Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. september 2013

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 15C/188/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812218633
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 09. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beata Gešvantnerová

ECLI: ECLI:SK:OSPD:2013:3812218633.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prievidza sudkyňou JUDr. Beatou Gešvantnerovou v právnej veci navrhovateľa

POHOTOVOSŤ,s.r.ososídlomBratislava,Pribinovaul.č.25,IČO:35807598,zast.FridrichPaľko,s.r.o.,
Bratislava, Gröslingova č. 4 Bratislava, IČO 36 864 421, konajúcim doc. JUDr. Branislavom Fridrichom,
PhD., advokátom a konateľom, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Návrh navrhovateľa na prerušenie konania z a m i e t a.

Návrh z a m i e t a .

Navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ návrhom podaným na súd dňa 27.9.2012 uplatnil voči odporcovi právo na náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Prievidza, pretože tento nerozhodol o žiadosti o zmenu súdneho exekútora v zákonnej
lehote.
Ako oprávnený podal exekučnému súdu návrh na zmenu súdneho exekútora a legitímne očakával
v konaní ktoré označil len číslom EX XXX/XXXX, že súd mu poskytne súdnu ochranu a v zákonnej

lehote rozhodne o zmene exekútora. V exekučnom konaní je pritom povinnosť súdu rozhodnúť o návrhu
oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia tohto návrhu. Vec pritom nevykazovala prvky
nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla
mať podstatný vplyv na posúdenie a rozhodnutie súdu. Navrhovateľovi bolo doručené uznesenie
o zmene súdneho exekútora z 18.12.2009 po uplynutí zákonnej lehoty na rozhodnutie, pričom do
tejto doby sa nachádzal v stave právnej neistoty. Toto obdobie musel navrhovateľ prekrývať svojou
aktivitou cielenou na udržanie bonity pohľadávky a jej zabezpečenia usmerňovaním exekútora a

ďalších účastných orgánov, čo predpokladalo aktívnu systémovú správu pohľadávky navrhovateľom.
Majetková škoda teda predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou
uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi
doručením návrhu na zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom. V tomto období na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému vynaložil sumu
70,- eur, na udržanie a správu informačného systému 40,- eur a na administráciu listín a komunikáciu
s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50,- eur, ďalej na administratívne spracovanie textov urgencií

súdu, na publikačné výdaje spojené s urgenciami, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s
urgovaním a kontrolou stavu konania vynaložil sumu 15,- eur. Celkom v období medzi podaním
návrhu na zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom vynaložil márne sumu 175,- eur. Ďalej navrhovateľ
vo svojich návrhoch uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch 110,64 eur, pretože samotnékonštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenej dobe nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu je takej intenzity, ktorá má za následok

zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv navrhovateľa, pričom
neskorým ukončením procedúry zmeny súdneho exekútora exekučným súdom nastalo riziko zániku
povinného, riziko zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a riziko insolvencii povinného.
Ďalej nezákonným zásahom boli vyvolané u členov riadiacich orgánov spoločnosti navrhovateľa a
majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti,

ďalej bol spôsobený zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa, strata zisku z
realizovanéhoobchoduvyvolalahospodárskustratu,nezákonnýmzásahomvyvolanásituáciaovplyvnila
ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré
mohol prijať. Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z doktríny prijatej ústavným
súdom, podľa ktorej pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok
poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 663,88 eur, čo predstavuje aliktvótnym pomerom

sumu 55,32 eur za každý začatý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu. Keďže v predmetnej
exekučnej veci bol súd bezdôvodne nečinný viac ako 71 dní uplatňuje ako primeranú náhradu škody
sumu 110,64 eur.
V dôsledku vznesenej námietky zaujatosti navrhovateľom už v návrhu na začatie konania, súd predložil
spisnarozhodnutieonámietkezaujatosti sudcovOSPrievidza KrajskémusúduvTrenčíne.Uznesením

KS Trenčín sp. zn. XNcC XXX/XXXX zo dňa 2.11.2012 bolo rozhodnuté , že sudkyňa JUDr. Eva
Kiššová a JUDr. Jarmila Schromová, ktorej bola vec pôvodne pridelená sú vylúčené z prejednávania a
rozhodovania vo veci vedenej pod sp. zn. 15C/188/2012. Zároveň bolo rozhodnuté, že ostatní sudcovia
OS Prievidza nie sú z prejednávania a rozhodovania veci vylúčení. Následne bola vec pridelená
náhodným výberom na základe opatrenia predsedu súdu č. Spr 2/2012 - 104 zo dňa 16.11.2012

zákonnému sudcovi JUDr. Beate Gešvantnerovej.
Odporca písomným vyjadrením zo 14.5.2013 zaujal stanovisko k podanému návrhu. Poukázal
na zmätočnosť podania - návrhu na začatie konania, pričom navrhovateľ prenáša celú dôkaznú
povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám. Je nepravdivé a klamlivé tvrdenie, že
navrhovateľnemávedomosťospisovýchznačkáchuvádzanýchexekučnýchkonaniach,pretoževtýchto

konaniach bol účastníkom konania. Neoznačenie spisových značiek exekučných konaní bolo jedným
z dôvodov, pre ktoré aj Ústavný súd SR odmietol sťažnosti navrhovateľa na porušenie jeho ústavných
práv nečinnosťou exekučného súdu. Nie je zrejmý ďalej ani titul nároku na náhradu škody, pretože
namieta nezákonné konanie v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora, namieta
nesprávny úradný postup v podobe prieťahov, ďalej uvádza aj rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo sa dá vysvetliť ako namietanie nezákonného rozhodnutia.
Nie je teda zrejmé, či uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodov prieťahov,
z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia alebo z dôvodu nerozhodnutia v
zákonom stanovenej lehote. Nie vo všetkých konaniach uvádza navrhovateľ kroky, ktoré podnikol na
odstránenie prieťahov v konaní, pričom žiadosť o informáciu o stave konania nie je možné považovať

