Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. január 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/234/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712219430
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5712219430.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľov: 1. U. N., nar. XX.XX.XXXX,
bytom P., M. XX/XX, 2. G. N., nar. X.XX.XXXX, bytom P., M. XX/XX, obaja zastúpení všeobecnou
splnomocnenkyňou Danou Porubskou, nar. XX.XX.XXXX, bytom W. W., I. k X. X, proti odporcovi:
Slovenská republika - Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava,
Chlumeckého2,onáhraduškodyvovýške2.776,17eurspríslušenstvom,nazákladeodvolaniaodporcu

proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 8C/306/2012-42 zo dňa 6.3.2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľom v 1. a 2.
rade 2.776,17 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Konštatoval, že navrhovateľom v dôsledku nezákonného rozhodnutia Správy katastra Martin vznikla

škoda. Na základe vykonaného dokazovania považoval za preukázané, že navrhovatelia ako kupujúci
uzatvorili kúpnu zmluvu na odkúpenie nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v k.ú. S., zapísanej na LV č.
XXX, a to pozemok parc. č. 248/9, záhrady o výmere 569 m2, s predávajúcimi E - TRADE SLOVAKIA
s.r.o. ako 5/6-inovým a G. W. ako 1/6-inovým spoluvlastníkom. Nadväzne došlo ku vkladu vlastníckeho
práva navrhovateľov do katastra nehnuteľností. Neskôr sa však predávajúca G. W. v konaní vedenom
Okresným súdom Martin pod sp.zn. 5C/311/2010 (rozsudok zo dňa 15.2.2012) domohla určenia, že

je podielovou spoluvlastníčkou v rozsahu 1/6-iny predmetného pozemku, nakoľko predmetná kúpna
zmluva je v časti týkajúcej sa prevodu podielu G. W. neplatná. Tým, že sa G. W. stala znovu
spoluvlastníčkou predmetného pozemku v podiele 1/6-ina, podľa prvostupňového súdu, za použitia
analógie, došlo k zrušeniu rozhodnutia Správy katastra Martin o zavkladovaní kúpnej zmluvy v zmysle
ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. V dôsledku predmetného rozsudku Okresného súdu Martin sp.zn.
5C/311/2010 zo dňa 15.2.2012, právoplatného 16.3.2012, teda vyšla najavo nezákonnosť rozhodnutia

o povolení vkladu, samostatné zrušenie tohto rozhodnutia by preto bolo bezpredmetné (rozhodnutie
NS SR č.k. 4Cdo/54/2011). Pochybenie Správy katastra Martin spočíva v tom, že v rámci vkladového
konania neskúmala podľa § 31 ods. 1 v spojení s § 42 ods. 3 katastrálneho zákona platnosť zmluvy
z pohľadu pravosti podpisov zmluvných strán, osobitne z pohľadu nevyhnutnosti osvedčenia podpisu
v prípade zastúpenia prevodcu. Navrhovatelia splnili aj požiadavku v zmysle ust. § 15 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z.z. - predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom odporca ich žiadosti

nevyhovel. Škoda navrhovateľov v sume 2.776,17 eur pozostáva z čiastky 2.030,39 eur, predstavuje
navrhovateľmi uhradenú kúpnu cenu za podiel 1/6-iny predmetného pozemku (§ 17 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z.), a z čiastky 745,78 eur, predstavuje trovy konania, ku ktorých náhrade boli navrhovatelia
zaviazaní G. W. v konaní vedenom na Okresnom súde Martin pod sp.zn. 5C/311/2010 (§ 18 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z.z.).

O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu, vychádzal z toho,

že navrhovatelia síce boli úspešní v konaní, náhradu trov si ale neuplatnili (§ 142 ods. 1 O.s.p.).Proti tomuto rozsudku podal odvolanie odporca, domáhal sa zmeny napadnutého rozhodnutia tak,
že odvolací súd zamietne návrh navrhovateľov v celom rozsahu, eventuálne zrušenia napadnutého
rozhodnutia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Namietal, že zodpovednosť za škodu nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite, keďže
atribútom príčinnej súvislosti je priamosť pôsobenia príčiny na následok, t.j. príčina priamo
(bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci,
resp. orgánu štátu, alebo jeho nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti za
škodupodľazákonač.514/2003Z.z.lenvovzťahuktakejškode,ktorábolapriamoanesprostredkovane

spôsobená práve (iba) týmto rozhodnutím alebo postupom. Odvolateľ v tej súvislosti poukazoval
na viacero rozhodnutí predovšetkým Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad sp.zn. 5Cdo
219/2007 zo dňa 30.7.2008, kde bola riešená obdobná skutková a právna situácia. Ďalej s poukazom
na ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uviedol, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená,
bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. V danom prípade rozhodnutie o

vklade vlastníckeho práva v prospech navrhovateľov nebolo napadnuté žiadnym prípustným opravným
prostriedkom. Odvolateľ sa nestotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že nezákonné rozhodnutie
o povolení vkladu bolo v časti týkajúcej sa vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v podiele 1/6-iny de
facto rozsudkom Okresného súdu Martin sp.zn. 5C/311/2010 zrušené a samostatné zrušenie daného
rozhodnutia je bezpredmetné. Okresný súd tak prejudikuje vyhlásenie nezákonnosti rozhodnutia Správy

katastra Martin v konaní č. V 4962/08 na základe rozsudku Okresného súdu Martin sp.zn. 5C/311/2010.
Pritom žiadnym príslušným orgánom nebolo v žiadnom konaní vyhlásené, že rozhodnutie Správy
katastra Martin č. V 4962/08 je nezákonné.

Odvolateľ ďalej poukázal na dohodu ohľadom kúpnej ceny predmetného pozemku, pričom kupujúci
prehlásili, že kúpnu cenu zaplatili v hotovosti pri podpise zmluvy predávajúcemu. Zaplatenie kúpnej

ceny nebolo v zmysle čl. III kúpnej zmluvy viazané na rozhodnutie správy katastra o povolení vkladu.
Kúpna cena mala byť zaplatená pri podpise zmluvy; majetok navrhovateľov sa nezmenšil v dôsledku
rozhodnutia Správy katastra Martin o povolení vkladu, pretože v tom čase už mala byť kúpna cena
zaplatená. Ak by Správa katastra Martin návrh na vklad vlastníckeho práva v prospech navrhovateľov
zamietla z dôvodu absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy, majetkový úbytok navrhovateľov by už existoval

a nebol by spôsobený postupom správy katastra.

Na Krajskom riaditeľstve PZ v Žiline prebieha trestné konanie, ktorého predmetom je tiež skúmanie
pravosti a originality plnomocenstiev, ktorý boli použité v konaniach na Správe katastra Martin, preto
ak súd prvého stupňa vychádzal vo svojom rozhodnutí zo záznamu Správy katastra Martin (že plná
moc udelená spoločnosti E - TRADE SLOVAKIA s.r.o. G. W. je zrejme fotokópia), opäť prejudikoval,

tentoraz závery vyšetrovania. Odvolateľ ďalej, odvolávajúc sa na výpoveď navrhovateľky v 2. rade na
pojednávaní dňa 6.3.2013, poukazoval na prístup navrhovateľov pri uzatváraní kúpnej zmluvy, keď títo
sa vôbec nezaoberali otázkou, či kúpna zmluva bola naozaj podpísaná predávajúcim, resp. v mene
predávajúceho podpísaná ním splnomocnenou osobou.

Odporca súdu prvého stupňa tiež vytýkal, že mu nebol doručený návrh na začatie konania a

preto sa nemohol vyjadriť k jeho obsahu, súd sa vôbec nezaoberal jeho vyjadrením, v ktorom
poukazoval na ust. § 451 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého kto sa na úkor iného bezdôvodne
obohatí, musí obohatenie vydať, pričom skutočnosť, že časť kúpnej zmluvy, na základe ktorej bolo
prevedené vlastnícke právo k predmetnému pozemku o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/6-ina
na navrhovateľov, je absolútne neplatná, bola potvrdená rozsudkom Okresného súdu Martin sp.zn.

