Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. január 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/89/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312218058
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312218058.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členiek senátu

JUDr.DarinyVargovejaJUDr.ViolyTakáčovej,PhD.,vprávnejvecinavrhovateľa:POHOTOVOSŤ,s.r.o.
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o. Grösslingova 4, Bratislava,
proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie
13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Nitra č. k. 9C/81/2013-75 zo dňa 29. októbra 2013, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, týkajúci sa uplatneného
nároku na náhradu majetkovej ujmy v sume 1.302,44 eura a náhrady nemajetkovej ujmy v sume
260,49 eur, pričom o náhrade trov konania rozhodol tak, že odporcovi nepriznal náhradu trov konania.
V odôvodnení svojho rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že v predmetnej veci sa navrhovateľ
domáhalnáhradyškody,ktorúmumalzapríčiniťexekučnýsúdsvojímnelegálnymkonaním(nesprávnym
úradným postupom), z dôvodu, že o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie rozhodol až dňa 18. 11. 2010, a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelení poverenia,

t. j. s omeškaním viac ako 122 dní. Navrhovateľ uviedol, že v exekučnom konaní je založená
povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelení poverenia na vykonanie
exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie
rozhodcovského súdu. Navrhovateľ nesprávny úradný postup charakterizoval a/ nevydaním rozhodnutia
v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a b/ vykonaním
úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok. Tiež tvrdil, že exekučný súd tým, že svojim
nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti istiny

bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup, formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci
rozhodnutej v právnom vzťahu medzi navrhovateľom ako oprávneným a dlžníkom ako povinným.

Súd prvého stupňa uviedol, že z exekučného spisu vedeného na Okresnom súde Levice pod sp. zn.
9Er/716/2010 zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podal súdny exekútor na
súd dňa 23. 09. 2010. Exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia
uznesením č. k. 9Er/716/2010-10 zo dňa 04. 10. 2010 tak, že žiadosť zamietol. Krajský súd v Nitre

uznesením č. k. 7CoE/44/2012-44 zo dňa 30. 03. 2012 zastavil odvolacie konanie z dôvodu späťvzatia
odvolania.Vpredmetnejvecisúdprvéhostupňaneskúmal,čiprišlokprieťahomvuvedenomexekučnom
konaní, ale zisťoval, či nebola dodržaná zákonom stanovená, resp. primeraná lehota, z akého dôvodu
a či je to dôvod na náhradu škody, resp., či vôbec nejaká škoda navrhovateľovi vznikla. Na vydaniepoverenia na vykonanie exekúcie je v ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku stanovená lehota 15 dní.
Ďalšia veta tohto zákonného ustanovenia však uvádza, že v prípade, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo
návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

uznesením zamietne, pričom na takéto rozhodnutie nie je stanovená žiadna lehota. Žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 23. 09. 2010 a súd prvého stupňa o
nej rozhodol dňa 04. 10. 2010. Údaj uvedený v návrhu navrhovateľa, že exekučný súd rozhodol o
zamietnutí žiadosti o udelení poverenia s omeškaním viac ako 169 dní je nepravdivý. Zároveň uviedol
v odôvodnení svojho rozsudku, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, garantované v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, je kompetentný preskúmať iba Ústavný súd Slovenskej republiky, resp. predseda súdu na
základe sťažnosti na prieťahy v konaní, ale nie je súd v konaní o náhradu škody podľa zák. č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov. I prípadné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora automaticky nezakladá nárok na náhradu

škody. V ďalšej časti odôvodnenia svojho rozsudku súd prvého stupňa poukázal na ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého je exekučný súd po podaní žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie povinný skúmať, či exekučný titul nie je v rozpore so
zákonom, t. j. či bol vydaný orgánom, ktorý mal na to právomoc a či je vykonateľný po stránke formálnej
a materiálnej. Exekučný poriadok označuje za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie súdu, ale i

rozhodnutie napr. rozhodcovského súdu, resp. iného orgánu. V prípade, ak by exekučným titulom malo
byť rozhodnutie orgánu, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie, takéto rozhodnutie považuje teória i
súdna prax za ničotné, teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Obdobné
dôsledky je potrebné priznať i rozhodnutiu orgánu, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie, pokiaľ to
právna úprava nevylučuje. Rozhodnutie postihnuté nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal, nie

je spôsobilé založiť ani prekážku res iudicata. V prípade, ak je predmetom rozhodcovského konania spor
zo spotrebiteľského právneho vzťahu, exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu
alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať
rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom, ktorý znamená neúčinnosť, a teda i nezáväznosť tohto
exekučného titulu. Takúto interpretáciu vyžaduje naplnenie príkazu vyplývajúceho z princípu ochrany

práv spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených
spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Ochrana spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu
a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne a kvality života občanov. V spotrebiteľských veciach
je pomerne časté, že všeobecný súd môže prvýkrát poskytnúť z úradnej povinnosti spotrebiteľovi
spravodlivú ochranu jeho práv až po podaní návrhu na exekúciu rozhodcovského rozsudku. Ďalej súd

prvého stupňa uviedol, že po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie exekučný súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Súd v tomto štádiu vychádza z tvrdení oprávneného v
návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť
súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 OSP) - postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce

skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených
listín. Dokazovanie (vyžadujúce nariadenie pojednávania s možnosťou účasti oprávneného i povinného)
v tejto časti exekučného konania neprichádza do úvahy aj z dôvodu, aby sa tým nezmaril účel exekúcie,
o ktorej sa má povinný prvýkrát dozvedieť až doručením upovedomenia o začatí exekúcie. K takému
právnemu záveru dospel aj Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 5 MCdo 11/2012 zo dňa 29. 04. 2013.

Súd mal za to, že navrhovateľovi nemohla vzniknúť majetková škoda, akú si uplatňuje pre rozhodnutie
súdu, ale výška, akú si uplatňuje, by mohla vzniknúť v prípade nezákonne vydaného rozhodnutia
exekučného súdu, kde však pre vznik základu nároku musí byť nezákonné rozhodnutie zrušené. V tomto
prípade navrhovateľ nepodal proti rozhodnutiu súdu žiadny opravný prostriedok za účelom zrušenia

nezákonného rozhodnutia súdu. V takomto prípade by teda mohol byť daný jednak základ nároku a
jednak príčinná súvislosť so škodou, ak vznikla. Pretože súd dospel k názoru, že na strane odporcu
konajúceho cestou exekučného súdu nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, vo veci sa ďalej
nezaoberal ani výškou majetkovej škody ani nemajetkovej ujmy, pretože nebol zistený právny základ,
a to zodpovednosť odporcu za škodu. Nevyhnutným predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je

protiprávny úkon, resp. škodová udalosť, vznik škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom
(škodovou udalosťou) a vznikom škody a v prípade subjektívnej zodpovednosti i zavinenie, pričom
zodpovednosť za škodu v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je koncipovaná akozodpovednosť objektívna, čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu nie je potrebné preukazovať
zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda vznikla a že je výsledkom
činnosti príslušného orgánu štátu. Ústavným základom uvedenej zodpovednosti je čl. 46 ods. 3 ústavy.

V ďalšej časti odôvodnenia svojho rozsudku súd prvého stupňa poukázal na ust. § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z., v zmysle ktorého právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda. Škodou sa rozumie majetková ujma, ktorá
vznikla fyzickej alebo právnickej osobe, je vyjadriteľná v peniazoch a spočíva v zmenšení, resp. úbytku
existujúceho majetku poškodeného a predstavuje majetkové hodnoty, ktoré bolo treba vynaložiť na

to, aby sa vec uviedla do predošlého stavu resp., aby sa v peniazoch vyvážili dôsledky toho, že
navrátenie do predošlého stavu nie je možné alebo účelné. Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym
úradným postupom a škodou je vzťah príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný,
neprerušený, pričom nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Nesprávny úradný postup môže mať za
následok vznik zodpovednosti podľa vyššie citovaného zákona len vo vzťahu k takému zmenšeniu
majetku navrhovateľa, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve a len týmto postupom,

teda postupom, ktorý by bol z hľadiska zmenšenia majetku navrhovateľa rozhodujúcim, t. j. ak by
nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok sa nezmenšil. K znaleckému posudku č.
1/2013 vypracovanému doc. JUDr. Miroslavom Slašťanom, PhD., súd prvého stupňa uviedol, že úlohou
znalca v zmysle zadania právneho zástupcu navrhovateľa bolo posúdiť, či je právom EÚ zakázané, aby
majetkové spory, v ktorých zmluvnou stranou je spotrebiteľ, mohli byť rozhodované rozhodcom alebo

rozhodcovským súdom v rozhodcovskom konaní, že uvedené je otázka právna, ktorú si musí riešiť súd.

Odporca namietal premlčanie navrhovateľom uplatneného nároku, pričom bolo zistené, že od podania
žiadosti o udelenie poverenia dňa 23. 09. 2010 do uplatnenia si náhrady škody priamo u odporcu dňa
25. 09. 2012 neuplynula trojročná doba. O škode, aj nemajetkovej ujme sa mohol navrhovateľ dozvedieť

doručením rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia jeho právnemu zástupcovi 15. 10.
2010. Predbežné prerokovanie nároku podal 25. 09. 2012 a jeho nárok sa potom nepremlčal, lebo
v tejto lehote bol podaný návrh na predbežné prerokovanie nároku, odkedy premlčacia doba počas
6 mesiacov neplynula a dňa 28. 09. 2012 bola podaná žaloba. Pokiaľ ide o nárok navrhovateľa na
nemajetkovú ujmu, súd prvého stupňa zdôraznil, že táto nezávisí automaticky len od konštatovania

nedodržania zákonnej lehoty, ale aj od okolností, ktoré v odôvodnení svojho rozsudku konštatoval
a na základe ktorých nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Podľa
názoru súdu prvého stupňa sa navrhovateľ snaží predmetným podaním eliminovať po finančnej stránke
svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia vo svojej podnikateľskej aktivite. O žiadosti súdneho
exekútora na udelenie poverenia bolo právoplatne rozhodnuté, pričom všeobecný súd nie je oprávnený

konštatovať, či v exekučnom konaní išlo o prieťah, pričom žiadne konanie, v ktorom by bol zistený
prieťah v predmetnom exekučnom konaní sa ani neviedlo. V prvom rade mal súd prvého stupňa za
to, že žiadna škoda nevznikla a v druhom rade, ak by aj teoreticky navrhovateľ nejakú škodu reálne
dokladoval, nepreukázal jej spojitosť s prípadným nedodržaním zákonnej lehoty na rozhodnutie o
žiadosti o udelenie poverenia, teda že by mu tvrdené náklady nevznikli aj tak, keďže exekučné konanie

je právoplatne zastavené. Súd prvého stupňa zároveň uviedol, že prípadné priznanie nemajetkovej ujmy
navrhovateľovi by bolo v rozpore s ust. § 1 OSP, nakoľko navrhovateľ sa snaží dosiahnuť zisk a v
dôsledku tvrdeného porušenia svojich práv sa domáha súdnej ochrany a nemajetkovej ujmy. Zdôraznil,
že základom podnikateľskej činnosti navrhovateľa je poskytovanie spotrebiteľských zmlúv na základe
formulárových zmlúv a všeobecných zmluvných podmienok tej najzraniteľnejšej skupine obyvateľstva,

ktorá zložito formulovaným zmluvným podmienkam nemôže ani nerozumieť. Z množstva exekučných
konaní, ktoré sú vedené na všetkých súdoch Slovenskej republiky je súdu známe, že navrhovateľ
využíval práve rozhodcovské doložky nato, aby o jeho nárokoch rozhodovali rozhodcovské súdy, ktoré
však nerešpektovali ustanovenia právnej úpravy o ochrane spotrebiteľov a navrhovateľovi priznávali
také plnenia, ktoré boli zjavne neplatné pre neprijateľné zmluvné podmienky.

