Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. september 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoE/84/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2605211234
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anton Jaček
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2605211234.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému: C. N., narodený XX.X.XXXX, bytom H. - E., Q. XXXX,
pre vymoženie 398,33 Eur s príslušenstvom a trov exekúcie, vykonávanej súdnym exekútorom Mgr. Ing.
Ivanom Šteinerom, PhD., Exekútorský úrad Nové Mesto nad Váhom, Lipová 7, pod sp. zn. EX 396/2005,

na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Senica č.k. 9Er/455/2005-24, zo dňa 2.
novembra 2012, t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku z a m i e t a .

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho
súdneho poriadku z a m i e t a .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil a rozhodol, že oprávnený je povinný
zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie v sume 233,40 Eur. Svoje rozhodnutie právne
odôvodnil aplikáciou ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (ďalej tiež „EP“), § 39, § 52 ods.
1 až 3, § 53 ods. 1 a 4, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej tiež „OZ“) v znení účinnom do

31.12.2007, § 2 písm. a) a b) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ustanoveniami
smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Skutkovo svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že exekučným titulom v predmetnej veci je notárska
zápisnica č. N 2428/2005, NZ 23994/2005, NCRls 23679/2005 vyhotovená dňa
28.5.2005 notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom. Notárska zápisnica obsahovala vyhlásenie povinného
o uznaní právneho záväzku, ktoré v mene povinného vyhlásil advokát Mgr. Tomáš Kušnír, konajúci

na základe splnomocnenia obsiahnutého v zmluve o úvere, uzavretej medzi oprávneným a povinným
dňa 19.1.2005. Právny vzťah medzi účastníkmi posúdil prvostupňový súd ako spotrebiteľský, preto
udelené plnomocenstvo, ktoré bolo súčasťou zmluvy o úvere skúmal z hľadiska § 53 ods. 1 OZ,
teda či nejde o neprijateľnú zmluvnú podmienku spôsobujúcu nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Dospel k záveru, že splnomocnenie obsiahnuté v úverovej
zmluve, znemožnilo povinnému ako spotrebiteľovi zvoliť si svojho zástupcu, ktorý by ho zastupoval

v prípadných sporoch s veriteľom. Povinný mohol zmluvu buď len ako celok odmietnuť, alebo sa
podrobiť všetkým jej zmluvným podmienkam, vrátane udelenia splnomocnenia s následným vyhlásenímsplnomocnenca o uznaní právneho záväzku povinného zo zmluvy o úvere vo forme notárskej zápisnice.
Splnomocnenie si povinný osobitne nevyjednal, pretože toto bolo integrálnou súčasťou tzv. formulárovej
zmluvy. Splnomocnený advokát Mgr. Tomáš Kušnír bol pritom vybraný priamo oprávneným. Je však

neprípustné, aby tento hájil záujmy oboch proti sebe stojacich zmluvných strán. Splnomocnenie preto
spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a
výkon práv a povinností z takto udeleného plnomocenstva sa prieči dobrým mravom. Prvostupňový súd
preto exekúciu v celom rozsahu zastavil, keďže exekučným titulom bola notárska zápisnica, v ktorej
splnomocnenec uznal za dlžníka právny záväzok, pričom svoje oprávnenie odvodzoval z neprijateľnej

zmluvnej podmienky. O náhrade trov exekúcie rozhodol prvostupňový súd podľa § 200 ods. 2 a § 203
ods. 1 EP, a pretože k zastaveniu exekúcie došlo zavinením oprávneného, ktorý sa domáhal vykonania
exekúcie v rozpore s dobrými mravmi, súd prvého stupňa oprávnenému uložil nahradiť trovy exekúcie,
a to celkom v sume 233,40 eura.

Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote oprávnený odvolanie a žiadal, aby odvolací
súdnapadnutéuzneseniesúduprvéhostupňazrušilavecmuvrátilnaďalšiekonanie,aleboabykonanie

podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie
na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil nasledovné prejudiciálne otázky:

1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do

výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?

