Uznesenie – Odmietnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 7. august 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9CoE/136/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4214202956
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 08. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4214202956.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS s. r. o. so sídlom Bratislava, Astrová
2/A, IČO: 45 869 464, zast. verita, s. r. o. so sídlom Bratislava, Karpatská 18, IČO: 35 940 875, proti
povinnej: F. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom H., N. XXX/XX, o vymoženie 1.626,57 eura s príslušenstvom,
o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 27. marca 2014 č. k.
14Er/196/2014-25, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd odvolanie oprávneného o d m i e t a .

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Ing. Jána
Gaspera, Exekútorský úrad so sídlom K. Mikszátha 268, Rimavská Sobota zo dňa 17. 02. 2014 o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, vedenej pod č. 14Er/196/2014 (EX 179/2014). Rozhodnutie

odôvodnil ustanoveniami § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (ďalej len Exekučný poriadok), § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, 2, 5, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
§ 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a zistil, že oprávnený ponúka svoje
služby spotrebiteľom prostredníctvom štandardných formulárových zmlúv, ktoré má vopred pripravené
a v ktorých spotrebiteľ zmluvné podmienky nemôže ovplyvniť, čo platí aj pre rozhodcovskú doložku,
ktorá je súčasťou všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Okrem toho mal za to, že táto doložka

spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
tým,žeznemožňujespotrebiteľovizvoliťsispôsobriešeniaprípadnéhosporuaponechávahovýlučnena
vôlidodávateľa(oprávneného).Jednostrannosťanekalosťtohtozmluvnéhodojednaniaspočívalavtom,
že faktickým subjektom, ktorý definuje, ako sa budú prípadné spory riešiť, bol v tomto prípade dodávateľ,
čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej
formulárovej zmluve, ktorú používal v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu.

Takéto dojednanie rozhodcovskej doložky bolo neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá bola v zmysle
vyššie citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka neplatná, pričom išlo o neplatnosť absolútnu, na
ktorú musel súd prihliadať priamo zo zákona. Neplatná rozhodcovská doložka nebola v prejednávanej
veci spôsobilá založiť právomoc rozhodcovského súdu, a preto predložený rozhodcovský rozsudok,
vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcovského súdu v danej veci konať, a to s poukazom na
neplatnosť rozhodcovskej doložky, nebolo možné považovať za spôsobilý exekučný titul. Vzhľadom

na to, že rozhodcovská doložka bola v zmysle vyššie uvedeného neplatná, exekučný titul vydaný
na základe takejto neplatnej rozhodcovskej doložky bol materiálne nevykonateľný, čo predstavovalo
neodstrániteľnú prekážku brániacu vykonaniu exekúcie, preto súd, vychádzajúc z citovaných zákonných
ustanovení, žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu
zamietol.Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený odvolanie, namietajúc prekročenie zákonných limitov pre
skúmanie žiadosti o vydanie poverenia a to skúmaním iných listín ako pripúšťa výslovné znenie zákona
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Bol toho názoru, že ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok,

súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať, či už ako
súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale práve a len ako
tzv. exekučný súd. Z povahy veci teda nebolo možné priznať exekučnému súdu väčší rozsah vecnej
preskúmavacejpôsobnosti,nežakouvprospechuvedenejinterpretácienesvedčialenjazykové,logické,
axiologické a systematické dôvody, ale aj premenné historického výkladu. Uvedené podľa neho potvrdil

aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 16. júna 2009 sp. zn. 4Cdo 159/2009. V ďalšej
časti odvolania oprávnený namietal prekročenie zákonných limitov pre skúmanie exekučného titulu § 45
ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní a prekážku rozsúdenej veci, a to skúmaním rozhodcovskej
doložky. S poukazom na ustanovenie § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní mal za to, že
exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených
medziach. Okrem toho bol toho názoru, že o platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský

súd, a preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Vzhľadom na to, že
tu bola prekážka res iudicata, konaním súdu došlo k porušeniu článku 2 odsek 2 Ústavy SR, pretože
súd svojím konaním išiel na rámec zákona. V tejto súvislosti poukázal aj na nález Ústavného súdu SR
ÚS 2/2000 a v celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením nálezu Ústavného súdu II.ÚS 499/2012 a
nálezu sp. zn. PL. ÚS 21/08 z 23. septembra 2009. Okrem toho namietal, že oprávnený ako právny

nástupca Poštovej banky, a. s., bol povinný postupovať v súlade s ustanoveniami rozhodcovského
zákona. Dal pritom do pozornosti, že v zmysle ustanovenia II: časti bodu 10 Všeobecných obchodných
podmienok, Poštová banka, a. s. postupovala v súlade s § 93b Zákona o bankách, ktorý jej ukladá
povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode je klientovi
daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. Vytýkajúc nesprávnu aplikáciu § 53 ods. 4

Občianskeho zákonníka a porušenie § 153 ods. 1 OSP sa opätovne stotožnil s nálezom Ústavného
súdu II.ÚS 499/2012, ako aj poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 242/207 z 3. júla 2008 a
rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 29. 06. 2010 sp. zn. N23 Cdo 1201/2009, uznesenie
Najvyššieho súdu zo dňa 28. 04. 2010 sp. zn. 23Cdo 4895/2009. Zároveň bol toho názoru, že OSP,
ani Exekučný poriadok, ani Zákon o rozhodcovskom konaní neposkytujú absolútne žiadnu oporu pre

záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd konajúci
vo veci samej, a teda napríklad vykonať vo veci samej dokazovanie alebo rozsudok zrušiť, či zmeniť
jeho výrok. Ohľadom aplikácie sekundárneho práva Európskej únie uviedol, že smernica je záväzná
pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom
sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Pokiaľ by aj súd zvažoval rozhodcovskú

doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, nebolo možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky
oprieť o Smernicu EHS č. 93/13/EHS. Taktiež pokiaľ by súd uvažoval o neprijateľnosti rozhodcovskej
doložky, nebolo možné brať do úvahy judikatúru ESD, nakoľko judikatúra ESD vzťahujúca sa na
rozhodcovskédoložkyvšeobecnealeborozhodcovskédoložkyvspotrebiteľskýchzmluvách,nebolavoči
jednotlivcom - a teda ani voči účastníkom tohto konania - bezprostredne záväzná. V neposlednom rade

vytkol porušenie právnej istoty a legitímnych očakávaní, pričom poukázal na rozhodnutia iných súdov
v obdobných veciach, ako aj namietal neprimerané zvýhodňovanie povinného pred exekučným súdom
na základe jeho postavenia, pričom poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR III.ÚS 23/2013-8. S
poukazom na uvedené dospel k záveru, že exekučný súd svojim postupom znemožnil uplatniť právo
priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku,

a preto navrhol, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, alternatívne, aby príslušný
súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Sudca súdu prvého stupňa predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu, nakoľko odvolaniu
oprávneného nemienil vyhovieť (§ 374 ods. 4 OSP).

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) po oboznámení sa s obsahom spisu v
prejednávanej veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) sa najskôr zaoberal
tým, či odvolanie oprávnený podal včas a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného je potrebné podľa
§ 218 ods. 1 písm. a) OSP odmietnuť z dôvodu, že odvolanie bolo podané oneskorene, t.j. po uplynutí
zákonnej lehoty.Podľa § 204 ods. 1 OSP odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti
rozhodnutiu ktorého smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa§57ods.3OSPlehotajezachovaná,aksaposlednýdeňlehotyurobíúkonnasúdealebopodanie
odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť.

Podľa § 218 ods. 1 písm. a) OSP odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané oneskorene.

Odvolanie je riadnym opravným prostriedkom, ktorým účastník môže napadnúť zásadne každé
rozhodnutie súdu prvého stupňa. Preto sa tento opravný prostriedok považuje za univerzálny procesný
úkon, ktorým sa účastník môže brániť proti výsledku postupu a konania prvostupňového súdu v riadnom

opravnom konaní.

V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, že odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
bolo právnemu zástupcovi oprávneného doručené do vlastných rúk dňa 14. 04. 2014. Odvolaním
napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa obsahovalo správne poučenie o možnosti podať proti nemu
odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Komárno. Odvolanie proti napadnutému

uzneseniu podal oprávnený na pošte dňa 30. 04. 2014.

Plynutie lehoty na podanie odvolania začína odo dňa nasledujúceho po doručení predmetného
rozhodnutia. Lehota na podanie odvolania uplynie 15. dňom od doručenia rozhodnutia. Vzhľadom k
vyššie uvedenému odvolacia lehota začala plynúť doručením napadnutého uznesenia a posledným
dňom na včasné podanie odvolania bol deň 29. 04. 2014 - utorok. Ustanovenie § 57 ods. 3 OSP

upravuje, že lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo podanie odovzdá
orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť (napr. pošta, elektronický prenos). Ak bolo teda podanie dané na
odoslanie dňa 30. 04. 2014, urobil tak oprávnený po márnom uplynutí 15-dňovej lehoty, v rámci ktorej
bolo možné podať odvolanie, pokiaľ nebol s rozhodnutím súdu prvého stupňa spokojný. S poukazom na
uvedené odvolací súd musel odvolanie oprávneného ako oneskorene podané podľa § 218 ods. 1 písm.

a) OSP odmietnuť a nemohol sa už zaoberať dôvodmi odvolania a vecnou správnosťou napadnutého
rozhodnutia.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a analogicky podľa §
146 ods. 1 písm. c) OSP tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania,
pretože odmietnutie odvolania má rovnaké účinky ako zastavenie odvolacieho konania.

Záverom odvolací súd dodáva, že jeho pozornosti neušla ani chyba vo výroku týkajúca sa dátumu
žiadosti súdneho exekútora, pretože správne malo byť uvedené, že súd zamietol žiadosť súdneho
exekútora zo dňa 10. 02. 2014.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.