5C/311/2010. Odvolávajúc sa na komentár k Občianskemu zákonníku, bolo možné vykonať nápravu
vkladom spätného prevodu vlastníckeho práva a v prípade nesúhlasu druhej strany vlastníckou žalobou
alebo žalobou o vydanie bezdôvodného obohatenia, ak sú súčasne splnené podmienky podľa § 451
Občianskeho zákonníka. V rámci osobného pohovoru s navrhovateľmi bolo odporcovi oznámené, že
vydanie bezdôvodného obohatenia od predávajúceho, a to spoločnosti E - TRADE SLOVAKIA s.r.o., nie

je možné, nakoľko daná spoločnosť je v konkurze.

Navrhovatelia v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcu navrhli napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa potvrdiť. Uviedli, že vydaním nezákonného rozhodnutia a uvedením ich do omylu stratili možnosťnadobúdať vlastníctvo zákonným spôsobom za zaplatenú kúpnu cenu v danom čase, resp. zabezpečiť
si navrátenie zaplatenej finančnej čiastky, či inak upraviť vzťahy medzi účastníkmi zmluvy, v čom vidia
vecnú súvislosť príčiny a následku a dostatočne preukázaný vzájomný vzťah. Nezákonné rozhodnutie

nemusí byť jedinou príčinou vzniku škody, ale podstatnou (rozhodnutie NS SR sp.zn. 5 Cdo 24/2011).
Neskúmali, či bola kúpna zmluva podpísaná za vlastníka nehnuteľnosti riadne splnomocnenou osobou
(čo im odporca vyčíta), mali však za to, že kataster nehnuteľností ako orgán verejnej moci, vydá
rozhodnutie o povolení vkladu len na základe dokladov bez právnych vád.

Ďalej, s poukazom per analógiám na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4 Cdo 54/2011 a 4

Cdo 333/2009 uviedli, že podmienka zrušenia právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená
škoda pre nezákonnosť príslušným orgánom, je procesná podmienka uplatnenia tohto práva, ktoré
je hmotnoprávne zaručené čl. 46 ods. 3 Ústavy SR. Mal by preto byť rešpektovaný zmysel a účel
ochrany občanov zaručený týmto základným právom a nie je opodstatnené trvať na formálnom zrušení
nezákonného rozhodnutia, ale vykladať splnenie tejto podmienky extenzívne; v danom prípade mala byť
podmienka zrušenia rozhodnutia o vklade pre nezákonnosť považovaná za splnenú už právoplatnosťou

rozhodnutia o určení vlastníckeho práva.

K námietke odporcu, že sa mali domáhať vydania bezdôvodného obohatenia, poukazovali na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2 Cdo 48/2010, podľa ktorého pri riešení nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia a nároku na náhradu škody je potrebné vychádza zo zásady /ktorú akceptuje
súdna prax aj právna teória/, že vzhľadom na subsidiárnu povahu nároku na vydanie bezdôvodného

obohatenia má prednosť uspokojenie nároku z titulu náhrady škody, a len ak nie sú splnené podmienky
pre dosiahnutie rovnakého uspokojenia z titulu náhrady škody možno uplatniť nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia. V konaní o určenie vlastníctva bola kúpna zmluva označená za absolútne
neplatnýprávnyúkonnielenzdôvodusfalšovaniapodpisu,čidokladu,aleajzdôvoduabsenciedokladov
preukazujúcich oprávnenie nakladať s nehnuteľnosťou, resp. zastupovať vlastníka nehnuteľnosti.

Procesné chyby, ktoré odporca vyčíta súdu, nie sú takými, ktoré by mu bránili konať pred súdom.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal účastník (§
201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu
danom v ustanovení § 212 ods. 1/ O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2
O.s.p.) rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 1 písm.

f/, ods. 2 O.s.p.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký nežiaduci postup súdu v prejednávanej veci,
ktorým súd účastníkovi konania znemožní realizáciu tých práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny
poriadok za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada je významná najmä
vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými právnymi

predpismi, a tým odňal účastníkovi jeho procesné práva.

Podľa § 79 ods. 4 veta prvá O.s.p., návrh na začatie konania a jeho prílohy doručí súd ostatným
účastníkom do vlastných rúk.

Podľa § 114 ods. 2 O.s.p., v rámci prípravy pojednávania súd doručí návrh na začatie konania (žalobu)
odporcovi (žalovanému) spolu s rovnopisom a prílohami návrhu do vlastných rúk a poučí účastníkov

podľa § 120 ods. 4. Vyjadrenie odporcu súd bezodkladne odošle navrhovateľovi.

Námietka odvolateľa, že mu nebol doručený návrh navrhovateľov na začatie konania, je opodstatnená.
V spise sa nenachádza doručenka, ktorá by potvrdzovala doručenie návrhu navrhovateľov na začatie
konania s prílohami a poučením odporcovi. Síce sa na č.l. 28 spisu nachádza pokyn, aby bol návrh na
začatie konania s prílohami a poučením doručený odporcovi, avšak z priloženej doručenky vyplýva, že

uvedené písomnosti boli (omylom) doručené navrhovateľke v 2. rade (ktorá ich aj prevzala). Potvrdenie
o doručovaní/doručení, resp. prevzatí návrhu na začatie konania, jeho príloh a poučenia odporcom
(doručenka)savspisenenachádza.Následneboloodporcovidoručenéatentoprevzal„len"predvolanie
na pojednávanie na termín 6.3.2013.Zásadný význam (z pohľadu celého súdneho konania) doručovacej povinnosti súdu vo vzťahu k
návrhu na začatie konania vyplýva (i) z citovanej explicitnej úpravy procesného predpisu a je logickým
vyjadrením ústavnej zásady rovnosti účastníkov súdneho konania. Doručenie návrhu na začatie konania

(s prílohami), je totiž nevyhnutným predpokladom pre to, aby odporca mal možnosť sa vôbec oboznámiť
s nárokom voči nemu uplatňovaným, a jeho konkrétnym skutkovým a právnym odôvodnením a v
nadväznosti na to zvoliť príslušnú proti/argumentáciu. Nesplnenie tejto primárnej povinnosti súdu (hoci
len v dôsledku omylu) je zásahom do procesných práv účastníka konania takej intenzity, že bez ďalšieho
musí viesť ku konštatovaniu porušenia práva na spravodlivý súdny proces.

Na týchto záveroch - nemožnosti relevantne reagovať na neznáme skutočnosti - logicky nič nemení
skutočnosť,žeodporcanapojednávanídňa6.3.2013nenamietal,žemunávrhneboldoručený.Účastník
konaniaaniniejepovinnýosobitnesadomáhaťsplneniapredmetnejzákladnejpovinnostisúdu.Zároveň
je v okolnostiach súdenej veci zjavné, že odporca (vzhľadom na viaceré súvisiace súdne konania) v
určitých hrubých rysoch mohol poznať skutkový základ predchádzajúci predmetnému návrhu na začatie
konania, čomu zodpovedá i jeho všeobecné vyjadrenie na predmetnom pojednávaní. Súčasne to mohlo

byť i dôvodom (rovnako ním však mohla byť i neznalosť tohto procesného oprávnenia), prečo na
pojednávaní neavizoval nedoručenie návrhu na začatie konania. Uvedené (t.j. poznatky o súvisiacich
okolnostiach získané inak než doručením návrhu na začatie veci) však nepochybne nepostačuje k tomu,
aby sa odporca v danom súdnom konaní mohol účinne/efektívne brániť konkrétnou argumentáciou vo
vzťahu ku konkrétnemu vymedzeniu skutkového základu uplatneného nároku.

Správnosť tejto úvahy v plnej miere dokresľujú neakceptovateľné dôsledky opísaného postupu
súdu, a to že odporca až v rámci odvolania mohol zareagovať (a zareagoval) viacerými vecnými
námietkami, z ktorých žiadna v dôsledku označeného postupu, nebola/nemohla byť súdom prvého
stupňa zodpovedaná. Na druhej strane okresný súd nekriticky prevzal celú argumentáciu navrhovateľov.

Z tohto dôvodu, hoci možno uzavrieť, že odporcovi bola v dôsledku uvedeného postupu súdu prvého

stupňa odňatá možnosť konať pred súdom, čo bez ďalšieho zakladá dôvod pre zrušenie napadnutého
rozsudku a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), považoval
odvolací súd zároveň za vhodné vyjadriť sa aj k niektorým meritórnym záverom súdu prvého stupňa.

Je správnym názor, že zodpovednosť za škodu nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite,
a že atribútom príčinnej súvislosti je priamosť pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo

predchádza následku a vyvoláva ho. Nadväzne, v okolnostiach súdenej veci platí, že nezákonné
rozhodnutie orgánu verejnej moci môže mať za následok vznik zodpovednosti za škodu podľa zákona
č. 514/2003 Z.z. len vo vzťahu k takej škode, ktorá bola spôsobená priamo a nesprostredkovane práve
nezákonným rozhodnutím orgánu štátu. Zároveň však nemožno vylúčiť ani možnosť spôsobenia škody
z viacerých príčin.

Okresný súd sa v ďalšom postupe preto musí vysporiadať s touto podmienkou (kauzálny nexus)
predmetného zodpovednostného vzťahu z pohľadu jednotlivých „odvolacích" námietok odporcu, t.j.
vyhodnotiť dôvodnosť tvrdenia o tom (okrem iného), či bolo v technických možnostiach odporcu
vytýkané okolnosti vo vkladovom konaní zistiť, taktiež tvrdenia poukazujúce na prístup navrhovateľov
pri uzatváraní kúpnej zmluvy, keď títo sa vôbec nezaoberali otázkou, či kúpna zmluva bola naozaj

podpísaná predávajúcim, resp. v mene predávajúceho podpísaná ním splnomocnenou osobou,
podobne i tvrdenia, že navrhovatelia kúpnu cenu uhradili už pred povolením vkladu vlastníckeho práva
dokatastranehnuteľností(pričomzaplateniekúpnejcenyneboloviazanénarozhodnutieSprávykatastra
Martin o povolení vkladu), preto ak by aj Správa katastra Martin návrh na vklad vlastníckeho práva
v prospech navrhovateľov zamietla z dôvodu absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy, majetkový úbytok

navrhovateľov by už existoval a nebol by spôsobený postupom správy katastra.

Okrem toho, navrhovatelia uplatňujú svoj nárok voči Slovenskej republike z titulu náhrady škody
spôsobenejnezákonnýmrozhodnutímSprávykatastraMartin;zároveňvšaknavrhovateliabolizmluvnou
stranou kúpnej zmluvy zo dňa 7.10.2008 a uhradili predávajúcemu (predávajúcim) kúpnu cenu, vrátane
jej časti za podiel 1/6-iny pozemku CKN parc. č. 248/9, záhrady o výmere 569 m2, hoci sa nestali

vlastníkmi tohto podielu. Možno teda hovoriť o súbehu, konkurencii nároku na náhradu škody voči štátua nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči predávajúcemu, resp. osobe, ktorá prijala kúpnu
cenu bez právneho dôvodu, pričom navrhovatelia si v aktuálnom konaní uplatňujú nárok na náhradu
škody.

V tejto spojitosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2 Cdo 48/2010
zo dňa 21.12.2010), resp. 2 Cdo 155/2011 zo dňa 21.12.2011, v rámci ktorých Najvyšší súd SR zaujal
právnynázor,cit.:„...prikolíziinárokovnavydaniebezdôvodnéhoobohateniaanárokunanáhraduškody
má, vzhľadom na subsidiárnu povahu nároku na bezdôvodné obohatenie, prednosť nárok poškodeného
nanáhraduškody,aktátoškodavčasevyhláseniarozhodnutianebolauhradenátýmsubjektom,ktorýsa

na úkor poškodeného obohatil (pozri aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20.12.2010,
sp.zn.1Cdo123/2009,s.11,piatyodsek,čiFekete,I.:Obč.zákonník,Veľkýkomentár,I.diel,Bratislava,
2011, s. 1214-1215)." Najvyšší súd v označených dvoch rozhodnutiach poukazoval na ďalšiu judikatúru
podporujúcu jeho uvedený právny názor (R 1/1979 str. 79-80, R 25/1986 str. 229, stanovisko NS SR
sp.zn. Cpj 70/83).

Na strane druhej však existuje nález Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 165/2012 zo dňa 13.2.2013, podľa

ktorého, cit.: „Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti už konštatoval (III. ÚS 361/09), že z dlhodobej
a relatívne ustálenej judikatúry všeobecných súdov vyplýva, že nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu štátu môže byť v občianskom súdnom konaní uplatnený až vtedy,
ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči
tomu, kto tento prospech získal, a je povinný ho vydať. Pokiaľ má účastník pohľadávku na vydanie

bezdôvodného obohatenia, škoda mu ešte nevznikla, a preto nemôže byť daná zodpovednosť štátu za
škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu
alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.). Nárok na náhradu škody
od štátu by mohol úspešne uplatniť iba vtedy, ak by preukázal, že sa bezúspešne domáhal vydania
bezdôvodného obohatenia. Aktívnu legitimáciu na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa

zákona č. 58/1969 Zb. má ten, komu vzniklo právo na náhradu škody, teda ten, u koho sú splnené
všetky predpoklady zodpovednosti štátu za škodu vrátane základného predpokladu tejto zodpovednosti,
a to vzniku samotnej škody. Existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik
škody ako majetkovej ujmy, a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou
úpravoubezdôvodnéhoobohatenia.Kýmžalobcamápohľadávkunavydaniebezdôvodnéhoobohatenia

voči tomu, kto ho získal, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia
(ak táto bezúspešnosť nebola ním zavinená), nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za
škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb., a to existencia samotnej škody (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4 Cz 110/84 zo 16. apríla 1985, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4
Cdo 199/2005 z 31. mája 2006). Skutočnou škodou v zmysle ustanovenia § 442 ods. 1 Občianskeho

zákonníkajeujma,ktoránastalavmajetkovejsférepoškodeného(spočívavzmenšeníjehomajetkového
stavu oproti stavu pred škodovou udalosťou) a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch. Skutočnou škodou
je aj ujma spočívajúca v neuspokojenej pohľadávke veriteľa voči dlžníkovi, ktorej náhradu požaduje
od štátu ako subjektu zodpovedného za nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci. Táto škoda
však nevzniká už v okamihu splatnosti pohľadávky, resp. omeškania dlžníka, ale až okamihom, keď sa

právo veriteľa na plnenie proti dlžníkovi stalo fakticky nevymáhateľným (mutatis mutandis uznesenie
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 105/2004 zo 7. októbra 2004)."

Okrem uvedeného nálezu (a na v ňom označené rozhodnutia súdov) možno poukázať aj na viaceré
rozhodnutia Nejvyššího soudu ČR. Napríklad v rozhodnutí sp.zn. 28 Cdo 4229/2010 zo dňa 10.8.2011
Nejvyšší soud ČR uviedol: „K otázce souběhu nároku na bezdůvodné obohacení proti dlužníku a

nároku na náhradu škody z výkonu veřejné moci proti státu je třeba říci, že případná odpovědnost státu
nemá povahu všeobjímajícího institutu, který by jako jediný reparoval veškeré potenciální škody vzniklé
poškozenému subjektu. Zákon č. 82/1998 Sb., o odpovědnosti za škodu způsobenou při výkonu veřejné
moci rozhodnutím nebo nesprávným úředním postupem a o změně zákona č. 358/1992 Sb., o notářích
a jejich činnosti (notářský řád), je speciální předpis. Tento zákon mj. v ustanovení § 8 odst. 3 in fine vede

poškozeného k tomu, aby ještě před případným uplatněním nároku proti státu využil všech („jiných")
procesních prostředků k ochraně svého práva, s jejichž uplatněním by bylo spojeno zahájení soudního,
správního nebo jiného právního řízení. Takovým prostředkem nepochybně mohlo být i uplatnění nároku
na vydání bezdůvodného obohacení (zaplacené nájemné jako plnění z neplatného právního úkonu či
bez právního důvodu) proti společnosti OAZA Kašava spol. s r.o. Judikatura ve výše vyloženém směruje vytvořena a následována Nejvyšším soudem již po delší časové období - srov. rozhodnutí sp. zn. 25
Cdo 2601/2010, 25 Cdo 1404/2004, 25 Cdo 3029/2005, 25 Cdo 2222/2004, 25 Cdo 3782/2008, 25 Cdo
2091/2008 a další."

Na označené rozhodnutie sa odvoláva rozhodnutie Nejvyššího soudu ČR sp.zn. 28 Cdo 1756/2010 zo
dňa 9.2.2012, kde sa uvádza: „Odvolacím soudem řešenou právní otázkou se Nejvyšší soud ve své
rozhodovacípraxiopakovanězabýval.Vždydovodil,ženároknanáhraduškodyzpůsobenénesprávným
úředním postupem podle § 13 zákona č. 82/1998 Sb. může být vůči státu úspěšně uplatněn pouze
tehdy, jestliže by poškozený nedosáhl uspokojení své pohledávky (z titulu bezdůvodného obohacení)

vůči tomu, kdo tento prospěch získal a je povinen mu ho vydat (srov. např. rozhodnutí býv. Nejvyššího
soudu SR ze dne 16. 4. 1985, sp. zn. 4 Cz 110/84, Výběr 1985; z aktuální judikatury pak např. usnesení
Nejvyššího soudu ze dne 4. 11. 2004, sp. zn. 25 Cdo 1404/2004, publikované v Souboru civilních
rozhodnutí Nejvyššího soudu, svazek 31, pod C 3031; usnesení ze dne 18. 8. 2005, sp. zn. 25 Cdo
1158/2004; usnesení ze dne 16. 8. 2006, sp. zn. 25 Cdo 3029/2005; nebo usnesení ze dne 30. 11. 2010,
sp. zn. 25 Cdo 3782/2008). Nastala-li totiž v důsledku výkonu veřejné moci taková situace, že mezi

účastníkyprávníhovztahuexistujíurčitáprávaapovinnosti,kteránejsouplněna,pakújmaodškodnitelná
podle zákona č. 82/1998 Sb. vznikne teprve tehdy, jestliže v právním vztahu účastníků není možno
dosáhnout plnění. Jinými slovy, svědčí-li poškozenému jako věřiteli právo vůči jeho dlužníku, které může
úspěšně uplatnit, resp. uspokojit, nevzniká mu dosud nárok na náhradu škody způsobené výkonem
veřejné moci vůči státu. Pouze v případě, že pohledávku oprávněného vyplývající z bezdůvodného

obohacení nelze jako přímý nárok uspokojit, vzniká oprávněnému majetková újma (škoda), spočívající
ve ztrátě majetku (k tomu mutatis mutandi srov. např. usnesení Nejvyššího soudu ze dne 13. 9. 2005, sp.
zn. 25 Cdo 2222/2004; nebo usnesení ze dne 18. 8. 2005, sp. zn. 25 Cdo 1158/2004). Sama okolnost,
že osoba, která se bezdůvodně obohatila, neplní vůči tomu, na jehož úkor bezdůvodné obohacení
získala, svoji povinnost vydat mu bezdůvodné obohacení s odůvodněním, že nemá žádné prostředky

ani majetek, neznamená vznik škody podle zák. č. 82/1998 Sb. (usnesení Nejvyššího soudu ze dne 18.
8. 2005, sp. zn. 25 Cdo 1158/2004)."

V rozhodnutí sp.zn. 25 Cdo 2091/2008 zo dňa 23.2.2011 Nejvyšší soud ČR uviedol: „Dovolatelka
vytýká odvolacímu soudu závěr, že nárok na náhradu škody způsobené nezákonným rozhodnutím
či nesprávným úředním postupem lze vůči státu uplatnit tehdy, není-li možno nárok vyplývající

ze závazkového právního vztahu uplatnit vůči smluvní straně; podrobuje přitom kritice rozhodnutí
Nejvyššího soudu Slovenské republiky sp. zn. 4 Cz 110/1984, z nějž tento závěr vyplývá, a to pro
jeho tvrzenou zastaralost a nepoužitelnost v současné době. Citované rozhodnutí je výrazem ustálené
judikatury dovolacího soudu, která k obdobnému závěru dospěla i v nedávné době v řadě rozhodnutí
(srov. např. usnesení Nejvyššího soudu ze dne 4. 11. 2004, sp. zn. 25 Cdo 1404/2004, publikované

pod C 3031 v Souboru civilních rozhodnutí NS, C. H. Beck - dále též jen „Soubor", či další rozhodnutí,
např. 25 Cdo 2601/2010, 25 Cdo 1536/2003, 25 Cdo 953/2003, 25 Cdo 803/2003). I podle současné
právní úpravy totiž platí, že vznikla-li poškozenému újma odpovídající pohledávce, kterou má vůči
svému dlužníku, může být nárok proti státu z titulu odpovědnosti za škodu způsobenou výkonem
veřejné moci uplatněn pouze tehdy, nemůže-li poškozený úspěšně dosáhnout uspokojení z prvotního

závazkového právního vztahu. Tento závěr plyne z právní konstrukce odpovědnosti státu za škodu
způsobenou výkonem veřejné moci i z občanskoprávního pojetí škody. Škodou zákon míní újmu, která
nastala (projevuje se) v majetkové sféře poškozeného (spočívá ve zmenšení jeho majetkového stavu)
a je objektivně vyjádřitelná všeobecným ekvivalentem, tj. penězi, a je tedy napravitelná poskytnutím
majetkového plnění, především penězi. Poškozený je povinen vznik škody na své straně prokázat a

v řízení o nároku na náhradu škody tak na něm leží důkazní břemeno o tom, že škoda vznikla. Aby
byl splněn tento zákonný předpoklad, musí škoda existovat nejpozději v době, kdy soud o uplatněném
nároku rozhoduje (i zde totiž platí ustanovení § 154 o.s.ř., které stanoví, že pro rozsudek je rozhodující
stav v době jeho vyhlášení). To se uplatní zejména tam, kde je odpovědnost státu vztahována k újmě,
která plyne ze závazkových vztahů mezi poškozeným a jeho smluvním partnerem. Nastala-li totiž v

důsledku výkonu veřejné moci taková situace, že mezi účastníky právního vztahu existují určitá práva
a povinnosti, která nejsou plněna, pak újma odškodnitelná podle zákona č. 82/1998 Sb. vznikne teprve
tehdy, jestliže v primárním právním vztahu účastníků není možno dosáhnout plnění. Jinými slovy, svědčí-
li poškozenému jako věřiteli právo vůči jeho dlužníku, které může úspěšně uplatnit, resp. uspokojit,
nevzniká mu dosud nárok na náhradu škody způsobené výkonem veřejné moci vůči státu."Je teda potrebné konštatovať, že judikatúra súdov ohľadom prednosti niektorého z uvedených dvoch
nárokov nie je celkom ustálená, v každom prípade i z tohto pohľadu (t.j .z hľadiska preskúmateľných
dôvodov priklonenia sa súdu k niektorému z prezentovaných názorov) absentuje v rozhodnutí súdu

prvého stupňa akákoľvek úvaha.

Prvý citovaný názor nasvedčuje argumentácii navrhovateľov, je však potrebné dodať, že citované
rozhodnutiaNajvyššiehosúduSRnezohľadňujúsituáciu,žezodpovednostnýsubjektnárokunanáhradu
škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ktorým je štát, je odlišný od povinného subjektu pri nároku
na vydanie bezdôvodného obohatenia. Napríklad v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1 Cdo

123/2009 zo dňa 20.12.2010, na ktoré sa Najvyšší súd SR odvoláva v rozhodnutí sp.zn. 2 Cdo
155/2011 zo dňa 21.12.2011, a kde je riešená (aj) otázka prednosti nároku z titulu bezdôvodného
obohatenia z neplatného pracovnoprávneho úkonu (kolektívnej zmluvy) a z titulu náhrady škody pre
neplatnosť tohto pracovnoprávneho úkonu, zodpovednostným subjektom nároku na náhradu škody a
povinným subjektom pri nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia je tá istá osoba, v danom prípade
zamestnávateľ navrhovateľky.

Presvedčivejším z argumentačného hľadiska sa podľa predbežného názoru odvolacieho súdu javí
v poradí druhý právny názor, pre definitívny záver je však nevyhnutné doplnenie dokazovania
(po odstránení primárne vytknutého procesného pochybenia) okresným súdom z pohľadu všetkých
načrtnutých (sporných) hľadísk. V novom rozhodnutí sa súd prvého stupňa rozhodne tiež o trovách tohto
odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.