faktúry, a ďalej ním vypracované
rozpočty, po ich spochybnení však bolo len na ňom, aby preukázal, že súviseli s „opravou“ diela
a ďalej, že ich výška odzrkadľuje skutočnosť.“ V súvislosti s touto odvolacou námietkou poukazuje

v zmysle § 219 ods. 2 OSP odvolací súd na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu,
ktorý uviedol, že „Navrhovateľ síce v písomných podaniach namietal výšku nákladov vynaložených
odporcom na opravu diela, ale len v rovine všeobecných tvrdení, pričom navrhovateľ bol oboznámený
s jednotlivými rozpočtami a faktúrami, avšak svoje námietky voči opodstatnenosti nákladov na opravu
diela ničím nezdôvodnila ani nepreukázal.“ Krajský súd po vykonaní odvolacieho prieskumu konštatuje,

že predmetná námietka žalobcu zostala bez relevancie vo vzťahu ku konštatovanej vecnej správnosti
napadnutého rozsudku okresného súdu. Len pre úplnosť krajský súd uvádza, že z obsahu spisového
materiálu vyplýva, že žalobca v rámci uplatneného nároku pred súdom prvého stupňa dňa 27.06.2013
uviedol, že „podľa nášho názoru, tieto doklady nepreukazujú opodstatnenosť vynaloženia týchtonákladov ani ich výšku.“ Z obsahu zápisnice z toho istého pojednávania vyplývalo podľa zistení
odvolacieho súdu, že vo väzbe na túto argumentáciu žalobcu žalovaný pred súdom prvého stupňa
uviedol, že „my sme predložili jednotlivé tri rozpočty, ako aj prehľad o vynaložení ďalších súvisiacich

nákladov,“ „sme konkrétne predložili dôkazy listinné- rozpočty, faktúry, atď., ktorými sme preukázali
výšku čerpanej bankovej záruky“. Žalovaný tiež poukázal na to, že „My sme na túto výšku predložili
konkrétne listinné dôkazy, ktoré žalobca žiadnym spôsobom nespochybnil. Neuviedol v čom súd
nesprávne, alebo správne, v čom sú ich nedostatky“, „ poukázal na listinné dôkazy ním predložené
na pojednávaní dňa 15.11.2011“. Z uvedených konštatovaní a dôkazov produkovaných žalovaným,

primárne však listinných dôkazov, na ktoré nadväzovali svedecké výpovede, nebolo možné podľa
odvolacieho súdu sa odkloniť od v tomto smere logických záverov okresného súdu, a to z dôvodov
uvádzaných žalobcom v prvostupňovom konaní a následne v odvolaní, pretože námietky žalobcu boli
vznesené vo všeobecnej rovine, bez konkretizácie, resp. bližšej argumentácie vo väzbe na dôkazy
produkované žalovaným, nebolo potom zistiteľné, čo predmetným dôkazom produkovaným žalovaným
žalobca vyčíta a ktoré konkrétne skutočnosti považuje za sporné. V tomto smere sa poukazuje na závery

okresného súdu vyplývajúce z odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorý konštatoval, že „navrhovateľ
svoje námietky voči opodstatnenosti nákladov na opravu diela ničím nezdôvodnil ani nepreukázal“, s
ktorými sa odvolací súd po vykonaní odvolacieho prieskumu stotožnil.

Žalobca v odvolaní argumentoval, že okresný súd nesprávne posúdil aj otázku, či „oprava“ diela môže

predstavovať zhotovenie diela nového, navyše konštrukčne odlišného poukazuje, z ktorého dôvodu
sa javí odvolaciemu súdu nevyhnutný poukaz na celú argumentáciu žalovaného v prvostupňovom
konaní, z ktorej nie je možné podľa odvolacieho súdu bez ďalšieho prijať záver, že bolo zhotovené
nové dielo, keďže sa stotožnil s okresným súdom, ktorý ustálil, „že pokiaľ išlo o argumentáciu žalobcu,
že opravou predmetného diela vzniklo úplne iné dielo, a tým záväzok navrhovateľa zanikol z dôvodu

nemožnosti plnenia, súd poukazuje na výpovede svedkov, ktorí jednoznačne potvrdili, že odstrániť vady
diela, resp. opraviť je možné len tak, že vadné časti diela odstránia a asfaltové plochy sa nahradia
betónovými a zachová sa potrebný technologický postup.“ Pre úplnosť však považuje odvolací súd za
potrebné zvýrazniť, že žalobca v rovine svojich záverov o zhotovení nového diela, neposkytol bližšiu
argumentáciu, ktorú by bolo možné podrobiť odvolaciemu prieskumu.

Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu v
rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol
odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý
bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu, než aby napadnutý rozsudok

okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam
žalobcu, potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 OSP. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,
ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.
Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť

odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti
daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9.

decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19.
februára1998)(NálezÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyč.k.IV.ÚS345/2012-30zodňa26.11.2012).

Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné

akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne
relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné
v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikáciepráva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických
osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia
činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,

pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m.
PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v
ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by
ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu
protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného

účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III.
ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo
v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež
zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa

§ 120 ods. 1 veta tretia OSP, o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci,
ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva,
že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi
súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť
dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní vo väzbe na závery tak prvostupňového ako aj krajského

súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako napadnutý rozsudok okresného súdu
potvrdiť ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1, 2 OSP.

Výrok rozsudku krajského súdu, ktorým o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa,
vyplýva z § 224 ods. 4 OSP, podľa ktorého, ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo

veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o trovách
odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,

oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného
zákona (zák. č. 233/1995 Z.z.).