Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 14. júl 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5CoE/111/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4109238040
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 07. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4109238040.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený: Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom
Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, v mene ktorej koná advokát a konateľ doc. JUDr. Branislav
Fridrich, PhD., proti povinnej: H. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z., S. XXX/XX, zastúpená: Advokátska
kancelária KOTRUSZ - BENČÍK, s. r. o., so sídlom Nitra, Štefánikova 57, IČO: 47 237 252, v mene ktorej

koná advokát JUDr. Juraj Kotrusz, o vymoženie 861,71 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 9. januára 2014 č. k. 19Er/1099/2009-34, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti výroku upravujúcej zastavenie exekúcie
p o t v r d z u j e.
Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa, exekučný súd) napadnutým uznesením zo dňa 09. 01. 2014
č. k. 19Er/1099/2009-34 zastavil exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým so
sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, Bratislava pod značkou EX 13011/09. Zároveň o náhrade
trov exekúcie súdneho exekútora rozhodol tak, že ich náhradu JUDr. Rudolfovi Krutému nepriznal.
Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 41 ods. 2 písm. d/, § 57 ods. 2, § 196, § 200
ods. 1, 2, § 203 ods. 1, 2, 3 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, 2, 3 zákona č. 244/2002 Z. z., § 25

ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z., § 2 písm. a/, b/, § 1 ods. 1, 2, § 2 písm. a/, b/, § 3 ods. 1, 2
zákona č. 258/2001 Z. z., § § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1m § 53 ods. 4 písm. r/ a ods. 5, § 54
ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, čl. 2 písm. a/, čl. 3 ods. 1, 2 a čl. 6 Smernice Rady EÚ 93/13/EHS.
V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že na základe návrhu oprávneného sa dňa 28. 11. 2009
začalo exekučné konanie proti povinnej na uspokojenie pohľadávky oprávneného vo výške 861,71 eur
s príslušenstvom a trov exekúcie, na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok č.

k. SR 16214/09 vydaný Stálym rozhodcovským súdom spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. dňa
15. 10. 2009. Vykonaním exekúcie súd poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, ktorému
bolo dňa 08. 01. 2010 vydané poverenie pod č. 5403 065530*, sp. zn. 19Er/1099/2009-8. Súd prvého
stupňa vo veci vykonal dokazovanie, ktorým zistil, že oprávnený požiadal o vykonanie exekúcie na
základe rozhodcovského rozsudku, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 09. 11. 2009 a vykonateľnosť
dňa 12. 11. 2009 a ktorým bola povinná zaviazaná zaplatiť oprávnenému sumu 881,71 eura spolu s

úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 485,96 eura od 22. 07. 2009 do zaplatenia a
náhradu trov konania vo výške 227,66 eura, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Exekučný súd
ex offo skúmal, či žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul sú v súlade so zákonom. Exekučný titul sa skúma z materiálnej a formálnej stránky,
pričom z formálnej stránky sa skúma, či má exekučný titul všetky formálne náležitosti, ktoré vyžaduje §
34 zákonač. 244/2002 Z.z. a z materiálnej stránky, či má exekučný titul splnené všetky hmotnoprávne

predpoklady exekučného titulu, ako napríklad jeho rozpor s právom, t.j. dovolenosť, či rozpor s dobrými
mravmi a pod. Účastníci konania medzi sebou uzavreli Zmluvu o úvere č. 4421947 dňa 17. 06. 2008, nazáklade ktorej navrhovateľ poskytol povinnej finančné prostriedky a ktorú súd prvého stupňa vyhodnotil
ako spotrebiteľskú zmluvu, keďže navrhovateľ vystupoval v postavení dodávateľa (veriteľa) a povinná v
postavení spotrebiteľa. Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku, ako aj z predmetnej Zmluvy o úvere č.

