Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. február 2014

Súd: Okresný súd Michalovce
Spisová značka: 19C/163/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7712215568
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Agáta Štefaničová

ECLI: ECLI:SK:OSMI:2014:7712215568.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Michalovce, samosudkyňou Mgr. Agátou Štefaničovou, v právnej veci žalobcu

POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej
Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, o náhradu škody
a nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

I. Návrh zamieta.

II. Žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa návrhom doručeným súdu 27.9.2012 domáhal proti žalovanému náhrady majetkovej škody

a nemajetkovej ujmy. Návrh odôvodnil tým, že ako oprávnený navrhol vykonať pre svoju pohľadávku,
ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. 9032481 dlžníkom Y. Po prijatí
návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo Ex 13226/2009.
Súdny exekútor požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom návrh bol
spísaný vo forme zápisnice u súdneho exekútora. Exekučný súd napriek tomu, že vec nevykazovala
prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla
mať vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu návrhu, exekučný súd rozhodol o žiadosti o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 31.3.2010 a to rozhodnutím o poverení, teda po
viac ako 6 mesiacoch. Tvrdil, že nedisponuje príslušným exekučným titulom ani návrhom na vykonanie
exekúcie, pretože tieto podklady sú u súdneho exekútora, u ktorého sa spisoval aj návrh na vykonanie
exekúcie a dokazovanie odkázal na príslušný exekučný spis súdu. Uviedol, že postup exekučného
súdu bol nesprávny, v rozpore so zákonom, pretože neexistovala okolnosť, ktorá by umožňovala
súdu postupovať so zbytočnými prieťahmi tak, že k rozhodnutiu o udelení poverenia na vykonanie
exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože

počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré by mali smerovať k odstráneniu
právnej neistoty, v ktorej sa poškodený v predmetnej veci počas súdneho konania nachádza, čo je
základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy SR. Preto si z dôvodu nesprávneho
úradného postupu uplatňuje náhradu majetkovej škody vo výške 125,00 Eur, ktorá pozostáva zo
sumy 70,00 Eur na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou
informačného systému, zo sumy 40,00 Eur za udržiavanie a správu systému a zo sumy 15,00 Eur
na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje

spojené s vyhotovením urgencií súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním
a kontrolou stavu konania v exekučnom konaní. Ďalej si uplatňuje nemajetkovú ujmu v peniazoch,
pretože samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe nestačí. Márnym uplynutím času boli reálne ohrozenélegitímne očakávania poškodeného, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a
došlo k vyvolaniu rizík, že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom zanikne povinný, dôjde k
zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a k jeho insolvencii. Náhradu nemajetkovej ujmy

žalobca vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov. Reálne
uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa
poskytneochranavzákonompredpokladanejkvalite,pričomvýkladapoužívaniepríslušnýchzákonných
ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v čl.
46 ods. 1 ústavy. Navrhovateľ si uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy sumu 330 Eur za

6 mesiacov. Výpočet uskutočnil alikvotným pomerom 55,00 Eur na každý mesiac omeškania, pričom
vychádzal z rozhodnutí ústavného súdu, kde im bolo právo kvôli prieťahom súdu priznané, a podľa
ktorých rozhodnutí je náhrada za rok omeškania 660,00 Eur. Žalobca ďalej v návrhu uviedol, že nárok
na náhradu škody v súlade s ustanovením § 15 zák. č. 514/2003 Z.z. uplatnil písomnou žiadosťou u
žalovaného, žalovaný však do podania tejto žaloby na žiadosť pozitívne nereagoval. Dokazovanie v
tomto smere odkázal na spis Ministerstva spravodlivosti SR a okresného súdu.

Žalovaný s návrhom nesúhlasil a žiadal ho zamietnuť. Svoje stanovisko odôvodnil tým, že v žalobe
sa vyskytuje viacero nedostatkov, a to napr. uvedený odlišný dátum narodenia povinných v žalobách
ako dátum narodenia v petite, nie sú uvedené spisové značky príslušných exekučných konaní, ktoré
sú vedené na súde, chýbajú relevantné údaje, ako dátum doručenia žiadostí o udelenie poverenia

podaných na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci, dátum kedy sa žalobca dozvedel o vzniku
škody v jednotlivých prípadoch, nepredložil žiaden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval existenciu
predmetnéhoexekučnéhokonania,vznikskutočnejškody,nemajetkovejujmyainé.Žalobcasíceuviedol
časť dôkazov, najmä odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť
na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša žalobca sám. Žalobca tvrdí, že nemá vedomosť o

spisových značkách uvádzaných v exekučnom konaní, čo sa nezakladá na pravde, pretože tieto mu
museli byť známe v rámci doručovania, napr. uznesenia o zmene súdneho exekútora. Neoznačenie
spisových značiek exekučných konaní, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu je
jedným z dôvodov, pre ktoré Ústavný súd odmietol sťažnosti žalobcu pre porušenie jeho ústavného
práva nečinnosťou exekučného súdu. Žalovaná ďalej poukázala na to, že nie je jasný ani titul nároku

na náhradu škody, pretože žalobca jednak namieta nezákonné konanie v podobe nerozhodnutia o
návrhu na zmenu súdneho exekútora ale namieta aj nesprávny úradný postup v podobe prieťahov.
Žalovaný ďalej uvádza aj rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia a vykonanie exekúcie,
čo by sa mohlo vysvetliť ako namietanie nezákonného rozhodnutia. Z takto formulovaných žalôb nie
je jednoznačné na základe akého titulu si žalobca uplatňuje škodu, keďže v žalobách sa tieto tituly

prelínajú a žalobca jednoznačne neuvádza, z ktorého titulu si nárok uplatňuje. Nie je zrejmé, či si žalobca
uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu, z dôvodu prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stavenej lehote.
Táto nejasnosť sa prejavuje najmä v žalobách, kde namietaným nesprávnym úradným postupom má
byť skutočnosť, že Okresný súd o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

nerozhodol v 15-dňovej lehote. Žalovaná ďalej poukázala na to, že dňa 23.4.2012 jej boli doručené
prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, a vzhľadom na skutočnosť, že
už dňa 27.9.2012 boli na súd doručené žaloby vo veci samej je zrejmé, že žalobca ich nepodal po
uplynutí 6 mesačnej lehoty, ale skôr. Poukázal na ustanovenie § 15 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z.,
podľa ktorého nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, zadŕžaním alebo iným

pozbavením osobne slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe,
a nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred prerokovať
na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom
podľa § 4 § 11. Ďalej poukázal na ustanovenie § 16 ods. 4 Zákona č. 514/2003 Z.z., a to ak príslušný
orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo iba uspokojí jeho časť do 6 mesiacov odo dňa prijatia

žiadosti, alebo príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojuje jeho nárok na náhradu
škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Z
uvedeného dôvodu žalovaná považuje nárok žalobcu za predčasne uplatnený. Ďalej uviedla, že žalobca
napriek opakovaným výzvam o doplnenie žiadosti o predbežné prerokovanie žalobca nepreukázal
požadované skutočnosti, nedoplnil žiadne informácie, nebol ochotný uviesť dátumy, kedy sa dozvedel

o škode, nepriložil doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu, neuviedol, či boli podávané
sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy, ani nedoplnil doklady preukazujúce ohrozenie práv zánikom
povinného, resp. jeho insolventnosťou, stratou kontaktu s povinným a iné. Žalobca neposkytol absolútnu
žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť tentonárok predbežne prerokovať. Žalovaný ďalej poukázal na podmienky úspešného uplatnenia nároku
na náhradu škody podľa Zákona č. 514/2003 Z.z., pre ktoré je potrebné nezákonné rozhodnutie,
resp. nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp.

nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené
tieto podmienky súčasne. K prieťahom týkajúcich sa nevydania poverenia alebo nerozhodnutie o návrhu
o žiadosti o udelenia poverenia v 15-dňovej lehote žalovaná uviedla, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, účinného od 1.6.2011 súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
a rozhoduje do 15 dní od doručenia žiadosti o udelenie poverenia, avšak táto lehota neplatí ak ide o

exekučný titul podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. c) a d), pričom ide o exekučné tituly, ktorými sú
vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisii a zmierov nimi schválených.
Z uvedeného vyplýva, že akýkoľvek nárok žalobcu vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu v
podobe nerozhodnutia v 15 dňovej lehote v exekučných konaniach začatých po 1.6.2011 nemá žiadnu
oporu v zákone. K rozhodovaniu, ktorým súd zamietal žiadosti o udelenie poverenia žalovaný uviedol,
že tento postup je možné chápať dvomi spôsobmi, jednak namietaným postupom môže byť samotný

spôsob rozhodnutia., a to zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia, ako i skutočnosť, že k vydaniu
rozhodnutia malo dôjsť po zákonom stanovenej lehote. Uviedla, že zamietnutie žiadosti o udelenie
poverenia nemôže byť nesprávnym úradným postupom. Pojem nesprávny úradný postup nemá legálnu
definíciu, avšak v súlade s rozhodovacou praxou súdov ho možno vymedziť ako porušenie právnou
normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. porušenie účelu postupu štátneho

orgánu, či už súvisí rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu alebo s ňou nesúvisí nenašiel svoj
bezprostredný vo vydanom rozhodnutí. Nesprávnym úradným postupom nemôže byť samotný spôsob
rozhodnutia, to je ako súd o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol. Zodpovednosť štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom je preto vylúčená. Nemôže ísť ani o zodpovednosť za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pretože toto právo patrí iba v prípade ak právoplatné rozhodnutie,

ktorým bola škoda spôsobená bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom súd,
ktorý rozhoduje o náhradu škody je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Preto je nevyhnuté aby pre
úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je nevyhnuté, aby
nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto právoplatné rozhodnutie z
dôvodu nezákonnosti zmení alebo zruší v príslušnom konaní v opravnom prostriedku. Táto podmienka

nepochybne nie je v prípade zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnená.
K nedodržaniu lehoty na rozhodnutie, ktorý sa zamieta žiadosť o udelenie poverenia po 15 dňovej
lehote uviedol, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku určuje lehotu 15 dní na vydanie
poverenia, a túto lehotu nemožno automaticky vzťahovať aj na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia. Odkázala v tejto časti na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. 1Us/16/0. Podľa §

9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z., o znení účinnom od 1.1.2013 pri posudzovaní nesprávneho úradného
postupu súdu spočívajúceho v porušení povinností urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stavenej lehote, spočívajúci v nečinnosti pri výkone verejnej moci, alebo zbytočných prieťahov v konaní
možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti, na prieťahy žiadosti o prešetrenie vybavenia
sťažnosti, na prieťahy z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaním, ktorým sa

rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho zavinenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnych
konaní právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo
porušené právo na prerokovania veci bez zbytočných prieťahov, alebo z právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy,

alebo žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existoval právoplatné rozhodnutie vydané
v disciplinárnom konaní alebo vydané rozhodnutie ESĽP, alebo Ústavného súdu SR, ktorými by
bolo konštatované porušenie právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalovaný ďalej
namietal vyčíslenú náhradu škody v jednotlivých konaniach. Uviedol, že žalobca na preukázanie vzniku
škody musel produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke, pričom si

vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušálnych nákladov spočívajúcich v administratívnych výdavkoch,
funkčných výdavkoch, mzdových výdavkoch a výdavkoch spojených so stratou času zamestnanca, a
to bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov. Taktiež uviedol, že škoda zaťažila žalobcu výlučne v období
medzi doručením žiadosti o udelenie poverenie na vykonania exekúcie a rozhodnutím o nej. Žalovaná
poukázala, že žalobca ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi pri svojej činnosti

nepochybne potrebuje a využíva aj informačný systém, ktorý poskytuje prehľad úverov, pričom takýto
systém využíva nielen počas domnelých prieťahov ale aj pred týmto obdobím ako aj po ňom, a to
nielen na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcii ale aj takých, o ktorých žiadne exekučné
konanie neprebieha. Tak isto udržiavanie systému žalobca musí vykonávať na každodennej báze najmäpri poskytovaní úverov v takom rozsahu ako ich poskytuje aby sa naplnil účel fungovania spoločnosti
daného druhu.

