Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. január 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/597/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3813204764
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3813204764.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Stanislavy Markovej a členov
JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa BRE Bank SA, pobočka
zahraničnej banky mBank v Slovenskej republike, IČO: 36 819 638, Pribinova č. 10, Bratislava,
zastúpeného B & S Legal, s.r.o., IČO: 35 929 049, Bratislava, Grösslingova č. 5 proti odporkyni
D. B., štátnej občianke Slovenskej republiky, bytom H., A. T. XXX/X, o zaplatenie 2.569,38 Eur s
príslušenstvom na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 7. marca
2014 č.k. 14C/26/2013-71 jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým v záhlaví identifikovaným rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že odporkyňa je povinná
zaplatiť navrhovateľovi sumu 2.218,35 Eur s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 2.218,35 Eur od
1.1.2012 do zaplatenia a nahradiť navrhovateľovi trovy konania, pozostávajúce zo súdneho poplatku vo
výške 116,62 Eur a trov právneho zastúpenia vo výške 190,18 Eur a to v mesačných splátkach po 25,-
Eur, splatných vždy do posledného dňa v kalendárnom mesiaci, s účinnosťou od mesiaca nasledujúceho
po právoplatnosti tohto rozsudku až do zaplatenia, s tým, že neuhradením čo aj jednej splátky sa stáva
splatným celý dlh, náhradu trov konania je odporkyňa povinná zaplatiť na účet právneho zástupcu B&S
Legal, s.r.o. so sídlom 811 09 Bratislava, Grösslingova 5. Vo zvyšku súd návrh zamietol. V odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol, že v zmysle citovaných ustanovení § 497, § 504 Obchodného zákonníka, § 2
písm. a) b), § 5 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, účinného do 11.6.2010, § 52 ods.
1, 2, 3, 4, § 54 ods. 1, 2, § 48 ods. 1, 2, § 457 Občianskeho zákonníka posúdil zmluvu o úvere uzavretú
medzi účastníkmi ako spotrebiteľskú zmluvu. Navrhovateľ pri uzatváraní zmluvy vystupoval v postavení
dodávateľa a odporkyňa v postavení spotrebiteľa. V zmysle § 54 ods. 1 OZ sa zmluvné podmienky v
spotrebiteľských zmluvách sa nemôžu odchýliť od ustanovení Občianskeho zákonníka v neprospech
spotrebiteľa. Navrhovateľ od zmluvy o úvere odstúpil listom zo 4.10.2011, doručeným odporkyni dňa
10.10.2011. Súd dospel k záveru, že ak navrhovateľ dňa 4.10.2011 odstúpil od zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, došlo k zrušeniu tejto zmluvy od začiatku a účastníci zmluvy sú si povinní v zmysle § 457
Občianskeho zákonníka vrátiť všetko, čo podľa nej dostali. Zmluva sa zrušila so spätným účinkom
(ex tunc). Na základe toho zanikli práva a povinnosti účastníkov zo zmluvy. Momentom odstúpenia
od zmluvy vznikajú práva a povinnosti z porušenia práva (záväzok z bezdôvodného obohatenia) a
účastníci zrušenej zmluvy sú povinní vrátiť si navzájom plnenia podľa § 457 OZ. V tomto prípade vzniká
právo navrhovateľa domáhať sa od odporcu vrátenia sumy poskytnutého úveru. Nevzniká však nárok
na vrátenie úrokov. Ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ktoré na rozdiel od ustanovenia Občianskeho
zákonníka zaväzujú spotrebiteľa nad rámec povinností vzniknutých podľa Občianskeho zákonníka

zhoršujú jeho postavenie. Akékoľvek rozšírenie záväzkov spotrebiteľa o vrátenie plnenia úrokov napriek
ich zrušeniu popri vzájomnej reštitučnej povinnosti po zániku zmluvy s účinkami ex tunc, postavenie
spotrebiteľa zhoršuje. Dôsledky odstúpenia od zmluvy podľa zmluvy dohodnutej medzi účastníkmi sú
teda nevýhodnejšie ako dôsledky odstúpenia podľa úpravy Občianskeho zákonníku. Ustanovenie článku
obchodných podmienok, podľa ktorého má spotrebiteľ plniť zmluvné povinnosti aj napriek odstúpeniu od
zmluvy, je upravené pre odporcu nevýhodnejšie oproti úprave v § 48 v spojení s § 457 OZ. Ustanovenie
§ 54 ods. 1 OZ je v súlade s právom Európskej únie, ktoré umožňuje členským štátom prijať na
ochranu spotrebiteľa aj prísnejšie ustanovenia, než aké odporúča Smernica rady 93/13/EHS. Súdom
prináleží súdna kontrola zmluvných podmienok a dokonca aj abstraktná kontrola zmlúv (§ 153 ods.
3, 4 OSP) s cieľom vylúčiť zo ustanovení spotrebiteľských zmlúv neprimerané zmluvné podmienky,
ktoré zhoršujú postavenie spotrebiteľa. Vzhľadom na uvedené majú v prejednávanej veci prednosť
osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy spotrebiteľského
práva, vrátane ustanovení §§ 52 až 54 OZ. Pokiaľ teda navrhovateľ v predmetnej veci presadzuje
obchodno-právnu úpravu odstúpenia od zmluvy aj s poukazom na ustanovenie § 5 zákona č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch, súd poukazuje na to, že toto ustanovenie odkazuje v súvislosti
s odstúpením zmluvy nie na Obchodný zákonník, ale na § 48 Občianskeho zákonníka.Navrhovateľ
poskytol odporkyni spotrebiteľský úver v sume 2.755,09 Eur. Navrhovateľ odstúpil od zmluvy 4.10.2011,
odstúpenie nadobudlo účinnosť doručením odporkyni, zmluva teda zanikla 10.10.2011. Odporkyňa je
navrhovateľovi povinná vrátiť rozdiel medzi sumou poskytnutého úveru 2.755,09 Eur a sumou, ktorú do
odstúpenia od zmluvy navrhovateľovi zaplatila, čiže 536,74 Eur. Súd teda zaviazal odporkyňu uhradiť
rozdiel medzi týmito sumami 2.218,35 Eur bez zmluvných úrokov. Povinnosť odporkyne vrátiť uvedenú
sumu vznikla okamihom účinnosti odstúpenia od zmluvy, keďže doposiaľ nič neuhradila dostala sa
do omeškania. Súd preto priznal navrhovateľovi aj nárok na úrok z omeškania vo výške 9 % ročne
zo sumy 2.218,35 Eur od 1.1.2012 (teda v súlade s tým ako sa ho vo svojom podaní zo 16.1.2014
domáhal navrhovateľ) až do zaplatenia. Vo zvyšnej časti súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný
zamietol. Odporkyňa požiadala o možnosť splácať dlhu voči navrhovateľovi. Súd po oboznámení sa s
jej sociálnymi a osobnými pomermi a po zohľadnení je zdravotných ťažkostí a skutočnosti, že si nemôže
svojou aktivitou zvýšiť príjem, ktorý dosahuje len z dôchodku jej umožnil splácať žalovanú sumu v
splátkach po 25,- Eur mesačne. Zároveň určil, že neuhradením čo aj jednej splátky sa stáva zročným
celý dlh.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku do výrokov o zamietnutí návrhu v časti, o lehote plnenia a o náhrade trov konania
podal včas odvolanie navrhovateľ. Uplatnil odvolací dôvod uvedený v ustanovení § 205 ods. 2 písm.
f) O.s.p., nesprávne právne posúdenie veci zo strany okresného súdu. Navrhol, aby odvolací súd zrušil
napadnuté výroky rozsudku okresného súdu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Vytýkal
okresnému súdu, že nesprávne vyhodnotil deň doručenia odstúpenia, týmto dňom bol 31.12.2011.
Nespochybňoval záver súdu, že zmluva o úvere uzatvorená medzi účastníkmi konania je zmluvou
spotrebiteľskou a teda, že odporca ako spotrebiteľ má byť chránený v zmysle právnych predpisov na
poli ochrany spotrebiteľa. Na druhej strane však zastáva ten názor, že v rámci uvedeného žiadny právny
predpis nestanovuje generálnu aplikáciu Občianskeho zákonníka na všetky záväzkové vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, pretože takýto záver by viedol k porušeniu zákona a k nelogickým situáciám,
kedy by sa veriteľ dostával do nevýhodnejšieho postavenia v prípade porušovania zmluvných povinností
zo strany dlžníka. Poukázal na ustanovenie Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého sa touto časťou
uvedeného právneho predpisu spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy okrem
iného aj zmluvy o úvere upravené ustanovením § 497 Obchodného zákonníka. Z uvedeného dôvodu
mal preto okresný súd zmluvu o úvere ako tzv. absolútny obchod posudzovať z hľadiska príslušných
ustanovení Obchodného zákonníka a z hľadiska dodržania právnych predpisov skúmať, či zmluva o
úvere neobsahuje neprijateľné podmienky, napr. či výška dohodnutého úroku neprekračuje maximá
stanovené predpismi na ochranu spotrebiteľa. Podľa jeho názoru z uvedeného vyplýva, že záver súdu
prvého stupňa, že na zmluvu o úvere sa majú aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, pretože
je to pre spotrebiteľa výhodnejšie je nesprávny a prekračuje to rámec ochrany spotrebiteľa ktorá mu
patrí. Nastala by tak, podľa jeho názoru, za určitých okolností absurdná situácia, kedy by pre dlžníka
bolo výhodnejším nesplácať úver, nakoľko v prípade odstúpenia veriteľa by bol povinný vrátiť len
samotnú sumu úveru bez dohodnutých úrokov. Posúdenie odstúpenia a jeho účinkov podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka nie je správne a toto malo byť posúdené podľa Obchodného zákonníka. Veriteľ