za riadny prostriedok, ktorý by smeroval k zabráneniu tvrdených prieťahov, neuvádza či podal sťažnosť
na zbytočné prieťahy predsedovi okresného súdu, resp. ústavnú sťažnosť. Všeobecný súd pritom v
konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, pretože túto právomoc
má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Ďalej odporca namietal, že dňa 23.4.2012 boli doručené
odporcovi prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, v ktorých boli obsiahnuté

aj žiadosti vo veciach, ktoré sú predmetom tohto konania. Návrhy na súd pritom navrhovateľ podal už
dňa 27.9. 2012, teda pred uplynutím 6- mesačnej lehoty v zmysle § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov /ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“/. Ide preto o predčasne uplatnený
nárok na súde. Navrhovateľ pritom napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadosti tieto nedoplnil,

neuviedol dátumy, kedy sa dozvedel o škode, nepriložil doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú
škodu, neuviedol, či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy, ústavné sťažnosti a
nedoplnil doklady preukazujúce ohrozenie práv zánikom povinného, jeho insolvenciou, stratou kontaktu
s povinným a podobne. Odporca preto ako orgán príslušný na predbežné prerokovanie podaných
žiadosti nepovažuje nárok navrhovateľa za predbežne prerokovaný. Čo sa týka namietaného postupu,

a to nerozhodnutia o návrhu na zmenu exekútora v zákonom stanovenej lehote uviedol, že podľa §
44 odst. 9 Exekučného poriadku má exekučný súd povinnosť v rozhodnutí o zmene exekútora poveriť
exekútora, ktorého navrhne oprávnený a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora,
ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Pokiaľ aj v niektorých prípadoch mohol exekučnýsúd rozhodnúť o návrhoch na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonom stanovenej 30-dňovej
lehoty od doručenia takéhoto návrhu, bolo to spôsobený predovšetkým tým, že pôvodný súdny exekútor
neposkytol exekučného súdu plnú súčinnosť. Navrhovateľ mohol podať účinný prostriedok nápravy a

podať predsedovi súdu. Vzhľadom na povahu úkonu, zákonom stanovenú lehotu, lehotu, v ktorej sa
rozhodlo, nečinnosť navrhovateľa i nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony
- výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného exekútora a vyčíslenie jeho trov,
doručenie exekučného spisu a jeho zaslanie novému exekútorovi a rozhodnutie o trovách pôvodného
exekútora, nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu exekútora v lehote stanovenej zákonom

považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný postup. Pôvodný súdny exekútor pritom
vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora, preto
v súvislosti s nerozhodnutím v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody.
K otázke vyčíslenia škody ďalej odporca poukázal na to, že navrhovateľ nepreukázal existenciu škody
a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. V návrhu neuvádza, či predmetné
vecné náklady predstavujú skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Na preukázanie vzniku škody by musel

navrhovateľ produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Navrhovateľ
ako poskytovateľ spotrebiteľských úverov musí nevyhnutne využívať informačný systém, ktorý využíva
pre všetky pohľadávky, nielen tie, ktoré boli predmetom exekúcie. Požadovať preto paušálnu sumu za
udržanie informačného systému je nesprávne a účelové. Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku
škody navrhovateľa neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní,

ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií, teda skutočnosti, ktorými
exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje. Navrhovateľ ďalej nevyužil možnosť podania
sťažnosti predsedovi súdu, keď predseda súdu nemal možnosť zjednať prípadnú nápravu. Nie je
možné ďalej prihliadať na tvrdené „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ členov riadiacich orgánov
spoločnosti, pretože nároky uplatňuje právnická osoba a nie fyzické osoby, ktoré sa na činnosti

právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, pretože im priamo nevzniká žiadna škoda. Nie
je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu úradnému postupu
dôjsť, a to i s poukazom na podnikateľskú činnosť navrhovateľa. Navrhovateľ a jeho praktiky sú
vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie /k uvedenému odporca
pripojil k návrhu list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/

kb D /2010//, súdy konštatovali porušenie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská
činnosť navrhovateľa podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach
štátnej moci. Navrhovateľ je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc
slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Odporca preto považuje konanie navrhovateľa
v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže škoda

mala vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej činnosti, pričom aj súdna moc
musí pozornejšie skúmať práve podania navrhovateľa, a to návrhy na vykonanie exekúcie, súdy
musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a podobne, s čím je spojená
vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. S poukazom na charakteristiku príčinnej
súvislosti medzi existenciou nesprávneho úradného postupu a vznikom škody alebo nemajetkovej

ujmy, odporca uviedol, že navrhovateľovi žiadna škoda postupom okresného súdu nevznikla. Z dôvodu
nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok pre priznanie náhrady škody v zmysle
zákona č. 514/2003 Z.z., považuje odporca návrhy za neopodstatnené a žiada ich zamietnuť. Zároveň
uplatnil aj nárok na náhradu trov konania.
Navrhovateľ pred vykonaním prvého pojednávania vo veci samej doručil súdu dňa 10.9.2013 o 17.38

hod. návrh zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti
súdu a sudcu a ďalej návrh na prerušenie konania. Vzhľadom k tomu, že vo veci bol už určený
termín pojednávania a s prihliadnutím na dôvody prerušenia konania uvádzané navrhovateľom keď
o nevylúčení zákonného sudcu bolo právoplatne rozhodnuté odvolacím súdom, súd vo veci konal a
na pojednávaní dňa 11.9.2013 vec prejednal a rozhodol aj o návrhu na prerušenie konania, ako i vo

