Rozsudok ,
Potvrdené, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 16. apríl 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/1072/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212219809
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212219809.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členov

senátu Mgr. Ingrid Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ,s.r.o.sosídlomPribinova25,Bratislava,IČO:35807598,zastúpenéhoFridrichPaľko,
s. r. o. so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, v mene ktorej koná
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo
dňa 6. októbra 2014 č. k. 13C/446/2012-98 a proti uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 6.
novembra 2014 č. k. 13C/446/2012-111, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi náhradu
trov konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1,
§ 17 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. a § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. a z exekučného spisu

Okresného súdu Komárno sp. zn. 12Er 928/2010 súd zistil, že žiadosť súdneho exekútora na vydanie
poverenia na začatie exekúcie podal na základe návrhu oprávneného súdny exekútor na Okresnom
súde Komárno dňa 26. 11. 2010 a tiež to, že túto žiadosť súdneho exekútora súd uznesením zo dňa
28. 01. 2011 zamietol a následne exekúciu uznesením zo dňa 06. 03. 2012 zastavil. Rozhodnutie o
zastavení exekúcie nadobudlo právoplatnosť dňa 12. 07. 2012.

Uviedol, že v nadväznosti na čl. 46 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3, 4 Listiny základných práv a slobôd

(zák. č. 23/1991 Zb.) je zákon č. 514/03 Zb. osobitným zákonom, ktorý upravuje podmienky a
spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát zodpovedal za škodu
spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky zodpovednosti za
škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou je, aby škoda bola spôsobené pri výkone verejnej
moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov v zákone špecifikovaných, druhým
predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a tretím predpokladom je aby medzi nimi bola
príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto predpokladov znáša poškodený

a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej zodpovednosti nemôže zbaviť (§ 3 ods. 2). I keď zákon
explicitne nedefinuje pojem „nesprávny úradný postup“, za takýto možno považovať porušenie pravidiel
predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom
verejnej moci. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé odposúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich
predpokladov pre vznik škody. Pôjde najmä o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o
zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej

súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu
musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku. Z vykonaného dokazovania mal súd
preukázané, že návrh je nutné ako nedôvodný zamietnuť. Návrh oprávneného na vykonanie exekúcie
od začiatku uvedeného exekučného konania nebol dôvodný (oprávnený voči uzneseniu o zamietnutí
žiadosti exekútora o vydanie poverenia a ani proti uzneseniu o zastavení exekúcie odvolanie nepodal,

čím akceptoval záver súdu) a vznik akýchkoľvek trov spojených nielen s uplatnením svojho nároku na
súde, ale aj spojených so správou a vymáhaním pohľadávky (ktoré vyčíslil navrhovateľ na sumu 125
eur) si navrhovateľ spôsobil sám podaním nedôvodného návrhu na súde (resp. u exekútora) a to bez
ohľadu na to, kedy súd o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia rozhodol. Navyše, súd
sa stotožnil s argumentáciou odporcu, pokiaľ sa týka skutočnosti, že 15-dňová lehota stanovená v §
44 ods. 2 veta druhá ExP sa nevzťahuje na prípad, kedy súd žiadosť súdneho exekútora na vydanie

poverenia na začatie exekúcie zamietne, čo explicitne vyplýva už aj z toho, že uvedená 15-dňová
lehota je uvedená iba v druhej vete § 44 ods. 2 ExP, nie však následne vo vete tretej, ktorá práve
pojednáva o rozhodnutí súdu o zamietnutí žiadosti exekútora na vydanie poverenia, a teda zákon pre
prípad, že súd zaujme právny názor, že nie je na mieste vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,
ale zamietnutie jeho žiadosti, neurčuje súdu žiadnu lehotu na rozhodnutie o takejto žiadosti. Pokiaľ by

mal zákonodarca úmysel, aby 15-dňová lehota exekučného súdu dopadala aj na rozhodnutie, ktorým
sa vydanie poverenia zamietne, bol by to explicitne zakotvil spôsobom, ako tomu urobil v obdobných
prípadoch. S ohľadom na cieľ a zásady Exekučného poriadku, na ktorých je budovaný, nie je
možné § 44 ods. 2 interpretovať rozširujúcim spôsobom tak, ako to predkladá navrhovateľ. S ohľadom
na tento záver nedošlo zo strany súdu k porušeniu jeho povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom

stanovenej lehote. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (335,61 eura),
ktorá mala navrhovateľovi vzniknúť, súd konštatoval, že nárok navrhovateľa nie je dôvodný, pretože,
pokiaľ aj navrhovateľovi nejaká nemajetková ujma vznikla, nebola spôsobená nesprávnym úradným
postupom súdu, ale výlučne podaním nedôvodného návrhu na vykonanie exekúcie zo strany samotného
oprávneného (navrhovateľa). Keďže nedošlo k žiadnemu postupu súdu, ktorý by bolo možné

charakterizovať ako nesprávny úradný postup a nedošlo k žiadnej škode, ktorá by bola navrhovateľovi
spôsobená, návrh navrhovateľa je v plnom rozsahu nedôvodný. Pokiaľ ide o námietku, že konaním
exekučného súdu (preskúmavaním správnosti exekučného titulu), ktorá bola nad rámec jeho právomoci,
boli porušené práva navrhovateľa, súd konštatuje, že takéto porušenie zistené nebolo. Pokiaľ ide o
námietku premlčania nároku navrhovateľa, uviedol, že nedošlo k uplynutiu premlčacej lehoty podľa §

19 ods. 1 zákona č. 514/03 Zb., ktorá je trojročná. O trovách konania súd rozhodol podľa § 150 OSP a
odporcovi, hoci v konaní plne úspešnému, náhradu trov konania súd nepriznal, pretože odporca si toto
právo neuplatnil, a navyše, súd ani nezistil, že by mu v tomto konaní v súvislosti s bránením jeho práva
boli nejaké trovy vôbec vznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie,
odôvodniac ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd
1. stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite veci
na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval

hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu
pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia
potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1

zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto
ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012
Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil,
prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do
času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru

tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu
sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o
udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právnaistota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu,
ale len súdu exekučného. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými
lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym

aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje
doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je
základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a
osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol,
že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku

konania ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné
štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods.
1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Navrhovateľ predložil ako dôkaz o vzniku
škody znalecký posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave.
Ak súd uviedol, že navrhovateľ nepreukázal, že by mu postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek
škoda, potom súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým

posudkom. Zo znaleckého posudku jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli navrhovateľom
vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Uviedol tiež, že ak bol súdu doručený
v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh navrhovateľa na prerušenie
konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva
navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej

na Ústavnom súde Slovenskej republiky, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej
o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby
navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu 1. stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Napadnutým uznesením zo dňa 6. novembra 2014 č. k. 13C/446/2012-111 súd 1. stupňa uložil

navrhovateľovi povinnosť, aby v lehote 15 dní od doručenia tohto uznesenia zaplatil súdny poplatok za
odvolanie, ktorý je 20 eur podľa pol. 7 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov.

Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac ho tým,
že neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia, a tým je odôvodnenie. Keďže napadnuté

uznesenie ani neobsahuje žiadne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu, môže navrhovateľ
len hádať. Podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na
náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo nesprávnym
úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podliehala podanie
žaloby na náhradu škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie,

dovolanie. Navrhovateľ podal odvolanie proti rozsudku, a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne
rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Navrhovateľ preto nemôže byť vyzvaný na
platenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Uvedené právne závery sú v súlade s publikovaným
rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007 sp. zn. 4Cdo 39/2007.
V prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie

odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľovi preto bola v rozpore s týmto zákonom uložená
poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho
poplatku, vzhľadom na čl. 59 ods. 2 ústavy, vylúčené. Ak je účastníkovi v rozpore so zákonom ukladaná
poplatková povinnosť tam, kde ju nemá, predstavuje takýto zásah zo strany štátu spravidla i zásah

do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Navyše, podľa ustanovenia § 18 ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za
konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra
2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bol návrh navrhovateľom
podaný pred 01. 10. 2012, konanie teda začalo pred účinnosťou zák. č. 286/2012 Z. z., preto je nutné

v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012. Do 30. 09. 2012 bolo
konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené. Z uvedených dôvodov navrhol,
aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa podľa § 212 ods. 1 bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k záveru,
že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219
ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keď súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a vecaj správne právne posúdil a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Navrhovateľ sa podaným návrhom od odporcu domáhal náhrady majetkovej škody v sume 125 eur
a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 335,61 eura, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym
úradným postupom súdu, ktorý mal spočívať v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote,
resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a vykonaním úradného postupu bez splnenia
zákonných podmienok v konaní vedenom na Okresnom súde Komárno v exekučnej veci sp. zn.

12Er/928/2010. Exekučným titulom v tejto veci bol Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
Slovenská rozhodcovská, a. s. so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 05713/10.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012, teda v čase, kedy malo dôjsť k spôsobeniu škody (ďalej
len citovaný zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola

spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

Podľa ods. 2 citovaného zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa ods. 2 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,

nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 16 ods. 1 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho
časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku
alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 44 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom
od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011 (ďalej len Exekučný poriadok) exekútor, ktorému bol doručený návrh

oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15
dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie.

Podľa ods. 2 citovaného zákona, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15
dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o
exekučnýtitulpodľa §41ods.2písm.c)ad).Aksúdzistírozporžiadostialebonávrhualeboexekučnéhotitulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd, vychádzajúc z dokazovania súdom prvého stupňa zistil, že exekúcia v danej veci začala
dňa 08. 09. 2010 podaním návrhu na vykonanie exekúcie a súdny exekútor podal na Okresnom súde
Komárno žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v predmetnej veci dňa 26.11. 2010
a uznesením zo dňa 28. januára 2011 č. k. 12Er/928/2010-12 súd prvého stupňa žiadosť súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60, zo dňa 12. 10. 2010 o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vednej pod sp. zn. 12Er/928/2010, EX 14117/10 zamietol.
Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 16. 03. 2011 a súd prvého stupňa následne uznesením
zo dňa 06. 03. 2012 č. k. 12Er/928/2010-20 exekučné konanie zastavil. Toto rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť dňa 12. 07. 2012. Podľa názoru odvolacieho súdu podľa Exekučného poriadku účinného
od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011, teda v čase podania žiadosti o udelenie poverenia súdnym exekútorom,
z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že pre rozhodnutie súdu o žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na základe rozhodcovského rozsudku, čo bolo aj v tomto prípade, lehota
od 01. 06. 2010 neplatila, a pokiaľ súd vydal uznesenie č. k. 12Er/928/2010-12, ktorým žiadosť JUDr.
Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 12. 10. 2010 dňa 28. 01. 2011
zamietol, teda v primeranej lehote, takýmto konaním súdu 1. stupňa nemohlo dôjsť k nesprávnemu
úradnému postupu v danej veci. Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky

pritom platí, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za
porušenie základného práva účastníka konania, keďže potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. V
danej veci pritom nebolo zistené, žeby v exekučnej veci, od ktorej si navrhovateľ svoj nárok uplatňuje,
nebolo rozhodnuté v primeranom čase. Vychádzajúc z okolností daného prípadu odvolací súd dospel
k záveru, že rozhodnutím súdu v primeranej lehote a preskúmaním exekučného titulu súdom 1. stupňa

pri vydávaní žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi nedošlo k nesprávnemu úradnému
postupu ako jednej z podmienok zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup. Ohľadom záveru
súdu prvého stupňa o možnosti preskúmavania exekučného titulu v exekučnom konaní pri rozhodovaní
o žiadosti súdneho exekútora sa odvolací súd s rozhodnutím súdu prvého stupňa v plnom rozsahu
stotožňuje, pričom tiež poukazuje v tejto otázke na ustálenú judikatúru NS SR (rozhodnutia NS SR sp.

zn. 6Cdo 6/2013, R 46/2012 - 3Cdo 146/2011, 6Cdo 105/2011 a 4Cdo 31/2013). Keďže v konaní nebol
preukázaný nesprávny úradný postup súdu 1. stupňa ako jednej z podmienok zodpovednosti štátu za
škodu, ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, odvolací súd,
rovnako ako súd 1. stupňa, dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je nedôvodný, výškou škody nebolo
potrebné sa zaoberať, preto pokiaľ súd 1. stupňa návrh navrhovateľa zamietol, jeho rozhodnutie je vecne

správne. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 OSP rozsahom a
dôvodmi odvolania viazaný, k odvolacím dôvodom navrhovateľa dodáva, že keďže navrhovateľ postup
súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní nešpecifikoval a odvolací
súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto dôvod nezistil, v tejto časti
považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo

predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože
rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods.
1 OSP). Tvrdenie navrhovateľa, že súd v danej veci aplikoval ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. v znení, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom,
čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, je nesprávne. Súd 1. stupňa citoval dané

ustanovenievsprávnomznení,apretojetátonámietkanavrhovateľanedôvodná.Ktrvaniustavuprávnej
neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd neporušil žiadnu zákonom stanovenú lehotu a vo
veci rozhodol v primeranej lehote, nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania právnej neistoty
do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.
Súd v danej veci správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu

pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie
veci v primeranom čase. Keďže v danej veci nebol navrhovateľom podaný návrh na prerušenie konania,
ako uvádza navrhovateľ v odvolaní, súd prvého stupňa nemohol o takomto návrhu navrhovateľa ani
rozhodovať. Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP
ako vecne správny potvrdil.

Keďže predmetom odvolacieho konania bolo aj napadnuté uznesenie, ktorým súd prvého stupňa uložil
navrhovateľovi zaplatiť poplatok za sume 20 eur, odvolací súd sa zaoberal aj preskúmaním napadnutého
uznesenia. K námietke navrhovateľa, uvedenej v odvolaní, že napadnuté uznesenie neobsahuje žiadnedôvody, preto je nepreskúmateľné, odvolací súd dodáva, že stručné odôvodnenie rozhodnutia o
poplatkovej povinnosti, spočívajúce len v uvedení, že ide o súdny poplatok za podané odvolanie s
uvedením konkrétnej položky sadzobníka súdnych poplatkov v Zákone o súdnych poplatkoch vyhovuje

požiadavke dostatočného odôvodnenia a nenapĺňa intenzitu odňatia možnosti konať pred súdom
z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia. Podstatou súdneho rozhodovania
je totiž poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv, a nie prepätý formalizmus pri
koncipovaní súdneho rozhodnutia. Preto pre dostatočné odôvodnenie uznesenia o uložení poplatkovej
povinnosti nie je podstatné, či rozhodnutie súdu obsahuje oddelenú časť s výslovným uvedením nadpisu

odôvodnenie alebo odôvodnenie nasleduje bezprostredne vo výrokovej časti, ale musí byť z neho
zrejmé, z akého dôvodu je poplatková povinnosť uložená, podľa ktorého právneho predpisu, v akej
výške a podľa ktorej položky. Napriek uvedeným záverom odvolací súd v danej veci dospel k záveru,
že pokiaľ súd 1. stupňa v danej veci uviedol, že ide súdny poplatok za odvolanie, ktorý je
20 eur (pol. č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov), takéto odôvodnenie napadnutého rozhodnutia ani
uvedeným stručným požiadavkám na odôvodnenie nezodpovedá, keď v uznesení nie je uvedené ani to,

podľa ktorého zákona bol súdny poplatok navrhovateľovi uložený, preto je nedostatočne odôvodnené.
Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm.
f) OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a

v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v
odvolacom konaní mu trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.