Rozsudok ,
Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. február 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Sž/27/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 9013010177
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Poláčková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:9013010177.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Poláčkovej

PhD., a členov senátu Mgr. Petra Melichera a JUDr. Jozefa Milučkého, v právnej veci žalobcu: Slovak
Telekom, a.s. so sídlom Bajkalská 28, Bratislava 817 62, IČO: 35 763 469, proti žalovanému: Úrad pre
reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb, právny nástupca Telekomunikačného úradu
Slovenskej republiky, so sídlom Továrenská 7, 828 55, Bratislava 24, o preskúmanie zákonnosti postupu
a rozhodnutia žalovaného č. 266/PÚ/2013 z 8. októbra 2013, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky žalobu z a m i e t a .

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozhodnutím č. 266/PÚ/2013 z 8. októbra 2013 žalovaný zamietol rozklad proti rozhodnutiu

TelekomunikačnéhoúraduSlovenskejrepublikyč.1403/OER/2013z 10.júla2013,ktorýmprvostupňový
správny orgán rozhodol vo veci určenia významného podniku a uloženia povinností na relevantnom
trhu služby ukončenia volania v jednotlivých verejných mobilných telefónnych sieťach, podľa § 59 ods.
2 v spojení s § 61 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len Správny poriadok)
a napadnuté rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa v celom rozsahu potvrdil, nakoľko toto
považoval za vydané v súlade s vnútroštátnymi aj európskymi platnými právnymi predpismi, cieľmi
regulácie elektronických komunikácií a zároveň za dostatočne odôvodnené, jasné a zrozumiteľné.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že prvostupňový správny orgán, po konzultáciách,

podľa § 10 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách (ďalej len „zákon o elektronických
komunikáciách“), v prvostupňovom rozhodnutí rozhodol, že:

1. Spoločnosť Slovak Telekom má podľa § 17 ods. 3 zákona o elektronických komunikáciách na
relevantnom trhu č. 7 také postavenie, že nie je vystavená efektívnej súťaži a ekonomický vplyv jej v
podstatnom rozsahu dovoľuje správať sa nezávisle od konkurentov a užívateľov, teda spoločnosť Slovak
Telekom je významným podnikom na relevantnom trhu č. 7.

2. Úrad ukladá spoločnosti Slovak Telekom ako významnému podniku na relevantnom trhu č. 7
nasledujúce povinnosti:

a) Povinnosť transparentnosti prístupu a prepojenia podľa § 19 zákona o

elektronických komunikáciách:I. Spoločnosť Slovak Telekom je povinná zverejniť na svojom verejne dostupnom webovom sídle
referenčnú ponuku na prepojenie verejných mobilných telefónnych sietí, ktorá musí obsahovať
informácie týkajúce sa služieb ukončenia volaní vo verejnej mobilnej telefónnej sieti, najmä účtovné

informácie, technické špecifikácie, charakteristiky siete, zmluvné podmienky dodávania a používania
služby ukončenia volania vo svojej verejnej mobilnej telefónnej sieti, vrátane cien za ukončenie volaní
najneskôr do 60 dní od doručenia rozhodnutia o určení významného podniku a uložení povinností.

II. Spoločnosť Slovak Telekom je povinná zverejniť na svojom verejne dostupnom webovom sídle každú
zmenu zmluvných podmienok referenčnej ponuky na prepojenie, ktorá bude mať vplyv na podniky

definované v § 5 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách v lehote 45 dní pred účinnosťou zmeny
referenčnej ponuky a predložiť ju úradu.

b) Povinnosť nediskriminácie prístupu a prepojenia podľa § 20 ods. 1 a ods. 2 zákona o elektronických
komunikáciách:

Spoločnosť Slovak Telekom je povinná pri poskytovaní služby ukončenia volania vo svojej verejnej
mobilnej telefónnej sieti uplatňovať voči iným podnikom porovnateľné podmienky za porovnateľných

okolností a poskytovať informácie a služby iným podnikom za rovnakých podmienok a s rovnakou
kvalitou,akokebyichvyužívalaprevlastnúpotrebu,aleboichposkytovalapodnikuvpostaveníovládanej
osoby, alebo podniku, v ktorom má právo spolurozhodovať.

c) Povinnosť prístupu k určitým sieťovým prostriedkom podľa § 22 zákona o elektronických
komunikáciách:

Spoločnosť Slovak Telekom je povinná splniť odôvodnenú a opodstatnenú žiadosť na používanie
určitých prvkov siete a pridružených prostriedkov a o prepojenie sietí.

Spoločnosť Slovak Telekom je povinná:

viesť rokovania v dobrej viere s inými podnikmi žiadajúcimi o prístup,

zabezpečiť otvorený prístup k rozhraniam, protokolom a kódovacím zariadeniam, ktoré sú potrebné na

interoperabilitu služieb alebo pre služby virtuálnych sietí,

umožniť spoločné umiestnenie alebo iné formy spoločného používania pridružených prostriedkov,

zabezpečiť prístup k systémom na podporu prevádzky alebo k podobným softvérovým systémom
nevyhnutným na zabezpečenie spravodlivej súťaže pri poskytovaní služieb,

prepojiť siete alebo sieťové prostriedky.

d) Povinnosť regulácie cien prístupu a prepojenia podľa § 23 zákona o elektronických komunikáciách:

Spoločnosť Slovak Telekom je povinná stanoviť ceny za ukončenie volania vo svojej verejnej mobilnej
telefónnej sieti tak, ako jej určí úrad v rozhodnutí o regulácii cien podľa § 12 zákona o elektronických
komunikáciách.

Zároveň zrušil rozhodnutie č 2112/14/2009 zo dňa 29. septembra 2009 a rozhodnutie č. 07/01/2010 zo

dňa 14. januára 2010.

Ako vyplýva z napadnutého rozhodnutia, relevantný trh č. 7 je trh služby ukončenia volania v jednotlivých
verejných mobilných telefónnych sieťach, ktorá spočíva v prenose volania smerovaného ku koncovému
užívateľovi mobilnej telefónnej služby z bodu prepojenia medzi mobilnými sieťami alebo medzi mobilnou
sieťou a pevnou sieťou do koncového bodu v mobilnej telefónnej sieti určeného špecifickou sieťovou

adresou (ďalej len „relevantný trh č. 7“).Proti tomuto rozhodnutiu podal účastník v zákonnej lehote rozklad, v ktorom namietal, že prvostupňový
správny orgán jednak porušil hmotné právo pri určení žalobcu za významný podnik a pri ukladaní
povinností v dôsledku porušenia procesných princípov a pravidiel a tiež namietal porušenie hmotného

práva pri ukladaní povinností, ktoré videl najmä v tom, že žalovaný uložil povinnosť regulácie cien podľa
metodiky BU-LRIC pure neodôvodnene a neodôvodnene uložil povinnosť prístupu k určitým sieťovým
prostriedkom podľa § 22 zákona o elektronických komunikáciách.

Žalovaný v napadnutom rozhodnutí poukázal na to, že prvostupňový správny orgán pri ukladaní
povinností bral do úvahy hlavný účel regulácie a základné ciele regulačného rámca Európskej únie (ďalej

len „EÚ“), a to: zabezpečovanie ochrany hospodárskej súťaže, prispievanie k rozvoju vnútorného trhu
a presadzovanie záujmov koncových užívateľov.

Prvostupňový orgán podľa názoru žalovaného konal a všetky SMP („significant market power“ t. j.
významná trhová sila) rozhodnutia o určení podniku s významným vplyvom a uložení povinností na
danom trhu vydal, v súlade s princípmi efektívnosti, objektívnosti, transparentnosti, nediskriminácie,
primeranosti a odôvodnenosti, tak ako to ustanovuje § 11 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách.

V súlade s § 11 ods. 2 prihliadol na odporúčania a usmernenia Európskej komisie (ďalej len „EK"),
konkrétne na Odporúčanie Komisie o regulačnom zaobchádzaní s prepojovacími poplatkami v pevných
a mobilných telefónnych sieťach v EÚ (2009/396/ES) zo dňa 07.05.2009 (ďalej len „Odporúčanie
o terminačných poplatkoch) a Vysvetľujúce memorandum k odporúčaniu Komisie o regulačnom
zaobchádzaní s prepojovacími poplatkami v pevných a mobilných telefónnych sieťach v EÚ (ďalej len

„Vysvetľujúce memorandum k Odporúčaniu o terminačných poplatkoch).

Pri regulácii tohto trhu v súlade s § 11 ods. 3 zákona o elektronických komunikáciách dbal na maximálny
prospechkoncovýchužívateľovasúčasnevsúlades§11ods.4zákonaoelektronickýchkomunikáciách
a zároveň v súlade so zásadou podľa § 3 ods. 5 druhá veta Správneho poriadku konal tak, aby v
rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

Žalovaný poukázal na to, že Slovenská republika sa zaviazala ako členský štát dodržiavať legislatívu,
odporúčania a usmernenia orgánov EÚ (pre úrad priama dikcia v § 11 ods. 2 zákona o elektronických
komunikáciách), spolupracovať na vytvorení jednotného vnútorného trhu a používať na tento účel
eurokonformné a z hľadiska EÚ jednotné regulačné nástroje. Z tohto dôvodu bol návrh tohto rozhodnutia
konzultovaný na tzv. nadnárodnej úrovni podľa § 10 ods. 4 zákona o elektronických komunikáciách s

EK, orgánom európskych regulátorov a národným regulačným orgánom členských štátov.

EK sa k danej veci vyjadrila v Rozhodnutí Komisie vo veci SK/2013/1456: Služby ukončenia volania v
jednotlivých mobilných sieťach na Slovensku, kde v časti III. uviedla: „Komisia preskúmala oznámenie a
dodatočnéinformácie,ktoréposkytolTÚSR,anemážiadnepripomienky.Podľačlánku7ods.7rámcovej
smernice môže TÚSR návrh opatrenia prijať a, pokiaľ tak urobí, oznámi to Komisii.“ Prvostupňový

správny orgán (ďalej tiež „Úrad“) na základe uvedeného začal správne konanie a odkonzultované
regulačné opatrenie vydal ako prvostupňové rozhodnutie.

K námietke žalobcu, že Úrad pri ukladaní prvostupňového rozhodnutia porušil princíp zakotvený v § 11
ods. 4 písm. d) zákona o elektronických komunikáciách žalovaný uviedol, že regulácia je kontinuálny
proces, ktorý je síce formálne rozdelený v istých prípadoch na dve samostatné konania - konanie

o určení podniku s významným vplyvom a o uložení povinností podľa § 18 zákona o elektronických
komunikáciách a konanie o regulácii cien podľa § 12 zákona o elektronických komunikáciách, ale hlavné
princípy a zásady sa prelínajú celým regulačným zásahom, ktorý v nevyhnutnom prípade obsahuje obe
tieto procesné konania.

Uloženie a plnenie povinnosti prístupu k určitým sieťovým prostriedkom podľa § 22 zákona o

elektronických komunikáciách na tomto trhu je základným predpokladom pre zriadenie úspešného
prepojenia sietí za primeraných a objektívnych podmienok, ktoré je kľúčové pre poskytovanie verejnej
telefónnej služby a vzájomnej dovolateľnosti koncového účastníka z jednej siete do danej mobilnej
siete. Absencia tejto povinnosti by mohla podľa názoru žalovaného dočasne či trvale úplne vylúčiť
súťaž na súvisiacom maloobchodnom trhu poskytovania verejnej telefónnej služby a spôsobiť škody

nielen niektorým podnikom, ale hlavne koncovým užívateľom. Túto povinnosť Úrad uložil každému
jednotlivému podniku s významným vplyvom na predmetnom trhu.Na základe vykonanej analýzy Úrad dospel k záveru, že na danom trhu je potrebné regulovať ceny za
uvedené služby a preto uložil žalobcovi podľa § 23 zákona o elektronických komunikáciách povinnosť
regulácie cien prístupu a prepojenia v súlade s požiadavkou zákona.

Žalovaný poukázal na to, že voľba vhodného spôsobu regulácie cien a jeho odôvodnenia, ako aj úprava
ďalších podrobností, je (ako bolo spomínané vyššie) predmetom formálne a procesne samostatného
konania a rozhodnutia podľa § 12 zákona o elektronických komunikáciách.

