Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. február 2015

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 27C/336/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3110227035
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Kačmár

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2015:3110227035.13

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín v právnej veci navrhovateľky: M. A., bytom Q. J. nad T., ul. A. XXX/XX, zastúpená

JUDr. Adrianou Ručkayovou, advokátkou so sídlom v Novom Mesto nad Váhom, ul. Jilemnického
27, proti odporcovi: ALSANA, s.r.o., so sídlom v Novej Dubnici, ul. Gagarinova 773/5, IČO: 36 328
529, zastúpený JUDr. Ľubomírom Krajným, advokátom so sídlom v Považskej Bystrici, Nám. A. Hlinku
29/34-311, o zaplatenie 2.159,89 eur s príslušenstvom, sudcom JUDr. Erikom Kačmárom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd návrh z a m i e t a .

II. Navrhovateľka j e p o v i n n á nahradiť odporcovi trovy konania v sume 549,63 eur, ktoré
pozostávajú z trov právneho zastúpenia.

o d ô v o d n e n i e :

Dňa 27.10.2010 bol Okresnému súdu Trenčín doručený návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala,

aby súd rozhodol o splnení povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľke sumu 2.045,59 eur spolu
s príslušenstvom a zároveň, aby súd uložil odporcovi povinnosť splniť si odvodovú povinnosť za
navrhovateľku ako zamestnanca do Sociálnej poisťovne v celom rozsahu na čas trvania pracovného
pomeru medzi navrhovateľkou a odporcom. Uznesením súdu zo dňa 29.11.2010 súd pripustil zmenu
žalobného návrhu tak, že po pripustení tejto zmeny sa navrhovateľka domáha v prvej časti zaplatenia
sumy 2.159,89 eur. Uznesením zo dňa 15.07.2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10.02.2014, súd
konanie v časti, v ktorej sa konalo o povinnosti odporcu splniť si odvodovú povinnosť za navrhovateľku
ako jeho zamestnanca do Sociálnej poisťovne na čas trvania pracovného pomeru zastavil. Po

právoplatnosti tohto uznesenia súd teda koná iba o návrhu, ktorým sa navrhovateľka domáha, aby súd
rozhodol o splnení povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľke sumu 2.159,89 eur spolu s príslušenstvom.

Tento návrh odôvodňuje navrhovateľka tým, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke škodu, ktorá
jej vznikla porušením právnej povinnosti odporcu, ktorý ako jej bývalý zamestnávateľ v rozpore so
skutočnosťou uviedol v evidencii dochádzky, že navrhovateľke poskytol pracovné voľno bez náhrady
mzdy. Týmto konaním porušil ustanovenie § 141 ods. 3 a § 144 ods. 1, ods. 2 Zákonníka práce.
Navrhovateľka nemala žiadnu vedomosť o tom, že odporca jej poskytol pracovné voľno bez náhrady

mzdy. Porušením tejto právnej povinnosti jej vznikla celková škoda 2.159,89 eur. Žalovaná suma
pozostáva zo sumy 308,84 eur titulom náhrady škody za nepreplatenie nevyčerpanej dovolenky
a zo sumy 1.851,05 eur (3 x 7,422 eur x 16,3284 eur) titulom náhrady škody vzniknutej tým, že
odporca vykázal navrhovateľke bez jej požiadania voľno bez náhrady mzdy v trvaní troch dní. Na
základe tejto skutočnosti jej následne Sociálna poisťovňa rozhodnutím zo dňa 19.07.2010, po tom,
čo navrhovateľka bola dňa 25.06.2010 uznaná za dočasne pracovne neschopnú, zamietla žiadosť
o poskytnutie nemocenskej dávky s odôvodnením, že navrhovateľka nesplnila podmienky nároku nanemocenské, v dôsledku zániku nemocenského poistenia z dôvodu jeho prerušenia. V rozhodnom
období čerpala podľa evidencie odporcu voľno bez náhrady mzdy, preto jej nevznikla ochranná lehota.
Teda táto škoda mala navrhovateľke vzniknúť tým, že v dôsledku odporcom chybne uvedeného údaju

o práci navrhovateľky, Sociálna poisťovňa rozhodla, že na nemocenské dávky za čas trvania jej
práceneschopnosti nemá nárok.

Právne svoj nárok navrhovateľka odvodzuje zo znenia § 192 Zákonníka práce (vo vzťahu k porušeniu
právnej povinnosti - odvodovej povinnosti odporcu voči Sociálnej poisťovni) a § 420 ods.1 a § 442
ods.1 Občianskeho zákonníka (vo vzťahu k povinnosti zamestnávateľa pri skončení pracovného pomeru

preplatiť navrhovateľke nárok na nevyčerpanú časť dovolenky).

Navrhovateľka na pojednávaní v rámci jej výsluchu uviedla, že čo sa týka jej pracovnej náplne u
odporcu, táto spočívala hlavne v tom, že navštevovala klientov odporcu. Z tohto dôvodu sa nezdržiavala
v sídle spoločnosti, ale 2 až 3 krát v týždni bola vysielaná na služobné cesty. V súvislosti s cestou
nevypisovala príkazy na jazdu, ale vypĺňala knihu jázd. Po ukončení pracovného pomeru, asi dňa
24.05.2010, odovzdala odporcovi služobné auto, služobný mobilný telefón aj služobný počítač. Pokiaľ

ide o evidenciu jej dochádzky do zamestnania, táto nebola žiadnym spôsobom vedená. Nezapisovali
sa ani do knihy, ani nijakým iným spôsobom nezaznamenávali prítomnosť na pracovisku. To, kedy bola
v zamestnaní a čo konkrétne urobila, vyplynulo vždy z výkazov, ktoré zasielala zamestnávateľovi. Na
konci mesiaca jej vždy zatelefonovala účtovníčka, spýtala sa jej, či čerpala dovolenku a v akom rozsahu,
aby mohla urobiť výplatnú pásku. Čo sa týka skutočnosti, že v dňoch 18. až 20. mája mala evidované

neplatené voľno, o tejto skutočnosti sa dozvedela až po tom, čo jej zo Sociálnej poisťovne bolo doručené
rozhodnutie zo dňa 19.07.2010, ktorým jej bol zamietnutý nárok na vyplatenie nemocenského.

