Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. apríl 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10CoPr/3/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113200652
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8113200652.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a sudcov

JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Mariany Muránskej v právnej veci žalobcu: C. K., bytom N., J.
X, zastúpený JUDr. Dušanom Remetom, advokátom, AK so sídlom v Prešove, Masarykova č. 2,
proti žalovanému: Technické služby mesta Prešov, so sídlom Prešov, Bajkalská 33, IČO: 31 718
914, zastúpený JUDr. Patrikom Palšom, AK PALŠA A PARTNERI, spol. s r.o., so sídlom Prešov,
Masarykova 13, IČO: 36 492 086, o náhradu mzdy s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu v Prešove č.k. 17C/4/2013-107 z 19.3.2014 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okrem výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá a okrem

výroku o trovách konania.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu 1.stupňa
na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi náhradu
mzdy za obdobie od 21.2.2011 do 18.2.2013 v celkovej výške 13.382,12 eur a 9 % ročným úrokom z
istiny 161,84 eur od 1.04.2011 do zaplatenia, s 9,25 % ročným úrokom z istiny 564,20 eur od 1.5.2011
do zaplatenia, s 9,25 % ročným úrokom z istiny 564,20 eur od 1.6.2011 do zaplatenia, s 9,25 % ročným

úrokom z istiny 564,20 eur od 1.7.2011 do zaplatenia, s 9,5 % ročným úrokom z istiny 564,20 eur od
1.8.2011 do zaplatenia, s 9,5 % ročným úrokom z istiny 564,20 eur od 1.9.2011 do zaplatenia, s 9,5
% ročným úrokom z istiny 564,20 eur od 1.10.2011 do zaplatenia, s 9,5 % ročným úrokom z istiny
564,20 eur od 1.11.2011 do zaplatenia, s 9,25 % ročným úrokom z istiny 564,20 eur od 1.12.2011 do
zaplatenia, s 9 % ročným úrokom z istiny 564,20 eur od 1.1.2012 do zaplatenia, s 9 % ročným úrokom
z istiny 564,20 eur od 1.2.2012 do zaplatenia, s 9 % ročným úrokom z istiny 564,20 eur od 1.3.2012 do
zaplatenia, s 9 % ročným úrokom z istiny 564,20 eur od 1.4.2012 do zaplatenia, s 9 % ročným úrokom

z istiny 564,20 eur od 1.5.2012 do zaplatenia, s 9 % ročným úrokom z istiny 564,20 eur od 1.6.2012
do zaplatenia, s 8,75 % ročným úrokom z istiny 564,20 eur od 1.7.2012 do zaplatenia, s 8,75 % ročným
úrokom z istiny 564,20 eur od 1.8.2012 do zaplatenia, s 8,75 % ročným úrokom z istiny 564,20 eur od
1.9.2012 do zaplatenia, s 8,75 % ročným úrokom z istiny 564,20 eur od 1.10.2012 do zaplatenia, s 8,75
% ročným úrokom z istiny 564,20 eur od 1.11.2012 do zaplatenia, s 8,75 % ročným úrokom z istiny
564,20 eur od 1.12.2012 do zaplatenia, s 8,75 % ročným úrokom z istiny 564,20 eur od 1.1.2013 do
zaplatenia, s 5,75 % ročným úrokom z istiny 544,20 eur od 1.2.2013 do zaplatenia, s 5,75 % ročným

úrokom z istiny 534,20 eur od 1.3.2013 do zaplatenia, s 5,75 % ročným úrokom z istiny 293,68 eur od
1.4.2013 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšku v istine 80,- eur
s príslušným úrokom súd prvého stupňa návrh zamietol. Zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi trovy
konania, ktoré pozostávali z trov právneho zastúpenia vo výške 4.183,32 eur, priamo na účet právnehozástupcužalobcuJUDr.DušanaRemetu,advokátavPrešove,do3dníodprávoplatnostitohtorozsudku.
Zaviazal rovnako žalovaného zaplatiť štátu na účet Okresného súdu Prešov súdny poplatok vo výške
901,92 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že bolo právoplatne rozhodnuté o neplatnom okamžitom skončení
pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným v konaní Okresného súdu v Prešove vedeného pod
sp.zn. 7C/63/2011. Žalobca zároveň trval na tom, že pracovný pomer trvá aj naďalej a žiadal žalovaného,
aby mu prideľoval prácu. Žalovaný mu prácu nepridelil a žalobcovi vznikol tým nárok na náhradu mzdy

vo výške priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnaní až
do času, kedy mu žalovaný umožní pracovať. Priemerný zárobok žalobcu zisťoval súd prvého stupňa z
rozhodného obdobia, ktorým je predchádzajúci kalendárny štvrťrok a priemerný zárobok sa zisťuje ako
priemerný hodinový zárobok, ktorý sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v
roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca. Súd prvého stupňa vypočítal
tentopriemernýzárobokzposlednéhokalendárnehoštvrťroka,ktorýmpredrozhodnýmobdobím,ktorým

bolo obdobie od 1.10.2010 do 31.12.2010, v ktorom žalobca odpracoval celkovo 224 hodín. Za tento
objem mu bola vyplatená mzda 755,25 eur, čo predstavuje hodinovú mzdu 3,37 eur. V roku 2010 bolo
250 pracovných dní a v prepočte na pracovné hodiny išlo o 2008 pracovných hodín. Priemerný počet
pracovných hodín bol 167,33 a tento priemer vynásobený hodinovou mzdou 3,37 eur, predstavoval
priemerný mesačný zárobok 564,20 eur brutto. Vzhľadom k tomu, že žalovaný neumožnil žalobcovi

vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy a k ukončeniu pracovného pomeru došlo 18.2.2013, súd
prvého stupňa dospel k záveru, že žalobcovi patrí náhrada mzdy za obdobie od 21.2.2011 do 18.2.2013.
Zároveň zohľadnil skutočnosť, že žalobca za uvedené obdobie sa uchádzal o zamestnanie a podarilo
sa mu uzavrieť dohodu o pracovnej činnosti, z ktorej získal za mesiac január 2013 20,- eur, za mesiac
február 2013 30,- eur a za mesiac marec 2013 30,- eur. Túto okolnosť zohľadnil v náhrade mzdy za

mesiac január až marec 2013, kedy znížil náhradu za jednotlivé mesiace odpočítaním sumy, ktorú
nadobudol na základe tejto dohody o pracovnej činnosti a priznal mu v mesiaci január o 20,- eur menej z
priemerného zárobku, teda 564,20 eur - 20,- eur je 544,20 eur, v mesiaci február 2013 priemernú mzdu
564,20 eur odpočítal 30,- eur mesačne. Celkovo priznal súd prvého stupňa náhradu mzdy žalobcovi vo
výške 13.382,12 eur, ktorý pozostával zo 6 pracovných dní v mesiaci február 2011, t.j. 161,84 eur, za

mesiace marec 2011 až december 2012 priznal za 22 mesiacov po 664,20 eur ako náhrada priemernej
mzdy, za január 2013 544,20 eur, za február 2013 534,20 eur.

Výrok o úroku z omeškania odôvodnil ustanovením § 1 ods. 4 Zákonníka práce a § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka.

Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 3 O.s.p..

Výrok o zaplatenom súdnom poplatku odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 2 a § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992
Zb..

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. Svoje odvolanie
odôvodniltým,žepovinnosťousúduprvéhostupňajedostatočnýmapresvedčivýmspôsobomodôvodniť
svoje rozhodnutie. Domnieval sa, že zamestnanec, ktorý nebol schopný vykonávať prácu z dôvodu
zhoršeného zdravotného stavu, či z iného dôvodu, nemá nárok na náhradu mzdy. Ide predovšetkým o

otázku práceneschopnosti, a to z dôvodu nemožnosti alebo neschopnosti žalobcu pracovať za obdobie
uplatneného nároku na náhradu mzdy, kedy mu patrí nárok na nemocenské dávky. Vzhľadom k tomu,
že žalobca začal v roku 2010 poberať invalidný dôchodok v nezanedbateľnej výške, analogicky možno
postupovať ako v prípade, keď zamestnancovi je priznaný alebo vznikol nárok na starobný dôchodok.
V tejto súvislosti poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR R90/1970, R51/1975 a stanovisko

Najvyššieho súdu ČR CPJN4/2004. Žalobca mal v rozhodnom období trvalý príjem vo výške invalidného
dôchodku v sume 175,50 eur, neskôr vo výške 181,30 eur. Vzhľadom na priznaný invalidný dôchodok,
by žalobca nemohol riadne plniť záväzok vyplývajúci mu z pracovnej zmluvy. Zároveň poukázal na § 79
ods. 1, 2 Zákonníka práce a okolnosť, za akú dobu je možné priznať náhradu mzdy v čase, kedy vznikol
nárokžalobcovi.Bolatodoba12mesiacovačaspresahujúci12mesiacovmožnoprimeraneznížiť,alebo

nepriznať náhradu mzdy vôbec. Je potrebné tiež prihliadať v danom prípade aj na okolnosti, ako došlo k
okamžitému skončeniu pracovného pomeru so žalobcom vo februári 2011. Poukázal na neštandardný
postup ošetrujúceho lekára pri jeho úprave dátumu ukončenia dočasnej práceneschopnosti, čím došlo k
právne neistej situácii, čoho dôsledkom je vlastne konanie o neplatnosť skončenia pracovného pomeru anásledne nárok na výplatu náhrady mzdy. V tejto súvislosti poukázal aj na výpoveď ošetrujúceho lekára,
vyjadrenieošetrujúceholekárakzdravotnémustavuapostupužalobcuvobdobí,kedymubolodoručené
okamžité skončenie pracovného pomeru.

Ďalej namietal aj správnosť výpočtu náhrady mzdy, ktorú súd prvého stupňa špecifikoval na priemernú
mesačnú mzdu vo výške 564,20 eur, pričom podľa žalovaného to mohla byť suma nanajvýš 454,42 eur,
ak sa vychádza zo mzdového listu žalobcu za rozhodné obdobie. Ďalej tiež je potrebné vychádzať z
čistej mzdy za posledný štvrťrok roku 2010 s poukazom na ustanovenie § 134 Zákonníka práce.

Žalovaný namietal aj správnosť výpočtu náhrady trov konania, ktoré boli prezentované náhradou trov
právneho zastúpenia, kde boli priznané nároky za úkony právnej pomoci, ktoré boli vykonané, alebo
vyúčtované právnym zástupcom žalobcu duplicitne, t.j. ďalšia porada s klientom zo 17.1.2012, kedy
nešlo o účelnú náhradu trov a potom ďalšie 2 úkony a to je vyjadrenie k odvolaniu a písomné podanie vo
veci samej z 30.4.2013, ďalšia porada s klientom zo 17.11.2013 a pojednávanie z 18.11.2013. Namietal

tiež úkon písomné podanie vo veci z 10.12.2013 a dňa 6.2.2014, ako aj písomné podanie na súd z
15.3.2013 a 14.4.2013. Podľa názoru žalovaného išlo o duplicitné úkony, namietal k tomu priznaný
režijný paušál. Z dôvodu právnej istoty namietal aj výrok, ktorým súd prvého stupňa zaviazal žalovaného
k úhrade súdneho poplatku.

K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že neobstojí námietka žalovaného o
nedostatočnom a nepresvedčivom odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Rozhodnutie súdu prvého
stupňa obsahuje podstatné časti argumentácie oboch účastníkov konania i spôsob akým sa súd
prvého stupňa so stanoviskami vyporiadal. Nie je úlohou súdu prvého stupňa uvádzať v rozhodnutí
všetky podania, vyjadrenia účastníkov, či presný obsah predložených listinných dôkazov a podrobné

vyhodnocovanie týchto dôkazov. Je potrebné, aby sa zrozumiteľným, jasným a právne korektným
spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre rozhodnutie súdu
vo veci samej podstatné a právne významné. V tejto súvislosti poukázal na konštantnú judikatúru
Ústavného súdu SR. Rovnako považoval za bezpredmetné dôvody odvolania žalovaného o použití
výkladu nárokov zamestnanca na náhradu mzdy pre prípad práceneschopnosti, resp. poberania

starobného dôchodku, keďže v prípade žalobcu o takýto dôvod nejde, alebo sa ho netýka. Pokiaľ ide
o nepriznanie náhrady mzdy žalobcovi za dobu presahujúcu 12 mesiacov, neboli predložené zo strany
žalovaného žiadne relevantné dôkazy. Okolnosti ukončenia práceneschopnosti žalobcu ošetrujúcim
lekárom boli predmetom konania o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a s tým
sa v rozhodnutí o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru súd prvého stupňa riadnym spôsobom

vyporiadal. Účelové je aj tvrdenie žalovaného, že žalobcovi mal byť priznaný nárok na výplatu náhrady
mzdy vyjadrenú ako čistý príjem. Nárok žalobcu súd prvého stupňa riadnym spôsobom vypočítal,
odôvodnil svoj výpočet, pritom bol tento nárok riadnym spôsobom odôvodnený. Pokiaľ žalovaný namieta
správnosť výpočtu príslušenstva k nároku, tu žalobca poukázal na to, že zamestnávateľ, teda žalovaný
bol v omeškaní s vyplatením nároku žalovanému, a preto priznal aj príslušenstvo. Vo vzťahu k trovám

konania a ich náhrade žalobca predložil dôkazy, v ktorých uvádzal, akým spôsobom špecifikuje rozsah
náhrady trov právneho zastúpenia a predložil aj listinné dôkazy na potvrdenie namietaných úkonov.
Navrhol, aby odvolací súd v celom rozsahu potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne
a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania.

Z obsahu vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca pracoval u žalovaného na základe pracovnej
zmluvy zo 4.6.2008. Pracoval na prevádzke doprava, všeobecná údržba a VS v zaradení zámočník,
zvárač a vodič s pracovným pomerom na dobu neurčitú. Dňa 17.2.2011 žalovaný doručil žalobcovi
okamžité zrušenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu,
že závažným spôsobom porušil pracovnú disciplínu. Dôvodom ukončenia pracovného pomeru bola

skutočnosť, že doručil žalovanému žalobca potvrdenie o ukončení pracovnej neschopnosti dňa
17.2.2011 s tým, že práceschopný bol už od 1.2.2011, ale do práce nenastúpil bez ospravedlnenia.
Tým porušil základné povinnosti zamestnanca a neospravedlnené dni mu boli vykázané ako absencia,
konkrétne neospravedlnená absencia. Žalobca listom z 21.2.2011 žiadal žalovaného, aby mu naďalej
prideľoval prácu a oznámil, že dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru nie je daný. O

neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu v
Prešove č.k. 7C/63/2011-63 z 26.10.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť 20.12.2011.Podľa § 79 ods.1,2 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak
s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s

výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada
patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá
na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd
rozhodne o skončení pracovného pomeru. Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť

náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť
mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci
12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36
mesiacov.

Podľa § 134 ods. 1 až 4 Zákonníka práce, Priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej

len "priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu
v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období.
Rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný
zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho
po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak.

Ak zamestnanec v rozhodujúcom období neodpracoval aspoň 22 dní alebo 170 hodín, používa sa
namiesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok. Pravdepodobný zárobok sa zistí zo mzdy,
ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho obdobia, alebo zo mzdy, ktorú by zrejme
dosiahol. Priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Priemerný hodinový zárobok
sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta. Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov má použiť

priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným
počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času
zamestnanca. Priemerný mesačný zárobok sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor.

Odvolacia námietka týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia

súdom prvého stupňa, podľa názoru odvolacieho súdu neobstojí. Rozsudok súdu prvého stupňa
obsahuje rozhodujúce skutočnosti, na základe ktorých súd rozhodol, uvádza vykonané dôkazy, tieto
dôkazy hodnotí jednotlivo ale aj vo vzájomnej súvislosti a rovnako právne toto rozhodnutie s príslušnými
ustanoveniami zákonníka práce odôvodňuje, reaguje v rozsudku na všetky námietky žalovanej strany v
priebehu konania pred súdom prvého stupňa a uvádza dôvody, pre ktoré rozhodol v predmetnej veci v

súlade s jeho výrokovou časťou. V tejto súvislosti možno súhlasiť aj s vyjadrením žalobcu k odvolaniu
žalovaného,kdecitujejudikatúruÚstavnéhosúduSR,ktorývyslovujekritériadostatočnéhoodôvodnenia
rozhodnutia. Dostatočnosť odôvodnenia súdu neznamená len mechanické opísanie všetkých podaní
účastníkov konania a opísanie všetkých dôkazov, ktoré účastníci v priebehu konania predkladajú,
ale je potrebné vyhodnotiť tie skutočnosti a dôkazy, ktoré považoval súd za rozhodujúce vo vzťahu

k svojmu rozhodnutiu a uviesť prečo alebo ktoré dôkazy a skutočnosti, na ktoré účastníci konania
poukázali a na ktoré súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí prihliadol, pre aký dôvod ich považoval za
právne irelevantné. Toto kritérium rozhodnutie súdu prvého stupňa spĺňa v celom rozsahu a nemožno
preto odvolaciu námietku týkajúcu sa nedostatočnosti odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa
považovať za dôvodnú, najmä vo vzťahu k tvrdenému odňatiu možnosti účastníka konania konať pred

súdom.

Dôvody, za ktorých je možné priznať náhradu mzdy zamestnancovi, ktorý je úspešný v konaní o
neplatnosť skončenia pracovného pomeru upravuje ustanovenie § 79 Zákonníka práce. Na toto
ustanovenie súd prvého stupňa prihliadal pri svojom rozhodnutí a napriek tvrdenému nesplneniu

podmienok na priznanie náhrady mzdy zo strany žalovaného, je pravdou, že v priebehu konania
dôkazy o týchto svojich tvrdeniach nepredložil. Poukazoval len na jedinú okolnosť, a to okolnosť, že
žalobca je poberateľom čiastočného invalidného dôchodku v nezanedbateľnej výške, vo výške 129,- eur
mesačne. Toto rozhodnutie Sociálnej poisťovne Bratislava vo vzťahu k osobe žalobcu mal súd prvého
stupňa k dispozícii a z neho nevyplýva, že na základe takto posúdenej čiastočnej schopnosti pracovať

a jej znížení na 39% napĺňa podmienku analogicky posudzovanej práceneschopnosti a vyplácania
nemocenských dávok, resp. okolnosť poberania starobného dôchodku. V tejto súvislosti je potrebné
si uvedomiť, že náhrada mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru nie je len ekvivalentnom
mzdy pre zamestnanca, ale je istou sankciou pre zamestnávateľa, ktorý pristúpil k takémuto neplatnémuskončeniu pracovného pomeru. Preto o to z prísnejších kritérií je potrebné vychádzať pri priznaní
náhrady mzdy a zvažovať okolnosti v akej situácii sa zamestnanec nachádzal v čase, kedy mu bolo
doručené neplatné rozviazanie pracovného pomeru, až do právoplatného rozhodnutia o neplatnosti a

prípadnéhonáslednéhozaradeniazamestnancadopráce,pokiaľotopožiada.Vdanomprípadežalobca
žiadal prideľovať prácu a podal žalobu o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. V tejto
súvislosti je už aj známe stanovisko Najvyššieho súdu SR, kde nie je povinnosťou zamestnanca v období
neplatného, alebo riešenia sporu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru sa zamestnať v súlade s
platnouÚstavouSR.Ztýchtodôvodovsúdprvéhostupňareagovalsprávnenanárokžalobcunanáhradu

mzdy, ktorý splnil podmienky, podal žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, oznámil túto
skutočnosť zamestnávateľovi a žiadal prideľovať prácu v súlade s pracovnou zmluvou. Pokiaľ išlo o
poberanie čiastočného invalidného dôchodku, odvolací súd poukazuje na to, že invalidný dôchodok bol
priznaný žalobcovi už v októbri 2010, kedy ešte riadne vykonával prácu pre žalovaného až do februára
2011 a túto okolnosť žalovaný nijakým spôsobom nespochybňoval. Poberanie čiastočného invalidného
dôchodku nie je tou okolnosťou, ktorú má na mysli § 79 Zákonníka práce, t.j. ktorá by predstavovala

nemožnosť výplaty náhrady mzdy pre poberanie, resp. pre situáciu, kde žalobca ako zamestnanec, jemu
bola vyplácaná mzda v inom rozsahu resp. také dávky, ktoré by nahrádzali nárok na náhradu mzdy.

Pokiaľžalovanýnamietal,žesúdprvéhostupňapriznalzamestnancovi,tedažalobcovinároknanáhradu
mzdy v období viac ako 12 mesiacov, na ktorý má nárok vyplývajúci priamo zo zákona, možno súhlasiť

so závermi súdu prvého stupňa, že neboli zistené okolnosti, pre ktoré by bolo možné znížiť, resp. vôbec
nepriznať túto náhradu mzdy. Jednak je takýto postup súdu na žiadosť zamestnávateľa, žalovaného, v
konaní a na druhej strane aj preukázanie relevantných skutočností na takéto zníženie, alebo nepriznanie
náhrady mzdy, čo rovnako nebolo v tomto konaní zistené.

Vo vzťahu k správnosti výpočtu priemerného zárobku, za ktoré súd prvého stupňa priznal tento nárok
v celom rozsahu, odvolací súd poukazuje na správny výpočet priemernej mzdy zo strany súdu prvého
stupňa, ktorý postupoval podľa § 134 ods. 1 až 4 Zákonníka práce a ustálenej judikatúry i komentárov
k tomuto ustanoveniu. Rozhodným obdobím nesporne v tomto prípade je posledný štvrťrok roku 2010,
keďže k neplatnému skončeniu pracovného pomeru došlo vo februári 2011. Toto obdobie posledného

štvrťroku roku 2010 súd prvého stupňa mal preukázané opisom mzdového listu žalobcu za toto obdobie
a z údajov tam uvedených aj pri svojom rozhodnutí vychádzal. Vychádzal tiež z pracovného kalendára
roku 2010, ktorý je smerodajný pre výpočet priemerného počtu pracovných hodín a ktorý slúži k prepočtu
priemernej mzdy zamestnanca. Svoj postup súd prvého stupňa riadnym spôsobom aj odôvodnil. Uviedol
akým spôsobom dospel k výpočtu tejto mesačnej priemernej mzdy a za ktoré obdobie priznal priemernú

mzdu v celom rozsahu a za ktoré obdobie krátil nárok na náhradu mzdy. Skutočnosťou, ktorá bola
preukázaná v konaní, to znamená že od januára 2013 do marca 2013 žalobca vykonával prácu na
dohodu o pracovnej činnosti s príjmom v celkovom rozsahu 80,- eur, ktoré aj z nároku žalobcu odpočítal.

Preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa vo vzťahu k priznanej náhrade mzdy v celom

rozsahu ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p..

Výrok, ktorým bol nárok žalobcu v prevyšujúcej časti zamietnutý nebol podrobený prieskumu odvolacím
súdom lebo nebol napadnutý odvolaním (§ 206 ods. 2 O.s.p.).

Iná situácia bola vo veci namietanej správnosti priznania náhrady trov konania, ktoré pozostávali z
trov právneho zastúpenia. V tomto prípade je možné súhlasiť s odvolacou námietkou žalovaného, že
úkony, ktoré vo svojom odvolaní namietal pre ich samotné označenie, ktoré pochádzali buď z rovnakého
dátumu, alebo z dní nasledujúcich po sebe spôsobujú polemiku o ich účelnosti, resp. duplicite, čo ale z

rozhodnutia súdu prvého stupňa nemožno úplne zistiť. Úkony právnej služby nie sú bližšie zdôvodnené,
prečo súd považoval tieto za účelné a neopakujúce sa. Preto v tejto časti odvolací súd považoval
výroku súdu prvého stupňa za nepreskúmateľný a je potrebné potom ho považovať aj za rozhodnutie,
ktoré odníma účastníkovi konať pred súdom, keďže minimálne v odvolacom konaní nemôže reagovať
na nepreskúmateľné závery súdu prvého stupňa. Preto tento výrok ako nepreskúmateľný zrušil podľa

ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p..

Pokiaľ išlo o výrok o povinnosti žalovaného z výsledku konania zaplatiť súdny poplatok, tento odvolací
dôvod nepovažoval odvolací súd za dôvodný a samotný žalovaný ho označil ako námietku pre právnuistotu. Odvolací súd považoval výrok o náhrade mzdy za vecne správny, bola tým ustálená výška
náhrady mzdy, ktorá prináleží žalobcovi a tým aj predmet konania v súvislosti aj s predchádzajúcim
predmetom konania o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. Preto postup súdu prvého

stupňa, keď rozhodol o povinnosti zaplatiť súdny poplatok z týchto dvoch nárokov je riadne odôvodnený,
dôvodnýavecnesprávny.Žalobcaboloslobodenýodsúdnehopoplatkupodľa§4ods.2písm.d/zákona
č. 71/1992 Zb. a žalovanému vznikla povinnosť zaplatiť súdny poplatok podľa výsledku konania podľa
§ 2 ods. 2 veta prvá z. č. 71/1992 Zb..

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.