K námietke žalobcu, že Úrad neprihliadol na odlišné situácie v oblasti efektívnej hospodárskej súťaže
a spotrebiteľov v rôznych geografických oblastiach štátu podľa § 11 ods. 4 písm. e) zákona o

elektronických komunikáciách žalovaný uviedol, že priestorový relevantný trh (geografický trh) je
všeobecne vymedzený územím, na ktorom dotknuté subjekty vystupujú na strane ponuky a dopytu
danej služby, pričom súťažné podmienky sú také homogénne, že toto územie môže byť odčlenené od
ostatných území s odlišnými súťažnými podmienkami. Súťažné podmienky pri poskytovaní ukončenia
volania vo verejnej mobilnej telefónnej sieti sú na celom území Slovenskej republiky dostatočne
homogénne.

Úrad pri územnom vymedzení trhu vychádzal z vecného vymedzenia relevantného trhu. V zozname
relevantných trhov v Slovenskej republike, ktorý úrad vydal rozhodnutím o určení zoznamu relevantných
trhov je relevantný trh z geografického hľadiska definovaný ako celé územie Slovenskej republiky, avšak
vtomtoprípade(napodnetprávežalobcu(vtedyT-Mobile)vrámcikonzultáciíkpredchádzajúcej(2.kolo)
analýze) Úrad pristúpil k užšej špecifikácii geografického vymedzenia veľkoobchodného relevantného

trhu č. 7.

Veľkoobchodný relevantný trh ukončenia volania v jednotlivých verejných mobilných telefónnych sieťach
je z geografického hľadiska totožný s geografickým rozsahom siete konkrétneho mobilného operátora
na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na to, že situácia na tomto trhu je rovnaká bez ohľadu na
jednotlivé geografické oblasti štátu, Úrad podľa názoru žalovaného nemohol geograficky segmentovať

ani predmetný trh mobilnej terminácie a ani uložené povinnosti.

K námietke žalobcu, že ukončovanie volaní zostavených vo vlastnej sieti bolo zahrnuté do definície trhu
žalovaný uviedol, že v rozhodnutí z 20. januára 2011, ktorým sa určuje zoznam relevantných trhov je
v článku 1 v bode 2) vedené, že: „Veľkoobchodným trhom sa na účely tohto rozhodnutia rozumie trh
takých služieb, ktoré poskytuje podnik inému podniku." V článku 2 v bod 1) tohto rozhodnutia Úrad určil

v oblasti elektronických komunikácii jednotlivé maloobchodné a veľkoobchodné trhy, pričom relevantný
trh č. 7 je zadefinovaný nasledovne: „ukončenie volania v jednotlivých verejných mobilných telefónnych
sieťach je služba, ktorá spočíva v prenose volania smerovaného ku koncovému užívateľovi mobilnej
telefónnej služby z bodu prepojenia medzi mobilnými sieťami alebo medzi mobilnou sieťou a pevnou
sieťou do koncového bodu v mobilnej telefónnej sieti určeného špecifickou sieťovou adresou."

Z tejto definície vyplýva, že keď službu ukončovania volania do konkrétnej mobilnej siete v rámci
prepojenia poskytuje jeden podnik inému podniku, tak podnik poskytujúci službu ukončenia volania
preberá toto volanie v bode prepojenia, kde je prepojená jeho mobilná sieť so sieťou iného podniku a
prenáša toto volanie do koncového bodu až ku koncovému užívateľovi. V uvedenom prípade je služba
ukončovaniavolaniavmobilnejsietiposkytovanájednýmpodnikominémupodniku,čiževeľkoobchodne.

Keďže volajúca strana sa chce dovolať na konkrétne číslo zákazníka pripojeného v sieti konkrétneho
podniku, tak toto volanie nemôže ukončiť iný podnik.

Avšak pri volaniach 2 zákazníkov tej istej siete neukončuje volanie iný podnik, ale ten istý podnik. V
takomto prípade je služba ukončovania volania v mobilnej sieti poskytovaná ako vlastná veľkoobchodná
dodávka v rámci toho istého podniku, čiže spoločnosť žalobcu ju zabezpečuje sama sebe. V takomto

prípade hovoríme o tzv. samozásobovaní resp. tzv. „selfsupply“. Ako vyplýva z grafu č. 1 uvedenom
na strane 18 prvostupňového rozhodnutia, samozásobovanie tvorí až 70 percent všetkých ukončených
volaní vo všetkých verejných mobilných telefónnych sieťach, čiže tvorí významnú časť ukončenej
prevádzky vo všetkých verejných mobilných telefónnych sieťach.

Žalovaný zdôraznil, že v rozhodnutí o zozname relevantných trhov Úrad určil základnú definíciu

ako služby poskytovanej inému podniku (veľkoobchodne), avšak podrobné vecné vymedzenie trhuje až predmetom analýzy trhu a podlieha konzultačnému procesu. Zahrnutie samozásobovania na
veľkoobchodné trhy vychádza z bežnej regulačnej praxe.

Navyše, spoločnosť žalobcu má podľa názoru žalovaného 100% trhový podiel na trhu ukončenia

volania v jeho mobilnej sieti na predmetnom trhu aj v prípade zahrnutia samozásobovania aj v prípade
nezahrnutia samozásobovania na predmetný trh (len v rámci prepojenia). Tento trh je monopolným
trhom bez tendencie smerovania k efektívnej hospodárskej súťaži a všetky volania smerujúce na
čísla koncových zákazníkov spoločnosti žalobcu ukončuje výhradne žalobca. Výsledok vyhodnotenia
trhových podielov v jednotlivých verejných mobilných telefónnych sieťach je v oboch prípadoch rovnaký.

Žalovaný zdôraznil, že Úrad vyhodnocoval, okrem trhových podielov v jednotlivých verejných mobilných
telefónnych sieťach, aj vývoj trhových podielov vo všetkých verejných mobilných telefónnych sieťach
a to a) podľa celkového objemu ukončených volaní len v rámci prepojenia v grafe č. 5 na strane
24 prvostupňového rozhodnutia a b) podľa celkového objemu ukončených volaní vrátane volaní
zostavených vo vlastnej verejnej mobilnej a fixnej sieti (vrátane samozásobovania) v grafe č. 4 na
strane 24 prvostupňového rozhodnutia. Takýmto vyhodnotením trhových podielov vo všetkých verejných

mobilných telefónnych sieťach Úrad podľa názoru žalovaného objektívne vyhodnotil vývoj ukončenej
prevádzky jednotlivých podnikov v sledovanom období, resp. vyhodnotil veľkosť konkrétneho podniku
podľa celkovej ukončenej prevádzky v jeho sieti v porovnaní s ostatnými podnikmi. Na záver žalovaný
pripomenul,žeÚradbolpridefinovanítrhuusmernenýEKužpredkonzultáciamiavrámcinadnárodných
konzultácií nemala EK žiadne námietky k definícii trhu.

Žalobca ďalej namietal porušenie hmotného práva pri ukladaní povinnosti cenovej regulácie a to
konkrétneodôvodnenosťuloženiapovinnostireguláciecienpodľametodikyBULRICpure.Podľanázoru
žalovaného však nebol dôvod rozoberať podrobnosti metódy v analýze prípadne v prvostupňovom
rozhodnutí, pretože výpočet ceny a aj spôsob určenia ceny, respektíve výber metodiky podľa § 12
zákona o elektronických komunikáciách spolu s postupom akým Úrad cenu vypočítal, má byť a je

predmetom samostatného rozhodnutia o cene, ktorým Úrad určil (prvostupňové rozhodnutie č. 1469/
OER/2013 zo dňa 29. júla 2013) maximálnu cenu, ktorú môžu podniky s významným vplyvom za
ukončenie volaní účtovať inému podniku. Napriek tomu žalovaný zdôraznil, že Úrad pri cenovej regulácii
vychádzal z Odporúčania o terminačných poplatkoch, Vysvetľujúceho memoranda k Odporúčaniu
o terminačných poplatkoch a pripomienok Komisie z r. 2012 k poslednému kolu cenovej regulácie

na základe „benchmarkingu“. Podľa názoru žalovaného je takýto postup správny, pretože prispieva
k rozvoju vnútorného trhu, nevytvára bariéry rozvoja vnútorného trhu v súlade s cieľmi politiky a
regulačnými princípmi zakotvenými v článku 8 rámcovej smernice a pretože prinesie čo najväčší
prospech pre koncových užívateľov. Navyše, v rozhodnutí o určení podniku s významným vplyvom podľa
§ 18 zákona o elektronických komunikáciách a uložení povinností, ako aj v analýze, musí byť a aj je

dostatočne odôvodnené prečo Úrad musí cenovo regulovať tento trh.

Pokiaľ žalobca namietal odôvodnenosť uloženia povinnosti prístupu k určitým sieťovým prostriedkom
podľa § 22 zákona o elektronických komunikáciách, keďže podľa jeho názoru Úrad v odôvodnení
uloženia tejto povinnosti nesplnil vecnú požiadavku, a teda nepreukázal zistenie, ktoré predpokladá
zákon o elektronických komunikáciách v ustanovení § 22 ods. 1, žalovaný k tomuto uviedol, že uloženie

povinnosti prístupu je potrebné, pretože odmietnutie prístupu na tomto trhu, čiže konkrétne odmietnutie
prepojiť siete a ukončovať volania do mobilnej siete, resp. požadovanie neprimeraných podmienok,
by nebolo v záujme koncových užívateľov a narušilo by to súťaž. Žalovaný poukázal na to, že Úrad
nereguluje ex post, čiže nereguluje až keď zistí, že podnik požadoval neprimerané podmienky resp.
odmietol prepojiť siete, ale reguluje ex ante, čiže reguláciou má predchádzať potenciálnym súťažným

problémom a regulácia má byť podľa článku 8 rámcovej smernice a podľa § 11 ods. 4 písm. a) zákona
o elektronických komunikáciách predvídateľná.

Ak by neboli prepojené mobilné siete s inými sieťami navzájom, nebolo by možné dovolať sa z
inej siete koncovým zákazníkom mobilných operátorov. Teda zamedzením prístupu (prepojenia) by
nastalo obmedzenie súťaže na súvisiacom maloobchodnom trhu hlasového volania do verejnej mobilnej

telefónnej siete a podniky by neboli konkurencieschopné.

Neuloženie povinnosti prístupu by vytvorilo prekážku jednotného trhu, pretože podnik s významným
vplyvom by mohol odmietnuť ukončiť volanie prichádzajúce z inej národnej resp. zahraničnej siete,respektívežiadaťneprimeranépodmienkyčineúmernevysokúcenu,čobybolovneprospechkoncovým
užívateľom.

Žalovaný poukázal na to, že uvedené tvrdenie Úradu vyplýva aj z vyjadrenia EK v jej rozhodnutí o

začatí druhej fázy - prípad LV/2012/1296 - z dôvodu neuloženia povinnosti prístupu všetkým podnikom
s významným vplyvom na trhu Lotyšským regulátorom, kde EK uvádza:

„V súlade s článkom 8 (4) prístupovej smernice v spojení s článkom 8 rámcovej smernice a článku
16 (4) rámcovej smernice Komisia poukazuje na to, že nápravné opatrenia uložené podľa článku
16 rámcovej smernice v spojení s článkom 8 (4) prístupovej smernice by mali byť založené na

povahe zisteného problému, mali by byť primerané a aj opodstatnené vzhľadom na ciele stanovené
v článku 8 rámcovej smernice. Okrem toho Komisia odkazuje na článok 16 (4) rámcovej smernice,
ktorý vyžaduje od národných regulačných orgánov, aby uložili podniku s významným vplyvom na trhu
vhodné regulačné povinnosti. Každý trh ukončenia volaní je charakterizovaný podobnými problémami
hospodárskej súťaže, napríklad odmietnutie poskytnutia prístupu alebo účtovanie neprimeraných cien.“
Žalovanýpoukázalnato,ženásledneLotyšskýregulátorsvojuanalýzustiaholauložilpovinnosťprístupu

všetkým podnikom s významným vplyvom.

Ako ďalší príklad uviedol žalovaný vyjadrenie EK k notifikovanej analýze trhu č. 3 rakúskeho regulátora
- prípad AT/2013/1457- ktoré podľa jeho názoru taktiež potvrdzuje správnosť postupu Úradu:

„V odôvodnení navrhovanej povinnosti prístupu sa TKK (národný regulačný orgán Rakúska) odvoláva
na vyjadrenie EK v súvislosti s potrebou uloženia povinnosti efektívneho prístupu pre všetkých

operátorov s významným vplyvom. Okrem iného sa TKK odvoláva na rozsudok Najvyššieho súdu
(Verwaltungsgerichtshof) Rakúska z 27. februára 2013, ktorý stanovil, že všeobecná povinnosť prístupu
(v tomto prípade povinnosť prepojenia vyplývajúca zo zákona) v kombinácii s potenciálnou potrebou
riešenia sporov nie je dostatočná na zabezpečenie efektívneho prístupu a nemôže nahradiť povinnosť
špecifického prístupu podľa SMP (významného vplyvu) režimu."

