Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. marec 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/558/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5812207495
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5812207495.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amálie Pauerovej
a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľov: 1/ X. Q., rod.
N., nar. XX.XX.XXXX, bytom X., K. č. XXX/XX, 2/ R. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. Y., E. K. č. XXX, 3/
B. L., rod. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom X., Y. Y. č. XXX/XX, 4/ Y. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom X., Y. Y.
č. XXX/XX, všetci navrhovatelia právne zastúpení JUDr. Michaelou Pagáčikovou, advokátkou so sídlom
E. Q., I. XXXX, proti odporcovi: Ing. J. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom X., T. č. XXX/XX, právne zastúpený
Mgr. Igorom Paliderom, advokátom so sídlom O., Q. II. č. XXX, v konaní o zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva, na základe odvolania navrhovateľov 1/ až 4/ a odporcu proti rozsudku
Okresného súdu Námestovo č.k. 8C/188/2012-193 zo dňa 14. apríla 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e vo výrokoch (I. a II.) o zrušení a rozdelení podielového
spoluvlastníctva.

Rozsudok okresného súdu m e n í vo výroku o trovách prvostupňového konania tak, že odporca je
p o v i n n ý zaplatiť spoločne a nerozdielne navrhovateľom 1/ až 4/ trovy konania v sume 450 eur na
účet právnej zástupkyne navrhovateľov, v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zrušil podielové spoluvlastníctvo účastníkov konania k
nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v obci Hruštín, k.ú. X., zapísanej na Okresnom úrade Námestovo,
katastrálny odbor, na liste vlastníctva č. XXXX ako parcela C-KN č. 243/102 orná pôda o výmere
76 m2. Následne, zohľadniac skutočnosť, že medzi spoluvlastníkmi nedošlo k dohode o vyporiadaní
predmetu ich spoluvlastníctva a rešpektujúc záväzné poradie spôsobov vyporiadania podielového
spoluvlastníctva, konštatoval, že sporný pozemok je reálne deliteľný. V tejto spojitosti za zásadné
považoval, že hoci sa podľa výpisov z listu vlastníctva dotknutý pozemok nachádza mimo zastavaného
územia obce a je vedený ako orná pôda, predmetné údaje možno považovať v súlade s § 70 ods. 1
zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností za hodnoverné, iba ak sa nepreukáže opak. Ten je
pritom preukázaný skutočnosťou, že za zastavané územie obce sa podľa § 11 ods. 5 písm. e) zákona
č. 50/1976 Zb. považuje nielen súvisle zastavané územie, ale aj územie určené na zastavanie. Podľa
potvrdenia obce Hruštín zo dňa 26.04.2013 je pritom sporný pozemok spolu s ďalšími susediacimi
pozemkami určený na výstavbu rodinných domov. Z tohto dôvodu neplatí zákaz drobenia vyplývajúci
z ust. § 21 ods. 1 a § 23 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie
vlastníctva k pozemkom v platnom znení, ktorý by bránil rozdeleniu pozemku. Okrem toho, sporný
pozemok jednou stranou fakticky hraničí so súvisle zastavaným územím obce (s asfaltovou cestou na
parcele č. 1362) a reálne ani nie je využívaný ako orná pôda na poľnohospodárske účely, pričom hneď

vedľa sa nachádzajúce pozemky patriace odporcom 3/ a 4/ už boli právoplatne natrvalo odňaté na
nepoľnohospodárske účely na výstavbu rodinného domu rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu
v Námestove zo dňa 07.08.2012.
Nadväzne sa súd I. stupňa zaoberal ustálením čo najúčelnejšieho rozdelenia dotknutého pozemku. Z
tohto aspektu zdôraznil, že navrhovatelia majú záujem postaviť si na svojich susediacich pozemkoch
rodinné domy, čo vyplýva z predložených stavebno-právnych rozhodnutí obce Hruštín a Krajského
stavebného úradu v Žiline. Práve vzhľadom na právne nedoriešený prístup a vedenie inžinierskych sietí
k ich pozemkom im doteraz neboli príslušné stavebno-právne povolenia vydané, hoci pôvodne odporca
v roku 2011 s prístupom a vedením inžinierskych sietí cez iné jeho susediace pozemky súhlasil vo
forme zmluvy o zriadení vecného bremena uzavretej s navrhovateľmi. Hoci do úvahy prichádza viacero
možností rozdelenia sporného pozemku, predloženým geometrickým plánom predostretú alternatívu
považoval i s prihliadnutím na veľkosť spoluvlastníckych podielov za súladnú s budúcim využitím
sporného pozemku aj vo vzťahu k ich okolitým pozemkom. Sporný pozemok má byť v zmysle geometr.
plánu rozdelený podľa veľkosti spoluvlastníckych podielov navrhovateľov a odporcu v podstate kolmo
na miestnu asfaltovú komunikáciu C-KN parc. č. 1362, z ktorej budú obe časti prístupné. Z opísaných
dôvodov rozdelil, v súlade s geometrickým plánom (tvoriacim súčasť rozsudku) č: 36433730-27/2013
zo dňa 16.05.2013, vyhotoveným spoločnosťou GEODIBDIAK, s.r.o., predmetnú nehnuteľnosť na 2
diely tak, že časť označenú ako „Diel 2“ v celkovej výmere 36 m2 prikázal v celosti do bezpodielového
spoluvlastníctva navrhovateľov 3/ a 4/ a časť označenú ako „Diel 6“ v celkovej výmere 40 m2 prikázal do
výlučného vlastníctva odporcu. Cez pozemok označený ako Diel 2 bude možný prístup ako aj vedenie
inžinierskych sietí k pozemkom navrhovateľov 3/ a 4/ ale aj k pozemkom navrhovateľov 1/ a 2/ a cez
pozemok označený ako Diel 6 bude prístupný pozemok odporcu C-KN parc. č. 243/101. Odporcom
prezentovanú okolnosť, že mieni sporný pozemok využiť na výstavbu garáže a okolité pozemky na
poľnohospodársku činnosť okresný súd vyhodnotil tak, že odporca nepredložil žiaden dôkaz o tom, že v
tomto smere realizuje konkrétne kroky a teda má skutočný, nielen verbálne deklarovaný záujem o celý
sporný pozemok. Navyše, prikázanie celého pozemku do jeho vlastníctva by bolo možné iba v prípade,
že by neprichádzalo do úvahy jeho reálne rozdelenie.

Vo vzťahu k výhrade odporcu, že navrhovatelia nemôžu mať prístup k svojim pozemkom cez sporný
pozemok, nakoľko je výlučným vlastníkom susediacej parcely E-KN č. 7456/1, ktorá sa nachádza pod
asfaltovou cestou hraničiacou so sporným pozemkom, súd I. stupňa poukázal na stanovisko obce
Hruštín zo dňa 22.04.2013, v zmysle ktorého táto slúži ako miestna komunikácia a užíva sa už viac
40 rokov. V zmysle § 4b ods. 1 zákona č. 135/1961 Zb. o cestných komunikáciách sa miestnymi
komunikáciami rozumejú všeobecne prístupné a užívané ulice, parkoviská vo vlastníctve obcí a verejné
priestranstvá, ktoré slúžia miestnej doprave a sú zaradené do siete miestnych komunikácií, pričom
podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona platí, že v medziach osobitných predpisov o premávke na
pozemných komunikáciách môže každý užívať miestnu komunikáciu obvyklým spôsobom na účely, na
ktoré je určená. Z uvedeného vyplýva, že navrhovatelia majú právo predmetnú miestnu komunikáciu
užívať na prechod či prejazd. Prvostupňový súd uzavrel, že nevykonal odporcom navrhované znalecké
dokazovanie ohľadne šírky prístupu na miestnu komunikáciu, nakoľko časť sporného pozemku
prikázaná navrhovateľom 3/ a 4/ nebude svojim účelom cestou, ktorá by mala slúžiť širokej verejnosti.
