Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. marec 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/714/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212219826
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Gálisová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212219826.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a sudkýň JUDr.

Marty Polyákovej a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v právnej veci navrhovateľky: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421,za ktorú koná doc. JUDr. Branislav Fridrich PhD. ako
advokát a konateľ, , proti odporkyni: Slovenská republika za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, Bratislava, Župné Námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 10. septembra 2014 pod č. k.
13C/510/2012-37 a uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 6. novembra 2014 pod č. k.

13C/510/2012-52 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa od odporkyne
domáhala zaplatenia sumy 175 eur ako majetkovej škody a 885,12 eura ako nemajetkovej ujmy, ktorá
škoda jej mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Komárno pod sp.
zn.9Er/299/2003tým,žesúdožiadostioprávnenejnazmenusúdnehoexekútoranerozhodolvzákonnej
lehote. Odporkyni náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie založil na ust. § 3, § 9, § 15, § 17,

§ 19 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci ako a ust.
§ 44 ods. 8, 9 EP. Z hľadiska skutkového stavu mal za preukázané, že v exekučnom konaní vedenom
na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 9Er/299/2003 bola doručená žiadosť oprávnenej na zmenu
súdnehoexekútoradňa22.11.2010aexekučnýsúdonejrozhodoluznesenímdňa03.04.2012azároveň
vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Exekučný súd rozhodol o návrhu na zmenu exekútora
po uplynutí lehoty stanovenej v § 44 ods. 8 EP. Navrhovateľka žiadnym spôsobom nepreukázala
vznik hotových výdavkov, ktoré jej mali v súvislosti s uvedenou exekučnou vecou vzniknúť. Náklady

si uplatňovala paušálne bez ich bližšieho preukázania a zdôvodnenia, bez preukázania, že jej takéto
náklady vôbec vznikli. Ďalej uviedol, že rozhodnutie o náhrade škody je závislé od posúdenia príčinnej
súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Nesprávny úradný postup musí
byť vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku. Do doby, kým exekučný súd nerozhodne o
zmene exekútora, koná v exekúcii stále exekútor pôvodný a táto okolnosť vylučuje, aby mohlo dôjsť
ku škodám na strane navrhovateľky. Preto prípadným oneskoreným rozhodnutím o zmene exekútora
nemohlo dôjsť ku žiadnej škode majetkovej ani nemajetkovej. V časti namietaných prieťahov v konaníuviedol, že neboli preukázané. Poukázal na ustálenú rozhodovaciu činnosť ústavného súdu SR, podľa
ktorej sa pri prieťahoch v konaní zohľadňujú tri kritéria: právna a faktická zložitosť veci, správanie sa
účastníka a spôsob, ktorým súd postupoval. Navrhovateľka podala návrh na vykonanie exekúcie na

základe exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok, preto ho súd musel skúmať a podala
tisíce návrhov, čo značne ovplyvnilo dĺžku exekučného konania. Preto nezistil prieťahy v konaní. V časti
uplatnenej nemajetkovej ujmy uviedol, že na daný nárok platia jeho závery týkajúce sa uplatnenia
náhrady škody. O trovách konania rozhodol podľa § 150 OSP a odporkyni v konaní plne úspešnej
náhradu trov konania nepriznal, pretože si ich neuplatnila a ani jej žiadne trovy nevznikli.

Rozsudok súdu prvého stupňa napadla v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľka domáhajúc sa jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vo svojom odvolaní uviedla, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ OSP, rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm.

h/ OSP) a neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ OSP). V prvom bode svoje odvolanie navrhovateľka
zdôvodnila ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. a uviedla, že zásadne namieta skutočnosť, keď súd
rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou, obsiahnutou v ust. § 9
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.. Podľa jej názoru, súd bol jednoznačne pri svojom rozhodnutí viazaný ust. §

9 ods. 1 citovaného zákona v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom zák. č. 412/2012 Z.
z. Svojim rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Ďalej
uviedla, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej jej nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy je anulovaný značnou nedôveryhodnosťou. Uviedla, že súd nemôže založiť odôvodnenie o zániku

nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov.
Nemala k dispozícii exekučný spis a tak mohla niektoré skutočnosti len usudzovať. Preto označila
ako dôkaz exekučný spis. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič zmeniť na fakte, že zo strany
štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v
zákonom ustanovenej lehote. K otázke trvania stavu právnej neistoty uviedla, že súd vôbec nevysvetlil,

prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy
do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu
sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Právna istota ohľadne riadneho
výkonuexekúcienemohlabyťodstránenározhodnutímrozhodcovskéhosúdu,alelensúduexekučného.
V závere uviedla, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými

lehotami. Má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym
aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Poukázala na stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, z ktorej vyplýva, že zodpovednosť štátu za prieťahy
v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory,
napr. nárast ekonomickej trestnej činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy a pod. Ďalej uviedla,

že štrasburský súd uviedol, že Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok
takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote. Súd, ale ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej
kritickej situácie. Nedostatok takýchto opatrení nemôže byť dávaný za vinu jej a to vo forme tej, že
nepresadzovala vydanie poverenia zákonnými možnosťami. Je to predovšetkým štát, ktorý musí plniť

svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k prerokovaniu veci v primeranej lehote. Ona takýto záväzok nemá.
V závere namietala, že súd vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom konania vôbec nesúviseli,
rozpor exekučného titulu so zákonom. Namietala procesný postup súdu v nevykonaní dostatočného
dokazovania oboznámením znaleckých posudkov na rozsah škody a nemajetkovej a nerozhodnutí o
prerušení konania pred rozhodnutím vo veci samej. Z uvedených dôvodov a vzhľadom na vytknuté

procesné chyby žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na
opätovné prejednanie.

Odporkyňa sa k podanému odvolaniu navrhovateľky nevyjadrila.Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 06. 11.2014 pod č. k. 13C/510/2012-52 zaviazal navrhovateľku
na zaplatenie súdneho poplatku v sume 20 eur za odvolanie s poukazom na položku 7a sadzobníka
súdnych poplatkov.

Uznesenie súdu prvého stupňa napadla v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľka. Namietala
nedostatočnézdôvodnenierozhodnutiaaaplikáciupoložky7azákonaosúdnychpoplatkoch.Uviedla,že
z uvedenej položky vyplýva, že súdny poplatok sa vyrubuje za žalobu na náhradu škody alebo nesprávny
úradný postup. Spoplatneniu podlieha iba žaloba a nie ďalšie úkony vo veci samej. Ďalej poukázala na
ust. § 18ca zákona o súdnych poplatkoch, z ktorého vyplýva, že z úkonov navrhnutých alebo za konania

začaté do 30.09.2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012 i keď sa stanú
splatnými po 30.09.2012. Návrh bol podaný pred 01.10.2012, preto je potrebné aplikovať stav platný
k 30.09.2012.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom
konania, vzákonomstanovenejlehote(§201,§ 204ods.1OSP)azistení,žeodvolaniespĺňanáležitosti
§ 205 a nasl. OSP preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa byť viazaný rozsahom a dôvodmi

odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa, pretože odvolací
súd nezistil výnimky v ust. § 213 ods. 2 - 7 (§ 213 ods. 1 OSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania
s verejným vyhlásením rozsudku (§ 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 OSP) a dospel k záveru, že
odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné. Prvostupňový súd správne zistil skutkový stav a vec správne
posúdil po právnej stránke, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne

správny podľa § 219 OSP potvrdil. Ako vecne správne potvrdil aj uznesenie súdu prvého stupňa.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody. Ustanovenie § 219 ods. 2 OSP dáva možnosť odvolaciemu súdu vypracovanie tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací
súd sa v celom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa a to po skutkovej ako aj
právnej stránke; ak sa odvolací súd, čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu

prvého stupňa, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého
stupňa. Odvolací súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania
a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, príp. na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplní ďalšie dôvody.

Predtým ako odvolací súd preskúmal rozhodnutie súdu prvého stupňa skúmal, či je konanie postihnuté
vadou konania namietanou odporkyňou v odvolaní majúcou za následok zrušenie rozsudku.

Navrhovateľka zdôvodnila svoje odvolanie ust. § 205 ods. 2 písm. a/ OSP tým, že mala za to, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP a to k vade konania, spočívajúcej v odňatí možnosti
účastníkovikonaťpredsúdom (§221ods.1písm.f/OSP).Odňatímmožnostikonaťvzmysleuvedeného

ustanovenia sa rozumie taký procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho
procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov. Predmetom dôvodu odvolania sú tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať
pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť
konaťpredsúdomsaodňalaúčastníkovikonania.Vzhľadomktejskutočnosti,žezákonbližšievžiadnom

zo svojich ustanovení pojem odňatia možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti
konaťpredsúdomjepotrebnévovšeobecnostirozumieťtakýpostupsúdu,ktorýznemožňujeúčastníkovi
konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Navrhovateľka v dôvodoch svojhoodvolania namietala nevykonanie dokazovania znaleckými posudkami. Odvolací súd preto podrobil
preskúmaniu odvolací dôvod navrhovateľky a dospel k záveru, že prvostupňový súd sa v priebehu
konanianedopustilžiadnejvadynamietanejnavrhovateľkouvdôvodochsvojhoodvolania.Prvostupňový

súd svoje rozhodnutie založil na tom, že navrhovateľka nepreukázala základné podmienky pre priznania
nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Z toho dôvodu dokazovanie smerujúce k výške škody a
nemajetkovej ujmy bolo nadbytočné a o tom, ktorý z navrhovaných dôkazov bude vykonaný, rozhoduje
súd (§ 120 ods. 1 veta prvá OSP). Vzhľadom k tomu, že odvolací súd nezistil vady konania, pre
ktoré by musel zrušiť rozhodnutie prvostupňového súdu, podrobil rozhodnutie súdu prvého stupňa

meritórnemu preskúmaniu a zaoberal sa ďalšími dôvodmi odvolania navrhovateľky, spočívajúcimi v tom,
že prvostupňový súd nesprávne zistil skutkový stav a následne vec nesprávne právne posúdil.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľky, ktorým sa voči odporkyni domáhala náhrady škody v
sume 175 eur a 885,12 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých jej v dôsledku nesprávneho úradného postupu
Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní vedenom na označenom súde pod sp. zn. 9Er/299/2004

spočívajúci v nevydaní rozhodnutia o žiadosti oprávnenej na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenej 30-dňovej lehote. Exekučné konanie sa začalo podaním návrhu na vykonanie exekúcie dňa
22.07.2003.

Podľa § 44 ods. 6 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom
do 31.08.2005, ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti

oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený a vec mu
písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované.
Odmena pôvodného exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté pred 01.09.2005 sa dokončia podľa práva
platného do 31.08.2005, ak ods. 2 neustanovuje inak.

Podľa § 238 ods. 2 Exekučného poriadku, ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4, 5, § 46 ods. 3,
§ 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3, 4, § 145 ods. 1 sa použijú aj na konania začaté
pred 01.09.2005.

Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vo výroku
vecne správne. Prvostupňový súd ale vôbec neprihliadol na začatie exekučného konania , citoval §§ 44

ods.8,9 EP súčasného znenia , preto jeho záver a posudzovanie príčin nedodržania zákonnej lehoty na
zmenu exekútora boli nadbytočné. Pokaľ by venoval pozornosť začatiu exekučného konania a právnej
úprave platnej do 31.08.2005, nezaoberal by sa danými náležitosťami nároku na náhrady škody a
nemajetkovej ujmy. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa konštatuje, že exekučné konanie
bolo začaté doručením návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi dňa 22.07.2003, a preto

v zmysle ustanovení Exekučného poriadku je potrebné na daný vzťah aplikovať ust. § 44 EP v znení
účinnom do 31.08.2005, ktorý žiadnu lehotu na rozhodnutie o zmene exekútora neupravoval. Pretože
nebola stanovená lehota na rozhodnutie, nemohlo dôjsť ani k nesprávnemu úradnému postupu. Preto
nebolo potrebné následne sa zaoberať vznikom škody a príčinnou súvislosťou medzi vznikom škody a
nesprávnym úradným postupom. Naviac, súd prvého stupňa správne konštatoval, že pôvodný poverený

súdnyexekútormalprávoajpovinnosťvykonávaťúkonysmerujúcekvymoženiupohľadávkyoprávnenej
a preto i z týchto dôvodov nemohla navrhovateľke vzniknúť tvrdená škoda. Okrem toho súd prvého
stupňa od doručenia návrhu na zmenu exekútora vykonával vo veci úkony potrebné pre rozhodnutie o
zmene exekútora a v tejto súvislosti mu nemožno vytknúť nečinnosť.

Odvolací súd sa nestotožnil s názorom súdu prvého stupňa ani v časti jeho prijatého názoru o prieťahoch

v konaní. Prvostupňový súd síce citoval v rozhodnutí ustanovenie § 9 ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z. do
novely prijatej zákonom č. 412/2012 Z.z., ale toto ustanovenie nesprávne aplikoval. Odvolací súd v tejtočasti poukazuje na dôvodnú správu k § 9 ods. 2 zák. č. 412/2012 Z. z., z ktorej vyplýva, že súdne konanie
nie je kompetentný preskúmať súd v konaní o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z., ale len
Ústavný súd, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Pokiaľ by konajúci súd o náhradu

škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to
absurdný záver, že všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom by to
mohlo smerovať k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Konštatovať prieťahy v súdnom konaní
je oprávnený len Ústavný súd SR. Aj keď novela v § 9 ods. 2, 3 presne upravila prieťahy v konaní, v
podstate reagovala a zosúladila dovtedajšiu súdnu prax.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( 212 ods.1 OSP) k jednotlivým odvolacím
dôvodom navrhovateľky udáva:

Odvolací súd sa nestotožnil s dôvodmi odvolania navrhovateľky v časti týkajúcej sa aplikácie novej
právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., prvostupňový súd na danú vec aplikoval ustanovenie
zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 01.01.2013. Preto odvolací dôvod tvrdený navrhovateľkou
nie je daný.

Čo sa týka ďalších odvolacích dôvodov navrhovateľky, týkajúcich sa otázky trvania stavu právnej
neistoty, k úvahám o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou, odvolací súd uvádza, že súd prvého
stupňa svoje rozhodnutie na takýchto dôvodoch nezaložil, preto takéto odvolacie dôvody sú z pohľadu
odvolacieho súdu irelevantné. Zrejme ide len o nesústredenú činnosť navrhovateľky, keď podáva
paušálne odvolania v radovo tisícoch obdobných vecí bez konkrétnej znalosti každého jednotlivého

prípadu. Nasvedčuje tomu posledný odvolací dôvod na prerušenie konania na návrh navrhovateľky. Je
zrejmé, že samotná navrhovateľka pri uvádzaní tohto dôvodu nemala vedomosť, či podala návrh na
prerušenie konania, čo vyplýva z jej prvej vety „ak bol súdu doručený....“. Žiadny návrh na prerušenie
konania v priebehu konania nepodala.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa

§ 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Navrhovateľka v dôvodoch svojho odvolania proti uzneseniu, ktorým jej bola uložená povinnosť zaplatiť
súdny poplatok podľa položky 7a sadzobníka o súdnych poplatkov za podané odvolanie v sume 20
eur uviedla, že nie je riadne odôvodnené. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že súčasťou
základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na

spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd je nielen garancia a poskytnutia ochrany ohrozených alebo porušených práv
zo strany súdu, ale aj poskytnutie súdnej ochrany v určitom rozsahu a predovšetkým kvalite. K určujúcim
znakom práva na spravodlivé súdne konanie patria aj právo na riadne a vyčerpávajúce odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré dáva odpoveď nielen na skutkové a právne otázky daného prípadu, ale i

na rozhodujúce (relevantné argumenty) jednotlivých strán. Požiadavka riadneho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia vyplýva nielen z potreby účastníkov mať možnosť dozvedieť sa o dôvodoch a príčinách,
pre ktoré súd rozhodol určitým spôsobom, ale aj z prípadnej potreby skutkovo a právne argumentovať
proti vydanému rozhodnutiu súdu v rámci využitia riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov. V
tejto súvislosti už Ústavný súd SR vyslovil, že všeobecný súd nemusí v odôvodnení rozhodnutia dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
príp. dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných účastníkmi (IV ÚS 115/03, I ÚS 241/03).

V danom prípade stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti spočívajúce len v
citácie aplikovanej právnej úpravy zákona o súdnych poplatkoch vyhovuje požiadavke dostatočného

odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP a nenapĺňa intenzitu
odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia.
V danom prípade je predmetom rozhodovania len deklarovanie vzniku poplatkovej povinnosti za
navrhovateľom podané odvolanie, čo z obsahu zákonných ustanovení, zákona o súdnych poplatkoch,ktoré boli v napadnutom uznesení vymenované (t.j. ustanovenie o vzniku poplatkovej povinnosti
podaním odvolania o sadzbe poplatku v odvolacom konaní, o poplatníkovi v odvolacom konaní,
o konkrétnej položke zo sadzobníka súdnych poplatkov) vyplýva v plnej miere a bez akejkoľvek

pochybnosti. V žiadnom prípade sa nemožno stotožniť s tvrdením, že dôvody rozhodnutia možno
hádať, ako z obsahu odvolania vyplýva. Nie je podstatné, či rozhodnutie súdu obsahuje ucelenú časť s
výslovným uvedením nadpisu „odôvodnenie“ alebo odôvodnenie nasleduje bezprostredne po výrokovej
časti ako je to v predmetnom prípade. Podstatou súdneho rozhodovania je totiž poskytovanie materiálnej
právnej ochrany dotknutých práv, nie prepiaty formalizmus pri koncipovaný súdneho rozhodnutia.

K tvrdeniu navrhovateľky, že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody, avšak
spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, odvolací súd dodáva, že
tento výklad navrhovateľky ignoruje ustanovenie zákona o súdnych poplatkoch a to § 2 ods. 4 tohto
zákona, podľa ktorého poplatníkom je ten, kto podal odvolanie, § 5 ods. 1 písm. a/, podľa ktorého
poplatková povinnosť vzniká podaním odvolania a § 6 ods. 2, podľa ktorého sa poplatok podľa rovnakej
sadzby vyberá aj v odvolacom konaní vo veci samej. Takýto výklad navrhovateľky je účelový v rozpore

so zákonom i zámerom zákonodarcu a viedol by k záveru, že v podstate žiadne odvolacie konanie
by nepodliehalo súdnemu poplatku, keďže poplatková povinnosť za odvolania voči žiadnej žalobe v
sadzobníku súdnych poplatkov uvedená nie je. Je zjavné, že navrhovateľkou prezentovaný výklad je
tendenčný. Ani z dôvodovej správy, na ktorú odkazuje nemožno žiadnym spôsobom vyčítať zámer
zákonodarcu oslobodiť predmetný druh konania od súdneho poplatku za odvolanie. Zavádzajúca je aj

citácia rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/39/2007, ktorý hovorí len to, že iné súdne konania
(nie odvolacie konania), než ktoré sú uvedené v prílohe zákona o súdnych poplatkoch nemôžu byť
analogicky spoplatnené. Záver o vylúčení analógie v poplatkových veciach je ustálený a nesporný,
nemá však žiadnu vecnú súvislosť so súdeným prípadom (poplatková povinnosť nebola stanovená
analogicky).

Nesprávnym je aj stanovisko odvolateľky k aplikácii ust. § 18ca zákona o súdnych poplatkoch riešiaceho
určovanie poplatkovej povinnosti v konaniach začatých do 30.09.2012 (ako je tomu i v predmetnom
prípade). Predmetné prechodné ustanovenia s cieľom predísť nežiaducej retroaktivite ustanovuje, že z
úkonov navrhnutých alebo za konanie začaté (pričom, ak je sadzby poplatku ustanovená za konanie,
rozumie sa tým konanie na jednom stupni - § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch) do 30.09.2012

sa vyberú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012 (kedy bolo konanie o náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom oslobodené od platenia súdnych poplatkov) a to i keď sa
stanú splatnými po 30.09.2012.

V danom prípade však úkon - odvolanie bol navrhnutý 04.11.2014, preto správne Okresný súd pristúpil
k aplikácii právnej úpravy poplatkového zákona účinného v čase vzniku poplatkovej povinnosti. Keďže

v danej veci ide o súdny poplatok (odvolacie konanie), pričom bolo podané po 30.09.2012 nešlo ani o
úkon a o konanie začaté do 30.09.2012, preto ak súd prvého stupňa vyrubil navrhovateľke za podané
odvolanie súdny poplatok podľa položky 7 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov jeho rozhodnutie je
vecne správne. Z uvedených dôvodov odvolací súd aj napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa
§ 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP
a v odvolacom konaní úspešnej odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v
odvolacom konaní jej žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.