Žalovaný poukázal na to že tvrdenie žalobu, že Úrad pri ukladaní prístupu neprihliadal na ustanovenie
§ 22 ods. 3 písm. a) až f) zákona o elektronických komunikáciách nie je pravdivé.

Na podmienku uvedenú v písm. a) - technická a ekonomická únosnosť využitia alebo výstavby
konkurenčných zariadení s ohľadom na rýchlosť vývoja trhu, spôsob a typ prepojenia Úrad prihliadal
v spojení s § 27 zákona o elektronických komunikáciách s akcentom na ods. 3 tohto ustanovenia,

podľa ktorého prepojenie verejných telefónnych sietí musí byť prístupné v obvyklých bodoch prepojenia
a v kvalite, ktorá nie je horšia ako prevádzkovanie verejnej telefónnej siete pre vlastnú potrebu
podniku alebo poskytovanie verejnej telefónnej siete a služby podniku v postavení ovládanej osoby
alebo podniku, v ktorom má právo spolurozhodovať. Žalovaný zdôraznil, že významný podnik je
zodpovedný za interoperabilitu služieb na strane ním prevádzkovanej verejnej telefónnej siete až po

bod prepojenia. Úrad v rámci povinnosti prístupu ukladá významnému podniku povinnosť prepojiť
svoju sieť so sieťou iného podniku na základe jeho odôvodnenej a opodstatnenej žiadosti (teda ak
je to technicky uskutočniteľné) na účely poskytovania verejnej telefónnej služby. V rámci prepojenia
sietí poskytuje významný podnik ukončenie volaní vo verejnej mobilnej telefónnej sieti. Technická a
ekonomická únosnosť využitia alebo výstavby konkurenčných zariadení s ohľadom na rýchlosť vývoja

trhu, spôsob a typ prepojenia je zohľadnená pri cenovej regulácii. Úrad vypočíta v súlade s Odporúčaním
o terminačných poplatkoch výšku poplatku za ukončenie volania vo verejnej mobilnej telefónnej sieti ako
maximálnu cenu, ktorú významný podnik nesmie prekročiť.

Implementovaný postup výpočtu simuluje správanie operátora na plne konkurenčnom trhu, zohľadňuje
budúci vývoj objemu prevádzky do takej miery, ako boli slovenskí operátori schopní predikovať

budúci vývoj. Flexibilita modelu umožňuje reflektovať rýchlosť vývoja trhu a prispôsobovať počet
dimenzovaných sieťových prvkov budúcemu vývoju objemu prevádzky a technologickým požiadavkám
na prepojenie. Vypočítaná maximálna cena podľa názoru žalovaného zohľadňuje aj ekonomické odpisy
dimenzovaných sieťových prvkov, ktoré zohľadňujú životnosť týchto prvkov na základe reálnej praxe
slovenských operátorov - podnikov.

Podmienku uvedenú v písm. b) - uskutočniteľnosť požadovaného prístupu a prepojenia so zreteľom na
využiteľnú kapacitu siete Úrad, podľa názoru žalovaného, tiež posudzoval v nadväznosti na § 27 ods.4 zákona o elektronických komunikáciách. Podľa tohto ustanovenia je významný podnik poskytujúci
verejnú telefónnu sieť, povinný umožniť prepojenie a to:

na základe technických požiadaviek vyplývajúcich z technických noriem a technických špecifikácií podľa

§ 14 ods. 2 písm. a) zákona o elektronických komunikáciách zabezpečujúcich interoperabilitu služieb
a prepojenia sietí,

v primeranej lehote a za primeraných zmluvných podmienok, pričom prepojenie nesmie byť podmienené
platbou za tie časti verejnej siete alebo tie zariadenia, ktoré nie sú na prepojenie nevyhnutne potrebné,

aj v iných miestach ako v obvyklých bodoch prepojenia verejných sietí, ak o to podnik poskytujúci verejnú
sieť požiada a uhradí nevyhnutné náklady takého prepojenia.

Žalovanýpoukázalnato,žepodmienkyprepojeniamusíkaždývýznamnýpodnikuverejniťvReferenčnej
ponuke na svojom verejne dostupnom webovom sídle. Každá referenčná ponuka musí obsahovať
technické špecifikácie, zmluvné podmienky dodávania a používania služby, obvyklé body prepojenia s
možnosťou doplňovania, zmeny alebo zrušenia, resp. premiestňovania bodov prepojenia. V nadväznosti
na uvedené Úrad ukladá povinnosť transparentnosti každému významnému podniku, aby podmienky

prepojenia boli nediskriminačné, a zároveň rovnaké pre každý podnik.

Aj táto podmienka je zohľadnená pri cenovej regulácii.

Použitý postup na výpočet maximálnej ceny za ukončenie volania vo verejnej telefónnej sieti zohľadňuje
uskutočniteľnosť požadovaného prístupu vychádzajúc z technických, sieťových a ekonomických
vstupných údajov od významných podnikov pôsobiacich na slovenskom trhu mobilnej terminácie,

reálneho objemu telekomunikačných služieb poskytovaného podnikmi a z technických parametrov
jednotlivých sieťových prvkov, ktoré boli využité na poskytovanie predmetných služieb, čím je
zabezpečené dostatočné kapacitné pokrytie sieťou teoretického efektívneho operátora. Model je
flexibilný nástroj, ktorý v prípade budúceho nárastu objemu poskytovaných služieb, automaticky zvýši
počet dimenzovaných sieťových prvkov a zabezpečí dostatočné využiteľné kapacitné pokrytie, ktoré sa

následne premietne aj do výšky maximálnej ceny. Maximálna cena za poskytovanie ukončenia volania
teda zohľadňuje dodatočnú kapacitu siete, ktorá je potrebná na prenos dodatočne veľkoobchodnej
prevádzky(napr.dodatočnáinfraštruktúrasietepokiaľjuvyvolápotrebazvýšiťkapacitunaúčelyprenosu
dodatočnej veľkoobchodnej prevádzky).

Podmienka uvedená v písm. c) - počiatočné investície vlastníka zariadení vzhľadom na uskutočnené

verejné investície a riziká spojené s investovaním - je podľa názoru žalovaného spojená s cenovou
reguláciou. V použitom postupe pri kalkulácii regulovanej ceny bude výška vypočítaného poplatku za
ukončovanie volania vo verejnej mobilnej telefónnej sieti ovplyvnená okrem iného aj premennou WACC
(„weighted average cost of capital“), t.j. hodnotou primeranej miery návratnosti vloženého kapitálu. V
tejto premennej WACC, t.j. v priemernej miere návratnosti vloženého kapitálu, bude zodpovedajúcim

spôsobom zohľadnené investičné riziko, ako aj všetky ostatné podstatné náležitosti pre stanovovanie
ceny, ktoré znáša investujúci podnik.

Žalovaný poukázal na to, že dôkazom toho, že Úradom použitá metóda na výpočet maximálnej
ceny, ktorú sú podniky s významným vplyvom oprávnené maximálne účtovať za ukončenie volaní,
podporuje investície, je citácia z dokumentu Explanatory k Odporúčaniu o terminačných poplatkoch,

str 16: „Terminačné poplatky, ktoré sa približujú k dlhodobým prírastkovým nákladom z poskytovania
tejto služby, budú viesť k zvýšenej konkurencií a k nižším maloobchodným sadzbám pre celý rad
spotrebiteľov, a pritom stále umožnia efektívnu úhradu nákladov a primerané podnety na investície.“

Podmienka uvedená v písm. d) - potreba dlhodobej ochrany hospodárskej súťaže vyplýva podľa názoru
žalovaného z predkladanej analýzy relevantného trhu č. 7, ako aj z ustanovení § 17 a § 18 zákona

o elektronických komunikáciách, na ktoré sa Úrad odvoláva v analýze v časti 1.1. Legislatívny rámec
a aj pri ukladaní povinností. Plnenie povinnosti prístupu (prepojenia) je základným predpokladom
pre poskytovanie hlasových služieb na predmetnom trhu, ako aj na súvisiacom maloobchodnom trhu
verejnej mobilnej telefónnej služby.

Pokiaľ ide o podmienku uvedená v písm. e) - ochrana práv duševného vlastníctva nie je vo vzťahu k

predmetnému trhu relevantná.Žalovaný zdôraznil, že podmienka uvedená v písm. f) - poskytovanie celoeurópskych služieb bola
zohľadnená tým, že na predmetnom trhu sú zahrnuté všetky ukončené volania bez ohľadu na to, či boli
zostavené na Slovensku alebo v zahraničí. Podľa informácií Úradu povinnosť prístupu ako aj povinnosť

cenovej regulácie na tomto trhu bola uložená všetkými európskymi regulátormi.

Pokiaľ žalobca namietal nedostatky procesného charakteru, žalovaný v napadnutom rozhodnutí
poukázal na to, že 20. septembra 2013 doručil žalobcovi list č. 238/PÚ/2013, označený ako Výzva pred
vydaním rozhodnutia, v ktorom žalobcovi v súlade s § 33 ods. 2 Správneho poriadku dal možnosť, aby
sa pred vydaním rozhodnutia vyjadril k podkladu ako aj k spôsobu jeho zistenia do 7 pracovných dní,

prípadne aby navrhol jeho doplnenie.

Oprávnenýzástupcažalobcusadostavil23.septembra2013knahliadnutiudoadministratívnehospisua
na požiadanie mu boli predložené elektronické verzie častí spisu: Krycí list prvostupňového rozhodnutia,
Predkladacia správa, Zoznam podkladov rozhodnutia a Zápisnica z rozkladovej komisie, ktorá bola
poskytnutá dodatočne 25. septembra 2013 po vyhotovení jej elektronickej verzie. O nahliadnutí bol
vyhotovený úradný záznam, ktorý je súčasťou spisu.

Oprávnený zástupca žalobcu sa opätovne dostavil 30. septembra 2013 k nahliadnutiu do
administratívneho spisu a bol mu poskytnutý sken Zápisnice z rozkladovej komisie z 18. septembra
2013. O nahliadnutí bol vyhotovený úradný záznam, ktorý je súčasťou spisu. Žalobca svoje právo na
vyjadrenie sa v určenej lehote nevyužil.

Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonom stanovenej lehote žalobu v ktorej žiadal, aby

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie
Úradu zrušil a vrátil správnym orgánom vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, nakoľko podľa jeho názoru
sú obe rozhodnutia nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a nezrozumiteľnosť, skutkový stav, z
ktorého vychádzajú je nedostačujúci na posúdenie veci, vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia
veci a navyše predmetnými rozhodnutiami a súvisiacimi postupmi správnych orgánov bola spoločnosť

žalobcu zásadným spôsobom poškodená na svojich majetkových právach ako účastník správnych
konaní.

Podľa názoru žalobcu, správne orgány pri uložení povinnosti cenovej regulácie neskúmali existenciu
vecných dôvodov na uloženie takejto nepochybne závažnej povinnosti, v prvom rade aká je
pravdepodobnosť, že v budúcnosti by došlo k situácii, keď by regulované telekomunikačné podniky

požadovali neprimerane vysoké alebo neprimerane nízke ceny súvisiace s prístupom alebo prepojením
v neprospech koncových užívateľov podľa § 23 zákona o elektronických komunikáciách.

Podľa názoru žalobcu, prvostupňový orgán, namiesto toho, aby riadne odôvodnil uloženie povinnosti
cenovej regulácie tým, že môže dôjsť k požadovaniu neprimerane vysokých alebo neprimerane nízkych
cien, iba stručne odkázal na str. 43 na to, že v minulosti mohlo dôjsť k odmietnutiu prepojenia, alebo

mohli nastať problémy z dôvodu obmedzenej dovolateľnosti. Takéto argumenty nepovažoval žalobca za
správne, aktuálne a už vôbec nie dostatočné na preukázanie naplnenia zákonom stanoveného kritéria,
nakoľko zákon o elektronických komunikáciách podľa jeho názoru priamo predpokladá, že podmienkou
pre možné uloženie cenovej regulácie je preukázanie toho, že môže dôjsť konkrétne k neprimerane
vysokým alebo neprimerane nízkym cenám súvisiacim s prístupom alebo prepojením v neprospech

koncovýchužívateľov,nievšakkodmietnutiuprístupu,nakoľkoprevenciaodmietnutiaprístupujeriešená
uložením povinnosti podľa § 22 ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách. V praxi teda
došlo k uloženiu cenovej regulácie žalobcovi prostredníctvom záveru, ktorý je odôvodnený zistením
predpísaným zákonom pre inú povinnosť (povinnosť prístupu), ale v napadnutých rozhodnutiach úplne
absentuje odôvodnenie cez nález, ktorý zákon o elektronických komunikáciách nevyhnutne vyžaduje

práve pre uloženie cenovej regulácie.

Preto žalobca považuje uloženie povinnosti cenovej regulácie za neodôvodnené a zmätočné.

Za prekvapujúce považuje žalobca aj tvrdenie Úradu, že bez regulácie cien by veľkoobchodné ceny
za ukončenie volaní nikdy neklesli na požadovanú úroveň. Toto tvrdenie podľa názoru žalobcu zjavne
indikuje, že snahou Úradu nie je ukladať odôvodnené a primerané regulačné opatrenia, ktoré riešia

objektívne a preukázateľne zistené problémy na dotknutom trhu, ale, bez ohľadu na tieto svoje zákonnépovinnosti, za každú cenu dosiahnuť reguláciou nejakú preddefinovanú požadovanú úroveň. V prípade,
ak by Úrad rešpektoval svoje zákonné povinnosti a princípy regulácie elektronických komunikácií, musel
by použiť spojenie „primeranú úroveň", prípadne „nákladovo efektívnu úroveň", resp. obdobný pojem

aprobovaný regulačnou praxou.

Podľa názoru žalobcu, aj v prípade, ak by takéto zákonom predpísané predpoklady možného
uloženia povinnosti cenovej regulácie (preukázanie rizika, že dotknuté podniky by mohli bez regulácie
požadovať neprimerane vysoké alebo neprimerane nízke ceny súvisiace s prístupom alebo prepojením
v neprospech koncových užívateľov) boli Úradom zistené a preukázané, Úrad by mal takúto potrebu

uloženia povinnosti cenovej regulácie riadne odôvodniť, nakoľko dikcia § 23 zákona o elektronických
komunikáciách jasne konštatuje, že aj v takomto prípade uloženie cenovej regulácie nie je povinnosťou,
ale iba možnosťou Úradu. Aplikuje sa tu teda správna úvaha a Úrad by svoje rozhodovanie v rámci
správnej úvahy mal náležité a zrozumiteľne odôvodniť, k čomu, podľa názoru žalobcu, ani v jednom z
napadnutých rozhodnutí nedošlo, čím správne orgány zasiahli do práva žalobcu na súdnu a inú právnu
ochranu garantovanú čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Poukázal pritom na judikatúru najvyššieho súdu súvisiacu s nedostatočným odôvodnením rozhodnutia
správneho orgánu ako samostatným dôvodom na jeho zrušenie.

Žalobca v žalobe ďalej namietal nedostatočné odôvodnenie povinnosti prístupu podľa § 22 zákona o
elektronických komunikáciách „iba“ s odkazom na odporúčanie EK.

Podľa názoru žalobcu z predmetného ustanovenia zákona vyplýva povinnosť Úradu pri ukladaní

povinností prístupu prihliadať na viaceré faktory technickej a ekonomickej uskutočniteľnosti plnenia
tejto povinnosti regulovaným podnikom a tiež na jej dlhodobé dopady. Ide, medzi inými kritériami, o
počiatočné investície vlastníka zariadení vzhľadom na uskutočnené verejné investície a riziká spojené
s investovaním a potrebu dlhodobej ochrany hospodárskej súťaže, najmä ochrany efektívnej súťaže
založenej na infraštruktúre.

Podľa názoru žalobcu však Úrad nevyhodnotil skutočne predpokladané dopady povinnosti prístupu na
slovenskýtrhanažalobcuakoregulovanýpodnik,alelenodkázalnanezáväznéOdporúčanieoregulácii
terminačných poplatkov a parametre zamýšľaného nákladového modelu. V odôvodnení takto ukladanej
povinnosti úplne absentuje akékoľvek objektíve (t. j. iné ako odkaz na Odporúčanie) odôvodnenie
primeranosti ukladaných povinnosti (táto výhrada sa v rovnako týka aj absencie odôvodnenia

primeranosti povinnosti cenovej regulácie) a vyhodnotenie toho, či a aké iné povinnosti by mohli vyriešiť
Úradom identifikované súťažné problémy.

Model doporučený Odporúčaním o terminačných poplatkoch a o regulácii terminačných poplatkov
nie je totiž podľa názoru žalobcu jediným možným nástrojom cenovej regulácie prístupu. Žalobca
poukázal na to, že v praxi sa používa aj mierne odlišný model LRalC+ ktorý sa líši hlavne tým, že

umožňuje operátorom zabezpečiť návratnosť aj spoločných aj režijných nákladov, ktoré sú v každom
podnikanínevyhnutneprítomné.Právetentodôvod-absenciapatričnéhoodôvodneniaprimeranostiviac
zaťažujúcej povinnosti podľa modelu BU-LRIC pure v porovnaní s menej obťažujúcim modelom LRalC+,
bol jedným z hlavných dôvodov, ktoré viedli Holandský žalobný tribunál v otázkach obchodu a priemyslu
k opakovanému zrušeniu rozhodnutí holandského národného regulátora o regulácii terminačných

poplatkov, najskôr v roku 2011 a následne v roku 2013.

V tomto kontexte je podľa názoru žalobcu dôležité vysporiadať sa tiež s otázkou, akú povahu majú
odporúčania inštitúcií EÚ, a tiež, v čom spočíva korektné plnenie povinnosti Úradu vyplývajúcej z §
11 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách prihliadať pri regulácii elektronických komunikácií na
odporúčania a usmernenia EK.

Žalobca zdôraznil, že Odporúčania, podľa Článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej Únie
(konsolidované znenie) nie sú záväzné. Súdny dvor EÚ ešte v roku 1989 rozsudkom v kauze C-322/88
potvrdil, že odporúčania vo všeobecnosti vydávajú inštitúcie Európskych spoločenstiev vtedy, keď buď
nemajú právomoc na vydanie záväzných predpisov, alebo nepovažujú za účelné vydať viac zaväzujúce
predpisy. V prípade harmonizácie telekomunikačnej legislatívy EÚ, a to vždy na základe legislatívneho

návrhu EK, vydáva väčšinou záväzné predpisy: buď smernice (napr. smernice 2009/140/EC, 2009/136/
EC, 2002/21/EC), alebo aj nariadenia, ktorými sa dokonca priamo regulujú maximálne ceny služiebtelekomunikačných podnikov. V prípade harmonizácie prístupu k terminačným poplatkom EÚ napokon
zvolila cestu odporúčania podľa Článku 292 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (konsolidované znenie),
čo podľa názoru žalobcu znamená, že jednotliví národní regulátori sa nemôžu automaticky a bez

ďalšieho posudzovania vhodnosti a primeranosti zavedenia odporúčaného postupu v konkrétnych
národných podmienkach spoliehať na odporúčanie ako na skutočnosť, ktorá si nevyžaduje ďalšie
preukazovanie. Žalobca pritom poukázal na to, že v európskej regulačnej praxi sa mnohí národní
regulátori odchyľujú od odporúčaní EÚ, napríklad nemecký národný regulátor BundesNetzAgentur
(BNA) sa rozhodnutím z 19. júla 2013 rozhodol nepoužiť pre reguláciu terminačných poplatkov prístup

navrhnutý v Odporúčaní o terminačných poplatkoch ale menej zaťažujúci prístup LRalC+.

Žalobca ďalej namietal, že správne orgány nepostupovali pri rozhodovaní v súlade so zákonom,
pretože pri posudzovaní tzv. „relevantného trhu“, teda skupiny dostatočne homogénnych služieb, išli
nad rámec vecného rozsahu definície relevantného trhu č. 7 určenej v Rozhodnutí Telekomunikačného
úradu Slovenskej republiky z 20. januára 2011, ktorým sa určuje zoznam relevantných trhov (ďalej len
„Rozhodnutie o relevantných trhoch“). Toto rozhodnutie totiž určuje vecný rozsah relevantného trhu č. 7

nasledovne: „ukončenie volania v jednotlivých verejných mobilných telefónnych sieťach je služba, ktorá
spočíva v prenose volania smerovaného ku koncovému užívateľovi mobilnej telefónnej služby z bodu
prepojenia medzi mobilnými sieťami alebo medzi mobilnou sieťou a pevnou sieťou do koncového bodu
v mobilnej telefónnej sieti určeného špecifickou sieťovou adresou.“

Úrad v Rozhodnutí o relevantných trhoch teda podľa názoru žalobcu stanovil, že do vecného rozsahu

relevantného trhu č. 7 patria volania, ktoré smerujú ku koncovému užívateľovi mobilnej siete cez
bod prepojenia medzi dvomi mobilnými sieťami. Podľa názoru žalobcu Úrad vlastné Rozhodnutie o
relevantných trhoch zjavne nerešpektoval, nakoľko pri výpočte trhových podielov začlenil do vecného
rozsahu relevantného trhu, resp. troch skutočných dotknutých relevantných trhov (tri existujúce mobilné
siete v SR) aj takzvané on-net volania, teda tie volania (hovory), ktoré sú zostavené aj ukončené v tej

istej (rovnakej) mobilnej sieti, a preto logicky neprechádzajú bodom prepojenia medzi dvomi sieťami.
S uvedeným rozporom sa nevysporiadal dostatočným spôsobom ani žalovaný, a preto je žalobca
presvedčený, že právne neobstojí argument o tom, že Rozhodnutie o relevantných trhoch, ktoré veľmi
konkrétne a presne určuje vecný rozsah relevantných trhov (t. j. popisuje elektronickú komunikačnú
službu, ktorá sa skúma a v prípade naplnenia zákonných podmienok je regulovaná Úradom), má iba

deklaratórnu povahu a Úrad je oprávnený v inom rozhodnutí vydanom na základe analýzy dotknutého
trhu sa od nej akokoľvek odchýliť a zahrnúť na trh aj ďalšie služby.

Takýto prístup Úradu nemá podľa názoru žalobcu oporu v znení zákona o elektronických komunikáciách.
Tento zákon v tretej hlave totiž explicitne uvádza tri samostatné kroky regulácie súťaže Úradom: určenie
relevantných trhov (§ 16), analýzu relevantných trhov (§ 13) a určenie významného podniku (§ 18).

Každej fáze prislúcha istá procesná forma a výsledok procesu (rozhodnutia v prípade § 16 a § 18,
analýza relevantného trhu a návrh opatrenia v prípade § 12).

Ďalej žalobca poukázal na to, že vychádzajúc zo systematiky tretej hlavy zákona o elektronických
komunikáciách,ajzneniekaždéhoštádiaregulácielogickyasystematickynadväzujenapredchádzajúce
a každá fáza je východiskom a základom pre fázu nasledujúcu. Napríklad, ustanovenie § 18 zákona

o elektronických komunikáciách explicitne uvádza, že významný podnik určuje Úrad rozhodnutím na
základe analýzy trhu vykonanej podľa § 17 zákona o elektronických komunikáciách. Navyše, podľa
názoružalobcu,§18ods.4zákonaoelektronickýchkomunikáciáchpriamonadväzujenastratuplatnosti
„starých“ (pôvodných) rozhodnutí o určení významného podniku na trhoch, ktoré Úrad vypustil zo
zoznamu, a to dňom zverejnenia rozhodnutia o zmene Rozhodnutia o relevantných trhoch v Zbierke

zákonov. Ak by zámerom zákonodarcu bolo nastavenie povahy Rozhodnutia o relevantných trhoch iba
ako všeobecného, nezáväzného rámca, akéhosi usmernenia, na základe ktorého by Úrad mal v ďalších
regulačných štádiách detailne skúmať a prípadne meniť a dopĺňať jeho obsah, podľa názoru žalobcu by
ustanovenie § 18 ods. 4 v zákone o elektronických komunikáciách neexistovalo, prípadne by ukladalo
Úradu povinnosť iba preskúmať, či je dôvod na zrušenie „konkrétnych“ povinností na základe zmeny

rámcového Rozhodnutia o relevantných trhoch. Dikcia tohto ustanovenia je však podľa názoru žalobcu
imperatívna, čim sa vylučuje akákoľvek správna úvaha Úradu. Argument žalovaného, že zahrnutie
samozásobovania na veľkoobchodné trhy vychádza z bežnej regulačnej praxe podľa názoru žalobcu
nemožno považovať za postačujúci na obhajobu. V tomto prípade Úrad, na základe znalosti praxe,
by mal podľa názoru žalobcu zmeniť Rozhodnutie o relevantných trhoch a nie suplovať jeho údajné

nedostatky či nepresnosti v inom štádiu regulácie súťaže.Podľa názoru žalobcu, ani eurokonformný výklad zákona o elektronických komunikáciách, vychádzajúci
z jednotlivých smerníc regulačného rámca EÚ pre elektronické komunikácie, nepodporuje názor Úradu.

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/21/ES zo 7. marca 2002 o spoločnom regulačnom

rámci pre elektronické komunikačné siete a služby (Rámcová smernica) v článku 15 rozlišuje
„identifikáciu“ (Komisiou v Odporúčaní) a „určenie" relevantných trhov, pričom povinnosťou národných
regulátorov je relevantné trhy „určiť": „Po verejnej konzultácii vrátane konzultácie s národnými
regulačnými orgánmi a zohľadňujúc v čo najväčšej miere stanovisko BEREC, Komisia prijme v
súlade s konzultačným postupom uvedeným v článku 22 ods. 2 odporúčanie o relevantných trhoch

produktov a služieb (ďalej len „odporúčanie"). V odporúčaní sa identifikujú tie trhy produktov a
služieb v odvetví elektronických komunikácií, ktorých povaha môže opodstatňovať uloženie regulačných
povinnostíustanovenýchvšpecifickýchsmerniciach....Národnéregulačnéorgányvsúladesozásadami
práva hospodárskej súťaže určia relevantné trhy, a najmä relevantné geografické trhy na svojom
území, primerané vnútroštátnym okolnostiam, pričom v čo najväčšej miere zohľadnia odporúčanie a
usmernenia".

Následne, článok 16 smernice stanovuje rámcové pravidlá analýzy trhov a z tohto podľa názoru žalobcu
nad akúkoľvek pochybnosť vyplýva, že určenie trhov už nie je súčasťou tohto procesu, ale procesu
určenia podnikov, na už určených trhoch: „Národné regulačné orgány vykonajú analýzu relevantných
trhov, pričom prihliadajú na trhy identifikované v odporúčaní, a v čo najväčšej miere zohľadňujú
usmernenia. Členské štáty zabezpečia, aby sa táto analýza v prípade potreby vykonala v spolupráci

s vnútroštátnymi orgánmi pre hospodársku súťaž. Ak sa od národného regulačného orgánu podľa
odsekov 3 alebo 4 tohto článku, článku 17 smernice 2002/22/ES (smernica o univerzálnej službe) alebo
článku 8 smernice 2002/19/ES (prístupová smernica) vyžaduje, aby určil, či je potrebné podnikom uložiť,
zachovať, zmeniť, alebo zrušiť povinnosti, národný regulačný orgán určí na základe svojej analýzy trhu
podľa odseku 1 tohto článku, či na relevantnom trhu existuje efektívna hospodárska súťaž".

Na základe vyššie uvedeného mal žalobca za to, že žalovaný náležite nezistil skutkový stav, ktorý
by odôvodňoval uloženie cenovej regulácie na dotknutom relevantnom trhu, vec nesprávne právne
posúdil, najmä nesprávne, v rozpore so zákonom rozširujúco definoval dotknutý relevantný trh, a preto
napadnuté rozhodnutia správnych orgánov vychádzajú z tohto nesprávneho právneho posúdenia a
odôvodnenie napadnutých rozhodnutí je nedostatočné, iba s odkazom na nezáväzné odporúčanie a

nezrozumiteľné, keď zmätočne odôvodňuje uloženie najprísnejšej cenovej regulácie.

Žalovaný sa k žalobe žalobcu vyjadril podaním z 28. januára 2014, v ktorom žiadal, aby najvyšší súd
žalobu ako bezdôvodnú zamietol. K tvrdeniam žalobcu obsiahnutým v žalobe uviedol, že určenie
podniku za podnik s významným vplyvom na určitom relevantnom trhu je spolu s tzv. národnými
a nadnárodnými konzultáciami prísne formalizovaný proces vychádzajúci ako zo slovenskej právnej

úpravy - § 10, § 17 až § 25 zákona o elektronických komunikáciách, tak aj z európskej legislatívy
(európsky regulačný rámec) a odporúčaní a usmernení EK.

Žalovaný poukázal na to, že analýza relevantného trhu je základný dokument celej regulácie
relevantných trhov elektronických komunikácií a jeden z dvoch taxatívne určených podkladov
rozhodnutia, ktorý odôvodňuje určenie podniku s významným vplyvom a zároveň vynucuje

uloženie primeraného okruhu povinností. Tento dokument získaný komplexným procesom zberu a
vyhodnocovania dát od všetkých podnikov pôsobiacich na daných relevantných trhoch s geografickou
pôsobnosťou na území Slovenskej republiky, je conditio sine qua non začatia ex offo správneho
konania podľa § 18 zákona o elektronických komunikáciách. Analýza relevantného trhu tvorí súčasne
aj návrh regulačného opatrenia, spolu s navrhnutím uloženia konkrétnych povinností a ich podrobným

odôvodnením. Každá analýza relevantného trhu ako návrh opatrenia s dosahom na relevantný trh
podlieha schvaľovaciemu procesu EK podľa § 10 zákona o elektronických komunikáciách. EK sa v
súlade s postupom podľa čl. 7 a 7a rámcovej smernice (§ 10 zákona o elektronických komunikáciách)
vyjadrí k návrhu regulačného opatrenia. EK môže vyjadriť súhlas, uviesť prípadné pripomienky, alebo
zaujať stanovisko, že navrhované opatrenie bude prekážkou vo vzájomnom obchode v rámci EÚ a

vyjadriť vážne pochybnosti o jeho súlade s právom EÚ (§ 10 ods. 6 a § 10 ods. 9 zákona o elektronických
komunikáciách) a upozorniť na možnosť otvorenia druhej fázy vyšetrovania podľa článku 7a rámcovej
smernice (v prípade, že návrh opatrenia národný regulátor nestiahne ešte počas prvej fázy).Žalovaný zdôraznil, že uvedený proces prebehol aj v predmetnom konaní a analýza relevantného trhu č.
7 zo 7. mája 2013 bola 13. mája 2013 predložená na nadnárodné konzultácie EK, pričom na str. 50 až 54
obsahovala totožné odôvodnenie uloženej povinnosti cenovej regulácie ako napadnuté prvostupňové

rozhodnutie regulačného úradu.

K predmetnej analýze vydala EK rozhodnutie vo veci SK/2013/1456: Služby ukončenia volania v
jednotlivých mobilných sieťach na Slovensku, v ktorom okrem iného uviedla: „Komisia zobrala na
vedomie uistenie TÚSR, že zavedie svoj model BU-LRIC pure od 31. mája 2013 a požiadala ďalej TÚSR,
aby upravil svoju metódu stanovovania referenčných hodnôt tak, aby umožňovala zníženie sadzieb

za služby ukončenia volania v mobilných sieťach pred 31. májom 2013. Komisia poznamenala, že v
prípade, keď TÚSR navrhne cenové nápravné opatrenie na obdobie po 31. máji 2013, ktoré by nebolo
v súlade s odporúčaním o sadzbách za služby ukončenia volania, by mohla pristúpiť k otvoreniu druhej
fázy vyšetrovania podľa článku 7a rámcovej smernice.“

Zuvedenéhopodľanázoružalovanéhojezrejmé,žeajEKpovažovalauloženiepovinnostireguláciecien
za dôvodné a nevyhnutné. Úrad sa v prvostupňovom konaní dôsledne zaoberal existenciou vecných

dôvodov a právneho základu na uloženie povinnosti cenovej regulácie (str. 43 až 46 rozhodnutia Úradu),
pričom podrobne uviedol aj svoje úvahy, ktoré ho k uloženiu predmetnej povinnosti viedli. Preto tvrdenie
žalobcu o nezrozumiteľnosti a stručnosti tejto časti rozhodnutia považoval žalovaný za zavádzajúce.

Navyše, regulačný úrad v prvostupňovom konaní na základe analýzy predmetného relevantného trhu
č. 7 dospel k záveru, že každý jednotlivý významný podnik má vo svojej sieti 100 % trhový podiel pri

poskytovaní služieb ukončovania volania, a teda predmetný trh je monopolným trhom, čo umožňuje
žalobcovi správať sa nezávisle od ostatných súťažiacich a vďaka monopolnému postaveniu a z toho
vyplývajúcej vyjednávacej sily, môže požadovať neprimerané zmluvné podmienky od záujemcov o
službu ukončenia volania v jeho sieti. Na základe uvedených teoretických východísk založených na
zozbieraných a analyzovaných údajoch bola uložená žalobcovi aj povinnosť transparentnosti prístupu

a prepojenia podľa § 19 zákona o elektronických komunikáciách, povinnosť nediskriminácie prístupu a
prepojenia podľa § 20 ods. 1 a ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách a povinnosť prístupu k
určitým sieťovým prostriedkom podľa § 22 zákona o elektronických komunikáciách.

Žalovaný považoval požiadavku žalobcu, aby preukazoval, že v budúcnosti môže dôjsť k neprimerane
vysokým alebo neprimerane nízkym cenám súvisiacim s prístupom alebo prepojením v neprospech

koncovýchužívateľov,nievšakkodmietnutiuprístupu,zanesprávnyvýklad§23zákonaoelektronických
komunikáciách. V dikcii tohto ustanovenia je podľa názoru žalovaného uvedené, že Úrad môže
regulovať ceny v tom prípade, ak uložené povinnosti podľa § 19 až § 22 nestačia nato, aby významný
podnik nepožadoval neprimerane vysoké alebo neprimerane nízke ceny súvisiace s prístupom alebo
prepojením v neprospech koncových užívateľov.

Tento relevantný trh je špecifický tým, že podnik má bez regulácie absolútnu kontrolu nad tým, komu
ukončí volanie v jeho vlastnej sieti a ukladanie rôznych povinností, ktoré majú umožniť transparentný
a nediskriminačný prístup a prepojenie sietí v konečnom dôsledku nezabráni vyžiadať si od zmluvného
partnera v prípade monopolného postavenia (100 % podiel vo vlastnej sieti) prakticky akúkoľvek cenu
za službu.

Žiadna iná povinnosť, ktorú môže regulačný úrad významnému podniku zo zákona v rámci ex ante
regulácie uložiť, nemá takú obsahovú náplň, aby regulačnému úradu umožnila priamo ovplyvniť a teda
regulovať výšku žalobcom požadovaných cien na primeranú, respektíve nákladovo efektívnu úroveň.

Žalovaný na záver uviedol, že v súlade so zásadou materiálnej rovnosti podľa § 3 ods. 5 Správneho
poriadku a v súlade s § 11 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách, najmä s ohľadom na princípy

objektívnosti, nediskriminácie a odôvodnenosti, uložil totožné povinnosti v rozhodnutí č. 1404/OER/2013
z 10. júla 2013 aj spoločnosti Telefónica Slovakia, s.r.o. a v rozhodnutí č. 1402/OER/2013 z 10. júla 2013
spoločnosti Orange Slovensko, a.s. ako podnikom s významným vplyvom na danom trhu.

K námietke žalobcu o nedostatočnom odôvodnení povinnosti prístupu podľa § 22 zákona o
elektronických komunikáciách žalovaný uviedol, že tak Úrad v napadnutom prvostupňovom rozhodnutí

na str. 39 až 42, ako aj žalovaný v napadnutom rozhodnutí dostatočne odôvodnili, čo viedlo správne
orgány k uloženiu tejto povinnosti, pričom prihliadali aj na ustanovenie § 22 ods. 3 písm. a) až f)zákona o elektronických komunikáciách, a to predovšetkým na technickú a ekonomickú únosnosť
využitia alebo výstavby konkurenčných zariadení s ohľadom na rýchlosť vývoja trhu, spôsob a typ
prepojenia alebo prístupu vrátane životnosti iných prístupových produktov, ako napríklad prístup ku

káblovodom, uskutočniteľnosť požadovaného prístupu a prepojenia so zreteľom na využiteľnú kapacitu
siete, počiatočné investície vlastníka zariadení vzhľadom na uskutočnené verejné investície a riziká
spojené s investovaním, potrebu dlhodobej ochrany hospodárskej súťaže, najmä ochrany efektívnej
súťaže založenej na infraštruktúre, ochranu práv duševného vlastníctva a poskytovanie celoeurópskych
služieb.

Ako dôkaz nevyhnutnosti uloženia prístupu na trhoch ukončovania volaní, ktoré si daný rozsah ex
ante regulácie (uloženie povinností prístupu a cenovej regulácie) vyžadujú, podľa EK už len svojou
špecifickou povahou, žalovaný predložil rozhodnutie EK vo veci CZ/2013/1497: „Velkoobchodní trhy s
ukončením volání (terminací) v jednotlivých veřejných telefonních sítích poskytovaných v pevném místé
vČeskérepublice-Zahájenídruhéfázešetrenípodléčlánku7asmernice2002/21/ESvezněnísmernice
2009/140/ES.“.

Žalovaný zdôraznil, že pokiaľ žalobca napáda výber cenového modelu na určenie ceny za ukončenie
volania na relevantnom trhu, táto otázka je v predmetnom konaní irelevantná, nakoľko je predmetom
samostatného konania, ktorého predmetom je model a metodika výpočtu cien.

K ďalším žalobným dôvodom žalovaný uviedol, že zákon o elektronických komunikáciách ukladá Úradu
priamo povinnosť dodržiavať inak svojou povahou nezáväzné odporúčanie EK a umožňuje sa od neho

odkloniť iba v tom prípade, ak je na odlišný postup dôvod. Nakoľko toto odporúčanie vykonáva regulačný
rámec a napĺňa ciele regulácie vedúce k vytvoreniu jednotného trhu EÚ, cez uplatňovanie nákladovo
efektívnych cien a zároveň, Úrad nezistil dôvody, na základe ktorých by sa ho nemal pridržiavať a žiadne
obdobné dôvody nepredložil počas regulačného procesu ani žalobca, rozhodol sa postupovať podľa
odporúčania, ktoré podľa názoru žalovaného napĺňa požiadavky zákona na efektívnu a nediskriminačnú

reguláciu a poskytuje regulačným orgánom v členských štátoch vhodný nástroj na reguláciu cien za
ukončovanie volaní v jednotlivých pevných aj mobilných telefónnych sieťach.

Na vysvetlenie uviedol príklady, ako končia zriedkavé pokusy niektorých regulačných orgánov, ktoré
sa od odporúčania napriek usmerneniu EK odchýlia, a síce začatím tzv. 2 fázy voči členskému štátu
za porušenie úniového práva napr. aj žalobcom citovaný prípad nemeckého regulačného orgánu

BundesNetzAgentur (BNA), ktorý sa rozhodnutím zo dňa 19.07.2013 rozhodol nepostupovať v súlade s
odporúčaním a aplikovať prístup LRalC+ namiesto odporúčaného prístupu pure LRIC.

Nižšie uvedené žalovaný vybral z dokumentu BEREC-u z 15. 01.2014, str. 11 - BEREC stanovisko
k 2. fáze vyšetrovania podľa čl. 7a smernice 2002/21/EC v znení smernice 2009/140/EC vo veci:
DE/2013/1527 - Wholesale voice call termination on individual mobile networks (market 7) in Germany“,

v ktorom sa okrem iného uvádza: “BNetzA teda nepreukázala, že vnútroštátne okolnosti odôvodňujú
odklonenie sa od odporúčanej MTR (ceny za ukončenie volania v mobilných sieťach) metodiky pre
výpočet nákladov. Okrem toho, BEREC zdieľa obavy Komisie, že návrh BNetzA by mohol vytvoriť
prekážky na vnútornom trhu, v prípade, keď ostatné národné regulačné úrady stanovia MTR na
základe metodiky odporúčanej Komisiou (prostredníctvom modelu zdola nahor a podľa benchmarkingu)

a BNetzA sa od tejto metodiky odchyľuje bez riadneho odôvodnenia.“ Žalovaný poukázal na to, že
postup, ktorý žalobca navrhuje, je podľa rozhodnutia EK v tejto veci v rozpore s európskym regulačným
rámcom pre elektronické komunikácie, nakoľko EK v rozhodnutí skonštatovala, že: “... oznámenie
BNetzA neposkytuje dostatočné zdôvodnenie toho, že navrhovaný postup regulácie trhov ukončovania
hlasového volania v jednotlivých mobilných sieťach v Nemecku napĺňa ciele a regulačné zásady

zakotvené v článku 8 rámcovej smernice, a že je zároveň v súlade s článkom 8 (4) prístupovej
smernice. Komisia má vážne pochybnosti o tom, že metodiku navrhnutú BNetzA na výpočet mobilných
terminačných poplatkov možno považovať za vhodnú na daných trhov v zmysle článku 16 (4) rámcovej
smernice a odôvodnenú v zmysle cieľov stanovených v článku 8 rámcovej smernice, a to najmä z
dôvodu, že nie je v súlade s cieľmi ako sú podporovanie hospodárskej súťaže a zabezpečovanie výhod

pre užívateľa v súlade s článkom 8 (2) rámcovej smernice, a preto sa EK domnieva, že návrh opatrenia
by vytvoril prekážky na vnútornom trhu...“, a preto EK otvorila druhú fázu podľa čl. 7a rámcovej smernice.

Na námietku žalobcu týkajúcu sa vecného rozsahu relevantného trhu žalovaný poznamenal, že
rovnakú námietku vzniesol žalobca už v rozklade a žalovaný sa s touto podrobne vysporiadalv napadnutom rozhodnutí. Dodal, že Úrad vyhodnocoval, okrem trhových podielov v jednotlivých
verejných mobilných telefónnych sieťach, aj vývoj trhových podielov vo všetkých verejných mobilných
telefónnych sieťach a to podľa celkového objemu ukončených volaní len v rámci prepojenia v grafe

č. 5 na strane 24 prvostupňového rozhodnutia a podľa celkového objemu ukončených volaní vrátane
volaní zostavených vo vlastnej verejnej mobilnej a fixnej (vrátane samozásobovania) v grafe č. 4 na
strane 24 prvostupňového rozhodnutia. Takýmto vyhodnotením trhových podielov vo všetkých verejných
mobilných telefónnych sieťach Úrad objektívne vyhodnotil vývoj ukončenej prevádzky jednotlivých
podnikov v sledovanom období, resp. vyhodnotil veľkosť konkrétneho podniku podľa celkovej ukončenej

prevádzky v jeho sieti v porovnaní s ostatnými podnikmi.

Žalovaný na záver zdôraznil, že pri definovaní trhu bol usmernený EK už pred konzultáciami a v rámci
nadnárodných konzultácií nemala EK žiadne námietky k definícii trhu. V konaní pri analytickej činnosti a
zisťovaní trhových podielov sa pohyboval v rámci všeobecnej definície tohto trhu, žiadnym spôsobom ju
nerozšíril a žalobca nebol uvedeným postupom ukrátený na žiadnom svojom práve, právom chránenom
záujme a nebola mu konkrétnou aplikáciou všeobecnej definície pridaná žiadna povinnosť.

Samotný žalobca nepoukazuje na porušenie žiadneho konkrétneho procesného alebo hmotného práva
spojeného s preukázaným vznikom akéhokoľvek konkrétneho dôsledku ním tvrdeného nesprávneho
právneho posúdenia veci, pretože uvedeným postupom k neoprávnenému zásahu do jeho práv ani
nedošlo.

Úrad takto postupoval v súlade so zásadou materiálnej pravdy aj pri ukladaní povinností ostatným

hráčom na trhu a obdobne bola definícia aplikovaná aj v predchádzajúcom kole analýzy.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd vecne príslušný podľa § 246 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s
§ 74 ods. 4 zákona o elektronických komunikáciách preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo z dôvodov a v medziach žaloby a tiež v zmysle svojej ustálenej judikatúry
preskúmaval, či rozhodnutie žalovaného nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, či jeho

závery zodpovedajú zásadám logického myslenia a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a
riadnym procesným postupom (rozhodnutie R č. 52/2003) a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Z obsahu spisu a vyjadrení účastníkov konania vyplýva, že predmetom súdneho prieskumu sú
rozhodnutia správnych orgánov, ktoré určili žalobcu za významný podnik na relevantnom trhu služby
ukončenia volania v jednotlivých verejných mobilných telefónnych sieťach, ktorá spočíva v prenose

volania smerovaného ku koncovému užívateľovi mobilnej telefónnej služby z bodu prepojenia medzi
mobilnými sieťami alebo medzi mobilnou sieťou a pevnou sieťou do koncového bodu v mobilnej
telefónnej sieti určeného špecifickou sieťovou adresou (ďalej len „relevantný trh č. 7“) a uložili mu
povinnosť transparentnosti prístupu a prepojenia podľa § 19, povinnosť nediskriminácie prístupu a
prepojenia podľa § 20 ods. 1 a 2, povinnosť prístupu k určitým sieťovým prostriedkom podľa § 22 a

povinnosť regulácie cien prístupu a prepojenia podľa § 23, zákona o elektronických komunikáciách.

Žalovaný ako orgán verejnej správy dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich
elektronickú komunikáciu, predovšetkým zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách,
ktorého základným poslaním bola transpozícia nových smerníc Európskeho parlamentu a Rady do
právneho poriadku Slovenskej republiky. Ide o Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2009/136/

ES z 25. novembra 2009, ktorou sa mení a dopĺňa smernica 2002/22/ES o univerzálnej službe a
právach užívateľov týkajúcich sa elektronických komunikačných sietí a služieb, Smernicu Európskeho
parlamentu a Rady 2002/58/ES týkajúcu sa spracovávania osobných údajov a ochrany súkromia
v sektore elektronických komunikácií, Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 2006/2004 o
spolupráci medzi národnými orgánmi zodpovednými za vynucovanie právnych predpisov na ochranu

spotrebiteľa, Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2009/140/ES z 25. novembra 2009, ktorou sa
menia a dopĺňajú smernice: 2002/21/ES o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné
siete a služby, 2002/19/ES o prístupe a prepojení elektronických komunikačných sietí a príslušných
zariadení a 2002/20/ES o povolení na elektronické komunikačné sieťové systémy a služby. Tretím
dokumentom je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1211/2009 z 25. novembra 2009,

ktorým sa zriaďuje Orgán európskych regulátorov pre elektronické komunikácie (BEREC) a jeho úrad.Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 351/2011 Z. z. pred prijatím opatrenia, ktoré bude mať značný vplyv na
relevantný trh, alebo ak to ustanovuje tento zákon, umožní úrad dotknutým osobám vyjadriť sa k návrhu
opatrenia. Lehota na vyjadrenie je jeden mesiac odo dňa zverejnenia návrhu opatrenia; v zložitých

prípadoch môže byť lehota predĺžená najviac na dva mesiace. Ak je to primerané, úrad v čo najväčšej
miere prihliadne na stanoviská združení koncových užívateľov, výrobcov telekomunikačných zariadení
a podnikov.

Podľa § 11 ods. 1 úrad je povinný konať a svoje rozhodnutia vydávať v súlade s princípmi
efektívnosti, objektívnosti, transparentnosti, nediskriminácie, primeranosti a odôvodnenosti. Všetky

svoje rozhodnutia, všeobecne záväzné právne predpisy a informácie, ktoré prispejú k otvorenému a
funkčne konkurenčnému trhu, zverejňuje na svojom webovom sídle, a ak tak ustanovuje tento zákon,
aj vo vestníku, pričom tieto údaje priebežne aktualizuje.

Podľa ods. 4 úrad pri regulácii elektronických komunikácií uplatňuje princípy podľa odseku 1 najmä tým,
že

a/ podporuje predvídateľnosť regulácie elektronických komunikácií zabezpečením jednotného

regulačného prístupu,

b/ zabezpečuje, aby za podobných okolností nedochádzalo k diskriminácii pri zaobchádzaní s podnikmi,

c/ chráni efektívnu hospodársku súťaž v prospech spotrebiteľov a vhodne podporuje súťaž v oblasti
infraštruktúry,

d/ podporuje efektívne investície do kvalitnej a modernej infraštruktúry a jej inovácie aj tým, že

zabezpečuje, aby sa vo všetkých povinnostiach týkajúcich sa prístupu náležite prihliadlo na riziko, ktoré
znášajú investujúce podniky a umožňuje dohody o rozložení investičného rizika medzi investora a osobu
žiadajúcu prístup k sieti,

e/ primerane prihliada na odlišné situácie v oblasti efektívnej hospodárskej súťaže a spotrebiteľov v
rôznych geografických oblastiach štátu,

f/ ukladá povinnosti podľa tohto zákona len vtedy, ak neexistuje efektívna a trvalo udržateľná
hospodárska súťaž, a uvoľňuje alebo zrušuje tieto povinnosti, ak je táto podmienka splnená.

Podľa § 16 ods. 1 Úrad určí relevantné trhy na základe Európskou komisiou odporúčaného zoznamu
relevantných trhov a s ohľadom na geografické podmienky a iné špecifické národné podmienky v súlade
so zásadami práva hospodárskej súťaže.

Podľa ods. 3 Úrad priebežne dopĺňa alebo mení zoznam relevantných trhov na základe usmernení
a odporúčaní Európskej komisie. Zoznam relevantných trhov a jeho zmeny určuje úrad rozhodnutím.
Rozhodnutie úrad uverejňuje vo vestníku a vyhlasuje v Zbierke zákonov Slovenskej republiky
uverejnením oznámenia úradu o jeho vydaní.

Podľa § 17 ods. 1 cieľom analýzy relevantných trhov je zistiť či na relevantnom trhu existuje efektívna

hospodárska súťaž.

Podľa ods. 2 efektívnou hospodárskou súťažou sa rozumie taký stav, pri ktorom ani jeden podnik
pôsobiaci na príslušnom relevantnom trhu nemá významný vplyv.

Podľa ods. 3 významný vplyv na relevantnom trhu má podnik, ktorý sám alebo spoločne s inými podnikmi
má na tomto trhu také postavenie, že nie je vystavený efektívnej hospodárskej súťaži a ekonomický

vplyv mu v podstatnom rozsahu dovoľuje správať sa nezávisle od konkurentov a užívateľov (ďalej
len ,,významný podnik“).Podľa ods. 4 za významný podnik možno považovať podnik s významným vplyvom aj na trhu úzko
súvisiacom, ak sú väzby medzi týmito dvoma relevantnými trhmi také, že umožňujú prenesenie vplyvu
z jedného trhu na druhý, a tým posilnenie vplyvu podniku na trhu.

Podľa ods. 8 úrad pri posudzovaní, či ide o významný podnik, vyhodnocuje kritériá týkajúce sa
príslušného relevantného trhu, pričom v čo najväčšej možnej miere prihliada na usmernenia na analýzu
trhu zverejnené Európskou komisiou.

Podľa § 18 ods. 1, ak úrad na základe analýzy podľa § 17 zistí, že na určitom relevantnom trhu nie je
efektívna hospodárska súťaž, po skončení konzultácií podľa § 10 určí rozhodnutím významný podnik, a
zároveň mu v tomto rozhodnutí uloží aspoň jednu povinnosť podľa § 19 až 25; ak ide o trhy podľa § 17

ods. 4 uloží aspoň jednu povinnosť podľa § 19 až 21, 23 a 25. Tieto povinnosti musia byť odôvodnené,
musia vychádzať zo zisteného stavu a musia byť primerané účelu a princípom regulácie elektronických
komunikácií, ktorými sú podpora efektívnej hospodárskej súťaže a rozvoj vnútorného trhu. Účastníkom
konania je podnik navrhnutý za významný podnik v analýze relevantného trhu podľa § 17. Podkladom na
rozhodnutie je analýza relevantného trhu podľa § 17 a vyjadrenia dotknutých osôb v konzultáciách podľa

§ 10. Na účely tohto konania sa práva účastníka konania podľa osobitného predpisu (§ 33 správneho
poriadku) uplatňujú počas konzultácií podľa § 10 ods. 1. Ak je na tomto relevantnom trhu už určený
významný podnik, úrad vydá nové rozhodnutie o určení významného podniku, v ktorom mu existujúce
povinnosti znovu uloží alebo ich zmení. Predchádzajúce rozhodnutie stráca platnosť nadobudnutím
právoplatnosti nového rozhodnutia. Úrad rozhodnutie zverejní vo vestníku.

Podľa § 19 ods. 2 Úrad môže uložiť významnému podniku povinnosť zverejniť referenčnú ponuku
na prístup a prepojenie najneskôr do 60 dní od doručenia rozhodnutia o uložení tejto povinnosti,
najmä ak má tento významný podnik uloženú povinnosť nediskriminácie. Referenčná ponuka musí
byť transparentná, aby sa zabezpečilo, že sa od podnikov požadujúcich prístup alebo prepojenie
nebude vyžadovať platenie za prostriedky, ktoré nie sú potrebné na poskytovanie požadovanej služby.

Referenčná ponuka musí byť dostatočne štruktúrovaná a musí obsahovať aj opis jednotlivých položiek,
obvyklých bodov prepojenia, kvality, súvisiace lehoty a podmienky vrátane cien. Úrad môže na
uplatnenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona alebo povinností uložených rozhodnutím úradu
podľa § 18 ods. 1 uložiť významnému podniku zmeny referenčnej ponuky; úrad môže prihliadnuť na
návrh zmeny referenčnej ponuky predloženej podnikom. Podnik je povinný predložiť úradu upravenú

referenčnú ponuku do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia o zmene referenčnej ponuky.

Podľa ods. 3 ak má významný podnik uložené povinnosti podľa § 22 týkajúce sa veľkoobchodného
prístupu k infraštruktúre siete, je povinný v lehote podľa odseku 2 predložiť úradu referenčnú ponuku
veľkoobchodného prístupu k infraštruktúre siete. Referenčná ponuka na veľkoobchodný prístup k
infraštruktúre siete musí obsahovať podmienky uvedené v prílohe č. 1. Referenčná ponuka nesmie

obsahovať žiadne ceny za sieťové prvky alebo zariadenia, za ktoré by oprávnený podnik poskytujúci
verejnú sieť alebo verejnú službu musel platiť, ak nie sú potrebné na poskytovanie jeho služieb.

Podľa § 20 ods. 1 Úrad môže uložiť významnému podniku povinnosť nediskriminácie vo veci prístupu
alebo prepojenia sietí.

Podľa ods. 2 na základe povinnosti uloženej podľa odseku 1 je významný podnik povinný uplatňovať

voči iným podnikom porovnateľné podmienky za porovnateľných okolností a poskytovať informácie a
služby iným podnikom za rovnakých podmienok a s rovnakou kvalitou, ako keby ich využíval pre vlastnú
potrebu alebo ich poskytoval podniku v postavení ovládanej osoby alebo podniku, v ktorom má právo
spolurozhodovať.

Podľa § 22 ods. 1 Úrad môže uložiť významnému podniku v súvislosti s prístupom alebo prepojením

povinnosť splniť odôvodnenú a opodstatnenú žiadosť o prístup, na používanie určitých prvkov siete a
pridružených prostriedkov a o prepojenie sietí, najmä v prípadoch, ak zistí, že odmietnutie prístupu alebo
neprimerané okolnosti a podmienky by neumožnili efektívnu hospodársku súťaž na trhu pre koncovýchužívateľov alebo by neboli v ich záujme. Úrad môže na zabezpečenie prístupu alebo prepojenia
významnému podniku uložiť najmä povinnosť

c) viesť rokovania v dobrej viere s inými podnikmi žiadajúcimi prístup,

e) zabezpečiť otvorený prístup k rozhraniam, protokolom a kódovacím zariadeniam, ktoré sú potrebné
na interoperabilitu služieb alebo pre služby virtuálnych sietí,

f) umožniť spoločné umiestnenie alebo iné formy spoločného používania pridružených prostriedkov,

h) zabezpečiť prístup k systémom na podporu prevádzky alebo k podobným softvérovým systémom
nevyhnutným na zabezpečenie spravodlivej súťaže pri poskytovaní služieb,

i) prepojiť siete alebo sieťové prostriedky,

Podľa § 23 ak úrad na základe analýzy relevantného trhu súvisiaceho s prístupom alebo prepojením
podľa § 17 zistí, že na tomto trhu nie je efektívna hospodárska súťaž a uloženie jednej alebo
viacerých povinností podľa § 19 až 22 nepostačuje na to, aby významný podnik určený podľa §
18 nepožadoval neprimerane vysoké alebo neprimerane nízke ceny súvisiace s prístupom alebo
prepojením v neprospech koncových užívateľov, môže regulovať ceny významného podniku podľa §

12. S cieľom podporovať investície podniku vrátane investícií do sietí novej generácie úrad prihliada na
mieru investovania významným podnikom s uznaním primeranej návratnosti vloženého kapitálu a s tým
spojených rizík špecifických pre konkrétny nový investičný sieťový projekt.

Podľa § 74 ods. 1 na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní,
ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa§33ods.1Správnehoporiadkuúčastníkkonaniaazúčastnenáosobamáprávonavrhovaťdôkazy
a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke.

Podľa ods. 2 správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby
sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť
jeho doplnenie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v prvom rade zaoberal námietkou, ktorou žalobca poukazoval na
skutočnosť, že správne orgány vec nesprávne právne posúdili, keď v rozpore so zákonom rozširujúco
definovali dotknutý relevantný trh, pričom sa vôbec nevysporiadali s námietkami žalobcu.

Po dôkladnom preštudovaní administratívneho spisu túto vyhodnotil za nedôvodnú.

Je potrebné zdôrazniť, že podkladom pre vydanie rozhodnutia Úradu je Analýza relevantného trhu č. 7,

podľa § 17 zákona o elektronických komunikáciách a vyjadrenia dotknutých osôb v konzultáciách podľa
§ 10 cit. zákona. Úrad pri vecnom vymedzení relevantného trhu č. 7 vychádzal z platného regulačného
rámca, Odporúčania EK o príslušných trhoch výrobkov a služieb v sektore elektronickej komunikácie
umožňujúcich reguláciu ex ante č. 2007/879/ES zo 17. decembra 2007 ako aj z Vysvetľujúceho
memoranda k odporúčaniu, pričom v čo najväčšej možnej miere prihliadol aj na Rozhodnutie EK vo veci

SK/2013/1456.

Je síce pravdou, že definícia relevantného trhu č. 7 hovorí o ukončení volania v jednotlivých verejných
mobilných sieťach ako o službe, ktorá spočíva v prenose volania smerovaného ku koncovému
užívateľovi mobilnej telefónnej služby z bodu prepojenia medzi mobilnými sieťami, alebo medzi mobilnou
sieťou a pevnou sieťou do koncového bodu v mobilnej sieti. Avšak, podľa názoru najvyššieho súdu,

aj tzv. on - net volania do mobilnej siete, t. j. volania, v ktorých nie je prítomný bod prepojenia, je
potrebné zahrnúť do relevantného trhu ukončovania volaní, nakoľko je zrejmé, že ukončenie volania,ktoré začína u toho istého podniku si zabezpečuje podnik sám, aby bola umožnená dovolateľnosť
volaného účastníka.

Úrad sa touto námietkou podrobne zaoberal vo vyhodnotení pripomienok žalobcu k analýze

veľkoobchodného relevantného trhu č. 7 kde uviedol:“… Napriek tomu, že pri „on net“ volaniach
do mobilnej siete nie je prítomný bod prepojenia, tak volanie je ukončované v mobilnej sieti
podniku a zabezpečuje si ho podnik sám, aby bola umožnená dovolateľnosť volaného účastníka.
Z uvedeného dôvodu úrad skúmal vývoj trhových podielov jednotlivých podnikov vypočítaný podľa
počtu veľkoobchodne ukončených minút v rámci prepojenia, kde do počtu všetkých veľkoobchodne

ukončených minút nezahŕňal ukončené minúty z volaní vytvorených vo vlastnej verejnej telefónnej
sieti (graf č. 5 v analýze) a súčasne vývoj trhových podielov podľa počtu všetkých ukončených minút
vrátane selfsupply (on-net volaní). Z uvedených grafov je možné porovnať celkovú ukončenú prevádzku
jednotlivých významných podnikov za účelom znázornenia skutočnej situácie na trhu. V nadväznosti
na vyššie uvedené sa úrad rozhodol pre zahrnutie vlastných veľkoobchodných dodávok všetkých
podnikov prítomných na predmetnom trhu, pretože nezahrnutie týchto dodávok by spôsobilo podcenenie

skutočnej sily a vplyvu jednotlivých podnikov na predmetnom trhu. Úrad preto považuje za potrebné, aby
všetky ukončované volania jednotlivých podnikov tvorili súčasť vymedzenia predmetného relevantného
trhu...“

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že správne orgány sa podrobne zaoberali uvedenou námietkou žalobcu
a odôvodnili aj zvolený postup. Podľa názoru najvyššieho súdu definovanie služby ukončenia volania vo

verejnej mobilnej sieti tak, ako ju vymedzil Úrad v prvostupňovom rozhodnutí, nepredstavuje neprípustné
rozšírenie definície, ktoré by bolo v rozpore so zákonom, resp. s európskou legislatívou.

Neušlo pozornosti najvyššieho súdu, že s trhovou definíciou veľkoobchodných služieb ukončenia
volania v mobilných sieťach, ktorá zahŕňa všetky ukončené volania na mobilné čísla bez ohľadu na to,
odkiaľ hovor prichádza (t. j. volania prichádzajúce a následne ukončené vo vlastnej sieti, ukončenia

volaní prichádzajúcich z iných mobilných alebo pevných sietí v štáte, ukončenia volaní prichádzajúcich
zo zahraničných mobilných alebo pevných sietí a ukončenia volaní zostavených prostredníctvom
nemanažovanej služby VoIP prostredníctvom mobilného alebo pevného širokopásmového pripojenia
z počítačov, smartfónov alebo špeciálnych zariadení na vykonávanie volaní prostredníctvom služby
Skype), bola oboznámená aj EK, ktorá v rozhodnutí vo veci SK/2013/1456 uviedla, že: „...preskúmala

oznámenie a dodatočné informácie, ktoré poskytol TÚSR a nemá žiadne pripomienky.“

Navyše, žalobca v správnom ani v súdnom konaní nepreukázal, akým konkrétnym spôsobom žalovaný
takto vymedzenou definíciou relevantného trhu č. 7 zasiahol do práv a právom chránených záujmov
žalobcu a aké konkrétne dodatočné povinnosti mu v dôsledku tohto vymedzenia boli uložené. V
tomto bode sa najvyšší súd stotožnil s názorom žalovaného, že samotný žalobca nepoukazuje na

porušenie žiadneho konkrétneho procesného alebo hmotného práva spojeného s preukázaným vznikom
akéhokoľvek konkrétneho dôsledku ním tvrdeného nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože
uvedeným postupom k neoprávnenému zásahu do jeho práv ani nedošlo.

Pokiaľ ide o námietky žalobcu vo vzťahu k uloženým povinnostiam, Najvyšší súd Slovenskej republiky
považoval za vhodné z dôvodu ich závažnosti a následne ich dôsledkov vo vzťahu k preskúmavanému

rozhodnutiu žalovaného správneho orgánu posúdiť prioritne tie, ktorými žalobca namietal, že žalovaný
správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav na posúdenie veci a že rozhodnutie, vychádzajúce
„len“ z nezáväzného odporúčania EK, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok
dôvodov,ktorésúdôvodomprezrušenienapadnutéhorozhodnutiapodľa§250jods.2písm.c)ad)OSP.

Žalobca v rozklade proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa a rovnako tiež v žalobe namietal,

že žalovaný nedostatočne odôvodnil povinnosti prístupu k určitým sieťovým prostriedkom podľa § 22
ods. 1 písm. c), e) f), h) a i) a tiež primeranosť uloženia povinnosti cenovej regulácie podľa § 23
zákona o elektronických komunikáciách „iba“ s odkazom na nezáväzné odporúčanie EK a v napadnutom
rozhodnutí absentuje vyhodnotenie toho, či a aké iné povinnosti by mohli vyriešiť Úradom identifikované
súťažné problémy.Tieto námietky vyhodnotil najvyšší súd ako účelové a zavádzajúce, nemajúce oporu v spisovom
materiály.

Podľa názoru senátu najvyššieho súdu je potrebné zdôrazniť, že výrok, ktorým žalovaný určil

žalobcu za významný podnik na relevantnom trhu č. 7 je právnym základom pre následné ukladanie
individualizovaných povinností upravených v § 19 až § 25 zákona o elektronických komunikáciách.

Povinnosti, ktoré žalobcovi uložil vychádzali z podrobnej analýzy relevantného trhu, v ktorej žalovaný
dospel k záveru, že žalobca, ako aj ďalšie dva hodnotené podniky, Orange Slovensko a Telefónica
Slovakia, má, vo vzťahu k jeho veľkoobchodnej ponuke ukončenia volania v jeho vlastnej mobilnej sieti,

100% trhový podiel na relevantnom trhu č. 7, pričom vyhodnotil trhové podiely na agregovanom trhu
všetkých mobilných telefónnych sietí na základe celkového vývoja počtu aktívnych účastníkov, objemu
všetkých ukončených minút, objemu veľkoobchodne ukončených minút a výšky výnosov z ukončenia
volaní. Z tohto pohľadu potom dospel k záveru, že vstupu ďalšieho prevádzkovateľa verejnej mobilnej
siete na predmetný trh bránia významné strategické, ekonomické, technické a časové prekážky a každý
trh ukončenia volenia v jednotlivých verejných mobilných telefónnych sieťach je monopolným trhom bez

tendencie smerovania k efektívnej súťaži.

Z návrhu na uloženie povinností, ktorý je uvedený v III. časti analýzy, str. 44 až 54 vyplýva, že
všetky navrhované povinnosti vychádzajú zo zisteného stavu na trhu, sú efektívne, primerané účelu
a princípom regulácie, slúžia na podporu vnútorného trhu a podporujú záujmy koncových užívateľov.
Uloženie všetkých navrhovaných povinností, vrátane cenovej regulácie, má za cieľ zabezpečenie

otvorenej a funkčnej súťaže, zefektívnenie konkurenčného prostredia, potlačenie protisúťažného
správania, je v súlade so zisteným stavom súťaže na relevantnom trhu č. 7, ich efekt napĺňa všetky
vyššie uvedené princípy a je predpokladom pre ďalší rozvoj konkurenčného prostredia pri poskytovaní
verejnej telefónnej služby.

Z uvedeného je zrejmé, že správne orgány nevychádzali pri ukladaní povinností „len“ z nezáväzného

odporúčania EK, ale práve naopak, z podrobnej analýzy situácie na relevantnom trhu, pričom sa
dostatočne podrobne vysporiadali aj s dôvodmi uloženia konkrétnych povinností.

Podľa názoru najvyššieho súdu žalovaný zákonne konformným spôsobom zdôvodnil vždy konkrétny
podklad pre uloženie konkrétnej povinnosti, vrátane povinnosti podľa § 23 zákona o elektronických
komunikáciách a v súlade s § 18 vychádzal z riadne zisteného skutkového stavu. Povinnosti uložené

žalobcovi sú primerané účelu a princípom regulácie elektronických komunikácií, ktorými sú podpora
efektívnej hospodárskej súťaže a rozvoj vnútorného trhu.

Ako vyplýva z administratívneho spisu, teoretické východiská Úradu boli potvrdené aj praktickým
príkladom, na ktorom žalovaný demonštroval dôležitosť regulačných opatrení, ktoré v roku 2009, keď sa
žalobca a spoločnosť Orange Slovensko ani po dlhých mesiacoch rokovaní nedohodli s iným podnikom

o cene za ukončovanie volaní v ich mobilných sieťach, boli jediným efektívnym nástrojom na ochranu
záujmov koncových užívateľov.

Navyše, správne orgány v súlade s § 10 zákona o elektronických komunikáciách spolupracovali s EK,
ktorá s ich postupom vyjadrila súhlas v rozhodnutí SK/2013/1456. Nie je preto podľa názoru najvyššieho
súdu dôvodné spochybňovať tento postup bez konkrétnych dôkazov a argumentov.

Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný sa nemusí pridŕžať odporúčaní EK a môže sa od týchto odchýliť,
túto námietku považoval najvyšší súd za irelevantnú, nakoľko v prípadoch, kedy správne orgány
vydávajú rozhodnutia na základe zákonom povolenej voľnej úvahy preskúmava súd iba, či také
rozhodnutienevybočilozmedzíahľadískustanovenýchzákonom,aleneposudzujeúčelnosťavhodnosť
správneho rozhodnutia (§ 245 ods. 2 OSP). Ide o obmedzený súdny prieskum správnych rozhodnutí

založených na princípoch správneho uváženia, pretože správna úvaha predstavuje ponechanie
možnosti správnemu orgánu v rámci určitého tolerančného pásma formulovať svoje závery autonómne,
a práve tolerančné - úvahové pásmo, obmedzuje súd pri súdnom prieskume.

Pokiaľ sa správne orgány rozhodli pridŕžať odporúčaní EK a ich postup bol týmto kompetentným a
kontrolným orgánom odobrený, nevidí najvyšší súd dôvod postup správnych orgánov spochybňovať.

Všeobecné tvrdenia žalobcu a jeho poukazovanie na postupy iných regulačných úradov, ktoré navyšemali začatie druhej fázy vyšetrovania EK, v tomto prípade nepostačujú na spochybnenie zákonnosti
postupu a rozhodnutí žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa.

Na záver posudzoval najvyšší súd dôvodnosť námietky, ktorou žalobca namietal uloženie povinnosti

cenovej regulácie a napokon aj túto posúdil ako nedôvodnú.

V napadnutých rozhodnutiach sa správne orgány podrobne zaoberali potrebou regulácie cien a to
napriek tomu, že konkrétne určenie regulovanej ceny je predmetom samostatného rozhodnutia v zmysle
§ 12 zákona o elektronických komunikáciách.

Najvyšší súd súladne so závermi žalovaného dospel k záveru, že ak má významný podnik absolútnu
kontrolu nad tým, komu ukončí volanie v jeho vlastnej sieti a takúto kontrolu žalobca nepochybne má

(monopolné postavenie, 100 % podiel vo vlastnej sieti), potom ukladanie rôznych povinností, ktoré
majú umožniť transparentný a nediskriminačný prístup a prepojenie sietí nemôžu samé osebe zabrániť
žalobcovi požadovanie akejkoľvek ceny.

Preto najvyšší súd dospel k záveru, že došlo k naplneniu predpokladov stanovených v § 23 zákona o
elektronických komunikáciách pre uloženie povinnosti regulovať ceny. Žalobcom tvrdené nedostatočné

odôvodnenie a zmätočnosť tejto časti rozhodnutia žalovaného sa v súdnom konaní nepreukázali.

Keďže návrh rozhodnutia o regulácii cien, ktorého súčasťou je výška maximálnej ceny za ukončenie
volania vo verejnej mobilnej sieti a spôsob výpočtu, podlieha režimu samostatných národných a
nadnárodných konzultácií s EK, po ukončení ktorých Úrad vydá rozhodnutie o regulácii cien, v ktorom
sa bude vyjadrovať aj k spôsobu výpočtu - k použitiu modelu BU-LRIC pure a k ostatným pripomienkam

žalobcu, ktoré sa týkajú výhradne modelu použitého na výpočet ceny, sa najvyšší súd nevyjadroval k
samotnému postupu pri určení cien, nakoľko toto nie je predmetom tohto konania.

Po preskúmaní spisového materiálu sa najvyšší súd stotožnil s názorom vysloveným v napadnutom
rozhodnutí a vo vyjadrení žalovaného že ako príslušný správny orgán v dostatočnej miere zistil skutkový
stav veci, na ktorý správne aplikoval relevantné ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách.

Jeho rozhodnutie má všetky náležitosti ustanovené v § 47 Správneho poriadku, nevykazuje formálne
ani logické nedostatky, je riadne odôvodnené a vychádza zo skutkového stavu zisteného v zmysle
ustanovení Správneho poriadku.

Vzhľadom k tomu, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom ako aj v súlade s
poslaním žalovaného definovaným v § 6 zákona o elektronických komunikáciách, bolo bez formálnych

a logických nedostatkov, riadne odôvodnené a vychádzalo z dostatočne zisteného skutkového stavu,
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že žalobu ako bezdôvodnú zamietol.

O náhrade trov rozhodol najvyšší súd podľa § 250k ods. 1 OSP, podľa ktorého náhradu trov možno
priznať len tomu žalobcovi, ktorý mal vo veci aspoň sčasti úspech.

Pokiaľ ide o zmenu v osobe žalovaného, táto nastala v dôsledku prijatia zákona č. 402/2013 Z. z. o

Úrade pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb a Dopravnom úrade a o zmene a
doplnení niektorých zákonov, s účinnosťou od 1. januára 2014.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.