Dodal, že odstupujúcim spoluvlastníkom 1/ a 2/, ktorí sami takýto spôsob rozdelenia spoluvlastníctva
navrhli, neprisúdil reálnu časť pozemku ani peňažnú či inú náhradu vzhľadom na to, že nič také
nepožadovali.

Pri rozhodovaní o trovách konania postupoval podľa § 142 ods. 1 a § 150 ods. 1 O.s.p. Za dôvod hodný
osobitného zreteľa pre nepriznanie (plnej) náhrady trov konania procesne úspešným navrhovateľom
považoval skutočnosť, že títo pred podaním návrhu preukázateľne nenavrhli odporcovi žiaden konkrétny
spôsob likvidácie ich spoluvlastníckeho vzťahu, iba ho písomne vyzvali na stretnutie bez konkrétneho
návrhu ako spoluvlastníctvo vyporiadať a hneď sa obrátili na súd. Neskôr svoj žalobný návrh na
prikázanie pozemku modifikovali na reálne rozdelenie, hoci túto alternatívu mohli predostrieť odporcovi
hneď na začiatku konania, dokonca pred podaním žaloby. Z tohto dôvodu priznal z uplatnených trov
konania vo výške 950,34 eur symbolickú náhradu vo výške 1 euro, odzrkadľujúcu nepomerne nižšie
náklady, ktoré by boli spojené s vyriešením spoluvlastníckeho pomeru dohodou.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie odporca a domáhal sa zrušenia napadnutého rozhodnutia
a vrátenia veci na nové konanie, alternatívne zmeny tak, že spoločný pozemok odvolací súd
prikáže do výlučného vlastníctva odvolateľa. Namietal, že z vykonaného dokazovania vyplynula reálna

nedeliteľnosť sporného pozemku, a to z dôvodu zákonných prekážok uvedených v § 21 ods. 1 a § 23
ods. 1 zákona č. 180/1995 Z.z. upravujúcich zákaz drobenia poľnohospodárskych pozemkov. Súd mal
preto dôsledne postupovať podľa § 142 OZ.
Zároveň odvolateľ spochybnil vyhodnotenie otázky účelnosti využitia sporného pozemku, nakoľko
považoval za potrebné prihliadať na skutočnosť (jeho) väčšinového spoluvlastníctva sporného pozemku
v spojení s okolnosťou, že (on) vyjadril záujem na uvedenom pozemku postaviť garáž. Výstavba garáže
pritom predstavuje podstatne lepšie využitie pozemku ako tvrdený zámer navrhovateľov využívať časť
pozemku na prechod, keď navyše pozemok nemá vyústenie na miestnu komunikáciu. Toto posúdenie
predstavuje odbornú otázku, ktorú si mal súd nechať vyriešiť znalcom z odboru stavebníctva. Postupom
súdu došlo k tomu, že sporný pozemok sa úplne znehodnotil a odporca ho nebude môcť na zamýšľaný
účel využiť. Uvedené považuje za neprípustnú diskrimináciu jeho osoby ako väčšinového spoluvlastníka.
Podľa odvolateľa súd nemal ani náležite ustálený predmet konania, nakoľko sporný pozemok v čase
ohliadky nebol vytýčený v prírode a došlo len k približnej lokalizácii sporného pozemku.
Ďalej okresnému súdu vytýkal nesprávne vyhodnotenie tvrdenia navrhovateľov, že po rozdelení možno
spoločný pozemok C-KN parc. č. 243/102 využívať na prístupovú komunikáciu k ich pozemkom. Tento
prístup totiž cez rozdelený pozemok vyúsťuje na pozemok žalobcu (správne odporcu - poznámka
odvolacieho súdu), ktorý v žiadnom prípade nemôže plniť úlohu prístupovej komunikácie. Fakticky je
totiž údajná prístupová komunikácia, t.j. C-KN parc.č. 7456/1 druhovo určená ako trvalý trávny porast,
pričom ide o záväzný údaj katastra (§ 7 zák. č. 162/1995 Z.z.). Okrem toho je nesprávnou tiež úvaha
súdu I. stupňa o povahe miestnej komunikácie tohto pozemku, nakoľko v zmysle 4b ods. 1 zákona č.
135/1961 Zb. o cestných komunikáciách, musí ísť o všeobecne prístupné a užívané ulice, parkoviská
vo vlastníctve obcí. Bolo totiž opomenuté, že daný pozemok nie je majetkom obce, ale je vo vlastníctve
odporcu.
Záverom odporca spochybnil i výrok o trovách konania, keď s poukazom na závery okresného súdu o
dôvodoch hodných osobitného zreteľa nemal byť zaviazaný na úhradu trov ani vo výške 1 euro, ale mala
(naopak) jemu byť priznaná náhrada trov konania voči navrhovateľom.

Proti rozsudku, v časti výroku o trovách konania, podali odvolanie aj navrhovatelia 1/ až 4/ a domáhali sa
jeho zmeny v podobe priznania náhrady trov prvostupňového konania vo výške 950,34 Eur. Namietali,
že okolnosti prípadu neodôvodňujú aplikáciu § 150 O.s.p. tak, ako to vykonal okresný súd. Obsah
súdneho spisu totiž jednoznačne preukazuje, že dôvodom pre podanie žaloby bola skutočnosť, že medzi
navrhovateľmi 1/ až 4/ a odporcom dlhodobo dochádzalo k nezhodám prameniacim v spôsobe užívania
predmetnej parcely. Ide pritom o jedinú prístupovú cestu spájajúcu priľahlé parcely navrhovateľov
1/ až 4/, na ktorých navrhovatelia plánujú realizovať výstavbu svojich rodinných domov s miestnou
komunikáciou. Je zároveň nepochybné, že obec Hrušín ako stavebný úrad rozhodol o prerušení
stavebného konania s odôvodnením, že odporca vzniesol námietku, v zmysle ktorej navrhovatelia
1/ až 4/ používajú spornú parcelu ako prístupovú cestu a odkázal ich na riešenie prístupovej cesty
súdnou cestou. Navrhovatelia sa pokúsili riešiť vzniknutú situáciu mimosúdne ešte v roku 2012, kedy
opakovane písomne vyzývali odporcu na stretnutie a to aj prostredníctvom advokátskej kancelárie.
Odporca však na výzvy nikdy nereagoval. Výzva na mimosúdne riešenie bola odporcovi doručovaná
poštovým doručovateľom do miesta jeho bydliska opakovane v dňoch 14.11.2012 a 02.12.2012, pričom
podľa vlastného vyjadrenia a lekárskej správy (ktorá je súčasťou súdneho spisu), odporca bol v týchto
termínoch práceneschopný a v domácom liečení.
Odvolatelia tiež poukázali na skutočnosť, že odporca sa voči navrhovateľom správal v rámci susedských
vzťahov spôsobom odporujúcim dobrým mravom a narúšal tak susedské vzťahy a pokojné spolužitie.
V užívaní pozemkov navrhovateľom 1/ až 4/ odporca bránil i tak, že naviezol na miestnu účelovú
komunikáciu množstvo hliny, ktorá obmedzovala priechodnosť verejnej komunikácie a ohrozovala
bezpečnú premávku. Okrem toho, na susediace pozemky navozil množstvo stavebného odpadu, čím
nadmieru primeranú pomerom znepríjemňoval život navrhovateľov. Odporca teda zneužíval svoje
vlastnícke právo pre ujmu práv navrhovateľov 1/ až 4/, vyvolával konfliktné situácie a dlhodobo bránil
navrhovateľom v užívaní predmetu ich vlastníctva.