Žalobca sa pojednávania určeného súdom na 19.2.2014 nezúčastnil. Podaním doručeným súdu
17.2.2014 požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti
súdu a sudcu a zároveň navrhol doplnenie dokazovania znaleckým posudkom, ktorý po jeho vyhotovení
predloží súdu a ktorý má preukázať výšku uplatnenej škody.

Súd návrh na odročenie pojednávania neakceptoval, pretože návrh nespĺňal náležitosti ustanovenia
§ 119 ods. 2 O.s.p. a dôvody v návrhu uvádzané nepovažoval za dôležité dôvody na odročenie
pojednávania. Žalobca o tom, že pojednávajúca sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania veci, má
vedomosť viac ako rok, pretože o tom rozhodol nadriadený súd. Návrh na doplnenie dokazovania
znaleckým posudkom o výške spôsobenej škody súd považoval vzhľadom na dôvody uvádzané nižšie
za nadbytočné. Súd poukazuje na to, že konanie začalo 27.9.2012, preto mal žalobca dostatočný časový

priestor na predloženie relevantného výpočtu tvrdenej škody.

Po vykonanom dokazovaní súd zistil tento skutkový stav.

Zo spisu 10Er/680/2009 tunajšieho súdu bolo zistené, že dňa 28.12.2009 bola súdu doručená žiadosť

súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého pod Ex 13226/09 o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie vo veci oprávneného POHOTOVOSŤ s.r.o. proti povinnému Y. o vymoženie 252,94 Eur. Návrh
na vykonanie exekúcie bol spísaný zápisnične u súdneho exekútora dňa 28.11.2009. Exekučným titulom
bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp.zn. SR 14044/09. Uznesením zo dňa 21.1.2010 , ktoré
nadobudlo právoplatnosť 17.2.2010 bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti

výšky úroku z meškania vo výške 0,15% denne zamietnutá. Oprávnený sa proti uzneseniu neodvolal.
Po zamietnutí žiadosti v časti, súd vydal poverenie na zvyšok nároku dňa 31.3.2010. Súdny exekútor
dňa 16.5.2012 vrátil súdu poverenie, pretože exekučné konanie sa skončilo vymožením pohľadávky,
príslušenstva a trov exekúcie.

Po vykonanom dokazovaní súd vec právne posúdil takto:

Podľa § 3 ods. 1,2 zák. č. 514/2003 Z.z. (ďalej len zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona,
pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo

iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím
o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 5 ods. 1, 2 zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník
konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Právo na náhradu

škody má i ten, s kým nebolo konané ako s účastníkom konania, aj keď s ním, ako s účastníkom konania,
konané malo byť.

Podľa § 6 ods. 1 zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda

spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje
o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 9 ods. 1,2 zákona, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon

alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1,2 zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadostipoškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11. Ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť
príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.

Podľa § 19 ods 1,2,3 zákona, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený
dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena
právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia.
Najneskôrsaprávonanáhraduškodypremlčízadesaťrokovododňa,keďbolopoškodenémudoručené

(oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo
škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8.
Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do
skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Súd po posúdení zákonných predpokladov na uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zák. č.

514/2003 Z.z. dospel k záveru, že návrh žalobcu nie je dôvodný.

Zákon 514/2003 Z.z. upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri
výkone verejnej moci a podmienky jej uplatnenia. Štát zodpovedá sa škodu, ktorá bola spôsobená
nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci. Nárok na náhradu

škody musí oprávnená osoba uplatniť postupom upraveným v citovanom zákone.

Žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy na tom základe, že exekučný súd
nevydal poverenie na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote, teda uplatnil si voči štátu
zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. V takom prípade je potrebné

preukázať, že žalobca pred podaním žaloby na súd predbežne prerokoval svoj nárok s príslušným
orgánom (v tomto prípade s Ministerstvom spravodlivosti) a že jeho nároku nebolo kladne vyhovené.
Druhou podmienkou je preukázanie, že dotknutý orgán štátu nevykonal úkon v zákonom stanovenej
lehote a že nevykonanie úkonu bolo v príčinnej súvislosti so vznikom škody.

Žalobca nepreukázal splnenie hmotnoprávnej podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody podľa
zák. č. 514/2003 Z.z. pred súdom, a to predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom. Žalobca
v návrhu uviedol, že v súlade s ustanovením § 15 ods. 1 Zák. č. 514/2003 Z.z. písomnou žiadosťou
požiadal o predbežné prerokovanie jeho nároku. Do spisu nepredložil žiadny dôkaz o tom, že takýto
nárok si u žalovaného uplatnil a kedy, a dokazovanie odkázal na spis Ministerstva spravodlivosti

SR, resp. na spis tunajšieho súdu. Žalovaný síce nepoprel, že mu žalobcom bol návrh adresovaný,
avšak vykazoval množstvo nedostatkov spočívajúcich v jeho všeobecnosti a neurčitosti, neuvedení
relevantných informácií týkajúcich sa výšky náhrady škody, neuvedení súdnych konaní, ktorých sa
nároky mali týkať a pod. Súd nevidí akceptovateľný dôvod, prečo by doručenie žiadosti o predbežné
prerokovanie návrhu mal dokazovať súd alebo žalovaný. Nejde o listinný dôkaz, ku ktorému nemá

žalobca prístup, alebo ktorý by mu nemohol byť sprístupnený. Ak si žalobca neponechal kópiu návrhu,
sám sa dostal do dôkaznej núdze pre účely občianskoprávneho konania. Z toho dôvodu nemôže
prenášať dôkaznú povinnosť na súd alebo na druhého účastníka konania.

Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup, zákon č. 514/2003 Z.z. ho nedefinuje. V ustanovení § 9 ods. 1

iba konštatuje, že za nesprávny úradný postup sa okrem iného považuje aj porušenie povinnosti orgánu
verejnejmociurobiťúkonalebovydaťrozhodnutievzákonomustanovenejlehote,čojezákladomnároku
žalobcu na náhradu škody v tomto konaní.

Súd zistil, že skutkové tvrdenia žalobcu o tom, že súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie po 6

mesiacoch sa nezakladajú na pravde, pritom táto skutočnosť je základom nároku žalobcu na náhradu
škody podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. a v náväznosti na to aj základom nároku na
nemajetkovú ujmu. Žalobca sa domáhal náhrady škody na tom základe, že súd nevydal poverenie v
15.dňovej lehote určenej v ustanovení § 44 ods. 1 Exekučného poriadku a konštatoval prieťahy súdu
6 mesiacov. Z exekučného spisu bolo zistené, že žiadosť o udelenia poverenia bola súdu doručená

28.12.2009 a poverenie bolo vydané 31.3.2010. Poverenie bolo teda vydané približne o 3 mesiace
po zákonom stanovenej lehote a nie o 6 mesiacov ako to tvrdil žalobca. Žalobca však opomenul pri
opise skutkového stavu uviesť tú skutočnosť, že súd nevyhovel žiadosti o udelenie poverenia celkom,
pretože v časti úrokov z omeškania žiadosť zamietol. Lehota 15 dní na vydanie poverenia platí ibav prípade, ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. V tomto prípade súd takýto rozpor zistil,
preto žiadosť o udelenie poverenia v časti zamietal, čo akceptoval aj žalobca, pretože odvolanie proti

zamietajúcemu uzneseniu nepodal. Po tom, ako boli vykonané úkony spojené s doručením uznesenia a
jeho správoplatnením, súd pristúpil k vydaniu poverenia. Vzhľadom na to, že po čiastočnom zamietnutí
žiadosti bolo potrebné meniť údaje na vydanie poverenia oproti pôvodnej žiadosti, súd termín 31.3.2010
nepovažuje za lehotu neprimeranú. Neobstojí preto tvrdenie žalobcu v žalobnom návrhu, že vec
nevykazovala prvky nadmernej zložitosti a súd napriek tomu nevydal poverenie v zákonom stanovenej

lehote.

K nemajetkovej ujme súd poznamenáva, že žalobca ju odôvodnil tým, že márnym uplynutím času boli
reálne ohrozené legitímne očakávania poškodeného, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu
jeho pohľadávky a došlo k vyvolaniu rizík, že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom
zanikne povinný, dôjde k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a k jeho insolvencii.

Z exekučného spisu je však preukázané, že pohľadávka žalobcu bola vymožená ešte pred podaním
žalobného návrhu, pretože súdny exekútor vrátil poverenie súdu 16.5.2012.

Žalobca nijakým spôsobom nevysvetlil ani nepreukázal, čo ho viedlo ku konštatovaniu 6 mesačného
prieťahu. Neuviedol, kedy bola doručená žiadosť o udelenie poverenia tunajšiemu súdu a teda od

akého dátumu plynutie lehoty na vydanie poverenia počítal. Ako sám tvrdil v žalobe, touto informáciou
nedisponoval a odkázal na exekučný spis tunajšieho súdu, ktorého spisovú značku v návrhu ani
neuviedol a dokazovanie v tomto smere preniesol na súd. Lehota na vydanie poverenia podľa § 44
ods. 2 Exekučného poriadku začína plynúť doručením žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
súdu a nie začatím exekučného konania. Ak súdny exekútor doručil žiadosť o udelenia poverenia súdu

po lehote stanovenej v § 44 ods. 1 Exekučného poriadku, za prípadný prieťah od začatia exekučného
konania do doručenia žiadosti o udelenie poverenia súd nezodpovedá.

V kontexte odôvodnenia žaloby v časti dokazovania súd poukazuje na to, že argumentácia žalobcu
neobstojí v žiadnej rovine, pretože jeho tvrdenie o nevedomosti spisovej značky, dátumu, kedy

bola doručená žiadosť o udelenie poverenia súdu a iných relevantných informácií pre konanie, je
zavadzajúce. Žalobca je účastníkom exekučných konaní ako oprávnený. Nič mu ako účastníkovi
nebránilo získať potrebné informácie zo súdneho spisu, do ktorého má právo nahliadať. Spisová značka
súdu bola prvotne zistiteľná od súdneho exekútora, ktorému súd vydal poverenie. Aj konanie o náhradu
škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. je sporovým konaním a je na žalobcovi skutočnosti tvrdené v žalobe

aj preukázať. Táto povinnosť zo strany žalobcu absolútne absentuje. Dôvody uvádzané v žalobe sú
všeobecné a bez znalosti skutkového stavu konkrétnej exekučnej veci.

Nárok žalobcu na náhradu škody nebol uplatnený v súlade s podmienkami na uplatnenie tohto nároku
podľa zák. č. 514/2003 Z.z. a nie je daný ani samotný základ nároku žalobcu, ktorým mali byť tvrdené

prieťahy exekučného súdu. Súd preto návrh žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy ako
nedôvodný zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a pri vyhlasovaní rozsudku ich priznal
úspešnému žalovanému. Žalovaný trovy konania nevyčíslil v lehote 3 pracovných dní od vyhlásenia

rozsudku, zo spisu mu žiadne trovy nevyplývajú, preto mu ich súd v konečnom dôsledku nepriznal (§
151 ods. 1,2 O.s.p.).

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na tunajšom súde.

Ak povinnosť uložená v tomto rozhodnutí nebude splnená, môže sa oprávnená osoba svojho nároku
domáhať návrhom na vykonanie exekúcie.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť:
- proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

- v akom rozsahu sa napáda,- v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny
- a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť

len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., to znamená, že sa rozhodlo vo veci,
ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, v tej
istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,
ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým,
že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, sa rozhodlo
bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také
dôvody neexistovali,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

§ 42 ods. 3 O.s.p.
Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné:
- ktorému súdu je určené
- kto ho robí

- ktorej veci sa týka
- čo sa podaním sleduje
- musí byť podpísané a datované

Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na

súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (položka 21 Sadzobníka súdnych poplatkov)