Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. apríl 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/97/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2109206662
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2109206662.5

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: G. X., nar.XX.XX.XXXX, bytom D. - P. XXX, v
konaní zastúpená advokátom JUDr. Roman Cibulka, Hlavná 13, Trnava, proti žalovaným: 1. T. Q.,
nar.XX.XX.XXXX, A. O. XX, S., 2. H. J., nar.XX.XX.XXXX, Q. XXX, 3. D. W., nar.XX.XX.XXXX, A.
O. XXXX/X, S., v konaní zastúpené advokátom Mgr. Peter Odehnal, Trnava Hlavná 42, o určenie
existencie vecného bremena, na odvolanie žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k.

36C/141/2009-400 zo dňa 22. januára 2014 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že nehnuteľnosť zapísaná na LV č. XXX pre okres
Trnava, obec D., kat. úz. D., označená ako parcela registra „C“ parc. č. 2128/2 - záhrady o výmere 1089

m2 je v rozsahu vyznačenom v geometrickom pláne Ing. U. L. č. 4/2009, vyhotovenom dňa 2.2.2009,
úradne overenom Správou katastra Trnava pod č. 103/2009, ktorý je súčasťou rozsudku, červeným
trojuholníkom ohraničenom spojnicami lomových bodov 2 - 3 - 13 - 2 o celkovej výmere 61 m2 zaťažená
vecným bremenom, spočívajúcom v povinnosti vlastníkov tohto pozemku trpieť cez tento pozemok v
uvedenom rozsahu prechod peši, motorovým vozidlom a nákladným vozidlom na pozemok - parcelu
registra„C“označenúakoparc.č.2128/1-zastavenéplochyanádvoriaovýmere1250m2evidovanúna

LV č. XX pre k.ú. D.. Žalovaným v 1., 2. a 3. rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť
žalobkyni náhradu trov konania vo výške 232 eur za zaplatený súdny poplatok a vo výške 1.046,37
eura, do rúk právneho zástupcu žalobkyne a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Z vykonaného
dokazovania mal súd prvého stupňa preukázané, že nielen právni predchodcovia žalobkyne jej rodičia
Y. a Y. X., ale aj ich právni predchodcovia rodina P., od ktorých parc. č. 2128/1 spolu s rodinným domom
na nej stojacom v roku 1967 odkúpili, využívali dlhodobo nespevnenú cestu, ktorej časť zasahuje do

parc. č. 2128/2 ako prístupovú cestu k parc. č. 2128/1. Z výpovede Y. X., ale najmä z
bezprostredných svedeckých výpovedí U. L., G. H. a M. S. pred súdom na pojednávaní bolo preukázané,
že prístupová cesta končiaca na parc. č. 2128/1 nebola považovaná za cestu, ktorá by zasahovala v
časti do pozemku žalovaných. Všetci zainteresovaní sa domnievali, boli presvedčení, že cesta je voľne
prístupnáanepatríanisčastidospoluvlastníctvažalovaných.Y.aY.X. nadobudlinehnuteľnosti-rodinný
dom s pozemkami na základe kúpnej zmluvy v roku 1967 od pôvodných vlastníkov rodiny P., ktorí mali

zabezpečený bezproblémový vstup, prechod do nehnuteľnosti cez časť parc. č. 2128/2. To bol na strane
Y. a Y. X. dôvod, prečo si mysleli, že im právo na bezproblémový vstup do nehnuteľnosti na ich pozemok
parc. č. 2128/1 patrí. Nebyť tejto skutočnosti, nebolo by možné pôvodne jednu nehnuteľnosť rozdeliť na
dve samostatné, ak by totiž nemali každá samostatný vstup, nemohli by samostatne existovať. V užívaní
tejto prístupovej cesty nikto nikomu nebránil. Predmetná cesta bola vytvorená právnymi predchodcami
účastníkov, pretože parc. č. 2128 tvorila pôvodne jeden celok a v roku 1941 bola rozdelená na dve

samostatné parcely č. 2128/1 a č. 2128/2. Pôvodní majitelia Y. P. a manželka C., rodená W. odpredali
novovytvorenú parcelu 2128/2 H. H., rodenej Q., čím z pôvodne jednej parcely vznikli dve samostatnénehnuteľnosti a to každá aj so samostatným vstupom. Ak by si pôvodní vlastníci Y. P. a manželka C. takto
mali znemožniť vstupovať dovtedy na nedelenú parcelu, prečo by ju rozdeľovali, ak by na ňu nemohli
vstupovať, resp. jej rozdelenie by vôbec nebolo možné. Od tejto doby vedie cesta bezo zmeny. Súd

má zato, že právni predchodcovia žalobkyne so zreteľom na všetky okolnosti boli v dobrej viere (boli
dobromyseľní), že im patrí právo prechodu cez časť parc. č. 2128/1, nakoľko toto právo bolo dlhodobo
a čo je treba zdôrazniť nerušene využívané. Žalované ani ich právny predchodca, ich otec si v minulosti
žiadnym spôsobom neuplatňovali vlastnícke právo k tejto časti parc. č. 2128/2, ba naopak, z ich konania
bolo možné navonok vyvodiť, že k tejto časti parc. č. 2128/2 tvoriacej časť prístupovej cesty sa neviaže

žiadne ich právo, nakoľko samé rešpektovali zaužívaný stav, stav a polohu prístupovej cesty, keď oplotili
svoj pozemok v tejto časti hranice tým spôsobom, že postavený múrik je súbežný s prístupovou cestou a
nezasahuje do nej. Postavený múrik rešpektuje zaužívaný stav a vstup na parc. č. 2128/1. Je evidentné,
že samé žalované resp. ich právny predchodca dlhodobo po nadobudnutí nehnuteľností v 70-rokoch
nemali vedomosť o tom, že parc. č. 2128/2 zasahuje v nepatrnej časti 60 m2 až do prístupovej cesty
vedúcej k parc. č. 2128/1 a až keď to zistili neskorším zameraním, tak začali rodičom žalobkyne brániť

vstupe na parc. č. 2128/1. Z vykonaného dokazovania, či už z výpovedí, stanoviska znalca (č.l. 139
spisu)akoajzfotodokumentácie,geometrickéhoplánu,potvrdeniaobecnéhoúraduD.bolopreukázané,
že žalobkyňa inú možnosť vstupu a prístupu na parc. č. 2128/1 nemá a jediným možným riešením je
prechod už od počiatku existujúci, ktorý v časti zasahuje do parc. č. 2128/1 po pôvodnej ceste vytvorenej
ešte v čase rozdelenia parc. č. 2128 na dve samostatné parcely. Existencia možnosti žiadnych iných

vstupovmotorovýmvozidlomnaparc.2128/1nebolavkonaníhodnovernepreukázaná,pričomjezrejmé
že to nedovoľuje okolie a hranica parc. č. 2128/1 tvoriacu s časti les (svah), potok, lúku a pozemok
parc. č. 2128/2 cez ktorý jediný po pôvodnej ceste je možný bežný a spôsobilý prístup motorovým
vozidlom na parc. č. 2128/1 (viď fotodokumentácia č.l. 10, 40-44, 247 spisu). Ide o lesnú cestu, ktorá
končí pri vstupnej bráne parc. č. 2128/1 a táto slúži v závere (a v časti zasahujúcej do parc. č. 2128/2) len

užívateľom parc. č. 2128/1 a to za účelom prístupu na nehnuteľnosť, teda neslúži návštevníkom lesa.
Aj z uvedeného dôvodu mali užívatelia parc. č. 2128/1 evidentne presvedčenie, že vstupujú na cestu,
ktorá bola v časti zasahujúcej do parc. č. 2128/2 vybudovaná len pre nich a slúži len pre ich vstup do ich
nehnuteľnosti.Kžalovanýmipredloženýmpísomnýmčestnýmvyhláseniam(č.l.357-368)súduviedol,že
tietonepreukazujú,žebyžalobkyňaresp.jejprávnipredchodcoviamaliavyužívalimotorovýmivozidlami

iný vstup na pozemok ako súčasný, alebo že by to okolie pozemku umožňovalo. Z prehlásení je možné
vyvodiť, že v minulosti ponad pozemok rodiny X. (po jeho hranici smerom od lesa) mohol viesť chodník
pre peších (turistov), ktorý viedol cez lúky až do obce D.. Z prehlásení ale ďalej vyplýva, že už ani tento
chodník pre peších, ktorý tu mal byť v dávnej minulosti využívaný, nie je v súčasnosti uspôsobený v
takom stave, aby bol za týmto účelom využívaný a to viac nemôže takáto lesná komunikácia pre peších

slúžiť ako prístupová cesta na pozemok rodiny X. a na prístup a prejazd motorovými vozidlami. Naviac je
zrejmé, že čestné prehlásenia urobili osoby, ktoré majú pozitívny vzťah k rodine žalovaných (napr. u nich
vypomáhali brigádnicky - U. M., B. M., P. U.). Preto aj predmetné písomné čestné vyhlásenia súd prvého
stupňa vyhodnotil ako menej dôveryhodné. Z vykonaného dokazovania mal tak preukázané splnenie
všetkých podmienok vydržania práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu spočívajúcom v obmedzení

spoluvlastníckeho práva žalovaných k parc. č. 2128/2 tým, že sú povinné strpieť v nevyhnutnom
rozsahu prechod peši, motorovým vozidlom a nákladným vozidlom na pozemok parcelu č. 2128/1. Právo
prechodu nikto v minulosti nespochybňoval. Dlhodobým a dobromyseľným výkonom práva došlo zo
zákona k vzniku vecného bremena vydržaním. Súd prvého stupňa mal zato, že uvedené vecné bremeno
je svojim spôsobom primerané a neobmedzuje nad mieru primeranú žalované vo využívaní parc. č.

2128/1. Zmyslom daného práva prechodu je možnosť žalobkyne vstupovať do svojej nehnuteľnosti po
rokmi používanej ceste, ktorá zabezpečovala vstup do jej nehnuteľnosti. Právo prechodu cez časť parc.
č. 2128/2 je nevyhnutné, aby sa prostredníctvom prechodu po tejto časti žalobkyňa dostala na svoju
nehnuteľnosť,ktorejjevlastníkom.Pokiaľbynehnuteľnosťparc.č.2128/1nemalasamostatnývstup,cez
ktorý sa možno do nehnuteľnosti dostať, táto by stratila hospodársky, ekonomický, vlastnícky a funkčný

zmysel, ktorý nadobudla jej pôvodným rozdelením. O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle § 142
ods. 1 OSP, v spojení s § 11 ods.1 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. tak, že procesne plne úspešnej
žalobkyni priznal plnú náhradu trov konania v sume 232 eur za zaplatený súdny poplatok (za návrh na
začatie konania vo veci samej, návrh na nariadenie predbežného opatrenia a odvolanie vo veci samej)
ako aj trovy právneho zastupovania vo výške 1.046,37 eura proti procesne neúspešným žalovaným.

Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa včas podali odvolanie obe žalované. Namietali, že súd prvého
stupňa prijal nesprávny záver, že žalobkyňa a jej právni predchodcovia boli dobromyseľní v tom, že
im právo prechodu a prejazdu cez pozemok žalovaných patrí. Vykonaným dokazovaním však bolopreukázané, že neboli oprávnenými držiteľmi a preto neboli splnené podmienky na vydržanie práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu. Zotrvávajú na svojom tvrdení, že prístupová cesta v minulosti
viedla cez pozemok parc. č. 2136, ktorý je lesným pozemkom vo vlastníctve štátnych lesov. Túto

skutočnosť potvrdili svedkovia U. M., B. M., P. U.. Z vyjadrení právneho predchodcu žalobkyne Y. X.
vyplýva, že prístupová cesta je lesnou cestou, právny predchodca žalobkyne teda nemal vedomosť,
že na svoj pozemok vchádza aj cez pozemok žalovaných parc. č. 2128/2, naopak myslel si, že ide
o lesnú cestu patriacu štátnym lesom a v minulosti grófovi F. ako vlastníkovi lesov. Aj svedkovia U.
L., G. H. a M. S. uviedli, že cesta patrí štátnym lesom. Z hľadiska skutkového je potom nesporné,

že lesná cesta, ktorá slúži na príjazd aj k pozemku žalovaných parc. č. 2128/2 je umiestnená na
parc. č. 2136, ktorý je vlastníctvom SR - Lesy Slovenskej republiky š.p., preto si svedkovia aj právny
predchodca žalobkyne mysleli, že chodia po štátnej ceste. Žalobkyňa a jej právni predchodcovia
nemohli byť dobromyseľní v tom, že im patrí právo prechodu po pozemku žalovaných. Žalobkyňa
a jej právny predchodcovia doposiaľ neuviedli žiadny dôvod (domnelý právny titul), od ktorého by
odvodzovali svoje právo prechodu cez pozemok žalovaných. Medzi základné okolnosti svedčiace o

oprávnenosti držby práva zodpovedajúceho vecnému bremenu patrí aj okolnosť, či držiteľovi svedčí
aj nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa, ktorý právo prechodu odvodzuje od
domnienky, že prechádza po ceste, ktorá je lesným pozemkom patriacim štátnym lesom, nemôže
svedčiť o dobromyseľnosti nadobudnutia práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vo vzťahu k
pozemku žalovaných. Samotný dlhodobý výkon práva prechodu nevypovedá nič o oprávnenosti, resp.

neoprávnenosti držby. Dlhodobý výkon práva je okolnosť, ktorou môže byť preukazované iba uplynutie
vydržacej lehoty, pričom dobromyseľnosť držiteľa je potrebné skúmať vo vzťahu k celej lehote, ktorú
žalobkyňa uvádza. Uviedli tiež, že stavebné umiestnenie múru neznamená rešpektovanie vstupu na
pozemok žalobkyne, ale múr je postavený v polohe, v ktorej sa nachádza, z dôvodu, aby počas
stavebných prác mohli autá stáť na ich pozemku, nakoľko na lesnej ceste - lesnom pozemku autá stáť

nesmú, táto slúži len na prejazd. Opakovane uviedli, že žalobkyňa má aj iný prístup na pozemok ako je
prechod cez ich pozemok. K tejto okolnosti navrhovali obhliadku na mieste samom, pričom tento dôkaz
súdom vykonaný nebol. Žalované sa nestotožnili s hodnotením čestných prehlásení svedkov U. M., B.
M. a P. U., o ktorých súd uviedol, že sú menej vierohodné, nakoľko svedkovia majú pozitívny vzťah k
rodine žalovaných. Na takéto spochybňovanie svedkov nie sú žiadne dôvody. Vyjadrenia svedkov majú

význam pre určenie plynutia vydržacej lehoty, pretože ak právni predchodcovia využívali na vstup na svoj
pozemok pôvodnú lesnú cestu, ktorá v minulosti nezasahovala na pozemok žalovaných, nie je splnená
zákonná podmienka nerušeného výkonu práva po dobu 10 rokov. Vzhľadom na tieto dôvody žiadali
žalované o zmenu napadnutého rozsudku tak, že návrh sa zamietne a žalovaným súd prizná náhradu
trov prvostupňového aj odvolacieho konania.

K odvolaniam žalovaných sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá uviedla, že odvolanie považuje za nedôvodné
a navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil a priznal jej
náhradu trov konania. Jej právni predchodcovia nadobudli nehnuteľnosť na základe kúpnej zmluvy v
roku 1967 od pôvodných vlastníkov, ktorí mali mať zabezpečený bezproblémový vstup do nehnuteľnosti,

a táto skutočnosť predstavovala dôvod, prečo si títo mysleli, že im právo na bezproblémový vstup na ich
pozemok patrí a teda predstavovala právny titul oprávnenej držby. Z uvedených dôvodov boli jej právni
predchodcovia oprávnene v domnení, že príjazdová cesta nebola verejnou cestou a slúžila výlučne im
ako vlastníkom pozemku. Právny titul, o ktorý treba oprieť vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému
bremenuprávnymipredchodcamižalobkyne,satýkaskutkovéhoomyluvotázkevlastníctvačastiparcely

žalovaných, ktorá zasahuje do predmetnej prístupovej cesty, ktorú je žalobkyňa oprávnená užívať. Tento
omyl je objektívne ospravedlniteľný a prispeli k nemu i žalované, keď múr na ich pozemku vybudovali
rešpektujúc existujúcu cestu. V predmetnej veci ide v podstate o obdobu prípadov, kedy dochádza k
nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním na základe tzv. priplotenia, pretože aj v tomto prípade bola
časť pozemku žalovaných dlhodobo v dobrej viere využívaná s tým, že táto patrí k pozemku, cez ktorý

žalobkyňa ako aj jej právni predchodcovia majú a mali právo prejazdu.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), po zistení, že odvolanie podal včas účastník
konania (§ 201, 204 OSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202
OSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa (§ 212 ods. 1 a 2 OSP) v medziach daných

rozsahom a dôvodmi odvolania, prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.
2 OSP) a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť a vec vrátiť
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov3:0, t.j. jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších zmien a
doplnení).

V predmetnej veci súd prvého stupňa už raz rozhodol a to rozsudkom č.k. 36C/141/2009-255 zo dňa
12.10.2011 tak, že návrh zamietol preto, že na strane žalobcov neexistuje právny dôvod, ako žalobcovia
požadované právo nadobudli, nie je preukázané, že im svedčí oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny
pocit žalobcov ako držiteľov, že im právo prechodu patrí, nemôže byť sám osebe podkladom pre
vydržanie, ak tento nie je vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosť držby práva.

Pokiaľ sa uspokojili iba s dlhodobo zaužívaním stavom voľného prechodu cez časť sporného pozemku,
pričom táto okolnosť nebola uvedená v zmluve o prevode nehnuteľností a nadobúdatelia sa o existencii
takéhoto práva nepresvedčili, bez zmluvy o prevode nehnuteľností to nemôže byť so zreteľom ku
všetkým okolnostiam postačujúce k dobrej viere, že im toto právo prislúcha, že im toto patrí. Pokiaľ sa
právoprechodudoposiaľrealizovalo,bolotobezprávnehotitulu,ktorýtýmspochybňujedobromyseľnosť
žalobcov.

Odvolací súd tento rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Záver súdu
prvého stupňa považuje za predčasný, nakoľko žalobcovia nadobudli nehnuteľnosti - rodinný dom s
pozemkami na základe kúpnej zmluvy v roku 1967 od pôvodných vlastníkov, ktorí mali mať zabezpečený
bezproblémový vstup do nehnuteľnosti (pritom pravdepodobne používali prechod cez sporný pozemok).

To bol na strane žalobcov dôvod, prečo si mysleli, že im právo na bezproblémový vstup do nehnuteľnosti
na ich pozemok patrí, nebyť tejto skutočnosti, nebolo by možné pôvodne jednu nehnuteľnosť rozdeliť
na dve samostatné, ak by totiž nemali každá samostatný vstup, nemohli by samostatne existovať. V
užívaní tejto prístupovej cesty nikto nikomu nebránil, naopak, ani samotní odporcovia nevedeli o tom,
že by sa ich pozemok nachádzal na chodníku tvoriacom vstup - prechod k nehnuteľnosti žalobcov,

ktorý bol všetkými osobami vstupujúcimi na nehnuteľnosť žalobcov užívaný dovtedy, než odporcovia
túto skutočnosť zistili a takéto jej užívanie znemožnili (zakázali). Svedčí o tom aj vybudovaný betónový
plot, ktorý rešpektuje vstup žalobcov na ich pozemok. Odvolací súd považoval za potrebné doplniť
dokazovanieaodobochprocesnýchstránsivyžiadaťpodklady,nazákladektorýchnadobudlivlastníctvo
k ich nehnuteľnostiam a vysporiadať sa tak aj so stavom vstupu na nehnuteľnosť žalobcov. Tiež uviedol,

že najmenej od vyhotovenia geometrického plánu a rozdelenia nehnuteľnosti na dve samostatné parcely
geometrickým plánom v roku 1941 sa zrejme vytvorila vstupná príjazdová cesta, po ktorej bolo možné
vstupovať na parcelu č. 2128/1 a táto sa zrejme užívala až dovtedy, než odporcovia nezačali v jej užívaní
navrhovateľom brániť. Či ide o pôvodnú cestu alebo či medzičasom došlo k jej zmene a prečo, bude
potrebné v konaní objasniť.

Podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP súd rozhodnutie zruší, len ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne
posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Súd prvého stupňa však nerešpektoval názor odvolacieho súdu a nedoplnil dokazovanie v smere

naznačenom odvolacím súdom. Odvolací súd tak musí opätovne konštatovať, že súd prvého stupňa
nedostatočne zistil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil, čo spôsobilo, že jeho rozhodnutie v
danej veci je predčasné.

Oprávnenie zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť aj vydržaním. Predpokladom tohto

spôsobu nadobudnutia je nepretržitý výkon práva po dobu najmenej desať rokov za súčasného splnenia
ďalších podmienok - oprávnenej držby a spôsobilého predmetu vydržania.

Sporné pozemky parc. č. 2128/1 a č. 2128/2 (pričom vlastníci prvého by mali byť oprávnenými z práva
prechodu cez druhý pozemok) vznikli v roku 1941 rozdelením pôvodnej parcely 2128, ktorej vlastníkmi

boli Y. a C. P., ktorí si ponechali parc. č. 2128/1 (a neskôr ju predali právnym predchodcom žalobkyne)
a parcelu č. 2128/2 predali H. H. (neskôr sa jej vlastníkmi stali žalované).

Vzhľadom na túto skutočnosť bolo potrebné, aby podmienky vydržania skúmal súd prvého stupňa u
jednotlivých právnych predchodcov žalobkyne podľa v tom období platnej a účinnej právnej úpravy

týkajúcej sa vydržania práva vecného bremena.

Podľa uhorského obyčajového práva platného na území SR v období od tvrdeného počiatku vydržania
v roku 1941 do obdobia nadobudnutia účinnosti stredného občianskeho zákonníka bolo možnévydržať služobnosť (zodpovedajúcu dnes používanému právnemu inštitútu práva vecného bremena) za
podmienok, že sa určité užívacie oprávnenie vykonávalo pokojne po dobu 32 rokov, poctivosť držby sa
predpokladala a odporca musel preukazovať, že držitelia nie sú poctiví (cit. Fajnor, Záturecký: Nástin

súkromného práva platného na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi).

Podľa prechodných ustanovení stredného občianskeho zákonníka formulovanými v ust. § 562 sa
ustanoveniami tohto zákona spravujú i právne pomery vzniknuté pred 1. januárom 1951. Podľa ust. §
566 sa lehota, ktorá začala bežať pred 1. januárom 1951 skončí, ak tento zákon určuje kratšiu lehotu,

najneskoršie uplynutím tejto kratšej lehoty, počítanej odo dňa 1. januára 1951, čo platí aj o vydržacej
dobe. Nakoľko stredný občiansky zákonník určuje kratšiu vydržaciu lehotu, táto lehota mohla najskôr
uplynúť dňom 1. januára 1961, pričom však podmienky vydržania bolo potrebné posudzovať podľa tohto
občianskeho zákonníka.

Podľa § 115 až 118 zákona č. 141/1950 Zb. - Občiansky zákonník, vydržaním možno nadobudnúť

vlastnícke právo, ak nejde o nescudziteľné veci, ktoré sú v socialistickom vlastníctve. Vlastnícke právo k
hnuteľnej veci nadobudne, kto ju drží oprávnene (§ 145) a nepretržite tri roky; ak ide o nehnuteľnú
vec, je potrebná vydržacia doba desaťročná. Kto nadobudne oprávnenú držbu od oprávneného držiteľa,
môže si započítať vydržaciu dobu predchodcu. O behu vydržacej doby platia primerane tie isté zásady,
aké platia o behu premlčacej doby. Ustanovenia o vydržaní vlastníckeho práva platia obdobne o vydržaní

iných vecných práv.

Občiansky zákonník č. 40/1964 Z.z. nadobudnutie vlastníckeho práva, resp. práva vecného bremena
vydržaním nepoznal, znovuzavedený ako spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva bol až od
01.01.1992.

Podľa § 134 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v
držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

V danej veci z hľadiska splnenia podmienok vydržania vecného práva je spornou otázka oprávnenosti

držby.

Oprávnená držba spravila spočíva na skutkovom omyle, keď sa oprávnený držiteľ domnieva, že bol napr.
urobený právny úkon, hoci tomu tak nebolo, alebo naopak o určitej skutočnosti, ktorá má za následok
neplatnosť právneho úkonu, či inak bráni vzniku práva, nemá vedomosť.

Odvolací súd v súvislosti s úvahou o dobrej viere pre účely osvedčenia práva svedčiaceho
dobromyseľným držiteľom poukazuje na ustálenú judikatúru týkajúcu sa výkladu tohto ustanovenia,
podľaktorejjepotrebnéhodnotiťobjektívne,vychádzasaztoho,akobyvecbolaposúdenáprizachovaní
obvyklej opatrnosti, ktorú možno od každého požadovať. Okolnosti a z nich vyplývajúce právne dôsledky

uchopenia držby je treba skúmať u každého držiteľa zvlášť. Je pravdou, že nedostatok dobrej viery
predchodcu nemusí vylučovať dobrú vieru ďalšieho držiteľa (napr. ak poručiteľ nebol so zreteľom na
všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí, nevylučuje to dobrú vieru dediča). Samotná
skutočnosť, že niekto koná spôsobom zodpovedajúcim obsahu vecného bremena prechádzať cez
pozemok nemôže viesť k záveru o oprávnenej držbe zodpovedajúcej vecnému bremenu aj preto, že

cez cudziu nehnuteľnosť je možné prechádzať na základe rôznych právnych titulov. Tu je možné použiť
aj odkaz na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu ČR pri posúdení toho, či držiteľ je so zreteľom na
všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí, z ktorej vyplýva, že nemôže vychádzať len
z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa, dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať i k okolnostiam, za
ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda i k právnemu dôvodu (titulu), ktorý by mohol mať za

následok vznik práva (2 Cdon 1178/96, 22 Cdo 1398/2000). Rovnako tak rozhodnutie NS SR sp. zn.
5 Cdo 260/2008 uvádza, že dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri
zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom
subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo
nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol

domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný, že mu takýto právny titul svedčí.Ak sa nadobúdateľ nehnuteľností uspokojí len s ústnym tvrdením prevodcu, že s vlastníctvom
nehnuteľnosti je spojené právo zodpovedajúce vecnému bremenu, pričom táto okolnosť nie je uvedená
v zmluve o prevode nehnuteľnosti a nadobúdateľ sa o existencii tohto práva nepresvedčí, nemôže byť so

zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu toto právo patrí, pretože pri normálnej opatrnosti,
ktorúmožnoodnehopožadovať,bysiexistenciutohtopráva,príp.právnehotitulu,ktorýmalzanásledok
jeho vznik overil ( NS ČR sp.zn. 2 Cdon 431/96).

Odvolací súd tu poukazuje na rozsudok NS ČR sp. zn. 22 Cdo 721/2002, podľa ktorého ak sa niekto

uchopí držby vecného práva nehnuteľnosti na základe ústnej zmluvy, nemôže byť so zreteľom ku
všetkým okolnostiam dobromyseľný, že je vlastníkom veci, a to ani v prípade ak je presvedčený,
že takáto zmluva k nadobudnutiu vlastníctva k nehnuteľnosti postačuje. Držba vecného práva k
nehnuteľnosti, ktorá sa opiera o takúto zmluvu, nemôže viesť k vydržaniu. Ak totiž niekto hodlá činiť
právny úkon, podľa ktorého má byť zaviazaný nielen on sám, ale všetci jeho nasledujúci vlastníci a
užívatelia nehnuteľnosti, musí si byť pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedomý toho, že takéto následky

ústna dohoda nemôže mať. Cez cudzí pozemok je možné prechádzať na základe rôznych právnych
dôvodov; okrem vecného práva môže ísť napríklad o záväzkový vzťah, môže ísť o výprosu (vlastník
pozemku prechádzanie iných osôb cez pozemok trpí, bez toho, aby k tomuto prechádzaniu vzniklo
nejaké právo), alebo môže ísť o užívanie cudzieho pozemku ako účelovej komunikácie. Skutočnosť,
že sa niekto chová spôsobom, ktorý naplňuje možný obsah práva zodpovedajúceho vecnému bremenu

(napr. prechádza cez cudzí pozemok) ešte neznamená, že je držiteľom vecného práva. Predpokladom
držby a vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je oprávnená držba tohto práva; držiteľ
musí byť teda so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že vykonáva právo zodpovedajúce
vecnému bremenu (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo 595/2001).

Súd prvého stupňa po zrušení svojho predošlého rozhodnutia odvolacím súdom, rozhodol úplne opačne
a návrhu žalobkyne vyhovel. Svoje rozhodnutie založil na závere, že právni predchodcovia žalobkyne
nadobudli predmetné nehnuteľnosti kúpou v roku 1967 od pôvodných vlastníkov rodiny P., ktorí mali
zabezpečený bezproblémový vstup, prechod do nehnuteľnosti cez časť parc. č. 2128/2, preto si mysleli,
že im právo na bezproblémový vstup do nehnuteľnosti na ich pozemok parc. č. 2128/1 patrí. Nebyť

tejto skutočnosti, nebolo by možné pôvodne jednu nehnuteľnosť rozdeliť na dve samostatné, ak by totiž
nemali každá samostatný vstup, nemohli by samostatne existovať. V užívaní tejto prístupovej cesty
nikto nikomu nebránil. Tomu však odporuje tiež uvedený záver súdu prvého stupňa, ktorý vyvodil zo
svedeckých výpovedí pôvodného navrhovateľa Y. X. a svedkov, že všetci zainteresovaní sa domnievali,
boli presvedčení, že cesta je voľne prístupná, nepatrí ani sčasti do spoluvlastníctva žalovaných.

Vzhľadom na vyššie uvedený konštantný právny názor vyplývajúci zo slovenskej a českej judikatúry
sa súd prvého stupňa mal zaoberať otázkou, či právni predchodcovia žalobkyne mohli byť so zreteľom
na okolnosti prípadu dobromyseľní, že im právo prechodu patrí. Ak súd prvého stupňa považoval za
preukázané, že všetci si mysleli, že prechádzajú po ceste, ktorá patrí štátnym lesom, a nie právnym

predchodcom žalovaných, mal sa zaoberať otázkou, či sa nejaký domnelý právny titul vzniku vecného
bremena viaže aspoň na pozemok parc. č. 2136, ktorý bol v tom čase vo vlastníctve štátnych lesov
(toho času SR - Lesy SR š.p.). Za takýchto okolností by potom mohli byť naplnené podmienky vzniku
práva vecného bremena podobné vzniku vlastníckeho práva tzv. priplotením, ako načrtla žalobkyňa vo
svojom vyjadrení k odvolaniu. Pri tzv. priplotení sa dobromyseľnosť vlastníka odvíja od toho, že vlastník

vlastní určitú nehnuteľnosť na základe právneho titulu (napr. kúpnej zmluvy), avšak v skutočnosti má
oplotenú väčšiu časť pozemku, ako by mu podľa kúpnej zmluvy mala patriť, o čom však vzhľadom
na okolnosti nevie a nemôže vedieť. Pri splnení nerušenej držby 10 rokov, môže takto vydržaním
nadobudnúť vlastnícke právo k „priplotenej“ časti pozemku. Obdobne tak pri práve vecného bremena, ak
by vlastník pozemku A mal právo prechodu cez pozemok B (príp. bol vzhľadom ku všetkým okolnostiam

dobromyseľný, že má právo prechodu cez pozemok B), a v skutočnosti by viac ako 10 rokov nerušene
prechádzal cez pozemok C, pričom by si myslel, že uskutočňuje svoje právo prechodu cez pozemok B,
mohol by právo prechodu cez pozemok C vydržať.

Z doposiaľ zisteného skutkového stavu však nesporne vyplýva len tá skutočnosť, že pozemky parc. č.

2128/1 a č. 2128/2 vznikli v roku 1941 rozdelením pôvodnej parcely 2128, ktorej vlastníkmi boli Y. a C.
P., ktorí si ponechali parc. č. 2128/1 (a neskôr ju predali právnym predchodcom žalobkyne) a parcelu
č. 2128/2 predali H. H. (neskôr ju predala právnym predchodcom žalovaných). Súd prvého stupňa
mal teda žiadať o predloženie všetkých nadobúdacích zmlúv (tak ako uviedol odvolací súd vo svojomzrušujúcom rozhodnutí) a to už od roku 1941, z ktorých by bolo možné ustáliť skutkový stav v danej
veci. Súd nemá doposiaľ zistené, či v nadobúdacej zmluve z roku 1941, ktorou právni predchodcovia
žalovaných nadobudli vlastníctvo k parc. č. 2128/2 od manželov P. bolo dojednané aj vecné

bremeno, resp. či sa tam nachádza zmienka o prechádzaní na pozemok manželov P. na základe iného
dôvodu ako je právo vecného bremena alebo či táto okolnosť bola opomenutá. Rovnako tak súd prvého
stupňa nedostatočne skúmal geometrický plán, ktorým bola pôvodná parcela rozdelená na dve časti a
neporovnal ho s terajším stavom a ani nezistil, či cesta aj pôvodne bola presne na tom istom mieste ako
je teraz, príp. či medzičasom došlo čo i len k malej zmene. Namiesto toho súd prvého stupňa prebral

hypotézy odvolacieho súdu o možnom vzniku daného stavu bez toho, aby mal tieto hypotézy skutkovo
podložené a nevykonal v daných otázkach žiadne nové dokazovanie.

Súd prvého stupňa teda v ďalšom konaní doplní dokazovanie v tom smere, že zistí, či u niektorého
z právnych predchodcov žalobkyne (od roku 1941) existuje domnelý právny titul, na základe ktorého
by bolo možné konštatovať oprávnenosť držby práva vecného bremena prechodu a prejazdu v zmysle

právnej úpravy účinnej v tom ktorom čase.

Na základe uvedených právnych záverov odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa ust. §
221 ods. 1 písm. h) OSP zrušil, pretože súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav a vec
nesprávne právne posúdil, a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na

ďalšie konanie.

V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania
(ust. § 224 ods. 3 OSP).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.