Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. marec 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2MCdo/3/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012898650
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Petríková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:1012898650.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Petríkovej

a sudcov JUDr. Martina Vladika a JUDr. Jozefa Kolcuna, v právnej veci žalobcov 1/ Spoločenstva
súkromných vlastníkov poľnohospodárskej pôdy, pasienkov a lesov, so sídlom v Bratislave - Rusovciach,
Kovácsova 12, zastúpeného JUDr. Lászlóm Lengyelom, advokátom v Bratislave, Ružová dolina 6, 2/
I. M., bývajúcej v H. a 3/ Z. S., bývajúcej v H., proti žalovaným 1/ GEReal, spol. s r.o., v likvidácii, so
sídlom v Bratislave, Uhrova 18, 3/ Podielnickému družstvu Dunaj, so sídlom v Bratislave, Vývojová 852,
4/ KARPA Real, spol. s r.o., so sídlom v Bratislave, Čajakova 28 a 5/ V. K., bývajúcemu v H., o neplatnosť
právnych úkonov a o určenie vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn.

7 C 47/2001, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky, proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava V zo 6. decembra 2011, č. k. 7 C 47/2001-818 a rozsudku Krajského súdu v
Bratislave z 29. apríla 2013 sp. zn. 6 Co 102/2012, okrem jeho zrušujúceho výroku a výroku o nepriznaní
trov odvolacieho konania žalovaným 3/ a 4/, takto

r o z h o d o l :

Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky z a m i e t a .

Žalovaným náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava V rozsudkom (v poradí piatym) zo 6. decembra 2011 č. k. 7 C 47/2001-818
zamietol žalobu žalobcov, ktorou sa domáhali neplatnosti zámennej a kúpnej zmluvy a určenia

vlastníctva. Žalobcov zaviazal na náhradu trov konania žalovaným 1/, 3/ a 5/ na účet JUDr. Pavla
Erbena vo výške 12 588,04 € a na účet JUDr. Evy Nováčkovej vo výške 9 452,47 €, do troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku. Po vykonanom dokazovaní uzavrel, že žalobcovia neuniesli dôkazné
bremeno, lebo nepreukázali v konaní, že svoj reštitučný nárok si uplatnili riadne a včas zákonným
spôsobom a preto obmedzenie prevodu nehnuteľností, ktoré vyplýva z ustanovenia § 5 ods. 2 zák. č.
229/1991 Zb. (teraz § 5 ods. 3 predmetného zákona) sa na žalovaných v danom prípade nevzťahuje.
Žalobcovia v konaní nepreukázali, na základe čoho C. R., ako zástupca Urbárskej spoločnosti Bratislava

- Jarovce, uplatnil nárok na vydanie nehnuteľností urbárnikov Rusoviec. Súd prvého stupňa mal za to, že
neboli splnené zákonné podmienky ohľadne splnomocnenia C. R. na zastupovanie oprávnených osôb
na uplatnenie predmetného reštitučného nároku. Na pojednávaní pred správnym orgánom 10. júla 2007
právny zástupca žalobcov uviedol, že oprávnené osoby splnomocnili C. na uplatnenie ich reštitučných
nárokov v Rusovciach ústne. V uvedenom správnom konaní C. nepredložil žiaden doklad o tom, ktoré
konkrétne fyzické osoby - členovia urbárskeho spoločenstva Rusovce ho splnomocnili na uplatnenie
reštitučného nároku, resp. nepredložil súhlas majiteľov väčšiny podielov, na základe ktorého by sa stal

spoločným zástupcom oprávnených osôb (§ 37 ods. 2 zák. č. 330/1991 Zb.). V spise pozemkového
úradusanachádzajúdvalistyzo17.decembra1992rovnakéhoznenia,ktorýmiboliuplatnenéreštitučné
nároky Urbárskej spoločnosti Bratislava - Jarovce. V jednej verzii chýba označenie pôvodných vlastníkov
Rusovce a Čunovo. Ako vyplýva zo znenia tohto listu, jeho nedeliteľnou súčasťou je priložený zoznamurbárnych listov, pričom ide o zoznam urbárnikov Jaroviec 1-77, s ktorými na základe výzvy Urbárskej
spoločnosti Jarovce z 21. decembra 1992 žalovaný 3/ 6. septembra 1993 uzavrel dohodu o vydaní
pozemkovnachádzajúcichsa vkat.úz.Jarovcepodľa§9ods.lzák.č.229/1991Zb.Ďalšiedvazoznamy

obsahujú mená urbárnikov Rusoviec, ktorí si uplatnili reštitučné nároky prostredníctvom Ing. Mallineritsa
29. decembra 1994. V konaní nebolo preukázané, že by existoval spoločný urbár Jarovce, Rusovce,
Čunovo. Členovia Urbárskeho spoločenstva Rusovce uplatnili reštitučný nárok prostredníctvom V. až
29. decembra 1994, a to po ustanovujúcej schôdzi, ktorá sa konala 17. decembra 1994 a ktorú by bolo
možné považovať za súhlas majiteľov väčšiny podielov na uplatnenie nároku v zmysle § 37 ods. 2 zák.

č. 330/1991 Zb. Tento nárok bol však uplatnený až po uplynutí zákonnej lehoty (do 31. decembra 1993).
Z predchádzajúceho dokazovania v konaní sp. zn. 7 C 192/96 je zrejmé, že predmetné nehnuteľnosti
pôvodne patrili bývalým urbárnikom a že vlastníctvo k týmto nehnuteľnostiam prešlo na žalovaného 3/
a to zo zákona, preto mohol ako vlastník s týmito nehnuteľnosťami disponovať. Žalobcovia žiadali, aby
súd určil, že právne úkony napadnuté žalobou sú neplatné a súčasne že žalovaní 1/, 2/, 4/ a 5/ nie sú,
ani sa nikdy nestali vlastníkmi predmetných nehnuteľností. Súčasne žiadali, aby súd určil, že žalovaný 3/

bol 24. júna 1991 a v súčasnosti je vlastníkom predmetných nehnuteľností. Súd na základe vykonaného
dokazovania oboznámením sa s predmetnými zmluvami a predmetnou notárskou zápisnicou dospel
k záveru, že tieto právne úkony spĺňajú všetky podmienky požadované ustanovením § 37 ods. 1 OZ
a nemajú ani také vady, ktoré by mali za následok ich neplatnosť podľa § 39 OZ, dospel k právnemu
záveru, že predmetné právne úkony sú platnými právnymi úkonmi. Vo všetkých troch prípadoch išlo o

prevod nehnuteľností, ktorý uskutočnili vlastníci nehnuteľností, ktorí uplatňovali svoje vlastnícke právo
a preto mohli s predmetom svojho vlastníctva voľne disponovať. V konaní nebol preukázaný naliehavý
právny záujem žalobcov na uplatňovanom žalobnom petite, preto s poukazom na citované ustanovenia
návrh žalobcov zamietol v celom rozsahu. O trovách konania rozhodol podľa § 142 O.s.p. v spojení s
§ 149 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobcov rozsudkom z 29. apríla 2013 sp. zn. 6
Co 102/2012 výrok napadnutého rozsudku, ktorým bola žaloba voči žalovanému 2/ (SP Leasing,
a.s.) zamietnutá zrušil. Vo zvyšku napadnutý rozsudok potvrdil. Vyslovil, že žalobcovia sú povinní
spoločne a nerozdielne nahradiť žalovaným 1/ a 5/ k rukám advokáta JUDr. Pavla Erbena trovy
odvolacieho konania 1 265,52 € do troch dní. Žalovaným 3/, 4/ nepriznal náhradu trov odvolacieho

konania. V odôvodnení sa odvolací súd stotožnil s dôvodmi napadnutého rozsudku, konštatoval ich
správnosť s tým, že súd prvého stupňa zistil správne skutkový stav veci a vyvodil z neho správny
právny záver a svoje rozhodnutie aj dostačujúco odôvodnil. Na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozsudku odvolací súd uviedol, že zhodne so súdom prvého stupňa je toho názoru, že členovia
Urbárskeho spoločenstva Rusovce reštitučný nárok v zákonnej lehote neuplatnili. V konaní žalobcovia

nepreukázali, kto sú oprávnené osoby. Oprávnenými osobami sú totiž jednotliví členovia urbárskeho
spoločenstva, ktorí si môžu určiť spoločného zástupcu (§ 37 ods. 2 zák. č. 330/1991 Zb. v spojení
s § 4 ods. 1 zák. č. 229/1991 Zb.). Oprávnenou osobou teda nie je samotné urbárske spoločenstvo.
Žalobcovia nepreukázali, ktoré konkrétne fyzické osoby boli členmi Urbárskeho spoločenstva Rusovce
(akvrozhodnejdobeexistovalo),resp.ktoréosobysúichprávnyminástupcami.Nepredložilitieždoklady

preukazujúce, kto bol skutočným vlastníkom predmetných nehnuteľností, teda zoznam pôvodných
urbárnikov z Rusoviec. Nie je tak zrejmé, či oprávnené fyzické osoby (urbárnici z Rusoviec) sú totožní s
fyzickými osobami, ktoré reprezentuje žalobca 1/. Pokiaľ ide o podanie C. R. z 15. decembra 1992, ktoré
bolo doručené pozemkovému úradu 17. decembra 1992, týmto podaním C. uplatnil reštitučný nárok len
v mene urbárnikov z Jaroviec. Súčasne podaním z 15. decembra 1992 a doručeným pozemkovému

úradu dňa 17. decembra 1992 Pavel Haász uplatnil reštitučný nárok v mene Urbárskej spoločnosti
Jarovce, Rusovce a Čuňovo. Obe tieto podania sú inak obsahovo zhodné a v záhlaví oboch je napísaná
Urbárska spoločnosť Bratislava - Jarovce. Nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom reštitučného nároku sú
v prvom podaní špecifikované tak, že ide o nehnuteľnosti zapísané v pozemnoknižnej vložke č. 1
katastrálne územie Jarovce, zatiaľ čo v druhom podaní sú špecifikované tak, že ide o nehnuteľnosti

zapísané v pozemnoknižnej vložke č. 1 Jarovce, Rusovce a Čuňovo. V konaní bolo preukázané, že nikdy
neexistoval spoločný urbár týchto troch obcí, a C. teda nemohol bez splnomocnenia zo strany členov
rusovského urbáru za nich uplatniť reštitučný nárok na pozemkovom úrade. Takéto splnomocnenie
v písomnej forme žalobcovia do spisu nezaložili (viď § 17 zák. č. 71/1967 Zb.). Súčasne žalobcovia
nepredložili doklad o tom, že by oprávnené osoby za súhlasu majiteľov väčšiny podielov určili C. R. za

spoločného zástupcu. Stotožnil sa so súdom prvého stupňa v tom, že písomné plnomocenstvo nemôžu
nahradiť nedatované čestné prehlásenia, ktoré 10. júla 2007 založil do spisu pozemkového úradu právnyzástupcažalobcov.Okremtoho,prekaždúzuvedenýchobcíexistujesamostatnápozemnoknižnávložka
č. 1. Poukázal na podanie Krajského úradu v Bratislave z 9. júna 1997 zn. 205/97 PP adresované
Krajskej prokuratúre v Bratislave, z ktorého je zrejmé, že až po ukončení termínu vydokladovania

uplatnených nárokov urbárskych spoločností (k 31. decembru 1995) sa v spise 1134/92 za Urbársku
spoločnosť Jarovce objavilo nové podanie pod tou istou značkou, kde si Jarovce uplatnili nárok, ale
pôvodní vlastníci boli uvedení nielen za Jarovce ale aj Rusovce a Čuňovo. Doklad bol podpísaný
predsedom Urbárskej spoločnosti Jarovce tak ako pôvodné, ktoré bolo v spise nahradené týmto novým
podaním. V čase pôvodného podania bola podaná aj výzva na PD Dunaj Rusovce, v ktorej požadovali

vydať iba Urbár Jarovce. Napokon poukázal aj na znalecký posudok Ústavu súdneho inžinierstva
Žilinskej univerzity č. 45/04, z odboru písmoznalectva. V závere tohto posudku sa uvádza, že predmetné
podania z 15. decembra 1992 nie sú identické, teda neboli vyhotovené z jedného originálu a preto
nemohli vzniknúť v jednom čase. Všetky tieto skutočnosti viedli odvolací súd k záveru, že jediným
relevantným dokladom je podanie C. R. z 15. decembra 1992, ktorým uplatnil na pozemkovom úrade
reštitučnýnároktýkajúcisaUrbárskehospoločenstvaJarovce.UrbárskespoločenstvoRusovceuplatnilo

reštitučný nárok na pozemkovom úrade až podaním z 28. decembra 1994, ktoré bolo pozemkovému
úradu doručené 29. decembra 1994. Urbárske spoločenstvo Rusovce teda reštitučný nárok uplatnilo
oneskorene po uplynutí zákonnej lehoty (31. decembra 1993). Vzhľadom na to, že sa na žalovaného
3/ nevzťahoval zákaz prevodu predmetných nehnuteľností na iného v zmysle § 5 ods. 3 zákona č.
229/1991 Zb. a predmetné právne úkony preto nie sú neplatné. Súčasne žalovaný 3/ nie je vlastníkom

predmetných nehnuteľností. Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok je vecne správny v časti,
ktorou bola žaloba proti žalovaným 1/, 3/, 4/ a 5/ zamietnutá. Výrok napadnutého rozsudku, ktorým
bola žaloba proti žalovanému 2/ zamietnutá odvolací súd zrušil z dôvodu, že odvolací súd uznesením
z 28. februára 2005 č. k. 2 Co 357/04-182 konanie proti žalovanému 2/ zastavil. O trovách odvolacieho
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 31. júla 2014 sp. zn. 2 Cdo 443/2013 dovolanie žalobcov
proti rozsudku odvolacieho súdu odmietol. Dovolacie konanie vo vzťahu k žalobkyniam 2/ a 3/ voči
žalovaným zastavil. Žalovaným náhradu trov dovolacieho konania nepriznal. V odôvodnení uviedol, že
dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil, a
procesnévadytejtopovahyvdovolacomkonanínevyšlinajavo.Prípustnosťjehodovolaniapretoztýchto

ustanovení nevyplýva. Dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľovi
odňatá možnosť konať pred súdom. Dovolací súd konštatoval, že rozsudky súdov nižšieho stupňa sú
dostatočne odôvodnené a nemožno ich považovať za arbitrárne. Uviedol, že namietané nesprávne
hodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Ak aj súd nesprávne vyhodnotí
niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne; táto samá

skutočnosť však prípustnosť dovolania nezakladá. Dôvodom dovolania nemôže byť ani samo osebe
nesprávne skutkové zistenie súdom nižšieho stupňa. Dovolací súd zistil, že odvolací súd nezaložil svoje
rozhodnutie „nečakane“ a nepredvídateľne na iných (nových) skutkových zisteniach, než súd prvého
stupňa a preto mu nevznikla povinnosť opakovať dokazovanie v zmysle § 213 ods. 3 O.s.p. Pokiaľ išlo o
námietku nesprávneho právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi dovolací súd uviedol, že posúdenie,

či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych
skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Vzhľadom na to, že prípustnosť
dovolania žalobcu 1/ nebolo možné vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku,
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie (do potvrdzujúcej časti výroku odvolacieho súdu) odmietol

podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým
rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. Rovnako v zmysle ustanovenia § 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s ustanovením § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. dovolací odmietol aj dovolanie žalobcu
1/ smerujúce voči výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania, keďže touto časťou dovolania

napadnuté rozhodnutie má povahu uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p.), prípustnosť dovolania proti nemu
nepripúšťa ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. a ani v tomto prípade dovolací súd nezistil, že by došlo k
vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. O trovách dovolacieho konania rozhodol podľa § 243b ods.
5 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. Žalovaným nepriznal dovolací súd náhradu trov
tohto konania, lebo nepodali návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).Proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo 6. decembra 2011 č. k. 7 C 47/2001-818 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 29. apríla 2013, sp. zn. 6 Co 102/2012 s výnimkou
zrušujúcej časti výroku a výroku o nepriznaní trov odvolacieho konania žalovaným 3/ a 4/, podal

generálny prokurátor Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie. Navrhol napadnuté rozhodnutia v
napadnutých častiach zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Generálny prokurátor
Slovenskej Republiky v odôvodnení svojho mimoriadneho dovolania uviedol, že pokiaľ ide o
posúdenie predbežnej otázky spočívajúcej v tom, či si oprávnené osoby uplatnili svoj nárok riadne a
včas, v tejto časti si konajúce súdy prisvojili nad rámec § 7 O.s.p. právomoc, ktorá im neprislúcha, keďže

súd nemôže vykonávať právomoc pozemkového úradu (§ 243f ods. 1 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237
písm.a/O.s.p.).Vtejtosúvislostisamohlikonajúcesúdyobmedziťibanaposúdenietoho,čikuplatneniu
reštitučného nároku došlo, a keďže o tejto veci právoplatne rozhodol iný orgán v rozhodnutí o obnove
konania, mali z toho rozhodnutia vychádzať v súlade s druhou vetou § 135 ods. 2 O.s.p. Ďalej generálny
prokurátor namietal, že napadnuté rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§
243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.), keď konajúce súdy nesprávne interpretovali § 5 ods. 3 (blokačný účinok)

zákona č. 229/1991 Zb., následne na čo nesprávne právne posúdili otázku platnosti, resp. neplatnosti
právnych úkonov, ktorými žalovaní napriek zákazu prevodu disponovali dotknutými nehnuteľnosťami po
dni účinnosti zákona č. 229/1991 Zb.

Žalovaná 4/ vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedla, že žalobcovia v dokazovaní
pred súdmi za dobu osemnásť rokov neuniesli dôkazné bremeno, nijak nepreukázali, že si

kvalifikovane a včas uplatnili reštitučný nárok a v čase rozhodnom nevyzvali povinnú osobu na
vydanie urbárskeho majetku v k. ú Rusovce. Uviedla, že naliehavý právny záujem na určení neplatnosti
predmetným právnych úkonov by bol daný vtedy, ak by žalobcovia uplatnili v správnom konaní svoje
reštitučné nároky riadne a včas, zákonným spôsobom. Túto skutočnosť doposiaľ úradne nepreukázali
a preto vlastník predmetných nehnuteľností s vlastníckymi právami v čase rozhodnom mohol

voľne disponovať.

Ostatní účastníci konania sa k mimoriadnemu dovolaniu písomne nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.)
po zistení, že tento opravný prostriedok podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 243e ods.
1 O.s.p.) na dovolacom súde v určenej lehote (§ 243g O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré môže napadnúť

týmto opravným prostriedkom, preskúmal napadnuté rozsudky (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243a
ods. 2 O.s.p.) v rozsahu podľa § 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že
mimoriadnemu dovolaniu nemožno vyhovieť.

Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu
za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je

postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci.

Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne
sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 ods. 1 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.).

Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto
opravného prostriedku.

Vzhľadom na obsah mimoriadneho dovolania ako aj zákonnú povinnosť podľa § 242 ods. 1 druhá veta
O.s.p. skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou z procesných vád uvedených v § 237 ods. 1 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým

otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 písm.
a/ až g/ O.s.p., t. j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti
účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na
začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka

pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom, či súdom nesprávne obsadeným. V
konaní o mimoriadnom dovolaní neboli procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. b/ až g/
O.s.p. namietané, tieto neboli ani zistené.Vzhľadom na obsah mimoriadneho dovolania, dovolací súd osobitne skúmal, či konanie nebolo
postihnuté vadou v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ O.s.p. Generálny prokurátor namietal v mimoriadnom
dovolaní, že konajúce súdy si vo veci atrahovali rozhodnúť o niečom, čo do ich právomoci v takomto

rozsahu nepatrí (posúdenie predbežnej otázky spočívajúcej v tom, či oprávnené osoby uplatnili svoj
nárok riadne a včas).

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú
z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa
zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1 O.s.p.). V občianskom súdnom

konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2
O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje
zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).

Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže
konať vo veci (podmienky konania).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má ten dôsledok,

žesúdnemôževydaťrozhodnutievovecisamej,alemusíkonaniezastaviť avecpostúpiťinémuorgánu.
Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej
mal rozhodnúť iný orgán.

Súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v rozpore s ústavou, so
zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná [§ 109 ods. 1 písm.

b/]. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré
sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov
o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných
predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o
zápise základného imania; 14) súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní (§ 135 ods. 1

O.s.p.). Inak otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môže súd posúdiť sám. Ak však bolo o
takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza (§ 135ods. 2 O.s.p.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky v súdenej veci sa už v rozsudku z 29. novembra 2000 sp. zn. M Cdo
4/1999 ako aj v uznesení z 31. júla 2014 sp. zn. 2 Cdo 443/2013 obligatórne zaoberal procesným vadami
konania uvedenými v ustanovení § 237 ods. 1 O.s.p., medzi ktoré patrí aj generálnym prokurátorom

namietaná vada nedostatku právomoci súdov (§ 237 ods. 1 písm. a/ O.s.p.), pričom existenciu týchto vád
v konaní nezistil. Dovolací súd v spomínanom rozsudku sp. zn. M Cdo 4/1999 inštruoval konajúce súdy,
aby sa zaoberali a vyriešili v rámci predbežnej otázky spornú skutočnosť, či si žalobcovia uplatnili svoje
nároky vyplývajúce im z ustanovení § 37 zákona č. 330/1991 Zb. včas právne relevantným spôsobom.
Uvedené potvrdzuje, že dovolací súd nemal pochybnosti o právomoci konajúcich súdov rozhodnúť o

včasnosti uplatnenia reštitučných nárokov oprávnenými osobami (v rámci riešenia predbežnej otázky).

Keďže súd kedykoľvek za konania prihliada na to, či sú splnené podmienky konania, Najvyšší súd
Slovenskej republiky sa v rámci dovolacieho prieskumu osobitne zaoberal generálnym prokurátorom
tvrdenou vadou nedostatku právomoci, pričom vo veci nezistil žiadne (nové) skutočnosti, ktoré by
dovolací súd prinútili zmeniť doterajší právny názor o právomoci konajúcich súdov rozhodnúť v

rámci riešenia predbežnej otázky o riadnom uplatnení reštitučných nárokov žalobcami. Najvyšší súd
Slovenskej republiky si je vedomý skutočnosti, že o nárokoch podľa zákona č. 229/1991 Zb. rozhoduje
príslušný okresný úrad (§ 9 zákona č. 229/1991 Zb.), avšak v zmysle ustanovenia § 135 ods. 2 O.s.p.
súd môže otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, posúdiť sám. V rámci zisťovania
skutkového stavu veci je civilný súd oprávnený zistiť a posúdiť celý skutkový základ uplatňovaného

nároku, a to aj keď tento základ z hľadiska právneho posúdenia skutkových okolností zasahuje do oboru
správneho práva. Oprávnenie civilného súdu vyvodiť občianskoprávne, obchodné, pracovnoprávne či
iné podľa hmotného práva významné dôsledky určitej skutočnosti (skutkového deja) nie je teda nijako
obmedzené, hoci by skutkový dej napr. napĺňal skutkovú podstatu trestného činu alebo správneho
deliktu. Civilný súd však nikdy nie je oprávnený z určitých skutočností vyvodzovať dôsledky ustanovené

trestným a administratívnym právom. Zákon teda rozlišuje pri výkone civilnej právomoci právo súdu
samostatne posudzovať určité otázky od práva vydávať o týchto otázkach autoritatívne rozhodnutia;
posledné uvedené právo je obmedzené len na veci patriace do civilnej právomoci uvedené v § 7. Je
vecou súdu, pre aký postup sa rozhodne, ak nastane situácia, kedy má na účely konania posúdiť otázky,o ktorých rozhodnúť prislúcha inému orgánu (t. j. spravidla správnemu orgánu alebo trestnému súdu).
Z hľadiska rozhodnutia vo veci samej ide o tzv. predbežné (prejudiciálne) otázky, a to väčšinou buď
povahy trestnej alebo povahy administratívnej. Súd buď môže postupovať podľa § 109 ods. 2 písm.

c/ O.s.p., t. j. prerušiť konanie a počkať na rozhodnutie trestného súdu alebo rozhodnutie správneho
orgánu, alebo môže v zmysle § 135 ods. 2 O.s.p. tieto otázky posúdiť sám, ak má za to, že je schopný ich
sám zistiť a posúdiť. V súdenej veci konajúce súdy v zmysle usmernenia Najvyšším súdom Slovenskej
republiky postupovali podľa § 135 ods. 2 O.s.p., pretože bez vyriešenia prejudiciálnej otázky v hore
uvedenom znení, by nebolo možné pokračovať v konaní a v merite veci rozhodnúť (rozhodnutie

súdu záviselo od vyriešenia prejudiciálnej otázky).

Pokiaľ generálny prokurátor Slovenskej republiky namieta, že konajúce súdy mali v zmysle ustanovenia
§ 135 ods. 2 O.s.p. vychádzať z právoplatného rozhodnutia o obnove konania (rozhodnutie
Pozemkového úradu Bratislava - mesto z 3. apríla 1996 č. k. 606/94/Pú-Tr) považuje dovolací súd za
nevyhnuté uviesť, že správny orgán v predmetnom rozhodnutí nevyriešil otázku včasnosti uplatnenia
si žalovaných nárokov žalobcami, ako osobami oprávnenými právne relevantným spôsobom. Súdy

nižšieho stupňa preto pri rozhodovaní o predbežnej otázke nemohli z uvedeného rozhodnutia
správneho orgánu vychádzať.

Z uvedených dôvodov sa Najvyšší súd Slovenskej republiky nestotožnil s dôvodmi mimoriadneho
dovolania generálneho prokurátora o nedostatku právomoci súdov na rozhodnutie o predbežnej otázke
v hore uvedenom znení, konanie teda nebolo postihnuté ani vadou uvedenou v ustanovení § 237 ods.

1 písm. a/ O.s.p.

Mimoriadne dovolanie ako ďalšie dovolacie dôvody uvádza nesprávne právne posúdenie veci súdmi
nižšieho stupňa (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je chybnou

aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky namietal, že konajúce súdy pri posudzovaní platnosti
právnych úkonov, ktorými žalovaný 3/ a neskôr aj ostatní žalovaní prevádzali vlastníctvo k dotknutým

nehnuteľnostiam, vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia momentu nástupu blokačného účinku
uvedeného v § 5 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. (teraz § 5 ods. 3), ktorý nenastal až uplatnením
reštitučného nároku, ale dňom účinnosti zákona, t. j. 24. júna 1991 a trvá až doposiaľ, keďže konanie na
bývalom pozemkovom úrade nie je do dnešného dňa skončené. Následne na toto pochybenie konajúce
súdy nesprávne právne posúdili platnosť napadnutých prevodov nehnuteľností.

Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. oprávnenou osobou je štátny občan Českej a Slovenskej
Federatívnej Republiky, ktorý má trvalý pobyt na jej území a ktorého pôda, budovy a stavby patriace k
pôvodnejpoľnohospodárskejusadlostiprešlinaštátalebonainéprávnickéosobyvdobeod25.februára
1948 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 6 ods. 1.

Podľa § 5 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. povinná osoba je povinná s nehnuteľnosťami až do ich vydania

oprávnenej osobe nakladať so starostlivosťou riadneho hospodára, 4b) odo dňa účinnosti tohto zákona
nemôže tieto veci, ich súčasti a príslušenstvo previesť do vlastníctva iného. Také právne úkony sú
neplatné. Právo na náhradu škody, ktorú povinná osoba spôsobí oprávnenej osobe porušením týchto
povinností, zostáva ustanovením § 28 nedotknuté.

Podľa § 6 ods. 1 písm. d/ zákona č. 229/1991 Zb. oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré

prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku odňatia bez náhrady postupom podľa zákona
SNR č. 81/1949 Zb. SNR o úprave právnych pomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov,
komposesorátov a podobných právnych útvarov.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. nárok uplatní oprávnená osoba na okresnom úrade (pôvodne
pozemkovom úrade) a zároveň vyzve povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti. Povinná osoba uzavrie

s oprávnenou osobou do 60 dní od podania výzvy dohodu o vydaní nehnuteľnosti.Podľa § 37 ods. 1 zákona č. 330/1991 Zb. spoluvlastníckymi podielmi, ktoré sa majú vydať podľa
osobitného predpisu 25) alebo ku ktorým zaniká užívacie právo, 15) sa rozumejú aj užívacie podiely
alebo iné práva na spoločných nehnuteľnostiach, na ktoré sa vzťahovali predpisy o úprave právnych

pomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov.
26) Ak nemožno výšku pôvodných podielov určiť, považujú sa ich podiely za rovnaké. Nie je prekážkou
vydania pozemku, ak je zastavaný stavbou vo vlastníctve oprávnenej osoby; v týchto prípadoch na
poskytnutie náhrady platia všeobecné predpisy. 27)

Podľa § 37 ods. 2 zákona č. 330/1991 Zb. na uplatňovanie nároku na vydanie nehnuteľnosti a nárokov

vyplývajúcich zo spoluvlastníctva v pozemkových úpravách určia oprávnené osoby (spoluvlastníci)
spoločného zástupcu (spoločných zástupcov) a spôsob jeho konania; na to je potrebný súhlas majiteľov
väčšiny podielov.

Podľa § 42a ods. 1 zákona č. 330/1991 Zb. právo oprávnených osôb uvedených v § 37 ods. 1 a 2
nezanikne, ak ho na obvodnom pozemkovom úrade uplatnia v lehote do 31. decembra 1993. Lehoty na
predkladanie písomných dôkazov o uplatnenom práve sa spravujú všeobecnými predpismi o správnom

konaní; 18) dôkazy možno okresnému úradu predložiť najneskôr do 31. decembra 1995, inak právo
zanikne.

V zmysle § 80 O.s.p. návrhom na začatie konania (žalobou) možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä a/
o osobnom stave, b/ o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo porušenia
práva a c/ o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Určovací návrh (§ 80 písm. c/ O.s.p.) má predovšetkým preventívny charakter - jeho účelom je spravidla
poskytnúť ochranu právam žalobcu skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva [určovací
návrh preto vo všeobecnosti nie je opodstatnený tam, kde už právny vzťah alebo právo boli porušené a
kde je namieste návrh na splnenie povinnosti (§ 80 písm. b/ O.s.p.)]. Právny záujem, ktorý je podmienkou
prípustnosti takéhoto návrhu, musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu

môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených
záujmov (ide najmä o prípady, v ktorých sa určením, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je,
vytvorí pevný základ pre právne vzťahy účastníkom sporu a predíde sa návrhu na plnenie). Nejde tu
o samotný určovací návrh, ale o to, čoho (akého určenia) sa žalobca domáha a z akých právnych
pomerov vychádza. Naliehavý právny záujem sa teda viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa

žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa návrhom s daným určovacím petitom
môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu; záver
súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu predpokladá teda posúdenie, či podaný
určovací návrh je procesne prípustným nástrojom ochrany jeho práva a či snáď spornosť neodstraňuje a
len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné konanie. Naliehavý právny

záujem žalobcu na požadovanom určení treba skúmať predovšetkým so zreteľom na cieľ sledovaný
podaním návrhu a konečný zmysel navrhovaného rozhodnutia. Ak žalobca neosvedčí svoj naliehavý
právny záujem na ním požadovanom určení, ide o samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie návrhu.
Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že ten-ktorý určovací návrh nie je z dôvodu nedostatku naliehavého
právneho záujmu na požadovanom určení spôsobilým alebo prípustným prostriedkom ochrany práva,

zamietne návrh bez toho, aby sa zaoberal meritom veci.

Generálnym prokurátorom namietané nesprávne právne posúdenie momentu nástupu blokačného
účinku ustanovenia § 5 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. úzko súvisí s vyriešením predbežnej otázky,
či si žalobcovia (ako osoby oprávnené) uplatnili svoje nároky vyplývajúce im z ustanovenia § 37
zákona č. 330/1991 Zb. včas právne relevantným spôsobom, t. j. do 31. decembra 1993. Súdy

nižšieho stupňa, po viacnásobnom vykonaní rozsiahleho dokazovania, počas takmer devätnásť rokov
trvajúceho súdneho sporu dospeli k záveru, že tomu tak nebolo. S týmto záverom sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky v plnom rozsahu stotožňuje. Žalobcovia v konaní tvrdili, že si svoje nároky u
povinnej osoby uplatnili podaním C. R. z 15. decembra 1992, ktoré bolo doručené pozemkovému úradu
17.decembra1992.Žalobcoviavkonanívšaknepreukázali,nazákladečohoPavelHaász,akozástupca

Urbárskej spoločnosti Bratislava - Jarovce, uplatnil nárok na vydanie nehnuteľností urbárnikov Rusoviec.
Rovnako neboli splnené zákonné podmienky ohľadne splnomocnenia Pavla Haásza na zastupovanie
oprávnených osôb na uplatnenie predmetného reštitučného nároku. C. R. ako fyzická osoba, ale ani
ako právnická osoba - Urbárska spoločnosť Jarovce, Pílová 7, v jeho zastúpení, nemohol bez
písomného splnomocnenia pôvodných spoluvlastníkov urbárskych podielov na nehnuteľnostiach,nachádzajúcich sa na PK vložke č. 1, kat. úz. M., ani bez súhlasu majiteľov väčšiny podielov týchto
urbárskych nehnuteľností na pozemkovom úrade Bratislava - mesto oprávnene zastupovať pôvodných
spoluvlastníkov urbárskeho majetku Rusovce pri uplatnení nároku na vydanie im pôvodne patriacich

podielov podľa zákona č. 229/1991 Zb. Písomné splnomocnenia vo forme v akej ich vyžaduje Správny
poriadok, skutočne nie je možné nahradiť čestnými prehláseniami niektorých občanov Rusoviec (naviac
predloženými súdu po takmer 17 rokoch po uplatnení reštitučného nároku). Členovia Urbárskeho
spoločenstva Rusovce uplatnili reštitučný nárok prostredníctvom V. až 29. decembra 1994, a to po
ustanovujúcej schôdzi, ktorá sa konala 17. decembra 1994 a ktorú by bolo možné považovať za súhlas

majiteľov väčšiny podielov na uplatnenie nároku v zmysle § 37 ods. 2 zák. č. 330/1991 Zb. Tento nárok
bol však uplatnený až po uplynutí zákonnej lehoty. V zmysle ustanovenia § 5 ods. 3 zákona č.
229/1991 Zb. žalovaný 3/ nesmel nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto sporu previesť na inú osobu
než na osoby oprávnené. Toto blokačné ustanovenia zákona č. 229/1991 Zb. bol žalovaný 3/ povinný
rešpektovať už od účinnosti predmetného zákona až do uplatnenia si nárokov na vydanie nehnuteľností
oprávnenými osobami, najdlhšie však do márneho uplynutia prekluzívnej lehoty na uplatnenie si nárokov

na vydanie nehnuteľností, ktorá v súdenej veci uplynula 31. decembra 1993 (§ 42a ods. 1 zákona č.
330/1991 Zb.). Keďže bolo v konaní preukázané, že si žalobcovia ako osoby oprávnené svoje reštitučné
nároky neuplatnili v zákonom stanovenej lehote, žalovanému 3/ ako osobe povinnej už nič nebránilo
aby od 1. januára 1994 s predmetnými nehnuteľnosťami disponoval. Tvrdenie generálneho prokurátora
o nesprávnej interpretácii ustanovenia § 5 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. a v nadväznosti na

to o nesprávnom právnom posúdení platnosti napadnutých prevodov nehnuteľností súdmi nižšieho
stupňa je z uvedených dôvodov neopodstatnené.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa plne stotožňuje so záverom súdov nižšieho stupňa aj pokiaľ ide
o konštatovanie, že v konaní nebol preukázaný naliehavý právny záujem žalobcov na uplatňovanom
žalobnom petite, existencia ktorého je nevyhnutým predpokladom úspešnosti určovacej žaloby podľa

§ 80 písm. c/ O.s.p. Keďže si žalobcovia neuplatnili nároky v zmysle § 37 ods. 2 zák. č. 330/1991 Zb.
včas, v danom právnom vzťahu nebolo možné navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti
a ochranu práv a záujmov žalobcov. Naliehavý právny záujem žalobcov na požadovanom určení treba
skúmať predovšetkým so zreteľom na cieľ sledovaný podaním návrhu a konečný zmysel navrhovaného
rozhodnutia. V súdenej veci by však žalobcami navrhované určenie neplatnosti zmlúv o prevodoch

nehnuteľností medzi žalovanými nemohlo žiadnym spôsobom ovplyvniť právne postavenie žalobcov
vo vzťahu k nehnuteľnostiam špecifikovaným v petite žalobného návrhu. Keďže žalobcovia neosvedčili
svoj naliehavý právny záujem na nimi požadovanom určení, ide o samostatný a prvoradý dôvod pre
zamietnutie návrhu. Súdy nižšieho stupňa preto aj z tohto dôvodu vo veci rozhodli vecne správne, keď
nárok žalobcov zamietli. Generálny prokurátor Slovenskej republiky preto namieta nesprávne právne

posúdenie veci súdmi nižšieho stupňa neopodstatnene.

So zreteľom na uvedené dovolací súd mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora ako nedôvodné
zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.).

Povinnosť nahradiť trovy konania v konaní o mimoriadnom dovolaní má ten, kto podal podnet na podanie
mimoriadneho dovolania (§ 148a ods. 2 O.s.p.). V danom prípade podnet podali žalobcovia, ale Najvyšší

súd Slovenskej republiky im neuložil povinnosť nahradiť trovy dovolacieho konania, pretože žalovaní
nepodali návrh na náhradu trov tohto konania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., §
224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.