Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. február 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sžso/1/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012210170
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr., Ing. Miroslav Gavalec

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:1012210170.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr.

Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej,
PhD., v právnej veci žalobcu: Mgr. N. S., s adresou U. Y. č. XXXX/XX, C., zast.: JUDr. Ondrejom
Krempaským, advokátom so sídlom advokátskej kancelárie Račianska č. 66, 831 02 Bratislava, proti
žalovanému: Ministerstvo financií Slovenskej republiky, so sídlom Štefanovičova č. 5, 817 82 Bratislava,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, na odvolanie žalovaného proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21. novembra 2013 č.k. 1S 2289/2012-33, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21. novembra 2013,

č.k. 1S 2289/2012-33, m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.

Konanie na správnom orgáne

1. Rozhodnutím č. MF/022162/2012-23-1. zo dňa 28.09.2012 (č.l. 9) vydaným ministrom financií
Slovenskej republiky s oprávnením podľa § 84 ods. 3 písm. a/ zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom
zabezpečenípolicajtovavojakovaozmeneadoplneníniektorýchzákonovvzneníneskoršíchpredpisov
(ďalej na účely tohto rozsudku tiež „zák.č. 328/2002 Z.z.“) žalovaný postupom podľa § 59 ods. 1
zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) zamietol odvolanie žalobcu a rozhodnutie
Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky značka: 3346/2012-SZ zo 04.07.2012, ktorým bol podľa

ustanovení § 105 ods. 7 v spojení s § 68 ods. 13 zák. č. 328/2002 Z.z. a § 5 ods. 3 zákona č. 511/2011
Z.z. o štátnom rozpočte na rok 2012 žalobcovi výsluhový dôchodok znížený od 01.07.2012 na sumu
310,20 € mesačne.

Podľa § 105 ods. 7 zák. č. 328/2002 Z.z. v znení účinnom ku dňa vydania napadnutého
rozhodnutia (04.07.2012) dávka nemocenského zabezpečenia, úrazového zabezpečenia a výsluhového
zabezpečenia sa zníži, ak sa zistí, že sa táto dávka priznala vo vyššej sume, ako patrí.

Podľa § 68 ods. 13 zák.č. 328/2002 Z.z. v hore uvedenom (novelizovanom) znení dávky výsluhového
zabezpečenia sa zvyšujú podľa odsekov 1 až 7 v tom kalendárnom roku, v ktorom sa funkčné platy

príslušníkov Policajného zboru, Zboru väzenskej a justičnej stráže, Slovenskej informačnej služby,Národného bezpečnostného úradu, stupnica platových taríf príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru, Horskej záchrannej služby, funkčné platy colníkov alebo hodnostné platy profesionálnych vojakov
zvyšujú na základe zákona o štátnom rozpočte viac ako o 0%. Ak sa funkčné platy, stupnica platových

taríf alebo hodnostné platy v príslušnom kalendárnom roku zvyšujú len u niektorého zo subjektov
podľa predchádzajúcej vety, dávky výsluhového zabezpečenia podľa odsekov 1 až 7 sa zvyšujú iba
poberateľom, ktorí ukončili posledný služobný pomer v zbore, štátnom orgáne alebo v ozbrojených
silách, v ktorom sa uvedené platové náležitosti zvyšujú, a pozostalým po nich.

2. Žalovaný pri svojom rozhodnutí vychádzal z toho, že prvostupňové rozhodnutie, hoci to žalobca

namietal, nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky.

Naopak, po citácii zákona č. 185/2012 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 580/2004 Z.z. o
zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z.z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, a to konkrétne § 68 ods. 13 žalovaný dospel k záveru, že prvostupňový orgán
dostatočne zistil skutkový stav veci a zohľadnil skutočnosti rozhodujúce pre vydanie rozhodnutia vo veci
zníženia výsluhového dôchodku.

II.

Konanie na prvostupňovom súde

A)

3. Proti tomuto rozhodnutiu žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal na Krajský súd v
Bratislave včas žalobu zo dňa 12.11.2012.

