Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. august 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/151/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2711206071
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2711206071.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudkýň JUDr. Kataríny

Slováčekovej a JUDr. Zlatice Javorovej v právnej veci žalobkyne: Home Credit Slovakia, a. s., Piešťany,
Teplická 7434/147, proti žalovanému: V. I., nar. XX. L. XXXX, bytom A., F. XXX, o 289,94 eur s
príslušenstvom a iné, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Skalica z 23. januára 2012
č. k. 3C/136/2011 - 21 v spojení s dopĺňacím rozsudkom rovnakého súdu zo 4. marca 2013 č. k.
3C/136/2011 - 76 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej, týkajúcej sa
zmluvných pokút za omeškanie, úrokov z omeškania, poplatkov za upomienky a úrokov z omeškania k

nim a napadnutý dopĺňací rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu p o t v r d z u j e .

V napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej, týkajúcej sa zmluvnej pokuty vo výške ušlého úroku s
úrokmi z omeškania a tiež v časti trov konania rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu
vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napádaným rozsudkom (tým pôvodným, ďalej tiež len „pôvodný rozsudok“) súd prvého stupňa I.
žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 154,32 eur s 8,76% ročným úrokom z omeškania od 11.
júna 2009 do zaplatenia a to v splátkach po 10 eur mesačne vždy do 20. dňa kalendárneho mesiaca,
počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku tak, že omeškanie s plnením jednej splátky
má za následok zročnosť celého plnenia; II. vo zvyšku (čo do sumy 135,62 eur s 0,024% úrokom z

omeškania denne od 26. mája 2009 do zaplatenia) zamietol žalobu a III. vyslovil, že žiadny z účastníkov
nemá právo na náhradu trov konania. Dopĺňacím rozsudkom potom určil (čo aj za použitia nie celkom
správneho výrazu „vyslovuje“, až na základe pokynov uvedených v liste Krajského súdu v Trnave z
27. septembra 2012 č. k. 10Co/62/2012-45 a - ako bude uvedené neskôr - nie celkom náležite) za
neprijateľné zmluvné podmienky z Hlavy 14 §§ 3 - 5 Úverových zmluvných podmienok žalobkyne,
patriacich k úverovej zmluve účastníkov podpísanej 27. mája 2008 (ďalej len „ÚP“ a „zmluva“), pokiaľ
tieto zakotvili povinnosť klienta zaplatiť 1. zmluvnú pokutu pre prípad omeškania s úhradou splátky

úveru, trvajúceho viac než 7 dní, vo výške 8% z čiastky; 2. zmluvnú pokutu pre prípad omeškania s
úhradou splátky úveru či jej časti po čas dlhší ako 6 mesiacov vo výške 5% z úveru, s ktorého vrátením
je klient v omeškaní a 3. poplatok za upomienku vo výške 100 Sk. Rozhodnutie pôvodným rozsudkom
(pred jeho doplnením) bolo v časti zamietajúcej žalobu odôvodnené právne ust. § 52 ods. 1 a 2, § 517
ods. 2 a § 544 ods. 1 a 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a
doplnení) i s odkazmi na § 39 a § 53 ods. 4 takéhoto zákona; § 4 ods. 1 - 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch v znení neskorších zmien a doplnení (účinnom do 31. júla 2008, teda v čase

uzavretia zmluvy); § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 586/2008 Z. z. (v skutočnosti inak nariadenia vlády č.
87/1995 Z. z., ktoré bolo nariadením uvádzaným v odôvodnení napádaného rozsudku len novelizované- pozn. odvolacieho súdu) a tiež ust. Hlavy 5 § 1, Hlavy 6 §§ 3 a 6 a Hlavy 14 §§ 3 - 5 ÚP. Vecne
mal (súd prvého stupňa) jednak za to, že zmluva účastníkov bola zmluvou o spotrebiteľskom úvere,
ktorá neobsahovala zákonom ustanovenú náležitosť v podobe priemernej hodnoty ročnej percentuálnej

miery nákladov (RPMN) a preto bolo treba považovať úver za bezúročný a bez poplatkov; okrem toho
však u ustanovení o viacerých zmluvných pokutách bolo namieste ich vyhodnotenie za neprijateľné a
neplatné minimálne pre rozpor s dobrými mravmi a neprimeranosť takýchto sankcií, spôsobujúcich tiež
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Odhliadnuc
od nedostatku individuálneho vyjednania (spotrebiteľom) takýchto podmienok totiž za to isté porušenie

povinnosti (omeškanie so splátkami) tu bol dohodnutý niekoľkonásobný postih; v prípade zmluvnej
pokuty ako náhrady ušlého úroku (výrokom pôvodného ani dopĺňacieho rozsudku v tejto veci za
neprijateľnú neurčenej) potom v zmluve nebola (podľa súdu prvého stupňa) dohodnutá žiadna výška
úroku (?). Neprijateľnou bola i podmienka o poplatku za upomienku, určenom pevnou sumou, keďže aj
táto je v neprospech spotrebiteľa a niekoľkonásobne prevyšuje žalobkyňou zaplatené poštovné, takže
aj tu (čo do 3,32 eur s príslušným úrokom z omeškania) bolo treba žalobu zamietnuť; dôvodil napokon

okresný súd, ktorý rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne len paušálnym odkazom na ust. §
142 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení)
a vecne takmer rovnakým úspechom (i neúspechom) oboch strán sporu. Dopĺňací rozsudok bol potom
odôvodnený právne ust. § 153 ods. 4 a § 166 ods. 1 a 2 O. s. p. a vecne prakticky len tým, že tu malo
dôjsť k splneniu pokynu odvolacieho súdu, ktorý spis vrátil za takýmto účelom (s poukazom na zákonnú

povinnosť uvádzať aj vo výrokoch rozsudkov vydávaných v prospech spotrebiteľa, resp. v neprospech
jeho procesného súpera a založených na závere o neprijateľnosti zmluvnej podmienky aj podmienku,
o ktorú tu ide).

Proti tomuto rozsudku (ešte pred jeho doplnením zhora) a tiež proti rozsudku dopĺňaciemu podala včas
odvolania len žalobkyňa a to s návrhmi na 1. zmenu pôvodného rozsudku vyhovením žalobe aj v tej

časti, kde mal súd prvého stupňa iný názor a 2. jednoduché zrušenie dopĺňacieho rozsudku, namietajúc
predovšetkým nesprávnym právnym posúdením veci (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O. s.
p.). Súd prvého stupňa podľa nej pochybil záverom o bezúročnosti a nespoplatnení úveru, založeným
na neuvedení v zmluve aj priemernej hodnoty RPMN, hoci tu k uzavretiu zmluvy so žalovaným tu
došlo v čase, v ktorom so zreteľom k úprave z prechodného ustanovenia § 8aa ods. 1 zákona o

spotrebiteľských úveroch ešte príslušná povinnosť neexistovala. V prípade zmluvných pokút potom
síce žalobkyňa nepopiera nedostatok ich individuálneho dojednania, kategoricky však odmieta záver
o neplatnosti príslušných dojednaní pre rozpor s dobrými mravmi (ktorý treba posudzovať v každom
prípade s prihliadnutím na konkrétne okolnosti konania účastníkov), pričom so zreteľom k záverom z
niektorých (odvolaním čiastočne citovaných) rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky má za to,

že v tomto prípade nešlo o značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech žalovaného a
teda ani neprijateľnosť zmluvných podmienok (s následkom ich neplatnosti), ale len o prirodzený prejav
snahy veriteľky úveru chrániť sa pred rizikami plynúcimi z nedodržiavania platobnej disciplíny dlžníkmi
(keď navyše pokuta za predčasnú splatnosť úveru sleduje iba náhradu ušlého úroku, pri riadnom chode
vecí započítaného v mesačných splátkach).

Žalovaný odvolací návrh nepodal.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p. vec v medziach odvolania
žalobkyne (čiže prakticky v celom rozsahu, vynímajúc z toho len čiastkový výrok pôvodného rozsudku
- pred doplnením - sčasti vyhovujúci žalobe, ktorý by bol subjektívne oprávnený odvolaním napadnúť
len žalovaný a ten tak neurobil, keď 1. žalobkyňa inak napadla tzv. zvyškové zamietnutie žaloby ako

celok; 2. čiastkový výrok pôvodného rozsudku o trovách konania bol závislým na čo i len čiastočne
napadnutom rozhodnutí vo veci a 3. v časti určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok, tu ustálenej
až výrokom dopĺňacieho rozsudku, šlo o špecifický prípad možnosti rozhodnutia v tzv. sporovom konaní
o niečom i bez návrhu a zároveň o prípad, v ktorom záver zanesený do výroku dopĺňacieho rozsudku bol
spochybnený už odvolaním proti rozsudku takto doplnenému, teda mimo akúkoľvek pochybnosť včas)

a to podľa § 214 ods. 1 O. s. p. a contrario bez pojednávania (pretože tu nevznikla potreba dopĺňania
ani opakovania dokazovania, súd prvého stupňa prejednal a i rozhodol túto vec na pojednávaní,
nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a pojednávanie odvolacieho
súdu si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem), keď dospel k záveru, že v prevažnej častimožno napadnuté zamietnutie žaloby rozsudkom súdu prvého stupňa i súvisiace určenie neprijateľnosti
zmluvných podmienok považovať za správne, nech aj pri možnosti stotožnenia sa s dôvodmi súdu
prvého stupňa (použitými týmto na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia) len čiastočne a navyše

iba v relatívne všeobecnej rovine (rozumej samotný záver o neprijateľnosti väčšiny diskutovaných
podmienok v spotrebiteľskej zmluve), kým vo zvyšku bolo treba naopak prisvedčiť odvolacím námietkam
žalobkyne.

Predovšetkým sa však žiada (k procesnej stránke veci) zopakovať, čo tunajší súd uzavrel už vo svojej
skoršej rozhodovacej praxi, na ktorej stále nie je dôvod nič meniť (napr. vo veci Krajského súdu v Trnave

sp. zn. 10Co/362/2010, inak vo veci Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 8C/40/2010), teda to,
že z úpravy ustanoveniami § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. už k času rozhodovania pôvodným rozsudkom (v
januári 2012) a i k času rozhodovania odvolacieho súdu týmto jeho (práve odôvodňovaným) rozsudkom
vyplýva, že už skôr existujúca možnosť súdu v rozsudku, týkajúcom sa sporu zo spotrebiteľskej zmluvy
aj bez návrhu vysloviť, že určitá podmienka používaná v spotrebiteľských zmluvách dodávateľom je
neprijateľná (podľa odseku 3 účinného už od 15. októbra 2008, tu por. tiež čl. I bod 72 a čl. IX

zákona č. 384/2008 Z. z.) bola nahradená povinnosťou vydať takéto rozhodnutie vtedy, ak súd určil
niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve alebo všeobecných obchodných podmienkach za
neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky a súčasne nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu
takejto podmienky alebo mu na základe takejto podmienky súd uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi
bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie (odsek 4

účinný od 1. marca 2010, tu por. tiež čl. II bod 1 a čl. IV zákona č. 575/2009 Z. z.).

Takáto úprava je procesným vyjadrením obdobnej úpravy nachádzajúcej sa od 1. marca 2010 v
ustanovení § 53a O. z. (teda v tzv. hmotnom práve, tu do tretice por. aj čl. I bod 3 ostatného spomínaného
zákona, novelizujúceho okrem O. s. p. aj O. z.), pričom jej špecifikom je, že na jej základe súd i v tzv.
sporovom konaní (zásadne ovládanom dispozičným princípom), hoc aj len v takom, kde má základná

požiadavka žalobcu pôvod v spotrebiteľskej zmluve, môže dotvoriť jeho predmet (konania) tým, že
aj bez výslovného návrhu niektorého účastníka konania (vyjadreného buď v žalobe alebo vzájomnej
žalobe) určí neplatnosť zmluvnej podmienky s poukazom na jej neprijateľnosť. Nie je rozhodné, či
žalobu v takejto veci podal dodávateľ, spotrebiteľ alebo príslušné združenie, ale len to, že výsledky
vykonaného dokazovania smerujú k rozhodnutiu v neprospech dodávateľa alebo naopak v prospech

spotrebiteľa preto, že niektorá podmienka alebo aj viaceré takéto podmienky v spotrebiteľskej zmluve
sú neprijateľné. Takéto určenie (neprijateľnosti a neplatnosti) je tu potom zjavne pre spotrebiteľa
za účelom jeho zvýšenej ochrany zaručovanej i na nadnárodnej úrovni (ustanovením povinnosti na
porušenie noriem spotrebiteľského práva reagovať aj bez výslovného návrhu spotrebiteľa) a tiež v smere
eliminovania rizika výskytu neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách (v tejto súv. por.

najmä povinnosť dodávateľa zdržať sa používania podmienky určenej za neprijateľnú i vo vzťahoch
s ostatnými spotrebiteľmi podľa § 53a ods. 1 O. z.), na druhej strane však i na ochranu dodávateľa
takýmto určením dotknutého (ako ustanovením možnosti brojiť aj proti výroku o určení neprijateľnosti
a neplatnosti podmienky, ktorý by tu nebyť úpravy z ust. § 153 ods. 4 O. s. p. byť nemusel, tak i
ustanovenímprípustnostidovolaniavtakýchtoprípadochaumožnenímtakosoberozhodnutímdotknutej

toto napadnúť i za pomoci mimoriadneho opravného prostriedku).

Ak potom i v prejednávanej veci musia platiť tiež ďalšie závery z vyššie spomenutej v minulosti tunajším
krajským súdom prejednanej veci (týkajúcej sa síce iných účastníkov, avšak popri tom /tiež/ problému
zmluvnej pokuty v spotrebiteľských vzťahoch), aj tentoraz sa žiada zopakovať, že vo vzťahu k určeniu
dojednania o zmluvnej pokute za neprijateľnú zmluvnú podmienku neplatí to, čo u úrokov z omeškania,

čiže nie je tu obdoba žiadnej obraznej „záchrannej brzdy či siete“ v podobe nástupu zákonných úrokov z
omeškania (pre prípad výpadku tých dojednaných zmluvne, avšak pri uplatnení noriem spotrebiteľského
práva neprijateľne) a logickým dôsledkom toho musí byť, že dojednanie o zmluvnej pokute môže z
pohľadu prijateľnosti (a platnosti) podmienky buď obstáť alebo naopak padnúť len ako celok (i so
všetkýmirizikamiztohoprestranyzmluvnéhovzťahuplynúcimi,tunarozdielodúpravyzmluvnýchpokút

v iných než spotrebiteľských zmluvách a tzv. moderačného oprávnenia súdu, čiže možnosti v takýchto
iných vzťahoch výšku zmluvnej pokuty znížiť - podľa ust. § 545a O. z., ktorá všeobecná úprava však v
spotrebiteľských veciach s prihliadnutím k práve uvedenému neprichádza do úvahy).Ak potom tuzemský právny poriadok pre výšku zmluvných pokút neustanovuje (na rozdiel od výšky
úrokov z omeškania) žiaden strop (obmedzenie) a akceptovať by zásadne šlo i obranu konkrétnej
výškyzmluvnejpokutyneuspokojivouplatobnoudisciplínoudlžníkovalebopodobnýmirizikaminastrane

žalobkyne, toto už nemôže platiť u pomlčania (aj odvolateľkou z prejednávanej veci) o tom, čomu
(rozumej porušeniu akej zmluvnej povinnosti dlžníka) má slúžiť dojednanie o zmluvnej pokute. Touto
otázkou sa taktiež už tunajší krajský súd v minulosti zaoberal a to dokonca opakovane, pričom v záujme
istého zjednodušenia možno konštatovať, že tu ide v skutočnosti o problém dovolenosti (možného
súbehu) nárokov na zmluvnú pokutu a úroky z omeškania.

Takéto aspekty problému majú povahu tzv. spojených nádob, u ktorých ako pre výklad pojmu
„neprimerane vysoká suma“ z ustanovenia § 53 ods. 4 písm. k/ O. z., tak i pre posúdenie súladu
dojednania o konkrétnej zmluvnej pokute, dojednanej pre prípad porušenia rovnako celkom konkrétnej
zmluvnej povinnosti s ustanoveniami § 39 aj § 517 ods. 2 O. z. je takpovediac kľúčovou jednak otázka
hodnoty a významu povinnosti zabezpečovanej zmluvnou pokutou, ale (pre prípad odpovede na takúto
čiastkovú otázku, že tu zmluvná pokuta slúži ako nástroj tlaku na dlžníka, aby splnil svoj záväzok na

splnenie peňažného dlhu a to včas) tiež poskytnutie odpovede na otázku, či možno považovať za
prijateľné, aby sa titulom porušenia tej istej povinnosti dostalo veriteľovi od dlžníka viacerých plnení,
ktoré by už v súčte kritériu primeranosti (či dokonca právnej dovolenosti) neboli schopné učiniť zadosť.

Tu totiž nejde nevidieť (pri vyjdení i podľa § 121 O. s. p. zo skutočností známych tunajšiemu odvolaciemu
súdu z jeho rozhodovacej činnosti) zásadný rozdiel medzi prejednávanou vecou (v ktorej sporná a

žalobkyňou obhajovaná zmluvná pokuta mala až na jednu výnimku slúžiť ako sankcia za nesplnenie
povinnosti včas či celkom splniť peňažný záväzok) a inými len zdanlivo druhovo totožnými prípadmi (v
ktorých naopak zmluvná pokuta predstavovala či aj v budúcnosti môže predstavovať výraz sankcie za
porušenie inej povinnosti - napr. záväzku dlžníka zotrvať v zmluvnom vzťahu po dohodnutý čas, ako je to
pomerneobvyklénapr.uzmlúvmobilnýchoperátorovatýmitoposkytovanýchbenefitov,viazanýchpráve

na prevzatie takéhoto záväzku, ale tiež u úverov, ktorých ekonomickou podstatou na strane veriteľa je
navyšovanie poskytnutej tzv. istiny o úroky).

I pri nedostatku snahy bagatelizovať porušenie povinnosti splniť zmluvne prevzatý peňažný záväzok
potom takáto hodnota z pohľadu uvažovateľnej hierarchie hodnôt a významov viacerých do úvahy
prichádzajúcich povinností súcich na zabezpečenie zmluvnou pokutou nielenže neleží až tak vysoko

(ako napr. vyššie spomenutá iná povinnosť inak než zmluvnou pokutou nesankcionovateľná), ale najmä
tu rozhodne nemožno prehliadnuť fakt, že snaha o takéto zabezpečenie povinnosti zabezpečovanej
už úrokom z omeškania (sankciou vyplývajúcou priamo zo zákona) logicky povedie k súbehu oboch
takýchto sankcií. Ten síce platné právo výslovne nezakazuje, v reálnom vyjadrení tu však už môže
vyvstať ako problém neprimeranosti výšky sumy majúcej sa zaplatiť spotrebiteľom pre prípad nesplnenia

ním záväzku, tak aj problém pokusu takto obísť kogentné (donucujúce) normy právneho poriadku (u
ktorých je odchylná úprava dohodou účastníkov zmluvného vzťahu vylúčená).

Pretože práve v prípadoch druhovo totožných s tým v prejednávanej veci dosť dobre nejde oddeliť
jednu i druhú sankciu (obe slúžia donúteniu splniť alebo postihnutiu nesplnenia tej istej povinnosti), na
prijateľnosť u zmluvnej pokuty v takomto prípade možno usúdiť len u takej výšky pokuty, ktorá i po

spočítaní so zákonným úrokom z omeškania nepresiahne mieru považovateľnú za primeranú.

Takými však pokuty sledované ustanoveniami Hlavy 14 §§ 3 a 4 ÚP, uvedenými aj vo výroku
dopĺňacieho rozsudku v prejednávanej veci byť nemohli, nakoľko spočítaním žalobou požadovanej
sadzby úrokov z omeškania (0,024% denne, čiže 8,76% ročne) a zmluvnej pokuty (8%, resp. 5%)
treba celkom jednoznačne dospieť k záveru o pokuse takouto úpravou obísť tzv. strop pre úroky z

omeškania v občianskoprávnych vzťahoch (vrátane vzťahov spotrebiteľských ako podmnožiny množiny
predstavovanej občianskoprávnymi vzťahmi).To obdobne platilo u dojednania o úrokoch z omeškania, taktiež majúceho pôvod v Hlave 14 § 3 ÚP,
ktorým sa taktiež sledovalo zvýšenie úroku z omeškania minimálne na 29,2% ročne (0,08% denne za
situácie, žeby sa veriteľ rozhodol nepožadovať žiaden zákonný úrok z omeškania).

V týchto častiach boli preto príslušné zmluvné dojednania nielen neprijateľnými (so zákonným
následkom ich neplatnosti) pre ich zjavný rozpor s ustanovením § 53 ods. 4 písm. k/ O. z., ale neplatnými
aj pre naplnenie nimi tiež tej všeobecnej skutkovej podstaty z ustanovenia § 39 O. z. (platiaceho pre
právne úkony všeobecne, nie teda len pre spotrebiteľské zmluvy), ktorou je rozpor obsahu právneho
úkonu so zákonom. S odvolateľkou tak síce bolo treba súhlasiť v tom, že tu nešlo (len) o rozpor s dobrými

mravmi(súdomprvéhostupňanaozajbližšieneobjasnený),nanemožnostivyhoveniažalobevpríslušnej
časti a na správnosti určenia príslušných zmluvných podmienok za neprijateľné to ale nič nemenilo.

Naopak sa so súdom prvého stupňa treba stotožniť v tom, že je odporujúcim dobrým mravom a v
celkovom kontexte opäť i ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. k/ O. z. dojednanie zaručujúce veriteľovi
spotrebiteľského úveru právo na paušálny poplatok za upomienky, ktorých účelom je buď priviesť
dlžníka k obnoveniu platobnej disciplíny alebo vytvoriť (veriteľovi) obrazné predpolie pre uplatňovanie

ním nárokov majúcich pôvod v neplnení si dlžníkom zmluvne prevzatých povinností. V tomto prípade
totiž suma poplatku nepochybne zvyšuje súhrn už tak neprimerane vysokých sankcií voči dlžníkovi za
ne(s)plnenie ním záväzku, okrem toho je tu však aj aspekt zdôraznený súdom prvého stupňa, teda to, že
sa takýmto spôsobom i poskytovatelia úverov z radov iných subjektov než bánk (podobne ako aj banky)
snažia nielen paušalizovať výdavky spojené s tzv. administrovaním (správou) úveru, ale do príslušných

poplatkov tiež neprípustne premietať i také vlastné náklady, ktoré by bolo nutné vynakladať bez ohľadu
na faktor uspokojivej či neuspokojivej platobnej disciplíny dlžníkov (najmä mzdové a im obdobné náklady
na zamestnancov poverených úlohami pri vymáhaní úverov) a následne aj takéto náklady prenášať na
dlžníkov (spotrebiteľov).

Všetky zhora opísané dôvody preto nutne museli viesť i odvolací súd k záveru, že zamietnutie žaloby

v časti týkajúcej sa zmluvných pokút za omeškanie, úrokov z omeškania, poplatkov za upomienky
a úrokov z omeškania k nim, ako aj určenie neprijateľnosti a neplatnosti tomuto zodpovedajúcich
zmluvnýchpodmienokbolovecnesprávnymrozhodnutím(bezohľadunato,žesúdprvéhostupňatakéto
rozhodnutie čiastočne založil aj na evidentne nesprávnom a odvolaním úspešne vyvrátenom názore o
nemožnosti úročenia a spoplatnenia úveru pre absenciu aj údaja o priemernej hodnoty RPMN v zmluve).

Odvolací súd preto v týchto častiach rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 aj 2 O. s. p.
potvrdil (prvá veta výroku tohto rozsudku odvolacieho súdu).

To ale nemohlo platiť u časti rozhodnutia o zamietnutí žaloby v časti zmluvnej pokuty ako náhrady
ušlého úroku (v ktorej časti inak súd prvého stupňa opomenul pri dopĺňaní pôvodného rozsudku určiť za
neprijateľnú aj takúto podmienku - hoci z pôvodného rozsudku zámer tak urobiť nevyplýva, odvolací súd

tu poukazuje na inú jemu známu vec toho istého súdu prvého stupňa za účasti rovnakej žalobkyne, kde
sa tak stalo - tu pre prípad záujmu por. rozsudky vo veci Okresného súdu Skalica sp. zn. 3C/172/2011
a Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/74/2012) i s príslušným úrokom z omeškania, počítaným zo
sumy predstavujúcej takúto zmluvnú pokutu a (do tretice) ani u rozhodnutia o trovách konania (tohto
závislého na výsledku konania ako celku).

Vo vzťahu k takémuto čiastkovému nároku totiž súd prvého stupňa (obrazne idúci len po povrchu)
na jednej strane bližšie neodôvodnil svoj záver o tom, prečo aj v tomto prípade mala byť príslušná
zmluvná podmienka neprijateľnou (čím zaťažil napádaný rozsudok aj vadou podľa § 221 ods. 1
písm. f/ O. s. p., spočívajúcou v neposkytnutí pádnych dôvodov, spôsobilých presvedčiť o správnosti
zamietnutia žaloby aj v tejto časti), na strane druhej potom rozhodnutie založil aj na mylnej a výsledkom

dokazovania odporujúcej úvahe (že v zmluve nemala byť dohodnutá žiadna výška úroku - tu por.
najmä údaj o ročnej úrokovej sadzbe 37,09% pod bodom 59 v zmluve na č. l. 4 spisu), resp. na
nie celkom korektnej interpretácii príslušného zmluvného ustanovenia a nerozlišovaní medzi do úvahy
prichádzajúcimi situáciami, za ktorých môže dôjsť k požiadavke na predčasné splatenie úveru. Toutosúdom prvého stupňa nepodchytenou dimenziou problému je pritom zjavná potreba rozlišovania medzi
A. prípadmi, keď sa spotrebiteľ (úverový dlžník) z vlastnej vôle rozhodne prostriedky veriteľovi vrátiť,
pretože ich už nepotrebuje a hodlá takto minimalizovať výdavky na úroky (za chodu vecí očakávateľného

veriteľom majúce sa zaplatiť), v ktorých je zmluvná pokuta obdobná tej v prejednávanej veci fakticky
pomstou za rozhodnutie sa dlžníka vrátiť veriteľovi prostriedky reprezentujúce úver skôr a B. prípadmi, v
ktorých si nástup predčasnej splatnosti (a tiež z toho plynúcej požiadavky na predčasné splatenie) úveru
vynúti neochota veriteľa ďalej poskytovať výhody plynúce z úverovania aj dlžníkovi s neuspokojivou
platobnou disciplínou.

Založenie príslušnej časti rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení veci a tým
podmienené „nerozkrytie“ skutkového stavu dostatočne zacieleným dokazovaním, ako aj praktická
nepreskúmateľnosť rozhodnutia v takejto časti tak museli byť dôvodom rozhodnutia spôsobom
vyplývajúcim z druhej vety výroku tohto rozsudku odvolacieho súdu (čiastočného zrušenia rozsudku
podľa § 221 ods. 1 písm. f/ aj h/ O. s. p. a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa
odseku 2 rovnakého paragrafu i zákona, logicky dopadajúceho tiež na rozhodnutie o trovách konania -

závislého na výsledku celého konania, ktorý sa ale pre nutnosť čiastočného zrušenia rozsudku oddialil).

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak v ďalšom konaní bude riadiť sa názorom odvolacieho súdu,
ktorým je podľa § 226 O. s. p. viazaný, postupovať v smere naznačenom zhora, podľa potreby doplniť
dokazovanie, výsledky celého konania podľa § 132 O. s. p. náležite zhodnotiť a až potom opätovne
rozhodnúť o veci v časti, v ktorej ostala predmetom konania, o trovách konania a podľa § 224 ods.

3 O. s. p. i o trovách tohto odvolacieho konania. Osobitnú pozornosť pritom bude potrebné venovať
rozhodnutiu o celej veci, keďže ďalším (dosiaľ nespomenutým) opomenutím súdu prvého stupňa bolo i
nevyporiadanie sa s celou požiadavkou žalobkyne na ňou uplatňované príslušenstvo pohľadávky. Tým,
že na jednej strane došlo k priznaniu žalobkyni len 154,32 eur s 8,76% úrokom ročne, rovnajúcim sa
sadzbe 0,024% denne až od 11. júna 2009 a súbežne k zamietnutiu žaloby len v časti 135,62 eur

s 0,024% úrokom z omeškania denne z takejto sumy od 26. mája 2009 (čo vylučovalo interpretáciu,
žeby sa nepriznané úroky z omeškania mali týkať celej tzv. istiny, nakoľko takto by pri posudzovaní
oboch čiastkových výrokov rozsudku bol medzi nimi neriešiteľný rozpor a úroky z omeškania mali byť
priznanými aj nepriznanými súčasne) a rozhodnúť takto ostávalo ešte o úrokoch z omeškania zo sumy
154,32 eur za obdobie počnúc 26. májom 2009 a končiac 10. júnom rovnakého roka.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.