Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. marec 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2S/5/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 9013010091
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:9013010091.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov

senátu JUDr. Mariána Trenčana a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: PAA, s r.o.,
IČO: 44 808 836, Ostružinová 11, 821 07 Bratislava, zastúpený: JUDr. Jan Kotlík, advokát, Karloveské
rameno 6, 810 01 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63,
974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného číslo: XXXXXXX/
X/XXXXXX/XXXX/XXXX-r zo dňa 16.05.2013, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a.

Účastníkom sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Konanie na správnom orgáne

Žalovaný rozhodnutím č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/XXXX-r zo dňa 16.05.2013 (ďalej aj len
„napadnuté rozhodnutie“) podľa ustanovenia § 74 ods. 4 v nadväznosti na § 165b ods. 1 zákona
č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov potvrdil odvolaním napadnutý dodatočný platobný výmer č. XXXXXXX/
X/XXXXXXX/XXXX zo dňa 26.11.2012, ktorým Daňový úrad Nitra (v dobe daňovej kontroly miestne
príslušný správca dane) podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších
predpisov o správe daní a poplatkov v nadväznosti na § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe
daní(daňovýporiadok)aozmeneadoplneníniektorýchzákonovvzneníneskoršíchpredpisovnepriznal

nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie júl 2010 v sume 25 986,17 eur a určil vlastnú daňovú
povinnosť v sume 8 021,12 eur.

Správca dane daňovou kontrolou začatou dňa 18.10.2010 kontroloval zdaňovacie obdobie júl 2010,
za ktoré žalobca podal daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty (ďalej aj len „DPH alebo daň“), v
ktorom deklaroval odpočítanie dane za prijatie zdaniteľných obchodov v tuzemsku v celkovej sume 34
052,25 eur. Žalobca deklaroval nákup Cu katódy v množstve 24 000 kg od spoločnosti PB - centrum
s.r.o., A. Hlinku 4, Nováky (faktúra č. 203009), DPH vo výške 26 128,80 eur, a nákup „Elektrolytic

Special High Grade Zn“ v množstve 24,682 t, od tej istej spoločnosti, DPH vo výške 7 878,49 eur
(faktúra č. 203010). Správca dane preveroval nákup tovaru, jeho nadobudnutie, skladovanie a tiež jeho
predaj prostredníctvom dožiadaní na miestne príslušnom daňovom úrade dodávateľa a prostredníctvom
medzinárodnej výmeny informácií s českou finančnou správou ohľadne jedného odberateľa žalobcu -spoločnosti GRANDE MAGNITUDE s.r.o., Brno, ktorej tiež mal žalobca v septembri 2010 tovar predať a
zistil,žemiestnepríslušnísprávcoviadanetakdodávateľaakoajodberateľa nemohlipreveriťobstaranie
a dodávku, resp. odber fakturovaného tovaru.

Žalovaný sa stotožnil so závermi správcu dane, že nebolo preukázané tvrdenie žalobcu, že fakturované
tovary, z ktorých bola odpočítaná daň, boli aj skutočne dodané.

II.

Žaloba

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a napadnutého
rozhodnutia žalovaného, ktoré žiadal spolu s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane zrušiť a vec

vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Správne orgány nepostupovali v súlade so zákonom o správe daní,
nesprávne zistili skutkový stav veci a nesprávne právne vec posúdili.

Popísal obchodný prípad, ktorý bol predmetom daňovej kontroly. Uviedol, že proti dodatočnému
platobnému výmeru sa odvolal a okrem použitia nesprávnych právnych predpisov správcom dane v
odvolaní poukazoval na to, že nemôže byť od neho žiadané, aby po uskutočnení obchodu preveroval

následné správanie svojich obchodných partnerov a tiež namietal, že nemôže platiť daň z obchodu,
ktorý sám správca dane označil za neuskutočnený.

Namietal, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané podľa zákona č. 563/2009 Z. z., platného od
23.12.2009, ale účinného vo svojom článku I. až od 01.01.2012. Podľa § 165 zákona č. 563/2009 Z. z.
sa daňové konania a daňové kontroly začaté pred 01.01.2012 a neukončené pred účinnosťou zákona

č. 563/2009 Z.z. dokončia podľa doterajších predpisov, teda zákona č. 511/1992 Zb. Daňové konanie a
daňová kontrola žalobcu boli začaté pred 01.01.2012 a neboli pred účinnosťou zákona č. 563/2009 Z. z.
právoplatne skončené a preto mali byť dokončené podľa zákona č. 511/1992 Zb. V tomto prípade teda
došlo k procesnej vade spôsobujúcej nezákonnosť rozhodnutia.

Žalobca ďalej namietal, že niektoré skutočnosti sa v rozhodnutiach správnych orgánov dezinterpretujú

v jeho neprospech. Ide najmä o výsluch bývalého konateľa spoločnosti PB-centrum s.r.o. T..

V rozhodnutiach nie sú niektoré zistenia odôvodnené - ide najmä o odvolávku na systém VIES a „colnú
databázu“, pričom žalobcovi nie je jasné, čo je systém VIES, kto ho prevádzkuje a prečo ich daňový
orgán považuje za preukazné v konaní voči žalobcovi. Za účelom riadneho zistenia skutkového stavu
navrhol v konaní vypočuť T. T., H. O., Z.. A. X., X. A. a Z.. J. T..

III.

Vyjadrenie žalovaného

Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol túto zamietnuť. K žalobným dôvodom, ktoré boli uplatnené aj v
odvolacom konaní, poukázal na dôvody uvedené v napadnutom rozhodnutí, kde je popísaný skutkový
a právny stav a vyvodené závery.

Správca dane preveril všetky možné dôkazy a jeho zistenia sú dostatočné pre prijatie záveru
o nepreukázanom dodaní deklarovaných tovarov. Žalovaný sa vyrovnal so všetkými námietkami v
odvolaní, podrobne rozobral predložené dôkazy aj skutkový stav. Správca dane v rámci posúdenia práva
platiteľa na uplatnenie si nároku na odpočítanie dane umožnil žalobcovi, aby sa vyjadril a predložil vecné
argumenty, ktoré by preukazovali a potvrdzovali obstaranie tovaru platiteľom v tuzemsku a neboli lentvrdeniami o týchto udalostiach uvedených v dodávateľských faktúrach. Žalobca nepredložil relevantné
dôkazy o tom, že deklarované dodanie tovaru sa uskutočnilo, čím nebola splnená podmienka pre
odpočítanie DPH podľa § 49 zákona o DPH. Všetky zistené skutočnosti vedú k jedinému záveru, že sa

jedná o zneužívajúce konanie a všetky operácie boli uskutočnené len účelovo na základe vystavených
a prijatých faktúr s cieľom získania neoprávnenej výhody - vrátenia nadmerného odpočtu.

K tvrdeniu žalobcu ohľadom predloženia formálne perfektných dokladov žalovaný uviedol, že
skutočnosť, že platiteľ dane má faktúry od dodávateľa, ešte nie je relevantný dôkaz o tom, že k dodaniu
tovaru, ktorý je uvedený na faktúrach, resp. v kúpnej zmluve v skutočnosti reálne došlo. Samotná

existencia faktúr neznamená, že prijímateľ tovaru má právo na odpočítanie dane, pretože je potrebné,
aby boli splnené všetky podmienky na odpočítanie dane ustanovené v zákone o DPH.

Poukázal na viaceré rozsudky Najvyššieho súdu SR s tým, že tvrdenie žalobcu, že svoje dôkazné
bremeno vyčerpal predložením daňových dokladov, formálne vyhotovených v súlade so zákonom,
je nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca pred správcom dane preukázal, že vynaložil a
prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za

dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v reťazci deklarovaných
zdaniteľných plnení zneužívajúcich právo poskytované zásadou neutrality DPH. V tejto veci sa v prípade
žalobcu napriek formálnemu predloženiu dokladov nepreukázalo, že zdaniteľné obchody boli skutočne
žalobcom prijaté.

IV.

Posúdenie veci

Krajský súd v Bratislave preskúmal napadnuté rozhodnutie v rámci žalobných dôvodov (§ 249 ods.
2 O.s.p.) a dospel k záveru, že tak napadnuté ako aj prvostupňové rozhodnutie a postup správnych
orgánov je v súlade so zákonom a preto žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j.
najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. súd
preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu.

Podľa § 165 ods. 2 (prechodné ustanovenia) daňového poriadku (zákon č. 563/2009 Z.z. v znení

účinnom do 30.12.2012), daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto
zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov...

Podľa § 165b ods. 1 daňového poriadku s účinnosťou od 30.12.2012 platí, že daňové konanie začaté
podľa zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných
orgánov sa dokončí podľa zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok).

Správca dane daňovou kontrolou začatou dňa 18.10.2010 kontroloval zdaňovacie obdobie júl 2010,
za ktoré žalobca podal daňové priznanie k DPH, v ktorom deklaroval odpočítanie dane za prijatie
zdaniteľných obchodov v tuzemsku v sume 34 052,25 eur. Správca dane rozhodol dňa 26.11.2012
a tak správne aplikoval ustanovenia zákona č. 511/1992 Zb. S poukazom na § 165b ods. 1 zákona
č. 563/2009 Z. z. o správe daní sa žalovaný (nakoľko o odvolaní bolo rozhodnuté až dňa 16.05.2013)

vo výrokovej časti rozhodnutia odvolal na § 74 ods. 4 v nadväznosti na vyššie citovaný § 165b ods. 1
daňového poriadku. Novela zákona - daňového poriadku, totiž ustanovila, že daňové konania začaté
podľa zákona č. 511/1992 Zb. sa dokončia podľa daňového poriadku.

Zákon o správe daní zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada
zákonnosti. Pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach v súlade so všeobecnezáväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a dbá pritom na zachovávanie práv a
právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní.
Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý

je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom
ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním
rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj
odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové
orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne

povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti
daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov.

Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť
záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je
síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov

rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba
právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho
oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda
dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne ako aj procesné), ktoré sú podľa §
1 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov.

Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom
konaní vyšlo najavo.

Podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie
do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo

vybratie dane.

Podľa § 15 ods. 1 zákona o správe daní daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje alebo
preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej
povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola
sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo

osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo
kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona,
alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru
oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov.

Podľa § 15 ods. 5 zákona o správe daní daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola

(ďalej len "kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo: a) na
predloženie služobného preukazu zamestnancom správcu dane a písomného poverenia zamestnanca
správcu dane na výkon daňovej kontroly, b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami, c)
predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, najneskôr v lehote podľa
odseku 10 druhej vety, d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového

subjektu v súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu, e) klásť
svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní, f) vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej
kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim,
g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.

Podľa § 15 ods. 6 zákona o správe daní kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi

správcu dane tieto povinnosti: a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú
kontrolu, b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly, c) poskytovať
požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, d) predkladať účtovné a iné doklady, ktoré
preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady v písomnej forme alebo v technickej formevrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne
alebo písomné vysvetlenia, e) predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky
preukazujúce jeho tvrdenia najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety, f) umožňovať vstup do

sídla kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie
s jeho zamestnancom, g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla alebo prevádzkových priestorov
kontrolovaného daňového subjektu alebo poskytnúť výpisy, prípadne kópie (§ 14 ods. 3).

Podľa § 15 ods. 16 zákona o správe daní ustanovenia prvej časti a § 32, 34 a 41 sa primerane použijú
aj na daňovú kontrolu.

Z ustanovení § 29 ods. 1 a ods. 2 zákona o správe daní vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane,

ktorý vedie daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej
povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno
zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané
v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov

(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky,
verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné
záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa názoru súdu sa správne orgány vecou dôkladne zaoberali, pričom správca dane vykonal vo veci
rozsiahle dokazovanie, a nie je možné ani tvrdiť, že by vedenie daňového konania a spôsob vykonávania

dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. Správne rozhodnutia obsahujú dostatok
relevantných dôvodov a preto ich nemožno považovať za nepreskúmateľné. Postupom správnych
orgánov taktiež nebola odňatá žalobcovi ako účastníkovi daňového konania možnosť konať pred týmito
orgánmi, pričom správca dane hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Správca dane dôsledne postupoval podľa zákona o správe daní, ktorý je takou procesnou právnou
normou, prostredníctvom ktorej správca dane a daňové subjekty vykonávajú úkony na dosiahnutie
relatívne spoločného cieľa - správne určiť a vybrať daň v súlade s hmotnoprávnymi predpismi
(daňovými zákonmi), určuje pravidlá postupu správcu dane v daňovom konaní na jednej strane a na
strane druhej určuje povinnosti a priznáva práva daňovému subjektu. Je teda v tomto zmysle zárukou

zákonného postupu správcu dane a ochrany práv a právom chránených záujmov daňových subjektov.

Podľa § 49 ods. l v nadväznosti na § 19 ods. 1 zákona o DPH právo na odpočítanie dane z tovarov a
služby vzniká platiteľovi v deň, keď vznikla daňová povinnosť, pričom daňová povinnosť vzniká dňom
dodania. To znamená, že právo na odpočítanie dane si môže daňový subjekt uplatniť v tom prípade, ak
preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho

podnikania ako platiteľ.

V uvedených prípadoch správca dane správne vyhodnotil obchodné prípady v tom smere, že takýto
deň nenastal, pretože v rámci dokazovania sa nepreukázala skutočnosť, že dodávateľ aj fakturovaný
zdaniteľný obchod skutočne dodal žalobcovi a zároveň nebolo preukázané, že žalobca deklarovaný
zdaniteľný obchod reálne prijal a následne použil na účely svojej podnikateľskej činnosti. Súd sa stotožnil

s názorom správcu dane, že existencia tovarov je nepreukázaná, pričom ide o medzi sebou fiktívne
obchodujúce spoločnosti.

Zadministratívnehospisutiežvyplýva,žesprávcadanepreverovalpočasdaňovejkontrolynákuptovaru,
jeho nadobudnutie, skladovanie a tiež jeho predaj prostredníctvom dožiadaní na miestne príslušnom
daňovom úrade dodávateľa - spoločnosti PB - centrum s.r.o. a prostredníctvom medzinárodnej

výmeny informácií s českou finančnou správou ohľadne odberateľa žalobcu - spoločnosti GRANDE
MAGNITUDE s.r.o., Brno, ktorej mal žalobca v septembri 2010 tovar predať a zistil, že miestne príslušnísprávcovia dane dodávateľa ako aj odberateľa nemohli preveriť obstaranie a dodávku, resp. odber
fakturovaného tovaru a overiť pravdivosť vystavených faktúr a tvrdení žalobcu.

Nepostačuje predloženie formálnych dokladov, ktoré vyžaduje zákon k dodaniu tovaru, ale v daňovom

konaní bol žalobca povinný preukázať, že tovar skutočne fyzicky existoval, bol mu dodaný a pri ním
realizovanej dodávke do Českej republiky bol dodaný spoločnosti GRANDE MAGNITUDE s.r.o..

V kontexte zistených skutočností - pochybnosť o skutočnej dodávke tovaru, ktorú podporuje aj
vyhlásenieonepriznaníaneodvedenídanespoločnosťouPB-centrum,s.r.o.,nemožnosťčeskejdaňovej
správy preveriť deklarovaný nákup farebných kovov v dôsledku nekontaktnosti spoločnosti GRANDE
MAGNITUDE s.r.o., Brno a jej konateľa Ing. X., nebolo možné vyhodnotiť preverované dodávky tovaru

ako hodnoverné a potvrdiť nárok žalobcu na odpočítanie dane.

Žalobca bol oboznamovaný s výsledkami šetrenia a zisťovania, avšak nepredložil žiadne dôkazné
prostriedky preukazujúce skutočné naplnenie zákonných podmienok uvedených v § 49 zákona o
DPH. Správca dane umožnil žalobcovi, aby sa vyjadril k záverom uvedeným v protokole, mal možnosť
poukázať na nepresnosti a pochybnosti v písomnom vyjadrení k protokolu tak, ako mu to zákon

umožňuje v § 15 ods. 10 zákona o správe daní.

Dôležitou právnou otázkou bolo posúdenie miery zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom vyplývajúcim
z § 29 ods. 8 zákona o správe daní, keď z vykonaného dokazovania v rámci celého obchodného
reťazca spoločností vyplynul rad vážnych pochybností o reálnom priebehu obchodov, ktoré boli
deklarované za účelom získania nadmerných odpočtov DPH. Z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn.

4Sžf/32/2012 zo dňa 27.11.2012 vyplýva, že: „vzhľadom na skutočnosť spochybnenia existencie tovaru,
a teda reálnosti na všetkých stupňoch obchodného reťazca deklarovaných zdaniteľných plnení, sa javí
dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných formálne
vyhotovených daňových dokladov, ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal,
že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej

zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne
v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení zneužívajúcom právo poskytované zásadou neutrality DPH.
Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu, neobstojí žalobcovo jednoduché spoliehanie sa na zásadu
neutrality dane z pridanej hodnoty a tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych
povinností a zákonných postupov zo strany daňových subjektov zúčastnených v obchodnom reťazci

zdaniteľných plnení predchádzajúcich alebo nasledujúcich po kontrolovanom zdaniteľnom obchode“.

Podľa názoru súdu správca dane ako aj žalovaný vo veci postupovali v súlade so zákonom a pri skúmaní
podmienok pre žalobcom uplatnené odpočítanie DPH správne zistili skutkový stav veci a vec aj správne
právne posúdili, keď žalobcovi nepriznali odpočet DPH a určili vlastnú daňovú povinnosť za príslušné
zdaňovacie obdobie. Správne orgány pritom postupovali v súlade s § 29 ods. 1,2,4 a § 2 ods. 3,6 zákona

o správe daní.

Transakcie deklarované predloženými účtovnými dokladmi nenesú znaky základných obchodných
princípov, čo podporuje správnosť názoru správcu dane o fiktívnosti obchodov.

Správca dane viedol aj dokazovanie súvisiace so zisťovaním existencie pôvodu tovaru s použitím
systémuVIES.IdeomedzinárodnýsystémVIES,kdesúevidovaníplatcoviaDPHzcelejEurópskejúnie.

Daňové subjekty ho často využívajú na overenie svojich obchodných partnerov, hlavne zahraničných,
nakoľko si vedia z neho vytlačiť ich základné údaje. Systém VIES slúži ako kontrolný nástroj, má
významnú úlohu z hľadiska medzinárodnej spolupráce a rozširuje možnosti členských štátov vykonávať
účinnú kontrolnú činnosť. Každý členský štát EÚ má svoj vlastný systém VIES, pričom tieto systémy
pracujú na spoločnom princípe. Systém VIES zbiera informácie o hodnote intrakomunitárnych obchodov

medzičlenskýmištátmiEÚvstanovenýchtermínochtak,abyjednotlivéčlenskéštátymohliskontrolovať,
či nadobúdatelia tovarov deklarujú správnu výšku hodnoty tovarov a plnia si svoju daňovú povinnosť.
V zmysle nariadenia č. 1798/2003 každý členský štát určí jediný ústredný kontaktný úrad, ktorý nazáklade poverenia ponesie najvyššiu zodpovednosť za kontakty s ostatnými členskými štátmi EÚ v
oblasti administratívnej spolupráce. Takýmto ústredným kontaktným úradom na území SR je Finančné
riaditeľstvo SR, oddelenie medzinárodnej administratívnej spolupráce (CLO). Systém VIES vznikol na

základe požiadavky boja proti daňovým únikom v oblasti DPH medzi správnymi orgánmi jednotlivých
členských štátov EÚ.

Informácie zo systému VIES nepotvrdili ani nákup tovarov dodávateľom žalobcu od spoločnosti COMET
PRO AG zo Švajčiarska.

Správca dane teda vykonal nielen formálnu kontrolu dokladov, ale správne skúmal aj reálnosť
zdaniteľných obchodov, pričom vykonanou kontrolu nebol preukázaný pôvod a existencia dotknutých

tovarov.

Dokazovanie spoľahlivo spochybnilo, že sa s deklarovaným tovarom obchodovalo. Vystavením faktúr
nevzniká automaticky daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH. Len s dodaním tovaru je
spojený vznik daňovej povinnosti, ktorú zákon o DPH upravuje v ustanovení § 19 ods. 1, keď daňová
povinnosťvznikádňomdodaniatovaruatýmkupujúcinadobudneprávonakladaťstovaromakovlastník.

Vzniku daňovej povinnosti teda predchádza dodanie tovaru, čo v danom prípade nebolo vierohodným a
preukazným spôsobom potvrdené. Nakoľko nedošlo k dodaniu tovaru a služieb, nemohlo dôjsť k vzniku
daňovej povinnosti. Zákon o DPH však rieši aj prípady, kedy faktúra vystavená je, ale k samotnému
dodaniu tovaru a služieb vôbec nepríde. V takom prípade, ak platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o
predaji uvedie vyššiu sumu dane ako je povinný platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu

sume dane ( § 71 ods. 6 zákona o DPH). Keďže nebola preukázaná reálna existencia a dodanie tovaru
všetkými zúčastnenými spoločnosťami v reťazci, žalobcovi nevznikla povinnosť platiť daň v zmysle §
19 ods. 1 a 2 zákona o DPH, ale v zmysle § 71 ods. 6 zákona o DPH, t.j. uvedením na faktúre. A to z
dôvodu, že faktúra je doklad, ktorým si platiteľ uplatňuje právo na odpočítanie dane vo väzbe na splnenie
ďalších zákonom stanovených podmienok - § 51 v nadväznosti na § 49 zákona o DPH. Z dôvodu, že

u priameho dodávateľa žalobcu sa nepotvrdilo reálne dodanie tovaru, správca dane s poukazom na §
29 ods. 2, 4 zákona o správe daní bol povinný šetriť celý obchodný reťazec. Kontrolu dane v uvedenom
rozsahu vykonal aj preto, lebo základné pravidlá DPH musia byť dodržané v celom obchodnom reťazci.

Predloženie dokladov je len jednou z hmotnoprávnych podmienok na uznanie nároku na odpočítanie
dane, i keď majú doklady všetky náležitosti faktúry a sú riadne zaúčtované. V procese daňovej kontroly

je potrebné zistiť pôvod tovarov, obchodníkov a konečných spotrebiteľov tovarov.

Aby mohol byť uplatnený nárok na odpočítanie dane, musia mať nadobudnuté tovary a služby priame a
bezprostrednéspojeniesvýstupnýmiplneniami,ktorésúdôvodompreuplatnenienárokunaodpočítanie
dane. Je preto nevyhnutné, aby zámer platiteľa, ako použije prijaté plnenia, bol zrejmý v čase vzniku
práva na odpočítanie dane, aby bolo jednoznačné, že prijaté tovary alebo služby sa viažu k uskutočneniu

plnení, s ktorými je spojený nárok na odpočet dane. Spoločný systém dane z pridanej hodnoty preto
zaručuje plnú neutralitu, čo sa týka daňového zaťaženia všetkých ekonomických činností bez ohľadu na
ich účel a výsledok, pokiaľ tieto činnosti ako také podliehajú dani z pridanej hodnoty. Podľa ustálenej
judikatúry je právo na odpočítanie dane neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu dane z pridanej hodnoty
a v zásade ho nemožno obmedziť. Aby bolo možné odpočítať DPH, musia plnenia uskutočnené na

vstupe priamo a bezprostredne súvisieť s plneniami na výstupe, pri ktorých je daň z pridanej hodnoty
odpočítateľná. Z rozsudkov Súdneho dvora (napr. rozsudok SD C-37/95, C-268/83, C-98/98, C-169/04,
C-16/00) vyplýva, že daň z pridanej hodnoty môže byť odpočítaná iba v prípade, že prijaté zdaniteľné
plnenia priamo a bezprostredne súvisia s uskutočňovanými plneniami, s ktorými je spojený nárok na
odpočet

dane. Nárok na odpočet dane na vstupe u prijatého tovaru alebo prijatých službách vzniká iba v situácii,
ak sú tieto prijaté plnenia súčasťou nákladov na uskutočnené plnenia, s ktorými je spojený nárok na
odpočet dane na vstupe.Existencia faktúry a ďalších dokladov ešte neznamená, že došlo k dodaniu tovarov a služieb podľa
nich, preukázanie dodania nevychádza len z účtovania, ale musí byť preukázané i z reálneho plnenia,
ktoré musí preukázať platiteľ. Žalobca si nesplnil dôkaznú povinnosť, pretože ďalšie dôkazy nepredložil

ani neoznačil, hoci bol na to správcom dane vyzvaný, a ani správcovi dane nepreukázal konkrétne
vedomosti o obsahu týchto obchodov. Znakom jednej zo zásad obchodného práva, t. j. poctivého
obchodného styku, je predpoklad riadneho fungovania obchodnej spoločnosti. Z toho plynie očakávanie,
že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má presnú vedomosť o obsahu a rozsahu činností, ktorými
spoločnosť napĺňa definíciu pojmu podnikania. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu

chýbajú, pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných platiteľom sú v zmysle zásady
obsiahnutej v § 2 ods. 6 zákona o správe daní oprávnené. Ani realizácia úhrady nie je dostatočným
dôkazom o uskutočnení zdaniteľného obchodu.

DPH je všeobecnou nepriamou daňou spotrebného charakteru, do štátneho rozpočtu sa odvádza
postupne v pravidelných termínoch za zdaňovacie obdobie osobami, ktoré sú zaregistrované ako
platitelia tejto dane. Daň sa vyberá postupne a po častiach len z tej hodnoty, ktorá bola v príslušnej fáze

pridaná (t. j. pridaná hodnota) k cene nakúpeného tovaru a služby. To, čo bolo v príslušnej fáze pridané
a má byť zdanené, sa určí na základe mechanizmu dane. Ten pracuje so vstupmi (nákupmi) a výstupmi
(predajmi) a s daňou na vstupe a daňou na výstupe. Tento mechanizmus zabezpečuje správne vybratie
dane len za predpokladu, že daňový subjekt nespraví chybu, resp. neporuší zákon. Akákoľvek chyba
spôsobená nedodržaním zákona o DPH, prípadne iných zákonov platiteľom, môže mať za následok

narušenie mechanizmu dane tým spôsobom, že platiteľ bude daňou zaťažený dvakrát.

Vovšeobecnostisamotnéfaktúry,kúpne zmluvy,CMR,evidencieDPHainédoklady eštenepreukazujú,
ževznikloprávonaodpočítaniedane,pričomsprávcadanevdanomprípadenevychádzallenzdokladov
predložených daňovým subjektom, ale vykonal dokazovanie v zmysle zákona o správe daní formou
dožiadaní smerujúcich k prevereniu a získaniu dôkazov o fakturovanom zdaniteľnom obchode, pretože

iba samotná existencia faktúry vyhotovenej platiteľom dane, na ktorej je uvedená DPH, ešte nezakladá
právo na odpočítanie dane. Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie
bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne poskytnuté bolo. Splnenie formálnej stránky je jednou z
podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane, ale tieto doklady musia byť
odrazom reálneho plnenia. Hodnotenie dôkazov však neznamená mechanické preberanie informácií,

či bezvýhradné akceptovanie dokladov, resp. údajov v nich uvedených, ako faktov.

Správca dane dostatočne vyčerpal svoje dôkazné bremeno, keď preveril všetky možné skutočnosti
týkajúce sa predmetných faktúr. Pri dôkaznej povinnosti platiteľa to znamená, že ak správca dane na
základe určitých informácií nadobudol závažné pochybnosti o pravdivosti, hodnovernosti predložených
dokladov, či vyjadrení daňového subjektu, nemohol ich uznať ako relevantné, ak kontrolovaný daňový

subjekt ich hodnovernosť nepreukázal, resp. pochybnosti zistené správcom dane neodstránil.

Podľa zákona v daňovom konaní určuje procesný postup daňový orgán, ktorý je povinný vykonať z
vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému objasneniu veci, a to aj bez
návrhu účastníkov konania. Je oprávnený rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná a ktoré
skutočnosti stačí osvedčiť inými podkladmi. Hodnotenie vykonaných dôkazov je vecou správnej úvahy

správcu dane, ktorý posudzuje, či sa určitá skutočnosť má považovať za dokázanú, či vykonané dôkazy
postačujú alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. Aj keď dokazovanie v daňovom
konaní vedie správca dane, dôkazné bremeno spočíva na daňovom subjekte. V rámci dokazovania
posudzuje správca dane závažnosť jednotlivých dôkazných prostriedkov a je tiež v jeho právomoci
posúdiť vierohodnosť jednotlivých dôkazných prostriedkov a rozhodnúť o ich preukaznosti.

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na
správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na
ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť,
správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona o správe daní v spojení s § 49 ods. 2,
§ 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu,
ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok

na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si
aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za
zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu
skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné
bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty

uznaný (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím
Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011).

To znamená, že právo na odpočítanie dane si môže daňový subjekt uplatniť v tom prípade, ak preukáže,
že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania
ako platiteľ. Preukázanie tejto skutočnosti je v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe daní povinnosťou
daňového subjektu a jej splnenie podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov potom hodnotí daňový

orgán.

Existuje tu rozpor medzi deklarovaným a reálnym skutkovým stavom - nepreukázanie samotnej
materiálnej existencie obchodov, ktorý mal za následok vznik legitímnych a logických pochybností zo
strany správcu dane k deklarovaným obchodným transakciám. Správca dane vykonal dostatok úkonov
za účelom správneho posúdenia veci a preukázal porušenie zákona o DPH. Pri výkone kontroly

postupoval objektívne, bral do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu (zásada ekonomického
dosahu právneho úkonu na daň), aby nedošlo k zastretým právnym úkonom, pri ktorých je síce úkon
právne perfektný, ale nevyjadruje skutočný ekonomický obsah. Pre spoľahlivé zistenie skutkového stavu
bralnazreteľsvojupovinnosťobstaraťsipotrebnédokladyadôkazy.Nazákladetejtopovinnosti vykonal
množstvo úkonov uvedených v protokole z kontroly, ktoré sú obsiahnuté aj v dodatočnom platobnom

výmere, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane boli zistené čo najúplnejšie.

Správca dane kládol dôraz na zisťovanie jednotlivých dôkazov, ich hodnotenie a následné
zdokumentovanie v protokole z dôvodu dodržania základných zásad daňového konania a pri výkone
daňovej kontroly postupoval podľa zákona o správe daní, pričom využil všetky zákonné možnosti pre
splnenie účelu daňovej kontroly a eliminovania daňového úniku v kontrolovanom reťazci. Správca dane

umožnil žalobcovi vyjadriť sa ku skutočnostiam týkajúcich sa daňovej kontroly, ako aj o problémoch
v rámci dokazovania pravdivosti údajov a zároveň predložiť doklady preukazujúce jeho tvrdenia. Ak
mal žalobca pochybnosti o činnosti správcu dane v priebehu výkonu daňovej kontroly, mal právo a
mohol namietať voči postupu zamestnancov správcu dane zákonným spôsobom. Zákon o správe daní
neukladá správcovi dane získavať dôkazy preukazujúce tvrdenia daňového subjektu, ale daňovému

subjektu poskytuje právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.
Správca dane neuprel daňovému subjektu žiadne právo vyplývajúce z § 15 ods. 5 zákona o správe daní.

Pretože žalobca nepreukázal prijatie zdaniteľných obchodov, správca dane postupoval v súlade s § 29
ods. 4 zákona o správe daní. Správca dane v priebehu výkonu daňovej kontroly postupoval aj v súlade
s § 2, § 15, § 16 zákona o správe daní a prijal záver, s ktorým sa súd stotožňuje.

Aplikácia právnych predpisov Slovenskej republiky musí brať na zreteľ členstvo SR v Európskej únii.

Články 167, 168 písm. a), 178 písm. a), 220 ods. l, 226 a 273 smernice Rady 2006/112 vykladajú o
službách, ktoré boli poskytnuté a o tovare, ktorý bol dodaný, ale v danej obchodnej transakcii toto nebolo
preukázané. Všetko nasvedčuje tomu, že skutočným účelom v tomto prípade bolo iba profitovať na
odpočítaní DPH.

Vo svetle judikatúry Súdneho dvora treba každý jeden prípad posudzovať individuálne s prihliadnutím na
všetky jeho okolnosti, čo správne orgány aj urobili a dospeli k záveru, že žalobca skutočne nepreukázal
samotnú existenciu a dodanie tovaru a súd sa s týmto názorom stotožnil.Aj v rozsudku Súdneho dvora z 21.06.2012 v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 Súdny dvor uviedol,
že je potrebné pripomenúť, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ
uznaný a podporovaný smernicou 2006/112 (pozri najmä rozsudky Halifax zo 7. decembra 2010, R,

C-285/09, bod 36, ako aj z 27. októbra 2011 Tanoarch, C-504/10, bod 50). V tejto súvislosti Súdny
dvor už rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim
spôsobom dovolávať noriem práva Únie (pozri najmä rozsudok z 3. marca 2005, Fini H, C-32/03, Zb.
s. I-1599, bod 32; Halifax a i., ako aj Kittel a Recolta Recycling, bod 54). Z tohto dôvodu prináleží
vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne

skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne (pozri v tomto zmysle rozsudky Fini H, body
33 a 34; Kittel a Recolta Recycling, ako aj z 29. marca 2012, Véleclair, C-414/10, bod 32).

Podľa judikatúry Súdneho dvora subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od
nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či
ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť
týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe (pozri

rozsudok Kittel a Recolta Recycling, už citovaný, bod 51).

Naopak, nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho
možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na
daňovom podvode (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. septembra 2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s.
I-7797,body65a68;NettoSupermarkt,bod24,akoajz21.decembra2011,VlaamseOliemaatschappij,

C-499/10, bod 25).

V zmysle uvedeného je tak potrebné postupovať i pri výklade procesných noriem slúžiacich na
zabezpečenie kontroly a správy nepriamych daní, ako i pri aplikácii inštitútov nimi upravených,
dodržiavanie podmienok dokazovania nevynímajúc a to za súčasného akceptovania a udržania
neutrality DPH. Z ustálenej judikatúry SD EÚ vyplýva právo členských štátov vnútroštátnym právom

zabezpečiť v záujme ochrany oprávnených nárokov štátov na inkaso DPH podmienky na zamedzenie
zneužívania jednotného systému DPH, avšak s prihliadnutím na zásadu proporcionality so zamedzením
neprimeraného zásahu do práv platiteľov DPH na vrátenie DPH nimi zaplatenej v súvislosti so
zabezpečovaním ich zdaniteľných plnení na vstupe. V tomto ohľade je úprava DPH vnímaná ako právo
každého platcu DPH na odpočet DPH zaplatenej ním na vstupe vzťahujúce sa na všetky operácie výroby

a distribúcie po odpočítaní dane, ktorou boli priamo zaťažené jednotlivé nákladové prvky tvoriace cenu,
pričom otázka, či DPH splatná vo vzťahu k predchádzajúcim alebo nasledujúcim predajom dotknutého
tovarubolaalebonebolazaplatenádoštátnejpokladnice,nemávplyvnaprávoplatiteľadanenaodpočet
DPH zaplatenej na vstupe.

Súdny dvor konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa

vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení,
ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá,
na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť.

Taktiež Súdny dvor pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky
opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré

uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode.

Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej
si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany
predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej
(rozsudok SD EÚ v spojených veciach Mahagében kft a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11).

Šiesta smernica bráni právu platiteľa dane na odpočet dane zaplatenej na vstupe, keď plnenia
predstavujúce základ tohto práva predstavujú zneužitie.Žalobca namietal nesprávnosť vyhodnotenia výsledkov dokazovania, pričom mal za to, že správca dane
nad rámec zákona prenášal na žalobcu neprimerané dôkazné bremeno, keď od neho požadoval dôkazy
týkajúce sa iných subjektov, ktoré žalobca nemohol zabezpečiť. Žalobca má za to, že vyčerpal svoje

dôkazné bremeno tým, že predložil zákonom požadované daňové doklady.

Z obsahu rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf 1/2010 z 19. augusta 2010 napríklad vyplýva,
že v konaní bolo zásadnou právnou otázkou posúdenie rozloženia dôkazného bremena medzi daňový
subjekt ako platiteľa DPH a správcu dane, ak prijaté zdaniteľné plnenie materiálne existuje, ale sú
pochybnosti o osobe dodávateľa (taktiež platiteľa), keď práve dodávateľ v rámci miestneho zisťovania

nevie preukázať, že dodaný tovar vyrobil, respektíve ako ho obstaral a následne reálne dodal platiteľovi.
Z rozsudkov SD EÚ vyplýva, že dotknuté plnenia boli súčasťou dodávateľských reťazcov, do ktorých
patril bez vedomia žalujúcich obchodných spoločností vo veciach samých subjekt, ktorý si neplnil
záväzky, teda subjekt povinný platiť DPH, ale zmizol bez toho, aby túto daň príslušným orgánom
uhradil, alebo subjekt, ktorý neoprávnene používal identifikačné číslo platiteľa DPH, teda číslo, ktoré mu
nepatrilo, pričom tieto praktiky sú podľa Commissioners (kontrolné daňové orgány na úseku spotrebných

danívSpojenomkráľovstve)podvodmitypu„kolotoč“.Súdnydvorvychádzalzpredpokladu,žepríslušné
daňové orgány a ani vnútroštátne súdy nespochybňovali reálny základ kontrolovaných zdaniteľných
plnení, ale vychádzali z predpokladu, že zdaniteľné plnenie sa uskutočnilo tak, ako to vyplývalo z
predmetných faktúr, a že faktúry obsahovali všetky zákonom požadované údaje a teda boli splnené
vecné a formálne podmienky práva na odpočet dane. To znamená, že sporné daňové kontroly sa týkali

reálnych zdaniteľných obchodov.

Obchod, o ktorom svedčí len existencia formálnych dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický
účel podnikania. V takom prípade by sa dalo hovoriť o podieľaní sa na zneužití práva vyplývajúceho
zo zásady neutrality dane z pridanej hodnoty všetkými vyššie uvádzanými zúčastnenými článkami
obchodného reťazca. Z obsahu napádaných rozhodnutí nevyplýva, že by orgány daňovej správy

od žalobcu požadovali doklady, ktoré by mal on zabezpečiť od ktoréhokoľvek daňového subjektu
v kontrolovanom obchodnom reťazci. Samotná skutočnosť, že tieto doklady boli v rámci dožiadaní
preverované ako i iné súvisiace daňové doklady preukazujúce realizáciu zdaniteľných plnení medzi
jednotlivýmičlánkamiobchodnéhoreťazca,neznamená,žebolopovinnosťoužalobcuvdaňovomkonaní
vo veci preverenia jeho nároku na nadmerný odpočet takéto daňové doklady týkajúce sa iných subjektov

predkladať. Správca dane mal právo preveriť existenciu obchodov ako aj doplneným dokazovaním
odstrániť vzniknuté pochybnosti, avšak nemal povinnosť žalobcovi napovedať, akým spôsobom má
okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov
rozsiahleho dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení, že skutočne obchodoval.
Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy potvrdzujúce, že obchod skutočne existoval.

Vo svetle výsledkov vykonaného dokazovania, kedy správca dane aplikoval zásadu voľného hodnotenia
dôkazov podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, možno
konštatovať, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil,
zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi

ustanoveniami zákona o DPH. Vzhľadom na skutočnosť spochybnenia existencie obchodov, a
teda reálnosti deklarovaných zdaniteľných plnení, sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu,
spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov,
ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné
opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu

jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení
zneužívajúcom právo poskytované zásadou neutrality DPH. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu
neobstojí žalobcovo jednoduché spoliehanie sa na zásadu neutrality dane z pridanej hodnoty a tvrdenie
o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych povinností a zákonných postupov zo strany
daňových subjektov zúčastnených v obchodnom reťazci zdaniteľných plnení predchádzajúcich alebo

nasledujúcich po kontrolovanom zdaniteľnom obchode.Pri rozhodovaní je potrebné vykladať relevantné právne normy eurokonformným spôsobom s
prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora prípadne Európskeho súdu pre ľudské práva, ak je to v tom
ktorom prípade potrebné, avšak nemožno opomínať povinnosť prihliadať na osobitné okolnosti každého

prípadu a účel relevantného zákona, ktoré vo veľkej miere ovplyvňujú konečné rozhodnutie v tej ktorej
veci.

Po preskúmaní veci súd konštatoval, že neboli zistené žiadne porušenia zásad daňového konania,
pričom daňové orgány vykonali riadne dokazovanie a žalovaný prihliadol na všetko, čo vyšlo v daňovom
konaní najavo. Z uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že námietky uvedené

v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia. Postup žalovaného ako aj preskúmavané
rozhodnutie boli v súlade so zákonom a preto súd žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a v konaní neúspešnému žalobcovi
právo na ich náhradu nepriznal, rovnako ani žalovanému, ktorý podľa ustálenej judikatúry nemá v
takomto prípade právo na náhradu trov konania.

Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.

757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).

Súčasne predseda senátu v súlade s ustanovením § 250c veta tretia O.s.p. upovedomuje účastníkov o
tom, že žiadosti žalobcu o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia nebolo vyhovené.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho

doručenia, písomne, dvojmo na Krajský súd v Bratislave.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p. )

uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda,

v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho

sa odvolateľ domáha.