4. Z žalobných dôvodov vyplýva, že výsluhový dôchodok mu bol priznaný rozhodnutím zo dňa
24.05.2012 právoplatne, v správnej výške, spôsobom a postupom uvedeným v § 68 ods. 1 zák. č.
328/2002 Z.z., právne účinného v čase rozhodovania. Podľa tohto ustanovenia, výsluhové dôchodky
priznané a vyplácané do 30. júna príslušného kalendárneho roka sa zvyšujú od 1. júla príslušného
kalendárneho roka. Žalobca uvádza, že prijatie neskoršej novely zákona, ktorá zásadným spôsobom

zmenila rozhodné skutočnosti pre zvýšenie výsluhového dôchodku, nemôže byť dôvodom na zníženie
dôchodku, pretože by išlo o retroaktivitu zákona.

5. Podľa žalobcu prvostupňový orgán bez akejkoľvek správnej úvahy odcitoval § 68 ods. 13 zák.č.
328/2002 Z.z., ktoré v čase rozhodovania vo veci zvýšenia výsluhového dôchodku nebolo účinné. Toto
ustanovenie nadobudlo účinnosť dňa 30.06.2012.

V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový orgán odcitoval tiež § 5 ods. 3 zákona č. 511/2011 Z.z., s
poukazom na to, že zákonom č. 185/2012 Z.z. sa valorizácia dôchodkov prepojila s valorizáciou. Z
hľadiska nároku na valorizáciu je to právne irelevantné, pretože tento valorizačný mechanizmus bude
môcť byť použitý do budúcnosti.

6. Ďalej podľa žalobcu je rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné, pretože žalovaný ho nepodložil

žiadnou správnou úvahou, nezaoberal sa žiadnou námietkou uvedenou v odvolaní žalobcu, čo je v
rozpore s § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Ani z jedného rozhodnutia nie je možné sa dozvedieť, na
základe čoho usudzuje žalovaný a prvostupňový orgán, že bol priznaný výsluhový dôchodok vyšší ako
patrí žalobcovi.

Toto tvrdenie vyvracia právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, ktorým bol žalobcovi zvýšený výsluhový

dôchodok o sumu 3,05% v súlade správnymi predpismi upravujúcimi valorizáciu od 01.07.2012, pretože
v roku 2011 nastali rozhodujúce skutočnosti, ktoré zakladali žalobcovi zákonný nárok na zvýšenie
dôchodku.7. Preto z procesného hľadiska podľa žalobcu neexistoval dôvod na začatie konania o znížení
výsluhového dôchodku. Nemožno použiť ani § 105 ods. 7 zák.č. 328/2002, pretože sa nerozhoduje o
priznaní dávky, ale o priznaní valorizácie za príslušný rok.

B)

8. Žalovaný prostredníctvom stanoviska zaslaného k žalobe navrhoval žalobu zamietnuť a nepriznať
náhradu trov konania.

C)

9. Krajský súd v Bratislave ako prvostupňový súd preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia
žalovaného, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, podľa § 244 ods. 1 a 2 O.s.p. v spojení s § 247 a

nasl. O.s.p. na pojednávaní, a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a obidve rozhodnutia je potrebné
zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia a pre nedostatok dôvodov
(zrušovacie dôvody uvedené v ustanovení § 250j ods. 2 písm. a/ a d/ Občianskeho súdneho poriadku).

10. S odkazom na ustanovenia § 244 ods. 1 až 3, § 247 ods. 1 až 3 O.s.p., § 68 ods. 1 zák.č. 328/2002
Z.z. (do účinnosti novely č. 185/2012 Z.z., t.j. do 29.6.2012), § 68 ods. 13 zák.č. 328/2002 Z.z. (po

účinnosti novely č. 185/2012 Z.z., t.j. od 30.6.2012) a § 105 ods. 7 zák.č. 328/2002 Z.z. a so zdôraznením
skutočnosti,žekzákonuč.185/2012Z.z.neboliprijatéžiadneintertemporálne(prechodné)ustanovenia,
musel krajský súd vychádzať zo všeobecnej zásady zákazu pravej retroaktivity právnych noriem.

11. Pri tomto svojom postupe aplikujúc čl. 1 ods. 1, prvá veta Ústavy Slovenskej republiky vyslovil právny
názor, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 01.06.2012 o valorizácii výsluhového

dôchodku bolo vydané v súlade s vtedy platným právnym stavom, je zákonné a právoplatné.

Bol teda nezákonný postup žalovaného, že následne (po účinnosti novely č. 185/2012 Z.z.) vydal dňa
04.07.2012 rozhodnutie, ktorým valorizáciu žalobcovi za to isté obdobie odňal, pričom vychádzal zo
znenia zákona po 30.6.2012.

12. Krajský súd argumenty žalovaného, že zmena nastala ex lege a rozhodnutie malo iba deklaratórny

charakter, krajský súd odmietol s odôvodnením, že toto rozhodnutie má v časti zvýšenia (prípadne
zníženia) výsluhového dôchodku konštitutívny charakter.

Taktiež podľa krajského súdu nemohla obstáť námietka žalovaného, že takéto prípady rieši § 105 ods.
7 zák. č. 328/2002 Z.z. Podľa názoru krajského súdu toto ustanovenie nie je možné aplikovať na tento
prípad, pretože tu nejde o výpočet dávky výsluhového dôchodku, ale o valorizáciu (zvýšenie). Zvýšenie

výsluhového dôchodku bolo v čase rozhodovania prvostupňového orgánu dňa 01.06.2012 v súlade s
vtedy platným právnym stavom.

III.

Odvolanie žalovaného / stanoviská

A)

13.Vovčaspodanomodvolanízodňa02.12.2013(č.l.42)protirozsudkuprvostupňovéhosúdužalovaný
v úvode podrobne opísal konania, ktoré predchádzali vydaniu napadnutého rozhodnutia.

14. Ďalej s poukazom na ustanovenie § 68 ods. 1 zák. č. 328/2002 Z.z. vyslovil nesúhlas s názorom
žalobcu, že právny predpis, ktorý nebol účinný v čase rozhodovania vo veci samej, nemôže zmeniťprávne pomery žalobcu, ak mu bolo priznané právo individuálnym správnym aktom, vydaným v súlade
s právnymi predpismi platnými v čase rozhodovania o jeho nárokoch.

Naopak‚ s dôrazom na zabezpečenie právnej istoty žalovaný uviedol, že zákonodarca uložil príslušnému

útvaru sociálneho zabezpečenia vydávať v každom jednotlivom prípade aj individuálne správne akty - t.j.
rozhodnutia s deklaratórnou povahou. Uvedená deklaratórna povaha rozhodnutí o zvýšení výsluhového
dôchodku pritom nevyplýva len zo samotnej dikcie § 68 ods. 1 zák.č. 328/2002 Z.z. ale aj z iných jeho
systematicky, logicky a obsahovo prepojených ustanovení.

15. Tiež žalovaný upozornil, že vzhľadom na periodicitu vyplácania predmetných dávok a na skutočnosť,
že opakujúce sa dávky výsluhového zabezpečenia sa vyplácajú na bežný kalendárny mesiac (§ 100 ods.

2 zák. č. 328/2002 Z.z.) na jednej strane a na určený výplatný termín (15. deň v kalendárnom mesiaci)
a čas potrebný na vydanie a oznámenie rozhodnutia na strane druhej útvar sociálneho zabezpečenia
Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky vydal rozhodnutie o zvýšení výsluhového dôchodku v
predstihu s tým, že k zvýšeniu dôjde od 01.07.2012 (tak, ako to ustanovoval v tom čase platný a účinný
zákon), čomu zodpovedal podľa žalovaného aj výrok tohto rozhodnutia.

16. Žalovaný sa tiež nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že žalované rozhodnutie je nepreskúmateľné.

17. Záverom žalovaný navrhol zamietnuť v plnom rozsahu žalobu.

B)

18. Z vyjadrenia žalobcu z 20.12.2013 (č.l. 49) k ovolaniu žalovaného vyplýva jednoznačný názor, že
žalovaný sa nezaoberá sa dôvodmi žaloby, kde sú popísané konkrétne skutkové okolnosti od ktorých

žalobca odvodzuje nezákonnosť rozhodnutia, spolu s právnou argumentáciou.

19. Tvrdenie žalovaného, že útvar sociálneho zabezpečenia vydal rozhodnutie, ktorým bola priznaná
valorizácia, má len deklaratórnu povahu, žalobca charakterizoval, že tieto rozhodnutia potom netreba
brať do úvahy, a to i napriek tomu, že rozhodnutia, ktorými bola priznaná valorizácia, sú právoplatné
a vykonateľné.

Podľa žalobcu žalovaný opäť, a to extenzívnym výkladom právnych predpisov spochybňuje právny
názor krajského súdu, že ustanovenie § 105 ods. 7 zák.č. 328/2002 Z.z. nie je možné aplikovať na
tento prípad, pretože nejde o výpočet dávky výsluhového zabezpečenia ale o jeho valorizáciu. Tiež
zdôraznil, že nakoľko dávka výsluhového zabezpečenia bola priznaná v súlade so zákonom a jej výška,
po predchádzajúcich valorizáciách zodpovedá sume k 30.6. daného roku, nie je možné začať konanie

vo veci zmysle § 105 ods. 7 zák.č. 328/2002 Z.z. a dávku znížiť len z toho dôvodu, že došlo k účelovej
zmene zákona.

20. Na druhej strane žalobca poukázal nielen na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej
republiky ale aj na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Českej republiky (napr. nález sp.zn. Pl.
ÚS 21/96), ktorý konštatoval „Účel a zmysel zákona nie je možné... hľadať len v slovách a vetách

právneho predpisu, pretože v právnom predpise sú a musia byť vždy obsiahnuté i princípy uznávané
demokratickými právnymi štátmi.“

Podľa žalobcu nemôže byť sporné, že podmienky na zvýšenie výsluhových dôchodkov v roku 2012
musia nastať v roku 2011, t.j. že v priebehu tohto roku musí dôjsť k medziročnému nárastu priemernej
mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky a musí dôjsť k medziročnému nárastu spotrebiteľských

cien. Pretože tieto zákonné podmienky boli splnené, a vecne príslušný orgán v čase konania mal tieto
výsledky zo Štatistického úradu Slovenskej republiky, bol podľa žalobcu nielen oprávnený, ale aj povinný
rozhodnúť o valorizácií výsluhového dôchodku žalobcu.21. Z uvedených dôvodov žalobca nezmenil svoj právny názor na to, že obe rozhodnutia, proti ktorým
smeruje žaloba, sú nezákonné z dôvodov uvedených v žalobe (v danom prípade ide o retroaktivitu),
a preto navrhol potvrdiť rozsudok krajského súdu ako vecne správny spolu s priznaním náhrady

vyčíslených trov konania.

IV.

Právne názory odvolacieho súdu

22. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.)
preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 v spojení s
§ 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tiež „O.s.p.“).

Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že
ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie
prípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a po
neverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru,
že odvolanie je dôvodné, pretože napadnuté rozhodnutie správneho orgánu je vydané v súlade so

zákonom a je vecne správne, a preto napadnutý rozsudok krajského súdu postupom podľa § 220 O.s.p.
v spojení s § 246c ods. 1 zmenil tak, že žalobu postupom podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.

23. Po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu
(tzn.najmäpodmienkykonaniaaokruhuúčastníkov)saNajvyššísúdčiastočnestotožňujesoskutkovými
závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil zo zistení uvedených žalovaným správnym

orgánom, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise a ktoré navyše nie sú medzi účastníkmi sporné.
Na druhej strane podstatou súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj žaloby, ktorou
sa žalobca domáha preskúmania rozhodnutia žalovaného, je právna otázka, či výšku sociálnej dávky
právoplatne priznanú správnym orgánom je možné zmeniť z dôvodu neskoršej zmeny právneho stavu.

Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.

24. Najvyšší súd z napadnutého rozsudku zistil, že krajský súd sa v svojom odôvodnení zaoberal
interpretáciou ustanovenia § 68 a s tým súvisiacich temporálnych účinkov iných ustanovení zák.č.
328/2002 Z.z.

Jadrom napadnutého rozhodnutia žalovaného je nepochybne výkladový dôraz na legislatívnu zmenu
(nepriama novela zákona č. 328/2002 Z.z. bola vykonaná zákonom č. 185/2012 Z.z, ktorým bol

novelizovaný zákon č. 580/2004 Z.z.), ktorá bola vykonaná v časovej súvislosti s pôvodným rozhodnutím
z 01.06.2012 o priznaní výšky výsluhového dôchodku.

Podľa § 68 ods. 1 zák.č. 328/2002 Z.z. sa výsluhové dôchodky priznané a vyplácané do dňa 30. júna
príslušného kalendárneho roka zvyšujú odo dňa 01. júla príslušného kalendárneho roka.

Podľa § 5 ods. 1 a 3 zákona č. 511/2011 Z.z. o štátnom rozpočte na rok 2012 (účinného odo dňa

01.01.2012), platové tarify sa v roku 2012 zvýšia o 0% od 01.01.2012. Funkčné platy príslušníkov
Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže, Železničnej
polície, Národného bezpečnostného úradu a colníkov sa v roku 2012 zvýšia o 0% od 01.01.2012.

25. Z obsahu predloženého súdneho spisu, ktorého súčasťou je administratívny spis žalovaného,
najvyšší súd zistil, že rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, útvaru sociálneho

zabezpečenia značka: 346/2012-SZ zo dňa 24.05.2012 (č.l. 13 - za účinnosti zákona č. 328/2002 Z.z.
v znení do 29.06.2012) bol žalobcovi zvýšený výsluhový dôchodok podľa § 68 ods. 1 zák. č. 328/2002
Z.z. odo dňa 01.07.2012 na sumu 319,67 € mesačne.Následne z dôvodu prijatej novely č. 185/2012 Z.z. zák.č. 328/2002 Z.z. (účinnej odo dňa 30.06.2012),
vydalo rozhodnutie č. 3346/2012-SZ zo dňa 04.07.2012, ktorým podľa § 68 ods. 13 zák.č. 328/2002
Z.z. (účinného odo dňa 30.06.2012) znížil žalobcovi výsluhový dôchodok odo dňa 01.07.2012 na sumu

310,20 € mesačne.

26. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a
potvrdil hore uvedené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 04.07.2012 o znížení
výsluhového dôchodku žalobcu odo dňa 01.07.2012 na hore uvedenú sumu.

27. Najvyšší súd kladie vo svojej rozhodovacej praxi vysoký dôraz na predvídavosť práva ako imanentnú
súčasť právneho štátu. Preto v záujme udržania právnej istoty vychádza pri svojom rozhodovaní aj z už

vykonanej rozhodovacej súdnej činnosti.

Je nepochybné, že v obdobnej veci Najvyšší súd vydal dňa 29.10.2013 rozsudok sp.zn. 4 Sžso/28/2013,
podľa ktorého (ďalej je v zmysle § 250ja ods. 7 O.s.p. citovaná časť uvedeného rozsudku relevantná
pre prejednávanú vec):

„Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného, ktorým zamietol odvolanie žalobkyne a

potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zn. 4319/2012-SZ zo dňa 04.07.2012 o znížení
výsluhového dôchodku na sumu 543,88 € mesačne.

Pre rozhodnutie vo veci bolo potrebné posúdiť, či v súvislosti so zmenou podmienok valorizácie
vykonanejzákonomč.185/2012Z.z.(účinnýmod30.06.2012),bolomožnéužpriznané(zvýšené)dávky
výsluhového zabezpečenia podľa § 68 ods. 1 zákona č. 382/2002 Z.z. (účinného do 29.06.2012), znížiť.

V danom prípade krajský súd a žalobkyňa považujú zmenu žalobkyni priznanej valorizácie dávky
výsluhového zabezpečenia za retroaktívnu v tom zmysle, že pre ňu znamená zníženie sumy v porovnaní
s pôvodnou právnou úpravou.

Ústavný súd Slovenskej republiky sa vo svojej rozhodovacej činnosti viackrát zaoberal časovou
pôsobnosťou právnych noriem a aj v náleze PL. ÚS 16/09-51 zo dňa 27. októbra 2010 konštatoval, cit.:

„náhle zmeny pravidiel súvisia s kategóriami retroaktivity, ochrany nadobudnutých opráv a legitímnym
očakávaním vychádzajúcim z tradície (pôvodne nemeckej) administrativistiky (porov. Tiež Hendrych, D.:
Správní právo, obecná část. 7. Vydání. Praha: C.H.Beck 2009, s. 813). Takéto legitímne očakávanie,
účelom ktorého je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci, je potrebné metodicky
odlišovať od konceptu legitímneho očakávania, ktorým Európsky súd pre ľudské práva definuje predmet

ochrany, a teda aplikovateľnosť čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd“.

Podľa citovaného nálezu ústavného súdu tiež je „...nepochybne nadobudnutým právom nárok na
konkrétnu dávku, ktorá bola splatná podľa predchádzajúceho predpisu. K zásahu do takého nároku však
nedošlo a taký zásah nebol ani namietaný. Technicky je nadobudnutým právom aj právo na príspevok

vo výške nie nižšej, ako vo výške vypočítanej na základe pôvodného vzorca v tom zmysle, že ak by
nebol zmenený zákon, tak by bol štát povinný plniť zodpovedajúcu povinnosť. V okolnostiach danej veci
však nejde o nadobudnuté právo hodné momentálnej špeciálnej ústavnej ochrany, čo vyplýva hlavne s
charakteru samotného príspevku a kontextu jeho modifikácie...“.

Prijatánovelazákonač.185/2012Z.z.súčinnosťouod30.06.2012nevykazujeznakypravejretroaktivity,

v našom právnom poriadku neprípustnej, ale ide o retroaktivitu nepravú, ktorá je prípustná. Dotknutou
novelou boli uznané právne skutočnosti, ktoré vznikli počas platnosti a účinnosti skoršieho zákona
(výsluhový dôchodok žalobkyni naďalej patrí), no zároveň boli zmenené isté práva do budúcnosti.Samotné rozhodnutie zo dňa 04.07.2012 je iba deklaratórnym rozhodnutím. Deklaratórne rozhodnutia
autoritatívnym spôsobom zisťujú existenciu alebo neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Pôsobia ex
tunc, teda od okamžiku kedy týmto aktom potvrdené práva a povinnosti vznikli, resp. v tomto prípade

zanikli. Prvostupňový orgán mal za to, že dňa 01.07.2012 vznikne právo na vyplácanie výsluhového
dôchodku vo vyššej sume a preto vydal rozhodnutie zo dňa 30.05.2013 o zvýšení výsluhovej dávky,
avšak právna úprava sa ku dňu 30.6. 2012 zmenila a naviazala zvýšenie výsluhového dôchodku na
zvýšenie funkčných platov. Podľa platnej právnej úpravy odo dňa 30.06.2012 teda žalobkyni nevzniklo
právo na zvýšenie výsluhového zabezpečenia. Napriek tomuto tu existovalo rozhodnutie o zvýšení, ktoré

bolo v rozpore s platným právnym stavom. Tento rozpor bol odstránený rozhodnutím zo dňa 04.07.2012,
ktoré na samotných existujúcich právnych vzťahoch sa nič nezmenilo.

Preskúmavané rozhodnutie žalovaného je v súlade s právnymi predpismi. Je nepochybné, že suma
výsluhového dôchodku priznaná žalobkyni rozhodnutím z 30.05.2012 bola vyššia než aká patrila na
základe zákona č. 185/2012 Z.z. účinného od 30.06.2012 (ktorým sa novelizovalo ustanovenie § 68
zákona č. 382/2002 Z.z.). Keďže k zmene právnej úpravy došlo predtým, než nastala právna skutočnosť

s ktorou sa spája vznik nároku na zvýšenie dávky výsluhového dôchodku (01.07.2012), treba súhlasiť
so žalovaným, že táto právna úprava nemá retroaktívny charakter.“

28. V tejto súvislosti bol prostredníctvom iného rozsudku Najvyššieho súdu (sp.zn. 10Sžso/57/2013
zo dňa 05.11.2014) zdôraznený rozdiel medzi nepravou a pravou retroaktivitou s nasledovnou citáciou
relevantného textu rozhodnutia Najvyššieho súdu sp.zn. 5Szd/1/2010 zo dňa 29. septembra 2011:

„K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou
demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty (PL. ÚS 16/95). Nie každá retroaktivita je však
nezlučiteľná s princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a
nepravá spätná účinnosť (retroaktivita) právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený na
skutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu

štátu,nepraváretroaktivitasaakceptujeakoprípustnýnástrojnadosiahnutieustanovenýchadostatočne
významných cieľov verejnej moci.

Pri pravej retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise neuzná práva alebo povinnosti
založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe skoršieho
(predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide napr. vtedy, keď neskorší právny

predpis so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje vzťahy, ktoré vznikli v minulosti. V
dôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť neskoršieho právneho predpisu nastáva skôr ako
jeho platnosť (skôr, než začal existovať).

Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa
predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu

môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do
budúcnaprinesieurčitézmenyajtýchpráv(alebopovinností),ktorévzniklizaplatnostiskoršiehozákona.
Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych
vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje,
pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho

predpisu) zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv alebo
pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej
úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav,
ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej
úpravy“.

29. Ďalej Najvyšší súd poukazuje na princíp prezumpcie ústavnosti, ktorý je imanentnou súčasťou
právneho štátu (viď čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky), t.j. len Ústavnému súdu
Slovenskej republiky prislúcha vysloviť, či určitá právna norma alebo jej časť, či ustanovenie, je alenie je v dôsledku obsiahnutej pravej - neprípustnej - retroaktivity - protiústavná a teda v právnom štáte
neprípustná.

V tejto súvislosti Najvyšší súd zdôrazňuje obsah uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp.zn. III. ÚS 595/2014, sp.zn. III. ÚS 596/2014 a sp.zn. III. ÚS 597/2014, všetky zo dňa 15.10.2014,
ktorými odmietol sťažnosti sťažovateľov proti rozhodnutiam Najvyššieho súdu sp.zn. 4Sžso/28/2013,
4Sžso/29/2013 a 4Sžso/30/2013, ktoré po právnej ako aj skutkovej stránke sú totožné s daným
prípadom, ako zjavne neopodstatnené.

30. Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd poukazuje na to, že prvostupňový orgán mal za to, že dňa
01.07.2012 vznikne právo na vyplácanie výsluhového dôchodku vo vyššej sume, a preto vydal v mesiaci

jún 2012 rozhodnutie o zvýšení výsluhovej dávky. Toto jeho rozhodnutie bolo vydané v súlade s právnym
predpisom, v tom čase platným a účinným, takže išlo o rozhodnutie zákonné.

Avšak právna úprava sa následne ku dňu 30.06.2012 zmenila a naviazala zvýšenie výsluhového
dôchodku na zvýšenie funkčných platov. Podľa platnej právnej úpravy odo dňa 30.06.2012 teda
žalobcovi nevzniklo právo na zvýšenie výsluhového zabezpečenia. Preto aj rozhodnutie o znížení

výsluhového dôchodku zo dňa 04.07.2012 bolo vydané na základe platného a účinného právneho
predpisu, preto je tiež zákonné, a nebolo vydané bez existencie právneho dôvodu, ako sa domnieva
žalobca. Navyše žalovaný postupoval aj v súlade s ustanovením § 105 ods. 7 zákona č. 328/2002 Z.z.,
podľa ktorého dávka výsluhového zabezpečenia sa zníži, ak sa priznala vo vyššej sume, ako patrí.

31. Na základe hore uvedených argumentov je preto Najvyšší súd oprávnený vysloviť právny názor, že

novela zákona č. 185/2012 Z.z. s účinnosťou odo dňa 30.06.2012 nevykazuje znaky pravej retroaktivity,
v našom právnom poriadku neprípustnej, ale ide o retroaktivitu nepravú, ktorá je prípustná. Dotknutou
novelou boli uznané právne skutočnosti, ktoré vznikli počas platnosti a účinnosti skoršieho zákona
(výsluhový dôchodok žalobcovi naďalej patrí), no zároveň boli zmenené isté práva do budúcnosti.

V.

32. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok
žalobcu a stanoviska žalovaného ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich predchádzajúcich
rozhodnutiach (čl. 1 ods. 1 ústavy), najmä už v citovanom rozhodnutí 4Sžso/28/2013 zo dňa 29.10.2013
ako aj sp.zn. 10Sžso/57/2013 zo dňa 30.05.2012, pri ktorých Najvyšší súd nezistil žiaden relevantný
dôvod, aby sa od nich obsahu a vyslovených právnych názorov (viď účinky sledované v § 250ja

ods. 4 „a contrario“ odsek 7 O.s.p. spolu s čl. 144 ods. 1 ústavy) s prihliadnutím na ústavný princíp
právnej istoty odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového
stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska v zmysle záverov judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva v oblasti zjednocovania alebo zamedzovania vydávania protirečivých rozsudkov,
najmä vec Zielinsky, Pradal a spol. v. Francúzska republika č. A-24846/94, 34165/96 až 34173/96,

poprípade vec Borovská a Forrai v. Slovenská republika č. A-48554/10 z 25.11.2014), s osvojením si
argumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 2 O.s.p. s oznámením termínu vyhlásenia
rozsudku postupom podľa §156 ods. l a 3 O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.

33. O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 250k ods. 1
O.s.p., podľa ktorého neúspešnému žalobcovi právo na náhradu trov tohto konania nevzniklo.

34. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania,
lebonezistil,žebytýmtopostupombolporušenýverejnýzáujem(voveciprebehlonaprvomstupnisúdne
pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods.
2 O.s.p. (úprava sociálno - poistných vzťahov spojených so vznikom alebo zánikom vzťahu sociálneho
zabezpečeniaalebopoisteniajespojenásverejnoprávnymivzťahmi),vkonanínebolopotrebnévsúlades ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie
nariadiť.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).