Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 6. máj 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Sža/21/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7015200311
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Berthotyová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:7015200311.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej
PhD. a z členiek JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Henčekovej PhD. v právnej veci navrhovateľa:
M. V., narodený XX.X.XXXX, štátna príslušnosť Indická republika (E. F., nar. XX.X.XXXX), zastúpený:
Advokátska kancelária Škamla, s.r.o., Makovického 15, Žilina, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo
hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie hraničnej kontroly PZ Košice - letisko, 041 75
Košice - letisko, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. PPZ-HCP-P09-126-012/2015 zo dňa 2.3.2015,

na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 24. marca 2015 č. k.
3Sp/13/2015-28, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 24. marca 2015 č. k.
3Sp/13/2015-28 p o t v r d z u j e.

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

PREDMET KONANIA

Krajský súd v Košiciach rozsudkom uvedeným vo výroku tohto potvrdil rozhodnutie č. PPZ-HCP-
PO9-126-012/2015 zo dňa 2.3.2015, ktorým odporca zaistil navrhovateľa podľa ust. § 88a ods. 1
písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v

znení neskorších predpisov, dňom 2.3.2015, najviac do 2.8.2015 a podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte
cudzincov umiestnil ho v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach.

Krajský súd v dôvodoch rozsudku uviedol, že navrhovateľ uplatnil nasledujúce námietky:

1/ nesúhlas s postupom odporcu, že konal v zmysle čl. 5 ods. l písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd,

2/ podľa názoru navrhovateľa je jeho pobyt na území SR legálny,

3/ nezákonný postup pri zaistení, bez dotazu na MÚ MV SR, preto správny orgán nemal ako vedieť, že
navrhovateľa bolo potrebné zaistiť za účelom azylového konania,4/ navrhovateľ sa snažil svoj pobyt legalizovať, chcel mať status nelegálneho migranta, má záujem na
tom, aby mu bola poskytnutá medzinárodná ochrana,

5/ rozhodnutie je nezrozumiteľné a nepreskúmateľné, navrhovateľ nemal možnosť sa vyjadriť k

podkladom rozhodnutia,

6/ nepreukázané riziko úteku navrhovateľa.

Krajský súd v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že jeho úlohou súdu bolo preskúmať zákonnosť
napadnutého rozhodnutia odporcu v intenciách námietok navrhovateľa uvedených v opravnom
prostriedku, ktorými boli jeho námietky pod bodmi 1-6.

Po preskúmaní rozhodnutia o zaistení zo dňa 2.3.2015 zistil, že opravný prostriedok nebol dôvodný.

Po citácii ustanovení § 3 ods. 1, § 3 ods. 4 prvá veta a § 47 ods. 3 SP Správneho poriadku dospel k
záveru, že v danom prípade podkladom pre vydanie napadnutého rozhodnutia zo dňa 2.3.2015 bola
zápisnica o vyjadrení účastníka konania zo dňa 4.3.2014 č. PPZ-HCP-P09-126-012/2015, z obsahu
ktorej vyplýva, že navrhovateľ bol štátnym príslušníkom Indickej republiky, nemal platný cestovný pas
a bol na letisku v Košiciach zaistený z dôvodu, že v predchádzajúcom konaní o udelenie azylu z

pobytového tábora utiekol, bol vrátený z Belgicka v zmysle Dublinského dohovoru. Už v Belgicku vedel,
že bude vrátený na územie SR. V skutočnosti nemal záujem sa vrátiť na územie SR. Migrovanie po
členských štátoch EÚ bolo uskutočňované prevádzačmi. Mal iba 70,- Eur finančnú hotovosť.

Krajský súd poukázal na to, že podľa platnej právnej úpravy zákona o pobyte cudzincov účinnej ku dňu
zaistenia - 2.3.2015, pre účely inštitútu zaistenia platí ust. § 88a citovaného zákona o pobyte cudzincov.

Podľa ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť
žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné
prostriedky na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré
by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.

Podľa ust. § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie

štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie
zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením
štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté.

Krajský súd uviedol, že z obsahu administratívneho spisu zistil, že tvrdenia navrhovateľa uvedené v
opravnom prostriedku neobstoja ani po skutkovej, ani po procesnej stránke.

Správnemu orgánu sa vytýka najmä to, že bez akéhokoľvek odôvodnenia v otázke žiadosti o udelenie
azylu a skúmania jeho obsahovej náležitosti nie je v rozhodnutí odôvodnená potreba zaistenia
navrhovateľa, ako aj v súvislosti s rizikom úteku, keď pôvodné azylové konanie bolo skončené v roku
2007.

V danom prípade ide podľa krajského súdu o utečenca, ktorý migruje medzi členskými štátmi EU od roku

2006, prvýkrát požiadal o azyl na území Slovenskej republiky, pričom azylové konanie bolo zastavené
pre nesúčinnosť navrhovateľa, a v podstate ktorý nemal záujem ostať na území Slovenskej republiky. Z
Belgicka bol vrátený na územie Slovenskej republiky, kde nemá žiadne rodinné väzby, je bez peňažných
prostriedkov /iba hotovosť 70,- EUR/, čím nebola splnená podmienka na medzinárodnú ochranu podľa
Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady /EU/ č. 604/2013.

Navrhovateľ nemá povolené pobyty na území štátov EÚ, pracuje nelegálne, krátkodobo, teda útekom
z krajiny pôvodu sú jeho ekonomické záujmy. Mení svoju identitu, čo potvrdzuje zápisnica o vyjadrení
účastníka konania č. PPZ-HCP-P09-126-011/2015 zo dňa 2.3.2015, pas znel na údaje: M. V., nar.
XX.X.XXXX, IND, Indická republika, posledné konanie sa viedlo pod údajom: E. F., nar. XX.X.XXXX,
IND, Indická republika. V uvedenej zápisnici tiež uviedol, že si je vedomý toho, že bude zaistený ako

žiadateľ o azyl na území Slovenskej republiky. Jeho cieľovou krajinou bolo Taliansko. Žiadateľ o azyl
odmietal dobrovoľný návrat do krajiny pôvodu.Na rozdiel od nadnárodných aktov vymenovaných v opravnom prostriedku, zákona o pobyte cudzincov
v ust. § 1 a 2 a § 88a ods. 1 písm. b/, sa vzťahuje na tretích štátnych príslušníkov, okrem iného aj v
otázkach udeľovania azylu. Z obsahu administratívneho spisu je podľa krajského súdu preukázané, že

v konkrétnom prípade ide o migranta, ktorý bol na základe Dublinského dohovoru vrátený na územie
Slovenskej republiky a preto, ak odporca navrhovateľa zaistil, konal podľa ust. § 88a ods. 1 písm. b/
zákona o pobyte cudzincov v súlade s touto právnou úpravou. Krátkodobé pozbavenia osobnej slobody
navrhovateľa v zmysle citovanej právnej úpravy totiž plne zodpovedá zisteniu správneho orgánu, že
vzhľadom na konanie žiadateľa o azyl v predchádzajúcom období, existuje tu riziko jeho úteku z územia

Slovenskej republiky, pretože sám nemá záujem legalizovať svoj pobyt na území Slovenskej republiky,
ako to tvrdí zástupca navrhovateľa. Iné dôkazy zástupca navrhovateľa v tomto konaní nepredložil.
Žiadosť o azyl na území SR aj súd považoval za účelovú.

K samotnému azylovému konaniu krajský súd zaujal neformálne stanovisko, že v prípade navrhovateľa
je neopodstatnená námietka zástupcu navrhovateľa, že pobyt navrhovateľa na území SR je legálny, v
dôsledku toho, že vstup na územie SR bol realizovaný na základe Nariadenia Európskeho parlamentu

a Rady /EÚ/ č. 604/2013 zo dňa 26.6.2013. Uvedeným nariadením sa iba stanovujú kritériá a
mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu
podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských
štátov. V tomto prípade zodpovedným členským štátom bola Slovenská republika, ktorá na základe
vnútroštátneho predpisu využila zákonný spôsob na zaistenie navrhovateľa, v dôsledku rizika jeho

úteku a súčasne zistenia okolností pre udelenie azylu. V dôsledku toho nie je opodstatnená námietka
zástupcu navrhovateľa týkajúca sa Európskeho dohovoru o ľudských právach, čl. 5, bod. 1 písm. f/,
naviac v prípade, ak útek navrhovateľa z krajiny pôvodu nebol z dôvodov rasových, národnostných alebo
náboženských, zastavania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a
vzhľadom na tieto obavy sa nemohol a nechce vrátiť do Indickej republiky alebo bol v tejto krajine

prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

V administratívnom spise je tiež zaevidovaná korešpondencia medzi MU MV SR a policajným orgánom,
pričom samotný dublinský transfer bol uskutočnený na základe podkladu MÚ MV SR. Navrhovateľ bol
poučený o svojich právach a povinnostiach, bol mu ustanovený tlmočník a o podklade rozhodnutia bol
upovedomený pri spisovaní zápisnice dňa 2.3.2015, preto námietka právneho zástupcu navrhovateľa o

nemožnosti sa vyjadriť k podkladom rozhodnutia je prinajmenšom klamlivá.

Navrhovateľ doposiaľ ani nepreukázal dostatočný dôvod na svoj nezákonný vstup alebo nelegálnu
prítomnosť na území členských štátov EU v rozsahu čl. l Ženevského dohovoru, v nadväznosti na článok
31, ods. 1 a 2.

Z uvedených dôvodov krajský súd považoval námietky navrhovateľa uvedenými pod bodmi 1/ - 6/ za

neopodstatnené a rozhodnutie odporcu potvrdil.

II.

Stručné zhrnutie odvolacích dôvodov navrhovateľa

Protiuvedenémurozsudkupodalodporcavčasodvolanie.Navrhovateľsuvedenýmrozhodnutímvyjadril
v celom rozsahu nesúhlas z dôvodov, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k

nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

Poukázal na to, že k námietke navrhovateľa uvedenej pod bodom č. 1 krajský súd uviedol, že na rozdiel
od nadnárodných aktov vymenovaných v opravnom prostriedku zákon o pobyte cudzincov v § 1 a 2 a §
88a ods. 1 písm. b) sa vzťahuje na tretích štátnych príslušníkov, okrem iného aj v otázkach udeľovania

azylu.

Z vyššie uvedeného nezrozumiteľného konštatovania krajského súdu nie je podľa navrhovateľa možné
dospieť k záveru, ako sa súd vysporiadal s námietkami, že Európsky dohovor o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) má aplikačnú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky
a právnymi aktmi Európskej únie. Taktiež nemožno zistiť, ako sa krajský súd vysporiadal s námietkou,

že zaistenie navrhovateľa ako žiadateľa o azyl je nezákonné, nakoľko je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm.f) Dohovoru, pretože navrhovateľ sa už nachádza na území Slovenskej republiky ako žiadateľ o azyl a
nevedie sa proti nemu konanie o administratívnom vyhostení alebo vydaní.

Navrhovateľ poukázal na to, že na strane č. 12 napadnutého rozhodnutia krajský súd uvádza, že

zaujal „neformálne stanovisko“, v ktorom uvádza, že námietka navrhovateľa, týkajúca sa čl. 5 ods. 1
písm. f) Dohovoru je neopodstatnená, nakoľko útek navrhovateľa z krajiny pôvodu nebol z dôvodu
rasových, národnostných alebo náboženských, zastávania politických názorov alebo príslušnosti k
určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemohol a nechce vrátiť do Indickej republiky
alebo bol v tejto krajine prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

Keďže OSP neupravuje pojem „neformálne stanovisko“, navrhovateľ sa domnieva, že skutočnosti
uvedené v tomto neformálnom stanovisku nie sú súčasťou odôvodnenia rozhodnutia, nakoľko
odôvodnenie rozhodnutia musí byť presvedčivé a nemôže obsahovať „neformálne stanoviská“ súdu vo
vzťahu k námietkam proti rozhodnutiu, ktorým bol navrhovateľ pozbavený osobnej slobody.

Z dôvodu právnej istoty však k neformálnemu stanovisku súdu navrhovateľ uviedol, že krajský súd
nesprávne právne posúdil vec, ak dospel k záveru, že opodstatnenosť námietky navrhovateľa, že jeho

pozbavenie osobnej slobody je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru akokoľvek závisí na tom, z
akých dôvodov opustil svoju domovskú krajinu.

Ďalej krajský súd vo svojom neformálnom stanovisku uvádza, že: „V tomto prípade zodpovedným
členským štátom bola Slovenská republika, ktorá na základe vnútroštátneho predpisu využila zákonný
spôsob na zaistenie navrhovateľa v dôsledku rizika jeho úteku a súčasne zistenia okolností pre udelenie

azylu“. V dôsledku toho nie je opodstatnená námietka zástupcu navrhovateľa týkajúca sa čl. 5 ods. 1
písm. f) Dohovoru.

Podľa navrhovateľa z uvedeného vyplýva, že krajský súd sa nevysporiadal s námietkami navrhovateľa
ohľadne aplikačnej prednosti medzinárodných zmlúv o ľudských právach ani v „neformálnom
stanovisku“.

Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je podľa navrhovateľa nezákonné, nakoľko z neho nevyplýva,
ako sa súd vysporiadal s námietkami navrhovateľa, týkajúcich sa rozporu zákonnosti jeho zaistenia ako
žiadateľa o azyl s Dohovorom.

Má za to, že krajský súd prvého nesprávne právne posúdil vec, ak dospel k záveru, že zaistenie
navrhovateľa je v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.

Navrhovateľ v podanom opravnom prostriedku namietal, že z rozhodnutia odporcu o zaistení
navrhovateľa za účelom zistenia skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu chýba
v rozhodnutí odporcu akékoľvek zodpovedajúce odôvodnenie - rozhodnutie odporcu je teda z tohto
dôvodu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

K tejto námietke krajský súd uviedol, že v administratívnom spise je tiež zaevidovaná korešpondencia

medzi MÚ MV SR a policajným orgánom, pričom samotný dublinský transfer bol uskutočnený na základe
podkladu MU MV SR.

Má za to, že krajský súd nesprávne právne posúdil vec, keď dospel k záveru, že námietka navrhovateľa
uvedená v bode č. 2 opravného prostriedku je nedôvodná, nakoľko predmetom súdneho prieskumu
bolo samotné rozhodnutie odporcu sp. zn.: PPZ-HCP-PO9-126-OI2/2015 zo dňa 2.3.2015 a nie obsah

administratívneho spisu, na ktorého podklade bolo toto rozhodnutie vydané.

Navyše, navrhovateľ v opravnom prostriedku namietal, že z napadnutého rozhodnutia nie je možné
zistiť, ako vôbec odporca dospel k záveru, že navrhovateľa je potrebné zaistiť za účelom zistenia
skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu. Nie je teda zrejmé, aký súvis má
korešpondencia medzi MU MV SR a odporcom vo veci dublinského transferu s potrebou zaistenia

navrhovateľa za účelom zistenia skutočností v azylovom konaní. Rozhodnutie odporcu o zaistení
navrhovateľa neobsahuje žiadnu zmienku o tom, že by ho niekedy MU MV SR požiadal o zaistenie
navrhovateľa.Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sža/5/2015 zo dňa 6.2.2015 vyplýva,
že v prípade zaistenia žiadateľa o azyl podľa § 88a zákona o pobyte cudzincov nemôže v záujme
presvedčivosti rozhodnutia o zaistení žiadateľa o azyl v jeho odôvodnení absentovať zmienka o takých

skutočnostiach, ktoré by naplnenie citovaného zákonného účelu zaistenia dostatočne a zrozumiteľne
odôvodňovali, napr. na základe čoho vyvstala potreba zisťovania skutočností týkajúcich sa žiadosti o
azyl,čiišloosúčinnosťsMigračnýmúradom,prípadnenaakéskutočnostimalobyťzisťovanievykonané.

Rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa vyššie uvedené skutočnosti neobsahuje. Rozhodnutie
krajského súdu, v ktorom dospel k záveru, že rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa obsahuje

náležité odôvodnenie potreby zaistenia navrhovateľa za účelom zistenia skutočností, týkajúcich sa jeho
žiadosti o azyl, je nezákonné a nepresvedčivé.

V podanom opravnom prostriedku navrhovateľ namietal, že z rozhodnutia odporcu vyplýva, že tento
nemal ustálené, čo je účelom zaistenia podľa § 88a ods. 1,

písm. b) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko v napadnutom rozhodnutí odporca

uvádzal, že účelom zaistenia je riziko úteku navrhovateľa.

K tejto námietke navrhovateľa sa krajský súd v napadnutom rozhodnutí nevyjadril.

Podľa navrhovateľa, že rozhodnutie krajského súdu je nezákonné, nakoľko vyriešenie otázky, čo je
účelom zaistenia navrhovateľa, je pre vec podstatné.

Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sža/5/2015 zo dňa 6.2.2015 vyplýva,
že: „Z obsahu citovaného ustanovenia (§ 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov) je zrejmé,

že účelom zaistenia v zmysle citovaného ustanovenia je zistenie skutočností, na ktorých je založená
žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať. V rozpore s uvedeným však
vyznievakonštatovanieodporcuvodôvodneníjehorozhodnutiaotom,že„správnyorgánprehodnocoval
aj skutočnosť, či trvá účel zaistenia, t.j. či trvá riziko úteku účastníka konania“, čo vzhľadom na to, že
takýto dôvod nepredstavuje samostatný účel zaistenia žiadateľa o azyl v zmysle § 88a zákona o pobyte

cudzincov, nepochybne vyvoláva pochybnosti o dostatočnom ustálení si predmetu konania zo strany
správneho orgánu. Takéto pochybenie v spojení s neprehľadnosťou kontextu rozhodnutia z hľadiska
relevantnosti použitej argumentácie citovaním právnych a politických dokumentov bez naznačenia
priamej súvislosti k použitým zákonným dôvodom zaistenia a chronológii prípadu vykazuje znaky
zmätočnosti a tým nepreskúmateľnosti rozhodnutia, čo nemalo ujsť pozornosti súdu prvého stupňa a

krajský súd mal na túto vadu prihliadnuť aj bez námietok navrhovateľa, pretože uvedená vada mala
nepochybne vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia“.

