Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 10. december 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/843/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512223970
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1512223970.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a

členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a JUDr. Dariny Kriváňovej v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova č. 4, IČO: 36 864 421, za ktorú koná konateľ doc. JUDr. Branislav
Fridrich, PhD., proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Župné námestie č. 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu majetkovej škody v sume 175,-- €
a náhradu nemajetkovej ujmy v sume 553,20 €, s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 29. júla 2014, č.k. 50 C 188/2012-89, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 29. júla 2014, č.k. 50 C 188/2012-89, p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava V. rozsudkom zo dňa 29.7.2014, č.k. 50 C 188/2012-89, zamietol návrh
navrhovateľa; odporcovi náhradu trov konania nepriznal, hoci rozhodoval podľa ustanovenia § 142 ods.
l O.s.p., keďže mu trovy konania nevznikli.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že návrhom doručeným súdu prvého stupňa dňa 27.9.2012 sa

navrhovateľ domáhal náhrady majetkovej škody v sume 175,-- € a náhrady nemajetkovej ujmy v sume
553,20 €. Navrhovateľ svoj nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy
podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov, voči štátu, Slovenskej republike - Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej
republiky, odôvodnil nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava V. v exekučnej veci
vedenej pod sp.zn. 37 Er 309/2007 proti povinnej P. K., narodenej dňa XX.X.XXXX, vedenej u súdneho
exekútora pod sp.zn. EX 3995/2011. Postup exekučného súdu bol nesprávny a v rozpore so zákonom,

keď o návrhu na zmenu súdneho exekútora nerozhodol v zákonnej 30-dňovej lehote od doručenia
návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora, ale s omeškaním viac ako 302 dní. Tým exekučný
súd zapríčinil svojou nečinnosťou zbytočné prieťahy v konaní. Tým bolo porušené jeho právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo
na prejednanie veci v primeranom čase zaručené čl. 6 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky
spolu s právom na spravodlivý súdny proces, na základe čoho je odporca v priamej príčinnej súvislosti

s porušenými právami zodpovedný za škodu, ktorá mu tým vznikla. Nečinnosť okresného súdu nie
je ničím ospravedlniteľná, súd nevykonával žiadne úkony, ktoré by smerovali k odstráneniu právnej
neistoty. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si navrhovateľ uplatnil náhradu
majetkovej škody, nemajetkovej ujmy v peniazoch. Majetková škoda v sume 175,-- € predstavujenáhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy
a udržateľnosti pohľadávok v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu
exekútora a rozhodnutím o ňom: 70,-- € správa pohľadávky - pracovné výkony zamestnancov pomocou

informačného systému, 40,-- € udržanie a správa informačného systému, 50,-- € administrácia listín a
komunikácia s pôvodným súdnym exekútorom, 15,-- € administratívne spracovanie textov
urgencií adresovaných exekučnému súdu, poštové a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním.
Náhradunemajetkovejujmyvpeniazochsinavrhovateľuplatnilvsume553,20€zakaždýrokpoznačený
prieťahmi, ktorá má základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej

nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov štátu. Výšku
nemajetkovej ujmy ako primeranú satisfakciu vyčíslil paušálne s poukazom na v návrhu
uvedené nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 203/2006-25, č.k. III.
ÚS 235/2004-3, sp.zn. III. ÚS 347/2005, č.k. III. ÚS 118/2006-40, č.k. III. ÚS
110/2004-55, č.k. III. ÚS 125/2004-44, č.k. III. ÚS 229/2004-52, č.k. III. ÚS 21/2005-30,
č.k. III. ÚS 190/2005-36, č.k. III. ÚS 301/05-38, v ktorých veciach bolo ústavným

súdom sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie za zbytočné prieťahy v trvaní viac ako jeden rok
v sume 15.000,-- Sk až 20.000,-- Sk, a teda 55,32 € za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného
súdu, 663,88 € za rok; za omeškanie viac ako 302 dní v prejednávanej veci náhrada nemajetkovej
ujmy predstavuje sumu 553,20 €. Dôvodil, že samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie
o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase v spojení s porušením práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranom čase, nie je
dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Márnym
uplynutím času boli reálne ohrozené jeho legitímne očakávania, že správnym postupom súdu dôjde k
vymoženiu pohľadávky. Taktiež došlo k vyvolaniu rizík ako zánik povinného, zmarenie účelu konania
pre stratu kontaktu s povinným, insolvencia povinného. Súčasne navrhovateľ žiadal vydať medzitýmny

rozsudok v zmysle § 152 ods. 2 veta druhá O.s.p. tak, že odporca je zodpovedný za škodu, ktorá
navrhovateľovi vznikla nesprávnym úradným postupom exekučného súdu, pretože tento nerozhodol
o návrhu na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom proti povinnému v zákonom
stanovenej lehote.

Súd konal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov konania, právneho zástupcu navrhovateľa podľa
ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p. Na nariadené pojednávanie sa právny zástupca navrhovateľa
nedostavil, doručenie predvolania mal riadne vykázané, elektronickým podaním doručeným súdu dňa
22.7.2014 žiadal o zrušenie nariadeného pojednávania pre porušenie zásady nestrannosti súdu a
z tohto dôvodu aj o prerušenie konania vedeného tunajším súdom do právoplatného rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky o jeho ústavnej sťažnosti. Odporca svoju neúčasť na pojednávaní
ospravedlnil elektronickým podaním zo dňa 25.7.2014 a súhlasil, aby súd pojednával a
rozhodol v jeho neprítomnosti.

Nadväzne na podrobné vyjadrenie odporcu, na jeho námietky na nedostatok procesných podmienok v

konaní, ktoré videl v zmätočnom návrhu, ako aj jeho predčasnom podaní na konanie súdu a nedostatku
právomoci všeobecného súdu rozhodovať vo veciach prieťahov súdu v exekučných konaniach, v
neposlednom rade aj na odporcom vznesenú námietku premlčania, po vykonanom dokazovaní mal
preukázané, že dňa 25.1.2010 bol Okresnému súdu Bratislava V. (sp.zn. 37 Er 309/2007) doručený
návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Exekučný súd uznesením zo dňa 19.11.2010,

č.k. 37 Er 309/2007-21, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 23.4.2012, návrhu
vyhovel a vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Zákonná lehota na
rozhodnutie o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora uplynula dňa 24.02.2010, rozhodnutie
bolo vydané dňa 19.11.2010.

Na konanie o náhradu škody a nemajetkovej ujmy iniciované navrhovateľom súd použil hmotnoprávne
ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom v čase zisteného nesprávneho úradného postupu,
v dôsledku ktorého navrhovateľovi podľa jeho tvrdenia vznikla škoda (do 31.12.2012). Podľa zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení účinnom do 31.12.2012, zodpovednosť podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu

spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa účinnosti zákona, a na škodu spôsobenú odo
dňa účinnosti zákona nesprávnym úradným postupom; zákon nadobudol účinnosť dňom 1.7.2004. Štát
zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Právo na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. l, 2citovaného zákona). Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom

chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Z vykonaného
dokazovania je preukázaný nesprávny úradný postup Okresného súdu Bratislava V. ako orgánu verejnej
moci v uvedenom exekučnom konaní, ku ktorému došlo tým, že súd v exekučnom konaní é návrhu
navrhovateľa, ako oprávneného, na zmenu súdneho exekútora nerozhodol v zákonom stanovenej 30-
dňovej lehote. Ustanovenie § 9 citovaného zákona zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu

na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá predpokladá súčasné splnenie troch podmienok: 1/
nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody - poškodenému vznikla škoda (majetková ujma vyjadriteľná v
peniazoch) a 3/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
Ich existencia musí byť v súdnom konaní bezpečne preukázaná a nepostačuje len
záver o pravdepodobnosti splnenia niektorej z nich.

Nevyhovel návrhu navrhovateľa rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom (§ 152 ods. 2 O.s.p.) z dôvodu, že
tzv. medzitýmnym rozsudkom súd rozhoduje o základe veci, čím sa rozumie posúdenie všetkých otázok,
ktoré vyplývajú z uplatneného nároku, s výnimkou okolností, ktoré sa týkajú len výšky nároku. V konaní o
nároku na náhradu škody základ veci zahŕňa posúdenie všetkých podmienok zodpovednosti uvedených
v zákone č. 514/2003 Z.z., okrem výšky škody. Medzitýmny rozsudok možno vydať len vtedy, ak sú

vyriešené otázky, či vznikla škoda (majetková ujma), či došlo k nesprávnemu úradnému postupu a či
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody je vzťah príčiny a následku (príčinná súvislosť).

V predmetnom exekučnom konaní bolo preukázané porušenie zásady rýchlosti konania, nedodržanie
zákonom stanovenej lehoty na vydanie rozhodnutia. Z návrhu na začatie konania, ani pripojenými

listinnými dôkazmi navrhovateľ nepreukázal (ani nepreukazoval) vznik materiálnej škody. Obmedzil sa
len na všeobecné tvrdenie v návrhu a náhradu škody uplatňoval ako administratívne náklady, ktorých
vyčíslenie vychádzalo z účtovnej agendy, pričom z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného
tajomstva a dôverných informácií nemohol korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp. pracovné
a obchodné zmluvy, pričom sa jednalo o veci, v ktorých bolo vydané platné poverenie súdnemu

exekútorovi na vymoženie pohľadávky, exekúcia prebiehala u povereného súdneho exekútora niekoľko
rokov a ako sám navrhovateľ v iných návrhoch o náhradu škody uviedol, náklady na správu by prešli
na súdneho exekútora a boli by pretransformované do podoby trov exekúcie. V
exekučnom spise súd nezistil úradným záznamom zapísané osobné zisťovanie stavu konania na súde
zostranynavrhovateľa,žiadosťoposkytnutieinformácieostavekonaniaprostredníctvomelektronických

prostriedkov len ojedinele a sťažnosti adresované predsedovi súdu boli písomne podané na väčší počet
konaní až v marci 2012. Samotný nesprávny úradný postup, dĺžka konania posudzovaná izolovane, bez
spomenutých súvislostí, neoprávňuje súd k záveru, resp. k vydaniu medzitýmneho rozsudku
o splnení len jednej z podmienok zodpovednosti štátu podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. Vzhľadom na
skutočnosť, že navrhovateľ nepreukázal vznik škody pri podaní návrhu, ani v priebehu konania, neboli

splnené podmienky pre vydanie medzitýmneho rozsudku.

Zákon č. 514/2003 Z.z. obsahujúci špeciálnu právnu úpravu zodpovednosti za škodu spôsobenú
orgánom štátu definuje pojem škody v ustanovení § 17 a upravuje rozsah jej náhrady v ustanovení § 18.
V zmysle § 25 ods. 1 zákona, ak osobitný zákon neustanovuje inak, právne vzťahy vrátane predbežného

prerokovania nároku podľa tohto zákona sa spravujú zákonom č. 40/1964 Zb. (Občiansky zákonník).
Spôsobarozsahnáhradyškody vrovnakomzneníako§17ods.1zákonač.514/2003Z.z.upravuje
§ 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Škodou zákon rozumie ujmu, ktorá nastala (prejavuje sa) v
majetkovej sfére poškodeného (spočíva v zmenšení jeho majetkového stavu) a je objektívne vyjadriteľná
všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi, a je teda napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia,

predovšetkým peniazmi. Za skutočnú škodu je treba považovať takú ujmu, ktorá znamená zmenšenie
majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje
majetkové hodnoty, ktoré je treba vynaložiť na uvedenie do predošlého stavu. Majetkový stav, ktorý
je pritom východiskom na zistenie existencie škody a na vyčíslenie jej výšky, je tvorený predovšetkým
súhrnom hmotných predmetov (vecí) v určitej hodnote vyjadrenej v peniazoch a iných hodnôt či práv,

ak sú oceniteľné peniazmi; oproti tomu pasíva sa do hodnoty majetkového stavu premietajú negatívne.
K zmenšeniu majetkového stavu dochádza tým, že sa zmenší hodnota aktív (príp. sa zväčší hodnota
pasív) takým spôsobom, že jeho celkové vyjadrenie v peniazoch sa oproti predchádzajúcemu stavuzníži. Z toho je zrejmé, že porovnávanie hodnôt majetkového stavu pre účely náhrady škody je možné
len prevodom na peniaze, ktoré plnia úlohu všeobecného ekvivalentu.

Nesprávnymúradnýmpostupomjeporušeniepovinnostiurobiťúkonalebovydaťrozhodnutievzákonom
stanovenej lehote. Možno ho vykladať ako porušenie pravidiel stanovených právnymi normami pre
konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti, a to i pri takých úkonoch, ktoré sú vykonávané v rámci
činnosti rozhodovacej, avšak neodrážajú sa bezprostredne v obsahu vydaného rozhodnutia. Z tohto
hľadiska za nesprávny úradný postup, vedúci k zodpovednosti štátu, je nutné považovať aj nevydanie,

resp. oneskorené vydanie rozhodnutia, ak malo byť v súlade s uvedenými pravidlami správne vydané
v stanovenej lehote (§ 44 Exekučného poriadku), prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu, či iné vady
v spôsobe vedenia konania, to všetko za predpokladu, že poškodenému vznikla škoda, ktorá je v
príčinnej súvislosti s uvedeným postupom, teda ak je nesprávny postup orgánu štátu so vznikom škody
vo vzťahu príčiny a následku.

Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak (§ 17 ods. 1, 2, 3
zákona č. 514/2003 Z.z.). V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na a/ osobu poškodeného, jeho

doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k nej došlo, c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Okrem náhrady škody, tak
akojuupravujeObčianskyzákonník,neobsahujezákonč.514/2003Z.z.vzneníúčinnomdo31.12.2012,
anižiadnyinýprávnypredpisSlovenskejrepubliky,osobitnýspôsobodškodneniazaprípadnýnesprávny

úradný postup spočívajúci v neodôvodnených prieťahoch konania a ani iný platný predpis právneho
poriadku Slovenskej republiky nezakladá možnosť odškodnenia, ktoré by nezávisle na majetkovom
stave poškodeného a bez ohľadu na majetkovú ujmu stanovil určitú satisfakciu, ak bolo preukázané
porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a
slobôd a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Príčinná súvislosť znamená,

že medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou musí byť vzťah príčiny a následku. Existencia
príčinnej súvislosti musí byť v každom konkrétnom prípade bezpečne preukázaná, nemožno ju len
predpokladať. Každý z účastníkov konania nesie dôkazné bremeno o svojich tvrdeniach. Navrhovateľ
musí hodnoverne preukázať tvrdenia uvedené v návrhu, inak mu nie je možné uplatnený nárok priznať.
Taktiež odporca nesie dôkazné bremeno o svojich tvrdeniach uvedených v rámci obrany proti návrhu na

začatie konania. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia
základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonávajú všetky navrhnuté dôkazy,
prípadne výnimočne aj iné než navrhnuté dôkazy, a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový
základ pre svoje rozhodnutie. V takomto prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad
(neúspech v konaní) pričíta tomu účastníkovi, na ktorom predovšetkým podľa predpisov hmotného práva

leží dôkazné bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného
práva.

Navrhovateľ v prejednávanej veci nepreukázal existenciu podmienok pre úspešné uplatnenie svojho
nároku na náhradu škody, ktorá mu podľa tvrdenia uvedeného v návrhu na začatie konania vznikla

nesprávnym úradným postupom orgánu štátu, ktorý bol aj v predmetnej veci preukázaný,
a síce vznik škody a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom;
v tomto smere navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno. Z obsahu návrhu síce vyplýva, že
navrhovateľovi vznikla škoda v príčinnej súvislosti s tým, že súd nerozhodol o zmene súdneho exekútora
v zákonom stanovenej lehote, ale navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal skutočnosť, že by

pôvodný exekútor (aj napriek navrhovateľom tvrdenej strate dôvery k súdnemu exekútorovi a nutnosti
aktívneho usmerňovania súdneho exekútora navrhovateľom) objektívne nemohol, do rozhodnutia súdu
o zmene súdneho exekútora na návrh oprávneného/navrhovateľa, pokračovať vo vymáhaní pohľadávok
(napr. rozhodnutie o pozastavení výkonu činnosti exekútora).

Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal včas odvolanie navrhovateľ dôvodiac ustanovením § 205
ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 221 ods. l písm. f/, g/, h/, § 205 ods. 2 písm. c/,
d/, e/, f/ O.s.p. (súd prvého stupňa odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom; rozhodoval vylúčený
sudca;súdprvéhostupňanesprávnevecprávneposúdiltým,ženepoužilsprávneustanovenieprávnehopredpisu a nedostatočne zistil skutkový stav veci; súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; doteraz zistený skutkový

stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené;
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Z ustanovenia §
101 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že možnosť súdu konať v neprítomnosti účastníka je obmedzená splnením
formálnej podmienky spočívajúcej v podaní žiadosti o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu.
Riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané

s označenými dôvodmi. Súd prvého stupňa preto nemohol postupovať podľa ustanovenia § 101 ods.
2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Z neúčasti sa ospravedlnil, pričom trval na osobnej
účasti právneho zástupcu a žiadal o odročenie pojednávania. Ak napriek tomu súd konal a rozhodol
v neprítomnosti jeho a jeho právneho zástupcu, odňal mu možnosť konať pred súdom. V návrhu na
začatie konania upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec
pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť.

Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič
nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať
za nestranného. Rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných
krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach, v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu
Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovania práva na nestranný

súd. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 17.10.2012, sp.zn.
11 NcC 46/2012, na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 345/2009, I. ÚS
27/1998, III. ÚS 16/2000. Podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd,
ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam
odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení rozsudku,

k dôkazom, ktoré vykonal. Za tohto stavu došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu
práva na súdnu ochranu, k odňatiu možnosti konať pred súdom. Konečné (meritórne) rozhodnutie
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods.
2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému je prípustné odvolanie; a tak v čase podania odvolania proti rozsudku o

zamietnutí návrhu na začatie konania vo veci samej nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania. Dôsledok správania súdu, kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia
účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti
sudcu, zakladajú porušenie jeho práva na súdnu ochranu; meritórne rozhodnutie je prinajmenšom
predčasné. Súd prvého stupňa pochybil, keď uvádzal, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia

boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Na splnenie
zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti
exekučného súdu, je dôležité skúmať nielen samotný moment, kedy exekučný súd rozhodol o poverení,
ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi. Vo veci nebolo možné
rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Bolo potrebné vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom

- listinami založenými v exekučnom spise; za stavu, kedy sa odporca vôbec nevyjadril k podanému
návrhu, mal mu súd umožniť uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, právnym, otázkam, nastoleným
samotným súdom v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody. Súd
prvého stupňa vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil
sám. Ak súd zistil, že existuje okolnosť brániaca vydať pre navrhovateľa pozitívne rozhodnutie, musí

vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili.
Majú právo vyjadriť sa aj k dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je dôležité to,
či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich. Táto zásada nie je obmedzená
ani druhom súdneho procesu. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia
rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd sa zaoberal

len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu,
ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Úplne však ignoroval všetky tvrdenia
o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného systému a z titulu
výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením
urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdaje. V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné

pre nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu, je arbitrárne. Skutkový dej a skutkový základ v
tomto konaní je jedinečný, súd ale odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi
opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach, v ktorých vystupujú tí istí účastníci, v
ktorých bol rozdielny skutkový dej, a teda skutkový základ. Nesúhlasil s tvrdením, že náklady na správupohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný). V prípade, ak by došlo k rozhodnutiu
súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na súdneho exekútora a boli by časom
transformované do podoby trov exekúcie. Dlžník nemôže byť zaťažený plnením náhrady nákladov tam,

kde tieto vznikli z iného právneho titulu. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný
postup exekučného súdu, za ktorý dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Vyčíslenie škody vychádzalo z
jeho účtovnej agendy, pričom z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných
informácií nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp. pracovné, obchodné zmluvy.
Výšku škody chcel preukázať znaleckým posudkom, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd nevysvetlil,

prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. l Európskeho dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Sám
súd pritom zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a
nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody. Rozhodnutie
súdu považuje za vnútorne rozporné. V súvislosti s majetkovou ujmou analyzuje okolnosti, ktoré s vecou

vôbec nesúvisia a tieto okolnosti vydáva za odôvodnenie svojho rozhodnutia. Odvolaciemu súdu navrhol
preto rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril, náhradu trov odvolacieho konania nežiadal.

Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212
ods. l O.s.p. v znení účinnom od 1.7.2014, ďalej len O.s.p.; § 355 O.s.p.), túto prejednal bez nariadenia
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď pre nariadenie pojednávania
podľa ustanovenia § 214 ods. l O.s.p. neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť
resp. zopakovať dokazovanie, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania,

nevyžaduje to dôležitý verejný záujem, súd prvého stupňa nerozhodol podľa ustanovenia § 115a bez
nariadenia pojednávania a nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie) a dospel k záveru, že
odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 17. septembra 2014 (§ 211 ods.
2 O.s.p., § 156 ods. 3 O.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci, právny zástupca
navrhovateľa, upovedomení zákonným spôsobom.

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny a
keďže sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozsudku, ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu
už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 219 ods. l, 2 O.s.p.). Pre správnosť dôvodov napadnutého rozsudku
odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť nasledovné.

Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie správnym smerom, z neho vyvodil správne skutkové
závery, vec rozhodol správne aj po právnej stránke. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z
ustanovenia§157ods.2O.s.p.Vňomdalsúdprvéhostupňajasnúapresvedčivúodpoveďnapodstatnú
otázku, prečo návrhu navrhovateľa na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nevyhovel. Dôkazy

hodnotil v súlade s ustanovením § 132 O.s.p. jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti, pričom
prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo.

Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje
rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj

právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná.
Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva
účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný
dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo
sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho
súduSlovenskejrepublikyzodňa17.6.2009,sp.zn.5MCdo8/2008).Právonaspravodlivýsúdnyproces

je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych
noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v
zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do
práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jehoprávnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004),
ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v
súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004).

Je nepochybné, že navrhovateľ sa svojím návrhom domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Štát (Slovenská
republika), ako správne uviedol aj súd prvého stupňa, zodpovedá za podmienok ustanovených zákonom
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci orgánmi verejnej

moci (okrem orgánov územnej samosprávy pri výkone samosprávy) a/ nezákonným rozhodnutím, b/
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c/ rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d/ nesprávnym úradným postupom (§ 2, §
3 ods. l citovaného zákona). Podľa citovaného zákonného ustanovenia teda štát zodpovedá za škodu
spôsobenú v rámci plnenia úloh orgánov verejnej moci uvedených v ustanovení § 2 citovaného zákona
o.i.ajnesprávnymúradnýmpostupomtých,ktorítietoúlohyplnia,nezákonnýmrozhodnutím(nezákonne

vydaným). Tejto zodpovednosti sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 citovaného zákona). Je
jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu (bez ohľadu na zavinenie); štát však zodpovedá len
vtedy, ak sú súčasne splnené aj ďalšie podmienky zodpovednosti, a to existencia škody, nemajetkovej
ujmy, nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, nezákonné rozhodnutie, príčinná súvislosť medzi
škodou a nesprávnym úradným postupom, nezákonným rozhodnutím. Ak nie je splnená čo i len jedna

z týchto podmienok, štát zodpovednosť nenesie. Je nespornou skutočnosťou, že povinnosti možno
ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd (čl. 13 ods.
l písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky), rovnako podľa čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd
každý je oprávnený konať čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo
zákon neukladá.

Ako nepochybne vyplýva z obsahu spisu, Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 16.10.2012,
sp.zn. 3 NcC 138/2012, sudcov Okresného súdu Bratislava V. (okrem JUDr. Jany Tamášiovej) nevylúčil
z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Bratislava V. pod sp.zn. 50 C
188/2012. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 10.9.2013, č.k. III. US 424/2013-11,

ústavnú sťažnosť navrhovateľa o porušení jeho práv daným uznesením Krajského súdu v Bratislave
odmietol pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie (ako to
vyplýva z verejne dostupnej internetovej stránky Ústavného súdu Slovenskej republiky). Znamená to,
že v čase rozhodovania súdu prvého stupňa napadnutým rozsudkom o ústavnej sťažnosti, o ktorú
navrhovateľ opieral svoj návrh na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.,

bolo rozhodnuté v neprospech navrhovateľa. Navrhovateľ ďalšie právne skutočnosti odôvodňujúce
prerušenie konania ani len netvrdil a z obsahu spisu vôbec nevyplývajú; súd prvého stupňa napadnutým
rozsudkom nerozhodoval aj o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania. Odvolanie navrhovateľa
v tom, že súd prvého stupňa rozhodoval rozsudkom skôr, ako uznesenie o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. nadobudlo právoplatnosť, tak

nevychádza zo skutočností vyplývajúcich zo spisu. Rovnako nie je daný odvolací dôvod spočívajúci
v tom, že rozhodoval vylúčený sudca, práve s poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave
a Ústavného súdu Slovenskej republiky v prejednávanej veci. Neobstojí ani ďalší odvolací dôvod
spočívajúci v tom, že súd prvého stupňa navrhovateľovi odňal možnosť konať pred súdom, keď
konal a rozhodol v jeho neprítomnosti a z tohto dôvodu sa nemohol vyjadriť k predloženým a

vykonaným dôkazom, nemohol predložiť znalecký posudok na ustálenie výšky škody. Predvolanie na
pojednávanie dňa 29.7.2014 bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa s dostatočným časovým
predstihom dňa 9.7.2014 (§ 115 ods. l, 2 O.s.p.). Daného pojednávania sa nezúčastnil navrhovateľ ani
jeho právny zástupca, svoju neprítomnosť vôbec neospravedlnili, nepožiadali z dôležitého dôvodu o
odročenie pojednávania. Súd prvého stupňa za tohto skutkového stavu správne postupoval, keď konal

a rozhodol v ich neprítomnosti (§ 101 ods. 2 O.s.p.); vychádzal z listinných dôkazov nachádzajúcich
sa v spise. Súd dal navrhovateľovi dostatočný časový priestor predložiť, navrhnúť dôkazy, oboznámiť
sa s dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, na pojednávanie oboch účastníkov, právneho zástupcu
navrhovateľa, riadne a včas predvolal; sám navrhovateľ z vlastného rozhodnutia tento priestor nevyužil.
Svoju vlastnú pasivitu nemôže dávať na vrub súdu a v konečnom dôsledku využiť vo svoj prospech.

Navrhovateľnepreukázal,žepredzačatímpojednávaniasaospravedlnilasúčasnepožiadalzdôležitého
dôvodu (presne označeného) o odročenie pojednávania. Znamená to, že súd prvého stupňa poskytol
účastníkom (aj právnemu zástupcovi navrhovateľa) reálnu možnosť chrániť svoje práva a oprávnené
záujmy. Ak túto možnosť nevyužili, osobitne odvolateľ, bez uvedenia dôvodov (ospravedlniteľných),takéto chovanie už zákonodarca nedovoľuje v odvolacom konaní zohľadniť v ich prospech. Na tomto
mieste odvolací súd zdôrazňuje, že navrhovateľ pred začatím pojednávania súdu nepredložil ním
spomínaný znalecký posudok, nestalo sa tak ani v odvolacom konaní. Napokon v súlade s ustanovením

§ 120 ods. l O.s.p. napriek povinnosti účastníkov označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení súd
rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. V odvolaní navrhovateľ uvádzal len všeobecné dôvody
ohľadne spôsobených prieťahov v exekučnom konaní, neuvádzal konkrétne skutočnosti, ktorými by
spochybňoval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvého stupňa v otázke dôvodnosti škody,
nemajetkovej ujmy. Namietané skutkové tvrdenie v jednotlivých veciach, v ktorých vystupujú tí istí

účastníci, na rovnakom skutkovom a právnom základe, je dané práve tým, že sám navrhovateľ uvádza
skutkový dej, základ, odôvodnenie odvolania rovnaké; rovnaké návrhy, odvolania, vyjadrenia. Zhodne
so záverom súdu prvého stupňa aj odvolací súd dôvodí, že navrhovateľ nesplnil svoju povinnosť
tvrdenia, neuniesol dôkazné bremeno v otázke vzniku a výšky škody, či došlo k ohrozeniu vymožiteľnosti
pohľadávky od povinného (napr. zánik povinného, zmarenie účelu konania pre stratu kontaktu s
povinným, insolventnosť povinného v čase rozhodovania súdu). Nepreukázal listinami/skutočnosťami

uplatňovanú skutočnú škodu. Rovnako navrhovateľ nepreukázal príčinnú súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a prípadným vznikom škody či nemajetkovej ujmy.

Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.

S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi
konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho
súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým
odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.

rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

V súlade so zákonom č. 659/2007 Z.z. o zavedení meny euro na území Slovenskej republiky s

účinnosťou od 1.1.2009 peňažné údaje v slovenskej mene sa odo dňa zavedenia eura považujú za
peňažné údaje v eurách, a to v prepočte a so zaokrúhlením podľa konverzného kurzu, tohto zákona a
ďalších pravidiel pre prechod na euro (§ 9 ods. 2 citovaného zákona).

Odporcovi úspešnému aj v odvolacom konaní odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,

keďže ich náhradu nežiadal (§ 224 ods. 1, § 142 ods. l, § 151 ods. l O.s.p.).

Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.