Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. marec 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26Co/28/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220188
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Greguš
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220188.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Greguša a členov senátu
JUDr. Pavla Pileka a Mgr. Erika Németha v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO:
36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, v jej mene: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č.k. 10C/417/2012-110 zo dňa 31. októbra
2014, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nové Zámky č.k. 10C/417/2012-110 zo dňa 31. októbra 2014
p o t v r d z u j e.
Odvolací súd odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal náhrady škody a
nemajetkovej ujmy, zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Uviedol, že navrhovateľ sa svojim návrhom domáhal voči odporcovi zaplatenia sumy vo výške 125,-
eur z titulu majetkovej škody a sumy vo výške 390,93 eura z titulu nemajetkovej ujmy, keď poukázal na
skutočnosti, v zmysle ktorých ako oprávnený mal navrhnúť zvolenému súdnemu exekútorovi vykonanie
exekúcie pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere
s dlžníkom, pričom exekúcia bola vedená pod spisovou značkou EX 18249/2010. Exekučný súd
napriek tomu, že vec ním prejednávaná nemala vykazovať prvky nadmernej právnej zložitosti a nemala
vyžadovať takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný
vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie až dňa 13.07.2011 a to rozhodnutím o poverení po uplynutí zákonom stanovenej lehoty -
omeškanie viac ako 212 dní, pričom nemala existovať okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu
postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia pristúpil až po veľmi
dlhej dobe.
Uviedol, že na pojednávanie konané dňa 31.10.2014 sa účastníci konania a právny zástupca
navrhovateľa nedostavili. Odporca mal doručenie predvolania riadne vykázané, svoju neprítomnosť
ospravedlnil podaním zo dňa 24.10.2014 z dôvodu hospodárnosti a zároveň súhlasil, aby súd pojednával
v jeho neprítomnosti. Právny zástupca navrhovateľa elektronickým podaním zo dňa 30.10.2014 požiadal
o odročenie pojednávania z dôvodu, že v určenom čase bolo vytýčené pojednávanie na Okresnom
súde Bratislava II. v senáte 12C vo veci navrhovateľa CD Consulting s.r.o. a pred Okresným súdom
Prešov v senáte 19CbZm, ktorého má právny zástupca navrhovateľa zastupovať. Zároveň žiadal, aby
súd nekonal v ich neprítomnosti. Súd poukazuje na § 119 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého je potrebné,
aby dôvod na odročenie pojednávania bol súdu oznámený bez zbytočného odkladu po tom, čo
sa o ňom účastník dozvedel a je potrebné, aby v návrhu na odročenie pojednávania bol uvedený

deň, keď sa účastník o dôvode dozvedel. Ospravedlnenie právneho zástupcu navrhovateľa nebolo
tunajšiemu súdu doručené včas a k žiadosti o odročenie pojednávania nedoložil žiaden dôkaz o tom,
že by v bližšie nešpecifikovaných veciach na Okresnom súde Bratislava II. v senáte 12C vo veci
navrhovateľa CD Consulting s.r.o. a pred Okresným súdom Prešov v senáte 19CbZm bolo vytýčené skôr
pojednávanie, ako v súdenej veci tunajšieho súdu. Súd z uvedených dôvodov žiadosť právneho zástupcu
navrhovateľa o odročenie pojednávania neakceptoval. Právny zástupca navrhovateľa hodnoverným
spôsobom nepreukázal dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Súd poukazuje na uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 203/2012 zo dňa 14.05.2013 v ktorom sa poukazuje na skutočnosť,
že ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. určuje dve podmienky, ktoré musia byť súčasne splnené, aby súd
mohol vec prejednať v neprítomnosti účastníka alebo jeho zástupcu, a to a/ riadne predvolanie a b/
absencia žiadosti o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu (o takú absenciu ide vtedy, keď účastník
konania buď vôbec nepožiada o odročenie pojednávania, alebo keď o odročenie pojednávania síce
požiada, avšak nepreukáže existenciu dôležitého dôvodu na odročenie pojednávania). Najvyšší súd už
vo viacerých rozhodnutiach uviedol, že žiadosť o odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.) môže súd
posudzovať len na základe tých okolností, ktoré sú mu známe v čase posudzovania jej opodstatnenosti.
Dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná takáto žiadosť, skúma súd z hľadiska preukázania v žiadosti
tvrdenej skutočnosti (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu zo 14. decembra 2006 sp.zn. 3Cdo
294/2006, z 24. novembra 2008 sp.zn. 3Cdo 181/2008, z 22. augusta 2007 sp.zn. 5Cdo 53/2007 a z 19.
mája 2010 sp.zn. 5Cdo 34/2010). Pokiaľ táto skutočnosť nie je v čase rozhodovania súdu o žiadosti o
odročenie hodnoverne preukázaná, zostáva žiadosť účastníka konania a v nej uvádzaný dôležitý dôvod
iba v rovine nepodložených tvrdení. Žiadosť právneho zástupcu navrhovateľa o odročenie pojednávania
súd považuje za bezdôvodnú aj s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR 1Cdo 100/2011 zo dňa
25.08.2011, podľa ktorého advokát, ktorý zistí, že v dvoch súdnych konaniach dochádza v určitý deň ku
kolízii nariadených súdnych pojednávaní, má vo všeobecnosti možnosť osobne sa zúčastniť na jednom z
pojednávaní a v prípade druhého kolidujúceho pojednávania „účelne využiť všetky zákonom pripustené
prostriedky a spôsoby poskytovania právnej pomoci účastníkovi, ktorého zastupuje" - do úvahy tu
medziiným prichádza buď zastúpenie iným advokátom alebo podanie žiadosti o odročenie pojednávania.
