Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. január 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/30/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8110215332
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8110215332.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcov: 1. H. T., nar. XX.X.XXXX, bytom A. XXXX/XX, XXX
XX D. a 2. G.. F. D., nar. X.XX.XXXX, bytom R. XXXX/X, XXX XX D. - U. H., obaja právne zastúpení
JUDr. Evou Petránovou, Advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Puškinova č. 16, 080 01 Prešov proti
žalovanému: A. L., nar. XX.X.XXXX, bytom L., W. X, XXX XX L.-E. mesto, právne zastúpený JUDr.
Milošom Kaščákom, advokátom, so sídlom M.R.Štefánika 171, 093 01 Vranov nad Topľou, o zaplatenie
peňažnej náhrady za vecné bremeno, o odvolaní žalobcov v 1. a 2. rade proti rozsudku Okresného súdu
Prešov č.k. 9C 17/2011-225 zo dňa 9.12.2013 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e sa rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby a vec sa v rozsahu zrušenia v r a c
i a prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „prvostupňový súd“) žalobu zamietol. O trovách
konania rozhodol tak, že o nich rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Rozhodnutie odôvodnil cit.: „V prejednávanej veci na základe darovacej zmluvy uzavretej v súlade s
ust. § 628 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka došlo počas konania medzi pôvodnou žalobkyňou
K. T. a novými žalobcami H. T. a G.. F. D. k prevodu okrem iného aj nehnuteľností, náhrada za zákonné
vecné bremeno, na ktorých viaznuce, je predmetom tohto konania. Treba však zdôrazniť v zmysle
vyššie uvedeného, že v tomto prípade žalobcovia v 1. a 2. rade nadobudli nehnuteľnosti zaťažené
vecným bremenom ako tzv. ďalší vlastníci, a preto sa títo už náhrady za zákonné vecné bremeno
domáhať nemôžu. Vychádzajúc aj z rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici, je v podstate
irelevantné, či k prevodu pozemku zaťaženého zákonným vecným bremenom došlo mimo konania alebo
počas súdneho konania. Podstatné je to, že došlo k zmene vlastníctva. Na uvedenom nič nemení
ani všeobecná deklarácia uvedená v článku 4. predmetnej darovacej zmluvy, v ktorej sa uvádza, že
týmto dňom úžitky, nebezpečenstvá, povinností ako aj všetky práva spojené s vlastníctvom darovanej
nehnuteľnosti prechádzajú na obdarovaných, teda žalobcov v 1. a 2. rade. Treba uviesť, že táto
deklarácia sa týka úžitkov, nebezpečenstiev, povinností ako aj všetkých práv spojených s vlastníctvom
darovanej nehnuteľnosti. Okrem iného to znamená to, že spolu s darovanou nehnuteľnosťou prechádza
na obdarovaných aj vecné bremeno. V danom prípade náhrada za zákonné vecné bremeno zriadené
§ 23 ods. 5 zákona č. 182/199 Z.z. nie je právom resp. pohľadávkou spojenou s nehnuteľnosťou ale je
výlučným osobným právom vlastníka nehnuteľnosti, ktorý bol vlastníkom k 1.9.1993, teda ku dňu, keď
zo zákona bolo zriadené spomínané vecné bremeno.

Súd nevylučuje, že žalobcovia v 1. a 2. rade by predmetnú pohľadávku uplatňovať mohli. Mohli by ju
však uplatňovať iba na základe jej postúpenia zo strany pôvodnej žalobkyne postupom podľa § 524
Občianskeho zákonníka.

Podľa § 524 Občianskeho zákonníka - Veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť
písomnou zmluvou inému.

Z uvedeného ustanovenia Občianskeho zákonníka je zrejmé, že zmluva o postúpení pohľadávky
musí mať písomnú formu. Potom pri výklade právneho úkonu urobeného v písomnej forme, možno
vychádzať iba z toho, čo je v tomto úkone uvedené. Občiansky zákonník nevymedzuje, akým spôsobom
má byť postúpená pohľadávka v zmluve o postúpení pohľadávky identifikovaná. Vyžaduje však, aby
táto identifikácia bola urobená priamo v tejto zmluve, prípadne odkazom na nejakú inú listinu. Súd
poukazuje napríklad na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Odo 775/2004, z ktorého vyplýva,
že niet pochýb o tom, že postupovaná pohľadávka sa identifikuje predovšetkým údajmi o osobe
dlžníka a predmete plnenia. Napriek tomu, že k prevodu vlastníckeho práva k vecným bremenom
zaťaženej nehnuteľnosti došlo počas súdneho konania a súd pripustil zmenu účastníkov na strane
žalobcu, samotným týmto prevodom vlastníckeho práva k zaťaženej nehnuteľnosti nedošlo aj k prevodu
pohľadávky, ktorá patrila do majetku predchádzajúceho vlastníka zaťaženej nehnuteľnosti. Je zrejmé,
že zo zmluvy o darovaní nie je z ničoho možné vyvodiť, aby predmetom prevodu, či už odplatného
alebo bezodplatného bola aj pohľadávka voči žalovanému. Ako už súd uviedol, toto v žiadnom prípade
nemôže plynúť z článku 4 darovacej zmluvy, pretože okrem iného právny úkon v písomnej forme má
byť určitý a zrozumiteľný tak, aby aj nezainteresovaná osoba vedela, čo je jeho predmetom. Ak by
si nezainteresovaná osoba prečítala uvedenú darovaciu zmluvu, v žiadnom prípade by na jej základe
nemohla dôjsť k záveru, že zo strany pôvodnej žalobkyne sa na obdarovaných, teda terajších žalobcov
v 1. a 2. rade prevádza pohľadávka týkajúca sa náhrady za zákonné vecné bremeno, pričom z tejto
pohľadávky by mal byť dlžníkom žalovaný. Je teda zrejmé, že zo strany pôvodného žalobcu ako i
nových žalobcov došlo k postupu založenom na nesprávnom právnom názore, podľa ktorého spolu s
postupovanou nehnuteľnosťou prechádza aj osobná pohľadávka jej pôvodného vlastníka na náhradu
za zriadené vecné bremeno.

Na zdôraznenie argumentácie súd len dodáva, že v prípade ak by predmetom darovania bola
nehnuteľnosť, ktorá je predmetom nájmu, tak novému vlastníkovi iba z titulu prevodu vlastníckeho práva
nepatrí nezaplatené nájomné za obdobie, keď vlastníkom ešte nebol. Toto nájomné patrí pôvodnému
vlastníkovi.

Vo vyššie citovaných rozhodnutiach krajských súdov ako aj Ústavného súdu SR nebola výslovne riešená
otázka, kto je osobou povinnou na zaplatenie náhrady za zákonné vecné bremeno. Súd má za to, že
rovnako ako pri osobe oprávnenej, treba aj pri osobe povinnej vychádzať striktne z § 23 ods. 5 zákona
o vlastníctve bytov, z ktorého je zrejmé, že vecné bremeno sa zriaďuje v prospech vlastníka domu.

Znova treba vychádzať z toho, že osobou povinnou na zaplatenie náhrady je vlastník domu a to ten,
ktorý ním bol v čase, keď právo vecného bremena k pozemku vzniklo, teda ten, ktorý bol vlastníkom
k 1.9.1993, keď zákon č. 182/1993 Z.z. nadobudol účinnosť. Uvedené je zrejmé aj z § 500 ods.2
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého za dlhy viaznuce na veci je zodpovedný scudziteľ.

Je nepochybné, že v tomto čase vlastníkom domu a ani vlastníkom bytu v ňom nebol žalovaný.
Vlastníkom domu, a teda osobou povinnou k zaplateniu tejto náhrady, bolo nepochybne Bytové družstvo
Prešov.

Rovnako ako pri vecnom bremene in rem povinnosť z vecného bremena prechádza z pôvodného
vlastníka na nového vlastníka, platí to aj opačne, teda, že právo z vecného bremena prechádza z
vlastníka spolu s prevodom alebo prechodom vlastníctva na vlastníka nového. To znamená, že žalovaný
v prejednávanej veci nadobudol už byt spolu s existujúcim právom z vecného bremena, to znamená,
že toto vecné bremeno sa nezriaďovalo zákonom v jeho prospech ale v prospech jeho právneho
predchodcu, a preto keď žalovaný nadobudol bytovú jednotku, vrátane spoluvlastníckeho podielu na
dome postavenom na pozemku pôvodnej žalobkyne, nadobudol toto vlastníctvo spolu už aj s existujúcim
vecným bremenom.

Nie je preto na strane žalovaného daná pasívna vecná legitimácia rovnako, ako na strane žalobcov
nie je daná aktívna vecná legitimácia na zaplatenie nároku, ktorého zaplatenia sa domáhajú, preto súd
žalobu zamietol.

Vzhľadom na vyššie uvedené by aj prípadná námietka premlčania nebola právne relevantná, aj keď by
sama bez ďalšieho spôsobila, že uplatnený nárok by nebolo možné priznať (žaloba mohla byť prvýkrát
podaná dňom vzniku zákonného vecného bremena), pretože ak súd dôjde k záveru, že z dôvodu
premlčania by pohľadávku ani v prípade jej existencie nebolo možné priznať, nie je potrebné zaoberať
sa ďalej spornými otázkami a vykonávať o nich dokazovanie z dôvodu hospodárnosti. Súd však musel
brať ohľad na dispozitívne právo žalovaného, ktorý po tom, ako došlo k zmene žaloby, nielen v jej
právnej kvalifikácii ale aj k zmene skutkového stavu, keďže náhrada za zriadenie vecného bremena
sa z hľadiska skutkového nestotožňuje s konaním o vydanie bezdôvodného obohatenia, námietku
premlčania nevzniesol.“

Žalobcovia v 1. a 2. radi považovali zamietnutie žaloby z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie
za nezákonné. V tomto smere poukázali na znenie darovacej zmluvy, v zmysle ktorej týmto dňom
úžitky, nebezpečenstvá, povinnosti ako aj všetky práva spojené s vlastníctvom darovanej nehnuteľnosti
prechádzajú na obdarovaného v 1. rade - syna a obdarovanú v 2. rade - dcéru. Pasívne legitimovaný
je vlastník neoprávnenej stavby. Na základe uvedeného navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konania alternatívne ho zmenil tak, že žalobe vyhovie.

Žalovaný podané odvolanie za dôvodné nepovažoval a navrhol rozsudok ako správny potvrdiť.

Odvolací súd preskúmal rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa zásad upravených
v ust. § 212 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 O.s.p. a zistil, že namietané nesprávne
právne posúdenie je dôvodné.

Zmyslom a cieľom občianskeho súdneho konania je poskytnúť spravodlivosť. Odvolací súd sa v
zásade stotožňuje s východiskami, ku ktorým dospel prvostupňový súd, a ktoré sú aj presvedčivo
vyargumentované s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky a iné rozhodnutie
tunajšieho súdu. Odvolací súd je však presvedčený, že, ak zákonodarca zriadil zo zákona vecné
bremeno k pozemku zastavanému bytovým domom (§ 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z.), jediný
ústavne konformný výklad pripadá taký, že takéto zo zákona vzniknuté vecné bremeno bude dopadať len
na vzťahy, ktoré vznikli po nadobudnutí účinnosti tohto zákona. Je v rozpore s princípom právnej istoty
a princípmi, na ktorých je založený demokratický štát, aby zákonodarca už na existujúce spoločenské
vzťahy adaptoval nový inštitút pritom účastníci týchto spoločenských vzťahov majú vzájomné vzťahy
regulované inými inštitútmi súkromného práva (bezdôvodné obohatenie, neoprávnené stavba a pod.).
Vychádzajúc z princípu ústavnosti zákona (kým nerozhodne ÚS SR o jeho neústavnosti), neprichádza do
úvahy všeobecnému súdu konštatovať neústavnosť zákona, ale všeobecný súd môže pristúpiť k výkladu
aplikácii problematického zákona ústavnokonformným spôsobom, a to tak, že buď vyloží problematické
ustanovenie tak, že ho bude aplikovať výlučne iba na spoločenské vzťahy vzniknuté po nadobudnutí
účinnosti tohto zákona (stavby postavené na cudzom pozemku bez súhlasu vlastníka pozemku po
účinnosti zákona, t.j. 1.9.1993) alebo jednoducho takúto normu nepoužije.

Prvostupňový súd síce z formalistického hľadiska prima facie presvedčivo argumentuje, ale podľa názoru
odvolacieho súdu ústavne nekonformným spôsobom.

Je vecou prvostupňového súdu, či preruší konanie a podá návrh na konanie o súlade zákona s ústavou.
V prípade, že tak neurobí, mal by pristupovať k predmetnej právnej veci ústavne konformne a inštitút
vecného bremena neaplikovať. Súd nie je viazaný právnym posúdením veci, ktoré použil účastník
konania. Pre súd je dôležitý skutok popísaný účastníkom konania a otázka, čoho sa účastník domáha.
Je zjavné, že sa ako vlastník veci domáha náhrady za užívanie jeho veci, na ktoré nedá súhlas. Za takej
okolnosti prichádza do úvahy podľa konštantnej judikatúry náhrada za bezdôvodné obohatenie.

Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby zrušil v zmysle ust. §
221 ods. 1 písm. h) O.s.p. a vec v rozsahu zrušenia vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Úlohou súdu prvého stupňa bude vo vyššie naznačených intenciách opätovne rozhodnúť (§ 157 ods.
2 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.