Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. december 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/241/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5911205824
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5911205824.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členiek senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Eriky Šobichovej, v obchodnej právnej
veci žalobcu: BEK Baustoffe Slovakia, s.r.o., so sídlom Odborárska 52, 831 03 Bratislava, IČO:
31 364 951, právne zastúpeného Právny dom - advokáti, s.r.o., so sídlom Hurbanova 9A, 974 01
Banská Bystrica, IČO: 36 857 793, proti žalovanému: MARCANNA BUILDERS, s. r. o., so sídlom
Dolná Roveň 1311, 034 84 Liptovské Sliače, IČO: 44 060 882, zastúpenému právnym zástupcom
JUDr. Jozefom Polákom, advokátom, so sídlom P. XXXX, XXX XX V. C., v konaní o zaplatenie sumy
2.616,53 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č.k.

1Cb/3/2012-168 zo dňa 24.04.2013

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu Ružomberok č.k. 1Cb/3/2012-168 zo dňa 24.04.2013 p o t v r d z u j e .

Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania za trovy právneho zastúpenia
v sume 130,87 Eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet advokáta JUDr. Jána Repáňa,
so sídlom M. XX, XXX XX M..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2.616,53
Eur s 9 % ročným úrokom z omeškania, a to zo sumy 122,63 Eur od 21.01.2010 do 31.08.2011, zo sumy
155 Eur od 21.01.2010 do 31.08.2011, zo sumy 98,17 Eur od 01.09.2011 do 27.09.2011, zo sumy 299,88
Eur od 05.10.2010 do 27.09.2011, zo sumy 98,05 Eur od 28.09.2011 do 21.10.2011, zo sumy 908,93

Eur od 05.10.2010 do 21.10.2011, zo sumy 706,98 Eur od 22.10.2011 do 02.11.2011, zo sumy 506,98
Eur od 03.11.2011 do 25.11.2011, zo sumy 206,98 od 26.11.2011 do zaplatenia, zo sumy 58,85 Eur od
06.10.2010 do zaplatenia, zo sumy 869,94 Eur od 14.10.2010 do zaplatenia, zo sumy 1.480,76 Eur od
13.10.2010 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Samostatným výrokom
priznal žalobcovi náhradu trov konania v sume 156,50 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 878,86
Eur, ktoré je žalovaný povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu do troch dní od právoplatnosti
rozsudku.

S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 409 ods. 1 a nasl. Obchodného zákonníka
zák. č. 513/1991 Zb (ďalej len „OBZ“), § 447 OBZ, § 448 ods. 1 OBZ, § 450 ods. 1 OBZ, § 324 OBZ,
§ 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP“), § 153 ods. 1 OSP,
§ 154 ods. 1 OSP, § 340 ods. 1 OBZ, § 365 OBZ, § 369 ods. 1 OBZ, § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka zák. 40/1964 ZB. (ďalej len „OZ“) okresný súd žalobe vyhovel.Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že podaním, ktoré bolo okresnému súdu
doručené dňa 27.09.2011 si žalobca uplatnil právo na zaplatenie sumy 3.895,99 Eur s 9 % úrokom
z omeškania odo dňa splatnosti jednotlivých faktúr. Ako dôvod nároku uviedol, že žalovanému dodal

tovar, ktorý žalovaný na základe dodacích listov prevzal, dodanie tovaru, jeho kvalitu a množstvo
nenamietol. Nenamietol ani faktúry, ktoré mu boli vystavené a napriek viacerým telefonickým výzvam
dlžnú čiastku neuhradil. Na výzvu právneho zástupcu žalobcu žalovaný reagoval listom, v ktorom žiadal
o poskytnutie splátkového kalendára. Ku dňu podania žaloby na okresný súd žiadnu z fakturovaných
súm žalovaný nezaplatil. Podaním, ktoré bolo okresnému súdu doručené dňa 21.12.2011, vzal žalobca

žalobu čiastočne späť, ktoré späťvzatie odôvodnil okolnosťami, že v dňoch 27.09.2011, 21.10.2011,
02.11.2011 a 25.11.2011 žalovaný uhradil na istine čiastku 1.100 Eur a taktiež sčasti uhradil aj trovy
právneho zastúpenia. Na základe vykonaného dokazovania Okresný súd Ružomberok dňa 20.02.2012
rozsudkom č.k. 1Cb/3/2012-77 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.616,53 Eur spolu
s 9 % úrokom z omeškania odo dňa splatnosti jednotlivých faktúr a trovy konania vo výške 156,50 Eur
a trovy právneho zastúpenia vo výške 335,44 Eur. Konanie o zaplatenie sumy 179,46 Eur okresný súd

zastavil z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby.

Na základe podaného odvolania žalovaným Krajský súd v Žiline uznesením č.k. 14Cob/230/2012-130
zo dňa 31.01.2013 rozsudok prvostupňového súdu zrušil v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného
zaplatiť žalobcovi sumu 2.616,53 Eur spolu s príslušenstvom, ako aj vo výroku o trovách prvostupňového
konania a vec bola vrátená Okresnému súdu Ružomberok na ďalšie konania. V intenciách záverov

uvedených v zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Žiline vypočul okresný súd ako svedka pána Ing.
M. B., ktorý od roku 2005 je zamestnaný v pobočke žalobcu v Ružomberku ako vedúci špecializovaných
stavebnín. Svedok vo svojej výpovedi uviedol, že štandardným postupom prevádzky žalobcu pri predaji
tovaru zákazníkom bola ich prvotná registrácia, následné zrealizovanie dvoch, prípadne viacerých
obchodov v hotovosti, po vystavení predfaktúry, jej zaplatení v plnej úhrade, mohlo dôjsť k odberu tovaru.

V prevádzke bolo možné nakupovať tovar aj spôsobom, že zákazník zloží preddavok (zálohu) s cieľom,
aby nemusel čakať na registráciu, keď následne po zložení zálohy môže pristúpiť k odberu tovaru. Podľa
svedka sledovanie pohľadávok mal vo svojej pracovnej náplni on, pričom odber tovaru bolo možné
realizovať do výšky zloženej zálohy, hoci pripustil, že môže v niektorých prípadoch dôjsť k jej miernemu
prekročeniu. K tvrdeniu žalovaného o úhrade vyššej sumy, než bola hodnota kupovaného materiálu s

tým, že malo dôjsť k započítaniu zálohy na „starý záväzok“, uviedol, že viackrát sa v predajni stalo, že
zákazník potvrdenie o zložení zálohy stratil, resp. tvrdil, že ho nemá, a preto s cieľom vyjsť zákazníkom
v ústrety na prevádzke pristúpili k tomu, že takéto doklady si oni archivovali na prevádzke. Bolo to tiež
z dôvodu ochrany predajcu, aby klient nemohol tvrdiť, že im zaplatil niečo navyše. Pokiaľ potom klient
odoberal tovar, mohlo sa stať po zistení, že tam má ešte zloženú zálohu, že sa finančné prostriedky mohli

použiť na úhradu iných záväzkov. Všetky doklady týkajúce sa „saldokonta“ žalovaný predložil právnemu
zástupcovižalobcu,pričombolajzrejmýprehľadúhrad,ktorédlžníkvykonalvprospechžalobcuatakisto
existovali záznamy aj o celkovej výške dlžnej sumy. Svedok sa tiež vyjadril k okolnostiam, že manželka
konateľa žalovaného vykonávala niektoré úhrady za odobratý tovar na predajni aj v hotovosti, takáto
úhrada sa však ihneď prejavila vo vnútornom systéme fakturácie žalobcu, a tým sa vyznačila aj úhrada

prípadných pohľadávok. Akákoľvek úhrada sa dokladovala potvrdením, ktoré sa vyhotovovalo v dvoch
vyhotoveniach, z ktorých jedno vyhotovenie dostal samotný zákazník a druhé sa zasielalo do sídla firmy,
aby bol zrejmý prehľad záväzkov a pohľadávok jednotlivých obchodných partnerov. Pri každej úhrade
faktúry systém vyhotovil potvrdenie o úhrade faktúry, ktoré potvrdenie malo pridelené konkrétne číslo
faktúry a o zaplatenú čiastku sa ponížila celková pohľadávka.

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že za účelom objasnenia, aké úhrady
žalovanývprospechžalobcuvykonal,mubolpredloženýprehľadúhrad,ktorévykonaldlžník,spoločnosť
MARCANNA BUILDERS, s.r.o., z ktorého vyplynulo, že v roku 2011 žalovaný uhradil na účet žalobcu
čiastku 1.100,- Eur a od tých čias nebola na účet žalobcu pripísaná žiadna platba. Zástupca žalovaného
sa v konaní pred okresným súdom bližšie nevyjadril s výnimkou vyhlásenia, že nemá k dispozícii žiadne

doklady od klienta, ktoré by preukazovali čiastočnú úhradu v odpore namietanej „sumy cca 400 Eur“.
Okrem výsluchu účastníkov okresný súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi,
a to konkrétne s „faktúrami a dodacími listami, pokusom o zmier, návrhom splátkového kalendára, s
výpismi z účtov, a to konkrétne s faktúrami č. 43072036 s prílohou, faktúra č. 43072145, č. 43100717,
dodací list č. 42131121 zo dňa 20.09.2010, faktúra č. 43100728, dodací list č. 42131126 zo dňa

20.09.2010, faktúra č. 43100826, dodací list č. 42131205 zo dňa 21.09.2010, dodací list č. 1280006453zo dňa 07.07.2010, dodací list č. 1280006452 zo dňa 07.07.2010, faktúra č. 4310189, dodací list č.
42132383 zo dňa 27.09.2010, fotokópia dodacieho listu z 01.06.2010, faktúra č. 43101742, dodací
list č. 42132395 zo dňa 27.09.2010, faktúra z čl. 24, dodací list zo dňa 16.07.2010, dodací list č.

1280006580 zo dňa 22.07.2010, pokus o zmier, návrh splátkového kalendára, výpis z Obchodného
registra Okresného súdu Bratislava I., výpis z Obchodného registra Okresného súdu Žilina, čiastočné
späťvzatie návrhu na vydanie platobného rozkazu, výpis z účtu, prehľad úhrad a aktuálne saldokonto.“
Medzi účastníkmi nebolo sporné, že došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy v zmysle § 409 a nasl. OBZ. Z
dodacích listov, ktoré boli podľa okresného súdu relevantnými dôkazmi, nakoľko tieto boli potvrdené

podpisomapečiatkouprijímateľatovaru(žalovaného),bolozrejmé,žestavebnýtovarvcelkovejhodnote
3.895,99 Eur bol žalovanému dodaný. Táto suma predstavovala hodnotu dodaného tovaru ku dňu
podania žaloby. V priebehu celého konania žalovaný žiadnym spôsobom nerozporoval množstvo a
kvalitu dodaného tovaru. Na výzvu právneho zástupcu žalobcu (predžalobná výzva) žalovaný reagoval
listom zo dňa 26.07.2011, v ktorom navrhol splátkový kalendár s odôvodnením, že vzhľadom na aktuálnu
platobnú situáciu nie je schopný uhradiť celú čiastku naraz. Preto požiadal o vystavenie dohody o

splátkach a sám navrhol, že je v jeho reálnych možnostiach uhrádzať istinu v mesačných splátkach po
500,- Eur počínajúc mesiacom august 2011, keď zároveň trovy právneho zastúpenia aktuálne vyčíslené
ku dňu výzvy vo výške 178,20 Eur žalovaný poukázal na účet zástupcu žalobcu dňa 04.07.2011. Návrh
splátkovéhokalendáravystavilakonateľkaspoločnostiMARCANNABUILDERS,s.r.o.,Q.U..Zprehľadu
účtov, ktoré boli okresnému súdu predložené, vyplynulo, že v dňoch 27.09., 21.10., 02.11. a 25.11.2011

