Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. marec 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/109/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210851
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5612210851.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátevzloženízpredsedníčkysenátuJUDr.AmáliePaulerovej

ačlenovsenátuJUDr.RóbertaUrbanaaJUDr.ErikaVarguvprávnejvecinavrhovateľa:POHOTOVOSŤ,
s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou
Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom v Bratislave, ul. Gr?sslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika -
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Liptovský Mikuláš č. k. 10C/263/2012-78 zo dňa 3.10.2014, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uložiť odporcovi zaplatenia majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej navrhovateľovi tvrdeným
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Liptovský Mikuláš. Nesprávnosť
postupu mala spočívať v okolnosti, že exekučný súd nerozhodol v zákonnej lehote o žiadosti súdneho
exekútora na vydanie poverenia v exekučnej veci (navrhovateľa ako oprávneného) vedenej súdnym
exekútorom pod sp. zn. Ex 10031/2008.

Konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal naplnenie atribútov zodpovednostného vzťahu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom exekučného súdu. Predovšetkým neuniesol dôkazné
bremeno vo vzťahu k primárnemu definičnému znaku predmetného zodpovednostného vzťahu a to
nesprávnemu úradnému postupu. Tvrdenie navrhovateľa o omeškaní exekučného súdu s rozhodnutím
o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia (o viac ako 6 mesiacov) nie je pravdivé. Z
vykonaného dokazovania totiž podľa prvostupňového súdu jednoznačne vyplynulo, že k vydaniu

poverenia došlo v zákonom stanovenej lehote. Žiadosť o udelenie poverenia bola exekučnému súdu
doručená 1.12.2008, k vydaniu poverenia došlo 15.12.2008.

V danej spojitosti okresný súd poznamenal, že zámerom zákonom stanovenej lehoty na vydanie
poverenia v trvaní 15 dní bolo zefektívnenie exekučného konania a snaha dosiahnuť, aby poverenie
na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu. Uvedená lehota je pre súd
záväzná len do tej miery, ak by jej nedodržanie mohlo byť označované za zbytočný prieťah. Ide o

ideálnu predstavu zákonodarcu o dobe potrebnej na to, aby sa poverenie mohlo vydať. Pre záver o
zbytočných prieťahoch exekučného súdu však nestačí len samotné prekročenie pätnásťdňovej lehoty,
ale aj naplnenie ďalších relevantných okolností prípadu. Medzi takéto okolnosti patrí správanie sa
oprávneného, jeho súčinnosť, iné procesné prekážky, vrátane ďalšieho priebehu konania, postupuexekútora a exekučného súdu. Tomu zodpovedá aj novelizovaná úprava ustanovenia § 9 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá už
explicitne zakotvila aj požiadavku posúdenia nesprávneho úradného postupu v závislosti od výsledkov

právoplatných rozhodnutí označených súdov, alebo vybavenia sťažnosti na prieťahy, prípadne žiadosti
o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy.

Prvostupňový súd sa zaoberal aj posúdením podmienky resp. kategórie rýchlosti konania, ktorá je
jednou z podmienok spravodlivého procesu v širšom zmysle slova. Príliš dlhé konanie ohrozuje jeho

účinnosť, pričom pomalá spravodlivosť je považovaná za odmietnutú spravodlivosť. Rýchlosť však
neznamená prenáhlenosť, v tom zmysle, aby tým neutrpela kvalita rozhodovania. Rýchlosť nesmie
ísť na úkor riadneho výkonu spravodlivosti a rešpektovania ostatných základných princípov konania
(rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu Neumeister v. Rakúsko zo dňa 27. 12.
1968). V rozhodnutí vo veci Bodaerdd v. Belgicko zo dňa 22. 10. 1992 Európsky súd pre ľudské práva v
Štrasburgu uviedol, že článok 6 Dohovoru predpisuje rýchlosť súdneho konania, ale súčasne zakotvuje

všeobecnejší princíp riadneho výkonu spravodlivosti. Dohovor taktiež ráta s tým, že konanie sa nemá
príliš unáhliť. Nadväzne, bolo elementárnou povinnosťou exekučného súdu náležite skúmať podmienky
vydania poverenia, s čím je spojené plynutie času.
Za významné v predmetnej spojitosti považoval i skutočnosť, že aplikácia komunitárneho práva v
oblasti noriem na ochranu spotrebiteľa predstavovala prelomenie predchádzajúcej súdnej praxe aj v

oblasti exekučného konania. Osobitne v období pred legislatívnymi zmenami exekučného poriadku,
smerujúcimi k úplnej transpozícii smerníc európskeho práva. Navrhovateľ, ktorý poukazoval na zásah
do svojich podnikateľských aktivít, sa práve v ich dôsledku stal centrom pozornosti ochrany spotrebiteľa
v Slovenskej republike, ako aj na úrovni príslušných orgánov Európskej únie. Podmienky poskytovania
úverov, na základe ktorých boli vydávané exekučné tituly predstavujúce rozhodcovské rozsudky, boli

kvalifikované ako neprijateľné podmienky. Z tohto aspektu okresný súd poukázal na rozhodnutie
Európskeho súdneho dvora, ktorý vo svojom rozhodnutí Asturcom Telecomunicaciones C-40/08
zdôraznil povinnosť súdu ex offo skúmať neprijateľné podmienky aj bez námietky účastníka konania.
S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany predpokladaný Smernicou 93/13, Súdny dvor viackrát zdôraznil,
že nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba

pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Osobitne prvostupňový súd
zdôraznil uznesenie Európskeho súdneho dvora v Luxemburgu vo veci práve samotného navrhovateľa
proti Ivete Korčkovskej, vec C-76/10, v rámci ktorého rozhodnutia ESD vo vzťahu k navrhovateľovi
rozhodol tak, že vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného
rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa, uložil povinnosť aj bez návrhu posúdiť

nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom
a uplatnenej v tomto rozhodnutí, ak tento súd má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie
o právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže vykonať takéto
posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva.

V kontexte uvedeného bolo povinnosťou exekučného súdu postupovať v súlade s judikatúrou
komunitárneho práva, v dôsledku čoho objektívne nemohlo dôjsť k dodržaniu zákonom stanovenej
lehoty na vydanie poverenia. Dodržanie uvedenej zákonom stanovenej lehoty totiž nemohlo byť na úkor
riadneho výkonu spravodlivosti, rešpektovania základných princípov konania, najmä kompenzovania
nerovného stavu medzi spotrebiteľom a dodávateľom služby (posudzovaním nekalých podmienok

zmluvy).

Napokon, okresný súd poukázal i na okolnosť, že finálna legislatívna úprava ustanovenia § 44 ods. 2
zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, aktuálne už vyňala vykonateľné
rozhodnutia rozhodcovských súdov zo zákonom stanovenej pätnásťdňovej lehoty na vydanie poverenia

od doručenia žiadosti súdneho exekútora. K uvedenému došlo práve v dôsledku správania sa
podnikateľských subjektov, teda aj navrhovateľa, predstavujúceho nerešpektovanie noriem na ochranu
spotrebiteľa. Záverom prvostupňový súd konštatoval, že prehliadnuť nie je možné ani množstvo žalôb
rovnakého typu podaných navrhovateľom na súd bez preukázania legitimácie a hodnotového výkladu
práva. Uplatnený nárok navrhovateľa je vykonštruovaným nárokom obsahujúcim nepravdivé tvrdenia,

preto je výkon takéhoto práva i v rozpore s dobrými mravmi.

O náhrade trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že procesne úspešnému
odporcovi náhradu trov nepriznal, nakoľko tento si ich nevyčíslil a z obsahu spisu ani nevyplýva ich vznik.Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ a domáhal sa zrušenia napadnutého rozhodnutia
a vrátenia veci na nové prejednanie. Poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho konania

zahŕňajúceho právo na kontradiktórne konanie a v danej spojitosti súdu vytýkal, že on ( navrhovateľ )
nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť vyjadriť sa k týmto dôkazom, ako
i tvrdeniam odporcu a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Za takejto situácie
došlo podľa odvolateľa k degradácii zásady kontradiktórnosti konania.
Namietal, že súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď

ignoroval predloženú žiadosť o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Vychádzal z mylného
skutkového stavu, bez oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti a nesprávne
aplikoval § 101 ods. 2 O. s. p., v dôsledku čoho viedol pojednávanie, na ktorom za neprítomnosti
navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ trvá na osobnej
účasti právneho zástupcu na pojednávaní. Zároveň však odvolateľ prvostupňovému súdu vytýka, že
nemohol rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Pokiaľ totiž podľa odvolateľa vnútroštátny súd dospel

(na základe dokazovania, ktorého obsah, rozsah si bez akéhokoľvek dôvodu určil sám) k záveru, že
existuje okolnosť brániaca vydať pre navrhovateľa pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom
informovaťúčastníkovkonaniavsporeaumožniťim,abysaktomukontradiktórnevyjadrili.Upozornil,že
okresný súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Osobitne zdôraznil, že pokiaľ odporca

nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu, mal súd rozhodnúť
o návrhu rozsudkom pre zmeškanie. Taktiež označil meritórne rozhodnutie za predčasné z dôvodu,
že konajúci súd nevyčkal právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, proti
ktorému podáva (tiež) odvolanie. Na inom mieste okresnému súdu (zároveň) vytkol, že bol povinný o
návrhu na prerušenie rozhodnúť.

Navrhovateľ (opakovane) poukázal na svoje tvrdenia o tom, že konajúceho sudcu, bolo potrebné z
rozhodovania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané
v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je

v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania
práva na nestranný súd.
Vo vzťahu k vecnému posúdeniu uplatneného nároku odvolateľ vytýkal súdu prvého stupňa viacero
omylov, z ktorých „príkladmo“ uviedol konštatovanie súdu, že navrhovateľom namietané lehoty na
vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odvolaní prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Za

významné považoval nie len skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia rozhodol, ale
i momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi doručil.
Podľa navrhovateľa okresný súd v spojitosti s uplatnenou majetkovou škodou ignoroval všetky
tvrdenia o jej vznik z titulu udržiavania a správy informačného systému, výdajov na administratívne
spracovanie textov urgencií, publikačných výdajov spojených s vyhotovením urgencií a poštovných a

telekomunikačnýchvýdajov.Vtejtočastipovažujerozhodnutiesúduzanepreskúmateľnéprenedostatok
dôvodov. Nie je totiž podľa odvolateľa z odôvodnenia rozsudku zrejmé, akou úvahou súd dospel
k jednoznačnému presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Nakoľko je skutkový základ
danej veci jedinečný, považuje navrhovateľ za neakceptovateľný stav, keď súd svoje rozhodnutie
odôvodní úplne rovnakými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach, v rámci ktorých vystupuje identický

navrhovateľ a odporca.
Odvolateľ tiež nesúhlasí s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti zapríčinil dlžník
- povinný. Dlžník totiž nemôže byť zaťažený plnením náhrady nákladov tam, kde tieto vznikli z iného
právneho titulu, než je výkon exekúcie pre nezaplatenie pohľadávky veriteľovi. Pravým právnym titulom
v danej veci je nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť.

Zopakoval, že nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady z dôvodov nutnosti ochrany
osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií. V konaní pred súdom však navrhovateľ
hodlal prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil, predložiť dôkaz o výške
majetkovej škody, súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, navyše
množstvo dôkazov vzniklo po podaní žaloby, pretože aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Na

inom mieste ale odvolateľ argumentuje, že v konaní predložil ako dôkaz znalecký posudok č. 1/2014,
ktorý jednoznačne preukazuje negatívny dopad nesprávneho úradného postupu na majetkovú sféru
navrhovateľa.V spojitosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou podľa odvolateľa súd vôbec nevysvetlil, prečo
nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Rozhodnutie prvostupňového súdu preto považuje navrhovateľ za vnútorne rozporné, nakoľko súd

na jednej strane zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote, pričom pre túto
nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadny objektívny udržateľný, ospravedlňujúci dôvod,
na druhej strane však porušenie práva nekonštatoval a svoje rozhodnutie nevysvetlil. Namiesto toho
súd analyzuje okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia a tieto okolnosti vydal za odôvodnenie svojho
rozhodnutia

Odporca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník konania (§ 201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
vec v rozsahu vymedzenom v ustanovení § 212 ods. 1,2 písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho

pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok
ako vecne správny podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. potvrdil.

Vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo
byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada

kontradiktórnosti predovšetkým pojmovo však predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom
realizácie procesných práv účastníkov súdneho konania je pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný a svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní - sa
o ich bezprostredné naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil
vykonávania dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu sa

vyjadriť a bol by poučený (aj) o predbežnom právnom posúdení - § 118 ods. 2 O.s.p.). V tejto súvislosti
sú potom ďalšie tvrdenia i námietky navrhovateľa dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a
porušenia zásady kontradiktórnosti bezpredmetné.
Z obsahu spisu tiež vyplýva, že zároveň s predvolaním na pojednávanie bolo právnemu zástupcovi
navrhovateľa doručené (dňa 10.4.2014 - č.l. 32 spisu) i vyjadrenie odporcu vo veci samej. Tým je

vyvrátená zásadná odvolacia námietka navrhovateľa o tom, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam
odporcu.
Dňa 24.9.2014 navrhovateľ doručil elektronickým podaním „Návrh na zrušenie nariadeného
pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásad nestrannosti súdu a sudcu“, obsahom ktorého
podania ho bola žiadosť o odročenie pojednávania s poukazom na ústavnú žiadosť navrhovateľa

smerujúcu voči rozhodnutiu Krajského súdu v Žiline o nevylúčení sudcov OS Liptovský Mikuláš v
predmetnej veci. Okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako nie dôležitý (§
119 ods. 1 O.s.p.), ako to tiež zodpovedá ďalej rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení
navrhovateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. (v spojení s § 119 O.s.p.)
umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a nadväzne konať i v neprítomnosti

účastníkov konania. Odlišné chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a
zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní. Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti
účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom
(bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada
kontradiktórnosti sporového konania.

Ustanovenie § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. predvída riešenie opísanej procesnej situácie (nesúhlas
súdu s uplatneným dôvodom požadovaného odročenia) oznámením účastníkovi (na jeho elektronickú
adresu), ako súd posúdil návrh na odročenie pojednávania. Okresný súd uvedený postup nevyužil,
uvedené však nie je vadou (§ 212 ods. 3 O.s.p.), ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci samej a v konkrétnostiach (neúčasť odporcu na pojednávaní, navrhovateľovi chronicky známa

protiargumentácia odporcu) posudzovaného prípadu nedosahuje intenzitu potrebnú pre konštatovanie
relevantného porušenia práva účastníka konania.
Identický záver (absencia relevantnej vady konania) platí i vo vzťahu k tvrdeniu navrhovateľa o
predčasnosti meritórneho rozhodnutia z dôvodu, že konajúci súd nevyčkal právoplatnosť rozhodnutia
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Nedôvodnosť predmetného procesného návrhu je

aktuálne potvrdená už i rozhodnutím odvolacieho súdu (10Co 110/2015). Nemožno v danej
spojitosti nespomenúť, že odvolateľ v rozpore s opísanou odvolacou námietkou (nesprávne) súčasne
prvostupňovému súdu vytýka i skutočnosť, že bol povinný o návrhu na prerušenie konania osobitne
rozhodnúť (čo však okresný súd vykonal).Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonná sudkyňa (správne) postupovala v
intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jej nevylúčení. Odvolateľ v návrhu na odročenie

pojednávaniaanivposudzovanomodvolaníneuviedolžiadneiné/ďalšieokolnosti,ktorébymalizakladať
jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý záver
o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3
Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej
nestrannosti.

Opomenúť nie je možné ani výsledky aktuálnej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (napr. I.
ÚS 88/2013 z 6.2.2013) vo vzťahu k (neúspešným) ústavným sťažnostiam navrhovateľa v obdobných
prípadoch.

Vnútorne protirečivým je odvolanie v časti, kde navrhovateľ na jednej strane vytýka súdu vykonanie
pojednávania, zároveň však zdôrazňuje, že bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V

súdenej veci je totiž nepochybné, že pojednávanie nariadené bolo. Zároveň je nesprávnou požiadavka
odvolateľa, že v prípade, ak sa odporca k návrhu nevyjadril, mal súd rozhodnúť rozsudkom pre
zmeškanie. Je totiž výlučne vecou procesnej autonómie odporcu, či sa k podanému návrhu vyjadrí a
nadväzne je vecou posúdenia listinných dôkazov konajúcim súdom, či predstavujú podklad pre pozitívne
rozhodnutie o uplatnenom nároku. Samotné nevyjadrenie sa odporcu (odhliadnuc od okolnosti, že v

súdenej veci sa odporca vyjadril) nepochybne bez ďalšieho neznamená povinnosť súdu rozhodnúť pre
zmeškanie.

Vo väzbe na samotné meritórne posúdenie daného prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť
navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími

dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). Je totiž v zjavnom rozpore so skutočným obsahom odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia odvolacia námietka, v zmysle ktorej súd síce zistil, že o návrhu nebo
rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote, napriek tomu však pre túto nečinnosť nenašiel žiaden
objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Nadväzne platí, že odvolací súd nemôže v sporovom/
kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať

namiesto neho odvolacie dôvody, resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom
konania v odvolaní vznesených námietok. Z tohto dôvodu je výlučne na ťarchu navrhovateľa/
odvolateľa skutočnosť, že (nepochybne z dôvodu predkladania enormného množstva typových podaní
navrhovateľom na súdy) v odvolaní rezignoval na konkrétnu úvahu/protiargumentáciu vo vzťahu k
nosnému dôvodu - vydanie poverenia v zákonnej lehote - ktorý (dôvod) viedol okresný súd k zamietnutiu

návrhu.
Z tohto pohľadu je nepostačujúca odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení, že okresný súd pochybil
„keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“. Predovšetkým bez bližšej
konkretizácie o ktoré časové úseky sa má jednať, ide o všeobecnú (nepreskúmateľnú) námietku.
Odhliadnuc od toho však všetky časové údaje tak, ako ich uvádza prvostupňový súd zodpovedajú

skutkovému stavu a vyplývajú z obsahu (kópie) exekučného spisu. Vo vzťahu k námietke, že dôležitým
je nielen skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia rozhodol, ale i momentu, kedy
poverenie súdnemu exekútorovi doručil, odvolací súd dodáva, že táto úvaha neobsahuje žiadne
konkrétne tvrdenia o porušení povinností exekučného súdu pri doručovaní poverenia. Predovšetkým
však nezodpovedá tvrdeniam prezentovaným v návrhu (§ 205a O.s.p.), kde navrhovateľ skutkový základ

uplatneného nároku založil na zákonnej povinnosti exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti o udelenie
poverenia do 15 dní.

Zároveň platí, že nie je prípustné konfrontovať prvostupňový súd so závermi, ktoré v konaní nevyslovil.

Z tohto pohľadu odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení, že „žalobca však nesúhlasí ani s tvrdením,
že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník“ nekorešpondujú s právnymi
dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Odvolací súd preto
nemá právny dôvod, resp. možnosť zaoberať sa uvedenými námietkami, nakoľko nemajú podklad v
napadnutom rozhodnutí, takéto tvrdenia okresný súd nevyvodil a ide o zjavné pochybenia odvolateľa

pri formulovaní odvolacích dôvodov.

Neopodstatnenými sú tiež tvrdenia odvolateľa, že súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania, resp.
že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie) založené vexekučnom spise. Zo zápisnice o súdnom pojednávaní je nepochybné, že dokazovanie bolo vykonané
výlučne oboznámením obsahu exekučného spisu 8Er/658/2008 - ktorý dôkaz výslovne (č.l. 2 spisu
- označením povinného a spisovej značky exekútora) požadoval navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je

možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (č.l. 82 spisu). Z uvedeného vyplýva, že
zásadný dôkaz, na základe ktorého súd dospel k svojmu záveru je exekučný spis, ktorého pripojenie a
oboznámenie žiadal samotný navrhovateľ a súd teda rozhodol na základe skutkového stavu zisteného
vykonaním dokazovania, iniciovaného práve navrhovateľom.

Z pohľadu opísaných „kvalít“ predloženého odvolania nemiestne vyznieva odvolacia námietka, v zmysle
ktorejjerozhodnutieprvostupňovéhosúdunepreskúmateľnéprenedostatokdôvodov.Krajskýsúdvtejto
spojitosti konštatuje, že okresný súd uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal
priebeh konania, stanoviská účastníkov, procesný stav v prejednávanej veci, výsledky vykonaného
dokazovania, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z nich vyvodil svoje
právne závery, ktoré primerane vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah

vychádzal. Rozhodnutie preto nemožno považovať za svojvoľné, naopak, rozsudok vyčerpávajúcim
spôsobom zodpovedal relevantné právne otázky súvisiace s uplatneným nárokom, pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov sa súd neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel a podstatu,
rozhodnutie je preto ústavne konformné.

Za danej situácie, kedy nebol navrhovateľom preukázaný ani prvý z kumulatívnych predpokladov
zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, sú z hľadiska procesnej ekonómie ďalšie námietky
odvolateľa smerujúce proti záverom okresného súdu o ne/unesení dôkazného bremena vo vzťahu k
vzniku škody (resp. nemajetkovej ujmy) bezpredmetné. Uvedené v plnej miere platí i vo vzťahu ku
zmätočnejargumentáciioznaleckomposudku,kedyodvolateľprezentujeúmyselhopredložiťasúčasne

poukazuje na jeho predloženie.

Nemožno z pohľadu odvolacieho súdu tiež nepoznamenať, že formulovanie odvolacích dôvodov
„príkladmo“ je z pohľadu rozhodovacej praxe odvolacieho súdu ojedinelým zjavom, predovšetkým s
ohľadom na zastúpenie navrhovateľa advokátom, t.j. osobou znalou práva.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené (v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. je krajský
súd viazaný konkrétnymi dôvodmi odvolania) a neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu,
na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil napadnutý rozsudok
ako vecne správny.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci
samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Odvolateľ -

navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu trov
aktuálnehoodvolaciehokonanianeuplatnil(§151ods.1O.s.p.)afaktickymuanižiadnetrovyvsúvislosti
s odvolacím konaním nevznikli.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .