Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. august 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6CoE/326/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2606204376
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Ilavský
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2606204376.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom
Grösslingova 4, Bratislava, proti povinnému: R. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX T. XX, vedenej
pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad Bratislava, o zastavení exekúcie,
o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Senica č. k. 12Er/334/2006 - 61 zo dňa 29.

mája 2013 t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku z a m i e t a .

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho
súdneho poriadku z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa vo svojom uznesení rozhodol tak, že zastavil exekúciu, následne súdnemu
exekútorovi trovy exekúcie nepriznal žiadnemu účastníkovi nepriznal nárok na náhradu trov konania,
pričom rozhodol tak po zistení, že na základe exekučného titulu - Notárskej zápisnice spísanej na

Notárskom úrade JUDr. Ondreja Ďuriača so sídlom Partizánske, ulica Generála Svobodu 1069/4, č. k. N
6964/2005, NZ 6079/2005 zo dňa 24.12.2005, exekúcia nie je podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku
prípustná, pretože splnomocnenie udelené Mgr. Tomášovi Kušnírovi, ktoré bolo súčasťou zmluvy o
úvere je neprijateľné z dôvodu jeho splynutia s ostatnými štandardnými podmienkami, teda nebolo
spotrebiteľom osobitne vyjednané a navyše sa uvedené splnomocnenie prieči dobrým mravom.

Prvostupňový súd rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 41 ods. 2, § 57 ods. 2 a §
58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný
poriadok“), § 22 ods. 2, § 31 a § 33b ods. 3 zákona č. 40/1964 (Občiansky zákonník). Z odôvodnenia
napadnutého uznesenia vyplýva, že súd prvého stupňa skúmaním priložených listín zistil, že exekučným
titulom je notárska zápisnica spísaná na Notárskom úrade JUDr. Ondreja Ďuriača, č. k. N 6964/2005,
NZ 68079/2005 zo dňa 24.12.2005, ktorou bolo osvedčené vyhlásenie účastníka (splnomocnenej

osoby Mgr. Tomáša Kušníra, advokát so sídlom (v čase uzavretia úverovej zmluvy) za Kasárňou
1, 831 03 Bratislava) o uznaní právneho záväzku povinného a súhlase s vykonateľnosťou podľa §
274 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku a súhlase s exekúciou podľa § 41 ods. 2 Exekučného
poriadku. Predmetná notárska zápisnica bola spísaná za prítomnosti Mgr. Tomáša Kušníra pričom bol
oprávnený v uvedenej veci konať na základe splnomocnenia spísaného v Zmluve o úvere č. 3560025
zo dňa 12.08.2005, uzavretej medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom. Na základe

uvedeného splnomocnenia splnomocnil povinný v pozícií úverového dlžníka Mgr. Tomáša Kušníra na
spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v mene splnomocniteľa (povinný) uznalzáväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom. V splnomocnení sa dlžník
zaviazal uhradiť všetky náklady súvisiace so spísaním notárskej zápisnice (notársky poplatok, trovy
právneho zastúpenia a iné) a tiež splnomocnil Mgr. Tomáša Kušníra, aby za účelom zabezpečenia jeho

záväzku voči veriteľovi uzatvoril v jeho mene Záložnú zmluvu podľa § 552 Občianskeho zákonníka alebo
Zmluvu o zabezpečovacom prevode práva podľa § 553 Občianskeho zákonníka k nehnuteľnostiam vo
vlastníctve dlžníka. Súd prvého stupňa mal zo spisu preukázané, že pri uzatváraní zmluvy o úvere,
povinný nemal možnosť výberu svojho zástupcu, čím bola podstatným spôsobom obmedzená jeho
zmluvná voľnosť. Splnomocnený zástupca povinného bol vybratý a stanovený oprávneným. Výber

splnomocnenca nasvedčuje tomu, že splnomocnenec bude hájiť predovšetkým záujmy oprávneného.
Zástupca by mal pritom hájiť záujem splnomocniteľa v súvislosti s návratnosťou úveru a nie iniciovať
spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu v prospech oprávneného. Prvostupňový súd preto
dospel k záveru, že právne úkony splnomocneného zástupcu vykonané v mene povinného, sú v zmysle
§ 39 OZ absolútne neplatné pre rozpor so zákonom, nakoľko pri zastupovaní povinného pri spisovaní
notárskej zápisnice došlo k zjavnému porušeniu zákona, pretože za povinného uznal záväzok a súhlasil

s vykonateľnosťou ten, koho záujmy sú v rozpore so záujmami zastupovaného (povinného). Notárska
zápisnica je neplatná, lebo obsahuje vyhlásenia splnomocnenca zo zmluvného zastúpenia, ktoré je
neplatným právnym úkonom. Notárska zápisnica ako exekučný titul je v rozpore so zákonom, nemá
vlastnosť materiálnej vykonateľnosti a na základe nej nie sú splnené zákonné podmienky na vedenie
exekúcie.

Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorým sa domáhal,
aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Predovšetkým namietal tú skutočnosť, že súd prvého stupňa prekročil rámec svojej preskúmavacej
právomoci, keď posudzoval súlad notárskej zápisnice so zákonom a dobrými mravmi. Kontrolu súladu

úkonu so zákonom môže vykonať iba notár. Náprava nedostatkov notárskej činnosti je prípustná len
postupom podľa § 38 a § 40 Notárskeho poriadku. Postup exekučného súdu, ktorý bez časového
obmedzenia zasahuje do platných notárskych zápisníc, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo
povinnosti individuálne určeným adresátom, je v rozpore s princípom právnej istoty. Povinnému nič
nebránilo domáhať sa nápravy cestou zrušenia notárskej zápisnice de iure, alebo sa domáhať náhrady

škody. Ak takto nepostupoval, nie je možné zvrátiť účinky notárskej zápisnice v konaní pred všeobecným
súdom. Platná notárska zápisnica, má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu. V rámci
rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia, exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú
správnosť exekučného titulu, robiť skutkové a právne závery. Exekučný súd nedisponuje právomocou
rušiť, či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. V prípade, ak sa odvolací súd

nestotožní s uvedenými závermi, oprávnený žiadal, aby podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku, prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ust. §
44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, pre rozpor
s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.
Exekučný súd pri revízii notárskej zápisnice porušil princíp legality, zásadu začatia konania na návrh

účastníkov, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho
konania. Exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinným na strane jednej a s oprávneným na strane
druhej. Kým povinný mal zaručený výkon všetkých práv, oprávnený mal pred exekučným súdom
nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne, čo nemožno ospravedlniť jeho postavením
ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov, pretože by išlo

o zakázané odlišné zaobchádzanie. Odlišnosti v zaobchádzaní a rozdiely vo výkone práva na súdnu
ochranu oprávnený videl v jeho nevypočutí a neoboznámení so stanoviskami, tvrdeniami a dôkazmi,
ktoré vyplývajú z napadnutého rozhodnutia ako i zo spisu. Exekučný súd neaplikoval na zistený
skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 36, § 38 a § 40 Notárskeho poriadku a
aplikované právne normy ust. § 44 ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku interpretoval ústavne

nesúladným spôsobom, porušil právo oprávneného na súdnu ochranu. Založil svoje rozhodnutie na
normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, keď aplikoval vo
veci ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
pretože smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, neprichádza do úvahy ani jej priamy
účinok a nie je ani interpretačným pravidlom transponovanej právnej úpravy. Exekučný súd bez toho,

aby oprávneného vypočul, rozhodol o jeho práve výrokom o zastavení exekúcie, preto oprávnený
nemohol reagovať na tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu,
čím bola porušená zásada rovnosti zbraní. Oprávnený nebol oboznámený s tým, že exekučný súd
vedie konanie v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach v súvislosti s revíziou notárskej činnosti,nebol oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení a nemal možnosť sa k nim vyjadriť. Exekučný súd
napadnutým rozhodnutím vylúčil možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci
a uskutočnením judiciálneho procesu v exekučnom konaní porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho

konania. Exekučný súd však vo veci nevykonal riadne dokazovanie a ku svojim skutkovým záverom
o nevýhodnosti právneho zastúpenia pre povinnú dospel bez riadneho zistenia skutkového stavu.
Udelením predmetného plnomocenstva, oprávnenému nevznikli žiadne nové práva, či výhody, povinná
iba preniesla na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného
titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený, preto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného

nepomernú výhodu oproti stavu, keby plnomocenstvo nebolo dojednané vôbec. Navyše povinný mohol
plnomocenstvo podľa § 33b ods. 1 písm. b) OZ kedykoľvek odvolať, v čom mu nebránila žiadna
prekážka. Udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa preto nemožno považovať
za neprijateľnú podmienku, ktorá by spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v
jeho neprospech. Navyše plnomocenstvo je jednostranný právny úkon adresovaný tretím osobám,
nie je zmluvným ustanovením, preto naň nemožno aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných

podmienok podľa § 53 OZ. Plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je pritom dostatočne určité a
zrozumiteľné.Poukázalnato,žeinštitútuznaniadlhuniejemožnéviazaťnasplatnosťzáväzkuadospieť
k záveru, že uznať možno len splatný záväzok. Právnym poriadkom nie je vylúčená možnosť uznať
dlh/záväzok v čase jeho vzniku, teda súčasne s uzatvorením zmluvy, na základe ktorej dlh/záväzok
vzniká. Nejde o právo, ktoré by povinnému malo vzniknúť až v budúcnosti a ktorého by sa povinný

nemohol platne vzdať. Povinný mohol aj po udelení plnomocenstva sám dlh uznať. K námietke súdu
voči skutočnosti, že zástupca určil v zápisnici splatnosť dlhu oprávnený uviedol, že ide o podstatnú
náležitosťnotárskejzápisniceakoexekučnéhotituluajepredpokladom,abyuznaniedlhubolovykonané
zákonným spôsobom. Preto nie je možné dospieť k záveru, že zástupca nebol oprávnený v notárskej
zápisnici uviesť, dokedy povinný dlh zaplatí. Rovnako je nesprávny záver súdu, že zástupca nehájil

záujmy povinného, keď spísal notársku zápisnicu, ktorá nie je v jeho prospech. Zástupca povinného
bol na základe udeleného plnomocenstva oprávnený vykonať len jediný úkon, a to je uznať dlh vo
forme notárskej zápisnice, ktorú úlohu si riadne splnil. Záver súdu, že záujmy zástupcu sú v rozpore
so záujmami zastúpeného, založil súd na dohadoch a domnienkach, pričom vôbec neuviedol, s ktorým
konkrétnym záujmom povinného. Poukázal na to, že podmienkou materiálnej vykonateľnosti notárskej

zápisnice podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku nie je účasť veriteľa. O skutočnosti, či je exekučný
titul v súlade so zákonom už raz exekučný súd právoplatne rozhodol, a to v rámci rozhodovania o
žiadostiexekútoraoudeleniepoverenia.Keďžesúdpoverenieexekútorovivydal,zistilsúladexekučného
titulu so zákonom. Revíziu exekučného titulu môže exekučný súd vykonať len v limitoch daných
ustanovením § 41 ods. 2 EP, ak však uskutočňuje revíziu exekučného titulu po tomto čase, koná v

rozporesprincípomprávnejistotyaporušujezákladnéprávaúčastníkovexekučnéhokonania.Súčasťou
podaného odvolania bol aj návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c)
OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EU. Oprávnený poukázal na to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádzaznesprávnehoprávnehoposúdenia,taktiežpoukázalinanajnovšívývojrozhodovacejčinnosti
Ústavného súdu SR v konaní o ústavných sťažnostiach, ktorých predmetom je porušenie základných

práv a slobôd. Z konkrétneho rozhodnutia Ústavného súdu SR v obdobnej veci totiž vyplýva, že podstata
preskúmavania notárskej zápisnice súdom spočíva v materiálnej a formálnej stránky tohto exekučného
titulu (teda jej vykonateľnosť spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice v zmysle § 47 Notárskeho
poriadku - materiálna stránka pritom vyplýva z § 41 ods. 2 Exekučného poriadku a jej vykonateľnosť
je daná uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti), pričom žiadne ďalšie podmienky formálnej

ani materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť. Ústavný
súd preto nepreskúmaval právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretože je to nad
rámec preskúmavania formálnej ani materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, pričom súd by bol
povinný vykonať takéto preskúmavania len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Ďalej
tvrdil, že predmetným dojednaním povinný neprevzal na seba žiadne nové povinnosti či záväzky, resp.

oprávnenému nevznikli žiadne nové práva či výhody. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne
preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu.
Táto tretia osoba nie je oprávnená, a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného
nepomernú výhodu oproti stavu, kedy plnomocenstvo nebolo dojednané vôbec. Navyše v prípade,
ak by povinný zmenil názor a chcel by zamedziť tomu, aby zástupca v jeho mene spísal notársku

zápisnicu podľa ním udeleného plnomocenstva, povinný mohol plnomocenstvo v zmysle ustanovenia
§ 33b ods.1 písm. b) OZ kedykoľvek odvolať. Z tohto dôvodu nemožno preto udelenie plnomocenstva
tretej osobe považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by z pohľadu spotrebiteľa spôsobovala
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v jeho neprospech. Ďalej uviedol, že podoba alegislatívne zakotvenia neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách a spôsob posudzovania
ich uplatnenia podľa § 53 ods.1 OZ pramení z právnej úpravy, ktorá nemá svoj pôvod v slovenskom
právnom poriadku, ale v práve Európskej únie. Konkrétne piata hlava prvej časti Občianskeho zákonníka

označená ako „spotrebiteľské zmluvy“, vychádza najmä zo smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa odvolateľa súd sa nijako nevysporiadal
s výkladovými pravidlami uvedenými v predmetnej smernici a nijako nezdôvodnil prečo považuje
splnomocnenie za neprijateľnú podmienku zmluvy o úvere, a teda ako jednostranný právny úkon, ktorým
dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu.

Je toho názoru, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v
kontexte tohto sporu Súdny dvor EÚ. S poukazom na rozhodnutia rôznych súdov i odbornú literatúru
zdôraznil, že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek
štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí. Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa
záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo

právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii všeobecnými
súdmi Slovenskej republiky. Odvolateľ je teda toho názoru, že v danom prípade je potrebné požiadať
súdny dvor EÚ o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a to v súvislosti s výkladom pojmu
„neprijateľnázmluvnápodmienka“vkontexteSmernicerady93/13/EHS.Spoukazomnauvedenépotom
oprávnený žiadal, aby súd na základe § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ

rozhodol nasledovne:
„Konanie sa prešuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:
1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie

notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?
2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv a EÚ také rozhodnutie vnútroštátnej súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS

zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“

Povinný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu oprávneného sa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané

včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 37 ods. 1 Exekučného
poriadku), proti rozhodnutiu proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 58 ods. 5 Exekučného poriadku),
po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.),
postupombeznariadeniaodvolaciehopojednávania(§214ods.2O.s.p.)adospelkzáveru,žeodvolaniu

nie je možné priznať úspech, v dôsledku čoho bolo dôvodné vecne správne uznesenie súdu prvého
stupňa potvrdiť.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd, ktorý je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 O.s.p.) po preskúmaní odvolaním
napadnutého uznesenia dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v dostatočnom rozsahu skutkový
stav, vec správne právne posúdil a rozhodnutie náležite odôvodnil.

Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach na toto
poukazuje.

Z dôvodu potreby vyporiadať sa s odvolacími námietkami a pre zdôraznenie správnosti napadnutého

uznesenia odvolací súd uvádza, že vo všeobecnosti je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie
súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok (§ 41 ods. 1 Exekučného
poriadku). Ustanovenie § 41 ods. 2 Exekučného poriadku ďalej taxatívne vymenúva, na podklade akých
rozhodnutí je možné vykonať exekúciu. Okrem iných, exekúciu je možné vykonať na základe notárskychzápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba,
právnydôvod,predmetačasplnenia,akpovinnáosobavnotárskejzápisnicisvykonateľnosťousúhlasila
(§ 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku). Formálna stránka vykonateľnosti notárskej zápisnice

spočíva v dodržaní formy zápisnice tak, ako je upravená v ustanovení § 47 Notárskeho poriadku a
materiálna stránka spočíva v dodržaní obsahových náležitostí, ktoré predpisuje § 41 ods. 2 Exekučného
poriadku. Z obsahu spisu je nepochybne preukázané, že vyhlásenie povinného o uznaní právneho
záväzku a súhlase s vykonateľnosťou obsiahnuté v notárskej zápisnici spísanej na Notárskom úrade
JUDr.OndrejaĎuriača,č.k.N6964/2005,NZ68079/2005zodňa24.12.2005,ktorámalabyťexekučným

titulom v danej veci, bolo za povinného vykonané Mgr. Tomášom Kušnírom, ktorého plná moc bola
udelená povinným v predmetnej zmluve o úvere zo dňa 12.08.2005. Uvedená zmluva bola uzatvorená
na vopred pripravenom formulári, ktorého obsah povinný nemohol ovplyvniť, z čoho je zrejmé, že
samotného splnomocnenca si nevybral slobodným výberom na základe vlastného uváženia, ale tento
bol vopred určený oprávneným.

Odvolací súd zastáva názor, že zástupca povinného v skutočnosti v danej veci nehájil jeho záujmy v
súvislosti s návratnosťou úveru do budúcna, ale hájil predovšetkým záujmy oprávneného ako veriteľa.
Záujmy takto určeného splnomocnenca sú v rozpore so záujmami povinného v zmysle § 22 ods. 2
Občianskeho zákonníka a každý jeho právny úkon urobený za povinného, teda aj vyhlásenie obsiahnuté
v notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom, je absolútne neplatné v zmysle § 39 Občianskeho

zákonníka a notárska zápisnica zo dňa 24.12.2005, preto nie je spôsobilým exekučným titulom. Súd je
kedykoľvekajbeznávrhuoprávnenýskúmaťspôsobilosťexekučnéhotituluapokiaľdospejekzáveru,že
exekučný titul, na podklade ktorého sa vedie exekúcia, je nespôsobilý, má oprávnenie exekúciu zastaviť
tak ako to predpokladá § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v nadväznosti na § 58 ods. 1 Exekučného
poriadku.

S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa, ako vecne správne, s
použitím ust. § 219 v spojení s § 212 ods. 1 O.s.p., potvrdil.

Odvolací súd riešil aj otázku návrhu oprávneného usilujúceho sa o prenesenie problému

akceptovateľnosti splnomocnenia zakomponovaného do úverovej zmluvy na SD (za pomoci
mechanizmu vyplývajúceho z čl. 267 ZFEÚ a § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.), resp. aj o prenesenie
problému akceptovateľnosti postupu v zmysle § 44 ods. 2 E. p. v ktoromkoľvek štádiu exekučného
konania na ÚS SR (§ 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p.).
Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je

v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Vyššie citované ustanovenie potom prerušenie konania podmieňuje skonštatovaním exekučným súdom
rozporuvšeobecnezáväznéhoprávnehopredpisutýkajúcehosaprejednávenejvecisústavou,zákonom
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, pričom rozhodnutie vo veci
exekučný súd podmieni zaujatím stanoviska ÚS SR k ním formulovanému záveru. Inak povedané,
postup v zmysle § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. predpokladá vznik dôvodných pochybností o súlade

určitého ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu s uvedenými právnymi aktmi, pričom k
takýmto pochybnostiam má dospieť samotný súd bez ohľadu na názor účastníka konania, keď tu zákon
v danom prípade hovorí dokonca o povinnosti súdu tak učiniť (prerušiť konanie a predložiť vec ÚS SR).
V tomto konaní sa však nebolo možné stotožniť s názorom odvolateľa snažiaceho sa presvedčiť súd
o potrebe posúdenia súladnosti § 44 ods. 2 E. p. z pohľadu možného opakovaného uskutočňovania

revízneho postupu bez akejkoľvek časovej limitácie, nakoľko aj v zmysle skoršej rozhodovacej praxe
odvolacieho súdu na takýto postup nevznikol dôvod, keďže tu otázka aplikácie dotknutého ustanovenia
sporná nie je a ani nikdy nebola (z pohľadu odvolacieho súdu a nie účastníčky tvrdiacej opak). K
tomuto totiž odvolací súd uvádza už pre odvolateľa (vzhľadom na značný počet konaní kde táto
vystupuje na strane oprávnenej osoby) notoricky známe, že v praxi súdov musí platiť, že odobrenie

exekúcie je prípustné iba v prípade ak exekučný súd nezistí rozpor so zákonom u žiadnej z troch
listín súhrnne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie, a to 1) žiadosť o udelenie poverenia,
2) návrh na vykonanie exekúcie a 3) exekučný titul. Pritom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy
(napr. zamietnutie žiadosti o poverenie či v tomto prípade aj zastavenie exekúcie) postačuje zisteniepríslušného nesúladu už i len u jednej z nich, kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným
súdom nerozhodné či ide o žiadosť, návrh alebo titul. Exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť
odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu ktorý odporuje zákonu.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (odkaz poznámkou č. 12
v O. s. p. na čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva).
Podľa čl. 267 prvých troch viet ZFEÚ (kam bol po úpravách prenesený čl. 234 pôvodnej Zmluvy o
založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o

otázkach, ktoré sa týkajú a/ výkladu zmlúv a b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov
alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento
súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť
na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní pred
vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Podľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú
úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov
spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich
záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva Únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku
114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a/ tu citovaného ustanovenia), ako aj

opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b/). Podľa odseku
3 tu citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym
postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2
písm. b/ a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému
štátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné

so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená.
Navzdory tomu, že nie je dôvod polemizovať o práve účastníka súdneho konania vedeného pred
tuzemským súdom podať návrh na prerušenie konania a domáhať sa tiež predloženia predbežnej otázky
SD,čorovnakoplatíomožnostivnútroštátnehosúdukonanieprerušiťanaSDsaobrátiť,akvnútroštátny
súd nie je súdom rozhodujúcim v poslednej inštancii a o povinnosti takto postupovať, ak naopak tento

je súdom rozhodujúcim (v podmienkach vnútroštátnej ochrany práv) v poslednom stupni; možnosť,
resp. povinnosť vnútroštátneho súdu vyhovieť návrhu na prerušenie konania a predloženie predbežnej
otázky SD tu môže byť len za splnenia ďalšej podmienky zakotvenej priamo v ZFEÚ a to podmienky
sformulovanej na úrovni jedného zo základných predpisov Európskej únie tak, že rozhodnutie o
predbežnejotázkejeprerozhodnutievnútroštátnehosúdunevyhnutné(čižežebeztakéhotorozhodnutia

hrozí, že predpis komunitárneho práva bude použitý vnútroštátnym súdom nekorektne - rozumej v
rozpore s výkladom, na ktorý je povolaný len SD a ktorý by mal byť pre všetky vnútroštátne súdy
členských štátov Európskej únie jednotný). O taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo a ani ísť
nemohlo.
Z pohľadu opodstatnenosti požiadavky na prerušenie konania a predloženie veci SD za (účelom výkladu

Smernice a Charty základných práv Európskej únie, ďalej tiež len „Charta“) totiž malo význam len
to, že v prejednávanej veci neaplikoval (okresný súd) v rámci posudzovania (ne)prijateľnosti zmluvnej
podmienky priamo Smernicu (hocako by obsah odôvodnenia jeho uznesenia mohol zvádzať k dojmu
o opaku), ale Smernicu použil iba ako výkladové pravidlo pre primárne použitie tých ustanovení
vnútroštátneho práva, ktorých predmetom je úprava ochrany spotrebiteľa.