žalovaný plnil svoj záväzok v rozsahu čiastky 1.100 Eur, ktorú skutočnosť následne zohľadnil žalobca
v čiastočnom späťvzatí návrhu na začatie konania, resp. v návrhu na vydanie platobného rozkazu, po
zohľadnení ďalších platieb, ktoré žalovaný vykonal. V reakcii na podaný odpor vzal žalobca žalobu
späť v časti zodpovedajúcej sume 179,46 Eur. V tejto sume „okresný súd konanie rozsudkom zo dňa
20.02.2012 zastavil, pričom tento výrok odvolaním napadnutý nebol, Krajský súd v Žiline sa ním ani

nezaoberal,apretovtejtočastijerozsudokč.k.1Cb/3/2012-77včastiozastaveniekonaniaozaplatenie
sumy 179,46 Eur právoplatný.“

Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že samotný žalovaný v odpore proti
platobnému rozkazu uznal, že jeho dlh voči žalobcovi predstavuje len čiastku 2.295,99 Eur, nakoľko
okrem čiastok 1.100,- Eur, ktoré žalobca zohľadnil a ktoré boli platené prevodom na účet právneho

zástupcu žalobcu, uhradil v dňoch 30.08.2011 sumu 200,- Eur a dňa 02.09.2011 sumu 300,- Eur, a to
v podobe vkladu hotovosti na účet. Na preukázanie svojich tvrdení predložil žalovaný výpisy z účtov
(č.l. 44-48 spisu), z ktorých však okresný súd zistil, že v týchto účtoch nebola zahrnutá platba zo dňa
02.09.2011 na sumu 300,- Eur, a teda mohol prihliadnuť len na skutočne preukázateľne uhradené platby,
a to vo výške 1.300,- Eur. Žalovaný namietal, že žalobca nezohľadnil v žalobe údajné plnenie „v rozsahu

cez 400 Eur“, na ktorom sa mal dohodnúť žalovaný s vedúcim prevádzky žalobcu v Ružomberku. V
tomto smere však podľa záverov okresného súdu neboli predložené žiadne doklady, ktorými by žalovaný
preukázal uvedené skutočnosti, naopak, z výsluchu svedka pána Ing. M. B. vyplynulo, že ak aj boli
vykonané nejaké platby, tieto boli zaúčtované na predchádzajúce záväzky žalovaného. Svedok pán B.
vysvetlil princípy vedenia účtovníctva a vydávania potvrdení o zaplatení tovaru, keď na každú úhradu

bolo vystavené potvrdenie v dvoch vyhotoveniach, z ktorých jedno si nechával predávajúci a druhé
dostával k dispozícii kupujúci. Bolo, teda podľa okresného súdu, úlohou a povinnosťou žalovaného
preukázať prípadné úhrady v rozsahu svojich námietok.

Vykonaným dokazovaním, či už v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu zrušujúceho uznesenia krajským
súdom, ako aj v konaní, v ktorom okresný súd doplnil dokazovanie v intenciách krajského súdu, mal

jednoznačne okresný súd preukázané uzavretie kúpnej zmluvy medzi účastníkmi. Okresný súd vo
všeobecnosti uviedol, že platí a v súdenej veci obzvlášť, že žalobca si svoje povinnosti vyplývajúce zo
zmluvy bezo zvyšku splnil, o čom svedčili žalovaným podpísané dodacie listy. Naopak, bol to žalovaný,
ktorý si svoju povinnosť vyplývajúcu z uzavretej kúpnej zmluvy neplnil, napriek čiastočnému plneniu z
jeho strany, keď toto plnenie možno považovať za uznanie zvyšku dlhu v zmysle § 407 ods. 3 OBZ,

kúpnu cenu v plnej výške neuhradil, a tak s prihliadnutím na čiastočné späťvzatia žaloby, mal okresný
súd preukázané, že nárok žalobcu na zaplatenie zvyšku kúpnej ceny vo výške 2.616,53 Eur bol plne
dôvodný. Len na margo vyjadrení žalovaného okresný súd poukázal na to, že „od doby splatnosti
jednotlivých faktúr až do dňa vyhlásenia rozhodnutia môže súd konštatovať, že ide čisto o obštrukčné
konanie, keď nič nebránilo odporcovi, aby zostatok kúpnej ceny v ním uznanej výške za obdobie viac ako

dvoch rokov uhradil.“ Bolo podľa okresného súdu nesporné, že žalovaný sa so svojím plnením dostal doomeškania, keď žalobcovi vznikol zákonný nárok na úrok z omeškania, ktorý bol vyčíslený v súlade s §
369 ods. 1 OBZ, § 517 ods. 2 OZ, § 3 ods. 1 a 2 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení neskorších
predpisov. Výška úroku z omeškania bola stanovená ako výška úrokov o 8 percentuálnych bodov vyššia

ako je základná úroková sadzba ECB platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Ak sa
počas trvania omeškania zmení základná úroková sadzba ECB a ak je to pre veriteľa výhodnejšie, výška
úroku z omeškania je o 7 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba ECB platná k
prvému dňu príslušného kalendárneho polroka, v ktorom trvá omeškanie; táto základná úroková sadzba
ECB sa použije počas celého tohto polroka. Z uvedeného bolo zrejmé, že žalobca mal nárok na 9 %

úrok z omeškania odo dňa splatnosti jednotlivých faktúr, resp. ich zostatkov tak, ako to bolo vyčíslené
vo výrokovej časti tohto rozsudku, o ktorom nároku okresný súd nemal oprávnené pochybnosti, preto
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi aj 9 % úrok z omeškania z predmetných súm. O trovách
konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 OSP, s poukazom na § 146 ods. 2 OSP.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu
dňa 14.06.2013. Žalovaný v odvolaní poukázal na to, že okresný súd v „odôvodnení napadnutého

rozhodnutia uviedol, že bolo preukázané, že medzi účastníkmi došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy a
zo strany odporcu došlo len k čiastočnému splneniu záväzku, pričom súd čiastočné plnenie záväzku
považoval za uznanie zvyšku dlhu mysle § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka. Sud ďalej uviedol,
že tvrdenie odporcu o úhradách v časti dlhu v prevádzke navrhovateľa nebolo ničím preukázané a
odporca neuniesol dôkazné bremeno.“ Žalovaný mal za to, že závery súdu prvého stupňa vychádzali

z nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav
veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, čím sú
odvolacieho dôvody v zmysle „§ 205 ods. 2 písm. f) a c) OSP“.

alovaný predovšetkým namietal, že okresný súd nezohľadnil preukázané čiastočné plnenia, ktoré
žalovaný do rozhodnutia vo veci samej poskytol žalobcovi na úhradu svojho záväzku, a ktoré preukázal a

doložil súčasne s podaním odporu. Žalobca si pôvodne uplatnil nárok na zaplatenie sumy 3.895,99 Eur, z
ktorej sumy však žalovaný preukázal, že žalobcovi uhradil na istinu „Dňa 30.08.2011 sumu 200,- € /vklad
na účet/ Dňa 02.09.2011 sumu 300,- € /vklad na účet/ Dňa 26.09.2011 sumu 300,- € /prevodom/ Dňa
20.10.2011 sumu 300,- € /prevodom/ Dňa 31.10.2011 sumu 200,- € /prevodom/ Dňa 24.11.2011 sumu
300,- € /prevodom/ Spolu uhradené: 1.600,- €.“ Z uvedeného vyplývalo, že zostatok istiny pohľadávky

žalobcu „bol len vo výške 2.295,99 € (3.895,994600), a teda rozsudkom priznaná istina 2.616,53 € je
v rozpore so skutkovým stavom. Nie je zrejmé prečo súd nezohľadnil celú sumu uhradenú žalobcovi
žalovaným vo výške 1600,-Eur a v tomto smere ani žalobca neuviedol resp, nespochybnil žiadnu z
položiek uvedenú vyššie“.

V odvolaní žalovaný ďalej uviedol, že predpokladal, že „vzniknutý rozdiel je spôsobený nesprávnym

postupom navrhovateľa, ktorý bezdôvodne sumu uhradenú na istinu v rozsahu 500,- € zaúčtoval na
úhradu istiny len v rozsahu 179,46 € a zvyšnú časť 320,54 € bezdôvodne započítal na úhradu trov
právneho zastúpenia navrhovateľa, hoci celá suma bola poukázaná navrhovateľovi.“ Tento predpoklad
vyvodil z tvrdení samotného žalobcu obsiahnutých v prvom čiastočnom späťvzatí. Žalovaný však
opätovne „(tak ako v odpore)“ uvádzal a zdôraznil, „že celá suma 500,- Eur bola uhradená na istinu, a

nedôvodným bolo jej započítanie na trovy právneho zástupcu navrhovateľa. Nad rámec istiny odporca
uhradil ďalšiu sumu 178,20 € a to dňa 04.07.2011 priamo právnemu zástupcovi navrhovateľa, ktorá bola
hradená z titulu požiadavky právneho zástupcu navrhovateľa ako jeho trovy.“ Žalovaný nevidel žiadny
dôvod, prečo žalobca sumu uhradenú na istinu v rozsahu 500,- Eur zaúčtoval na úhradu istiny len v
rozsahu 179,46 Eur a zvyšnú časť 320,54 Eur absolútne bezdôvodne započítal na úhradu trov právneho

zastúpenia žalobcu, hoci celá suma bola poukázaná žalobcovi. Žalovaný opakovane v odvolaní uvádzal
a zdôrazňoval, že celá suma 500,- Eur bola uhradená na istinu.

Žalovaný v odvolaní zvýraznil, že pokiaľ sa jednalo o ďalšie úhrady, ktoré boli zrealizované na prevádzke
žalobcu v čase po uznaní záväzku pri ďalšom obchodnom styku medzi účastníkmi, okresný súd dospel
k záveru, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno. Predvolaný svedok Ing. M. B., ktorý je zamestnaný

v pobočke žalobcu v Ružomberku ako vedúci špecializovaných stavebnín, ale takúto možnosť výslovne
nevylúčil a sám konštatoval, že manželka konateľa žalovaného naozaj vykonávala niektoré úhrady zaodobratý tovar na predajni aj v hotovosti. Rozhodnou pre posúdenie dôvodnosti žaloby bola otázka
výšky zostatku záväzku žalovaného voči žalobcovi z titulu kúpnej ceny za dodaný tovar. Okresný súd
poukázal na § 407 ods. 3 OBZ, podľa ktorého čiastočné plnenie má účinky uznania aj zvyšku záväzku.

Vzhľadom na spornosť výšky plnení poskytnutých žalovaným žalobcovi na úhradu záväzku, kedy
žalobca bezdôvodne nezapočítal plnenie ani v rozsahu preukázaných čiastok poskytnutých hotovostné
a bezhotovostne na účet žalobcu. V rovine preukázania výšky zostatku záväzku bolo teda vzhľadom na
spornosť výšky poskytnutých čiastočných plnení subsumovanie skutkových okolností pod § 407 ods. 3
OBZ podľa žalovaného nesprávne a okresný súd na zistený skutkový stav aplikoval nesprávnu právnu

normu a jeho rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný navrhol,
„aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Ružomberok č.k. lCb/3/2013-168 zo dňa 24.04.2013 v
napadnutej časti zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.“

K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca. Žalovaný bol v zmluvnom vzťahu
so žalobcom na základe kúpnej zmluvy na tovar v zmysle § 409 OBZ. Žalovaný objednal tovar v
celkovej hodnote 3.895,99 Eur od žalobcu v druhu a množstve, tak ako bol uvedený v jednotlivých

faktúrach a dodacích listoch. Túto skutočnosť žalovaný počas celého konania žiadnym spôsobom
nespochybňoval. Žalobca dodal žalovanému objednaný tovar riadne podľa objednávky žalobcu. Táto
skutočnosť vyplývala i z podpísaných dodacích listov. Teda žalovaný objednaný tovar prevzal v druhu
a množstve uvedenom vo faktúrach a dodacích listoch. Tento tovar nikdy nerozporoval čo do kvantity,
kvality,čiceny,avšakkúpnucenuzadodanýtovar„dodnešnéhodňa“zaplatillenzčasti.Žalovaný,podľa

žalobcu v predmetnom odvolaní namietal tie isté skutočnosti ako vo svojom odvolaní proti rozsudku
Okresného súdu Ružomberok sp.zn. lCb/3/2012 zo dňa 20.2.2012 a to, že okresný súd nezohľadnil
jeho preukázané čiastočné plnenia, ktoré poskytol žalobcovi na úhradu jeho záväzku. Žalovaný uhradil
na účet žalobcu čiastku 300,- Eur dňa 27.9.2011, čiastku 300,- Eur dňa 21.10.2011, čiastku 200,- Eur
dňa 2.11.2011 a čiastku 300,- Eur dňa 25.11.2011, celkovo teda uhradil na istinu čiastku 1.100,- Eur.

Tieto čiastky boli zohľadnené v čiastočnom späťvzatí zo dňa 15.12.2011. Žiadne iné čiastočné úhrady
istiny prevodom alebo vkladom na účet žalobcu, či v hotovosti na jeho predajni žalobca neevidoval.
Je pravdou, že žalovaný uhradil na účet právneho zástupcu žalobcu čiastku 178,20 Eur dňa 4.7.2011,
čiastku 200,- Eur dňa 31.8.2011 a čiastku 300,- Eur dňa 2.9.2011. Všetky tri tieto platby však žalovaný
poukázal na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. Jána Repáňa. Preto nebolo podľa žalobcu pravdou,

že čiastky vo výške 200,- Eur zo dňa 31.8.2011 a 300,- Eur zo dňa 2.9.2011 boli uhradené na účet
žalobcu, tak ako to žalovaný tvrdil vo svojom odvolaní. Prvá platba bola realizovaná po zaslaní výzvy
právneho zástupcu a po dohode so žalovaným, že žalovaný zaplatí náklady na vymáhanie dlžnej
čiastky, ktoré boli uvedené vo výzve a zaplatenie dlhu bude dlžník realizovať v ním navrhovaných
splátkach po 500,- Eur mesačne po tom, čo táto dohoda bude odobrená od žalobcu. Takýto splátkový

kalendár sa však nestretol s pochopením u žalobcu a žalobca žiadal minimálne mesačnú splátku
vo výške 1.300,- Eur. Následne prebiehali rozsiahle korešpondencie o splátkovom kalendári, avšak
neúspešne. Bez dohody o platení na účet právneho zástupcu žalobcu žalovaný zrealizoval platbu vo
výške 200,- Eur na účet právneho zástupcu, čo bolo následne zohľadnené vo vzniknutých trovách.
Čiastka 300,- Eur zo dňa 2.9.2011 už nebola žiadnym spôsobom identifikovaná, a to až do času tvrdenia

žalovaného uvedeného na súde. Keďže nebolo možné právnym zástupcom žalobcu identifikovať túto
platbu, nebola riadne špecifikovaná čo do identifikačných znakov platcu a úhrady dokladu, tak právny
zástupca žalobcu túto platbu nevyhodnotil ako platbu žalovaného ani na istinu ani na trovy. „Čiastka
178,20 Eur uhradená dňa 4. 7.2011 bola uhradená ako náklady spojené vymáhaním v zmysle § 121
odst. 3 OZ pozostávajúce z trov právneho zastúpenia, ktoré boli vyčíslené ako jeden úkon právnej

pomoci v zmysle § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. vrátane DPH a režijného paušálu, túto
skutočnosť žalovaný v predmetnom odvolaní nerozporuje.“ Čiastka 300,- Eur uhradená dňa 3.9.2011
nebolašpecifikovaná,takprávnyzástupcažalobcunemoholtútoúhraduriadneidentifikovaťazavinením
žalovaného ju nemohol ani zohľadniť na započítanie na istine. Žalobca zvýraznil, že peňažný ústav
neposkytne prijímateľovi platby údaje o klientovi od ktorého finančné prostriedky prišli. Preto tento stav

bol zavinený žalovaným pre nedostatočné identifikovanie platby. Preto právny zástupca žalobcu celkovú
čiastku 678,20 Eur uhradenú na jeho účet započítal tak, že čiastku 498,74 Eur započítal na úhradu trov
právneho zastúpenia žalobcu za tri úkony právnej pomoci do vtedy vykonaných. Ostatná čiastka 179,46
Eurbolaprávnymzástupcomžalobcupreúčtovanážalobcoviatýmbolaponíženáistina.Tátoskutočnosť
bola zohľadnená v ďalšom späťvzatí zo dňa 14. 2. 2012. Pokiaľ žalovaný tvrdil v predmetnom odvolaní,

že okrem čiastkových úhrad prevedených na bankové účty žalobcu a jeho právneho zástupcu uhradil
aj ďalšie sumy v hotovosti na prevádzke žalobcu v Ružomberku, tak žiadnu takúto úhradu žalobca,ale ani jeho kreditné oddelenie vôbec neeviduje. Ak sa žalovaný odvolával na výpoveď svedka Ing.
M. B. uskutočnenú na pojednávaní dňa 24.4.2013, ktorý možnosť ďalšej úhrady istiny na prevádzke
výslovne nevylúčil a sám konštatoval, že manželka konateľa žalobcu naozaj vykonávala niektoré úhrady

za odobratý tovar na predajni v hotovosti, tak žalobca zvýraznil, že žalovaný počas celého konania sám
nevedel uviesť konkrétnu výšku ďalšej úhrady na pobočke žalobcu a ani nepredložil žiadny relevantný
dôkaz o takejto úhrade. Preto okresný súd opodstatnene konštatoval, že žalovaný v tejto časti neuniesol
dôkazné bremeno. Aj závery okresného súdu, ktorý čiastočné plnenie zo strany žalovaného posúdil ako
uznanie dlhu v zmysle § 407 ods. 3 OBZ mal žalobca za dôvodné. Žalovaný čiastočne uhradil svoj dlh

celkovo vo výške 1.279,46 Eur, preto okresný súd správne usúdil, že plnením žalovaný uznal aj zvyšok
svojho dlhu voči žalobcovi vo výške 2.616,53 Eur. Konanie žalovaného, ktorý v predmetnej veci podal
už druhé odvolanie, považoval žalobca za úmyselné oddialenie povinnosti zaplatiť žalobcovi za tovar,
ktorý si od neho objednal a následne aj odobral. Predmetné faktúry sú po splatnosti skoro tri roky, kedy
žalovaný uhradil tieto len čiastočne a od 24.11.2011 nevykonal žiadnu ďalšiu úhradu ním uznaného dlhu
a ani neprejavil vôľu svoj dlh voči žalobcovi uhradiť. Podľa žalobcu rozsudok prvostupňového súdu bol

zákonný a odvolanie žalovaného bolo podané nedôvodne, z ktorého dôvodu žalobca žiadal potvrdiť
rozsudok prvostupňového súdu a zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania za vyjadrenie k
odvolaniu žalobcu v „zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. podľa § 10 a § 14, ods. 1 písm. c) vo výške
(101,25 Eur + režijný paušál 7,81 Eur, DPH 21,81 Eur) spolu 130,87 Eur.“

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1

OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa §
156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil podľa §
219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté
hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia

pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, v súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2
OSP došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/241/2013-244 zo dňa 09.12.2014
k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu v zákonnej lehote a o
termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení osobitnou písomnosťou
krajského súdu zo dňa 09.12.2014 (č.l. 245 spisu) a tiež oznámením na internetovej stránke Krajského

súdu v Žiline.

Podľa § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný
podľa § 212 ods. 1 OSP, a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v
prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP),
bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov konania

dostatočnédokazovanie,znehobolsprávnevyvodenýskutkovýstav,ktorýokresnýsúdrovnakosprávne
právne vyhodnotil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti meritórneho výroku napadnutého
rozsudku, ktorým okresný súd žalobe vyhovel a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom
vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP v plnom rozsahu odkazuje
na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v spojení

s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné,
aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného
súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolaciehosúdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať
cez § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade
sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd ďalej uvádza,
že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobcom na preukázanie jeho tvrdení v rámci
uplatneného nároku, bola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby v rovine existencie
dôvodov na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 2.616,53 Eur s príslušenstvom.
Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti mal preukázané, ktoré nie, o

ktoré skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Tým dal odpoveď na
tie otázky nastolené účastníkmi konania, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú
skutkový stav veci.

Vzhľadom na odvolacie dôvody žalovaného krajský súd uvádza, že za skutkové vady je potrebné
považovať aj také pochybenie súdu, ktoré spočíva v tom, že súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Predovšetkým takým dôvodom nesprávneho

skutkového zistenia môže byť nesprávne hodnotenie dôkazných prostriedkov, t.j. porušenie niektorého
z §§ 132 - 135 OSP. Pri námietke nesprávneho právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba
rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením
veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval
príslušnú právnu normu alebo aplikoval nesprávnu právnu normu alebo aplikoval síce správnu právnu

normu ale jej obsah interpretoval nesprávne alebo právnu normu síce interpretoval správne ale na
zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval.

Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v písomnom odvolaní zo dňa
12.6.2013 (č.l. 175 spisu a nasl.) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci a podľa
výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1 OSP, § 213 ods. 1 OSP), odvolací súd

dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalovaného.

Žalovaný v odvolaní zdôraznil, že zostatok istiny pohľadávky žalobcu „bol len vo výške 2.295,99 €
(3.895,994600), a teda rozsudkom priznaná istina 2.616,53 € je v rozpore so skutkovým stavom. Nie je
zrejmé prečo súd nezohľadnil celú sumu uhradenú žalobcovi žalovaným vo výške 1600,-Eur a v tomto
smere ani žalobca neuviedol resp, nespochybnil žiadnu z položiek uvedenú vyššie“. V súvislosti s touto

argumentáciou žalobcu považuje krajský súd za podstatné poukázať na odôvodnenie napadnutého
rozsudku okresného súdu, z ktorého vyplýva, že samotný žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu
nepopieral, uznal, že jeho dlh voči žalobcovi predstavuje čiastku 2.295,99 Eur, nakoľko okrem čiastok
1.100 Eur, ktoré žalobca zohľadnil a ktoré boli platené prevodom na účet právneho zástupcu žalobcu,
uhradil v dňoch 30.08.2011 sumu 200 Eur a dňa 02.09.2011 sumu 300 Eur, a to v podobe vkladu v

hotovosti na účet. Na preukázanie svojich tvrdení predložil žalovaný výpisy z účtov (č.l. 44-48 spisu), z
ktorých však okresný súd zistil, že v týchto účtoch nebola zahrnutá platba zo dňa 02.09.2011 na sumu
300 Eur, a teda mohol prihliadnuť len na skutočne preukázateľne uhradené platby, a to vo výške 1.300,-
Eur, s ktorým záverom sa krajský súd ako s vecne správnym v rámci vykonaného odvolacieho konania
stotožnil. Žalovaný tiež namietal, že žalobca nezohľadnil v žalobe ním tvrdené plnenie „v rozsahu

cez 400 Eur“, na ktorom sa mal dohodnúť žalovaný s vedúcim prevádzky žalobcu v Ružomberku. V
tomto smere však odvolací súd zvýrazňuje, že neboli predložené žiadne doklady, ktorými by žalovaný
preukázal uvedené skutočnosti, naopak, z výsluchu svedka Ing. M. B. vyplynulo, že ak aj boli vykonané
nejaké platby, tak tieto boli zaúčtované na predchádzajúce záväzky žalovaného. Krajský súd teda
akcentuje, že samotný žalovaný nielen v odpore, ale aj v konaní pred súdom prvého stupňa a taktiež

v odvolaní sumu 2.295,99 Eur výslovne nespochybnil, avšak odvolaním napádal celý výrok rozsudku
okresného súdu, ktorým žalobe bolo vyhovené, s tým že argumentačne však možno ustáliť, že primárne
žalovaný pozornosť venoval konštatovaniu okresného súdu v rovine komplexného splnenia podmienok
pre aplikáciu § 407 ods. 3 OBZ vo väzbe na celú okresným súdom uloženú povinnosť napadnutým
rozsudkom okresného súdu. Vo vzťahu k vyhodnoteniu okresného súdu v rovine čiastočných platieb

nebol podľa krajského súdu vytvorený priestor pre odklon od racionálnych úvah okresného súdu v tomto
smere. Ak žalovaný vykonal čiastočné úhrady, tak ako ustálil okresný súd v dňoch 27.9., 21.10., 02.11.a 25.11 2011, z ktorých úhrad vyplývalo plnenie žalovaného v sume 1.100,- Eur, ku ktorým úhradám
pristupuje i návrh žalovaného zo dňa 26.7.2011 na uzavretie splátkového kalendára, a to vzhľadom na
ním tvrdenú zlú finančnú situáciu, teda že nebol schopný uhradiť celú čiastku naraz, ktorú skutočnosť

žalovaný ani v odvolaní nespochybnil, tak potom nebol priestor na iný záver než ten, ktorý konštatoval
v napadnutom rozhodnutí okresný súd. Na dotvrdenie správnosti prijatých záverov poukazuje krajský
súd z eurokonformného prístupu primerane a podporne i na skutočnosti, s ktorými sa stotožnil a v
zmysle ktorých „Ustanovenie § 407 ods. 3 OBZ spája s čiastočným plnením záväzku (poskytnutým
za takých okolností, že možno v konkrétnom prípade usudzovať na to, že jeho poskytnutím dlžník

uznáva aj zvyšok záväzku) vznik vyvrátiteľnej domnienky trvania zvyšku záväzku v dobe jeho uznania
(ak nešlo o záväzok premlčaný). Ak uznanie dlhu založilo vyvrátiteľnú domnienku, podľa ktorej sa má
za to, že záväzok v dobe uznania trval, potom v konaní, v ktorom sa veriteľ (žalobca) domáha splnenia
tohto záväzku, spočíva dôkazné bremeno ohľadom neexistencie záväzku na dlžníkovi (žalovanom). Na
uplatniteľnosti tohto záveru potom nič nemení ani skutočnosť, že predmetom konania nie je splnenie
hlavného záväzku, ktorý bol uznaný, ale splnenie záväzku na úhradu zmluvnej pokuty, ktorou bolo

riadne splnenie hlavného záväzku zabezpečené. Pozitívne riešenie otázky, či účastník konania uniesol
dôkazné bremeno ohľadom neexistencie záväzku alebo nie, nemôže byť založené na samotnom popretí
skutočnosti, o ktorej existencii platí vyvrátiteľná domnienka (napríklad v tvrdení žalovaného, že tovar mu
nebol riadne odovzdaný a žalobca nepredložil dôkaz na vyvrátenie tohto tvrdenia), nakoľko akceptácia
takéhoto názoru by vo svojej podstate popierala zmysel inštitútu vyvrátiteľnej domnienky.“ (rozsudok

Najvyššieho súdu ČR zo dňa 7. mája 2003, sp. zn. 29 Odo 180/2003)

Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že postup okresného súdu napriek
námietkami žalovaného v odvolaní bol súladný so závermi vyplývajúcimi z uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo 14.09.2011, sp.zn. 3 Cdo 204/2009, v zmysle ktorého „Dôkazy hodnotí súd
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom

starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132
O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska
ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný
právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.
Uplatňujesatuzásadavoľnéhohodnoteniadôkazov.“Zapodstatné,všakkrajskýsúdvrovinežalovaným

namietaného postupu okresného súdu považuje poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa
23.11.2010,sp.zn.5Cdo218/2010,sktorýmsastotožnilavzmyslektorého„Obsahprávanaspravodlivý
súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať
pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej
republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný

súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na
spravodlivýsúdnyprocesneznamenáaniprávonato,abybolúčastníkkonaniapredvšeobecnýmsúdom
úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka

konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali
alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03)“.

Žalovanývodvolaníuviedol,že„opakovaneuvádzalazdôrazňoval,žecelásuma500Eurbolauhradená

na istinu“. Vzhľadom na túto odvolaciu námietku krajský súd poukazuje na závery okresného súdu,
s ktorými sa stotožnil (§ 219 ods. 2 OSP) a v zmysle ktorých, žalovaný nepreukázal ďalšie úhrady,
pričom bolo povinnosťou žalovaného preukázať prípadné úhrady v rozsahu svojich námietok. Odvolací
súd zvýrazňuje, že bolo nepochybné, že žalovaný predmetný tovar prevzal a nenamietal jeho vady. Ak
teda žalovaný tvrdil, že celá suma 500,- Eur ako úhrada kúpnej ceny bola uhradená, a to žalobcovi

a na istinu, tak potom bolo jeho povinnosťou túto skutočnosť preukázať. Odvolací súd na základe
výsledkov prvostupňového konania a to potom nadväzujúcich i odvolacieho konania však konštatuje, že
žalovaný neuniesol v tomto smere dôkazné bremeno. Krajský súd zvýrazňuje, že dôkazným bremenom
(v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý
závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Procesnoprávnym následkom neunesenia

dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov jetreba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd
rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad (neúspech) sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa
predpisov hmotného práva dôkazné bremeno (zodpovednosť za preukázanie skutočností významných

z hľadiska hmotného práva). Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník
preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom
vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh
skutočností preukázať (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 z 23.
mája 2012). V prejednávanej veci bolo zrejmé, tak podľa záverov okresného súdu, ako aj podľa záverov

krajského súdu, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno v rovine ním aplikovanej obrany proti žalobe.
Nemožno opomenúť, že „V občianskom súdnom konaní účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa
dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia
dôkazné prostriedky. Ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá OSP stanovuje, že účastníci sú povinní označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastníci konania teda majú povinnosť tvrdenia a povinnosť
tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má to pre neho

nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci“.
(uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo 15/2010). Z uvedených dôvodov potom odvolací súd
nemal priestor na to, aby vyhodnotil aplikovanú obranu žalovaného ako relevantnú.

Ak žalovaný v odvolaní tvrdil, že ďalšie úhrady boli ním vykonané na prevádzke žalobcu, tak odvolací
súd akcentuje, že takéto skutočnosti, ktorými by bola preukázané konkrétne úhrady, so špecifikáciou

účelu, výšky a ani dátumovo žalovaný v konaní nepreukázal. Pokiaľ poukazoval na výpoveď svedka Ing.
M. B., tak len z jeho uvedenia, že naozaj vykonávala niektoré úhrady manželka konateľa žalovaného
za odobratý tovar na predajni aj v hotovosti, rozhodne nevyplývalo podľa odvolacieho súdu, že by sa
právetietoúhradytýkaližalovanejkúpnejcenyuplatnenejžalobcomžalobou.Nemohlozostaťodvolacím
súdomnepovšimnutým,žežalovanýtvrdiaciúhradukúpnejcenyvsume500,-Eurvodvolanípoukazoval

na nesprávny postup žalobcu pri zaúčtovaní sumy 500,- Eur, avšak bez toho aby uviedol presný dátum
úhrady ako i jej spôsobu, pričom zároveň argumentoval hotovostnými úhradami na prevádzke žalobcu,
bez konkretizácie a špecifikácie v odvolaní okrem uvedenia mena svedka Ing. M. B., ktorú argumentáciu
podľa krajského súdu nebolo možné rozhodne vyhodnotiť len z tohto jedného konkrétneho dôvodu ako
presvedčivú v celom rozsahu. Ak teda nebolo možné vyhodnotiť túto argumentáciu ako presvedčivú,

tak potom nebolo možné podľa krajského súdu dospieť k záveru, že žalovaný preukázal, že jeho dlh
v rozhodnom čase neexistoval. Krajský súd len pre úplnosť pripomína, že v procesnej rovine vznik
vyvrátiteľnej domnienky nachádza svoj odraz v § 133 OSP, ktorý určuje, že skutočnosť, pre ktorú je
v zákone stanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku, má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní
nevyšiel najavo opak.

Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu v
rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol
odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý
bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného, než aby napadnutý rozsudok
okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam

žalovaného, potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 OSP. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,
ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.
Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť
odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti

daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19.

februára1998)(NálezÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyč.k.IV.ÚS345/2012-30zodňa26.11.2012).Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné
akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne

relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné
v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie
práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických
osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia

činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,
pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m.
PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v
ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by
ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu
protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného

účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III.
ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo
v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež
zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa

§ 120 ods. 1 veta tretia OSP, o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci,
ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva,
že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi

súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť
dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní vo väzbe na závery tak prvostupňového ako aj krajského
súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako napadnutý rozsudok okresného súdu
potvrdiť ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1, 2 OSP.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s ust. § 142 ods.
1, § 151 ods. 1 OSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorý uplatnil návrhom náhradu trov
odvolacieho konania a tieto súčasne aj vyčíslil v písomnom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 28.6.2014.
Priznaná náhrada trov odvolacieho konania pozostáva z odmeny právneho zástupcu za poskytnutú
právnu službu v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z.z., za 1 úkon právnej služby - písomné vyjadrenie k

odvolaniu 1 x 101,25 Eur, režijný paušál 1 x 7,81 Eur + 20 % DPH (ktoré bolo vykonané JUDr. Jánom
Repáňom v čase, keď bol právnym zástupcom žalobcu), súčtom dôvodné trovy odvolacieho konania
130,87 Eur,

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,

oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného

zákona (zák. č. 233/1995 Z.z.).