2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu Rady č. 93/13/
EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Oprávnený v odvolaní namietal predovšetkým tú skutočnosť, že súd prvého stupňa v oblasti prieskumu
exekučného titulu prekročil rámec svojej preskúmavacej právomoci v zmysle Exekučného poriadku a §
36 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti. Kontrolu súladu úkonu so zákonom a dobrými
mravmi môže vykonať iba notár. Náprava nedostatkov notárskej činnosti je prípustná len postupom
podľa § 38 a § 40 Notárskeho poriadku. Postup exekučného súdu, ktorý bez časového obmedzenia

zasahuje do platných notárskych zápisníc, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti
individuálne určeným adresátom, je v rozpore s princípom právnej istoty. Povinnému nič nebránilo
domáhať sa nápravy cestou zrušenia notárskej zápisnice de iure, alebo sa domáhať náhrady škody. Ak
takto nepostupoval, nie je možné zvrátiť účinky notárskej zápisnice v konaní pred všeobecným súdom.
Platná notárska zápisnica, má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu. V rámci rozhodovania o

žiadosti o udelenie poverenia, exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť exekučného
titulu (skutkové a právne závery). Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej
listiny, ktorá je exekučným titulom. V prípade, ak sa odvolací súd nestotožní s uvedenými závermi,
oprávnený žiadal, aby podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku, prerušil konanie a
podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného

poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany
dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Exekučný súd pri revízii notárskej zápisnice porušil
princíp legality, zásadu začatia konania na návrh účastníkov, rovnosť účastníkov konania, právo na
spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Exekučný súd zaobchádzal odlišne s
povinným na strane jednej a s oprávneným na strane druhej. Kým povinný mal zaručený výkon všetkých

práv, oprávnený mal pred exekučným súdom nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané
odlišne, čo nemožno ospravedlniť jeho postavením ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti
poskytovania krátkodobých úverov, pretože by išlo o zakázané odlišné zaobchádzanie. Odlišnosti v
zaobchádzaní a rozdiely vo výkone práva na súdnu ochranu oprávnený videl v jeho nevypočutí a
neoboznámení so stanoviskami, tvrdeniami a dôkazmi, ktoré vyplývajú z napadnutého rozhodnutia

ako i zo spisu. Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou
bolo ust. § 36, § 38 a § 40 Notárskeho poriadku a aplikované právne normy ust. § 44 ods. 2, § 57
ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku interpretoval ústavne nesúladným spôsobom,
porušil právo oprávneného na súdnu ochranu. Oprávnený nebol informovaný, že exekučný súd vediekonanievktoromopätovnerozhodujeojehoprávach,nemalmožnosťreagovaťnatvrdenia,argumentya
dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, nemal možnosť vyjadriť sa k nim a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení, čím bola porušená zásada

kontradiktórnostisúdnehoprocesu.Prvostupňovýsúdtiežnedostatočnezistilskutkovýstavveci,pretože
nevykonal náležite dokazovanie pre záver, že dojednanie zastúpenia povinného v zmluve o úvere je
pre povinného ako spotrebiteľa značne nevýhodné, alebo že záujmy zástupcu povinného boli v rozpore
so záujmami povinného. Udelením predmetného plnomocenstva, oprávnenému nevznikli žiadne nové
práva, či výhody, povinný iba preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej

zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený, preto plnomocenstvo nemohlo
spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu oproti stavu, keby plnomocenstvo nebolo dojednané
vôbec. Navyše povinný mohol plnomocenstvo podľa § 33b ods. 1 písm. b) OZ kedykoľvek odvolať, v
čom mu nebránila žiadna prekážka. Udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa
preto nemožno považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by spôsobovala značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach v jeho neprospech. Navyše plnomocenstvo je jednostranný právny úkon