Po právnej stránke súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovení § 9 ods. 1, 2, §
15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a niektorých zákonov, v znení platnom v čase podania
návrhu na vykonanie exekúcie, § 41 ods. 1, 2 písm. c), d) a i), § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o

súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
v znení neskorších predpisov v znení platnom v čase začatia exekučného konania. O trovách konania
súd prvého stupňa rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech
náhradu trov konania nepriznal, keďže žiadne nešpecifikoval a taktiež zo spisu žiadne nevyplynuli.Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že
ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa

nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne
zistil skutkový stav a zároveň súdu prvého stupňa vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretože
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe

"inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je podľa názoru navrhovateľa
možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho

vzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutienatakejtoneprípustnejinterpretácii,dopustilsanesústredeného
postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené.
Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení
účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom
ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím aplikoval

princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Ďalej odvolateľ v podanom odvolaní namietal, že súd
vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd však nemohol založiť odôvodnenie o zániku
nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov.
Navrhovateľ nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len

usudzovať, a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný
spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemohla nič
zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, a to preto,
že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Odvolateľ zároveň namietal, že súd
prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty.

Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V
danomprípadezákonodarcavytvorillegitímnusférutolerancietrvaniaprávnejneistotyurčenímzákonnej
lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul
trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny
proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s

čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla
byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. V ďalšej časti svojho
odvolania odvolateľ vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní
zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda
boli neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nebolo možné založiť meritórne rozhodnutie. Navyše,

súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných práv v Európe,
teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.
Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak
súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú "mimosúdne" faktory. Tento súd tiež uviedol, že

"dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote". Odvolateľ
uviedol, že nechápe, aký vplyv na výsledok konania má skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o
rozpor exekučného titulu so zákonom. Podľa jeho názoru ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy
súd vyhodnocoval i také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. S poukazom na uvedenú

argumentáciu a vytknuté procesné chyby odvolateľ žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 <. OSP).

Podľa§4ods.1písm.a/bod 1zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (účinný v čase začatia tohto konania), vo veci náhrady
škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak
škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu.

Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona (účinný v čase začatia tohto konania), štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (ods. 2).

Podľa § 17 ods. 1, 2, 3 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným

zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (účinný od 01. 06. 2010 v čase začatia exekučného

konania), exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento
návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu
(§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

V preskúmavanej veci odvolací súd vychádzal zo zásady iudex ne eat ultra petita partium (sudca nech
nejde nad návrhy strán), ktorá vyplýva z ust. § 212 Občianskeho súdneho poriadku a keďže sa v celom
rozsahu stotožnil s odôvodním napadnutého rozhodnutia, vo svojom rozhodnutí sa obmedzil len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Žalobca v podanom odvolaní naďalej

tvrdí, že súd vec nesprávne posúdil po právnej stránke a nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom
konania nevznikol stav právnej neistoty v súvislosti s určením zákonnej lehoty na vydanie poverenia v
exekučnom konaní, keď exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po uplynutí zákonom stanovenej lehoty s
omeškaním viac ako 169 dní.

Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva
ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny
predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Úlohou odvolacieho súdu bolo zistiť, či súd prvého stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval
príslušné právne predpisy. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s právnym posúdením veci a v
podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia uvedené súdom prvého stupňa.Odvolací súd k tejto námietke odvolateľa uvádza, s poukazom na obsah spisu a rozhodnutie súdu
prvého stupňa, že toto tvrdenie žalobcu nevyplýva zo spisového materiálu, lebo súd prvého stupňa
v odôvodnení svojho rozhodnutia jasne uviedol, že v čase podania žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného
titulu neexistovala, pretože Exekučný poriadok v posudzovanom období podania žiadosti upravoval len
lehotu na vydanie poverenia (§ 44 ods. 2 EP, v znení zák. č. 144/2010 Z. z. účinného od 01. 06. 2010),
ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom a nie na vydanie iného rozhodnutia o návrhu na vydanie

poverenia, ako to bolo v preskúmavanom prípade. Ak by zákonodarca mal úmysel, aby sa 15-dňová
lehota vzťahovala i na rozhodnutie exekučného súdu, ktorým zamietne žiadosť exekútora o udelenie
poverenia, bol by to explicitne zakotvil do Exekučného poriadku ako v niektorých ďalších ustanoveniach.
Žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu
doručená dňa 23. 09. 2010, k čomu pripojil návrh na vykonanie exekúcie spísaný dňa 19. 07. 2010 pred
súdnym exekútorom, rozhodcovský rozsudok, výpis z obchodného registra a plnomocenstvo. V danej

veci exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 11. 05. 2010 a o tejto žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučný súd rozhodol uznesením zo
dňa 04. 10. 2010 tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol. Ak teda súd vydal
uznesenie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia dňa 04. 10. 2010, rozhodol
tak v lehote 11 dní po podaní návrhu na exekučný súd. Správne potom konštatoval súd prvého stupňa

že nebolo preukázané tvrdenie žalobcu, že o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo
rozhodnuté s omeškaním až 169 dní od jej podania na súd.

Súd prvého stupňa jasne, logicky a vecne správne odôvodnil aj svoj záver prečo tak rozhodol a vysvetlil
rozdiel právneho stavu ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v čase rozhodovania v prípade, ak

exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok a s poukazom na ustálenú judikatúru rozhodovacej
činnosti súdov poukázal na konkrétne rozhodnutia, ktoré obdobné prípady riešili a z úradnej povinnosti
skúmal materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku. Tvrdenie odvolateľa o tom, že o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie omeškanie viac ako 169 dní nebolo preukázané a toto
tvrdenie i odvolací súd považuje za nepravdivé. V danej veci i odvolací súd je toho názoru, že keby

aj bolo preukázané tvrdenie žalobcu v nedodržaní dĺžky lehoty na rozhodnutie o žiadosti o udelenie
poverenia, túto skutočnosť nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného práva účastníka
konania s dopadom na tvrdenie navrhovateľa, že nesprávny úradný postup bol v konaní preukázaný
nedodržaním zákonom stanovenej lehoty pre rozhodnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie (pozri napr. rozhodnutie II ÚS 471/2012, I ÚS 86/02). Žalobca mal možnosť proti uzneseniu

exekučného súdu v danej veci podať opravný prostriedok, čo i využil a podal odvolanie proti uzneseniu
súdu o zamietnutí návrhu. Odvolací súd uznesením z 30. 03. 2012 č. k. 7CoE/44/2012-44 odvolacie
konanie zastavil z dôvodu späťvzatia odvolania.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že Ústavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne

analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností odvolateľa v týchto veciach (zastavenie
exekúcie) a akceptoval právne závery všeobecných súdov o neprípustnosti, resp. zastavení exekúcie,
lebo rozhodcovský rozsudok (notárska zápisnica), na podklade ktorých boli exekúcie vedené (resp.
navrhnuté) neboli z rôznych dôvodov spôsobilým exekučným titulom na vedenia exekúcie (napr.
uznesenie ÚS SR sp. zn. III. 148/2014).

Pokiaľ ide o ďalšie námietky odvolateľa, odvolací súd je toho názoru, že sú uvedené iba vo všeobecnej
rovine bez konkrétnej špecifikácii, ako mal súd rozhodnúť o jeho žalobe, teda ako mal po právnej stránke
posúdiť jeho uplatnený nárok, čo neurobil a pokiaľ ide o jeho tvrdenie, že súd žalobu zamietol na základe
úpravy obsiahnutej v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. z dôvodu, že súd interpretoval hmotné právo platné

v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného
práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo
k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, teda že súd založil svoje rozhodnutie na neprípustnej
interpretácii, odvolací súd dospel k záveru, že ak nebol splnený základný predpoklad zodpovednostného
vzťahu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (nesprávny úradný postup), nemal dôvod zaoberať

sa ďalšími námietkami odvolateľa, ani ďalšími atribútmi vzniku škody (štyri zákonné podmienky) a
nemajetkovej ujmy uplatnenej odvolateľom podanou žalobou. Neobstojí potom ani námietka odvolateľa
o nutnosti nariadiť znalecké dokazovanie v zmysle jeho návrhu v tejto veci. V nadväznosti na námietku
žalobcu vo vzťahu k navrhovanému znaleckému dokazovaniu, odvolací súd sa stotožňuje s názoromsúdu prvého stupňa, nevykonať dokazovanie znaleckým posudkom, lebo znalec sa nemôže vyjadrovať
k právnym otázkam a navrhovateľ nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu exekučného
súdu a následne návrhom uplatnený nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy.

Ústavný súd Slovenskej republiky judikoval, že reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na
súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné
súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predpokladá
účastník konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania

implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných
prostriedkov a rozhodovať podľa nich (III. ÚS 369/2010-12). Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu,
z Ústavy SR ani Dohovoru nemožno vyvodzovať, že súdy sa musia zaoberať zvlášť každým bodom,
ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu (mutatis
mutandis I. ÚS 56/01). Odvolací súd dáva do pozornosti odvolateľa (žalobcu) i rozhodnutie ESĽP prípad
Garcia Ruiz c. Španielsko z 21. 01. 1999, z ktorého tiež vyplýva, že sa nevyžadujú, aby na každý

argument účastníka konania bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ale iba na taký argument,
ktorý je pre rozhodnutie danej veci rozhodujúci a vyžaduje sa špecifická odpoveď. Podľa rozsudku
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Helle v. Fínsko z 19. decembra 1998 sa odvolací súd pri
potvrdení prvostupňového rozhodnutia (zamietnutí odvolania) v princípe môže obmedziť na prevzatie
odôvodnenia súdu nižšieho stupňa.

Súd je toho názoru, že súd prvého stupňa riadne odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavnom a zákonnom
procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci (v súlade s nálezom napr. Ústavného súdu SR I ÚS
241/07, I ÚS 342/2010 a pod.). Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a
spravodlivéhoprocesu(článok46anasl.ÚstavySRačlánok6ods.1Dohovoru),ktorévylučujúľubovôľu

pri rozhodovaní, lebo povinnosťou súdu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie
náležite odôvodniť. Žalobou napadnuté rozhodnutie v dostatočnej miere uvádza dôvody, na ktorých sa
výrok rozhodnutia zakladá.

Pri riadnom a dôslednom oboznámení sa s rozsudkom okresného spisu je zrejmé a nepochybné, že

všetky otázky všeobecne namietané odvolateľom v odvolaní boli už súdom prvého stupňa vysvetlené.
Odvolací súd nepovažuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za vnútorne rozporné. K záveru súdu prvého
stupňa o rozpore exekučného titulu so zákonom sa odvolací súd s rozhodnutím súdu prvého stupňa
v plnom rozsahu stotožňuje a poukazuje v tejto otázke na ustálenú judikatúru NS SR ( pozri napr.
rozhodnutia NS SR, sp. zn. 6Cdo 6/2013, R 46/2012 - 3Cdo 146/2011, 6Cdo105/2011).

S poukazom na vyššie uvedený záver sudu prvého stupňa, ktorý urobil a ustál vo svojom rozhodnutí,
zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade so zákonom. Z týchto
dôvodov bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené v prvom výroku tohto rozsudku tak, že rozsudok
súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a
§ 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.

Vovecisenátodvolaciehosúdurozhodolpomeromhlasovčlenovsenátu3:0(§3ods.9zák.č.757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.