má aj naďalej nárok na úroky z úveru aj sankčné úroky z omeškania. Ďalej namietal, že určenie
povinnosti zaplatiť dlh v splátkach je zvýhodnenie odporkyne ako dlžníka na jeho úkor ako veriteľa,
ktorý by mal čakať vyše 8,5 roka len na splatenie istiny dlhu. Poznamenal, že od 21.07.2009 odporkyňa
nevykonala vôbec žiadnu splátku a za účelom preukázania ochoty dlh splniť.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa § 212 ods.
1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že
rozsudok okresného súdu v napadnutej časti je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny
potvrdiť z týchto dôvodov:

Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že okresný súd vykonal dokazovanie dostatočným
spôsobom, zaoberal sa tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy vyhodnotil v súlade so
zásadami uvedenými v § 132 O.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny názor
aplikujúc príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, pričom navrhovateľovi aplikujúc ustanovenie
§ 142 ods. 2 O.s.p. ako v konaní pomerne úspešnejšiemu priznal v rozsahu pomeru jeho úspechu
právo na náhradu trov konania, na zaplatenie ktorých zaviazal odporkyňu. Svoje rozhodnutie okresný
súd podrobne a presvedčivo odôvodnil v súlade s požiadavkami § 157 ods. 2 O.s.p. a odvolací súd
sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje jeho správnosť a v
dôvodoch na tento poukazuje.

Na zdôraznenie správnosti uvádza:

Odvolacia námietka navrhovateľa smerovala voči právnemu posúdeniu veci okresným súdom, ktorý na
danú vec aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, pričom podľa názoru navrhovateľa
tento mal správne vychádzajúc z toho, že zmluva o úvere je upravená Obchodným zákonníkom, teda
ide o tzv. absolútny obchod aplikovať príslušné ustanovenia iného právneho predpisu a to Obchodného
zákonníka.

Navrhovateľ v odvolaní poukazuje na ustanovenie § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka,
od ktorého odvodzuje aj správnosť svojho názoru o aplikácii ustanovení upravujúcich odstúpenie od
zmluvy nie podľa občianskeho práva, ale podľa práva obchodného. Odvolací súd nijako nepopiera, že
úver je absolútnym obchodom, a že na úver dopadá tretia časť Obchodného zákonníka, bez ohľadu
na povahu účastníkov úverovej zmluvy. Predmetná vec je však o spotrebiteľskej zmluve, ktorá je
regulovaná osobitnou právnou úpravou a tiež ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Ide o vzťah medzi
obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu, teda ide o typicky občianskoprávny vzťah.
Nie sú pochybnosti o tom, že predmetná zmluva je zmluvou typovou a odporca nepoužil predmet plnenia
na podnikanie. Rovnako tu nie sú pochybnosti, že veriteľ je podnikateľ a predmet konania sa týka
jeho podnikateľskej činnosti. O tom, že v danom prípade ide o spotrebiteľskú zmluvu nepochyboval ani
samotný navrhovateľ. V konečnom dôsledku tomu zodpovedá aj definícia spotrebiteľskej zmluvy, za
ktorú sa považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ak ju uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Keďže predmetná právna vec má spotrebiteľskú povahu dopadá na ňu právna ochrana vyplývajúca z
ustanovenia § 54 Občianskeho zákonníka. Postavenie spotrebiteľa nie je prípustné zhoršiť oproti právnej
úprave Občianskeho zákonníka, vrátane právnej úpravy odstúpenia od zmluvy, a to ani v prípade
úveru, ktorý čo odvolací súd nespochybňuje, je absolútnym obchodom. V rámci kolízie dvoch noriem
upravujúcich totožný inštitút sa však použije občianskoprávna úprava. Aplikácia Obchodného zákonníka
v danom prípade by predstavovala rozpor s ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré
je súladné s právom Európskej únie, ktoré umožňuje členským štátom prijať na ochranu spotrebiteľov
aj prísnejšie opatrenia než aké odporúča Smernica Rady 93/13 EHS. O rozpor s ustanovením § 54
ods. 1 Občianskeho zákonníka by sa teda jednalo v prípade, ak by sa postavenie spotrebiteľa zo
spotrebiteľskej zmluvy použitím inštitútu práva podľa Obchodného zákonníka zhoršilo napriek tomu, že
Občiansky zákonník upravuje pre spotrebiteľa rovnaký inštitút priaznivejšie. Je pravdou, že ustanovenie
§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka významne chráni spotrebiteľa, je potrebné však vziať do úvahy,
že spotrebiteľ takmer žiadnym spôsobom na koncipovaní typovej zmluvy neparticipuje, preto sa dá
plne pochopiť pomerne silná ochrana spotrebiteľov, ktorú zákonodarca v tomto ustanovení zakotvil. Na

faktickú nerovnosť medzi dodávateľom a spotrebiteľom poukazujú aj viaceré rozhodnutia Súdneho dvora
(napr. rozsudok C-168/05, Mostaza-Claro bod 25, 26, 27).

Keďže v preskúmavanej veci nepochybne právna úprava odstúpenia od zmluvy upravená v ustanovení
§ 48 Občianskeho zákonníka je pre spotrebiteľa priaznivejšia, keď vychádzajúc z ods. 2 ustanovenia
zakotvuje, že v dôsledku odstúpenia od zmluvy dochádza k zrušeniu zmluvy od samého počiatku, teda
ex tunc. Akékoľvek rozšírenie záväzkov spotrebiteľa k zániku zmluvy s účinkami ex tunc, postavenie
spotrebiteľa zhoršuje. V nadväznosti na uvedené vychádzajúc z ust. § 48, ods.2 a § 457 Občianskeho
zákonníka tu je povinnosť účastníkov konania navzájom si vrátiť iba to, čo si vzájomne plnili, ktoré ust.
okresný súdna danú vec aj správne aplikoval a po nespornom zistení, že navrhovateľ od zmluvy odstúpil,
zaviazal odporcu len na zaplatenie rozdielu medzi sumou úveru, ktorá mu zo strany navrhovateľa bola
na základe zmluvy o úvere poskytnutá a sumou, ktorú tento splatil, a vo zvyšku návrh navrhovateľa ako
nedôvodný zamietol. Výška poskytnutá úveru ani výška uhradenej sumy odporcom v konaní sporná
nebola. Rovnako správne prvostupňový súd postupoval, keď na danú vec aplikoval aj pokiaľ ide o úrok
z omeškania, príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka a o trovách konania rozhodol vzhľadom
na pomer úspechu navrhovateľa v konaní.

Odvolací súd sa stotožnil aj s určeným spôsobom plnenia dlhu v splátkach, s výškou a podmienkami
zročnosti splátok. Osobné pomery odporkyne (starobná dôchodkyňa so zdravotnými ťažkosťami), jej
zárobkové a majetkové pomery (dôchodok vo výške 260,30 Eur mesačne, bývanie v spoločnej
domácnosti s manželom so starobným dôchodkom 299,80 Eur mesačne, mesačné nájomné 270,-
eur, výdavky na lieky 80,- eur mesačne) vzhľadom na spotrebiteľskú povahu veci a na výšku nároku
odôvodňujú vhodnosť určenia, že peňažné plnenie možno uskutočniť v splátkach po 25,- Eur mesačne
pod hrozbou straty výhody splátok v prípade nesplnenia jednej z nich.

Navrhovateľom namietaný nesprávny dátum doručenia odstúpenia odporkyni uvedený v odôvodnení
rozsudku je v danej veci odvolania bez právneho významu, keďže nemá vplyv na vecnú správnosť
výroku rozhodnutia okresného súdu.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny
za použitia § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Nezistil dôvody (otázka zásadného právneho významu), pre
ktoré by mal voči rozsudku pripustiť dovolanie, ako žiadal navrhovateľ.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 O.s.p. v spojení s § 142 ods. a §
151 ods. 1, 2 O.s.p. Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že odporkyňa bola v odvolacom konaní
úspešná, a preto jej v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. v zásade patrí právo na náhradu trov tohto odvolacieho
konania. Toto právo si však v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnila, ani jej žiadne trovy zo spisu
nevyplynuli, preto odvolací súd rozhodol, že jej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .