Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. marec 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 4Co/37/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216967
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Bernát
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312216967.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Matyóovej a členov senátu
Mgr. Adriany Némethovej a JUDr. Jána Bernáta, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so
sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní

navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 20.06.2013, č. k. 9C/355/2012-51, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi náhradu trov

konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 4 odsek 1 písmeno a/ bod 1., § 9 odsek 1, odsek 2, § 16 odsek
1, § 17 odsek 1, odsek 2, odsek 3, zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i ustanovenia § 41 odsek 1, § 44 odsek 8, odsek 9 zákona
č. 233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej
len „Exekučný poriadok“). Zo spisu Okresného súdu Levice, sp. zn. 6Er/970/2006 mal preukázané, že v

tomto exekučnom konaní podal oprávnený návrh na zmenu súdneho exekútora na Okresný súd Levice
dňa 23.11.2010. Exekučný súd uznesením č. k. 6Er/970/2006-32 zo dňa 23.01.2012 návrh na zmenu
exekútora zamietol, zastavil exekučné konanie a rozhodol o trovách exekúcie. Oprávnený podal proti
uzneseniu odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté.
Poukázal na skutočnosť, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný

preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom
na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu a taktiež súdne konanie o náhrade škody podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. je kompetentný preskúmavať len Ústavný súd SR na podklade ústavnej
sťažnosti.
Navrhovateľ sa domáhal škody za nesprávny úradný postup z dôvodu, že k zmene exekútora nedošlo v
zákonnej 30 dňovej lehote. Súd neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní, zisťoval, či došlo k nedodržaniu

zákonnej lehoty, z akého dôvodu a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či nejaká škoda vôbec
vznikla. Ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť
na prieťahy v konaní, nerozhodol Ústavný súd SR, či Európsky súd pre ľudské práva. V zmysle § 9
odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v súčasnom znení by len takéto podklady boli relevantné pre priznanie
náhrady škody. Citované ustanovenie je platné od 01.01.2013, návrh bol podaný v roku 2012, preto mal
za to, že predmetné ustanovenie možno brať do úvahy ako výklad pôvodného ustanovenia pri skúmaní

nárokov podľa § 9 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z. z. platného v čase podania návrhu.Uviedol, že od podania návrhu na zmenu exekútora do návrhu na predbežné prejednanie nároku
navrhovateľa neubehli tri roky a tak návrh nie je premlčaný.
Navrhovateľom uvádzaná majetková škoda nebola nijako preukázaná, navrhovateľ žiadnym spôsobom

nepreukázal zníženie svojho majetku.
Návrh navrhovateľa na doplnenie dokazovania znaleckým posudkom ako nehospodárne zamietol.
Konštatoval, že majetková ujma nebola navrhovateľom preukázaná a nemajetková ujma nezávisí
automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty ale aj od okolností, ktoré súd uviedol
v odôvodnení a na základe ktorých nevidel súd dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej

ujmy. Navrhovateľ cestou právneho zástupcu na pojednávaní nevedel nijako konkrétne špecifikovať
problémy v podnikaní navrhovateľa spôsobené údajným nezákonným postupom súdu. Mal za to, že
žiadne škoda nevznikla a ak by aj teoreticky navrhovateľ nejakú škodu reálne dokladoval, nepreukázal
jej spojitosť s nedodržaním zákonnej lehoty na zmenu exekútora.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 odsek 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) tak,
že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, pretože žiadne nešpecifikoval

a žiadne mu ani nevznikli.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvého stupňa svojim postupom
odňal možnosť účastníkovi konania konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté

dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.
V odôvodnení odvolania namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“
novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. V právnom
štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo

platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po
tom, čo došlo k založeniu zodpovednosti právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto
neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má za dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ustanovením § 9 odsek 1

zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č.
412/2012 Z. z., súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je
neprípustné. Tvrdil, že súd nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Namietal, že nemal k dispozícii súdny spis

exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov,
ktoré mal v realite. Uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol
stav právnej neistoty. Zákonodarca v danom prípade vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej
neistoty určením zákonnej lehoty, exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona
nemal oprávnenie, a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného

práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie
totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu ale len súdu exekučného. Ďalej
poukázal na to, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a
je jeho povinnosťou aplikovať platné právo, a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym
aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami úplne

neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu,
ktorý uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vznikajú aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale
dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy. Taktiež
Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Keďže súd, ale

ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, nedostatok takýchto
opatrení nemôže byť dávaný za vinu navrhovateľovi a to v takej forme, že on nepresadzoval vydanie
poverenia zákonnými možnosťami. Záverom uviedol, že nechápe, aký môže mať na výsledok konania
dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom a išlo
o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom

konania nesúviseli.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 odsek 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
navrhovateľa (§ 212 odsek 1 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konania, ktoré mu
predchádzali. Odvolanie navrhovateľa prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214

odsek 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia, pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156
odsek 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa § 219 odsek 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 odsek 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na ustanovenie § 212 odsek 1 OSP, pri posudzovaní predmetnej veci sa odvolací súd
zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvého

stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy
175 eur z titulu náhrady škody a sumy 774,48 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, vzniknutých mu v dôsledku

nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice, pretože tento nerozhodol o jeho návrhu na
zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku oprávneného, ktorá vznikla
neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 4420591 povinným. Nesprávny úradný postup
navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o jeho návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenej 30 dňovej lehote a v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o tomto návrhu, pretože k vydaniu

rozhodnutia došlo až po veľmi dlhej dobe.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich
predpokladov pre vznik škody. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom

škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu
príčiny a následku.

Z obsahu Okresného súdu Levice sp. zn. 6Er/970/2006 vyplýva, že exekučnému súdu bola dňa
14.11.2006 doručená žiadosť súdneho exekútora L.. Z. P. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

nanávrhoprávnenéhoPohotovosť,s.r.o.,protipovinnejW.X.,ovymoženie317,33eurspríslušenstvom,
na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 27.07.2006,
sp. zn. SR 2852/06. Exekučný súd dňa 23.11.2006 pod číslom 5402 037329* vydal poverenie pre
súdneho exekútora L.. Z. P.. Dňa 23.11.2010 bol exekučnému súdu doručený návrh navrhovateľa
ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora tak, aby vykonávaním exekúcie bol poverený súdny

exekútor JUDr. E. M.. Dňa 28.01.2011 exekučný súd vyzval súdneho exekútora JUDr. Z. P. na vyjadrenie
k návrhu na zmenu súdneho exekútora, na čo súdny exekútor reagoval dňa 07.03.2011. Dňa 12.04.2011
exekučný súd vyzval právneho zástupcu oprávneného, aby zaslal návrh na zmenu súdneho exekútora
opatrený vlastnoručným podpisom zaslala vyčíslenie trov exekúcie, tento svoje vyjadrenie zaslal dňa
10.05.2011. Následne exekučný súd uznesením zo dňa 23.01.2012, č. k. 6Er/970/2006-32, žiadosť

oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol, exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.
Proti rozhodnutiu podal oprávnený odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa
30.09.2013, sp. zn. 6CoE/39/2013 tak, že uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Podľa navrhovateľa takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu,

keď k rozhodnutiu exekučného súdu o návrhu na zmenu súdneho exekútora došlo až po uplynutí
zákonnej 30 dňovej lehoty a s takým časovým oneskorením, ktoré je potrebné s ohľadom na právnu
zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.
Podľa § 44 odsek 7 Exekučného poriadku v znení účinnom do 30.11.2006 (v čase začatia exekučného
konania), oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať

na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od
doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
Podľa § 44 odsek 8 súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 7 zároveň vykonaním exekúcie
poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdnehoexekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného
na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa však vypočítajú
tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Vychádzajúc z vyššie citovaného zákonného ustanovenia je teda zrejmé, že na rozhodnutie o návrhu
oprávneného na zmenu exekútora sa pre exekučný súd vzťahovala 30 dňová lehota od doručenia
návrhu. S ohľadom na zhora uvedené skutkové zistenia v predmetnej exekučnej veci táto lehota
dodržaná nebola.

I napriek tomuto zisteniu, odvolací súd zastáva názor, že v sporom dotknutom exekučnom konaní neboli
preukázané navrhovateľom avizované zbytočné prieťahy, pretože po doručení návrhu oprávneného
na zmenu súdneho exekútora (23.11.2010), vyzval dovtedy výkonom exekúcie povereného súdneho
exekútora JUDr. Z. P. na vyjadrenie sa k návrhu (28.01.2011) a po obdržaní jeho vyjadrenia (07.03.2011)
a po doručení vyjadrenia od oprávneného (10.05.2011), vo veci rozhodol (23.01.2012). V jeho postupe
s ohľadom na okolnosti danej veci preto nemožno vzhliadnuť zbytočné prieťahy. Tento záver je súladný

i s konštantnou judikatúrou Ústavného súdu SR, podľa ktorej pri posúdení, či došlo alebo nedošlo
k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v článku 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky sa síce prihliada na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale
ich nedodržanie sa automaticky nepovažuje za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v
týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ je autonómny a

nemožno ho vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne
okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle článku
48 ods. 2 Ústavy SR (viď II. ÚS 64/97, I. ÚS 63/00, I. ÚS 16/02).

Samotné zistenie, že k rozhodnutiu o návrhu na zmenu exekútora exekučným súdom došlo po uplynutí
zákonnej lehoty, však ešte samo o sebe nezakladá zodpovednosť štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z..
Odvolací súd sa preto stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa a to, že nerozhodnutím o zmene
exekútora v zákonnej lehote nemohol navrhovateľovi ako účastníkovi exekučného konania vzniknúť stav
právnej neistoty a škoda, ktorú si uplatňuje.

K námietkam navrhovateľa, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom odvolací súd udáva, že po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu
konania podľa § 221 odsek 1 písmeno f/ OSP nezistil. V predmetnej veci sa pojednávania (20.06.2013)
právny zástupca navrhovateľa zúčastnil. K ďalším námietkam navrhovateľa, že rozhodnutie nebolo

vydané v zákonom ustanovenej lehote odvolací súd poukazuje už na vyššie uvedené zistené skutočnosti
súdom prvého stupňa, z ktorých jednoznačne vyplýva skutočnosť, že nerozhodnutím o zmene
exekútora v zákonnej lehote nemohol navrhovateľovi ako účastníkovi exekučného konania vzniknúť
stav právnej neistoty a škoda, ktorú si uplatňuje. Keďže navyše predmetné exekučné konanie bolo
zároveň právoplatne zastavené z dôvodu, že navrhovateľ nedisponoval spôsobilým exekučným titulom,

nemohlo dôjsť ku vzniku akejkoľvek škody oprávneného pre samotnú nemožnosť realizácie exekúcie.
Taktiež i ďalšie skutočnosti, namietané navrhovateľom v jeho odvolaní sú bez právneho významu a
preskúmavaného rozhodnutia sa vôbec netýkajú. Čo sa týka námietok navrhovateľa k aplikácii právnej
úpravy § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. odvolací súd udáva, že v tomto prípade nemôže ísť
o nesprávnosť rozhodnutia, keďže súd prvého stupňa citoval aj právny predpis v znení účinnom do

01.01.2013 a v odôvodnení uznesenia ho aj správne aplikoval.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, preto ako vecne
správny, podľa § 219 odsek 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 odsek 1 v spojení s § 142
odsek 1 a § 151 odsek 1 veta prvá OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania
nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.