Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. apríl 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4MCdo/2/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6711212008
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Edita Bakošová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:6711212008.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ Ing. S., bývajúceho vo U. a 2/ Ing. T.,
bývajúceho vo U., 3/ Ing. C., bývajúceho vo U., 4/ JUDr. A., bývajúcej v D., 5/ O. bývajúcej vo U., všetci
zastúpení JUDr. Emilom Vaňkom, advokátom vo Zvolene, Sládkovičova č. 2, proti žalovanej I., so sídlom
vo U., IČO: XX XXX XXX, zastúpenej Mgr. Ivanom Bugrim, advokátom vo Zvolene, Bystrický rad č.
453/77, o zaplatenie náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemku, vedenej na Okresnom

súde Zvolen pod sp. zn. 13 C 152/2011, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej
republiky proti rozsudku Okresného súdu Zvolen z 8. novembra 2012 č.k. 13 C 152/2011-142 a rozsudku
Krajského súdu v Banskej Bystrici z 12. marca 2013 sp. zn. 13 Co 56/2013, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 12. marca 2013 sp. zn.
13 Co 56/2013 a rozsudok Okresného súdu Zvolen z 8. novembra 2012 č.k. 13 C 152/2011-142 z r u
š u j e a vec vracia Okresnému súdu Zvolen na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou Okresnému súdu Zvolen 12. augusta 2011 sa žalobcovia ako podieloví
spoluvlastníci domáhali voči žalovanej zaplatenia náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti zapísanej v katastri nehnuteľností pre kat. úz. U. na LV č. XXXX. ako pozemok parc.
č. XXXX - orná pôda vo výmere 9725 m2 (ďalej len „pozemok“), vo výške 75.698,12 Eur. V žalobe
uviedli, že žalovaná je užívateľom budovy a zariadení strednej školy, ktorá je vo vlastníctve D., ktorá

stojí na predmetnom pozemku. Za správu a financovanie školy zodpovedá žalovaná v celom rozsahu, je
reálnym užívateľom vecného bremena. Vlastníkovi budovy školy vzniklo od 1. júla 2009 podľa zákona č.
66/2009 Z.z. právo vecného bremena k užívaniu tohto pozemku spočívajúce v práve údržby a užívania
pozemku parc. č. XXXX tvoriace priľahlú plochu, ktorá svojím umiestnením tvorí neoddeliteľný celok
so stavbou budovy školy. Oproti predchádzajúcemu stavu ide o užívanie na základe právneho dôvodu.
Žalovaná bola povinná od 1. júla 2009 plniť náhradu žalobcom zo zákonného titulu - zriadenia vecného

bremena.Zaužívaniepozemkuod1.januára2010žalovanážalobcomneplatí,odtejdobyjevomeškaní
s platením náhrady a preto žalobcovia požadujú aj platenie úrokov z omeškania od tohto dňa.

Okresný súd Zvolen rozsudkom z 8. novembra 2012 č.k. 13 C 152/2011-142 zamietol žalobu žalobcov
a žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanoveniami § 1
ods. 1, § 2, ods. 1, 2, § 3 ods. 1, 3, § 4 ods. 1, 2 zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri

majetkovoprávnomusporiadanípozemkovpodstavbami,ktoréprešlizvlastníctvaštátunaobceavyššie
územnécelkyaozmeneadoplneníniektorýchzákonov(ďalejlen„zákonč.66/2009Z.z.“),vecnetým,že
vecné bremeno vzniklo v súlade s § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z., ktoré odkazuje na § 151n až § 151p
Občianskeho zákonníka. Vecné bremená zriadené na základe zákona majú špecifický režim a riadia
sa špeciálnou úpravou právnych predpisov. Pokiaľ však tieto predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa
ich režim všeobecnou úpravou podľa hmotnoprávnych ustanovení Občianskeho zákonníka. Nakoľko k

vzniku vecného bremena došlo zo zákona, nie je možné hovoriť o jeho odplatnom alebo bezodplatnom
zriadení. Aj keď zákon č. 66/2009 Z.z. neuvádza, že vecné bremená vzniknuté podľa § 4 ods. 1 vznikajúza náhradu, je potrebné vychádzať z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd. Finančná náhrada z
vecného bremena je majetkovým právom, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez
ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva a je nepochybne jednorazová, nemá charakter opakujúceho sa

plnenia a má ho len vlastník zaťaženého pozemku, ktorý nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného
bremena, t.j. k 1. júlu 2009. Žalobcovia by preto mali nárok na finančnú náhradu, avšak predmetný
zákon rieši aj proces usporiadania vlastníctva pozemkov pod stavbami, v zmysle ktorého môže územná
samospráva realizovať proces usporiadania vlastníctva pozemkov formou zámennej zmluvy alebo podľa
zákona č. 330/1991 Zb., ktorý proces začína na podnet príslušnej samosprávy, čo sa v danom prípade aj

stalo. S poukazom na ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z.z. súd prvého stupňa uzavrel, že týmto
zákonodarca jednoznačne ustálil, že vlastník pozemku je povinný strpieť výkon práva zodpovedajúci
vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav a podľa jeho názoru vyhovením žalobe by došlo k
duplicite uspokojenia nárokov žalobcov, keďže žalobcovia by dostali jednak primeranú finančnú náhradu
za obmedzenie vlastníckeho práva a po pozemkových úpravách v zmysle zákona č. 66/2009 Z.z. by
mohli dostať náhradný pozemok, naviac sa domáhali opakovaného plnenia za obdobie od 1. januára

2010do10.augusta2011,pretožalobuzamietol.Rozhodnutieotrováchkonaniaodôvodnilustanovením
§ 142 ods. 1 O.s.p. a neuplatnením si náhrady trov konania úspešnou žalovanou.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, na odvolanie žalobcov rozsudkom z 12. marca 2013 sp.
zn. 13 Co 56/2913 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil s poukazom na ustanovenie § 219

ods. 1, 2 O.s.p., keď sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku a skonštatoval
správnosť jeho dôvodov. O trovách odvolacieho konania nerozhodol.

Na základe podnetu žalobcov generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny
prokurátor“) podal proti uvedeným rozsudkom súdov nižších stupňov mimoriadne dovolanie. Navrhol,

aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. Mimoriadne dovolanie odôvodnil tým, že rozsudky oboch súdov trpia
nedostatočným odôvodnením, konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci a napadnuté rozsudky spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f
ods. 1 písm. a/, b/, c/ O.s.p.). Uviedol, že cieľom zákona č. 66/2009 Z.z. je vysporiadať doteraz

nevysporiadané vlastnícke vzťahy k pozemkom pod stavbami, ktoré boli delimitované na obce a vyššie
územné celky v rámci reformy verejnej správy, upravuje spôsob usporiadania týchto pozemkov a
nesporne z neho vyplýva, že ním upravené vecné bremeno je dočasným, nie definitívnym riešením do
času, kedy vlastník stavby vyrieši stav buď zámennou zmluvou alebo pozemkovými úpravami. Keďže
tento zákon nerieši poskytovanie náhrady za vzniknuté vecné bremená a zároveň expressis verbis

neustanovuje bezodplatnosť zákonného vecného bremena, je namieste poskytnutie náhrady odvodiť
priamo z čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, resp. § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Zo žiadnych
zákonných ustanovení nevyplýva povinnosť žalobcov znášať na svoj úkor plnenie verejnoprospešnej
funkcie odporcu. Názor súdu, že v prípade, ak by vyhovel návrhu, došlo by v budúcnosti po vykonaní
pozemkových úprav k duplicite uspokojenia nárokov žalobcov, nie je v rozhodnutí odôvodnený. O

duplicitu by išlo iba podľa generálneho dovolateľa vtedy, ak by žalobcovia mali k dispozícii a v užívaní
náhradný pozemok a súčasne by titulom náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva poberali finančnú
náhradu. Tvrdenie súdu, že návrh bolo potrebné zamietnuť z dôvodu domáhania sa opakovaného
plnenia a nie jednorazovej náhrady tiež nie je odôvodnené. Žalobcovia svoj nárok ohraničili obdobím
od 1. januára 2010 do 10. augusta 2011 a domáhali sa náhrady za toto obdobie. Nebolo v možnostiach

žalobcov vyčísliť svoj nárok do budúcnosti, keď nemôžu vedieť, kedy bude konanie o pozemkových
úpravách ukončené. Ak zákon stanovuje dobu platnosti vecného bremena na dobu do vykonania
pozemkových úprav, teda na dobu neurčitú, nie je možné a v súlade s dobrými mravmi rozhodnúť, že
výška odplaty je jednorazová a konečná. Je potrebné prijať záver, že pokiaľ zák. č. 66/2009 Z. z. ako
špeciálny predpis upravuje vznik a rozsah zákonného vecného bremena, ale neupravuje otázku náhrady

a tiež ju výslovne nevylučuje, vzťahuje sa na vzniknutý právny stav ust. § 128 ods. 2 Občianskeho
zákonníka a to povinnosť poskytnúť náhradu za zásah do vlastníckeho práva. Konajúce súdy tak porušili
zákon, keď takúto náhradu žalobcom bez náležitého odôvodnenia nepriznali a odôvodnenia rozsudkov
oboch súdov sú v rozpore s požiadavkou preskúmateľnosti a presvedčivosti súdnych rozhodnutí.
Mimoriadne dovolanie podáva z dôvodu, že uvedenými rozhodnutiami bol porušený zákon, vyžaduje

si to ochrana práv a právom chránených záujmov účastníkov konania, ktorú nemožno dosiahnuť inými
právnymi prostriedkami než mimoriadnym dovolaním.Žalobcoviavovyjadreníkmimoriadnemudovolaniu(posudzujúcpodaniepodľajehoobsahu-§41ods.2
O.s.p.) súhlasili s opravným prostriedkom, jeho dôvodmi, ako i návrhom generálneho prokurátora zrušiť
rozsudky oboch súdov nižších stupňov a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zdôraznili,

že súhlasia s obmedzením vlastníckeho práva a budú trpieť vecné bremeno do vykonania pozemkových
úprav, avšak nie zadarmo. Ak im legálny užívateľ poskytne v budúcnosti iný rovnocenný pozemok a
budú s tým súhlasiť, dňom účinnosti tohto právneho úkonu zanikne ich právo na finančnú náhradu.

Žalovaná vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu navrhla tento opravný prostriedok zamietnuť

a priznať jej náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní vo výške 1.161,30 Eur. Námietky
uvádzané generálnym prokurátorom v mimoriadnom dovolaní nepovažovala za dôvodné, pretože ani
generálny prokurátor neuvádza žiadny právny dôvod ktorým by spochybnil správnosť záverov súdov
o jednorazovosti odplaty a preukázal by dôvodnosť jeho názoru o tom, že odplaty je možné domáhať
sa vo forme opakovaného plnenia. Za dôvodnú nepovažuje ani námietku týkajúcu sa odňatia možnosti
konať pred súdom a tiež inej vady konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

pretože považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za odôvodnené v súlade s ustanovením § 157 ods. 2
O.s.p., naviac pri splnení tejto dovolacej námietky by do úvahy neprichádzala prípustnosť mimoriadneho
dovolania generálnym prokurátorom, pretože nedostatočné odôvodnenie je vadou konania podľa § 237
písm. f/ O.s.p., ktorá pripúšťa možnosť podať dovolanie účastníkom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.)
po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas generálny prokurátor Slovenskej republiky (243g
O.s.p.) na základe podnetu účastníka konania (243e ods. 1 a 2 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozsudky
nižších stupňov v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. a § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že tieto

rozhodnutia treba zrušiť.

Z ustanovenia § 243e ods. 1 O.s.p. vyplýva, že ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka,
osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným
rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených

záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými
právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. môže byť mimoriadne dovolanie podané iba z dôvodov, že a/ v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávnerozhodnutievoveci,c/rozhodnutiespočívananesprávnomprávnomposúdeníveci.Dovolací
súd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými
dôvodmi.Obligatórne(§243iods.2O.s.p.vspojenís§242ods.1O.s.p.)sazaoberáprocesnýmivadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako boli v mimoriadnom dovolaní označené,

ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.)
skúmaťvždy,činapadnutérozhodnutieodvolaciehosúdunebolovydanévkonanípostihnutomniektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. v znení účinnom do 31. decembra 2014 (ďalej len „§

237 O.s.p.“), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na posúdenie dovolacích dôvodov
uvedených výslovne v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky, ale sa
zaoberalajotázkou,čikonanievtejtoveciniejepostihnuténiektorouzvádvymenovanýchv§237O.s.p.
O vadu tejto povahy ide vždy vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania

nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo
alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona
bolpotrebný,f/účastníkovikonaniasapostupomsúduodňalamožnosťkonaťpredsúdom,g/rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Žiadna z vád uvedených v § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. nebola v mimoriadnom dovolaní generálneho

prokurátora Slovenskej republiky namietaná a v konaní o tomto opravnom prostriedku nevyšla najavo.
Dovolací súd so zreteľom na obsah mimoriadneho dovolania a tiež zákonnú povinnosť vyplývajúcu z §
243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. osobitne skúmal, či účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.Podľa dovolacieho súdu je konanie a rozhodnutie ako krajského súdu tak aj okresného súdu postihnuté
vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý
má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje
Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide vtedy, ak súd v konaní
postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto

postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva.

Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia judikatúra Ústavného súdu
Slovenskej republiky kvalifikuje za nezlučiteľnú s obsahom práv zaručených v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej tiež „ústava“) a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej tiež „dohovor“) považujúc ju za vadu konania zakladajúcu prípustnosť i dôvodnosť dovolania v

zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (por. Ústavný súd Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 198/2011).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v
primeranej lehote prejedaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o
jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), ak súd koná vo veci
uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným
zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou ústavnou bázou pre

zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie
právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu
ochranu, zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy) normujúcich rámec,
v ktorom je možné domáhať sa jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03).

Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť
v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené
relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou
zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46
ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto („každý“) domáha svojho práva na súde, ale súdna

ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v
rozpore so zákonom (por. III. ÚS 7/08).

Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp „rovnosti zbraní“, princíp
kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia a ďalšie požiadavky spravodlivého súdneho konania. Konaním súdu sa rozumie jeho
procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom
ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Procesný postup súdu pri konštituovaní
rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné považovať za závažnú vadu
nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v

konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých
procesných práv účastníkov konania, ktoré slúžia na ochranu ich práv a oprávnených záujmov v
občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý
má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je možné považovať za súčasť základného práva na súdnu
ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere

obmedzený pri jeho uplatnení v dôsledku nesprávneho postupu súdu, dochádza v takomto prípade k
stavu, kedy sa mu postupom súdu odníma možnosť konať pred súdom, porušuje ústavné právo na
súdnu ochranu a spravodlivý proces.Súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a

skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (por. III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06).
Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky) totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutie na dostatočných a právne relevantných
dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokúvanej veci (III. ÚS 305/08). Právo účastníka
súdneho konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia je jednoznačne takým procesným právom, ktoré

mu je v občianskom súdnom konaní priznané za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.

Zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudkov vyplývajú z § 157 ods. 2 O.s.p.; obdobne tomu je aj v
prípade uznesení (§ 167 ods. 2 O.s.p.). Jeho účelom je predovšetkým doložiť správnosť rozhodnutia;
zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Ustanovenie §

157 ods. 2 O.s.p. dáva súdom dostatočný návod na to, aké má byť odôvodnenie rozhodnutia. Z hľadiska
úplnosti odôvodnenia rozhodnutia sa žiada, aby odôvodnenie obsahovalo najmä stručné a výstižné
prednesy účastníkov a ich konečné návrhy, dôkazy, o ktoré súd oprel svoje skutkové zistenia, úvahy,
ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a skutočností, ktoré mal preukázané a právne posúdenie
zisteného skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení. Ak súd svoj právny záver v

rozhodnutí riadne neodôvodní, jeho rozsudok zostáva nepreskúmateľný.

Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj
napr. Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997), avšak musí zodpovedať požiadavkám
zakotveným v § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p. Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby

v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko 9. decembra
1994, séria A, č. 303-B; Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára
1998).

Generálny prokurátor Slovenskej republiky v mimoriadnom dovolaní okrem iného namietal
neodôvodnenie právnych záverov odvolacieho súdu i súdu prvého stupňa ohľadom nepriznania náhrady
za obmedzenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti za obdobie od 1. januára 2010 do 10. augusta
2011 napriek tomu, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že k pozemkovým úpravám podľa zákona č.

330/1991 Zb. doteraz nedošlo. Vytýka súdom nižších stupňov, že žalobu žalobcov zamietli s poukazom
na ustanovenia zákona č. 66/2009 Z.z., a tiež budúcu, do úvahy prichádzajúcu duplicitu plnenia, pričom
nebralidoúvahyustanovenia§3ods.1,§124,§128ods.2,§151naž§151pObčianskehozákonníka,s
ktorýmiustanoveniamisavôbecnevysporiadaliasvojerozhodnutievtejtočastineodôvodnilaniodvolací
súd žiadnym spôsobom, napriek námietkam žalobcov.

V prejednávanej veci sa žalobcovia domáhali voči žalovanej zaplatenia náhrady za obmedzenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti - vecného bremena zriadeného zákonom č. 66/2009 Z.z., za obdobie
od 1. januára 2010 do 10. augusta 2011 vo výške 75.698,12 Eur s príslušenstvom, počas ktorého
žalovaná za užívanie pozemku žalobcom neplatila. Súd prvého stupňa žalobu zamietol v podstate

z dôvodu, že žalobcovia sa domáhali opakovaného plnenia, pričom by im patrila len jednorazová
náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva, ktorá im taktiež nepatrí, pretože, v prípade vykonania
pozemkových úprav v budúcnosti, došlo by k duplicite uspokojenia nárokov žalobcov. Odvolací súd
v odôvodnení svojho obsiahleho rozhodnutia (15 strán) okrem doslovného uvedenia obsahu žaloby
a doslovného uvedenia obsahu rozsudku súdu prvého stupňa uviedol len to, že sa v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť dôvodov napadnutého
rozhodnutia. Námietkami žalobcov v odvolaní (nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa
vo vzťahu k povinnosti vlastníkov pozemkov strpieť výkon práva zodpovedajúci vecnému bremenu do
vykonania pozemkových úprav bezodplatne a námietke týkajúcej sa duplicitného plnenia) sa nezaoberal
s odôvodnením, že namietané nesprávne posúdenie nie je podložené právnym rozborom nasledovaným

právnymi vetami vyplývajúcimi z iného právneho záveru a ide o emotívny pohľad na pôsobnosť zákona.

Keďže súdy žalobu žalobcov na zaplatenia náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
v celom rozsahu zamietli pričom žiadnym spôsobom neodôvodnili svoj právny názor, na základečoho (ktorého právneho ustanovenia) sú žalobcovia povinní od času zákonom zriadeného vecného
bremena až do vykonania pozemkových úprav, trpieť obmedzenie vlastníctva bez akejkoľvek náhrady,
odôvodnenie mimoriadnym dovolateľom napadnutých rozhodnutí prvostupňového, ako aj odvolacieho

súdu tak neobsahuje náležitosti ustanovené v § 157 ods. 2 O.s.p. a navyše takéto arbitrárne rozhodnutie
súdu porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces a v konečnom dôsledku mu odníma
možnosť konať pred súdom (čo zakladá vadu konania podľa § 243f ods. 1 písm. a/ O.s.p. v spojení
s § 237 písm. f/ O.s.p.). Keďže ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. platí primerane i pre konanie na
odvolacom súde (§ 211 ods. 2 O.s.p.), treba rovnako dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti

a presvedčivosti odôvodnenia aj pre rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré sa v tomto prípade obmedzilo
len na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa, s výslovným odmietnutím
zoberať sa námietkami uvádzanými v dôvodoch odvolania. Zákonom požadované riadne a presvedčivé
odôvodnenie písomnej formy rozsudku je totiž nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť
vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozsudkov,
ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu

veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým
preukázať jeho správnosť a odôvodnenie, súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu
súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t.j. musí byť preskúmateľné.

Predmetom konania je náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemku zriadeného zákonom č.

66/2009 Z.z.

V prejednávanej veci nebolo žalobcami spochybňované právo žalovanej užívať predmetný pozemok
na základe práva vecného bremena zriadeného zákonom č. 66/2009 Z.z. a to až do vykonania
pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území (por. cit. § 4 ods. 2). Úlohou súdu v predmetnej

veci však bolo posúdiť, či za obmedzenie vlastníckeho práva žalobcom za takéto obdobie patrí náhrada.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má
rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu
nepožíva.Dedeniesazaručuje.Podľaods.4,vyvlastneniealebonútenéobmedzenievlastníckehopráva

jemožnéibavnevyhnutnejmiereavoverejnomzáujme,atonazákladezákonaazaprimeranúnáhradu.

Podľa § 123 Občianskeho zákonníka, vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho
vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.

Podľa § 124 Občianskeho zákonníka, všetci vlastníci majú rovnaké práva a povinnosti a poskytuje sa
im rovnaká právna ochrana.

Podľa § 128 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastník je povinný strpieť, aby v stave núdze alebo v
naliehavom verejnom záujme bola na nevyhnutnú dobu v nevyhnutnej miere a za náhradu použitá jeho

vec, ak účel nemožno dosiahnuť inak. Podľa ods. 2, vo verejnom záujme možno vec vyvlastniť alebo
vlastnícke právo obmedziť, ak účel nemožno dosiahnuť inak, a to len na základe zákona, len na tento
účel a za náhradu.

Podľa § 151n ods. 1 vety prvej Občianskeho zákonníka, vecné bremená obmedzujú vlastníka

nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo
konať.

Podľa § 151o ods. 1 vety prvej Občianskeho zákonníka, vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou, na
základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím

príslušného orgánu alebo zo zákona.

Podľa § 151p ods. 1 vety prvej Občianskeho zákonníka, vecné bremená zanikajú rozhodnutím
príslušného orgánu alebo zo zákona.
Podľa čl. I § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z., tento zákon upravuje usporiadanie vlastníckych vzťahov k

pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku, ktoré prešli do vlastníctva
obce alebo vyššieho územného celku podľa osobitných predpisov, vrátane priľahlej plochy, ktorá svojím
umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný celok so stavbou (ďalej len "pozemok pod stavbou").Podľačl.I§2ods.1cit.zákona,obecalebovyššíúzemnýcelok,ktorýsastalpodľaosobitnýchpredpisov
vlastníkom stavby prechodom z vlastníctva štátu bez majetkovoprávneho usporiadania vlastníctva k
pozemkom (ďalej len "vlastník stavby"), môže poskytnúť zámennou zmluvou vlastníkovi pozemku pod

stavbou náhradný pozemok, ktorý je v jeho vlastníctve. Náhradný pozemok v primeranej výmere, bonite
a rovnakého druhu, ako bol pôvodne pozemok pred zastavaním, poskytne vlastník stavby v tom istom
katastrálnom území. Ak územie obce tvorí viac katastrálnych území, náhradný pozemok sa poskytne
v rámci územia obce. Podľa ods. 2, ak sa neuplatní postup podľa odseku 1, usporiadanie vlastníckych
vzťahov k pozemku pod stavbou sa vykoná v konaní o nariadení pozemkových úprav podľa osobitného

predpisu a podľa ods. 3, ak bol v katastrálnom území do účinnosti tohto zákona schválený projekt
pozemkových úprav, usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou sa vykoná formou
jednoduchých pozemkových úprav.

Podľa čl. I § 3 ods. 1 cit. zákona, konanie o nariadení pozemkových úprav z dôvodu usporiadania
vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou podľa tohto zákona sa začína na žiadosť vlastníka stavby.

Pri usporiadaní vlastníckych vzťahov k pozemkom podľa tohto zákona sa prihliada na potreby vlastníka
stavby. Podľa ods. 3, usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou sa vykoná formou
poskytnutia náhradného pozemku v obvode pozemkových úprav v tom istom katastrálnom území, a
ak územie obce tvorí viac katastrálnych území, náhradný pozemok sa poskytne v rámci územia obce,
v primeranej výmere, bonite a rovnakého druhu, ako bol pôvodne pozemok pred zastavaním, alebo

formou finančnej náhrady, ak a/ v obvode pozemkových úprav nie sú pozemky na účely poskytnutia
náhrady, b/ ide o pozemok pod stavbou vo výmere do 400 m2, c/ o to požiada vlastník pozemku. Podľa
ods. 4, pri poskytovaní náhradných pozemkov správca prihliada na potreby poskytnutia náhrad podľa
osobitného predpisu.

Napokon podľa čl. I § 4 ods. 1 cit. zákona, ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona
k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod
stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo
zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou,
vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných

právnych predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom
na vykonanie záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis nehnuteľností, ku
ktorým vzniklo v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Podľa odseku 2,
vlastník pozemku pod stavbou je povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do
vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území.

Podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke
právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje. Podľa ods. 4,
vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné len vo verejnom záujme, a to na
základe zákona a za náhradu.

Treba prisvedčiť generálnemu prokurátorovi, že súd prvého stupňa nevysvetlil ako sa vysporiadal
s vyššie citovanými ustanoveniami, keď žalobu žalobcov zamietol a odvolací súd tento nedostatok
neodstránil a námietkami žalobcov vychádzajúcimi z týchto ustanovení sa odmietol zaoberať.

Zákon č. 66/2009 Z.z. je zákonom, ktorý predpokladá ustanovenie § 151o ods. 1 veta prvá Občianskeho
zákonníka - zriadenie vecného bremena zákonom. Vzhľadom k tomu, že je predpisom, ktorým sa
upravujú vlastnícke vzťahy k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obcí a vyšších územných
celkov nadobudnutých podľa osobitných predpisov, pričom problém náhrady za nútené obmedzenie
vlastníckych práv vlastníkov pozemkov pod stavbami priamo nerieši, avšak v ustanovení § 4 odkazuje

na úpravu v ustanoveniach § 151n až § 151p Občianskeho zákonníka, pri riešení otázky náhrady za
obmedzenie vlastníckych práv, je potrebné z týchto ustanovení vychádzať.

Nie je totiž možné opomenúť, že zákon č. 66/2009 Z.z. poskytnutie náhrady vlastníkovi pozemku pod
stavbou v podobe náhradného pozemku podmienil ochotou vlastníka stavby na uzavretie zámennej

zmluvy a tiež ďalšou podmienkou, ktorou je existencia pozemku vo vlastníctve vlastníka stavby, súceho
na zámenu. Až neuplatnenie uvedeného postupu je dôvodom usporiadania pomerov k pozemku pod
stavbou v rámci konania o nariadení pozemkových úprav, pričom osobou oprávnenou požiadať o
nariadenie pozemkových úprav je len vlastník stavby, kedy sa má prihliadnuť na jeho potreby, pričom ajv rámci nariadených pozemkových úprav sa usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou
vykoná buď formou poskytnutia náhradného pozemku v obvode úprav, alebo formou finančnej náhrady,
avšak len za kumulatívneho splnenia troch podmienok, ktorými je to, že a/ v obvode pozemkových

úprav nie sú pozemky na účely poskytnutia náhrady, b/ ide o pozemok pod stavbou v maximálnej
zákonom ustanovenej alebo nižšej výmere a c/ o usporiadanie formou finančnej náhrady požiada
vlastník pozemku.

Ak potom zákon č. 66/2009 Z.z. nedáva vlastníkovi pozemku žiadnu možnosť domáhať sa usporiadania

vlastníckych vzťahov k pozemkom zaťažených zákonným vecným bremenom a ponecháva ich
usporiadanie výlučne na dobrej vôli užívateľovi pozemku, záver o neexistencii práva vlastníkov pozemku
na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva na dobu vopred neurčiteľnú, nemôže byť v súlade
nielen s citovanými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, Listinou základných práv a slobôd, ale
ani s Ústavou Slovenskej republiky. Súdy nižších stupňov však v predmetnej veci nevysvetlili, akými
úvahami dospeli k záveru, že žalobcom nevznikol nárok na náhradu za obmedzenie ich vlastníckeho

práva k pozemku, ktoré v súčasnosti trvá už viac ako päť rokov, po túto dobu nemôžu svoj pozemok
žiadnym spôsobom užívať ani brať z neho žiadne úžitky, ktoré by im ako vlastníkom prináležali (§ 123
Občianskeho zákonníka), a nie je možné ani približne určiť, dokedy bude uvedený stav trvať. Námietku
generálneho prokurátora týkajúcu sa nepreskúmateľnosti napadnutých rozsudkov bolo preto potrebné
považovať za dôvodnú.

Sozreteľomnauvedenémimoriadnymdovolanímnapadnutérozhodnutiasúdovniejemožnépovažovať
za správne. Generálny prokurátor Slovenskej republiky preto dôvodne podal mimoriadne dovolanie
podľa § 243e O.s.p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. a/ O.s.p., keďže to vyžadovala ochrana práv
a zákonom chránených záujmov účastníka konania a túto ochranu nebolo možno dosiahnuť inými

právnymi prostriedkami.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 243b ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 243i ods. 2 O.s.p.). Zrušil aj rozhodnutie súdu prvého stupňa, pretože má rovnaké vady, pre ktoré
sa zrušilo rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (243b ods. 3 O.s.p. v spojení

s § 243i ods. 2 O.s.p.).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243i ods. 2
O.s.p. a § 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.