Odporca, ktorý bol vypočutý prostredníctvom jeho konateľky MUDr. H. U. uviedol, že zabezpečuje
poskytovanie pracovnej zdravotnej služby. Zo zákona vyplýva, že každá spoločnosť nad 19
zamestnancov musí mať podpísanú zmluvu so spoločnosťou, ktorá im zabezpečí pracovnú zdravotnú

službu. V prípade spoločnosti, ktorá pracuje v 3 a 4 rizikovom stupni, musia mať podpísanú zmluvu
s takouto spoločnosťou bez ohľadu na počet zamestnancov. Náplňou spoločnosti zabezpečujúcej
pracovnú zdravotnú službu je sledovať v akých podmienkach zamestnanci pracujú, či už ide o chemické
vlastnosti, fyzikálne vlastnosti, záťažovosť zamestnancov a pod.. V praxi to vyzeralo tak,
že zamestnanci odporcu navštevovali klientov odporcu a dozerali nad pracovnými podmienkami

zamestnancov klientov. Konkrétne aj navrhovateľka vykonávala takúto prácu. Spočiatku bola práca
medzi odporcom a navrhovateľkou veľmi dobrá. Navrhovateľka bola zaradená ako jej asistentka.
Evidenciu dochádzky navrhovateľky robila tak, že navrhovateľka jej buď telefonicky, alebo elektronicky
oznámila, čo bude v konkrétny deň robiť. Nemohlo sa stať, že by nevedela, kde navrhovateľka počas
pracovnej doby je. Je pravdou, že celá evidencia bola založená na dôvere, fyzicky navrhovateľku

nekontrolovala. Do marca 2010 bola spolupráca s navrhovateľkou dobrá. Následne však došlo k
nedorozumeniam, nakoľko odporcovi zmluvní partneri sa začali sťažovať, že si neplnia povinnosti
vyplývajúce zo zmlúv. Navrhovateľka u odporcu mala veľmi dobré postavenie, vážili si jej prácu,
finančne bola ohodnotená čiastkou 900 eur, čo bola mzda o 5.000,-Sk viac ako v iných porovnateľných
spoločnostiach. Bolo jej pridelené služobné vozidlo, služobný notebook aj mobil. Výplata sa vyplácala

vždy ku 15. dňu v mesiaci a aj výplatný lístok sa odovzdával vždy k 15. dňu v mesiaci. Pokiaľ ide o
evidenciu, túto si značila ona osobne na lístok, z ktorého údaje následne dávala do učtárne. Samostatná
písomná evidencia dochádzky navrhovateľky neexistovala. Výkon navrhovateľky kontrolovala tak, že
jej navrhovateľka buď telefonicky, alebo mailom oznámila, čo všetko, u ktorej konkrétnej spoločnosti
v určitý deň vykonala. Išlo o dennú komunikáciu. S navrhovateľkou ešte komunikovala, aby určité

veci, ktoré nedorobila či už za mesiac apríl, alebo máj dorobila, navrhovateľka však nič nedorobila. K
faktickému odovzdaniu auta, laptopu a mobilu došlo až 25.05.2010. Čo sa týka odovzdávaných vecí
služobné motorové vozidlo bolo nabúrané, z laptopu bola kompletne vymazaná elektronická pošta.
Výkon práce navrhovateľky za mesiac máj 2010 bol taký, že boli v neustálom telefonickom kontakte. Ona
navrhovateľku neustále žiadala o výstupy, avšak navrhovateľka sa vždy nejakým spôsobom vyhovorila

pre rodinné či už iné dôvody. Navrhovateľka nebola upozornená na porušenie pracovnej disciplíny, jej
nedostatky sa riešili tak, že bol skončený pracovný pomer. Z pohľadu odporcu v dňoch 18. až 20. mája
ide zo strany navrhovateľky o neospravedlnenú absenciu. Vyplýva to jednak z výplatnej pásky a aj zo
mzdového listu. Konkrétne tlačivo vypĺňala účtovníčka, ona jej osobne dávala pokyn, aby tam dalaabsenciu. Prečo je tam uvedené neplatené voľno, to nevie. U odporcu nemajú zástupcu zamestnancov
ani odbory, pretože odporca zamestnáva len 4 až 5 zamestnancov.

Súd rozsudkom zo dňa 31.03.2011 návrh navrhovateľky zamietol. Odvolací súd na základe odvolania

navrhovateľky tento rozsudok súdu zrušil. V zrušujúcom uznesení odvolací súd uviedol, že postupom
súdu bola navrhovateľke odňatá možnosť konať pred súdom, pretože súd prvého stupňa pristúpil
k oboznámeniu sa s obsahom spisu č. l. 1 až 69 jeho prečítaním, vrátane listín predložených na
pojednávaní. Súd prvého stupňa tak vôbec neuviedol, aké listinné doklady predložené na tomto
pojednávaní oboznámil. Zo zápisnice nevyplýva ani to, že by súd na pojednávaní po prečítaní týchto

dôkazov umožnil navrhovateľke sa k nim vyjadriť. V ďalšom konaní mal súd prvého stupňa opätovne
nariadiťpojednávanie,účastníkovkonaniavzmysle§123O.s.p.riadneoboznámiťsovšetkýmilistinnými
dôkazmi a vyzvať účastníkov, aby sa k týmto dôkazom vyjadrili.

Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania a oboznámením sa s listinnými
dôkazmi, a to: pracovnou zmluvou zo dňa 16.01.2009, dohodou o skončení pracovného pomeru zo
dňa 20.05.2010, potvrdením o dočasnej práceneschopnosti zo dňa 25.06.2010, rozhodnutím Sociálnej

poisťovne zo dňa 19.07.2010, potvrdením o dočasnej práceneschopnosti zo dňa 18.10.2010, resp.
25.10.2010, mzdovým listom za rok 2010, pracovnou zmluvou zo dňa 16.01.2009, listom MUDr.
Balcárkovej zo dňa 06.06.2010, kópiou podacieho listu z č.l. 49, e-mailom adresovaným navrhovateľke
od H. U. z č. l. 50, výkazom práce zaslaným elektronicky, listom adresovaným odporcom mzdovej
učtárni odporcu, listom odporcu zo dňa 24.06.2010, kópiou podacieho lístku z č. l. 54, e-mailom

od navrhovateľky Jitke Balcárkovej zo dňa 07.06.2010, e-mailom od H. U. navrhovateľke zo dňa
03.06.2010, výplatným lístkom za mesiac máj 2010, potvrdením zamestnávateľa na účely nároku na
dávky v nezamestnanosti, listom Inšpektorátu práce Trenčín zo dňa 28.10.2010, oznámením zo dňa
30.03.2011 na č.l. 70, vyjadrením zo dňa 29.03.2011 od ALTINAS s. r. o., listom zo dňa 10.06.2010 od
RAVEN a.s., listom zo dňa 28.03.2011 od odporcu, listom zo dňa 29.03.2011 na č.l. 74, listom Z.. H.

F. zo dňa 17.06.2010, listom Považskej vodárenskej spoločnosti, a. s. zo dňa 17.05.2010, výpisom e-
mailovej komunikácie z č.l. 77, výpis e-mailovej komunikácie z č. l. 79, protokolom z ohliadky pracovného
prostredia v MŠ Nová Dubnica, zápočtovým listom, potvrdením zo dňa 02.10.2012 od Považskej
vodárenskej spoločnosti, prevádzkovým poriadkom z č. l. 154 a 156 a zápisnicou z č.l. 149. Po takto
vykonanom dokazovaní súd zistil podstatný skutkový stav, na ktorý aplikoval nižšie citované ustanovenia

právnych predpisov, na základe ktorých vec právne posúdil.

Na základe pracovnej zmluvy zo dňa 16.01.2009 existoval v období od 01.03.2009 do 20.05.2010 medzi
účastníkmi konania pracovný pomer. Navrhovateľka bola zamestnankyňou odporcu. Tento pracovný
pomer zanikol na základe Dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 20.05.2010. Pracovnou
náplňou navrhovateľky bolo osobne vykonávať návštevy a audit u zmluvných partnerov odporcu,

súčasťou práce teda boli prevažne služobné cesty za klientmi. Z dokazovania ďalej vyplýva, že
evidencia dochádzky navrhovateľky nebola vedená písomne, ale bola vykonávaná na základe dôvery
medzi navrhovateľkou a konateľkou odporcu tak, že navrhovateľka telefonicky alebo elektronicky
prostredníctvom mailu oznamovala svojmu zamestnávateľovi svoju prítomnosť v práci a akú konkrétnu
činnosť v konkrétny deň vykonávala. U odporcu ako zamestnávateľa nie je zriadená odborová

organizácia, ani u neho nepôsobí zástupca zamestnancov.

Vo výkaze práce vypracovanom navrhovateľkou a zaslanom odporcovi elektronicky navrhovateľka
okrem iného uviedla, že dňa 03.05.2010 spracovala audit Ing. H. F. - VIALLE, dňa 05.05.2010 opravila
protokol podľa pripomienok riaditeľky ÚVTOS Nitra. Dňa 10.05.2010 neuviedla žiadnu činnosť. Tieto
dni vykázal odporca vo výpočte mzdových a ostatných nárokov zo dňa 24.06.2010 ako absenciu,

resp. pracovné voľno navrhovateľky v práci bez náhrady mzdy. Vychádzal z toho, že z práce nie je
žiadny výstup a dňa 10.05.2010 nebol podaný žiadny pracovný výkon. Navrhovateľka ani na základe
opakovanej písomnej výzvy odporcu o predloženie podkladov k mzde za mesiac máj 2010 zo dňa
24.06.2010, tieto nepredložila. V emaily zo dňa 07.06.2010 navrhovateľka konateľke odporcu uviedla,
že si nepamätá na všetko čo robila a ak za zdá výkaz neúplný, je možné nahradiť dni dovolenkou.

V potvrdení zamestnávateľa na účely nároku na dávku v nezamestnanosti zo dňa 23.06.2010 (tlačivoSociálnej poisťovne) odporca uviedol, že v dňoch 18.05.2010 až 20.05.2010 čerpala navrhovateľka
neplatené voľno 3 dni.

Z potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti vystaveného navrhovateľke súd zistil, že navrhovateľka

bola uznaná za práceneschopnú od 25. júna 2010 do 18. októbra 2010. Z rozhodnutia Sociálnej
poisťovne zo dňa 19. júla 2010 č. 200-13552-CA01/2010 vyplýva, že navrhovateľke nebol priznaný
nárok na nemocenské dávky, pretože v dňoch od 18.05.2010 do 20.05.2010 mala prerušené povinné
nemocenské poistenie a ochranná lehota jej nevznikla. Voči uvedenému zamietavému rozhodnutiu sa
navrhovateľka neodvolala.

Zomzdovéholistuzarok2010navrhovateľkyvyplýva,ževmesiacimáj2010navrhovateľkaodpracovala

u odporcu 1,5 dňa a v tomto mesiaci čerpala dovolenku 9,5 dňa, pričom mala neospravedlnenú absenciu
v počte 3 dní. Rovnaké údaje vyplývajú taktiež z výplatného lístka navrhovateľky za mesiac máj 2010,
t. j. 1,5 odpracovaných dní, čerpanie dovolenky 9,5 dňa a neospravedlnená absencia 3 dni. Náhrady
mzdy za nevyčerpanú časť dovolenky sa navrhovateľka od odporcu nikdy nedomáhala. Rovnako až do
začatia tohto súdneho konania sa nedomáhala nesprávneho vykazovania dovolenky počas trvania jej

pracovného pomeru.

Z písomného oznámenia spoločnosti Misan Sk, s.r.o. vyplýva, že v období od 1.januára 2010 do
31.mája 2010 uvedenú spoločnosť nenavštívil žiaden pracovník odporcu. Z písomného oznámenia
spoločností Raven, a.s., vyplýva, že v roku 2010 v období január až jún nenavštívila menovanú
spoločnosť navrhovateľka, ale iní zamestnanci odporcu, a to MUDr. D. F. a MUDr. H. U.. Z písomného

oznámenia spoločnosti ZŤS - Výskum a vývoj, a.s., vyplýva, že v 2. štvrťroku 2010 žiaden pracovník
odporcu nenavštívil menovanú spoločnosť. Z písomného oznámenia spoločností Vialle plus, s.r.o.,
Vialle, s.r.o, Evstav - Levice, s.r.o., Robina, s.r.o., vyplýva, že v roku 2010 bola pracovníkmi odporcu
vykonaná iba 1 návšteva menovaných spoločností, a to konkrétne dňa 19. apríla 2010, pričom vec,
ktorú potrebovali vyriešiť, nie je k 17.06.2010 ukončená. Z písomnej korešpondencie medzi odporcom

a spoločnosťou Považská vodárenská spoločnosť, a.s., vyplýva, že menovaná spoločnosť vytýkala
odporcovi nedostatočné plnenie zmluvných povinností.

Protokol z obhliadky pracovného prostredia, pracovných podmienok a hodnotenie zdravotných rizík
týkajúci sa Materskej školy na ul. Jilemnického 12/5 v Novej Dubnici bol predložený navrhovateľkou až
na pojednávaní konanom dňa 31.03.2011. K tomuto listinnému dôkazu konateľka odporcu uviedla, že ho

vidí prvý krát na pojednávaní. Súd k tomuto listinnému dôkazu uvádza, že nielenže nebol pred začatím
konania odporcovi predložený, ale nie je riadne podpísaný ani zodpovedným pracovníkom Materskej
školy na ul. Jilemnického 12/5 v Novej Dubnici ani navrhovateľkou. Dokonca je v ňom uvedená ako
prítomná osoba konateľka odporcu (bez jej podpisu), ktorá tento protokol nikdy nevidela.

Podľa § 1 ods.1, ods. 4 Zákonníka práce tento zákon upravuje individuálne pracovnoprávne vzťahy v

súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne
pracovnoprávne vzťahy. Ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy
podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Podľa § 192 ods.1, ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ zodpovedá zamestnancovi za škodu, ktorá
vznikla zamestnancovi porušením právnych povinností alebo úmyselným konaním proti dobrým mravom

pri plnení pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti s ním. Zamestnávateľ zodpovedá zamestnancovi
aj za škodu, ktorú mu spôsobili porušením právnych povinností v rámci plnenia úloh zamestnávateľa
zamestnanci konajúci v jeho mene.

Podľa § 186 ods.1 až ods. 3 Zákonníka práce zamestnanec, ktorý zodpovedá za škodu, je povinný
nahradiť zamestnávateľovi skutočnú škodu, a to v peniazoch, ak škodu neodstráni uvedením do

predchádzajúceho stavu a ak túto škodu zamestnávateľ od zamestnanca požaduje. Náhrada škody
spôsobená z nedbanlivosti, ktorú zamestnávateľ požaduje od zamestnanca, nesmie u jednotlivéhozamestnanca presiahnuť sumu rovnajúcu sa štvornásobku jeho priemerného mesačného zárobku pred
porušením povinnosti, ktorým spôsobil škodu. Toto obmedzenie neplatí, ak ide o osobitnú zodpovednosť
zamestnanca podľa § 182 až 185 alebo ak bola škoda spôsobená pod vplyvom alkoholu alebo po požití

omamných látok alebo psychotropných látok. Ak bola škoda spôsobená úmyselne, môže zamestnávateľ
okrem skutočnej škody požadovať aj náhradu ušlého zisku, ak by jej neuhradenie odporovalo dobrým
mravom.

Podľa § 217 ods.1 Zákonníka práce zamestnávateľ je povinný nahradiť zamestnancovi skutočnú škodu,
a to v peniazoch, ak škodu neodstráni uvedením do predchádzajúceho stavu. Ak ide o inú škodu na

zdraví ako z dôvodu pracovného úrazu alebo choroby z povolania, platia pre spôsob a rozsah jej náhrady
ustanovenia o pracovných úrazoch s tým obmedzením, že jednorazové odškodnenie pozostalým
nepatrí.

Podľa § 420 ods.1, ods.2 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti. Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená
pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa

tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá.

Navrhovateľka sa svojim návrhom domáha práva na náhradu škody, ktorú jej mal spôsobiť jej
bývalý zamestnávateľ, teda odporca, a to jednak na základe § 192 Zákonníka práce a jednak podľa
§ 420 Občianskeho zákonníka. Navrhovateľka si tak uplatňuje právo na náhradu škody z dvoch
rôznych právnych dôvodov a z dvoch rôznych skutočností. V § 192 Zákonníka práce je upravená

všeobecná zodpovednosť zamestnávateľa za škodu, teda prípady, v ktorých zamestnávateľ spôsobí
zamestnancovi škodu porušením právnych povinností alebo úmyselným konaním proti dobrým mravom
pri plnení pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti s ním. V § 420 Občianskeho zákonníka je
upravená tzv. všeobecná zodpovednosť fyzických a právnických osôb za spôsobenú škodu. Takisto
je zrejmé, že navrhovateľka si uplatňuje svoje právo na náhradu škody ako bývalý zamestnanec

odporcu zo zaniknutého pracovného pomeru. Uplatňuje si teda právo z pracovnoprávneho vzťahu.
Na uplatnené právo navrhovateľky je preto potrebné uplatniť Zákonník práce, teda zákon upravujúci
individuálne pracovnoprávne vzťahy. Zákonník práce obsahuje vlastnú úpravu právnych vzťahov medzi
zamestnávateľom a zamestnancom, ktoré vznikajú pri práve na náhradu škody, a to v jeho 8. časti (§
177 až § 222). V danom prípade, by podľa tejto úpravy mal súd posudzovať zodpovednosť odporcu

za škodu podľa § 192 Zákonníka práce, resp. tomu zodpovedajúce právo navrhovateľky na náhradu
škody, ktorú jej mal spôsobiť odporca, ako jej zamestnávateľ. Aplikovanie Občianskeho zákonníka, resp.
posudzovanie zodpovednosti odporcu za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka, je vylúčené pre
znenie ustanovenia § 1 ods. 4 Zákonníka práce.

V čase začatia tohto konania bolo znenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce takéto: „Ak tento zákon v prvej časti

neustanovujeinak,vzťahujúsanatietoprávnevzťahyvšeobecnéustanoveniaObčianskehozákonníka".
Novelou Zákonníka práce (zák.č. 257/2011 Z.z.) je s účinnosťou od 01.09.2011 až doposiaľ znenie § 1
ods. 4 Zákonníka práce takéto: „Ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne
vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.“ Účelom tejto novely (zák.č.
257/2011 Z.z.) bolo, podľa dôvodovej správy k nej, odstránenie aplikačného problému, či spojenie "tieto

právne vzťahy" treba vykladať vo väzbe na prvú časť vety (právnych vzťahov v prvej časti) alebo vo
väzbe na odsek 1 (individuálne pracovnoprávne vzťahy alebo kolektívne pracovnoprávne vzťahy). Touto
novelou sa teda spresnilo, že na individuálne pracovnoprávne vzťahy v súvislosti s výkonom závislej
práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne pracovnoprávne vzťahy sa
použijú všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Vzhľadom k tomu, že medzi účastníkmi sa

jednalo o individuálny pracovnoprávny vzťah, založený pracovnou zmluvou, na rozhodnutie v danej veci
teda zmena tohto ustanovenia Zákonníka práce nemá vplyv.

V uvedenom ustanovení Zákonníka práce je zakotvená subsidiárna pôsobnosť Občianskeho zákonníka
vo vzťahu k všeobecnej (1.) časti Zákonníka práce. Táto subsidiárna pôsobnosť Občianskeho zákonníka
znamená, že to, čo Zákonník práce špeciálne neupravil vo všeobecnej časti, t.j. v § 1 až § 40, spravuje

sa všeobecnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, t.j. ustanoveniami §§ 1 až 122 Občianskehozákonníka. Inštitút náhrady škody, resp. zodpovednosť za škodu, je obsiahnutý v 8. časti Zákonníka
práce.ÚpravazodpovednostizaškoduvObčianskomzákonníkaniejeupravenávjehoVšeobecnejčasti
(ani inej všeobecnej časti Občianskeho zákonníka, napr. všeobecnej časti záväzkového práva). Preto sa

subsidiárna pôsobnosť Občianskeho zákonníka na zodpovednosť za škodu, resp. na právo na náhradu
škody v danom pracovnoprávnom vzťahu nevzťahuje. K obdobnému použiteľnému záveru, avšak v
súvislosti s nemožnosťou započítania pohľadávky v pracovnoprávnom vzťahu, dospel aj Najvyšší súd
Slovenskej republiky vo svojom uznesení sp.zn. 1 Cdo 5/2010.

Ustanovenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce do účinnosti novely uskutočnenej zákonom č. 460/2008 Z.z.,

ktorá nastala dňa 01.01.2009, malo pôvodne iné znenie, a to: „Ak tento zákon v prvej časti neustanovuje
inak, vzťahuje sa na tieto právne vzťahy Občiansky zákonník.“ To znamená, že subsidiarita Občianskeho
zákonníka bola pôvodne koncipovaná širšie a na právne vzťahy podľa prvej časti Zákonníka práce sa
podporne vzťahovali všetky ustanovenia Občianskeho zákonníka. Od účinnosti uvedenej novely tomu
tak už nie. V rámci subsidiarity Občianskeho zákonníka vo vzťahu k Zákonníku práce, teda nemožno
rozšíriť zodpovednosť za škodu, resp. zodpovednostné vzťahy v pracovnoprávnom vzťahu do takého

rozsahu, aký ponúka Občiansky zákonník.

Aplikujúc na vec uvedené ustanovenia Zákonníka práce súd konštatuje, že návrh navrhovateľky nie
je dôvodný. Suma, ktorej zaplatenia sa navrhovateľka v tomto konaní domáha, teda žalovaná suma
pozostáva podľa návrhu navrhovateľky jednak zo škody, ktorá mala navrhovateľke vzniknúť tým, že
jej odporca nezaplatil časť mzdy za nevyčerpanú dovolenku v sume 308,84 eur a jednak zo škody,

ktorú utrpela tým, že za ňu odporca v určitom období neodviedol poistné na nemocenské poistenie, v
dôsledku čoho jej nebolo priznané nemocenské Sociálnou poisťovňou v sume 1.851,05 eur. V oboch
týchto prípadoch, návrhoch, sa v skutočnosti nejedná o skutočnú škodu, v zmysle zmenšenia majetku
(tobôž vecnú škodu), ale o ušlý zisk (nenadobudnutie dosiahnuteľného majetku poškodeného, resp.
nerozmnoženie majetkových hodnôt poškodeného). Navrhovateľka neobdržala príjem pozostávajúci

z dávky nemocenského a príjem pozostávajúci z náhrady mzdy na nevyčerpanú časť dovolenky.
Teda nedosiahla očakávaný príjem. V časti žalovanej sumy pozostávajúcej z náhrady škody v sume
308,84 eur je návrh nedôvodný, pretože v tomto prípade sa nemôže jednať o zodpovednosť za škodu
spôsobenúzamestnancoviporušenímprávnychpovinnostíjehozamestnávateľompriplnenípracovných
úloh zamestnanca, alebo v priamej súvislosti s ním. V súvislosti s nevyplatením náhrady škody, resp.

nevyplatenímčastimzdyzanevyčerpanúčasťdovolenkynejdeo plneniepracovnýchúlohzamestnanca
podľa § 220 Zákonníka práce.

Okrem tejto skutočnosti, nie je návrh v tejto časti dôvodný aj pre inú, nemenej závažnú skutočnosť,
a to, že podľa úpravy obsiahnutej v Zákonníku práce (vychádzajúc z vyššie uvádzanej úvahy súdu
o nemožnosti subsidiárnej pôsobnosti Občianskeho zákonníka v tejto časti) nie je možné nahrádzať

zamestnancovi ušlý zisk. V prípade pracovnoprávnej zodpovednosti za škodu, sa rozlišuje iba vecná
škoda a škoda spočívajúca v poškodení zdravia, s výnimkou zodpovednosti podľa § 186 ods.
3 Zákonníka práce (Ak bola škoda spôsobená zamestnávateľovi zamestnancom úmyselne. môže
zamestnávateľ okrem skutočnej škody - reálneho úbytku z majetku, požadovať aj náhradu ušlého zisku,
ak by jej neuhradenie odporovalo dobrým mravom). V danom prípade, však o tento prípad nešlo (už len

preto, že navrhovateľka nie je zamestnávateľom, ale naopak zamestnancom).

Z rovnakého dôvodu, teda z dôvodu nemožnosti domáhania sa náhrady ušlého zisku zamestnanca
v pracovnoprávnych vzťahoch, nemôže byť dôvodný ani návrh navrhovateľky v časti žalovanej
sumy pozostávajúcej z náhrady ušlého zisku v sume 1.851,05 eur. Preto sa súd bližšie nezaoberal
skutočnosťami, ktoré by nemali vplyv na iné rozhodnutie súdu o návrhu navrhovateľky.

Súd však napriek tomu uvádza, že v prípade žalobného návrhu, týkajúceho sa náhrady škody za
nevyplatenú časť dovolenky, ide o prípadné právo na náhradu mzdy za nevyčerpanú časť dovolenky,
a nie za škodu spôsobenú nevyplatením mzdy za nevyčerpanú časť dovolenky v zmysle § 116
ods.3 Zákonníka práce. V tejto súvislosti je však potrebné uviesť, že náhrady mzdy sa navrhovateľka
nedomáhala. Skutkové tvrdenia navrhovateľky (v danom prípade spôsobenie škody na jej strane

odporcom), teda odôvodnenie návrhu, sú zásadné pre posúdenie dôvodnosti návrhu. Súd, ktorýje vo svojej podstate nestranným, nemôže v občianskom sporovom konaní meniť žalobný návrh
navrhovateľky tak, aby mohol návrhu vyhovieť. Porušil by tak svoju nestrannosť. Ako vyplýva z
rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 31.07.2008 sp.zn. 1M Obdo V 19/2007, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 04/2010, so závermi ktorého sa súd stotožňuje aj v tomto
konaní, za zmenu žaloby treba považovať aj procesný úkon, ktorým žalobca, hoci požaduje rovnaké
plnenie, tak následne činí na základe iných skutkových okolností, než tých, ktoré uviedol v žalobe. V
občianskom súdnom konaní žalobca vymedzuje uplatnený nárok nielen určením žalobného petitu, ale i

určením rozhodných skutočností, o ktoré svoje tvrdené právo opiera. Z inej judikatúry všeobecných súd
takisto vyplýva, že v súdnom konaní nemožno konať o inej pohľadávke, aj keď sa svojou výškou zhoduje
s pôvodne uplatnenou pohľadávkou, ak súd nepripustí zmenu návrhu podľa § 95 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku.

Zhrnúc vyššie uvedené dôvody tohto rozhodnutia súd konštatuje, že návrh navrhovateľky je nedôvodný
už len pre samotnú skutočnosť, že sa domáha práva na náhradu škody (v skutočnosti náhrady ušlého

zisku), ktoré jej nie je možné podľa Zákonníka práce priznať.

Bez vplyvu na samotné rozhodnutie o návrhu navrhovateľky súd považuje za potrebné uviesť aj to, čo
súd uviedol aj v zrušenom rozsudku zo dňa 31.03.2011, že navrhovateľke v mesiaci máj 2010 bola
vykázaná dovolenka s jej súhlasom. Vyplýva to z jej emailu zo dňa 07.06.2010, ktorý zaslala konateľke
odporcu, MUDr. H. U.. V ňom uviedla, že ak sa zdá výkaz neúplný, je možné nahradiť dni dovolenkou.

Takisto uviedla, že si nepamätá všetko, čo robila. Uvedené uviedla, po opakovanej žiadosti konateľky
odporcu,abypredložilavýkazprácezamesiacmáj2010.Udelenietohtosúhlasupotvrdilanavrhovateľka
aj v konaní, a to na pojednávaní konanom dňa 31.03.2011. Aj keď takýto preukázaný súhlas bol
dodatočný (po čerpaní dovolenky), je zrejmé, že odporca pri vykázaní čerpania dovolenky konal v
súlade s výslovnou vôľou navrhovateľky. Urobil tak zrejme preto, že samotná odporkyňa nedokázala

uviesť (nepamätala si) akú prácu vykonala v uvedenom mesiaci pre odporcu. Aj zo samotného výsluchu
navrhovateľky vyplýva, že bežná prax pri čerpaní dovolenky bola taká, že na konci mesiaca jej vždy
zatelefonovala účtovníčka, a spýtala sa jej, či čerpala dovolenku a v akom rozsahu, aby mohla urobiť
výplatnú pásku. Takisto z vykonaného dokazovania (z mzdového listu za mesiac máj 2010 a výplatného
lístka za mesiac 5/2010) vyplýva, že súčasťou mzdy za mesiac máj 2010 bola aj náhrada mzdy za

čerpanú dovolenku v trvaní 9,5 dňa za tento mesiac, ktorá bola navrhovateľke vyplatená dňa 29.06.2010
na jej bankový účet.

Súd bez vplyvu na samotné rozhodnutie o návrhu navrhovateľky rovnako opakuje právne závery
uvedené aj v zrušenom rozsudku zo dňa 31.03.2011, a to že, odporca ako zamestnávateľ
viedol evidenciu navrhovateľky ako svojej bývalej zamestnankyne na báze vzájomnej dôvery, keď

navrhovateľka telefonicky prípadne mailom oznamovala odporcovi ako svojmu zamestnávateľovi akú
činnosť v konkrétny deň bude vykonávať. Pritom v zmysle § 99 Zákonníka práce nie je predpísaná forma
vedenia evidencie pracovného času zamestnanca. Po formálnej stránke teda nemožno odporcovi ako
zamestnávateľovi vyčítať, že zvolil práve takúto formu evidencie navrhovateľky založenej na vzájomnej
dôvere.Uvedenáformaevidencienepriamovyplývaajzpracovnejnáplnenavrhovateľky,ktoráspočívala

v služobných cestách, t.j. v osobných návštevách zmluvných partnerov odporcu. Pokiaľ následne od
týchto zmluvných partnerov bolo zistené, že prácu u nich navrhovateľka nevykonala, nemožno uzavrieť,
že navrhovateľka bola v zamestnaní riadne prítomná. To, že práve v mesiaci máj 2010 si navrhovateľka
vykázala u odporcu činnosť - návštevy u klientov, ktoré v skutočnosti nevykonala vyplýva z oznámení
jednotlivých spoločností, a to Misan Sk, s.r.o., Raven, a.s., ZTS - Výskum a vývoj, a.s., Vialle plus,

s.r.o., Vialle s.r.o., EVSTAV- LEVICE, s.r.o., Robinia, s.r.o., Ing. H. F. - Vialle a Považská vodárenská
spoločnosť, a.s. (listiny nachádzajúce sa v spise na č.l. 70 až 76). Ak za danej situácie v mesiaci máj
2010 vykázal odporca navrhovateľke 12,5 dní neprítomnosť na pracovisku, súd sa s takýmto postupom
odporcu stotožňuje. Nakoľko po započítaní dovolenky v rozsahu 9,5 dňa na celkovú neprítomnosť
navrhovateľky v zamestnaní v rozsahu 12,5 dňa v mesiaci máj 2010 zostali ešte 3 dni, uvedené dni

vykázal odporca navrhovateľke ako neospravedlnené zameškanie práce, čo mu umožňuje ustanovenie
§ 144 ods. 7 Zákonníka práce, v znení účinnom do 31.08.2011. Pre úplnosť súd dodáva, že nakoľko
u odporcu nie sú zástupcovia zamestnancov, nebolo nutné a ani možné toto rozhodnutie odporcu
ako zamestnávateľa prejednať so zástupcami zamestnancov, resp. rozhodnúť o neospravedlnenomzameškaní práce zo strany navrhovateľky až po dohode s nimi. Pokiaľ ide o nezrovnalosť spočívajúcu
v tom, že na výplatnom lístku za mesiac máj 2010 ako i na mzdovom liste za rok 2010 boli
sporné 3 dni kvalifikované ako neospravedlnená absencia a na potvrdení pre Sociálnu poisťovňu na

účely nároku na dávku v nezamestnanosti ako neplatené voľno, uvedený rozpor nie je takou právnou
skutočnosťou, ktorá by odôvodňovala iné rozhodnutie Sociálnej poisťovne vo veci priznania nároku
na nemocenskú dávku, nakoľko v zmysle § 26 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. čerpanie pracovného
voľna bez náhrady mzdy podľa písm. a) citovaného ustanovenia zákona má tie isté právne účinky
ako neospravedlnená neprítomnosť v práci podľa písm. c) citovaného ustanovenia zákona. Pritom je

takisto potrebné uviesť, že navrhovateľka sa proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, ktorým jej nebola
priznaná dávka nemocenského, a od ktorého odvodzuje svoj nárok na náhradu škody voči odporcovi,
ani neodvolala. Dôvod, pre ktorý si takto počínala neuviedla.

Podľa§142ods.1Občianskehosúdnehoporiadkuúčastníkovi,ktorýmalvoveciplnýúspech,súdprizná
náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci
úspech nemal.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, pretože
odporca bol v konaní plne úspešný.

Súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania prihliadal aj na § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku,
avšak dôvody hodné osobitného zreteľa v tomto konaní podľa názoru súdu nie sú dané. Odporcovi tak
patrí plná náhrada účelných trov konania, ktoré pozostávajú z trov jeho právneho zastúpenia. Odporca

si trovy právneho zastúpenia vyčíslil naposledy podaním zo dňa 04.04.2011.

Tieto pozostávajú z odmeny za štyri úkony právnej služby a to: príprava a prevzatie zastúpenia odporcu
zo dňa 22.12.2010, písomné podanie vo veci samej na súd - vyjadrenie zo dňa 22.12.2010 a účasť
na pojednávaniach konaných dňa 01.03.2011 a 31.03.2011. Takisto pozostávajú aj z náhrady za stratu
času a z náhrady cestovných výdavkov právneho zástupcu odporcu.

Za každý z vyššie uvedených úkonov právnej služby patrí právnemu zástupcovi odporcu podľa § 10
ods.1, § 14 ods.1 písm. a/, b/, c/ vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004
Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, v znení účinnom do
30.06.2013, ďalej len „vyhláška“, odmena vo výške 91,29 eur. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden
úkon právnej služby súd určil podľa § 10 ods.1 vyhlášky vychádzajúc z tarifnej hodnoty

sporu vo výške 2.159,59 eur. Ku každému z týchto úkonov mu patrí podľa § 16 ods.3 vyhlášky aj režijný
paušál - náhrada výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške 1/100
výpočtového základu pre príslušný rok, v ktorom bol úkon právnej služby poskytnutý. Výpočtový základ
v roku 2010 bol vo výške 721,40 eur a v roku 2011 bol vo výške 741 eur. Celkovú výšku odmeny spolu
s režijnými paušálmi súd určil v sume 394,38 eur.

Právnemu zástupcovi odporcu, ktorý je advokátom so sídlom v Považskej Bystrici, patrí aj náhrada za
stratu času podľa § 17 ods.1 vyhlášky vo výške jednej šesťdesiatiny príslušného výpočtového základu
za každú aj začatú polhodinu za úkony, ktoré vykonal v mieste, ktoré nie je jeho sídlom, teda v prípade,
že ich vykonal v Trenčíne a nie v Považskej Bystrici. Ide o prípad právneho zastúpenia na dvoch
pojednávaniach.Cestanatotopojednávanievrátanecestyspäťtrvala4začatépolhodiny.Celkovúvýšku

náhrady za stratu času strávený cestou na pojednávania dňa 01.03.2011 a 31.03.2011 súd určil v sume
98,80 eur (8 x 12,35 eur).

V rámci náhrady trov právneho zastúpenia súd priznal odporcovi aj náhradu cestovných výdavkov v
súvislosti s účasťou jeho právneho zástupcu na dvoch pojednávaniach. Právny zástupca odporcu použil
na dopravu motorové vozidlo zn. KIA Cerato s ev.č. PB951BI s kombinovanou spotrebou 7 litra benzínu

na 100 km jazdy. Vzdialenosť medzi sídlom právneho zástupcu odporcu a sídlom súdu je približne 100
km. Priemerná cena 1 litra benzínu podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 9. týždni roku2011 (28.2.2011 - 6.3.2011) vo výške 1,397 eura a v 13. týždni roku 2011 (28.3.2011 - 3.4.2011) vo
výške 1,439 eura. Základná náhrada za použitie vlastného osobného cestného motorového vozidla je
stanovená podľa opatrenia Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny č. 632/2008 Z.z. vo výške 0,183

eura za 1 km jazdy. Právnemu zástupcovi odporcu tak vznikli cestovné výdavky na cestu na uvedené
pojednávania v celkovej výške 56,45 eur (18,30 eur + 9,78 eur + 18,30 eur + 10,07 eur).

Celkovú výšku odmeny spolu s režijnými paušálmi a náhradami odporcu súd určil v sume 549,63 eur.

V zmysle § 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku je navrhovateľka povinná nahradiť trovy konania
zo zákona na účet právneho zástupcu odporcu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho

doručenia cestou Okresného súdu Trenčín na Krajský súd v Trenčíne.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto

rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ

domáha.(§ 205 ods.1 O.s.p.)

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že :

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p.,

b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozdujúcich skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené /§ 205a/,

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.