Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 16. marec 2015

Súd: Okresný súd Bratislava V
Spisová značka: 5C/173/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1509223417
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Ulacká

ECLI: ECLI:SK:OSBA5:2015:1509223417.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava V samosudkyňou JUDr. Vierou Ulackou v právnej veci navrhovateľa: Doc. G..

Q. P., I.., narodený X.X.XXXX, bytom v W., O. XX, právny zástupca: BBH advokátska kancelária, s.r.o.,
Bratislava, Gorkého 3, proti odporkyni: Slovenská republika - Národný bezpečnostný úrad, so sídlom
v Bratislave, Budatínska 30, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci, takto

r o z h o d o l :

Návrh na zaplatenie 15.489,44 eur súd z a m i e t a.

Odporkyni sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom, ktorý bol súdu doručený 10.12.2009, navrhovateľ žiadal, aby súd uložil odporkyni povinnosť
zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy 30.000 eur a náhradu škody 489,44 eur. Návrh odôvodnil

tým, že v dôsledku nezákonného rozhodnutia vydaného Národným bezpečnostným úradom mu vznikla
škoda 489,44 eur, predstavujúca trovy konania, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie zrušené, a keďže
samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením, požaduje aj náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Odporkyňa žiadala návrh zamietnuť. Argumentovala najmä tým, že medzi škodou, o ktorej navrhovateľ
tvrdí, že mu vznikla, a rozhodnutím Národného bezpečnostného úradu chýba príčinná súvislosť.

Po dokazovaní vykonanom výsluchom navrhovateľa a svedkyne U. C. a listinnými dôkazmi, založenými
v súdnom spise, súd rozsudkom č. k. 5C XXX/XX-XXX zo dňa 14.9.2010 odporkyni uložil povinnosť,

aby navrhovateľovi zaplatila 15.489,44 eur, vo zvyšku návrh zamietol a žiadnemu z účastníkov náhradu
trov konania nepriznal.

Pri rozhodnutí súd vychádzal zo zistenia, že na návrh vtedajšieho navrhovateľovho zamestnávateľa,
Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky, z 10.4.2003 a so súhlasom navrhovateľa
vykonal Národný bezpečnostný úrad bezpečnostnú previerku III. stupňa na zistenie, či navrhovateľ
spĺňa predpoklady na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami pre stupeň utajenia „Tajné".
Navrhovateľ v tom čase pôsobil ako veľvyslanec na zastupiteľskom úrade Slovenskej republiky v

O. republike. Bezpečnostná previerka bola ukončená bez vyjadrenia, o čom Národný bezpečnostný
úrad (ďalej aj NBU) vydal dňa 22.11.2003 rozhodnutie č. PB-XXXX-XX/XXXX-Ž-XXXX. Rozhodnutie
Najvyšší súd SR rozsudkom č. k. XSž XXX/XXXX-XX z 22.3.2006 zrušil a vec vrátil na ďalšie
konanie. V ďalšom konaní NBU vydal dňa 30.11.2006 rozhodnutie č. PB-XXXX-XX/XXXX-Ž-XXXX
a bezpečnostnú previerku ukončil tým, že navrhovateľa nie je možné považovať za bezpečnostne
spoľahlivého, lebo vedome spolupracoval so štruktúrami Štátnej bezpečnosti (ďalej aj Štb). Na odvolanie
navrhovateľa sa vecou zaoberal Výbor Národnej rady SR na preskúmavanie rozhodnutí NBU, ktorýodvolanie zamietol. Navrhovateľ preto podal návrh na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia na Najvyšší
súd SR, ktorý rozsudkom č. k. XSž XX/XXXX-XX z 29.7.2008 obe rozhodnutia zrušil a vec vrátil
NBU na ďalšie konanie. Napriek tomu, že NBU v bezpečnostnej previerke pokračoval (navrhovateľa

dokonca dňa 4.3.2009 podrobil psychofyziologickému overeniu pravdovravnosti), o bezpečnostnej
previerke meritórne nerozhodol. Pri pohovore s navrhovateľom zistil, že od 1.8.2007 už na Ministerstve
zahraničných vecí SR nepracuje, a po jeho dopyte požiadalo ministerstvo listom zo dňa 3.3.2009 o
zastavenie vykonávania bezpečnostnej previerky.

Obe rozhodnutia NBU boli rozsudkami Najvyššieho súdu SR zrušené ako nezákonné. V prípade prvého

rozhodnutia z 22.11.2003 preto, že bolo vydané predčasne, pre ukončenie bezpečnostnej previerky
neboli splnené zákonné podmienky, keďže s navrhovateľom nebol vykonaný bezpečnostný pohovor.
Druhé rozhodnutie z 30.11.2006 preto, že NBU vykladal zákon č. 215/2004 Z. z. ústavne nekonformným
spôsobom, a hoci skutkový stav, na ktorý sa má aplikovať právna norma, nebol sporný - navrhovateľ
vedome spolupracoval so štruktúrami bývalej Štb, bolo potrebné jeho činnosť v období rokov 1993 do
2004, v ktorom sa oboznamoval s utajovanými skutočnosťami, vyhodnotiť a konfrontovať s kvalitou a

rozsahom informácií, ktoré poskytol Štb.

Navrhovateľ tvrdiac, že mu v dôsledku nezákonných rozhodnutí NBU vznikla škoda, písomne dňa
5.6.2009 požiadal NBU o predbežné prerokovanie jeho nároku.

Nemajetkovú ujmu vo výške 30.000 eur navrhovateľ špecifikoval tým, že pre neudelenie bezpečnostnej
previerky stratil možnosť zastávať funkcie, ktoré od roku 1993 úspešne vykonával na ministerstve

zahraničných vecí, ale dôsledky sa prejavili aj v jeho osobnom a rodinnom živote, zažíval psychickú
traumu, povahovo sa zmenil, rezignoval na ďalšie aktivity, na ďalšie profesijné uplatnenie v diplomacii, aj
na spoločenský život a definitívne stratil nádej na predošlý spôsob uplatnenia sa. Náhradu nemajetkovej
ujmy žiadal tiež za zásah do cti, ľudskej dôstojnosti, dobrej povesti a dobrého mena v súvislosti s tým,
že bol označený za vedomého spolupracovníka Štb. Nemajetková ujma vznikla aj v dôsledku toho, že

bol v priebehu konania na NBU šikanovaný arogantným a protiprávnym správaním sa jeho pracovníkov
a upieraním základných procesných práv.

Súdpovažovalzapreukázané,žeoberozhodnutiaNBUbolizrušenéakonezákonnéaženavrhovateľovi
vznikla škoda jednak vo výške trov konania, ktorých náhradu mu najvyšší súd v druhom zrušujúcom
rozsudku nepriznal, a jednak nemajetková ujma. Návrhu vyhovel len čiastočne pre chýbajúcu príčinnú

súvislosť zrušených rozhodnutí s nemajetkovou ujmou, spočívajúcou v navrhovateľom tvrdenom zásahu
do jeho cti, ľudskej dôstojnosti, dobrej povesti a dobrého mena tým, že bol označený za vedomého
spolupracovníka Štb, a tiež s nemajetkovou ujmou spôsobenou údajným šikanovaním, arogantným a
protiprávnym správaním sa pracovníkov NBU a upieraním mu základných procesných práv.

Súd súhlasil s argumentáciou odporkyne, ktorá poukázala na to, že určenie okruhu funkcií, pre výkon

ktorých sa vyžaduje oprávnenie oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami určitého stupňa, bolo
len v právomoci ministerstva zahraničných vecí a NBU ho ovplyvniť nemohol, aj s tým, že za zásah
do ústavou garantovaných práv a slobôd nie je možné považovať neumožnenie prístupu k utajovaným
skutočnostiam, dokonca aj s tým, že navrhovateľ nemal žalovateľný nárok na funkciu veľvyslanca, ktorá
jepolitickoufunkciou.Napriektomudospelkzáveru.ženebyťrozhodnutíNBU,ktorébolineskôrzrušené

ako nezákonné, by navrhovateľovi ujma nevznikla. Priznal preto navrhovateľovi časť ním požadovanej
náhrady škody 15.489,44 eur , keď samotné konštatovanie porušenia práva nepovažoval vzhľadom na
konkrétneokolnostizadostatočnézadosťučinenie, najmäsprihliadnutímnadobu,poktorúsanegatívne
účinky rozhodnutí NBU prejavovali v nemajetkovej sfére navrhovateľa, na skutočnosť, že boli v rovnakej
veci vydané dve nezákonné rozhodnutia a tiež aj na to, že previerka nebola ukončená meritórnym

rozhodnutím, a hoci nie je možné jednoznačne tvrdiť, či by bol jej výsledok iný než dovtedajšie
rozhodnutia, vzhľadom na túto skutočnosť navrhovateľ definitívne stratil možnosť získať zadosťučinenie
priamo od orgánu, ktorý nezákonné rozhodnutia vydal.

V časti, ktorou bol návrh zamietnutý, nadobudol rozsudok právoplatnosť 12.10.2010. Odporkyňa
odvolaním napadla výrok rozsudku, ktorým súd návrhu čiastočne vyhovel. Krajský súd v Bratislave

rozsudkom č. k. XXCo XXX/XXXX-XXX z 20.4.2011 v odvolaním napadnutej časti rozsudok zmenil,
návrh zamietol a odporkyni náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania nepriznal. Vychádzal
z toho, že nebol splnený jeden zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, keďže
navrhovateľ nepreukázal existenciu nezákonných rozhodnutí.Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe dovolania navrhovateľa uznesením sp. zn. XCdo XXX/
XXXX z 30.4.2013 zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní odvolací súd uznesením č. k. XCo XXX/XXXX-XXX z 9.12.2013 v napadnutej časti

zrušil rozsudok č. k. 5C XXX/XX-XXX a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súdu prvého
stupňa vytýkal, že sa nedostatočne venoval otázke existencie príčinnej súvislosti medzi zrušenými
nezákonnými rozhodnutiami a nárokom navrhovateľa v súvislosti s uplatňovanou nemajetkovou
ujmou. Rovnako ako dovolací súd považoval za potrebné porovnať výsledok vyplývajúci zo zrušených
nezákonných rozhodnutí s výsledkom, ktorým by skončilo konanie o bezpečnostnej previerke

navrhovateľa, ak by v ňom bolo pokračované, ktorú otázku je potrebné riešiť ako predbežnú. Poukázal
na to, že účelom ustanovenie § 14 ods. 1 zákona č. XXX/XXXX Z. z. je vymedziť osoby, ktoré nemožno
považovať za bezpečnostne spoľahlivé pre oboznamovanie sa s prácou s utajovanými skutočnosťami.
Vychádzať treba z doposiaľ vykonaných dôkazov a vydaných rozhodnutí, aj tých, ktoré boli zrušené,
ako i z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR XSž/XX/XXXX, v ktorom bolo konštatované, že skutkový
stav, na ktorý sa má aplikovať právna norma, nie je sporný, t. j. že navrhovateľ vedome spolupracoval

s ustanovenými štruktúrami bývalej štátnej bezpečnosti podľa prílohy č. 1, a ustáliť, či išlo v danom
prípadeokauzálnynexusmedzizrušenýmirozhodnutiamiaškodounavrhovateľa.Upozornil,žepríčinná
súvislosť je daná len vtedy, ak by škoda pri absencii nezákonného rozhodnutia nevznikla. Musí ísť o
priamu, nie len sprostredkovanú príčinu vzniku škody. Ak by príčinou vzniku škody bola iná skutočnosť,
zodpovednosť za škodu nenastane. Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale musí byť podstatná. V tejto

súvislosti zdôraznil, že navrhovateľ aj po vydaní prvého rozhodnutia naďalej pôsobil ako veľvyslanec,
z obsahu spisu ani z uznesenia vlády Slovenskej republiky č. XXX zo dňa 16.6.2004 nevyplýva dôvod
návrhu na zrušenie a jeho odvolanie z výkonu funkcie mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca.
Niekoľko mesiacov teda navrhovateľ pôsobil ako veľvyslanec bez bezpečnostnej previerky, po odvolaní
z funkcie veľvyslanca naďalej pracoval na ministerstve zahraničných vecí a naďalej sa oboznamoval s

utajovanými skutočnosťami stupňa „vyhradené". Vyhodnotiť je potrebné aj obranu odporkyne, že určenie
funkcií, pre výkon ktorých sa vyžaduje oprávnenie oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami
určitého stupňa, bolo len v právomoci MZV SR, ktorú skutočnosť NBU nemohol ovplyvniť a tiež na to,
že funkcia v štátnej službe - veľvyslanec, je funkciou politickou. Opätovne bude potrebné prehodnotiť, či
zrušenie rozhodnutí NBU spôsobilo ukončenie profesionálnej kariéry navrhovateľa a ustáliť, či v danom

prípade išlo o príčinnú súvislosť medzi zrušenými rozhodnutiami a škodou navrhovateľa, aj vzhľadom
na to, že navrhovateľ ukončil pracovný pomer s ministerstvom zahraničných vecí dohodou, nezotrval v
pracovnom pomere do ukončenia previerky. Súčasne poukázal na to, že zo súdneho spisu nevyplýva, či
navrhovateľ žiadosť o prerokovanie náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podal včas,
t.j. v zákonom ustanovenej trojročnej premlčacej lehote, ktorú skutočnosť uložil súdu prvého stupňa

preveriť.

Týmto právnym názorom je súd prvého stupňa v zmysle § 226 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok (OSP) viazaný.

V prvom rade sa súd zaoberal otázkou, kedy navrhovateľ podal žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody. Odporkyňa predložila kópiu tejto žiadosti, ktorá, podľa odtlačku prezentačnej

pečiatky, bola NBU doručená dňa 8.6.2009. Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. XSž XXX/XXXX-XX
nadobudol právoplatnosť 14.6.2006, žiadosť teda bola podaná pred uplynutím trojročnej premlčacej
doby. Odporkyňa premlčanie práva ani nenamietala.

Ďalej sa súd zaoberal predbežnou otázkou, s akým výsledkom by sa skončilo konanie o bezpečnostnej
previerke navrhovateľa, ak by v ňom bolo pokračované.

Navrhovateľ poukázal na odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu č. k. XSž 45/2007-53 z 29.7.2008,
v ktorom sa kladie dôraz na to, či predstavoval bezpečnostné riziko vzhľadom na činnosti, ktoré po
roku 1993 vykonával. Uviedol, že v bezpečnostnom spise NBU, s ktorým sa mal možnosť oboznámiť,
sa okrem pravdivých údajov uvádzajú aj vymyslené skutočnosti. V roku 1976 bol zaevidovaný ako
spolupracovník a v roku 1979 bol vyradený ako nepoužiteľný, neperspektívny. Z toho nie je možné

usudzovať na vedomú spoluprácu, najmä keď jediný jeho podpis, ktorý sa tam nachádza, a pravosť
ktorého nebola ani skúmaná, sa nepovažuje za viazací akt, k podpisu došlo, keď si vybavoval doklady na
cestu do P.. Skutočnosť, že v rokoch 1976 - 1979 nepredstavoval žiadne bezpečnostné riziko, vyplýva
aj z toho, že disponuje lustračným osvedčením, a keďže v roku 1993 bol vymenovaný za veľvyslanca a
oboznamoval sa s utajovanými skutočnosťami, bezpečnostné riziko nepredstavoval ani po roku 1989.Absolvoval vyšetrenie na detektore lži s výsledkom, že je pravdovravný. Vychádzajúc z dôvodov, pre
ktoré najvyšší súd rozsudkom č. k. XSž XX/XXXX-XX z 29.7.2008 rozhodnutia zrušil a vec vrátil NBU
na ďalšie konanie, považoval za jednoznačné, že ak by previerka pokračovala, musel by NBU vydať

rozhodnutie o jeho bezpečnostnej spoľahlivosti. Z odôvodnenia rozsudku podľa neho vyplýva, že je
úplne bezvýznamné, čo a kedy podpísal. Pokiaľ NBU nedisponuje inými dôkazmi, než bezpečnostným
spisom, jeho vedomá spolupráca s Štb nebola preukázaná. Z rozhodnutí XSž X/XXXX zo dňa 29.7.2008
a XSž XX/XXXX zo dňa 19.7.2007, ktoré predložila odporkyňa, vyplýva, že najvyšší súd posudzoval
každú z osôb individuálne, v oboch týchto prípadoch išlo o osoby, ktoré podpísali viazací akt a zvolili si

krycie meno. Najvyšší súd ich žaloby zamietol, je preto dôvodný predpoklad, že ak by on so štruktúrami
Štb spolupracoval v materiálnom zmysle, najvyšší súd by zamietol aj jeho žalobu a rozhodnutie NBU
nezrušil. Treba zohľadniť, že 10 rokov šifroval, dodržiaval bezpečnostné predpisy a nepredstavoval
žiadne bezpečnostné riziko.

Odporkyňa poukázala na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL. ÚS X/XXXX a PL.
ÚS 16/2008, ktorými bol vymedzený zákonný rámec ústavne konformného výkladu, aj výkladu

súladného s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pre oblasť aplikácie §
14 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. Uviedla, že tento rámec vo svojich neskorších rozhodnutiach
rešpektovalajNajvyššísúdSRavoveciach,kdedôvodombezpečnostnejnespoľahlivostinavrhovaných
osôb bolo pracovné zaradenie a aktívna činnosť v Štb a vedomá spolupráca s Štb, ten istý
senát najvyššieho súdu žaloby zamietol (sp. zn. XSž XX/XXXX, XSž XX/XXXX). Nesúhlasila ani

s tvrdeniami navrhovateľa, spochybňujúcimi vierohodnosť listinných dôkazov v bezpečnostnom
spise NBU. V rozhodnutí z 30.11.2006 nehodnotil NBU vedomú spoluprácu navrhovateľa s Štb a
splnenie predpokladov bezpečnostnej spoľahlivosti len formálne, ako tvrdí navrhovateľ, ale vychádzal z
konkrétnych skutočností. Napokon aj v rozsudku najvyššieho súdu č. k. XSž XX/XXXX-XX z 29.7.2008
sa konštatuje, že skutkový stav, na ktorý sa má aplikovať právna norma, nie je sporný, t. j. že navrhovateľ

vedome spolupracoval s ustanovenými štruktúrami bývalej Štátnej bezpečnosti. Najvyšší súd okrem
iného poukázal aj na „významné okolnosti", ktoré mali byť hodnotené pri uplatňovaní § 14 ods. 1
zákona č. 215/2004 Z. z., ako sú charakter spolupráce, lustračné osvedčenie a činnosť navrhovateľa
na významných pozíciách po roku 1989. Tento prístup a výklad založený na pozitivistických prístupoch
najvyššieho súdu v uvedenom rozsahu nebol ústavným súdom akceptovaný. Vychádzajúc z judikatúry

ústavného súdu a neskorších rozhodnutí najvyššieho súdu v obdobných veciach mala za to, že ak
by bolo konanie o bezpečnostnej previerke navrhovateľa pokračovalo, bolo by ukončené s rovnakým
výsledkom, t.j. že navrhovateľa nie je možné podľa § 10 v spojení s § 14 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z.
z. považovať za bezpečnostne spoľahlivého, pretože vedome spolupracoval s ustanovenou štruktúrou
bývalej Štb uvedenou v bode 27 prílohy č. 1 zákona.

Pri posudzovaní predbežnej otázky súd v intenciách záväzného právneho názoru odvolacieho súdu
vychádzal z doposiaľ vykonaných dôkazov a vydaných rozhodnutí, aj tých, ktoré boli zrušené, ako i z
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR XSž XX/XXXX.

V rozhodnutí NBU č. p. PB-XXXX-XX/XXXX-Ž-XXX z 30.11.2006 sa v úvodnej časti odôvodnenia
uvádzajú skutočnosti súvisiace s dôvodmi, pre ktoré bola prvá bezpečnostná previerka ukončená

22.11.2003 bez vyjadrenia a popisuje sa ďalší postup úradu po tom, čo najvyšší súd rozsudkom
XSž XXX/XXXX-XX zo 14.10.2004 rozhodnutie NBU zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Z
rozhodnutia súd zistil, že si NBU v súlade s § 16 ods. 1 písm. b) až e) zákona č. 215/2004 Z. z.
vyžiadal ďalšie informácie o bezpečnostnej spoľahlivosti preverovanej osoby a dňa 28.11.2006 vykonal s
navrhovanou osobou bezpečnostný pohovor. Na pohovore preverovaná osoba potvrdila, že prehlásenie

o spolupráci vlastnoručne podpísala, ale tlačivo nepovažuje za vedomý viazací akt k spolupráci so
Štátnou bezpečnosťou, išlo len o štandardný krok, ktorý jej v tej dobe umožnil vycestovanie do
zahraničia. Tvrdila, že nikdy neposkytla príslušníkom Štb utajené informácie operatívneho charakteru,
vždy išlo o teoretickú vedu, pretože prístup k akýmkoľvek utajeným informáciám, ktoré sa týkali
technologických procesov, nebol možný. Stretnutia sa uskutočňovali po návrate zo zahraničných

služobných ciest, čo bol v tej dobe štandardný postup.

Ďalej sa v rozhodnutí uvádza, že NBU na základe informácií zaslaných Ústavom pamäti národa, zistil, že
k preverovanej osobe bol vedený zväzok I. správy ZNB s registračným č. XXXXX, v ktorom sa nachádza
písomné vyhlásenie o spolupráci z 2.3.1976. Preverovaná osoba bola získaná pre spoluprácu v oblasti
petrochémie, bolo vykonaných 23 schôdzok, poskytla 20 správ, z nich 16 bolo operatívne využitých.

V zahraničí mala preverovaná osoba nadväzovať kontakty s vytypovanými osobami, pričom získavalainformácie operatívneho charakteru. Hodnotená bola ako iniciatívna, zodpovedne pristupujúca k plneniu
úloh, dodržiavala zásady konšpirácie a mala dobrý vzťah k spolupráci. Vyhodnotením zhromaždených
materiálov podľa § 22 zákona. ako aj z informácií získaných v priebehu bezpečnostného pohovu dospel

NBU k záveru, že navrhovanú osobu nemožno považovať za bezpečnostne spoľahlivú podľa § 14 ods.
1 zákona, nakoľko vedome spolupracovala so štruktúrami Štátnej bezpečnosti.

O odvolaní navrhovateľa proti rozhodnutiu NBU rozhodol Výbor Národnej rady Slovenskej republiky na
preskúmavanie rozhodnutí Národného bezpečnostné úradu a rozhodnutím č. p.: Q. A.-XXX-X/XXXX zo
7.3.2007 odvolanie navrhovateľa zamietol. V odôvodnení rozhodnutia výbor skonštatoval, že NBU si

zákonom vyžadovaným spôsobom vyžiadal potrebné informácie, z ktorých zistil, že navrhovateľ vedome
spolupracoval so štruktúrami Štb. Výbor sa zaoberal aj dôvodmi, ktoré navrhovateľ uviedol v odvolaní,
najmä že si až do vykonania pohovoru nebol vedomý, že ho v rokoch 1976 až 1979 viedla I. správa
ZNB ako ideového spolupracovníka, že mu 28.1.1992 bolo vydané lustračné osvedčenie potvrdzujúce,
že nebol evidovaný ako rezident, agent, držiteľ požičaného bytu, držiteľ konšpiračného bytu, informátor
ani ideový spolupracovník, pričom lustračné osvedčenie je správnym aktom a je stále platné a s jeho

existenciou sa NBU nevysporiadal. V tejto súvislosti Výbor NR SR poukázal na § 16 a §§ 20 až 24
zákona č. 215/2004 Z. z., v ktorých sú jednak ustanovené podkladové materiály, ktoré je NBU povinný
na bezpečnostnú previerku zhromaždiť, a jednak ustanovuje, ktoré podkladové materiály sú predmetom
hodnotenia a rozhodovania o tom, či navrhovaná osoba spĺňa predpoklady na oboznamovanie sa
s utajovanými skutočnosťami. Lustračné osvedčenie bolo vydané podľa zákona č. 451/1991 Zb. v

inom konaní, na iný účel a zákon stratil 31.12.1996 účinnosť. K odvolacej námietke navrhovateľa, že
nemal možnosť požiadať o vykonanie príslušných dôkazov, ktoré vyvracajú skutočnosti uvedené vo
zväzku o jeho vedomej spolupráci s Štb (označil ich za kompilát lží a nezmyslov, písomné správy,
ktoré mal odovzdať Štb, sú vykonštruované podvrhy a klamstvá a opatrené sú falošným podpisom,
informácie nikdy Štb nepodával, je preto nezmyslom tvrdenie, že boli operatívne využité, svoje údajné

krycie meno v živote nepočul, všetky schôdzky sú vymyslené a nikdy sa neuskutočnili, s pracovníkmi
Štb sa podľa vtedajšej praxe musel stretnúť každý, kto chcel vycestovať do nesocialistickej krajiny a
pod.), výbor upozornil, že NBU bol povinný dodržať zákonom ustanovený procesný postup, zhromaždiť
podkladový materiál, uskutočniť s navrhovanou osobou bezpečnostný pohovor, vyhodnotiť získané
podkladové materiály a bezpečnostnú previerku ukončiť spôsobom ustanoveným v § 26 zákona. Tento

postup NBU dodržal a dôkazy, z ktorých pri rozhodovaní vychádzal, boli získané zákonným spôsobom.
Počas bezpečnostného pohovoru sa navrhovateľ mal možnosť ku zisteným skutočnostiam vyjadriť,
výslovne na pohovore uviedol, že bol v minulosti kontaktovaný Štb, prvý krát v roku 1974 v súvislosti
s jeho cestou do S., išlo o štandardný postup, pri návrate predložil nadriadenému písomnú správu
a následne bol vykonaný pohovor s pracovníkom oddelenia zvláštnych úloh, o ktorom predpokladal,

že bol príslušníkom Štb. Druhý krát bol kontaktovaný v roku 1976 a takto to pokračovalo až do roku
1987-1988. Správy podával len ústne, písomné správy dával nadriadenému, súčasne popísal, ako
stretnutia s príslušníkom Štb prebiehali, čo bolo predmetom ich rozhovoru, o tom, že mal určené
krycie meno nevedel, na podpísanie dokumentu o spolupráci si nepamätá, svoje písmo aj podpis na
prehláseníospoluprácisícespoznal,alenepovažovalhozaviazacíakt,lenzaštandardnýkrok,ktorýmu

umožnilvycestovaťdozahraničia.Zaspoluprácunebolnikdyodmenený.Výborpreskúmanímspisového
materiáluzistil,žezväzkysreg.č.XXXXXaXXXXX/XXXobsahujúzáznamyoblastnéhoodboruI.správy
FMV zo schôdzok s navrhovateľom, v ktorých sú okrem iného uvedené úlohy, ktoré mu boli Štátnou
bezpečnosťou zadávané, informácie, ktoré navrhovateľ na schôdzkach poskytol, údaje o tom, že bol
ochotný v spolupráci pokračovať, rozpracovávať styky s KŠ a plniť ďalšie úlohy. Podľa memoranda

bol s navrhovateľom v roku 1975 nadviazaný kontakt, pri ktorom ochotne poskytol viacero zaujímavých
informácií,týkajúcichsacharakteristikysvojichodbornýchstykovvzahraničí,informáciekobjektomabol
ochotný naďalej poskytovať pomoc. Z ďalších dokladov vyplynulo, že spolupráca s navrhovateľom bola
využívaná na rozpracovávanie v zahraničnej báze k problematike petrochémie a signálov z radov jeho
odborných stykov v S., C. a P., a že navrhovateľ rozpracovával a vytipoval konkrétne signály a odborné

styky. Výbor dospel k záveru, že navrhovateľ vedel, že bol kontaktovaný ustanovenými štruktúrami
bývalej Štb a prejavil vôľu konať a spolupracovať s nimi tým, že dobrovoľne podpísal prehlásenie o
spolupráci a tým, že poskytoval informácie, a to aj o konkrétnych osobách. S poukazom na čl. 2 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky mal za to, že NBU a výbor sú povinní na základe ústavy konať výlučne
v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom, dodržať ustanovený procesný postup a vychádzať

z dôkazov získaných ustanoveným spôsobom. Zákony nedovoľujú vykonať dokazovanie znaleckým
posudkom a výsluchom svedkov a inými, ktoré žiadal navrhovateľ, vykonania navrhovaných dôkazov
sa mohol domáhať v inom konaní, od iných štátnych orgánov, s iným predmetom konania.Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku č. k. XSž XX/XXXX-XX z 29.7.2008, ktorým bolo zrušené
rozhodnutie NBU a Výboru Národnej rady SR na preskúmavanie rozhodnutí NBU, okrem iného poukázal
na čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého výklad a uplatňovanie ústavných

zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto
ústavou. Spor o zákonnosť napadnutého rozhodnutia spočíva práve v ústavnej konformnosti výkladu
dotknutej časti § 14 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. Konštatoval, že skutkový stav, na ktorý sa má
aplikovať právna norma, nie je sporný - navrhovateľ vedome spolupracoval s ustanovenými štruktúrami
bývalej Štb podľa prílohy č. 1. Za základný problém považoval subsumáciu právnej normy na skutkový

stav, a tomu predchádzajúci postup, k výkladu § 14 ods. 1 zákona v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy.
Výbor a NBU vo svojej činnosti dôsledne rešpektujú dikciu zákona odvolávajúc sa na čl. 2 ods. 2
ústavy, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a
spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a tvrdia, že im nie je umožnené brať do úvahy kritériá o charaktere
tzv. vedomej spolupráce s Štb. Dikcia zákona však nemôže byť interpretovaná izolovane, mimo zmyslu
a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Podľa čl. 13 ods. 2 ústavy pri obmedzovaní

základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Na jeho základe štátne orgány musia
dbať na podstatu a zmysel zákonnej regulácie, zodpovedá to aplikačnej zásade proporcionality, podľa
ktorej žiadne prijaté opatrenie nesmie prekročiť nevyhnutnú mieru na zabezpečenie cieľa, pre ktorý bolo
toto opatrenie prijaté. V prípade navrhovateľa sú významnými okolnosťami vplývajúcimi na personálnu
bezpečnosť (§ 6 ods. 4 zákona č. 215/2004 Z. z.), charakter jeho spolupráce vo vedecko-technickom

rozvoji hospodárstva v oblasti petrochémie. Rovnako významnými sú aj tie skutočnosti, ktoré uviedol v
odvolaní proti rozhodnutiu NBU, z ktorých zdôraznil, že podľa lustračného osvedčenie nebol evidovaný
ako osoba uvedená v § 2 ods. 1 písm. a), b) alebo c) zákona č. 451/1991 Zb., ďalej jeho pôsobenie
v rokoch 1993 až 2004, kde prichádzal do styku s utajovanými skutočnosťami, pričom toto obdobie
jeho činnosti nebolo NBU vyhodnotené a konfrontované s kvalitou a rozsahom informácií, ktoré poskytol

Štb. Podľa obsahu bezpečnostného spisu boli tieto informácie všeobecné, informatívne, bez zrejmého
vzťahu k materiálnemu bezpečnostnému riziku, vyplývajúcemu z týchto informácii oproti jeho následnej
činnosti po roku 1989 v oblasti ochrany utajovaných skutočností. Skonštatoval, že činnosť každej
navrhovanej osoby musí byť individuálne zhodnotená a musia byť identifikované tie prvky z jej činnosti,
ktoré sú hodnotené ako materiálne pre vyhodnotenie danej osoby ako bezpečnostne nespoľahlivej.

Prístup a výklad založený na pozitivistických princípoch viedol k vzniku nevyvrátiteľnej domnienky, že
každá navrhovaná osoba, ktorá „vedome spolupracovala", je bezpečnostne nespoľahlivá, bez ohľadu
na skutočný obsah činnosti. Účelom zákona je ochrana utajovaných skutočností v materiálnom zmysle,
a preto prístup k tomuto zákonu musí byť materiálny a nie formálny.

Pri ďalšom rozhodovaní o bezpečnostnej previerke navrhovateľa bol NBU v zmysle § 250j ods. 7 OSP

týmto názorom súdu viazaný.

Účelom zákona č. 215/2004 Z. z. je verejný záujem na ochrane utajovaných skutočností, jeho cieľom
je ochrana bezpečnostných záujmov štátu. Ustanovenie § 14 zákona má prevenčný charakter tým, že
vymedzuje okruh osôb, ktoré štát nepovažuje za bezpečnostne spoľahlivé a zamedzuje im preto prístup
k utajovaným skutočnostiam.

Vzhľadom na bezpečnostné záujmy štátu nie je právo oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami
všeobecnýmnárokom,ktorýbynáležalkaždému.Totooprávneniejelenvýnimočné,určenéjeibaokruhu
osôb,ktoréspĺňajúzákonomustanovenépodmienky.Obmedzenieprístupukutajovanýmskutočnostiam
takým osobám, ktoré predstavujú bezpečnostné riziko, sa deje vo verejnom záujme, s cieľom predísť
ohrozeniu alebo poškodeniu bezpečnostných záujmov štátu.

Podľa § 10 ods. 1 písm. g) zákona č. 215/2004 Z. z. oprávnenie na oboznamovanie sa s utajovanými
skutočnosťami pre stupne utajenia Prísne tajné, Tajné, Dôverné alebo Vyhradené môže vzniknúť, ak
tento zákon neustanovuje inak, iba navrhovanej osobe, ktorá je bezpečnostne spoľahlivá.

Za bezpečnostne spoľahlivú osobu sa v zmysle § 14 ods. 1 tohto zákona nepovažuje okrem iných aj
ten, kto vedome spolupracoval so štruktúrami bývalej Štátnej bezpečnosti podľa prílohy č. 1.

Vychádzajúc len zo záväzného právneho názoru, vysloveného v rozsudku najvyššieho súdu č. k. XSž
XX/XXXX-XX z 29.7.2008, dospel súd k záveru, že v prípade, ak by NBU v previerke pokračoval,
musel by vyhodnotiť bezpečnostné riziká nie len z pohľadu vedomej spolupráce navrhovateľa s Štb,
ale vyhodnotiť by musel aj pôsobenie navrhovateľa v rokoch 1993 až 2004, kedy prichádzal do stykus utajovanými skutočnosťami, a konfrontovať ho s kvalitou a rozsahom informácií, ktoré poskytol Štb,
a ktoré boli podľa názoru najvyššieho súdu len všeobecné, informatívne, bez zrejmého vzťahu k
materiálnemu bezpečnostnému riziku, vyplývajúcemu z týchto informácii oproti jeho následnej činnosti

po roku 1989 v oblasti ochrany utajovaných skutočností. Preto je dôvodný predpoklad navrhovateľa,
že ak by NBU nemal k dispozícii iné poznatky, než sú obsahom bezpečnostného spisu, bezpečnostná
previerka by musela byť ukončená vydaním osvedčenia podľa § 26 ods. 1 zákona č. 2015/2004 Z. z.

Za potrebné však súd považuje, súhlasne s odporkyňou, uviesť, že na návrh najvyššieho súdu sa
otázkou súladu časti ustanovenia § 14 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. s niektorými článkami ústavy

zaoberal Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze PL. ÚS XX/XXXX zo 7.5.2008. Najvyšší súd
sa s návrhom obrátil na ústavný súd v súvislosti s konaním vedeným pod sp. zn. XSž 5/2007. V
tam prejednávanej veci išlo o obdobnú situáciu bývalého príslušníka Štb, ktorý zo ZNB odišiel na
vlastnú žiadosť ešte pred rokom 1989, a u ktorého NBU pri bezpečnostnej previerke podľa najvyššieho
súdu objektívne nezhodnotil následné obdobie jeho činnosti po roku 1989, kedy počas práce v SIS
nasadzoval svoj život, ktoré skutočnosti ani neboli predmetom skúmania bezpečnostnej spoľahlivosti.

Najvyšší súd poukazoval na to, že kategórie bezpečnostne nespoľahlivých osôb nie sú v zákone
(v § 14 ods. 1) vymedzené rovnomerne, individuálnymi znakmi, bezpečnostná nespoľahlivosť je
dikciou zákona založená na formálnej príslušnosti navrhovaných osôb k už zaniknutej organizácii, bez
možnosti zohľadnenia individuálnych prvkov bezpečnostného rizika, ktoré možno hodnotiť ako kauzálne
a materiálne k individuálnej bezpečnostnej spoľahlivosti. Rozhodnutie NBU bolo založené iba na zistení,

že navrhovaná osoba bola príslušníkom štruktúry bývalej Štb uvedenej v prílohe č. 1. Takto vymedzený
pojem bezpečnostnej nespoľahlivosti je podľa najvyššieho súdu v zjavnom rozpore s účelom zákona,
pretože bezpečnostná nespoľahlivosť a bezpečnostné riziko majú z hľadiska účelu zákona materiálny
charakter a musia byť vždy individualizované u každej navrhovanej osoby konkrétnymi skutočnosťami,
pričom dikcia zákona u tejto kategórie osôb individualizáciu neumožňuje. Ustanovenie § 14 ods. 1

zákona nie je časovo obmedzené, ktorá skutočnosť sa javí ako rozpor so zásadou proporcionality. Za
konfliktnú s ústavou označil aplikačnú prax podľa dikcie zákona, ktorá bezpečnostnú nespoľahlivosť
zakladánaformálnomzistení,ženavrhovanáosobabolaevidovanáakopríslušníkustanovenejštruktúry
Štb.

ÚstavnýsúdpoukázalnasvojskoršínálezPL.ÚS6/04,vktoromnanávrhgenerálnehoprokurátorariešil

aj súlad § 14 ods. 1 zákona o ochrane utajovaných skutočností s ústavou a vo výroku č. 3. rozhodol,
že napadnutá časť § 14 ods. 1 zákona je v súlade s čl. I ods. 1 prvá veta, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl.
13 ods. 4 prvá veta, čl. 19 ods. 1 a 3, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj s čl. 6 ods. 1 prvá veta
Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd.

V náleze PL. ÚS X/XX - bod 2.2.3. ústavný súd poukázal v súvislosti s osobami ktoré boli príslušníkmi

štruktúr Štb alebo s nimi vedome spolupracovali, na zákon č. 125/1996 Z. z. o nemorálnosti a
protiprávnosti komunistického systému, ktorý označuje režim založený na komunistickej ideológii
za odsúdeniahodný, a tiež na zákon č. 553/2002 Z. z. o sprístupnení dokumentov o činnosti
bezpečnostných zložiek štátu v rokoch 1939 - 1989 a o založení Ústavu pamäti národa, ktorý označuje
obdobie rokov 1939 - 1989 za dobu neslobody. Považoval preto za logický krok, že v časti § 14 ods. 1

zákona o ochrane utajovaných skutočností sú z určitých činností súvisiacich s bývalou Štb, vyvodzované
následky pre bezpečnostnú spoľahlivosť.

Ústavný súd v náleze PL. ÚS 16/08 uviedol, že článok 13 ods. 3 ústavy vo všeobecnej rovine
vyjadruje požiadavku (princíp) rovnosti ako jednu z kľúčových materiálnych podmienok obmedzenia
všetkých základných práv a slobôd. Pri skúmaní otázky, či v konkrétnom prípade (situácii) súvisiacom

s uplatňovaním základných práv alebo slobôd došlo k porušeniu ústavného princípu rovnosti pred
zákonom, treba najprv preskúmať to, či pri obmedzovaní niektorého základného práva alebo slobody bol
rešpektovaný príkaz vyjadrený v čl. 13 ods. 3 ústavy, podľa ktorého zákonné obmedzenia základných
práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Vychádzajúc z oboch nálezov ústavného súdu je zrejmé, že pri ústavne súladnom výklade § 14 ods. 1

zákona je potrebné vychádzať z dikcie zákona, ktorú teba interpretova v súlade so zmyslom a účelom
zákona a s cieľom, ktorý sleduje. Pokiaľ zákon za bezpečnostne nespoľahlivú osobu označuje toho, kto
vedome spolupracoval so štruktúrami Štb, jeho bezpečnostná spoľahlivosť sa už podľa iných kritérií (§
14 ods. 2 zákona) nevyhodnocuje. Vzhľadom na čl. 13 ods. 3 ústavy musí zákonné obmedzenie práva
oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami platiť pre všetky osoby, ktoré vedome spolupracovali soštruktúrami Štb, bez rozdielu, aké škody vedomou spoluprácou napáchali, aké funkcie po roku 1989
zastávali a či im bolo umožnené pred prijatím zákona sa s utajovanými skutočnosťami oboznamovať. K
negatívnemu lustračnému osvedčeniu, ktorého je navrhovateľ držiteľom, je potrebné uviesť, že ním nie

je vedomá spolupráca s Štb negovaná a navrhovateľa len na základe lustračného osvedčenia nie je pre
účely zákona o ochrane utajovaných skutočností možné považovať za osobu bezpečnostne spoľahlivú.

Preto súd dospel k záveru, že ak by NBU v bezpečnostnej previerke navrhovateľa pokračoval a
pridržiaval sa judikatúry ústavného súdu, musel by znovu vydať rozhodnutie podľa § 26 ods. 2 zákona
č. 215/2004 Z. z. s tým, že navrhovateľ nespĺňa predpoklady na vznik oprávnenia podľa § 10 ods. 1

písm. g) zákona č. 215/2004 Z. z.

Nakoniec sa súd v intenciách záväzného právneho názoru odvolacieho súdu zaoberal príčinnou
súvislosťou medzi nezákonnými rozhodnutiami NBU a navrhovateľom špecifikovanou škodou, ktorá
je v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. a zákona č. 514/2003 Z. z. zákonným predpokladom pre vznik
zodpovednosti štátu za škodu.

Navrhovateľ uviedol, že vzniknutá ujma je v príčinnej súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami. Ak aj

po určitú dobu vykonával funkciu veľvyslanca v čase, kedy už bezpečnostnú previerku nemal, súviselo
to len s mechanizmom odvolávania, s utajovanými skutočnosťami sa už nemohol oboznamovať a v
podstate len čakal na odvolanie. Po návrate bol zaradením do nižšej funkcie v podstate degradovaný,
bez bezpečnostnej previerky sa o post veľvyslanca uchádzať nemohol, a táto degradácia zasiahla do
jeho osobného a rodinného života, negatívny následok súvisí jednoznačne len s rozhodnutiami NBU,

iná príčina tu nie je. Pravdou je, že NBU neurčoval okruh funkcií, pre ktoré sa previerka vyžaduje, ale
náhrady škody sa domáha voči štátu, ktorý cestou ministerstva zahraničných vecí tento okruh určil.

Odporkyňa poukázala na rozhodnutie dovolacieho súdu, kde sa akcentuje príčinná súvislosť medzi
rozhodnutím,ktorébolozrušenéakonezákonnéavznikomškody.Príčinnásúvislosťtunieje,postavenie
navrhovateľa sa po prvom rozhodnutí NBU nezmenilo, stále pôsobil ako veľvyslanec, po návrate

bol zaradený do 8. platovej triedy, od roku 2005 sa stal štátnym radcom v 9. platovej triede, po
druhom rozhodnutí stále pôsobil ako vedúci oddelenia, zastával riadiacu funkciu, teda rozhodnutie jeho
kariérnemu postupu nebránilo. Od 1.8.2007 pôsobil na úrade vlády, kde bol zaradený do 9. alebo
10. platovej triedy. Po celú dobu sa oboznamoval s utajovanými skutočnosťami stupňa „vyhradené".
V súvislosti s neudelením previerky ho zamestnávateľ z práce neprepustil, ani ho nedegradoval, na

profesionálny život navrhovateľa nemalo žiaden vplyv. Náhrada nemajetkovej ujmy predpokladá, že
ujma vnikla v súvislosti so zásahom, ktorý je objektívne spôsobilý túto ujmu vyvolať, nie je preto
rozhodujúce subjektívne vnímanie poškodeného. Upozornila aj na to, že zákonom č. 215/2004 Z. z.
sa sleduje verejný záujem, bezpečnosť štátu. Vydanými rozhodnutiami nebola spochybnená odbornosť
navrhovateľa ani kvalifikačné predpoklady na zastávanie určitej funkcie.

Príčinná súvislosť je podľa právnej teórie priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého
jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). V tomto prípade by o vzťah príčinnej súvislosti išlo,
ak by medzi rozhodnutím, ktoré bolo zrušené ako nezákonné, a škodou bol vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Pre posúdenie
vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda,

za ktorú je náhrada požadovaná. Škodu treba izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá
príčina ju vyvolala. Rozhodujúca je pritom vecná súvislosť príčiny a následku, v postupnom slede javov
je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa
stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite,
atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo

(bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy,
bezprostredný, neprerušený, nestačí preto, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti
treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako priama príčina
škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu (viď napr. rozsudok NS SR
XCdo XXX/XXXX z 30.6.2010).

Nemajetkovú ujmu, ktorú utrpel, navrhovateľ podrobne rozviedol v písomnom vyjadrení z 9.6.2014.
Hlavný dôraz kládol na postup NBU počas viac rokov trvajúcej bezpečnostnej previerky (pozývaný bol
na výsluchy v šikanóznych termínoch, nemohol navrhovať dôkazy, nemal vedomosť, z akých dôkazov
NBU vychádzal, k dôkazom sa musel svojpomocne prácne dopracovať a nemal možnosť sa k nimvyjadriť a pod.) a následkoch, ktoré v tej súvislosti pociťoval a prežíval vzhľadom na charakter a predmet
konania a skutočnosť, že sa musel previerke podrobiť, aby mohol vykonávať svoje zamestnanie.
Nesúhlasil s tvrdením odporkyne, že mu žiadna ujma nevznikla len preto, že v dôsledku nezákonných

rozhodnutí nebol prepustený zo zamestnania, čo by znamenalo, že odporkyňa by prakticky neniesla
žiadnu zodpovednosť za škodu, aj keď by NBU rozhodoval nezákonne a rozhodnutie by vydal ako
dôsledok porušovania práv účastníka konania s prvkami inkvizičného procesu.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci upravuje zákon č. 514/2003 Z. z., v
zmysle jeho § 27 ods. 2 bolo potrebné vychádzať aj zo zákona č. 58/1969 Zb., keďže prvé rozhodnutie

vydal NBU už dňa 22.11.2003. Oba zákony samostatne riešia zodpovednosť štátu za škodu, ktorá
bola jednak spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, a
jednak nesprávnym úradným postupom. Ide o dva samostatné nároky, navzájom nezameniteľné. Právo
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z. účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Za
nesprávny úradný postup sa v zmysle § 9 ods. 1 zákona okrem iného považuje aj nezákonný zásah do

práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Navrhovateľ sa domáha náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, a len takýto nárok s
NBU predbežne prejednal. Nebolo preto možné pri skúmaní príčinnej súvislosti prihliadať na tú škodu,
ktorá navrhovateľovi vznikla v súvislosti s ním tvrdeným nezákonným zásahom do jeho práv a právom
chráneným záujmov v konaní o bezpečnostnej previerke, keďže ten je možné považovať za nesprávny

úradný postup.

Bezprostredným následkom oboch rozhodnutí NBU, ktoré boli zrušené ako nezákonné, bola skutočnosť,
že navrhovateľ stratil možnosť oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami stupňa „tajné". V
intenciách záväzného právneho názoru odvolacieho súdu bolo potrebné prihliadnuť ku skutočnosti,
že navrhovateľ po vydaní prvého rozhodnutia naďalej pôsobil ako veľvyslanec, z obsahu spisu ani

z uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 589 zo dňa 16.6.2004 nevyplýva dôvod, pre ktorý bol
podaný návrhu na zrušenie poverenia a odvolanie z výkonu funkcie mimoriadneho a splnomocneného
veľvyslanca. Bez ohľadu na tvrdenie navrhovateľa, že vzhľadom na stanovené mechanizmy už v tomto
obdobívpodstatelenčakalnaodvolaniezfunkcie, stálepôsobilakoveľvyslanec,hocinemaloprávnenie
oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami pre stupeň „tajné". Následne pracoval na ministerstve

zahraničných vecí a na základe rozhodnutia vedúceho mal prístup k utajovaným skutočnostiam stupňa
„vyhradené".

Odhliadnuc od ujmy, ktorú navrhovateľ spájal so šikanóznym postupom NBU počas bezpečnostnej
previerky a jeho označením za vedomého spolupracovníka Štb, ktorého pravdivosť popieral, náhrady
škody sa domáhal z dôvodu, že nezákonným rozhodnutím bol degradovaný v tom zmysle, že stratil

možnosť znovu sa uchádzať o funkciu veľvyslanca, pokračovať v pracovnom uplatnení ako diplomat,
a definitívne stratil nádej na predošlý spôsob uplatnenia sa v profesijnom, rodinnom a spoločenskom
živote.

Po vyhodnotení všetkých do úvahy prichádzajúcich okolností je treba konštatovať, že tento škodlivý
následok nie je v príčinnej súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami NBU. Dovolací súd v uznesení XCdo

XXX/XXXX z 30.4.2013 zdôraznil, že nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, resp. okolnosti
nasvedčujúcej jej existencii. Odvolací súd upozornil, že príčinná súvislosť je daná len vtedy, ak by škoda
pri absencii nezákonného rozhodnutia nevznikla, musí ísť o priamu, nie len sprostredkovanú príčinu
vzniku škody, príčina síce nemusí byť jediná, ale musí byť podstatná. Ak by príčinou vzniku škody bola
iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastane.

Prihliadnuť bolo potrebné na to, že jednak určenie stupňa utajovaných skutočností bolo len v právomoci
MZV SR, ktorú skutočnosť NBU nemohol ovplyvniť, a jednak na to, že funkcia veľvyslanca je funkciou
politickou a na jej zastávanie nemal navrhovateľ žalovateľný nárok. Navrhovateľ sa cíti byť degradovaný
práve preto, že bez oprávnenia oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami stupňa utajenia „tajné"
stratil možnosť znovu sa uchádzať o post veľvyslanca. Pokiaľ však navrhovateľ na zastávanie funkcie

veľvyslanca nemá vynútiteľný nárok, nie je ani možné považovať nemajetkovú ujmu, vyplývajúcu z
jeho pocitu degradácie, za bezprostredný a ani za podstatný následok nezákonného rozhodnutia NBU.
Pocit dehonestácie a degradácie je subjektívnym, relatívnym pocitom navrhovateľa, vychádzajúcim zo
skutočnosti, že do roku 2004 ako veľvyslanec pôsobil a akékoľvek iné pracovné zaradenie už zjavnepodľa neho tejto úrovni nezodpovedalo. Nie je možné dať navrhovateľovi za pravdu ani v tom, že sa
nezákonnými rozhodnutiami NBU ukončila jeho profesionálna kariéra, naďalej pracoval na MZV, došlo aj
kurčitémukariérnemupostupuapoukončenípracovnéhopomerudohodouprešieleštepredukončením

bezpečnostnej previerky pracovať na úrad vlády.

Po vyhodnotení všetkých okolností prípadu dospel súd k záveru, že pre chýbajúcu príčinnú súvislosť
medzi nezákonnými rozhodnutiami a navrhovateľom špecifikovanou škodou nie sú podmienky
zodpovednosti štátu za nemajetkovú ujmu 15.000 eur splnené. V zmysle § 18 ods. 1 a 3 zákona
č. 514/2003 Z. z. návrh zamietol aj v časti 489,44 eur, zodpovedajúcej náhrade trov konania, ktoré

navrhovateľovi vznikli v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie NBU z 30.11.2006 zrušené.

O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 OSP. V konaní úspešnej odporkyni trovy
nevznikli, preto súd rozhodol tak, že sa jej náhrada trov nepriznáva.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať do 15 dní odo dňa jeho

doručenia odvolanie, na tunajšom súde, písomne vo dvoch

vyhotoveniach.

V odvolaní sa má uviesť kto ho podáva, ktorej veci sa týka, proti

ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom

sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny

a čoho sa odvolateľ domáha, musí byť podpísané a datované.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť len

tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože

nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie

rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k

nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie

skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§

205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci.

Odvolanie, ktoré nebude mať tieto náležitosti odvolací súdodmietne.