Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. marec 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 4Co/162/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212219893
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Matyóová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212219893.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Matyóovej a členov senátu
Mgr. Adriany Némethovej a JUDr. Jána Bernáta, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so
sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní

navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 16.05.2014, č. k. 10C/319/2012-70,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi náhradu trov
konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 4 odsek 1 písmeno a/ bod 1., § 9 odsek 1, odsek 2, § 17 odsek
1, odsek 2, § 19 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, ako i ustanovenia § 41 odsek 1, odsek 2 písmeno d/, písmeno d/, § 44 odsek 2 zákona č.
233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len

„Exekučný poriadok“) a ustanovenia § 45 odsek 1, odsek 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní v znení neskorších predpisov. Navrhovateľ sa svojím návrhom voči odporcovi domáhal náhrady
majetkovej škody v sume 125 eur a nemajetkovej ujmy v sume 344,83 eur, z dôvodu, že Okresný súd
Komárno v exekučnej veci EX 13637/2011 viac ako 187 dní nerozhodol o návrhu na udelenie poverenia
pre súdneho exekútora. Na základe vykonaného dokazovania, mal zo spisu Okresného súdu Komárno,
sp. zn. 10Er/1023/2010 preukázané, že žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia na začatie

exekúcie bola podaná na súd 26.11.2010 a uznesením Okresného súdu Komárno zo dňa 03.02.2011
bola právoplatne zamietnutá. Následne exekučný súd exekúciu uznesením zo dňa 18.11.2011 zastavil.
K námietke premlčania uviedol, že žiadosť o udelenie poverenia bola exekučnému súdu doručená
26.11.2010, exekučný súd o nej rozhodol 03.02.2011 a žiadosť navrhovateľa o predbežné prerokovanie
nároku bola odporcovi doručená 23.04.2012, a preto mal za to, že námietka premlčania nebola dôvodná.
K predbežnému prerokovaniu nároku na náhradu škody poukázal na to, že v zmysle vyjadrenia odporcu

mu boli dňa 23.04.2012 doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.
Dňa 27.09.2012 bol súdu doručený návrh vo veci samej a teda nebol podaný po uplynutí 6 mesačnej
lehoty ale skôr, avšak poukázal na to, že je nepochybné, že ku dňu rozhodovaniu súdu vo veci samej,
rozsudkom vyhláseným na pojednávaní dňa 16.05.2014, lehota 6 mesiacov už uplynula.
Dospel k názoru, že o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebolo
rozhodnuté v zákonom stanovenej 15 dňovej lehote, no nie každé nedodržanie zákonnej lehoty sa

automaticky považuje za porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Poukázal
na názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom
ustanovených lehotách (IV. ÚS 471/2012-75). Exekučným titulom v exekúcii bol rozhodcovský rozsudok
a s poukazom na ustanovenie § 45 odsek 1, odsek 2 zákona č. 244/2002 Z. z. aj bez návrhu zastaví súd

exekučné konanie v prípade, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Lehota
15 dní na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia uvedená v § 44 odsek 2 v spojení s § 41
odsek 2 písmeno d/ Exekučného poriadku v znení do 01.06.2011 je extrémne krátka na to, aby exekučný
súd predložený rozhodcovský rozsudok náležite preskúmal z hľadiska formálnych a materiálnych

predpokladov vedenia exekúcie a spôsobilosti exekučného titulu. Uviedol, že postup exekučného súdu
vzhľadom na osobitný charakter exekučného konania, ako aj vzhľadom na pomerne zanedbateľnú dĺžku
omeškania exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, nie je možné považovať za nesprávny úradný postup. V záujme hospodárnosti konania sa
ďalším predpokladom, ktorým je existencia škody, vôbec nezaoberal. Splnený nemohol byť ani posledný
predpoklad, ktorým je príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, pretože

nesprávny úradný postup zistený nebol. Uviedol, že znalecký posudok č. 1/2013 a č. 1/2014, ktorý si v
priebehu konania dal vypracovať navrhovateľ, a ktoré tým pádom majú charakter na úrovni listiny ako
dôkazného prostriedku, boli pre súdenú vec bez väčšieho významu a ďalší znalecký posudok č. 1/2014
pre súdenú vec nie je dôležitým prostriedkom, pretože predpoklad škody je bezpredmetný vzhľadom
na skutočnosť, že v konaní neboli preukázané zostávajúce dva predpoklady nároku na náhradu škody

nesprávnym úradným postupom.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 odsek 1 OSP tak, že odporcovi úspešnému v konaní nepriznal
náhradu trov konania, pretože mu žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia

a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvého stupňa svojim postupom
odňal možnosť účastníkovi konania konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.

V odôvodnení odvolania namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“
novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. V právnom
štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po

tom, čo došlo k založeniu zodpovednosti právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto
neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má za dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ustanovením § 9 odsek 1
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona

č. 412/2012 Z. z., súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity,
čo je neprípustné. Uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol
stav právnej neistoty. Zákonodarca v danom prípade vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej
neistoty určením zákonnej lehoty, exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona
nemal oprávnenie, a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného

práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie
totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu ale len súdu exekučného. Ďalej
poukázal na to, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a
je jeho povinnosťou aplikovať platné právo, a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym
aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami úplne

neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu,
ktorý uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vznikajú aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale
dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy. Taktiež
Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Keďže súd, ale

ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, nedostatok takýchto
opatrení nemôže byť dávaný za vinu navrhovateľovi a to v takej forme, že on nepresadzoval vydanie
poverenia zákonnými možnosťami. Uviedol, že nechápe, aký môže mať na výsledok konania dopad
skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom a išlo o prejavnesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania
nesúviseli.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 odsek 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
navrhovateľa (§ 212 odsek 1 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konania, ktoré mu
predchádzali. Odvolanie navrhovateľa prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214

odsek 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia, pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156
odsek 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa § 219 odsek 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 odsek 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na ustanovenie § 212 odsek 1 OSP, pri posudzovaní predmetnej veci sa odvolací súd
zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvého

stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy
125 eur z titulu náhrady škody a sumy 344,83 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, vzniknutých mu v dôsledku

nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn.
10Er/1023/2010. Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15 dňovej
lehote, v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, pretože k vydaniu rozhodnutia došlo s omeškaním viac ako 187 dní a vykonaním

úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok, keď exekučný súd vykonal opätovné posúdenie
práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti istiny, čím vytvoril stav zakladajúci reálnu vymožiteľnosť
istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia

príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich
predpokladov pre vznik škody. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom
škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu
príčiny a následku.

Z obsahu Okresného súdu Komárno sp. zn. 10Er/1023/2010 vyplýva, že exekučnému súdu bola dňa
26.11.2010 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnej W. T., o vymoženie 787,99
eur s príslušenstvom, na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
zo dňa 10.06.2010, sp. zn. SR 04652/10. Uznesením Okresný súd Komárno zo dňa 03.02.2011, č.

k. 10Er/1023/2010-13, právoplatným dňa 26.02.2011, zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia a uznesením zo dňa 18.11.2011, č. k. 10Er/1023/2010-23, ktoré nadobudlo právoplatnosť
06.04.2012, exekučné konanie zastavil.
Podľa navrhovateľa takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu,
keď k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo až po uplynutí zákonnej 15

dňovej lehoty s časovým oneskorením viac ako 187 dní, ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť
veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.

Podľa § 44 odsek 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.05.2011 (v čase začatia exekučného
konania), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie

exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul
podľa § 41 odsek 2 písmeno c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného tituluso zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto
uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že z vyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že 15 dňová lehota
oddoručeniažiadostiexekútora,sapreexekučnýsúdvzťahovalalennavydaniepoverenianavykonanie
exekúcie. Pokiaľ by však bol úmysel zákonodarcu, aby bola 15 dňová lehota i na rozhodnutie, ktorým sa
zamietne žiadosť o udelenie poverenia, bol by to explicitne zakotvil spôsobom, ako v niektorých ďalších
ustanoveniach Exekučného poriadku (§ 44 odsek 8, § 50 odsek 2). Zo strany exekučného súdu tak

nedošlo k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, pretože po doručení
žiadosti o udelenie poverenia (26.11.2010), po náležitom preskúmaní, vo veci rozhodol (03.02.2011) po
69dňoch(nie187dní,akouvádzalnavrhovateľ),sohľadomnaokolnostidanejveci,nemožnovzhliadnuť
žiadne prieťahy.

Správne preto súd prvého stupňa zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver, t.

j. po preskúmaní podmienok potrebných k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, nezistil naplnenie ani
jednej z nich.

K námietkam navrhovateľa, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom odvolací súd udáva, že po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu

konania podľa § 221 odsek 1 písmeno f/ OSP nezistil. V predmetnej veci sa pojednávania (16.05.2014)
právny zástupca navrhovateľa zúčastnil. K ďalším námietkam navrhovateľa, že rozhodnutie nebolo
vydané v zákonom ustanovenej lehote odvolací súd poukazuje už na vyššie uvedené zistené skutočnosti
súdom prvého stupňa, z ktorých jednoznačne vyplýva skutočnosť, že exekučný súd rozhodol o
zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na 69. deň od doručenia žiadosti, preto

odvolací súd konštatuje, že k rozhodnutiu došlo v primeranej lehote a teda k stavu právnej neistoty
namietaného navrhovateľom ani nemohlo dôjsť. Keďže navyše predmetné exekučné konanie bolo
následne právoplatne zastavené z dôvodu, že navrhovateľ nedisponoval spôsobilým exekučným
titulom, nemohlo dôjsť ku vzniku akejkoľvek škody oprávneného pre samotnú nemožnosť realizácie
exekúcie. Taktiež i ďalšie skutočnosti, namietané navrhovateľom v jeho odvolaní sú bez právneho

významu. Čo sa týka námietok navrhovateľa k aplikácii právnej úpravy § 9 odsek 2 zákona č.
514/2003 Z. z. odvolací súd udáva, že v tomto prípade nemôže ísť o nesprávnosť rozhodnutia, keďže
súd prvého stupňa citoval právny predpis v znení účinnom do 01.01.2013.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, preto ako vecne

správny, podľa § 219 odsek 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 odsek 1 v spojení s § 142
odsek 1 a § 151 odsek 1 veta prvá OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania

nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.