V rámci organizovania svojej činnosti musí advokát pri výbere najvhodnejšieho prostriedku alebo
spôsobu poskytovania právnej služby nevyhnutne vziať na zreteľ nielen osobitnosti každej prejednávanej
veci, ale tiež to, akým spôsobom bola medzi ním a klientom upravená otázka zastúpenia advokáta iným
advokátom. Možnosť zastúpenia advokáta iným advokátom vyplýva priamo zo zákona (viď § 25 ods. 3
O.s.p. a tiež § 16 ods. 1 zákona o advokácii) a advokát túto zákonnú možnosť (oprávnenie) nesmie využiť
len vtedy, ak by zastúpenie bolo proti vôli zastupovaného účastníka (§ 16 ods. 3 zákona o advokácii).
Pritom v plnomocenstve navrhovateľ splnomocnil právneho zástupcu navrhovateľa na zastupovanie
v súdenej veci a zároveň navrhovateľ súhlasil, aby si splnomocnená spoločnosť ustanovila za seba
zástupcu, resp. viac zástupcov. Kolízia pojednávaní na strane navrhovateľom zvoleného právneho
zástupcu nie je relevantné z dôvodu, že kolízia dvoch pojednávaní toho istého účastníka v tom istom
termíne, o ktorej právny zástupca vedel v dostatočnom časovom predstihu, nie je akceptovateľným
predpokladom uznania existencie dôležitého dôvodu na odročenie pojednávania ( nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 13. januára 1999 sp. zn. I. ÚS 68/1998). Súd prvého stupňa z uvedených dôvodov
žiadosť právneho zástupcu navrhovateľa o odročenie pojednávania vyhodnotil za bezdôvodnú.

Súd prvého stupňa následne vykonal dokazovanie oboznámením pripojených správ a dokladov,
oznámenia Európskej komisie, novinového článku, znaleckých posudkov, spisu Okresného súdu
Komárno 10Er/476/2011 a ďalších a zistil tento skutkový a právny stav.

Listom s nečitateľným dátumom Európska komisia, Generálne riaditeľstvo pre spravodlivosť adresovalo
Stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky pri Európskej únii oznámenie, podľa ktorého útvary
Komisie dostali v súvislosti s podnikateľskými praktikami nebankových inštitúcií pôsobiacich na trhu
spotrebiteľských úverov sťažnosti od Slovenských spotrebiteľov a Slovenského združenia na ochranu
spotrebiteľov. Útvary Komisie majú obavy, že mnohí spotrebitelia sú nútený v praxi uhradiť nebankovým
poskytovateľom úverov značné sumy, hoci podľa existujúcich pravidiel na ochranu spotrebiteľa príslušné
sumy nedlžia. Pričom subjekty pôsobiace na trhu spotrebiteľských úverov môžu ďalej pokračovať vo
svojich podnikateľských praktikách. Útvary Komisie preto chceli vedieť, aké kroky doposiaľ podnikli
orgány v súvislosti s týmito prípadmi a či na Slovensku existujú problémy v oblasti presadzovania
pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Odporca k svojmu vyjadreniu pripojil aj novinový článok denníka SME
zo dňa 16.07.2012, ktorý článok poukazuje na postup spoločnosti POHOTOVOSŤ a jej podnikateľské
aktivity v súvislosti s poskytovaním úverov.

Dňa 13.12.2010 bola začatá exekúcia na základe návrhu na vykonanie exekúcie spísaného vo
forme zápisnice súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým so sídlom Bratislava, Záhradnícka 62
(ďalej aj exekútor), keď oprávneným je POHOTOVOSŤ s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, povinným
O. Z., exekučným titulom mal byť rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 08.10.2010 SR
09063/10 a predmetom exekúcie bolo vymoženie 1.385,83 eura s príslušenstvom. Dňa 20.01.2011 bola
Okresnému súdu nové Zámky (ďalej aj pôvodný exekučný súdu) doručená žiadosť exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. K žiadosti bol pripojený návrh na vykonanie exekúcie, plnomocenstvo
udelené oprávneným pre Advocate s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, Bratislava, zmenka, zmluva o úvere,
všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ako aj vyššie citovaný rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu a výpis oprávneného z obchodného registra. Listom zo dňa 21.01.2011 pôvodný exekučný súd
svoju vec 14Er/76/2011 postúpil Okresnému súdu Komárno ako súdu miestne príslušnému a ktorému
bola vec doručené dňa 15.04.2011. Uznesením exekučného súdu 10Er/476/2011-16 zo dňa 07.06.2011,
doručené právnemu zástupcovi oprávneného dňa 24.06.2011, právoplatné dňa 12.07.2011(doručenka)
bola žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietnutá. Následne uznesením exekučného súdu 10Er/476/2011-27, právoplatné dňa 06.04.2012
bola exekúcia zastavená (spis Okresného súdu Komárno 10Er/476/2011).

Súd konštatoval, že žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučný
súd posudzoval na základe ustanovenia § 44 odsek 2 Exekučného poriadku účinného v čase
začatia exekúcie. Hoci predmetné ustanovenie stanovuje 15 dňovú lehotu, o ktorej navrhovateľ tvrdí,
že nebola súdom dodržaná, táto lehota sa však vzťahuje iba na rozhodnutie súdu, ktorým udelí
poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Zákonodarca mal pri zohľadnení jazykového-
gramatického, logického a systematického výkladu na mysli predovšetkým rozhodnutia súdu, ktorými
tento „poveril“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie. V opačnom prípade by aj v prípade naplnenia
podmienok pre rozhodnutie súdu, ktorým zamietol žiadosť o udelenie poverenia (§ 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, druhá veta) uviedol, že súd je povinný/súd rozhodne v určitej konkrétnej lehote. Neuvedením
konkrétnej lehoty zákonodarca jasne prejavil svoju vôľu, že súd v prípade, ak zistí rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, nie je povinný rozhodnúť v tak krátkej lehote, ako
v prípade „poverenia“, pretože pri zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia sa jedná o náročnejšie
rozhodnutie, pri ktorom súd podrobuje žiadosť, návrh a exekučný titul vlastnému skúmaniu. Z uvedeného
jednoznačne vyplýva, že v prípade ustanovenia § 44 odsek 2 Exekučného poriadku zákonodarca
nestanovil lehotu 15 dní na vydanie rozhodnutia, ale iba na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi
na vykonanie exekúcie (to neplatí v prípade, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d)
Exekučného poriadku ). Vzhľadom k uvedenému súd môže len konštatovať, že exekučným súdom
nedošlo k porušeniu povinnosti rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia v zákonom stanovenej lehote.

Ďalej uviedol, že z aktuálnej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva
oprávnenie exekučnému súdu skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzatvorenej
rozhodcovskej zmluvy, pri ktorej si exekučný súd vyhodnocuje jej prípadnú neplatnosť. Súčasťou
exekučného spisu Okresného súdu Komárno 10Er/476/2011 je aj zmluva o úvere uzatvorená medzi
oprávneným (navrhovateľom) a povinným, keď exekučný súd bol oprávnený skúmať exekučný titul aj vo
vzťahu k zmluve o úvere a zároveň brať do úvahy ustanovenia § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom
konaní. Z vyššie uvedených dôvodov súd prvého stupňa uviedol, že postup exekučného súdu vzhľadom
na osobitný charakter exekučného konania, nie je možné považovať za nesprávny úradný postup.
Súd prvého stupňa tiež dodal, že pokiaľ navrhovateľ nedisponoval spôsobilým exekučným titulom,
nemohol sa v rámci exekúcie vôbec domôcť ani nároku od povinného vyplývajúcemu mu z úverovej
zmluvy, a preto s rozhodcovským rozsudkom ako nulitným aktom v exekučnom konaní sa ani nemôže
spájať vznik akejkoľvek škody oprávneného pre samotnú nemožnosť realizácie exekúcie. Premieta
sa tu tak zásada, podľa ktorej „na nepráve nemožno stavať právo“. Tým pádom nie je splnený ani
ďalší predpoklad, ktorým je existencia škody. Splnený však nemôže byť ani posledný predpoklad,
ktorým je príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, pretože nesprávny
úradný postup a škoda zistené neboli. Znalecký posudok č. 1/2013 a znalecký posudok č. 1/2014,
ktorý si v priebehu konania dal vypracovať navrhovateľ a ktoré tým pádom majú charakter na úrovni
listiny ako dôkazného prostriedku, sú pre súdenú vec bez väčšieho významu. Znalecký posudok č.
1/2013 rieši otázku rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch v práve Európskej únie. Ak
bol navrhovateľ v procesnom postavení oprávneného v exekúcii špecifikovanej vyššie toho názoru, že
citované uznesenie exekučného súdu , ktorým bola zamietnutá žiadosť exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, vecne nesprávne, nič mu nebránilo, aby podal odvolanie, v ktorom mohol
podrobne rozviesť svoju argumentáciu. Navrhovateľ však týmto spôsobom pre súd z neznámych
dôvodov nepostupoval a preto citované uznesenie nadobudlo právoplatnosť a následne na jeho základe
exekučný súd ďalším uznesením exekúciu zastavil v súlade s Exekučným poriadkom. Ďalší znalecký
posudok č. 1/2014 stanovuje výšku majetkovej škody navrhovateľa. Tento znalecký posudok pre súdenú
vec nie je dôležitým dôkazným prostriedkom, pretože predpoklad škody je bezpredmetný vzhľadom na
skutočnosť, že navrhovateľ nedisponoval riadnym exekučným titulom. Úplným záverom súd prvého
stupňa dodal, že nevykonal dôkazy navrhnuté oprávneným a to výsluchom svedkov - oprávneného,
povinnej a exekútora z exekúcie vedenej na exekučnom súde pod spisovou značkou 10Er/476/2011,
pretože pri absencii všetkých troch predpokladov zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom a bližšie vymedzených v predchádzajúcej časti odôvodnenia, by podľa názoru súdu
prvého stupňa nedokázali zvrátiť záver o bezdôvodnosti návrhu.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol s poukazom na § 142 ods. 1 OSP a odporcovi úspešnému
v konaní nepriznal náhradu trov konania, pretože mu žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonnom stanovenej lehote odvolanie domáhajúc sa jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch svojho odvolania uviedol, že
súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, neúplne zistil skutkový stav veci, dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo
iné dôkazy, ktoré doteraz uplatnené neboli. Poukázal na to, že z odôvodnenia vyplýva, že súd prejednal
vec v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 OSP preto,
že sa navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Uviedol, že riadne a včas požiadal
o zrušenie pojednávania odôvodniac to dôležitými dôvodmi a predložením listín spojených s uvedenými
dôvodmi. Preto súd nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 OSP. Taktiež navrhovateľ urobil podanie
obsiahnuté v texte žaloby, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu,
ktorému bola vec pridelená je potrebné vylúčiť. Za týchto okolností nebolo a nie je prípustné, aby konanie
pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní
bolo možné urobiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Súd sa zároveň nedostatočne oboznámil
s podmienkami konania, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o zrušenie (odročenie) nariadeného
pojednávania z dôležitého dôvodu. Súd rozhodol bez toho, aby umožnil navrhovateľovi vyjadriť sa
ku skutkovým a právnym otázkam. Nebolo preto možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania,
čím bolo porušené právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces. Súd ďalej ignoroval všetky
tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode, ktorá vznikla s titulu na udržiavanie a správy informačného
systému a s titulu údajov: na administratívne spracovanie urgencií, na publikačné výdaje spojené s
vyhotovením urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdaje, preto považoval v tejto časti rozhodnutie
za nepreskúmateľné. Nesúhlasil ani s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti
súdu zapríčinil dlžník (povinný). Právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného
súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Vo vzťahu k oboznámeniu sa znaleckým posudkom č.
1/2014 uviedol, že súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým
posudkom. Súd taktiež vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ako aj práv na prejednanie veci v primeranej lehote.
Súd zistil, že nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť nenašiel žiadne
ospravedlňujúce dôvody. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe
postavil svoje rozhodnutie a nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. V závere poukázal aj na
povinnosť súdu rozhodnúť pred samotným rozhodnutím vo veci samej aj o návrhu na prerušenie konania
z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.
Odvolací súd prejednal odvolanie navrhovateľa v súlade s ust. § 212 ods. 1 a 214 ods. 2 OSP pričom vo
veci rozhodol postupom podľa § 156 ods. 3 OSP. Po oboznámení sa s obsahom odvolania, rozhodnutia
súdu prvého stupňa, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že odvolaniu
navrhovateľa nie je možné vyhovieť.
Predmetom tohto konania je suma 125,- eur, ktorej zaplatenie sa navrhovateľ domáha z dôvodu
náhrady škody a suma 390,93 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Ako
právny základ návrhu na začatie konania navrhovateľ uviedol škodu, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní vedenom pod. sp.zn.
exekučného spisu EX 18249/2010. Nesprávny úradný postup mal vzniknúť v dôsledku toho, že exekučný
súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 13.07.2011 a to rozhodnutím

o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, t.j. až po uplynutí zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty
(omeškanie viac ako 212 dní).
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov obsahuje právnu úpravu zodpovednosti štátu za
činnosť súdu, orgánu štátnej správy, orgánu územnej samosprávy v prípadoch, keď na orgán územnej
samosprávy je prenesený výkon pôsobnosti štátnej správy, upravuje aj zodpovednosť štátu za činnosť
fyzických a právnických osôb v niektorých prípadoch pri výkone štátnej správy a zodpovednosť
orgánu územnej samosprávy pri výkone samosprávnych funkcií v samostatnej pôsobnosti orgánu
územnej samosprávy. Porušovanie zákonnosti pri výkone verejnej moci je nežiaducim a spoločensky
neprijateľným javom. Orgány verejnej moci v právnom štáte musia mať také právne postavenie, ktoré
bez pochybností umožňuje uplatnenie ich zodpovednosti za každé porušenie zákona alebo za ich každý
nesprávny úradný postup. Takúto možnosť zaručuje čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ktorým sa priznávajú dve
príbuzné, navzájom nezávislé práva a to právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci, či už ide o orgán štátnej správy, územnej samosprávy, súd alebo iný štátny orgán
a právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci. Rovnako
čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (zákon č. 23/1991 Zb.) ustanovuje, že každý má právo na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej
správy alebo nesprávnym úradným postupom. Podľa odseku 4 listiny podrobnosti ustanoví zákon.
Vyššie spomínaným zákonom je práve zákon č. 514/2003 Z. z., rozlišujúci medzi zodpovednosťou štátu a
zodpovednosťou územnej samosprávy, pričom zodpovednosť štátu sa vzťahuje tak na prípady, keď bola
škoda spôsobená orgánmi štátu pri výkone verejnej moci, ako aj na prípady, keď bola škoda spôsobená
orgánmi územnej samosprávy pri výkone verejnej moci, na ktoré bol prenesený výkon pôsobnosti štátnej
správy podľa osobitného predpisu.
Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia
byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Podmienkami vzniku tejto
zodpovednosti sú: a) výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej moci, b) vznik škody alebo
nemajetkovej ujmy poškodenému, c) príčinná súvislosť medzi a) a b). Základnou podmienkou
zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva
verejnú moc. Druhým predpokladom zodpovednosti štátu za škodu je vznik škody alebo nemajetkovej
ujmy, ktorú musí preukázať poškodený. Medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou
škodou musí byť daná priama príčinná súvislosť. Zákon upravuje z hľadiska spôsobu, akým bola škoda
spôsobená, dva odlišné okruhy zodpovednosti za škodu. Prvý okruh predstavuje zodpovednosť za
škodu spôsobenú protiprávnym (nezákonným) rozhodnutím (§ 5 a § 6 zákona). Druhý okruh predstavuje
zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9 zákona). Zároveň je v rámci
zákona samostatne upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní (§ 7 zákona),
väzbe, treste alebo ochrannom opatrení (§ 8 zákona).
Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä
jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok. Nesprávnym úradným
postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Aj
nevydanie rozhodnutia je nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup je možné
považovať i iné nekonanie príslušného orgánu, teda nevykonávanie úradného postupu.
Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci má charakter objektívnej zodpovednosti
(bez ohľadu na zavinenie). Štát teda zodpovedá za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci tými, ktorí
v jeho mene vykonávali verejnú moc bez ohľadu na to, či tieto osoby spôsobili škodu svojím zavinením
alebo bez tohto zavinenia. Z hľadiska posúdenia zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci je teda rozhodujúce, či boli splnené objektívne predpoklady tejto zodpovednosti (výkon

verejnej moci v súvislosti s činnosťami uvedenými v ustanovení § 3 ods. 1 zákona, vznik škody a príčinná
súvislosť medzi konaním a škodou).
Pri koncipovaní objektívnej zodpovednosti ide zákon ešte ďalej, keď ustanovuje zákaz liberácie, t. j.
zbavenie sa zodpovednosti (§ 3 ods. 2 zákona). Ak sú splnené podmienky, nedáva zákon štátu (ani
územnej samospráve) sa zbaviť zodpovednosti. Tým vlastne nadobúda táto zodpovednosť charakter
absolútnej zodpovednosti.
Pravda, aj v tomto prípade musia byť podmienky zodpovednosti za škodu preukázané. Vyššie uvedené
podmienky zodpovednosti musí preukázať poškodený, ktorý v prípadnom súdnom konaní o náhradu
škody znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu.
V nadväznosti na výklad podávaný právnou teóriou a praxou sa za nesprávny úradný postup
považuje porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho
činnosti, a to aj pri takých úkonoch, ktoré sú vykonávané v rámci rozhodovacej činnosti. Nesprávnym
úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou je napr. aj nevydanie či oneskorené vydanie
rozhodnutia, ak malo byť v súlade s uvedenými pravidlami vydané rozhodnutie správne či v ustanovenej
lehote, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu či iné vady v spôsobe vedenia konania.
Hoci nie je vylúčené, aby škoda, za ktorú zodpovedá štát, bola spôsobená aj nesprávnym úradným
postupom vykonávaným v rámci rozhodovacej činnosti, je pre túto formu zodpovednosti určujúce, že
úkony tzv. úradného postupu samy osebe nevedú k vydaniu rozhodnutia a ak je rozhodnutie vydané,
bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazia.
Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich
predpokladov pre vznik škody. Ide teda o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé
zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide teda o vzťah
príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti, teda ak je doložené, že nebyť
škodovej udalosti, nedošlo by ku škode. Nesprávny postup orgánu štátu musí byť teda vždy so vznikom
škody vo vzťahu príčiny a následku.
Odvolací súd v súlade s vyššie uvedenými právnymi závermi v dôsledku podaného odvolania taktiež
preskúmal, či v tomto prípade boli naplnené podmienky vzniku zodpovednostného právneho vzťahu
štátu vo vzťahu k navrhovateľovi, pričom zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav
veci a taktiež vec správne právne posúdil. Ako vyplýva z obsahu súdneho spisu Okresného súdu
Nové Zámky vedeného pod sp.zn. 10Er/476/2011, že dňa 13.12.2010 bola pred súdnym exekútorom
spísaná zápisnica o návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor písomným podaním
doručeným exekučnému súdu dňa 20.01.2011 požiadal súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
na podklade exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku č.k. SR 09063/10 zo dňa 08.10.2010.
Dňa 07.06.2011 exekučný súd rozhodol tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietol. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 12.07.2011. Následne
uznesením č.k. 10Er/476/2011-27 exekučný súd exekúciu zatavil, rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
06.04.2012.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.05.2010, súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2010, súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
K dôvodom odvolania vo všeobecnosti odvolací konštatuje, že viazanosť rozsahom a dôvodmi odvolania
vyplýva pre odvolací súd z § 212 ods. 1 a 2 OSP. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako
hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť
rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie
vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd
viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a

dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným
úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie
§ 212 ods. 2 vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Treba
zdôrazniť, že ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného
odvolania je odvolací súd viazaný vždy.
V prvom rade navrhovateľ vo svojom odvolaní namietal, že súd prvého stupňa rozhodol nesprávne v
neprítomnosti navrhovateľa a taktiež, že rozhodoval vylúčený sudca, čím došlo k odňatiu možnosti konať
pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi
konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva, napr. právo
na doplnenie alebo opravu nesprávneho, neúplného alebo nezrozumiteľného podania, právo robiť
prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti
prostredníctvom zvoleného zástupcu a pod. Ak súd neumožní účastníkovi, resp. jeho zástupcovi, ktorý
požiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania, zúčastniť sa na pojednávaní, odníme mu tým
možnosť konať pred súdom. O uvedený prípad však v prejednávanej veci nejde.
Súd za splnenia predpokladov uvedených v ustanovení § 101 ods. 2 OSP môže uskutočniť pojednávanie
a na tomto aj rozhodnúť vec bez prítomnosti účastníka, ktorý bol riadne predvolaný a nepožiadal z
dôležitého dôvodu o jeho odročenie. Dôležitosť dôvodu sa posudzuje vždy s prihliadnutím na všetky
okolnosti daného prípadu. Súd nie je vždy povinný akceptovať účastníkom uvedený dôvod, ktorý
by mohol byť inak spôsobilý pre odročenie pojednávania, najmä ak vedie k zámerným procesným
obštrukciám sledujúcim nedôvodné predlžovanie konania a zvyšovanie s tým spojených trov konania.
Vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 101 ods. 2 OSP odvolací súd konštatuje, že sa plne stotožňuje
s odôvodnením súdu prvého stupňa v tejto časti a taktiež ho považuje za dostačujúce a aplikáciu
ustanovenia § 101 ods. 2 OSP za správnu, preto ďalej odkazuje na dôvody uvedené v napadnutom
rozsudku.
Taktiež námietka navrhovateľa týkajúca sa toho, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca nekorešponduje
s rozhodnutím vo veci nakoľko ako vyplýva z obsahu súdneho spisu návrh vo veci samej bol podaný
na Okresný súd Komárno dňa 27.09.2012 a vec bola vedená pod sp. zn. 15C/394/2012. Následne z
dôvodu podanej námietky zaujatosti navrhovateľom v podanom návrhu, súd predložil vec Krajskému
súdu v Nitre ako súdu nadriadenému na rozhodnutie o tejto námietke zaujatosti, ktorý vo veci rozhodol
uznesením č.k. 6NcC/317/2012-9 zo dňa 19.10.2012 tak, že sudcovia Okresného súdu Komárno sú
vylúčení z prejednávania a rozhodovania vo veci vedenej na Okresnom súde Komárno pod sp. zn.
15C/394/2012 a vec prikázal Okresnému súdu Nové Zámky. Následne Okresný súd Nové Zámky
obsadený zákonným sudcom vo veci samej rozhodol napadnutým rozsudkom. V prebiehajúcej veci preto
Okresný súd Komárno akceptoval námietku zaujatosti navrhovateľa, predložil ju nadriadenému súdu na
rozhodnutie, ktorý o nej aj rozhodol, pričom sudcov Okresného súdu Komárno vylúčil z prejednávania a
rozhodovania vo veci, čím sa vec postúpila Okresnému súd Nové Zámky. Táto námietka navrhovateľa
preto nie je právne relevantná a nekorešponduje so stavom vyplývajúcim zo súdneho spisu.
Odvolací súd nevidel odňatie možnosti konať pred súdom ani vo vzťahu k znaleckému dokazovaniu.
Vo vzťahu k tejto skutočnosti odvolací súd konštatuje, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom
konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 OSP
však súd rozhodne o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný
návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.
Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania
odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým odvolací dôvod a taktiež ani vyhodnotenie
dôkazov inak ako podľa predstáv účastníka konania. Odňatie možnosti konať pred súdom nezakladá
bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd
navrhnuté dôkazy nevykonal. Podľa ustálenej právnej teórie a súdnej praxe je sporové konanie ovládané
prejednávacou zásadou, v zmysle ktorej tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je
vecou účastníkov konania. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, ako aj povinnosť dôkaznú (§ 120
ods. 1 prvá veta OSP). Táto skutočnosť ale neznamená, že zákonná úprava sa zrieka zásady materiálnej
pravdy. Uvedená zásada, ako protipól zásady formálnej pravdy, je vyjadrená v § 153 ods. 1 OSP, podľa
ktorého súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe
skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a
závažné pochybnosti.
V zmysle § 120 ods. 1 druhá veta OSP len súd má právo rozhodnúť, ktoré z označených dôkazov
vykoná. Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné a nemôžu smerovať k zisteniu
skutkového stavu. Ich nevykonanie musí v rozhodnutí odôvodniť. Na druhej strane, súd je povinný

vykonať navrhnuté dôkazy, ak sú právne relevantné a ich vykonanie je nevyhnutné pre rozhodnutie vo
veci. To, či súd vykoná dôkazy označené účastníkom konania, nie je ľubovôľou súdu. Rozhodujúce je
zistenie, či skutkové závery vyplývajúce z vykonaného dokazovania umožňujú záver, ktorý v konečnom
dôsledku bude zodpovedať cieľu sledovanému § 1 až § 6 OSP, v zmysle ktorých je potrebné vykladať
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Iba súdny proces, ktorý bol v súlade so základnými
ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku je možné označiť za konanie zabezpečujúce právo
na súdnu ochranu. Za súladné preto nemožno označiť nevykonanie dôkazu označeného účastníkom
konania, ak je nad všetky pochybnosti zrejmé, že môže mať rozhodujúci význam pre ozrejmenie
skutkového stavu zodpovedajúcemu objektívnej pravde.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa na pojednávaní konanom dňa 31.10.2014 oboznámil aj
znalecké posudky č. 1/.2014 a č. 1/2013, pričom následne vo svojom odôvodnení nim venoval aj náležitú
pozornosť. Súd prvého stupňa uviedol, že znalecký posudok č. 1/2013 a znalecký posudok č. 1/2014,
ktorý si v priebehu konania dal vypracovať navrhovateľ a ktoré tým pádom majú charakter na úrovni
listiny ako dôkazného prostriedku, sú pre súdenú vec bez väčšieho významu. Mal za to, že znalecký
posudok č. 1/2013 rieši otázku rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch v práve Európskej
únie. Ak bol navrhovateľ v procesnom postavení oprávneného v exekúcii špecifikovanej vyššie toho
názoru, že citované uznesenie exekučného súdu , ktorým bola zamietnutá žiadosť exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, vecne nesprávne, nič mu nebránilo, aby podal odvolanie, v ktorom
mohol podrobne rozviesť svoju argumentáciu. Navrhovateľ však týmto spôsobom pre súd z neznámych
dôvodov nepostupoval a preto citované uznesenie nadobudlo právoplatnosť a následne na jeho základe
exekučný súd ďalším uznesením exekúciu zastavil v súlade s Exekučným poriadkom. Ďalší znalecký
posudok č. 1/2014 stanovuje výšku majetkovej škody navrhovateľa. Vo vzťahu k nemu súd prvého
stupňa uviedol, že tento znalecký posudok pre súdenú vec nie je dôležitým dôkazným prostriedkom,
pretože predpoklad škody je bezpredmetný vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ nedisponoval
riadnym exekučným titulom.

V tomto postupe súdu prvého stupňa nemožno vzhľadom na vyššie uvedené konštatovať odňatie
možnosti konania pred súdom, nakoľko súd prvého stupňa rozhodol v zmysle zákona. Odňatie možnosti
konať pred súdom nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči
dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal alebo nevyhodnotil podľa predstáv navrhovateľa.
Súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii súdny spis sp. zn. 10Er/476/2011 z ktorého listín
a údajov vychádzal. Základom rozhodnutia súdu prvého stupňa je nesplnenie zákonných podmienok
zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z..
K námietke týkajúcej sa nerozhodnutia súdu prvého stupňa o návrhu navrhovateľa na prerušenie
konania, odvolací súd uvádza, že po preskúmaní celého spisového materiálu dospel k záveru, že v
súdnom spise sa žiadna listina obsahujúca návrh oprávneného na prerušenie konania nenachádza,
preto je aj táto námietka nedôvodná. O neexistujúcom návrhu oprávneného na prerušenie konania
nebolo potrebné rozhodovať.
Odvolací súd uvádza, že k hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu na začatie konania, je
nepreukázanie podmienok na uplatnenie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., ktorými sú
nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vznikom škody. Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil nedodržaním zákonom stanovenej lehoty 15 dní na
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Odvolací súd v tomto smere konštatuje, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku obsahuje
právnu úpravu 15-dňovej lehoty, o plynutie ktorej sa opiera aj návrh navrhovateľa žiadajúc náhradu
škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Navrhovateľ vo svojom návrhu tvrdí, že súd aplikujúc
toto ustanovenie nerozhodol v zákonom stanovenej lehote. Odvolací súd sa uvedenými tvrdeniami
nestotožňuje. Poukazujúc na úmysel zákonodarcu odvolací súd konštatuje, že lehota 15 dní sa vzťahuje
iba na prípady, kedy súd v tejto lehote „poverí“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Táto lehota
dokonca s účinnosťou od 01.06.2010 neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d), t.j.
notárske zápisnice, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná
osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou
súhlasila a vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. V tomto
prípade sa jednalo o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku a zamietnutie
žiadosti o udelenie poverenia, preto lehota 15 dní sa na tento prípad nevzťahovala. Navyše je potrebné
uviesť, že lehota 15 dní ako vyplýva z prejavu vôle zákonodarcu ozrejmeného použitím výkladových
metód (doslovného, gramatického a systematického) sa vzťahovala iba na prípad, kedy súd má v
tejto lehote „poveriť“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie, pričom v prípade, ak súd zistí rozpor

žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. V tejto časti ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zákonodarca
lehotu 15 dní neuviedol. Ak by mal úmysel, aby lehota 15 dní sa vzťahovala i na rozhodnutie, ktorým
zamietne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, výslovne by to upravil
spôsobom ako pri iných ustanoveniach Exekučného poriadku (napr. 44 ods. 8, § 50 ods. 2 atď...).
Lehota 15 dní upravená v 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa tak nevzťahuje na akékoľvek rozhodnutie
súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (či pozitívne alebo
negatívne, t.j. o zamietnutí žiadosti alebo poverení), ale výslovne iba na „poverenie“ súdneho exekútora
vykonaním exekúcie. Svedčí tomu aj doslovný a gramatický výklad, čo znamená vymedzenie určitého
typu rozhodnutia s použitím slova „poverí“, t.j. nie aj zamietne žiadosť, čo by zákonodarca upravil
s použitím všeobecného slova „rozhodne“. Aj z hľadiska systematického výkladu je potrebné uviesť,
že aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku je upravená lehota a v prípade, ak zákonodarca
má na mysli povinnosť súdu rozhodnúť v určitej lehote, použije slovné spojenie „súd rozhodne“, či už
pozitívne alebo negatívne (§ 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku). V prípade ustanovenia
§ 44 ods. 2 zákonodarca nemal na mysli lehotu 15 dní na vydanie akéhokoľvek rozhodnutia, ale iba
na „poverenie“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Vo vzťahu k namietaným prieťahom konania
odvolací súd iba dopĺňa, že judikatúra Ústavného súdu SR sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom
prípade bolo porušené základné právo zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne
okolnosti každého jednotlivého prípadu podľa troch základných kritérií, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP sa prihliada aj
na premet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre účastníka. Len samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva
účastníka konania, nakoľko je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. V danom exekučnom konaní
preto zo strany exekučného súdu pri vydaní rozhodnutia o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nedošlo k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote. Exekučný súd zistiac dôvody na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia podľa
názoru odvolacieho súdu rozhodol v čase primeranom skutkovému a právnemu stavu veci. Navyše
žiadnou lehotou na vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti ani nebol viazaný. Navrhovateľ tak jednu z
podmienok zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. nepreukázal, nakoľko
vzhľadom na vyššie uvedené súd prvého stupňa ani odvolací súd nezistil, že by sa exekučný súd dopustil
nesprávneho úradného postupu z dôvodu nedodržania zákonom stanovenej lehoty.
Exekučným titulom, na základe ktorého sa navrhovateľ domáhal vydania poverenia bol rozsudok
rozhodcovského súdu. Oprávnenie ako aj povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy alebo
doložky vyplýva z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Uvedené právne závery sú ustálené aj judikatúrou Najvyššieho
súdu SR a Ústavného súdu SR a ani odvolací súd nemá dôvod sa od nich odkloniť.
Súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii exekučný spis, z ktorého údajov pri svojom
rozhodovaní aj vychádzal, pričom z obsahu tohto spisu ako aj z obsahu rozhodnutia súdu prvého stupňa
vyplýva, že zo strany exekučného súdu nedošlo k porušeniu žiadnej právnej povinnosti vyplývajúcej zo
zákona a teda nedošlo k naplneniu základného predpokladu potrebného pre úspešnosť žaloby, preto s
ohľadom na zásadu hospodárnosti konania nebolo potrebné vykonávať ďalšie dokazovanie. Exekučný
súd rozhodol správne podľa platných právnych predpisov a v primeranom čase v súlade s judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva neporušiac tým ani právo na spravodlivý súdny proces a právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Nebolo potrebné sa ďalej zaoberať výškou škody a
nemajetkovej ujmy, nakoľko nebol preukázaný jeden z dôvodov zodpovednostného právneho vzťahu a
to navrhovateľom tvrdený nesprávny úradný postu súdu.
Na základe zhora uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vo výroku vecne
správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Súd odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko odporcovi v súvislosti s odvolacím
konaním žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.