4421947 zo dňa 17. 06. 2008vyplýva, že oprávnený poskytol povinnej úver vo výške 10.000,- Sk (331,94
eura) a povinná sa zaviazala zaplatiť tento úver zvýšený o sumu poplatku vo výške 9.680,- Sk (321,32
eura) v 12 mesačných splátkach po 1 640,- Sk (54,44 eura). Povinná svojím konaním porušila povinnosti
vyplývajúce zo zmluvy tým, že nesplácala poskytnutý úver a vzhľadom k jej omeškaniu sa stala splatná
celá istina úveru a oprávnenému vznikol nárok i na sankcie v podobe úrokov z omeškania. Súd

preskúmaním Zmluvy o úvere a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou
súčasťou tejto zmluvy zistil, že vo VOP je obsiahnutá neprijateľná podmienka, a to rozhodcovská
doložka. Z čl. 17 - Rozhodcovská doložka vyplýva, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane
sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom
zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
rozhodcovskomsúde,rozhodcovskékonaniebudevedenépodľavnútornýchpredpisovrozhodcovského

súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b)
pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa
príslušného právneho predpisu. Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán
podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť,
výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku

tejto rozhodcovskej doložky, ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby
na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou
v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc tohto rozhodcovského
súdu. Zo samotnej zmluvy a všeobecných podmienok poskytnutia úveru je zrejmé, že boli už vopred
pripravené dodávateľom pre veľký počet spotrebiteľov, a preto povinná ani nemohla ovplyvniť ich

obsah a zmluvné dojednania. Súd bral do úvahy aj to, v akej forme je napísaná zmluva a obchodné
podmienky (maličké písmenká s nahusteným textom, bez odsekov, čo znemožňuje ich riadne prečítanie
spotrebiteľom), sú vypracované nezrozumiteľne (najmä pre spotrebiteľov, ktorí právnické vzdelanie
nemajú), čím porušujú informačné povinnosti zakotvené v zákone o spotrebiteľských úveroch, v zákone
o ochrane spotrebiteľa a v Občianskom zákonníku. Súd prvého stupňa v súvislosti s uvedeným poukázal

na rozsudok Európskeho súdneho dvora z 27. 06. 2000 v spojených prípadoch C-240/98, C-241/98,
C-242/98, C-243/98 a C-244/98, O. G. E. S. proti R. M. Q. U. S. E. S. proti J. M. S. A. P., J. L. C. B.,
M. B. a E. V. F. ako aj na rozsudok Súdneho dvora ES vo veci C-240/98 zo dňa 27. 06.2000, vo veci
C-168/2005 zo dňa 26. 10. 2006 a vo veci C-243/2008 zo dňa 04. 06. 2009. Podľa vnútroštátneho práva
sa zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 54 ods. 1 prvá veta OZ nemôžu

odchýliť v neprospech spotrebiteľa od ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách.
Taktiež nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. V posudzovanej veci mal súd za preukázané, že súčasťou
obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch
uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu je v čl. 17 zakotvená rozhodcovská doložka.

Táto doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva
ho výlučne na vôli dodávateľa. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ má možnosť
vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské
konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo

podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Taktiež ani doložka
umožňujúca dodávateľovi výber rozhodcovského konania nenapĺňa záujem na ochrane spotrebiteľa.
Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobne nevyjednal a nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie
s ostatnými štandardnými podmienkami, pričom v zmysle jej znenia sa vopred vzdal práva výberu, kde
sa budú možné spory medzi stranami riešiť. Povinná mala len možnosť zmluvu ako celok odmietnuť,

alebopodrobiťsavšetkýmúverovýmpodmienkam,atedaajrozhodcovskémukonaniu.Tietoskutočnosti
možno považovať za dostačujúce na záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky vzhľadom na
zásadný dopad tejto zmluvnej podmienky na vzťahy medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Takto
formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a
preto je v zmysle § 53 ods. 5 OZ neplatná. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom

a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Akékoľvek plnenie priznané
rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, je plnením, ktoré je
v rozpore s dobrými mravmi. Ako vyplýva z predmetného rozhodcovského rozsudku, tak rozhodcovský
súd absolútne opomenul aplikovanie príslušných kogentných vnútroštátnych a európskych noriemtýkajúcich sa ochrany spotrebiteľa. Starostlivo posúdil postavenie a podnikateľské riziko oprávneného,
avšak ochrane spotrebiteľa ako v zmluvnom vzťahu slabšej strany náležitú pozornosť nevenoval. S
poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že predmetnú exekúciu je potrebné

zastaviť, keďže dojednanie rozhodcovskej doložky vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru
bolo v rozpore s dobrými mravmi, ustanoveniami slovenského právneho poriadku, ako aj právneho
poriadku Európskeho spoločenstva, a to najmä s ustanoveniami smernice Rady č. 93/13EHS z 05.
04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Výkon práv a povinností z takejto
doložky odporuje dobrým mravom, pretože takto dojednanou rozhodcovskou doložkou bola odopretá

ochrana spotrebiteľa. Dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Vzhľadom k vyššie uvedenému súd rozhodol
o zastavení exekúcie. O náhrade trov exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého súd rozhodol
tak, že ich súdnemu exekútorovi nepriznal, pretože si trovy exekúcie neuplatnil, a to aj napriek výzve
súdu, aby tak urobil.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, žiadajúc odvolací súd, aby

napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Uviedol,
že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. § 205 ods. 2 písm. b/ OSP), nepodal sa návrh
na začatie konania hoci bol podľa zákona potrebný (ust. § 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s ust.
221 ods. 1 písm. e/ OSP), odňal možnosť účastníkovi konať pred súdom (ust. § 205 ods. 2 písm.
a/ OSP v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d/ OSP), nedostatočne zistil skutkový stav a nevykonal

náležité dokazovanie, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (ust. § 205 ods. 2 písm. f/ OSP). Uviedol, že mu exekučný súd neumožnil konať pred súdom a
viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohol uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým aj právnym
otázkam nastoleným samotným súdom súvisiacich s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Uviedol,
že nemal možnosť predniesť svoju argumentáciu a vyjadriť sa k argumentácii povinného s cieľom

ovplyvniť súdne rozhodnutie. Tvrdil, že ak exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, musela byť
táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym
dvorom EÚ. Poukázal na rozhodovaciu činnosť Spolkového súdneho dvora, Ústavného súdu Českej
republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky, Krajského súdu v Bratislave.Všeobecný súd založil

svoju právomoc na ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, avšak
všeobecný súd sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ustanovenia postavil do pozície
orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu (ust. § 41 ods. 2 EP). Všeobecný
súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nebol legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k
opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná

nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný
titul zrušený. Pripomenul, že k uvedenému revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný
súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti (ust. § 44
ods. 2 EP). Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 ZoRK, nekoná o zrušení tuzemského
rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v

rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav
ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán (všeobecný súd) dotvárať svoje rozhodovacie
oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie dlžníka
tam, kde neexistujú, a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a
to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia

zasahovať do právoplatných rozhodnutí opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ktoré
zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom je v právnom
štáte neakceptovateľná, pretože je v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých
subjektov práva v právny poriadok. Zákon o rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej
je možné právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť. Platí, že ak márne uplynie lehota,

rozhodnutie rozhodcovského súdu je právoplatné. Okrem iného je všeobecným súdom daná právomoc
posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v konaní o zrušení rozhodcovského
rozsudkuanebolpovinnýzaoberaťsaskúmaním,čipríslušnédeklaratórnerozhodnutierozhodcovského
súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako
rozsudok všeobecného súdu, účinky majú ten dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto rozsudkom

nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. Ďalej prvostupňový súd interpretoval a následne
aplikoval ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu
vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky (§ 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/
ZoRK). Uvedené ustanovenie explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkovv rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Uviedol, že exekučný súd môže
zastaviť konanie o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného
na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania. Tvrdil, že exekučný súd konal pri

revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci a ignoroval procesné zásady
súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou (princíp legality, zásada rovnosti,
kontradiktórnosti súdneho konania, právo na súdnu ochranu, právo na spravodlivé súdne konanie,
zásada dvojinštančnosti súdneho konania). Súd v rozhodnutí konštatuje skutočnosti, akoby vykonal
dokazovanie, avšak všetky skutočnosti tvrdené súdom boli založené len na domnienkach bez zistenia

skutočného stavu. Úvaha súdu preto nemohla byť použitá ako podklad pre rozhodnutie. V odôvodení
odvolania poukázal na tvrdenie súdu, že rozhodcovská doložka rozhodcovského súdu je neplatná pre
rozpor s dobrými mravmi a aj jej výkon je konaním v rozpore s dobrými mravmi. Exekučný súd je
oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi
a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky. Namietol tvrdenie súdu, že spotrebiteľ nemal možnosť voľby
rozhodnúť o tom, ktorý orgán spor rozhodne. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil

spotrebiteľ, žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom.
Na tomto základe nebolo možné dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi rozhodujúcim orgánom
je len fiktívna, resp. že môže patriť len spotrebiteľovi. Takéto zdôvodnenie by nemalo logický, právny
ani faktický základ. Oprávnený nesúhlasí ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o
spotrebnom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. V odvolaní ďalej poukazoval na nesprávne

posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, keďže tieto úroky majú len sankčný charakter a dlžníkovi
sa účtujú len v prípade, že by porušil zmluvné podmienky. Uviedol, že súd sa zaoberal otázkou úrokov z
omeškania a skúmal ich z hľadiska dobrých mravov, pričom zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo
strany povinných na dobré mravy, keďže každý povinný v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere
v pozícii dlžníka, mal možnosť zvážiť, či zmluvu uzatvorí a či je schopný svoj záväzok splácať. Žiadal

odvolací súd, aby alternatívne prerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP a Súdnemu dvoru EÚ na
základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení: „či sa má
ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov; či

v prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1
prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu

možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej

je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu; či je v súlade s čl. 17 a č. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie
vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom
na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.
V písomnom vyjadrení k odvolaniu oprávneného povinná uviedla, že napadnuté uznesenie súdu prvého

stupňa žiada ako vecne správne potvrdiť v zmysle ust. § 219 ods. 1 OSP. Uviedla, že v žiadnom prípade
nesúhlasí s argumentmi oprávneného a plne sa stotožňuje s odôvodneniami právoplatných uznesení
krajských súdov, ktoré rozhodovali o čo do dôvodov rovnakých odvolaniach oprávneného tak, ako je
to v tomto konaní. Odvolacie súdy uznesenia exekučných súdov o zastavení exekúcie potvrdili ako
vecne správne a návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietli. Do pozornosti odvolacieho súdu

dala uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 11. 06. 2013 sp. zn. 2CoE/203/2013. V súvislosti
s argumentáciou oprávneného poukázala aj na judikatúru Ústavného súdu SR v obdobných veciach,
kedy sa oprávnený obrátil v exekučných veciach so svojimi sťažnosťami namietajúcimi porušenie práva
vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd, pričom Ústavný súd SR tieto
sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnené. V súvislosti s uvedeným poukázala na uznesenie
Ústavného súdu SR zo dňa 29. 10. 2013 sp. zn. III. ÚS 499/2013-18. Vzhľadom k uvedenému mala
za preukázané, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď predmetnú exekúciu zastavil. Exekučnýsúd správne posúdil právny vzťah medzi oprávneným a povinnou ako vzťah spotrebiteľský, na ktorý
je potrebné aplikovať spotrebiteľské právo, keďže oprávnený je podnikateľom v danom predmete
činnosti, a teda považuje sa za dodávateľa, pričom ona ako povinná vystupuje ako spotrebiteľ, ktorý

nekonaná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. S poukazom na
ustálenú judikatúru prvostupňový súd vec správne právne posúdil, keď rozhodcovskú doložku, ktorá
nebola individuálne dojednaná, navyše splývala s ostatnými podmienkami v štandardnej zmluve, posúdil
ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Takáto podmienka je neplatná a bráni tomu, aby na jej základe
vydaný rozhodcovský rozsudok mohol byť exekučným titulom. V súvislosti s uznesením Krajského

súdu v Bratislave zo dňa 30. 11. 2012 sp. zn. 18CoE/641/2011, na ktoré sa odvoláva oprávnený v
podanom odvolaní uviedla, že toto rozhodnutie bolo zrušené uznesením Ústavného súdu SR zo dňa
29. 10. 2013 sp. zn. III. ÚS/499/2013-18, avšak urobil tak z dôvodu nepreskúmateľnosti odôvodnenia
zrušovaného uznesenia a nie z dôvodov, ktoré oprávnený uviedol vo svojich odvolaniach, dovolaniach,
resp.ústavnýchsťažnostiach,apretotakýtopostupnemožnoanalogickyaplikovaťnaprejednávanúvec.
Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal odvolaním napadnuté uznesenie

prvostupňového súdu procesným postupom podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru,
že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, preto napadnuté uznesenie prvostupňového súdu podľa §
219 ods. 1 OSP potvrdil.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa § 58 ods. 1 Zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Exekučný poriadok“), exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu.

Podľa § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o
rozhodcovskom konaní“), súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných
predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku,
konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo

odporuje dobrým mravom.
Podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na
exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v
rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b/ alebo c/.
Podľa § 45 ods. 3 proti rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.

Odvolací súd preskúmaním spisového materiálu zistil, že oprávnený sa návrhom zo dňa 28. 11. 2009
domáhal vykonania exekúcie znejúcej na sumu 861,71 eura s príslušenstvom voči povinnej. Exekučným
titulom v danej veci bol rozhodcovský rozsudok vedený sp. zn. SR 16214/09 zo dňa 15. 10. 2009, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 09. 11. 2009 a vykonateľnosť dňa 12. 11. 2009 vydaný rozhodcom JUDr.
Michalom Rašlom. Súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý, so sídlom Exekútorského úradu v Bratislave,

doručil dňa 29. 12. 2009 súdu prvého stupňa žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V
ďalšom konaní súd prvého stupňa skúmal ex offo, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
exekučného konania.
Na základe vyššie uvedených a zistených skutočností mal súd prvého stupňa za preukázané, že došlo
k splneniu podmienok, za ktorých nie je možné ďalej v exekúcii pokračovať. V tomto smere odvolací

súd dodáva, že súd prvého stupňa postupoval v súlade s ustanoveniami Exekučného poriadku, ako aj
v súlade s platnou judikatúrou. Ďalej odvolací súd zdôrazňuje, že pokračovanie exekučného konania
by nemalo oporu v platnej legislatíve, pretože exekúcia nie je vykonateľná bez existencie relevantného
exekučného titulu (rozhodcovský rozsudok nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného exekučného
titulu, keďže obsahuje neprijateľné podmienky v spotrebiteľskej zmluve). V dôsledku neplatnej

rozhodcovskej doložky nebola založená právomoc rozhodcovského súdu prejednávať vzniknutý spor
medzi oprávneným a povinnou, a teda rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za platný exekučný
titul.
V predmetnej veci bolo exekučné konanie v štádiu, v ktorom bolo udelené poverenie na vykonanie
exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému. Exekučný poriadok v ustanovení § 57 ods.

2 uvádza, že súd môže exekúciu zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo iného
osobitnéhozákona.Vdôsledkuexistencieneprijateľnýchzmluvnýchpodmienokvspotrebiteľskejzmluve
nie je možné vykonať exekúciu tak, ako je uvedené v návrhu na jej vykonanie. Súd prvého stupňa
správne aplikoval ustanovenie § 57 ods. 2 a využil možnosť zastaviť exekúciu aj bez návrhu, keďže zistilskutočnosti, pre ktoré je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. Odvolací súd ďalej uvádza, že ust. §
57 ods. 2 umožňuje súdu zastaviť exekúciu aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení Exekučného poriadku
alebo osobitného zákona, ktorým je v tomto prípade aj zákon o rozhodcovskom konaní. Po zastavení

exekúcie rozhodne súd o trovách exekúcie.
Podľa zákona o rozhodcovskom konaní, ak bolo zistené, že povinný bol zaviazaný k plneniu, ktoré
je právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, exekučný súd konanie zastaví a podľa
Exekučného poriadku, ak zistí rozpor exekučného titulu so zákonom. Zákonná úprava teda dáva
exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie

uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a či zároveň nie je v rozpore s dobrými mravmi.
Dôvody, na základe ktorých súd exekúciu zastaví sú uvedené v § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku.
Exekučný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky
predpoklady na vedenie takého konania, pričom jedným z predpokladov je aj relevantný exekučný
titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd
kedykoľvek v priebehu konania môže exekúciu zastaviť, ak zistí, že sú dané dôvody na ukončenie

núteného vymáhania pohľadávky.
Podľa Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. g/ Exekučného poriadku).
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd
prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny

právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil. Odvolací súd sa v danej právnej veci v celom
rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, a preto sa v odôvodnení
rozhodnutia obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia podľa §
219 ods. 2 OSP.
V danej právnej veci ide o spotrebiteľský vzťah, pretože účastníci bez pochýb vystupujú v postavení

spotrebiteľa a dodávateľa. Súd je oprávnený aj bez návrhu v exekučnom konaní skúmať nekalú povahu
sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere a uplatnenú v rozhodnutí rozhodcovského súdu, ale aj preskúmať
rozpor rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, ako aj musí
preskúmať nekalú povahu tejto doložky, a to aj bez návrhu, v súvislosti s článkom 6 Smernice rady 93/13/
EHS. Článok 6 ods. 1 tejto smernice má kogentnú povahu.

Spotrebiteľská zmluva je v našom právnom poriadku definovaná v ustanovení § 52 Občianskeho
zákonníka ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je najmä tá skutočnosť, že zmluvnými
stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ a jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje
do zmluvného vzťahu s dodávateľom za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti

spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na
formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny.
Právnym základom ochrany spotrebiteľa a spotrebiteľskej zmluvy je článok 153 Zmluvy o založení
Európskej únie, ktorý sa po vstupe Slovenskej republiky aplikuje aj na našom území a smernica Rady
č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré
medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodujú v
rozhodcovskom konaní, ktoré môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k
zmluve podľa § 3 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Bez ohľadu na formu, ako
aj znenie rozhodcovskej doložky uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je potrebné považovať

rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku, ak vyznieva v neprospech spotrebiteľa a to vtedy,
ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v
neprospech spotrebiteľa a nebola individuálne dojednaná, čo platí aj pre daný prípad. Okrem iného
odvolací súd uvádza aj to, že týmto postupom bolo spotrebiteľovi odňaté právo zaručené článkom 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretože rozhodcovská doložka mu bránila uplatniť a domáhať sa

svojho práva na všeobecnom súde a nútila ho podrobiť sa rozhodnutiu, ktorým došlo k zneužitiu práv
dodávateľom.
Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd i bez návrhu skúma aj to, či zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom. V tomto smere odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci C -

40/2008, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira. Z výroku uvedeného
rozsudku vyplýva, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí následne i bez návrhu
uplatniť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve. Súd je povinný ex offo skúmaťneprijateľnosť podmienok upravených v rozhodcovskej doložke v rámci vnútroštátnych procesných
pravidiel, môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej
povahy. Taktiež § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje súdu i bez návrhu exekúciu

zastaviť.
Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa má za to, že predmetný exekučný titul je v rozpore
so zákonom, keďže zaväzuje povinnú na plnenia, ktoré sú právom nedovolené a v rozpore s dobrými
mravmi, preto v ďalšom odkazuje na dôvody uvedené súdom prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí
ako na svoje vlastné. Jedným z cieľov legislatívy európskej únie a členských štátov je zvýšenie

ochrany záujmov spotrebiteľov. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Táto
zákonná definícia vymedzuje jeden zo subjektov spotrebiteľskej zmluvy (ak je táto za spotrebiteľskú
zmluvu považovaná), pričom dôvodom zavedenia a konkretizácie subjektu vzťahov „obchodných“ -
spotrebiteľských v právnom poriadku je zvýraznenie potreby ochrany týchto subjektov pred „silnejšími“
subjektmi. Dôvody takejto potreby možno hľadať v charaktere priemerného spotrebiteľa, ktorý vstupuje

do právnych vzťahov najmä pre aktuálnu potrebu uspokojenia svojich spotrebiteľských potrieb. Iná
kvalita bdelosti v procese kontraktácie sa vyžaduje od subjektu - zmluvnej strany - nespotrebiteľa, a iná
kvalita bdelosti sa vyžaduje od spotrebiteľa. Súdnu ochranu však nemožno uprieť ani menej bdelému,
či skoro pasívnemu až ľahostajnému spotrebiteľovi. Jeho ochrana je založená a rozsahom upravená
zákonom, preto možno ochrániť spotrebiteľa len v obmedzenom rozsahu. Ak teda zákon stanovuje,

že neprijateľnou podmienkou s dôsledkom neplatnosti je práve ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci
dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní,
potom stanovenie konkrétneho rozhodcu spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach.
Odvolací súd konštatuje, že je potrebné rozhodcovskú doložku so svojimi dôsledkami ozrejmiť
spotrebiteľovi takým spôsobom a v takom čase, aby si aj priemerný spotrebiteľ uvedomil vážne dôsledky

založenia právomoci rozhodcovského orgánu, pričom doložka nevylúči a ozrejmí spotrebiteľovi možnosť
vec prejednať v súdnom konaní. Možnosť alternatívne si vybrať rozhodcovské, alebo súdne konanie sa
musí javiť naplnené vo vzťahu k priemernému spotrebiteľovi aj fakticky.
Predmetný exekučný titul je v rozpore so zákonom, pretože celý postup od rozhodcovskej doložky
až po vydanie rozhodcovského rozsudku je prejavom zneužitia práv dodávateľa, ktorý si vlastne

takýmto postupom zaobstaral ekvivalent rozsudku súdu, takmer na akékoľvek plnenie zo zmluvy. Výkon
práv oprávneného - dodávateľa podľa predmetnej rozhodcovskej doložky považuje odvolací súd za
nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany spotrebiteľa, a preto bolo dôvodné aplikovať
ustanovenie§45ods.1a2Zákonaorozhodcovskomkonaníužvštádiurozhodovaniaexekučnéhosúdu
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, keďže súdny exekútor žiadal

vykonať exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na neplatnú rozhodcovskú doložku
ani nemal byť vydaný, pretože rozhodcovský súd nemal právomoc rozhodovať spor
účastníkov konania. Súd prvého stupňa preto správne postupoval, keď exekúciu zastavil.
Oprávnený v odvolaní žiadal prerušiť konanie, preto odvolací súd preskúmal prípustnosť takéhoto
postupu v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ OSP. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie platí len pre taký
vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j.
súdom, proti rozhodnutiu ktorého nemožno podať žiaden opravný prostriedok. Zo žiadneho ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť
SúdnemudvoruESnávrhnarozhodnutieoprejudiciálnejotázkeovýkladeprávnehoaktuEurópskejúnie

len na návrh účastníka konania, avšak predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná
skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikujú ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do
ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem. Predpokladom povinnosti zahájiť konanie o
predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je pre riešenie daného prípadu relevantné.
Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je

súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti ktorého
rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok, pričom výnimkou z povahy je návrh na obnovu
konania (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 388/2010 z 19. októbra 2010).
Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu
zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ

ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/
OSP má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania, keďže
okresný a krajský súd aplikovali a interpretovali v tomto konaní vnútroštátne práve predpisy (Občiansky
zákonník, Exekučný poriadok a zákon č. 244/2002 Z. z.).S poukazom na to, že odvolací súd nie je súdom poslednej inštancie, v konkrétnej veci bolo rozhodnuté
na základe vnútroštátneho práva a okolností prípadu, odvolací súd nevidel význam pre postup v zmysle
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Podľa odvolacieho súdu zmyslom predbežnej otázky

oprávneného nebolo zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ale rozhodnúť spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii všeobecných súdov Slovenskej republiky. Z uvedených dôvodov považoval
odvolací súd navrhnuté otázky určené Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev za neopodstatnené a
irelevantné, preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania v zmysle ustanovenia § 109
ods. 1 písm. c/ OSP zamietol.

Súd ďalej konštatuje, že nepovažuje za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť ani z dôvodu,
aby podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky.
Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v
tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo

medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská
republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Odvolací súd nie je toho názoru, že by predmetné ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku bolo v
rozpore s Ústavou SR, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná,
čo by bolo dôvodom na predloženie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky podľa § 109 ods. 1 písm.

b/ OSP. Navyše podľa predmetného ustanovenia súd prvého stupňa v tomto prípade ani nerozhodoval.
Záverom odvolací súd uvádza, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti výroku upravujúcej
zastavenie exekúcie podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil. Posúdenie správnosti
rozhodnutia súdu prvého stupňa v časti výroku o trovách exekúcie nebolo predmetom odvolacieho
konania v zmysle ust. § 374 ods. 4 OSP.

Vzhľadom k tomu, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu o podanom odvolaní došlo k zmene
Exekučného poriadku zákonom č. 299/2013 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady
Slovenskej republiky č. 233//1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa dopĺňajú niektoré
zákony, ktorý nadobudol účinnosť 1. novembra 2013, okrem čl. I bodov 55 a 56, ktoré nadobúdajú

účinnosť1.januára2014,odvolacísúdnemoholpreskúmavaťajvýroknapadnutéhouzneseniaotrovách
konania, keďže v Exekučnom poriadku sa v ustanovení § 58 ods. 6 slová „je odvolanie prípustné“
nahradili slovami „nemožno podať mimoriadne dovolanie“. Od 1. novembra 2013 teda ustanovenie § 58
ods. 6 znie: Proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 nemožno podať mimoriadne
dovolanie.

V ustanovení § 243b ods. 1 (Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. novembra 2013
citovaného zákona č. 299/2013 Z. z.) exekučné konania začaté pred 1. novembrom 2013 sa dokončia
podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak.
Podľa § 243b ods. 3 o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57, ktoré
bolo podané pred 1. novembrom 2013, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013;

to neplatí, ak ide o odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, o ktorom doposiaľ
nerozhodol sudca.
Podľa § 202 ods. 2 OSP odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa
osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o
vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona.

Podľa § 374 ods. 4 OSP proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy
prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný
čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu
prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak
odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka

alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním
odvolania zrušuje a opätovne rozhodne
sudca.
Napadnuté uznesenie, v ktorom bolo rozhodnuté aj o trovách konania (trovách exekúcie) vydal vyšší
súdny úradník pred 1. novembrom 2013, pričom ním došlo k zastaveniu exekúcie podľa ust. § 57

ods. 1 písm. b/ Exekučného poriadku a Exekučný poriadok od 1. novembra 2013 v takomto prípade
neumožňuje o podanom odvolaní proti takémuto uzneseniu rozhodovať podľa predpisov účinných do
31. októbra 2013. Z uvedeného vyplýva, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu o podanom odvolaní
je treba pri rozhodovaní o trovách exekúcie vychádzať z platného a účinného ustanovenia § 58 ods. 6Exekučného poriadku, ktoré neumožňuje podať odvolanie proti výroku o náhrade trov konania (teda aj
trov exekúcie), takže o podanom odvolaní v časti výroku o trovách exekúcie rozhodne sudca Okresného
súdu Levice. Od 1. novembra 2013 totiž zákon nepripúšťa odvolanie proti výroku o náhrade trov konania,

teda aj trov exekúcie a už nie je možné, aby o takomto odvolaní rozhodoval krajský súd ako súd odvolací.
Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto
uznesenia.
O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 4
a ustanovenie § 142 ods. 1 OSP.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.