adresovaný tretím osobám, nie je zmluvným ustanovením, preto naň nemožno aplikovať právnu úpravu
neprijateľných zmluvných podmienok podľa § 53 OZ. Plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je
pritom dostatočne určité a zrozumiteľné. Poukázal na to, že inštitút uznania dlhu nie je možné viazať
na splatnosť záväzku a dospieť k záveru, že uznať možno len splatný záväzok. Právnym poriadkom
nie je vylúčená možnosť uznať dlh/záväzok v čase jeho vzniku, teda súčasne s uzatvorením zmluvy, na

základe ktorej dlh/záväzok vzniká. Nejde o právo, ktoré by povinnému malo vzniknúť až v budúcnosti
a ktorého by sa povinný nemohol platne vzdať. Povinný mohol aj po udelení plnomocenstva sám dlh
uznať. K námietke súdu voči skutočnosti, že zástupca určil v zápisnici splatnosť dlhu oprávnený uviedol,
že ide o podstatnú náležitosť notárskej zápisnice ako exekučného titulu a je predpokladom, aby uznanie
dlhu bolo vykonané zákonným spôsobom. Preto nie je možné dospieť k záveru, že zástupca nebol

oprávnený v notárskej zápisnici uviesť, dokedy povinný dlh zaplatí. Rovnako je nesprávny záver súdu,
že zástupca nehájil záujmy povinného, keď spísal notársku zápisnicu, ktorá nie je v jeho prospech.
Zástupca povinného bol na základe udeleného plnomocenstva oprávnený vykonať len jediný úkon,
a to je uznať dlh vo forme notárskej zápisnice, ktorú úlohu si riadne splnil. Záver súdu, že záujmy
zástupcusúvrozporesozáujmamizastúpeného,založilsúdnadohadochadomnienkach,pričomvôbec

neuviedol, s ktorým konkrétnym záujmom povinného. Povinný udelil plnomocestvo na zastupovanie
advokátovi,ktorýpriplneníudelenéhosplnomocneniapostupovalnestranneanezávisle.Poukázalnato,
že podmienkou materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku
nie je účasť veriteľa. O skutočnosti, či je exekučný titul v súlade so zákonom už raz exekučný súd
právoplatne rozhodol, a to v rámci rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia. Keďže súd

poverenie exekútorovi vydal, zistil súlad exekučného titulu so zákonom. Revíziu exekučného titulu môže
exekučný súd vykonať len v limitoch daných ustanovením § 41 ods. 2 EP, ak však uskutočňuje
revíziu exekučného titulu po tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a porušuje základné
práva účastníkov exekučného konania. K návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c)
Občianskeho súdneho poriadku a podanie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ na základe článku

267 Zmluvy o fungovaní EÚ, oprávnený poukázal na najnovší vývoj rozhodovacej činnosti Ústavného
súdu SR. Následne z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 120/2012 zdôraznil, že v prípade
notárskej zápisnice formálna stránka jej vykonateľnosti spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice
tak, ako je uvedená v notárskom poriadku. Materiálna stránka je priamo predpísaná Exekučným
poriadkom v § 41 ods. 2, vykonateľnosť notárskej zápisnice je daná uplynutím času na dobrovoľné

splnenie povinnosti. Žiadne ďalšie podmienky formálnej, ani materiálnej vykonateľnosti notárskej
zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť. Z tohto dôvodu exekučný súd nepreskúmava
právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretože je to nad rámec skúmania formálnej a
materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto preskúmavanie len
vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Podľa odvolateľa prvostupňový súd svoj záver o

tom, že predmetné dojednanie o zastúpení povinného je neprijateľnou zmluvnou podmienkou nijako
neodôvodnil. Uvedeným dojednaním povinný neprevzal na seba žiadne nové povinnosti, či záväzky a
oprávnenému nevznikli žiadne nové práva, či výhody. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne
preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu.
Táto tretia osoba pritom nie je oprávnený a povinný mohol plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b)

Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať. Vzhľadom na uvedené okolnosti udelenie plnomocenstva
tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa nie je možné považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by
z pohľadu spotrebiteľa spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v jeho neprospech.
Podľa odvolateľa prvostupňový súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými vSmernici Rady 93/13/EHS. Najmä nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve
o úvere splnomocnenie. Ani v indikatívnom a nevyčerpávajúcom zozname podmienok, ktoré sa môžu
považovať za nekalé v citovanej smernici sa nenachádza splnomocnenie, ktorým dlžník dobrovoľne

splnomocňujefyzickúosobunaspísanienotárskejzápisniceakoexekučnéhotitulu.Následneoprávnený
tvrdí, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“, v kontexte
tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru
podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ platí pre vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie
v konkrétnom spore, teda súd, proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiadny opravný prostriedok.

Opravným prostriedkom sa pritom myslí spravidla riadny opravný prostriedok, čo vylučuje niektoré
mimoriadne opravné prostriedky, ktoré nie sú bežne dostupné. Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ v
každom prípade ale platí, že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu,
v ktoromkoľvek štádiu konania. Podľa názoru oprávneného by ustanovenia vnútroštátneho práva (najmä
§ 36, § 38, § 40 Notárskeho poriadku, § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného
poriadku a § 31, § 37, § 39 a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) mali byť vykladané v rámci Smernice

Rady 93/13/EHS v súlade najmä s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Vzhľadom na to navrhol,
aby súd podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
konanie prerušil a Súdnemu dvoru EÚ predložil vyššie uvedené prejudiciálne otázky.

Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril, samostatný odvolací návrh nepodal.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „O. s. p.“),

po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O. s. p.), oprávnenou osobou - účastníkom
konania (§ 201 O. s. p. a § 37 ods. 1 EP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie
(§ 202 ods. 2 O. s. p. a § 58 ods. 5 EP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 205 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa v medziach
daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), postupom bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, v
dôsledku čoho bolo dôvodné vecne správne uznesenie súdu prvého stupňa potvrdiť.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Exekučným titulom v predmetnej veci bola notárska zápisnica spísaná na notárskom úrade notára
JUDr. Ondreja Ďuriača v Bratislave dňa 28.5.2005 pod sp. zn. N 2428/2005, NZ 23994/2005, NCRLs

23679/2005. Z tejto zápisnice vyplýva, že Mgr. Tomáš Kušnír, na základe plnej moci udelenej mu v
zmluve o úvere, ktorá je prílohou notárskej zápisnice, v mene povinnej osoby vyhlásil, že uznáva
dlh voči oprávnenej osobe v celkovej výške 15.583 Sk (517,26 eura), pričom sa zaviazal dlh zaplatiť do
27.6.2005 k rukám oprávnenej osoby. Zároveň vyhlásil, že v prípade neuhradenia dlhu v danej lehote
súhlasí s exekúciou spôsobom ustanoveným v § 63 Exekučného poriadku s tým, aby táto notárska

zápisnica bola použitá ako exekučný titul podľa § 41 ods. 2 EP.

Z obsahu spisu bolo zistené, že medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom bola dňa
19.1.2005uzavretázmluvaoúvereč.3250055,ktorejsúčasťouboloisplnomocnenienazákladektorého
dlžníksplnomocniladvokátaMgr.TomášaKušnírasosídlomvBratislavenaspísanienotárskejzápisnice
ako exekučného titulu, t.j. aby v mene dlžníka uznal záväzok z úveru vyššie uvedeného tak, aby sa

notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 EP na celý majetok dlžníka
do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva.

Odvolací súd v prvom rade poukazuje na to, že zmluva o úvere zo dňa 19.1.2005 je tzv. formulárovou
spotrebiteľskou zmluvou, na základe ktorej poskytol oprávnený povinnému úver v rámci vykonávania
svojej obchodnej činnosti a povinný túto službu prijal ako fyzická osoba spotrebiteľ, pričom bol

jednoznačne pozícii v slabšej zmluvnej strany a nemal možnosť osobitne vyjednať jednotlivé zmluvné
podmienky.

Podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 1.4.2004 do 31.12.2007, teda v čase
uzavretia predmetnej zmluvy (zo dňa 19.1.2005), zmluva o úvere, ktorá je upravená v Obchodnomzákonníku, pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka výslovne nespadala.
Zgramatickéhovýkladuustanovenia§52ods.1Občianskehozákonníkavzneníúčinnomdo31.12.2007
by bolo možné dospieť k záveru, že úprava spotrebiteľských zmlúv a teda vo svojej podstate aj

ochrana spotrebiteľa má svoje miesto len u zmlúv, ktoré sú upravené v 8. časti Občianskeho
zákonníka,takýtovýkladjevšakzjednodušenýanesprávny.Privýkladetejtoobčianskoprávnejúpravyje
potrebné rešpektovať skutočnosť, že táto úprava je implementáciou smerníc Európskych spoločenstiev.
Zákonom č. 150/2004 Z. z. (účinným od 1.4.2004), ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola
prebratá smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34). Túto smernicu je
nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim
spotrebiteľských zmlúv. Podľa čl. 1 ods. 1 smernice účelom tejto smernice je aproximovať zákony, iné
právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa týkajú nekalých podmienok v zmluvách
uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom. Predmetná smernica definuje
spotrebiteľskú zmluvu ako zmluvu uzatvorenú medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom,

a takto je potrebné vykladať aj predmetné ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka účinné do
31.12.2007. Smernica č. 93/13/EHS neurčila zmluvné typy, ktoré môžu mať povahu spotrebiteľskej
zmluvy. Preto každá zmluva upravená zákonom, aj nepomenovaná zmluva, môže byť spotrebiteľskou
zmluvou, ak vykazuje znaky určené smernicou.

Vzhľadom na uvedené, právna úprava ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom do

31.12.2007 nemá taxatívny charakter (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 157/2012 zo
dňa 05.02.2013). Zmluva o úvere je preto vzhľadom na svoju povahu a postavenie zmluvných strán pri
uzatváraní a plnení zmluvy, zmluvou spotrebiteľskou podľa § 52 OZ, a to bez ohľadu na to, že zmluva o
úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka), pretože špeciálna právna
úprava, ktorou sú v danom prípade ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred

všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS
498/2010, podľa ktorého je exekučný súd oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu
v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už

začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania,
ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 EP).

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých súd obligatórne alebo fakultatívne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 a
2 Exekučného poriadku) upravuje Exekučný poriadok podrobne, okamih kedy tak má alebo môže súd
urobiť nie je v ňom explicitne stanovený. Z toho potom možno vyvodiť, že súd rozhodne o zastavení

exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného
vymáhania pohľadávky. Prvostupňový súd sa preto správne zaoberal zákonnosťou exekučného titulu,
hoci už bolo v predmetnej veci vydané poverenie na vykonanie exekúcie. Exekučný súd je povinný v
každej fáze exekučného konania skúmať podmienky pre výkon rozhodnutia. Zastavenie exekúcie je v
prípade, že došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak stať nemalo, možnosťou exekučného súdu napraviť

toto svoje zlyhanie. Poverenie na vykonanie exekúcie udelené súdnemu exekútorovi pritom netvorí
prekážku právoplatne rozsúdenej veci v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. Poverenie na vykonanie exekúcie
je totiž len individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho
exekútora.Ideoprocesnýúkonexekučnéhosúduadresovanýsúdnemuexekútorovi,nazákladektorého
súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie

exekúciu vykonávať (z uznesenia Najvyššieho súdu SR z 1. februára 2012, sp. zn. 5 Cdo 205/2011).
Preto neobstojí námietka odvolateľa, že súd vec už raz posudzoval a právoplatne rozhodol pri vydaní
poverenia súdnemu exekútorovi, a preto sa už nemohol danými otázkami zaoberať znova.

Odvolací súd sa tiež plne stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že v danom prípade uznal záväzok
a vyslovil súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu zástupca, ktorého záujmy

boli v rozpore so záujmami zastupovaného povinného, v dôsledku čoho sú predmetné splnomocnenie
i nadväzný právny úkon obsiahnutý v danej notárskej zápisnici neplatné a notárska zápisnica ako
exekučný titul potom neúčinná a materiálne nevykonateľná.V zmysle § 22 ods. 2 OZ zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý
ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Podľa § 23 OZ zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho orgánu alebo na

základe dohody o plnomocenstve.

Podľa § 24 OZ zástupca musí konať osobne; ďalšieho zástupcu si môže ustanoviť, len ak je to právnym
predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Aj z právnych úkonov ďalšieho zástupcu vznikajú
práva a povinnosti priamo zastúpenému.

V zmysle § 31 ods. 1 OZ pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou.
Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah

splnomocnencovho oprávnenia. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia ak je potrebné, aby sa právny úkon
urobil v písomnej forme, musí sa plnomocenstvo udeliť písomne.

Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Z vyššie citovaného § 22 ods. 2 OZ vyplýva, že zastupovať iného nemôže ten, ktorého záujmy sú v

rozpore so záujmami zastúpeného. Ak by sa tak stalo, právne úkony urobené zástupcom v rozpore s
citovaným ustanovením sú potom v zmysle § 39 OZ neplatné.

V danom prípade z listinných dôkazov obsiahnutých v spise vyplýva, že dlžník ako spotrebiteľ
mal priamo v zmluve o úvere splnomocniť na svoje zastupovanie pri spísaní predmetnej notárskej
zápisnice advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, ktorého splnomocnenie je však naformulované priamo v

predtlači zmluvy o úvere veriteľom - oprávneným. Povinný splnomocnenca zrejme vôbec nepozná
a možnosť výberu iného zástupcu mu vzhľadom na predmetnú predtlač daná nebola, pričom je
vysoko pravdepodobné, že vzhľadom na formulárový charakter zmluvy, písaný neprehľadne malými
písmenami, povinný zrejme pri uzatváraní zmluvy ani netušil, že niekoho na spísanie notárskej
zápisnice splnomocnil. Navyše odvolaciemu súdu je z jeho vlastnej rozhodovacej činnosti známy vzťah

medzi oprávneným a Mgr. Tomášom Kušnírom, ktorý oprávneného zastupuje v mnohých exekučných
konaniach voči dlžníkom z rovnakých formulárových zmlúv. Oprávnený Mgr. Tomáša Kušníra ako
zástupcu povinného uviedol do zmluvy za účelom bezproblémového získania exekučného titulu v
podobe notárskej zápisnice. Takéto konanie bolo zo strany oprávneného v rozpore s dobrými mravmi
a zo strany zástupcu Mgr. Tomáša Kušníra v rozpore so zákonom o advokácii. Mgr. Tomáš Kušnír

bol za obdobné správanie zo strany stavovskej komory disciplinárne potrestaný - bolo mu uložené
verejné napomenutie (Bulletin SAK č. 7-8/2009, str. 56). Neprijateľné je udelenie plnej moci priamo
oprávnenému, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami povinného (obdobne rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky Nález I. ÚS 5/2000 z 13. 7. 2000 a Najvyššieho súdu Českej republiky 21
Cdo 267/2000 z 10.10.2000). Pretože záujmy veriteľa resp. oprávneného a nadväzne i jeho právneho

zástupcu - advokáta sú nesporne v rozpore so záujmami dlžníka, z čoho vyplýva jednoznačný rozpor
záujmovosobypovinnejaMgr.TomášaKušníra,predmetnézastúpenieresp.splnomocnenieobsiahnuté
v zmluve o úvere, je pre rozpor so zákonom, konkrétne s § 22 ods. 2 OZ s poukazom na § 39 OZ
absolútne neplatným právnym úkonom. Keďže Mgr. Tomáš Kušnír nemal oprávnenie povinného
pri uznaní záväzku a vyslovení súhlasu s vykonateľnosťou danej notárskej zápisnice zastupovať, jeho

právny úkon zachytený v predmetnej notárskej zápisnici je absolútne neplatný a notárska zápisnica ako
exekučný titul neúčinná a materiálne nevykonateľná s poukazom na § 41 ods. 2 písm. c/ EP, keďže v
nej fakticky chýba podstatná náležitosť - súhlas povinnej osoby s exekúciou.

S poukazom na uvedené je pritom úplne irelevantné, že povinný ako dlžník mal možnosť podľa § 33b OZ
predmetné plnomocenstvo kedykoľvek po uzavretí zmluvy o úvere odvolať, na čo poukazoval odvolateľ.Odvolať je možné iba účinne a platne vzniknuté plnomocenstvo. Z podstaty veci totiž logicky vyplýva,
že nemožno účinne odstúpiť od právneho úkonu, ktorý je od počiatku absolútne neplatný.

Vyššie uvedené skutočnosti postačujú pre záver súdu, že predmetná notárska zápisnica je materiálne

nevykonateľná, čo zakladá dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať a už prebiehajúca exekúcia
musí byť zastavená.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) EP súd exekúciu zastaví, ak ju vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný
dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Vzhľadom na to, že ako exekučný titul bola oprávneným predložená notárska zápisnica, ktorá v sebe
obsahuje absolútne neplatný právny úkon o uznaní dlhu a súhlase s vykonateľnosťou, v dôsledku čoho

nemôže byť účinným a materiálne vykonateľným exekučným titulom, bolo dôvodným exekúciu podľa §
57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, a to s poukazom na ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku i
bez návrhu, ako neprípustnú zastaviť, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Odvolací súd pritom poukazuje i na závery Ústavného súdu SR v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 183/2011,
ktorým odmietol ako zjavne neopodstatnené sťažnosti oprávneného v obdobných prípadoch a uzavrel,

že predmetnými rozhodnutiami súdov nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky (tu oprávneného)
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a ani jej práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu. Konštatoval, že jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je
relevantný exekučný titul, preto ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným
titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod

na zastavenie exekučného konania.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd uzatvára, že prvostupňový súd rozhodol správne, ak
predmetnú exekúciu zastavil. Z tohto dôvodu odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne v
zmysle § 219 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku potvrdil, a to aj vo výroku o trovách exekúcie,
ktorý výrok oprávnený osobitne nenapádal a nespochybňoval jeho správnosť.

Odvolací súd návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. nevyhovel
a tento zamietol, pretože ustanovenia právnych predpisov, ktoré vo veci aplikoval, nie sú v rozpore s
Ústavou Slovenskej republiky. Oprávnený namietal nesúlad ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá
Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na
podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení
neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota

neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Uvedené ustanovenie nie je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s princípmi právneho štátu.
V tomto ustanovení zákonodarca zveril exekučnému súdu právomoc pred udelením poverenia

exekútorovi, preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Súd ako orgán ochrany práva je v rámci exekučného konania garantom
jeho zákonnosti, čo sa najvýraznejšie prejavuje v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Ak potom exekučný súd dospeje k záveru, že exekučný titul vôbec
exekučným titulom nie je, prípadne je tu iná vada, pre ktorú je exekúcia neprípustná, žiadosť o udelenie

poverenia zamietne a exekučné konanie zastaví. Takáto právomoc exekučného súdu je plne v súlade sprincípmi právneho štátu, nie je preto dôvod na prerušenie konania. Navyše Ústavný súd SR sa k tejto
otázke už vyjadril vo vyššie citovanom uznesení sp. zn. II. ÚS 498/2010 ako aj v uznesení sp. zn. II.
ÚS 545/2010, podľa ktorých exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu

v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už
začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania,
ako aj bez návrhu. Rovnako v uznesení sp. zn. IV. ÚS 183/2011 Ústavný súd uviedol, že všeobecný súd
je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na

vedenie tohto konania. Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu aj v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 78/2011,
keď uviedol, že aj v rámci exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie
označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré
nevyvoláva žiadne právne účinky.

Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť ani z dôvodu, že by vyhovel
návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho

a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP, súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267

Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES,

potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať
absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o
vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku

nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie
o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania,
a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v
konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený
obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu.

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva,
je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdučlenskejkrajiny,alezabezpečiťjednotnývýkladkomunitárnehopráva.Rozhodnutieootázkehraníc

aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), musí mať bezprostredný
súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke
právnej. Prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a
irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá

reálny základ v prejednávanom spore.

Prvouotázkou,ktorámalabyťpodľaodvolateľaSúdnemudvoruEÚpredložená,jeotázka,čijemožnéza
neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť
kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice
ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutejpohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto
zmluvy.

Uvedenú otázku považuje odvolací súd za akademickú, ktorá nemá základ v prejednávanom spore,

a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Plnomocenstvo udelené Mgr. Tomášovi Kušnírovi na
spísanie notárskej zápisnice obsahujúcej uznanie dlhu a súhlas s jej vykonateľnosťou, ktoré je súčasťou
formulárovej zmluvy, je neplatné z dôvodu, že nebolo udelené platne a v súlade so zákonom vzhľadom
na ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa plnomocenstva (§ 22 ods. 2 OZ). Medzi zástupcom
a zastúpeným bol zjavný rozpor záujmov, keď zástupca, ktorý v iných veciach zastupoval oprávneného,

nemôže riadne hájiť záujmy protistrany. Plnomocenstvo na spísanie notárskej zápisnice obsahujúcej
uznaniedlhuasúhlassjehovykonateľnosťouneboloplatnéaúčinné,apretonotárskuzápisnicuvtakom
prípade nemožno považovať za exekučný titul. Odpoveď na predmetnú otázku by v prejednávanej veci
nič nezmenila.

Druhou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc

vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Odvolací súd aj túto otázku považuje za akademickú, pretože nemá súvis s prejednávanou vecou,
nakoľko odvolací súd vo svojom rozhodnutí nepoužil smernicu Rady č. 93/13/EHS a
vychádzal len s vnútroštátnej právnej úpravy (konkrétne § 22 ods. 2 OZ). Napriek tomu odvolací súd

dodáva ešte nasledovné:

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05)
a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém
ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň

informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a
predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky
predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice,

teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k
splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok
prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo
strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého
vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny

súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá
existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte
vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských
zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu)
posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so

spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere
považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou
uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom
ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.

Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ

pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách. V
prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť všetky
relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Dôsledkom je zamietnutie žiadosti
o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57
ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie

je možné v exekučnom konaní vymôcť. Nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vovšeobecnosti môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.
Toto nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v
rozpore s článkom 47 Charty o práve na spravodlivý proces. Posúdenie a zhodnotenie neexistencie

potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte
clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ.
Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je založená na koherencii a
vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej.
Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na zodpovedané a neriešili sa problémy, ktoré problémami

v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo
konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné
v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa
s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Pretože odvolací súd nedospel k záveru, že v prejednávanom prípade existuje potreba obrátiť sa s
predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh oprávneného na prerušenie

konania zamietol.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 200 ods. 1 EP v spojení s § 224 ods. 1, §
142 ods. 1 a § 151 ods. 1 OSP a povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal napriek tomu,
že bol v odvolacom konaní úspešný, a to z dôvodu, že si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil
a ani mu žiadne trovy nevznikli.

Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona posledná veta
č. 757/2004 Z. z.).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.