Z dôvodu, že sa krajský súd vôbec nezaoberal vyššie uvedenou námietkou navrhovateľa v súvislosti
s vadou, ktorá mala nepochybne vplyv na zákonnosť rozhodnutia, je rozhodnutie súdu prvého stupňa
nezákonné.

V prípade úspechu vo veci si navrhovateľ uplatnil náhradu trov konania vo výške 1629,41 EUR.

III.

Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa

Navrhovateľ sa k odvolaniu odporcu vyjadril tak, že zotrval na svojom stanovisku pod č. p. PPZ-
HCP-PO9-126-025/2015 zo dňa 17.3.2015 a žiadal o jeho akceptáciu pri posudzovaní odvolania proti

rozsudku krajského súdu. Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu
potvrdil.

IV.

Právny názor NS SR

NajvyššísúdSlovenskejrepublikyakosúdodvolací(§10ods.2OSP)preskúmalnapadnutérozhodnutie

krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákonač. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné potvrdiť. Rozhodol
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 6. mája 2015 (§ 156 ods.
1 a ods. 3 OSP).

Vpredmetnejvecibolopotrebnépredostrieť,žepredmetomodvolaciehokonaniabolrozsudokkrajského
súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 88a ods. 1 písm. b/
zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako

súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci
odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či odvolacie
námietky odporcu sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 250l ods. 1 OSP sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných

prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje podľa tretej hlavy piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam
správnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené
inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s
výnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 OSP).

Podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie
azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky na účel
zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia
nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.

Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo

priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä
ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov alebo
ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas
nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov.

Podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas
nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa ods. 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie
azylu podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov nesmie presiahnuť 6 (šesť) mesiacov.

Podľa § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie
štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie

štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) nie je zaistením štátneho
príslušníka tretej krajiny dotknuté.

Na základe skutočností zistených v konaní o zaistení navrhovateľa odporca usúdil, že reálne riziko úteku
účastníka konania existuje a trvá, nakoľko navrhovateľ porušil povinnosti vyplývajúce mu ako žiadateľovi

o azyl zo zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle, ako aj ostatných právnych noriem spojených s azylovou
procedúrou, pričom utiekol z územia Slovenskej republiky do Talianska a následne do Belgicka. Odporca
usúdil, že navrhovateľ svojou žiadosťou o azyl na území SR má snahu o legalizáciu pobytu na území
SR a jednak má snahu dostať sa do azylového tábora, kde má voľný režim pohybu žiadateľa o azyl a
tento voľný režim by vzápätí využil na útek. Po zhodnotení dôkaznej situácie podľa odporcu reálne riziko

úteku účastníka konania v konaní o udelení azylu trvá a existuje dôvodné podozrenie, že navrhovateľ
sa opäť pokúsi o útek z územia SR.

Na základe uvedeného odporca rozhodol o zaistení navrhovateľa na účel zistenia tých skutočností, na
ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä
ak existuje riziko jeho úteku.Navrhovateľ napadol rozsudok krajského súdu z dôvodov, že krajský súd neúplne zistil skutkový stav
veci, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

K námietke navrhovateľa, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, nakoľko jeho pozbavenie osobnej slobody je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f)
Dohovoru považuje odvolací súd za dôležité uviesť, že uvedenú námietku vyhodnotil odvolací súd ako
nedôvodnú.

Zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania, ktoré smeruje k prieskumu správneho

konania vyplýva, že administratívny spis je obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokladá
jeho priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v dobe rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom
platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne rozhodnutie musia byť podložené obsahom
administratívneho spisu - v opačnom prípade by bolo správne rozhodnutie, ktoré vzišlo za takéhoto
konania nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov. Ďalšie zisťovanie skutkového stavu veci až v
konaní pred súdom nie je vylúčené (§ 250i ods. 1 OSP), pretože súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné

na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

Pokiaľ však krajský súd vychádzal pri rozhodovaní iba z obsahu administratívneho spisu, nemožno
takémuto postupu principiálne nič vytknúť. Navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku krajského súdu
namietal, že v danej právnej veci rozhodnutie odporcu je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru,
pretože jeho zaistenie závisí na tom, z akých dôvodov opustil svoju domovskú krajinu.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno
pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným
zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému
vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa čl. 31 Dohovoru o právnom postavení utečencov (vyhláseného pod č. 319/1995 Z.z.) sa zmluvné

štáty zaviazali, že za predpokladu, že utečenci, ktorí vstúpili na ich územie alebo sa na ňom nachádzajú
bez povolenia sa sami bezodkladne prihlásia a preukážu dostatočný dôvod na svoj nezákonný vstup
alebo prítomnosť, nebudú ich štáty trestne stíhať pre nezákonný vstup alebo pre prítomnosť utečencov,
ktorí prichádzajú priamo z územia, kde ich život alebo ich sloboda boli ohrozené podľa článku 1 tohto
dohovoru (ods. 1). Rovnako sa zmluvné štáty zaviazali, že „nebudú na pohyb takýchto utečencov

uplatňovať iné obmedzenia, než sú nevyhnutné, a takéto obmedzenia budú uplatňovať iba dovtedy, kým
sa ich postavenie v štáte neupraví alebo kým nedostanú povolenie na vstup do iného štátu. Zmluvné
štátyposkytnútakýmtoutečencomprimeranúlehotuavšetkypotrebnéprostriedkynazískaniepovolenia
na vstup do iného štátu.“ (ods. 2).

V zmysle odporúčania Rady Európy [Odporúčanie Rady ministrov Rec(2003)5 zo 16.04.2003] sa

zaistenie žiadateľov o azyl má okrem iného uskutočniť iba po dôkladnom preskúmaní jeho nevyhnutnosti
v každom jednotlivom prípade a obmedzenie osobnej slobody (org. measure of detention) žiadateľov
o azyl má byť pravidelne preskúmavané súdom v súlade s čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (bod 4 a 5).

Podľa názoru odvolacieho súdu štáty majú nepopierateľné suverénne právo kontrolovať vstup cudzincov

a ich pobyt na svojom území. Nevyhnutnou súčasťou tohto práva je oprávnenie štátov zadržať
potenciálnych imigrantov. Ich zadržanie môže byť zlučiteľné s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru. Dokiaľ štát
nepovolí vstup na svoje územie, je takýto vstup nepovolený v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru a
zadržanie osoby, ktorá si praje na územie štátu vstúpiť (pričom potrebuje na to príslušné povolenie, ktoré
ešte nemá), môže byť považované za realizované preto, aby sa „zabránilo jej nepovolenému vstupu na

územie štátu“.

Možno preto konštatovať, že zaistenie sťažovateľa je ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 1 písm. f/
Dohovoru.

Prípady pozbavenia slobody v zásade vyžadujú, aby bola periodicky kontrolovaná ospravedlniteľnosť
ich ďalšieho trvania. Účelom čl. 5 ods. 4 Dohovoru je umožniť osobe pozbavenej slobody domáhať

sa toho, aby súd preskúmal, či toto pozbavenie slobody je zákonné. Vzhľadom na to, že naplneniepodmienok ustanovených zákonom sa v čase vyvíja (najmä pokiaľ ide o existenciu relevantných a
dostatočných dôvodov pozbavenia slobody), mala by byť zaistená možnosť domáhať sa takej kontroly
opakovane v určitých primeraných intervaloch. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva čl. 5 ods.

4 Dohovoru zakotvuje procesnú záruku najmä proti pokračovaniu pozbavenia slobody, ktoré - hoci
bolo pôvodne nariadené zákonným spôsobom - sa potom mohlo stať nezákonným a stratiť akékoľvek
opodstatnenie. Požiadavky na urýchlené rozhodovanie o pozbavení slobody a na periodickú súdnu
kontrolu v primeraných intervaloch majú svoje opodstatnenie v tom, že zabezpečujú, aby zadržaná
osoba nemusela byť vystavená nebezpečenstvu, že zostane zadržovanou aj dlho po tom, ako jej

pozbavenie slobody prestalo byť ospravedlniteľné (Shishkov proti Bulharsku z 09.01.2003, § 88).

Podobne možno smerom k už vymedzeným požiadavkám z čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru poukázať na
ďalšie rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, napríklad na Saadi proti Spojenému kráľovstvu,
rozsudok Veľkej komory, 29.01.2008, č. 13229/03 (najmä § 45), Amuur proti Francúzsku, rozsudok,
25.06.1996, č. 19776/92 (najmä § 43), Abdolkhani a Karimnia proti Turecku, rozsudok, 22.09.2009, č.
30471/08, či Z.N.S. proti Turecku, rozsudok, 19.01.2010, č. 21896/08 (najmä § 56 a § 63).

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky
prednosť pre zákonmi Slovenskej republiky, možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu
ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby
sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o
vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo

byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné.

Teda, aby bolo pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom
stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené
súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody
navrhovateľa.

Napadnutérozhodnutie,ktorýmodporcapodľa§88aods.1písm.b/zákonaopobytecudzincovrozhodol
o zaistení navrhovateľa na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie
azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku je vzhľadom na
vyššie uvedené možno považovať podľa odvolacieho súdu za riadne odôvodnené v zmysle § 47 ods.
3 zákona č. 71/1967 Zb.

Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/94/2010 vyplýva, že správny orgán
musí v odôvodnení rozhodnutia opísať predmet konania, poukázať na skutkové zistenia, uviesť dôkazy,
z ktorých vychádzal a ako sa vyporiadal s návrhmi na vykonanie dôkazov zo strany účastníkov,
prípadne s ich námietkami k vykonaným dôkazom. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odporcu
tieto atribúty spĺňa. Je nesporné, že odporca pri rozhodovaní o zaistení prihliadol aj na tzv. „návratovú

smernicu“ (smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch
v členských štátoch pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkoch tretích krajín).

Článok 15 smernice ustanovuje, kedy je možné zaistiť cudzinca, voči ktorému prebieha konanie o
návrate a to bez ohľadu na to, či bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení, uložený trest
vyhostenia, či sa tak stalo za účelom readmisie, prípadne na účely výkonu prevozu podľa osobitného

zákona. Uvedený článok sa vzťahuje na zaistenie cudzinca bez ohľadu na účel zaistenia. V článku 15
smernice sú uvedené len dva dôvody zaistenia existencia rizika úteku alebo vyhýbanie sa, či bránenie
procesu prípravy návratu alebo odsunu.

Toto ustanovenie je v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora povinný dodržiavať aj
odporca. Z rozhodnutia odporcu je zrejmé, že odporca objasnil v čom vidí existenciu rizika úteku

navrhovateľa.

V zmysle článku 15 ods. 1 smernice môžu členské štáty zaistiť iba štátneho príslušníka tretej krajiny, o
ktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo o výkone vyhostenia, najmä
v prípadoch kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo sa štátny príslušník tretej krajiny vyhýba príprave
návratu, či uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťažuje. K zaisteniu je možné prikročiť len vtedy,

pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade uplatnené iné dostatočne účinné avšak miernejšie opatrenia.Odporca sa zaoberal možnosťou uloženia miernejších opatrení po zistení, že navrhovateľ nemá na
území Slovenskej republiky žiadne rodinné väzby, nemá dostatočné finančné prostriedky, nemá na
území Slovenskej republiky rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie, nebola mu

uložená povinnosť v zmysle § 89 zákona.

Z obsahu administratívneho spisu odporcu je zrejmé, že odporca pri rozhodovaní o zaistení
navrhovateľa vychádzal z dôkazných prostriedkov - z informácie o Dublinskom transfere č. p.: PPZ-
HCP-OCP1-2014/000997-022, zo zápisníc o vyjadrení účastníka konania, z výsledkov lustrácie v
informačných systémoch MV SR a z rozhodnutia Migračného úradu MV SR zo dňa 28.6.2006, kedy

bolo konanie vo veci udelenia azylu na území Slovenskej republiky podľa § 19 ods. 1 písm. f/ zákona
o azyle zastavené.

Podľa § 4 ods. 6 zákona o azyle cudzinec, ktorý nie je žiadateľom, ale je vrátený na územie Slovenskej
republiky z dôvodu, že na konanie o udelenie azylu je príslušná Slovenská republika, považuje sa za
žiadateľa okrem cudzinca, ktorého žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky bola už v
minulosti zamietnutá ako neprípustná alebo ako zjavne neopodstatnená alebo ktorému sa neudelil azyl;

konanie o udelenie azylu sa začína vstupom cudzinca na územie Slovenskej republiky.

Podľa odvolacieho súdu odporca sa v konaní o zaistení navrhovateľa, ktorý bol v postavení žiadateľa
o azyl dôsledne riadil zákonom o pobyte cudzincov (§ 88a ods. 1 písm. b/ zákon o pobyte cudzincov),
ako aj Smernicou Európskeho parlamentu a rady 2013/33/EÚ z 26.06.2013, ktorou sa stanovujú normy
pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu. Odporca dôsledne aplikoval závery rozhodnutia

Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 30.05.2013 (vec Mehmet Arslan proti Polícia ČR, C-534/11,
dostupný na http://curia.europa.eu; ďalej len vec A), z ktorého vyplýva, že pokiaľ cudzinec zaistený podľa
zákona o pobyte cudzincov požiada o udelenie medzinárodnej ochrany, pokiaľ je táto žiadosť podaná
účelovo (slovami Súdneho dvora „iba s cieľom pozdržať alebo zmariť výkon rozhodnutia o navrátení“) a
pokračovanie zaistenia je naďalej objektívne nutné, je možné takéhoto cudzinca ponechať v zaistení.

Obmedzenie osobnej slobody žiadateľov o azyl nevylučuje ani medzinárodné azylové právo, hoci
všeobecne stanovuje zásadu, podľa ktorej nie je možné na utečencov (žiadateľov o azyl) nahliadať ako
na neoprávnene pobývajúce osoby a je treba im priznať(okrem iného) právo na slobodu pohybu na
území krajiny, v ktorej sa nachádzajú (pozri čl. 26, 31 a 32 Dohovoru o právnom postavení utečencov
z roku 1951; ďalej len „Ženevská konvencia“).

Zároveň Súdny dvor v predmetnej veci zdôraznil, že členské štáty musia mať možnosť zabrániť tomu,
abyzaistenýcudzinecpodanímžiadostioazylautomatickydosiaholprepusteniezozaistenia,inakbybol
narušený zmysel návratovej smernice, ktorým je účinné navrátenie štátnych príslušníkov tretích krajín,
ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území (bod 60 rozsudku vo veci A.).

Ustanovenie § 88a ods. 1 písm. b/ zákona, ktoré odporca aplikoval na uvedený prípad totiž umožňuje

zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, a to na základe presne špecifikovaných dôvodov, ktoré plne
korešpondujú s požiadavkami Európskej únie na zaisťovanie takejto kategórie cudzincov, v konkrétnom
prípade žiadateľa o azyl, ktorý bol vrátený na územie Slovenskej republiky z dôvodu, že na konanie o
udelenie azylu je príslušná Slovenská republika.

Dôvod pre zaistenie navrhovateľa teda spočíval v tom, že zaistenie je nutné na zistenie tých skutočností,

naktorýchjezaloženájehožiadosťoudelenieazylu,ktorébybezzaistenianebolomožnézískať,pretože
v prípade navrhovateľa existuje riziko jeho úteku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval odvolacie námietky navrhovateľa za nedôvodné a
nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Nezistil ani žiadne pochybenie v
postupe odporcu ani krajského súdu. Krajský súd sa vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa

uvedenými v opravnom prostriedku, doplňujúce stanovisko k námietkam navrhovateľa, s ktorými sa
krajský súd podrobnejšie nezaoberal je podrobne uvedené v stanovisku najvyššieho súdu.

K námietke navrhovateľa, že krajský súd sa niektorými námietkami zaoberal v rámci neformálneho
stanoviska, hoci OSP neupravuje pojem „neformálne stanovisko“, odvolací súd uvádza, že zo strany
krajského súdu došlo k formálnej nepresnosti, ktorá však nemala vplyv na jeho správny záver o

zákonnosti napadnutého rozhodnutia odporcu.Vzhľadom k tomu, že sa krajský súd vysporiadal s uplatnenými námietkami navrhovateľa (na ich
vyhodnotenie pre ich správnosť odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku
krajského súdu) a dopĺňa ich o stanovisko vyššie uvedené, bolo možné vyvodiť záver, že rozhodnutie

odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, bolo potrebné
považovať za rozhodnutie vydané v súlade so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie
potvrdil.

Odvolací súd sa s právnym záverom uvedeným v jeho rozsudku stotožnil, námietkam navrhovateľa aj
po zaujatí stanoviska k tým námietkam, ktorým nevenoval krajský súd potrebnú pozornosť nevyhovel

a dospel k záveru, že tieto však neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a
preto rozsudok krajského súdu podľa § 219 OSP v spojení s § 246c OSP ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 OSP
v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP tak, že navrhovateľovi, ako neúspešnému účastníkovi
konania trovy odvolacieho konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.