Aj v tejto konkrétnej veci to bol potom vnútroštátny súd, kto bol povinný vyriešiť si otázku nevyhnutnosti
zaujatia výkladu ustanovení Smernice, resp. Charty základných práv Európskej únie (zo strany SD) ako
podkladu pre vlastné rozhodovanie vo veci. Takýto výklad by ale bol potrebný, ak by z odôvodnenia
prvostupňového rozhodnutia vyplýval práve taký výklad Smernice či iného predpisu komunitárneho
práva, aký naznačovali predbežné otázky majúce sa podľa oprávnenej položiť SD a ak by tunajší súd

(ako súd nachádzajúci sa v pozícii súdu oprávneného prijať konečné rozhodnutie) konečné rozhodnutie
bez možnosti opravného prostriedku proti nemu aj mienil prijať (a to práve pre stotožnenie sa s výkladom
prijatým súdom prvého stupňa a opierajúcim sa výlučne o komunitárne právo). Ani jeden z takýchto
predpokladov ale v prejednávanej veci naplnený nebol.
Bolo to preto, že prvou z predbežných otázok sformulovaných oprávnenou sa podsúval výklad, ktorý

súd prvého stupňa a ani tunajší odvolací súd v minulosti nezaujal. Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa
oprávneného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku
považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým
dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda abyv jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a
na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy. Uvedenú otázku považuje
odvolací súd za čisto akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore, a teda nespôsobilú

ovplyvniť jeho výsledok nakoľko je zrejmé, že v danom prípade advokát (konajúc prostredníctvom svojho
splnomocnenca - koncipienta) zastupoval dlžníka pri uzatváraní záväzku z úveru v notárskej zápisnici
neplatne, čím nebola splnená zákonná podmienka v zmysle cit. § 41 ods. 2 E. p. predpisujúceho povinný
obsah notárskych zápisníc ako podmienky pre uznanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Z
uvedených dôvodov je teda prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako čisto teoretickú,

nemajúcu základ v prejednávanej veci.
Druhou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je
v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa
María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a

Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený Smernicou vychádza z
myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k
pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať
na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť

kompenzovanýibapozitívnymzásahom,vonkajšímvovzťahuksamotnýmúčastníkomzmluvy.Možnosť
súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na
dosiahnutievýsledkustanovenéhovčlánku6Smernice,tedazabránenietomu,abyjednotlivýspotrebiteľ
nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože
takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých

podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej
uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje
spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu
zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom
alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v

súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny
súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky
obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého
vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov
3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky,

ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie
je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená
judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok
v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti
takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho

vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva SR je zamietnutie žiadosti o
vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 E. p. alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 E. p., obe
spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní
vymôcť.
Na základe prezentovaného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že

vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím
rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie
potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v
rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Ozrejmené posúdenie bol odvolací
súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez

potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ.

Návrhy oprávneného na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok SD ako aj ÚS SR tak
neboli (nemohli byť) opodstatnenými a odvolací súd preto takéto návrhy zamietol.
Pre vyhradenie rozhodnutia o trovách exekúcie samostatnému uzneseniu potom aj povinnosť

rozhodnutia o trovách tohto odvolacieho konania prešla na súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 OSP per
analogiam), a preto tunajší súd o trovách odvolacieho konania nerozhodol.Senátom odvolacieho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona
posledná veta č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.