veci samej. Keďže súd návrh na zrušenie termínu neakceptoval, navrhovateľ svoju neúčasť náležite
riadne a včas neospravedlnil postupom podľa § 119 O.s.p., preto súd prejednal a rozhodol vec v
jeho neprítomnosti v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p.. Odporca svoju neúčasť ospravedlnil, súhlasil s
tým, aby súd vec prejednal a rozhodol aj v jeho neprítomnosti. Vzhľadom na tvrdenie navrhovateľa,
že otvoreniu pojednávania musí predchádzať vyriešenie otázky zámeny namietaného súdu a osoby

domnelého zákonného sudcu, súd len okrajovo konštatuje, že o otázke či zákonný sudca, ktorému
bola vec pôvodne pridelená JUDr. Jarmila Schromová, je z prejednávania veci vylúčený, rozhodol
odvolací súd horecitovaným uznesením tak, že táto sudkyňa je vylúčená z prejednávania v tejto veci,
pričom ostatní sudcovia OS Prievidza nie sú vylúčení. Následne bola vec pridelená náhodným výberomzákonnej sudkyni JUDr. Beate Gešvantnerovej, o ktorej nevylúčení rozhodoval odvolací súd v citovanom
uznesení. NaozrejmeniesprávnostiuvedenéhopostupusúddávadopozornostiajuznesenieNSSRsp.
zn. 3Cdo 102/2013 zo dňa 11.3.2013, kde súd v obdobnej veci navrhovateľa proti odporcovi o náhradu

majetkovej a nemajetkovej ujmy /vec vedená na OS Bratislava II/ v súvislosti s námietkou navrhovateľa,
že už pri vyrubovaní súdneho poplatku rozhodoval vylúčený sudca, vyslovil názor, že dôvod na vylúčenie
sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je
súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo. Dovolací súd preto neuznal námietku navrhovateľa
o existencii procesnej vady v konaní za opodstatnenú. Súdu preto v predmetnej veci len subjektívne

pochybnosti navrhovateľa o zákonnom sudcovi nebránili vo veci ďalej konať. Súd preto v zmysle § 101
ods. 2 O.s.p. prejednal vec v neprítomnosti navrhovateľa, keď prihliadol na obsah spisu a doposiaľ
vykonané dôkazy.
Navrhovateľ podaním doručeným súdu dňa 10.9.2013 podal návrh, aby súd konanie prerušil a to do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie
o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude

zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci. Návrh
odôvodnil tým, že námietka porušenia nestrannosti je závažne podporená najmä pomerom sudcu k veci,
pretože sudca môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach, sudca je vylúčený aj
preto, že získal o veci poznatky iným spôsobom, než z dokazovania na konaní a do úvahy prichádza
aj vzťah ekonomickej závislosti.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku súd konanie preruší ak, rozhodnutie závisí
od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť.
Podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia,
môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre
rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Súd preskúmal návrh navrhovateľa na prerušenie konania, pričom dospel k záveru, že návrh nie je
dôvodný. Povinnosť súdu prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku
vzniká len vtedy, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú súd nie je oprávnený riešiť. Možnosť súdu
prerušiť konanie podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku vzniká len vtedy, ak
prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Takouto

otázkou môže byť len rozhodnutie o takej skutočnosti, ktorá je objektívne spôsobilá mať vplyv na
rozhodnutie vo veci samej a nie vo veci týkajúcej sa ústavnosti rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnuté
o tom, že sudca nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. V predmetných veciach bolo
pritom rozhodnuté odvolacím súdom o nevylúčení zákonného sudcu, pričom zákonný sudca je takýmto
rozhodnutím viazaný. Preto podanie sťažnosti navrhovateľa na Ústavný súd Slovenskej republiky proti

rozhodnutiu,ktorýmsudcanebolvylúčenýzprejednávaniaarozhodovaniavovecinemôžebyťdôvodom
na prerušenie konania, pretože rozhodnutie vo veci samej nezávisí od tejto skutočnosti, rovnako v
uvedenom konaní sa nerieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu vo veci samej.
Samotné podanie ústavnej sťažnosti a tvrdenie navrhovateľa o porušení jeho základných práv bez
ďalšieho nezakladá žiadny právny následok so začatými súdnymi konaniami, nespôsobuje automaticky

odklad vykonateľnosti uznesenia odvolacieho súdu, ktorý rozhodoval o nevylúčení zákonného sudcu.
Nemožnosť rozhodnúť vo veci samej nastáva len v prípade podanej námietky zaujatosti , o ktorej
nebolo rozhodnuté nadriadeným súdom /§ 16 odst. 3 O.s.p./, pričom o túto situáciu nejde. Preto súd
návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.
Odporca sa na nariadené pojednávanie nedostavil, svoju neúčasť včas a náležite ospravedlnil, preto

súd prejednal a rozhodol vec v jeho neprítomnosti.

Súd vykonal dokazovanie v zmysle návrhu navrhovateľa listinnými dôkazmi, a to oboznámením sa s
jediným exekučným spisom OS Prievidza vedeným vo veci povinnej T. M. XX Er XXXX/XXXX, v ktorom
bola podkladom exekučného titulu zmluva o úvere či slovo XXXXXXX ktoré je zhodné s číslom na návrhu

na vykonanie exekúcie, úradnými záznamami, písomnými vyjadreniami účastníkov, zisteniami súdu,
na základe čoho zistil tento skutkový stav:

V exekučnej veci vedenej pod sp. zn. č. XXEr/XXXX/XX, povinná T. M., Ex XXXX/XX, súd zistil:
Návrh na zmenu exekútora bol doručený súdu 15.10.2009, súd uznesením z 18.12.2009 právoplatným

27.01.2010 vyhovel žiadosti súdneho exekútora a postúpil vec súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi
Krutému, poverenie bolo vydané 30.12.2009, Ex 3519/2006.
Súd nezistil lustráciou v Spr registri podanú sťažnosť na prieťahy v konaní XXEr/XXXX/XX.Oboznámil sa obsah spisu 15C/188/2012 a znalecký posudok doc. JUDr. PhDr. Miroslava Slašťana
PhD. číslo 1/2013:

Znalec podľa tohto posudku zisťoval či právo Európskej únie obsahuje zákaz rozhodcovského konania
v spotrebiteľských sporoch. Znalec vychádzal z predpisov Európskej únie, z rozhodnutí Súdneho dvora
Európskej únie a ďalšej literatúry. Primárne právo Európskej únie neobsahuje právomoc Európskej
únie prijímať záväzný prameň práva v oblasti uznávania a výkonu rozhodcovských nálezov. Newyorsky
Dohovor o uznávaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí z roku 1958 má prednosť pred

nariadením Brusel 1. Uviedol ďalej právny rámec uznávania a výkonu rozhodcovského konania.
Rozhodujúci dopad na možnosť rozhodovať spotrebiteľské spory v rámci rozhodcovského konania
majú ustanovenia Smernice č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľský
zmluvách.Základnýmcieľomsmernicejezabezpečiťabysanekalépodmienkyneuplatňovalivzmluvách
uzatváraných so spotrebiteľmi, ak sa uplatnenia nemajú byť záväzné pre spotrebiteľa ale zmluva
má byť ďalej záväzná za tých podmienok že jej plnenie je možné aj bez neprimeraných ustanovení.

Okrem iného citoval že neprijateľná podmienka je taká, ktorá spôsobí značnú nerovnováhu ku škode
spotrebiteľa. Okamžité vylúčenie pôsobnosti smernice je zakotvené v dvoch prípadoch: ak zmluvné
podmienky odrážajú záväzné zákonné a regulačné ustanovenia alebo zásady medzinárodných
dohovorov v ktorých sú členské štáty alebo spoločenstvo zmluvnou stranou. Tiež sa nevzťahuje ani na
definíciu hlavného predmetu zmluvy ani na primeranú cenu a úhradu ako aj tovar a služby dodávané

výmenným spôsobom pokiaľ sú tieto podmienky zrozumiteľné. Medzi výnimku ktorá nespôsobuje
okamžité vylúčenie pôsobnosti smernice možno zaradiť aj podmienku ktorá bola individuálne dohodnutá
ak spotrebiteľ bol schopný ovplyvniť podstatu podmienky. Teda ani skutočnosť že podmienka bola
individuálne dohodnutá nevylučuje uplatnenie článku 3 ods. 2 smernice číslo 93/13 EHS,( ďalej len
smernica ) ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú

štandardnú zmluvu. Podľa znalca príloha obsahuje orientačný a nevyčerpávajúci zoznam podmienok
ktoré možno považovať za nekalé. Tiež podľa jeho záveru nemusí byť zoznam nekalých podmienok
uvedených v prílohe transponovaný do vnútroštátnych právnych predpisov. Podľa tejto prílohy za nekalé
možno považovať aj podmienky ktorých účinkom je to zaviazať spotrebiteľa k podmienkam s, ktorými sa
nemohol oboznámiť ako aj aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou.

Pri porovnaní znenia prekladu v tejto časti prílohy v angličtine francúzštine a nemčine uzavrel že správne
má byť uvedené že za nekalé možno považovať aj podmienky ktoré od spotrebiteľa vyžadujú aby spory
riešil výlučne osobitným typom arbitráže ktorá nie je upravená právnymi predpismi ak kde rozhodcovia
pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. Znalcovi nie je známe ustanovenie
akéhokoľvek predpisu ktoré by prikazovalo aplikovať iba slovenské znenie právnych predpisov

Európskej únie. Na podporu tohto výkladu uviedol viacero rozsudkov Súdneho dvora v spotrebiteľských
sporoch. Podľa ich záverov je všeobecný súd povinný pri aplikácii vnútroštátnych ustanovení vykladať
tieto čo najviac vo svetle znenia smernice a jej účelu. Táto požiadavka vyžaduje aby vnútroštátny súd
dal prednosť výkladu ktorý umožní odmietnuť z vlastného podnetu právomoc založenú na základe
nekalej podmienky . Súdny dvor sa nemôže vyjadrovať k všeobecným kritériám na definovanie pojmu

nekalejpodmienky.Každápodmienkamusíbyťskúmanávkonkrétnomprípade.Tiežpoukázalnazávery
Súdneho dvora podľa ktorých sa smernica má vykladať tak, aby vnútroštátny súd na, ktorý je podaná
žaloba o zrušenie rozhodcovského rozhodnutia, posúdil neplatnosť rozhodcovskej zmluvy pas zrušil toto
rozhodnutie z dôvodu že uvedená zmluva obsahuje nekalú podmienku, hoci spotrebiteľ sa dovolával
tejto neplatnosti nie garancie rozhodcovského konania ale v rámci žaloby o zrušenie rozhodcovského

rozhodnutia. Podľa záveru znalca súdny dvor nekonštatoval, že rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej
zmluve je nekalou podmienkou. Poukázal na rozhodnutie C - 40/08 podľa ktorého sama smernica
vykladať tak že vnútroštátny súd ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského
rozsudku ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa musí hneď potom, ako sa oboznámi s právnymi a
skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej

doložky uvedenej v zmluve v uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v takom podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných
prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží súdu vyvodiť všetky dôsledky ktoré z toho podľa
vnútroštátneho práva vyplývajú s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.
Podľa znalca z tohto rozhodnutia vyplýva že možnosť preskúmať nekalý charakter zmlúv v konaní o

výkone rozhodcovského rozhodnutia závisí od rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných
pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej
povahy. Tiež poukázal na rozhodnutie C - 76/10 podľa ktorého súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený
výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinnosť aj beznávrhu posúdiť nekalú podmienku sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere ktorá bola uplatnená v tomto v
rozhodnutí, ak tento súd má na tento účel nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať a vyvodiť všetky dôsledky ktoré

z toho vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, že spotrebiteľ nebude viazaný touto podmienkou. Tiež poukázal
na ďalšie predpisy a odporúčania ktoré uprednostňujú riešenie spotrebiteľských sporov mimosúdnym
spôsobom. Záverom znalca bolo to, že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rámci rozhodcovského
konania nie je zakázané. Podľa znalca príkladmo uvedená nekalá podmienka v prílohe smernice písm.
q) ods. 1 sa nemôže aplikovať na rozhodcovské konanie podľa zákona číslo 244/2002 Z.z. z dôvodu

znenia § 31 ods. 3 podľa ktorého „ Rozhodcovský súd použije rovnako ako súd ustanovenia všeobecne
záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa.“ Teda právo Európskej únie všeobecne
bez splnenia osobitných podmienok ochrany spotrebiteľa nezakazuje aby majetkové spory, v ktorých
zmluvnou stranou je spotrebiteľ, mohli byť rozhodované rozhodcom alebo rozhodcovským súdom v
rozhodcovskom konaní.

Z úradnej činnosti súdu bolo zistené, že v navrhovateľom uvádzaných exekučných konaniach Ex XX/
XXXX, Ex XXXX/XXXX a Ex XXXXX/XXXX nebola predložená príloha - potvrdenie MS SR o prijatí
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení do 31.12.2012, štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1. Zákona č. 514/2003 Z.z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon
neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom od 31.12.2012 právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo

jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Vychádzajúc zo skutkových zistení v prejednávanej veci a citovaných ustanovení zákona, považoval
súd návrh navrhovateľa za nedôvodný. Navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáha náhrady škody a
nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Prievidza v exekučnom
konaní vedenom pod sp. zn.16 Er XXXX/XXXX. Pokiaľ ide o odporcom namietané nedostatky návrhu na

začatie konania, súd konštatuje, že návrh navrhovateľa v zmysle § 79 ods. 1 O.s.p. má všetky náležitosti
návrhu na začatie konania, pričom neoznačenie spisových značiek exekučných konaných, v ktorých
malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu, nie je podľa názoru súdu
takou vadou návrhu, ktorá by bránila súdu vo veci ďalej konať, i keď súd plne prisvedčuje argumentáciiodporcu, že navrhovateľ by mal jasným spôsobom identifikovať súdne konanie, v ktorom mu mala byť
spôsobená škoda, o to zvlášť, že v namietanom súdnom konaní bol účastníkom konania. V zmysle
§ 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej aj nesprávnym úradným

postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o
predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom. Navrhovateľ v prejednávanej veci poskytol
súdu len tvrdenie, že v každej veci podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, na ktorú odporca
nereagoval pozitívne. Pokiaľ navrhol vykonať dôkaz, a to vyžiadať od odporcu príslušný spis, ktorý sa
týka podanej žiadosti o prerokovanie nároku, vykonanie tohto dôkazu nebolo možné, pretože MS SR

neviedlo osobitný spis pre každú podanú žiadosť a keďže podľa odporcu navrhovateľ neposkytol ani
napriek opakovaným výzvam v rámci predbežného prerokovania požadovanú súčinnosť potrebnú pre
prerokovanie jeho nároku, čím bol podľa odporcu proces predbežného prerokovania fakticky zmarený.
Keďže požadované údaje k žiadosti o predbežné prerokovanie navrhovateľ nedoplnil, nepovažuje MS
SR ako orgán príslušný na prerokovanie žiadosti nárok navrhovateľa za predbežne prerokovaný. Vo
svojom písomnom vyjadrení odporca uviedol, že dôkazné bremeno v smere preukázania predbežného

prerokovania nároku je na strane navrhovateľa a nemôže zaťažovať odporcu. Súd však konštatuje,
že i keď je nepravdivé tvrdenie navrhovateľa o tom, že priložil prílohu - potvrdenie MS SR o prijatí
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody do konaní v žalobách týkajúcich sa
exekučných konaní Ex XX/XXXX, Ex XXXX/XXXX, Ex XXXXX/XXXX,Ex XXXX/XXXX, pretože
súd si zadovážil všetky uvedené exekučné spisy, pričom ani v jednom súdnom spise, ktorý sa týka

uvedeného exekučného konania sa takáto príloha nenachádza, za tohto stavu, keď navrhovateľ
tvrdil, že žiadosti o predbežné prerokovanie nároku podal a odporca potvrdil, že navrhovateľ takéto
žiadosti podal, súd uzavrel, že žiadosti o predbežné prerokovanie navrhovateľom boli podané v deň
23.4.2012, nárok bol uplatnený na základe žiadostí o predbežné prerokovanie nároku a s ohľadom na
skutočnosť, že nárok navrhovateľa uspokojený nebol v lehote do šiestich mesiacov odo dňa prijatia

všetkýchžiadostí,súdpovažovalpodmienkupredbežnéhoprerokovanianárokuzasplnenú.Súd nevidel
v podaní predmetných návrhov pred uplynutím šesťmesačnej lehoty prekážku v konaniach o nárokoch
navrhovateľa, pretože uvedená šesťmesačná lehota uplynula dňa 23.10.2012 a v nasledujúcich dňoch a
je zrejmé, že k uspokojeniu nároku navrhovateľa nedošlo. Vychádzajúc z právnej úpravy § 15 ods. 1 a §
16 ods. 1 citovaného zákona platného do 31.12.2012 nemožno i v takomto prípade uprieť navrhovateľovi

právo obrátiť sa na súd s nárokom na náhradu škody. Zákon podľa tejto úpravy nespájal s nedostatkami
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a neposkytnutím následnej súčinnosti žiadateľa dôsledok
zániku nároku na náhradu škody.

Podľa právnej úpravy platnej v čase tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu a vzniku škody

sa za nesprávny úradný postup považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov
fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody pritom má len ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda. Vo všeobecnosti v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. musia byť pre naplnenie

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci splnené
všeobecné podmienky, a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody,
príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou
škodou. Navrhovateľ nepreukázal splnenie všetkých zákonných predpokladov zodpovednostného
právneho vzťahu. V predmetnej veci vidí navrhovateľ nesprávny úradný postup Okresného súdu

Prievidza v tom, že rozhodol o žiadosti o zmene exekútora oneskorene, keď súd bol bezdôvodne nečinný
viac ako 71 dní. V konaní je taktiež preukázané, že súd o návrhu na zmenu exekútora podaného súdu
15.10.2009 rozhodol uznesením z 18.12.2009 a exekučné konanie ukončené nie je. Rovnako je
preukázané, že navrhovateľ ako oprávnený v exekučnom konaní nepodal žiadnu sťažnosť na prieťahy
v konaní. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov, je kompetentný preskúmať len ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou
ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu
najmä z pohľadu troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Súdne
a tým i exekučné konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhradu škody podľa
zákona č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu

na podklade sťažnosti na prieťahy. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov,
ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku
zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z
hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy bypreskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu
inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v
prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa - krajské súdy, NS SR. V prípade, ak by sa
zbytočných prieťahov dopustil, napr. NS SR, poškodený subjekt by sa mal obrátiť na okresný súd,
aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho
stupňa by bol v takomto prípade preskúmavaný súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a
len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní je oprávnený Ústavný súd SR.

Uvedené uvádza aj dôvodová správa k novele zákona č. 514/2003 Z.z. vykonaná zákonom č. 412/2012
Z.z. s účinnosťou od 1.1.2013. I keď súd v predmetnom konaní vzhľadom na tvrdený okamih
spôsobenia škody, postupuje podľa znenia zákona účinného do 31.12.2012 zastáva názor, že v
zmysle § 9 ods. 1 citovaného zákona, je dôležité pri skúmaní existencie nesprávneho úradného
postupu a porušenia povinnosti urobiť určitý úkon v ustanovenej lehote, pri skúmaní nečinnosti orgánu
verejnej moci a skúmaní zbytočných prieťahov v konaní alebo iného zásahu vychádzať z horeuvedených

záverov, pretože i samotná súdna prax v tejto oblasti vyvolala potrebu uviesť výslovne do právnej
úpravy možnosť vychádzať v takýchto konaniach o náhradu škody len z výsledkov vybavenia sťažnosti
na prieťahy konaní, prípadne žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného
rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní v tomto smere, právoplatného rozhodnutia ES pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo

z právoplatného rozhodnutia ÚS SR o ústavnej sťažnosti, ktorým ÚS SR konštatoval, že sa porušilo
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov /viď znenie § 9 citovaného zákona s účinnosťou
od 1.1.2013/. Súd si samozrejme uvedomuje, že predmetom konania nie je posudzovanie porušovania
ústavných práv navrhovateľa, ale posúdenie nároku na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným
postupom súdu, avšak z rovnakých dôvodov z akých dochádza i ku konštatovaniu porušenia ústavného

práva. Uvedené je dôležité nielen z pohľadu kompetencie príslušného orgánu posudzovať prieťahy
konaní,resp.porušeniaústavnéhopráva, aleizpohľadusplneniasivšeobecnejpreventívnejpovinnosti
podľa § 415 Občianskeho zákonníka, keďže si navrhovateľ nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na
majetku /napríklad vo veci Nálezu ÚS SR III. ÚS 69/2011 z 3.5.2011 ústavný súd konštatoval, účastník
konania, ktorý počas tvrdenej nečinnosti súdu neprejaví navonok svoju nespokojnosť s jeho postupom,

postupuje v rozpore so zásadou vigilantibus iura /každý nech si stráži svoje práva/, čo možno pripísať
iba na ťarchu účastníka. I keď predmetom konania o nárokoch navrhovateľa je skúmanie nesprávneho
úradného postupu súdu a s tým vzniknutú majetkovú škodu alebo nemajetkovú ujmu, súd považuje
za správne poukazovať i na rozhodnutia ÚS SR, pretože v konaniach pred ústavným súdom, kde sa
posudzuje porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa v podstate skúmajú a

vyhodnocujú tie isté okolnosti, ako je zákonná lehota na rozhodnutie, ostatné okolnosti prípadu, úkony
súdu, úkony účastníka konania, zložitosť veci a podobne. Preto súd poukazuje napríklad na rozhodnutie
ÚS SR napr. vo veci I.ÚS 16/02, kde sa okrem iného konštatuje, že pri posúdení či došlo alebo nedošlo
k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ústavný súd prihliada síce na lehoty,
ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie

uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej
veci. I keď v danej veci išlo o nedodržanie lehoty na rozhodnutie vo veci samej, ústavný súd prihliadol
na jednotlivé úkony súdu, osobitosť konania, na vyhotovenie rozsudku, ktorý obsahoval podrobnú
skutkovú, právnu analýzu súdenej veci vrátane odvolania sa na príslušnú judikatúru NS SR, ÚS SR
a podobne. V tejto súvislosti súd udáva, že i keď teda súd v exekučnom konaní urobí úkon po

zákonom stanovenej lehote, nemožno bez zohľadnenia ďalších okolností veci konštatovať, že došlo k
nesprávnemu úradnému postupu. I keď by takýto nesprávny úradný postup súdu bol daný, navrhovateľ
vôbec nepreukázal vznik škody alebo nemajetkovej ujmy priamo vyvolanej týmto nesprávnym úradným
postupom. Je potrebné vo všeobecnosti uviesť, že v niektorých exekučných konaniach bola dĺžka
konania ovplyvnená aj správaním súdneho exekútora, ktorý na výzvy súdu v danej lehote nereagoval.

Rovnako nemal súd preukázané, že by navrhovateľ uplatnil svoje právo podaním sťažnosti Ústavnému
súduSRpreporušeniezákladnéhopráva nasúdnuochranu,právanaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov, práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, práva vlastniť majetok a práva na
ochranu majetku a podobne. Pokiaľ sa navrhovateľ na Ústavný súd s takýmito sťažnosťami obrátil, boli

tieto sťažnosti odmietnuté z dôvodu nedostatku zákonom predpísaných náležitostí podania sťažovateľa,
ako bolo neuvedenie spisových značiek, pod ktorými sa namietané konania viedli, nedoručenie
písomných podkladov - príloh a podobne. Okrem iného Ústavný súd SR vo viacerých rozhodnutiach
konštatoval, že ústavný súd nemôže nahradzovať úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonaťadvokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie /len príkladmo napr. II.ÚS 211/2012 z 3.7.2012, IV.ÚS 374/2012 z 9.8.2012/.
Je teda zrejmé, že navrhovateľ okrem podanej sťažnosti neurobil žiadne iné procesné kroky smerujúce

k urýchlenému rozhodnutiu vo veci. V predmetnom exekučnom konaní oprávnený nepodal sťažnosť
na prieťahy v konaní. Pokiaľ tvrdí navrhovateľ, že v období nečinnosti súdu mu vznikla škoda ako
náklady na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov, na udržanie a
správu informačného systém u, administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom,
ďalej na administratívne spracovanie textov urgencií súdu, na publikačné výdaje spojené s urgenciami

na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania, toto svoje
tvrdenie ničím nepreukázal. Je zrejmé, že pokiaľ navrhovateľ spravuje svoje vymáhané pohľadávky v
informačnom systéme, náklady na tento systém si musí pokryť sám, tieto náklady nemôžu byť zvýšené
v dôsledku prípadného oneskoreného rozhodnutia súdu. Ani prípadné podanie žiadosti o informáciu
o stave konania, podanie sťažnosti, ktoré podával vo väčšine prípadov ako hromadné žiadosti o
informáciu o stave konania a sťažnosti bez uvedenia čísiel súdnych exekučných spisov, nemohlo

vyvolať u navrhovateľa náklady v každej jednotlivej veci tak ako tvrdí. Preto tvrdenie navrhovateľa
o možnej škode je len hypotetické, účelové a ničím nepodložené o to viac, že informačný systém
navrhovateľa neposkytuje zrejme navrhovateľovi ani základnú informáciu pre súd, a to číslo
exekučného konania, pod ktorým sa na súde namietané exekučné konanie viedlo.

Vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru postupom Okresného súdu Zvolen v konaniach vedených pod sp. zn. 27 Er
XXX/XXXX a sp. zn. 22 Er XXX/XXXX Ústavný súd Slovenskej republiky (Nález Ústavného súdu SR
( Pohotovosť) II. ÚS 520/2012-39 z 10. júla 2013 o sťažnosti navrhovateľa) rozhodol, že základné

práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov porušené neboli. Hoci konania na
okresnom súde trvali ku dňu podania sťažnosti 20, resp. 24 mesiacov (súd v oboch prípadoch zamietol
žiadosť súdneho exekútora na vyhovenie exekúcie), ústavný súd v náleze konštatoval, že je významná,
priam kľúčová, skutočnosť, že sťažovateľka pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet
exekučných konaní (ide o stovky až tisíce exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach)

pričom je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v
záujme ochrany práv a slobôd iných. K námietke, že okresný súd nerozhodol v zákonom ustanovenej
lehote 15 dní, ústavný súd konštatuje, že z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že
zákon upravuje procesnú lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre prípad, že
exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo

exekučného titulu so zákonom. Táto lehota pritom výslovne v zmysle zákona neplatí, ak ide o exekučný
titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) (t. j. ak je exekučným titulom notárska zápisnica) a d) (t. j. ak je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok). Zákon upravuje túto výnimku z dôvodu potreby preverenia prípadnej
existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie.
Navyše, z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala

vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so
zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak, zákon
takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá (uvedené platilo aj pred
1. júnom 2010).
Navyše, ústavný súd vyslovil právny názor, že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2

ústavy (obdobne aj pojem „v primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny,
ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-
ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo k porušeniu základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto
lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného

práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno
preto bez ďalšieho vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom
ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012).

Podľa § 44 odst. 7 Exekučného poriadku v znení novely č. 341/2005 Z.z. s účinnosťou od 1.9.
2005 oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na
príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od
doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.Podľa § 44 odst. 8 Exekučného poriadku v znení novely č. 341/2005 Z.z. s účinnosťou od 1.9. 2005
súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 7 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora,

ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý
bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie
exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako by došlo
k zastaveniu exekúcie.

V zmysle prechodných ustanovení k uvedenej novele podľa § 238 odst. 1, 2 Exekučného poriadku
sa konania začaté pred 1.septembrom 2005 dokončia podľa práva platného do 31.8. 2005, ak odsek
2 neustanovuje inak. V odseku 2/ sú taxatívne vymedzené ustanovenia, ktoré sa použijú aj na konania
začaté pred 1.9. 2005, medzi ktorými § 44 odst. 7/ a § 44 odst. 8/ nie je. Uvedená úprava platila v
Exekučnom poriadku aj po novele vykonanej zákonom č. 585/2006 Z.z. účinnej od 1.12.2006, ktorým
bol do § 44 vsunutý nový odstavec 7/, pričom doterajšie odstavce § 44 odst. 7/ a 8/ sa len prečíslovali

na § 44 odst. 8/ a 9/.

V predmetnej veci navrhovateľ tvrdil, že podal dňa 10.8.2009 návrh na zmenu súdneho exekútora,
pričom mu bolo doručené uznesenie exekučného súdu o zmene súdneho exekútora zo dňa 18.12.2009
a celkové omeškanie exekučného súdu s rozhodnutím o zmene exekútora trvalo viac ako 71 dní. Tieto

skutkové tvrdenia navrhovateľa sú nepravdivé. Zo spisu OS Prievidza 16Er 2686/2006 vyplýva, že
oprávnený podal súdu návrh na zmenu exekútora dňa 15.10.2009, pričom súd výzvou žiadal predtým
povereného súdneho exekútora o vyjadrenie a doručenie exekučného spisu. Dňa 11.12. 2009 bol súdu
doručený exekučný spis spolu s vyjadrením exekútora a vyčíslením trov exekúcie. Dňa 18.12.2009
súd o zmene exekútora rozhodol uznesením 16Er XXXX/XXXX, právoplatným 27.1.2010. Exekúcia

ukončená nie je. I napriek tomu, že v danej veci súd rozhodol o zmene exekútora po uplynutí zákonnej
lehoty, nemožno v tejto skutočnosti vidieť nesprávny úradný postup, ktorým by bola navrhovateľovi
spôsobená škoda, resp. nemajetková ujma. Pre objektívne dôvody súd nemohol dodržať zákonnú
lehotu, pretože pre rozhodnutie vo veci potrebuje súčinnosť pôvodného súdneho exekútora, o ktorého
trovách súd pri zmene osoby exekútora rozhoduje. Exekučný súd je povinný spolu s uznesením o

zmene exekútora postúpiť aj exekučný spis, pričom súd musí pri priznávaní trov exekútora podrobne
preskúmať uplatnené trovy pôvodného súdneho exekútora. Okrem toho navrhovateľovi nič nebránilo
využiť účinný prostriedok nápravy, a to podať sťažnosť predsedovi súdu proti porušovaniu jeho práv v
exekučnom konaní v zmysle § 3 odst. 7 v spojitosti s § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch,
alebo obrátiť sa na ÚS SR s požiadavkou o posúdenie, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pričom navrhovateľ nevyužil ani jednu z možností. Keďže
navrhovateľ nepreukázal splnenie prvého predpokladu zodpovedného právneho vzťahu, a to existenciu
nesprávneho úradného postupu OS Prievidza vo veci 16Er 2686/2006, súd sa otázkou uplatnenej
škody nezaoberal. Nebolo ďalej vôbec preukázané, že v prípade rozhodnutia súdu o zmene súdneho
exekútora v zákonnej lehote 30 dní, by došlo k účinnému vymoženiu pohľadávky oprávneného, a tým

teda naplneniu účelu exekučného konania. Zmena osoby súdneho exekútora je len čiastkový procesný
úkon, ktorý na vymožiteľnosť pohľadávky nemá vplyv. Nesprávny úradný postup by musel byť takou
podstatnou príčinou, ktorá by spôsobila škodu, čo v danom prípade nie je možné konštatovať. Len
pre úplnosť súd konštatuje, že poverený súdny exekútor mohol vykonávať všetky úkony exekučného
konaniaaždočasurozhodnutiasúduozmenesúdnehoexekútora.Vsúvislostisnevydanímrozhodnutia

o zmene exekútora v zákonnej lehote nemohlo preto dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody. Tvrdenia
navrhovateľa, že mu vznikla majetková škoda v sume 175,- eur a nemajetková ujma 110,64 eur sú
ničím nepodložené. Súd poukazuje na to že k rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora došlo po uplynutí
len 64 dní, čo je vzhľadom na množstvo úkonov, ktoré súd musel vykonať a ktoré neboli závislé na jeho
aktivite / predloženie spisu predtým povereným exekútorom /,čo nemožno považovať nesprávny úradný

postup, ktorý by založil nárok na náhradu tvrdenej škody.
Onáhradetrovkonaniabolorozhodnutépodľa§ 142ods. 1O.s.p.. Vkonaníbolúspešnýodporca, tento
náhradu trov konania neuplatnil, nešpecifikoval, preto súd o jeho trovách ani nerozhodoval. Náhradu
trov konania uplatnil navrhovateľ, ktorý však v konaní úspešný nebol, jeho návrh súd zamietol, preto
mu náhrada trov konania neprináleží.

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia, cestou
tunajšieho súdu na Krajský súd v Trenčíne, písomne, trojmo.
Podľa § 205 ods.1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (42 ods.3) uviesť, proti

ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.