Nakoľko dlhodobo odmietal s navrhovateľmi 1/ až 4/ komunikovať, obrátili sa s písomnou žiadosťou na
starostu obce, kde v súlade s § 5 OZ žiadali o pomoc pri mimosúdnom riešení susedských vzťahov.
Starosta obce Hruštín vykonal niekoľko mimosúdnych stretnutí účastníkov, kde sa pokúsil túto situáciu
riešiť zmierlivo, bez ingerencie súdu a zároveň žiadal odporcu, aby odstránil znečistenie miestnej
komunikácie. V tejto spojitosti navrhovatelia predložili zápis z mimosúdneho jednania realizovaného pred
starostom obce Hruštín dňa 20.08.2013 kde odporca uviedol, že nemá v úmysle umožniť navrhovateľom
1/ až 4/ prístup na ich súkromné pozemky. Vzhľadom na odmietanie mimosúdnej komunikácie s

navrhovateľmi 1/ až 4/, títo priamo na pojednávaní navrhovali odporcovi rôzne alternatívy riešenia sporu
uzavretím súdneho zmieru - výmenu spoluvlastníckych podielov, pričom výmera pozemku, ktorý by
získal odporca by bola väčšia než výmera, ktorú by získali navrhovatelia, odkúpenie podielu, a to až za 15
eur za m2, čo je cena výrazne prevyšujúca hodnotu vyporiadavanej parcely. Odporca akékoľvek návrhy
na uzavretie súdneho zmieru odmietol. Na základe uvedeného považovali za zjavné, že navrhovatelia 1/
až 4/ vyvinuli maximálnu snahu o mimosúdne riešenie sporu a prejavili záujem o usporiadanie vzťahov s
odporcom uzavretím dohody, resp. súdneho zmieru. Všetky navrhované spôsoby riešenia boli výhodné
pre odporcu a nijakým spôsobom ho nepoškodzovali.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu
oprávnený účastník konania (§ 201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v ustanovení § 212 ods. 1,2 písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia
odvolacieho pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2
O.s.p. rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Prvostupňový súd sa vo svojom rozhodnutí dôsledne zaoberal splnením jednotlivých zákonných
podmienok pre zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Ohľadne relevantných skutkových
okolností vykonal dostatočné dokazovanie, z jednotlivých zistení vyvodil náležité skutkové závery a
aplikoval na ne príslušné právne normy. Zároveň sa argumentačne presvedčivo a vecne správne
vyporiadal s procesnou obranou odporcu. Odvolací súd sa s prezentovanými závermi okresného súdu
v plnej miere stotožnil a v konkrétnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Nad ich rámec, na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku, v reakcii na odvolacie dôvody
dopĺňa, že posúdenie účelnosti využitia rozdeľovanej nehnuteľnosti nie je - ako to nesprávne tvrdí
odporca - otázkou odbornou (ktorú by musel riešiť znalec), ale otázkou právnou. Na jej zodpovedanie
je preto príslušný konajúci súd. Nadväzne platí, že už len jednoduchým porovnaním významu,
ktorým je zabezpečenie jediného prístupu k pozemku, na ktorom sa nachádza domová nehnuteľnosť
navrhovateľov, v porovnaní s využitím (tohto) pozemku na stavbu garáže, je zjavné, že účelnejším
využitím (ako to správne ustálil okresný súd) je zabezpečenie prístupu k domu. Zároveň je táto
argumentácia odporcu ilustráciou arogancie vo vzťahu k postaveniu navrhovateľov. V plnej miere
neopodstatnené je i tvrdenie odporcu o jeho diskriminácii ako väčšinového spoluvlastníka. Práve
ako väčšinový spoluvlastník totiž dostal odporca väčšinový podiel. Podstatou (inštitútu) diskriminácie
je nerovný prístup k (rôznym) subjektom práva za rovnakých okolností/podmienok. Z tohto aspektu
však odvolateľ žiadne relevantné tvrdenia neponúkol, zjavne ide len o formálnu kumuláciu odvolacích
dôvodov. Taktiež akýmkoľvek spôsobom neozrejmil/nepriblížil, v čom má tvrdené znehodnotenie
dotknutého pozemku (resp. podielu odporcu) spočívať. Účelovou je aj námietka o (len) približnej
lokalizácii pozemku v čase ohliadky. Odhliadnuc od toho, že predmetnú okolnosť odporca nenamietal
v priebehu konania, ale až po svojom neúspechu, totiž odvolateľ nekonkretizuje, v ktorých miestach
(by) mala byť lokalizácia (skutočne) nesprávna a aký (zásadný) vplyv táto skutočnosť na závery
prvostupňového súdu mala/mohla mať.
Odporca (ani) fakticky nevyvracia (konkrétnym a preskúmateľným spôsobom) argumentáciu okresného
súdu o reálnej deliteľnosti sporného pozemku, v podstate sa len obmedzil na opakovanie svojho
stanoviska, nereflektujúc dôvody predostreté/pomenované súdom I. stupňa. Pokiaľ namieta evidované
druhové určenie - trvalý trávny porast - a vlastnícke právo k pozemku C-KN parc.č. 7456/1, slúžiaceho
ako prístupová komunikácia, i tu platí vyvrátiteľná domnienka zakotvená v ustanovení § 70 ods. 1 zákona
č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností, v zmysle ktorej za hodnoverné je potrebné považovať údaje
katastra nehnuteľností, kým sa nepreukáže (ich) opak. Odvolateľ pritom (ani tu) konkrétnym spôsobom
nespochybňuje stanovisko obce Hruštín, prevzaté prvostupňovým súdom, v zmysle ktorého asfaltová
cesta hraničiaca so sporným pozemkom, slúži ako miestna komunikácia viac ako 40 rokov. Napokon,
predmetná odvolacia námietka smeruje k tvrdeniu o vlastníctve pozemku (parc. č. 7456/1) a nedotýka
sa otázky vlastníckeho práva (obce) k miestnej komunikácii na ňom sa nachádzajúcej.

Čo sa týka trov prvostupňového konania, navrhovatelia skutočne v štádiu pred začatím konania
nepredložili odporcovi relevantný návrh na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva tak, ako to učinili
v konaní pred súdom, preto je - v tejto časti - úvaha okresného súdu správna. Na druhej strane však
možno z postojov odporcu prezentovaných v priebehu konania, s vysokou mierou pravdepodobnosti
vyvodiť, že ani takýto postup (navrhovateľov) by neviedol k úspechu (v zmysle predídenia súdnemu
konaniu a trovám s tým súvisiacim). Nadväzne je v existencii týchto okolností podľa krajského súdu
daný solídny základ pre rozhodnutie o trovách konaniach na základe úvahy. Za úpravu primeranú

opísaným okolnostiam a zodpovedajúcu požiadavke spravodlivej rovnováhy pri poskytovaní súdnej
ochrany považoval čiastočné priznanie náhrady trov navrhovateľom vo výške zodpovedajúcej cca 50 %
uplatneného nároku na priznanie trov konania, konkrétne v sume 450 eur.

Napokon, o trovách odvolacieho konania krajský súd rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal
náhradu trov odvolacieho konania. Odporca v odvolacom konaní ohľadne meritórnych výrokov úspešný
nebol, z tohto dôvodu by bol povinný nahradiť trovy odvolacieho konania navrhovateľom, ktorí sa však
tieto trovy odvolacieho konania neuplatnili. Vo vzťahu k odvolaniu o trovách konania bola miera úspechu
navrhovateľov a odporcu rovnaká. Z tohto dôvodu je opodstatnený výrok o nepriznaní náhrady trov
odvolacieho konania žiadnemu z účastníkov.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .