Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. marec 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/951/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6113219165
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6113219165.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a
členov senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľa Dopravný
podnik mesta Banská Bystrica, a. s., so sídlom Kremnička 53, Banská Bystrica, IČO: 36 016 411, v
konaní právne zastúpený BOĽOŠ Advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Horná 23, Banská Bystrica,
IČO: 36 866 261, proti odporcovi Z. K., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom V. XX, G. G., t. č. bytom E.
XX, G. G., o zaplatenie 70,70 € s príslušenstvom, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu
Banská Bystrica č. k. 20C/206/2013-93 zo dňa 22. 05. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu v časti výroku, ktorým uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi
sumu 70,70 € s príslušenstvom , p o t v r d z u j e ;

časť výroku, ktorým okresný súd rozhodol o náhrade trov konania z r u š u j e a v tomto rozsahu vec
vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi zaplatiť navrhovateľovi istinu vo výške 70,70 € s
úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 70,70 € od 09. 02. 2012 až do zaplatenia, titulom
nezaplatenia cestovného.

V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že
odporca porušil svoje povinnosti vyplývajúce mu z ust. § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 168/1996 Z. z.
o cestnej doprave (ďalej v texte len „Zákon o cestnej doprave“), nakoľko dňa 08. 01. 2012 sa odporca
pri kontrole dopravným revízorom nepreukázal platným cestovným lístkom. Takýto lístok nemal. Pokiaľ
tvrdil, že si ho nemohol zakúpiť, lebo mu to nebolo dovolené, keďže omylom priložil zlú kartu, tieto
skutočnosti súd považoval len za účelové tvrdenie zo strany odporcu, ako aj svedka, ktorý vypovedal v
prospech odporcu. Súd poukázal na vyjadrenia odporcu v odpore, v písomnom vyjadrení a vo výpovedi,
kde najprv odporca uvádzal, že iba z autobusu vystúpil, potom uvádzal, že žiadny zápis nepodpísal,
následne uviedol, že zápis mu asi bol dávaný, ale ho neprevzal. Nikde vo svojej výpovedi neuviedol,
že musela byť privolaná polícia, keďže sa odmietol preukázať občianskym preukazom, alebo iným
dokladom totožnosti a zápis o kontrole odmietol prevziať. Aj výsluchom revízorov bolo preukázané, že
pri ich nástupe do trolejbusu sa už odporca v trolejbuse nachádzal, keďže ho poznajú. Lístok zakúpený
nemal. Revízorka, ktorá odporcu kontrolovala uviedla, že lístok hľadal, ale ho nemal. Po kontrole čipovou
kartou zistil, že si lístok ani nezakúpil. Nástupná zastávka v zápise o porušení povinnosti bola uvedená
ako ulica XX. M., miesto kontroly bolo na I. námestí, pričom odporca vystúpil na I. ulici. Svedok odporcu
nepreukázal svojou výpoveďou, že si odporca chcel zakúpiť cestovný lístok a nebolo mu to umožnené,
keďže uvedená výpoveď nekorešponduje s výsluchom revízorov, že odporca stál pri dverách a prišiel
na zastávku už v danom trolejbuse. Odporca odmietol podpísať zápis, čo vyplýva z uvedeného zápisu,

a keby boli pravdivé tvrdenia odporcu, že hľadal kartu a revízori by videli, že nastúpil, umožnili by mu
cestovný lístok zakúpiť. Vzhľadom na tieto skutočnosti súd návrhu v plnom rozsahu vyhovel a mal za to,
že odporca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie tvrdených skutočností, ktoré sú rozporné tak v
jeho výpovedi, ako aj v písomnom vyjadrení. Súd následne priznal navrhovateľovi istinu v zmysle § 14
ods. 3, § 11 ods. 1 písm. d), § 9 písm. b) Zákona o cestnej doprave, ako aj čl. 13 bod 8 Prepravného
poriadku. Súčasne priznal navrhovateľovi v súlade s ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka zákonný
úrok z omeškania.

O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a § 150 ods. 2 O. s. p., v dôsledku
čoho priznal navrhovateľovi trovy vo výške súdneho poplatku 16,50 € a trovy právneho zastúpenia,
ktoré si vyúčtoval za úkony právnej služby pri hodnote úkonu 16,60 € (prevzatie a príprava zastúpenia,
podanie návrhu, písomné podanie - vyjadrenie k odporu zo dňa 16. 09. 2013, účasť na pojednávaní
dňa 13. 03. 2014 a 22. 05. 2014). Zároveň priznal navrhovateľovi aj režijný paušál za každý úkon, za
úkony v roku 2013 po 7,81 € a za úkony v roku 2014 po 8,04 € + 20% DPH v súlade s ust. § 18 ods.
3 advokátskej tarify s tým, že uvedené trovy konania znížil s poukazom na ust. § 150 ods. 2 O. s. p.,
keďže ide o konanie v drobných sporoch a vyúčtované trovy považoval neprimerané vo vzťahu k výške
priznanej pohľadávky.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej 15 dňovej lehote (§ 204 ods. 1, veta prvá, O. s. p.) odvolanie
odporca. Mal za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a v konaní došlo
k vade v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p.. Za nesprávne skutkové zistenie súdu považoval
predovšetkým to, že podľa zistenia súdu mal do autobusu nastúpiť na zastávke na Ul. 29. augusta,
čo nie je pravda. Do autobusu nastúpil dňa 08. 01. 2012 na zastávke I. nábrežie, t. j. na mieste
kontroly. Súd k uvedenému skutkovému zisteniu dospel len na základe výsluchu revízorov a zo zápisu o
porušení povinnosti, ktorú predložil navrhovateľ. Má za to, že revízori sú v zamestnaneckom pomere k
navrhovateľovi, t. j. ich výpoveď nemôže byť považovaná za hodnovernú a už vôbec nie za rozhodujúcu.
Naopak, súd nezobral do úvahy jeho tvrdenie, že do autobusu nastúpil na zastávke I. nábrežie, teda na
mieste kontroly a tiež nezobral do úvahy svedeckú výpoveď p. H., ktorý potvrdil, že do autobusu nastúpil
spolu s ním. Naďalej trvá na tom, že cestovný lístok si chcel zakúpiť ihneď po nastúpení do autobusu,
avšak toto mu nebolo umožnené a revízor mu už neumožnil zakúpiť si cestovný lístok a naopak, donútil
ho z autobusu vystúpiť. Aj tieto tvrdenia preukázala svedecká výpoveď p. H.. Z uvedeného vyplýva, že
okresný súd vôbec neprihliadal k svedeckej výpovedi p. H.. Rozpory, ktoré podľa súdu mali byť v jeho
vyjadrení v odpore, písomnom vyjadrení a vo výpovedi sú podľa jeho názoru nepodstatné. To, či mu
revízori dávali podpísať zápis, resp., či ho odmietol podpísať, si už nepamätá, avšak tieto skutočnosti
ani nie sú podstatné. Práve navrhovateľ spôsobil, že mu nebolo umožnené zakúpiť si cestovný lístok,
ktoré konanie považuje za konanie v rozpore s dobrými mravmi, v dôsledku čoho si odporca nie je
vedomý porušenia žiadnej povinnosti vyplývajúcej mu zo zákona. Tým, že okresný súd pri hodnotení
dôkazov porušil zásadu voľného hodnotenia dôkazov v zmysle § 132 O. s. p., nakoľko priznal väčšiu
váhu tvrdeniam a dôkazom predložených navrhovateľom, pred tvrdeniami a dôkazmi predloženými jeho
osobou, došlo tak k porušeniu zásady rovnosti zbraní a jeho právo na súdnu ochranu, v dôsledku čoho
došlo k vade v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p..

Naviac odporca namietal, že v danom prípade nebol dôvod k tomu, aby súd navrhovateľovi priznal trovy
konania v zmysle § 150 O. s. p. . Pre prípad, že napriek jeho argumentom bude navrhovateľ v konaní
úspešný, žiadal, aby navrhovateľovi nebola priznaná náhrada trov konania v zmysle § 150 O. s. p., ktorú
žiadosť odôvodnil dôvodmi hodnými osobitného zreteľa spočívajúcimi v jeho nepriaznivých majetkových
a finančných pomeroch, ktoré dostatočne poukázal aj v žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov,
pričom na túto žiadosť okresný súd neprihliadal. Súd síce trovy konania znížil s poukazom na ust. § 150
ods. 2 O. s. p., avšak podľa jeho názoru bol daný dôvod, aby trovy konania žalobcovi vôbec nepriznal
v zmysle ust. § 150 ods. 1 O. s. p., ktorú skutočnosť okresný súd vôbec neposudzoval. Navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrh navrhovateľa zamieta, prípadne, aby rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Na záver opakovane požiadal o oslobodenie
od súdnych poplatkov.

Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedol, že rozsudok prvostupňového súdu
považuje za správny a nestotožňuje sa s tvrdeniami odporcu uvádzanými v odvolaní. Skutkový stav
podľa navrhovateľa súd prvého stupňa riadne zistil, pričom tento je v relevantnom rozsahu obsiahnutý

aj v odôvodnení napádaného rozsudku. Niet pochýb, že súd poznal všetky, pre rozhodnutie rozhodujúce
skutočnosti, a ak odporca uvádza opak, je to podľa názoru navrhovateľa len jeho subjektívnym tvrdením,
nakoľko je zrejmé, že súd poznal a primerane voľne a vo vzájomných súvislostiach posudzoval aj obsah
dôkazov predložených tak navrhovateľom, ako aj odporcom. Zdôraznil, že tvrdenia uvedené v odvolaní
sa v mnohom len opakujú s tým, čo už bolo prednesené v rámci prvostupňového konania a opätovne
poukázal na rozporuplné vyjadrenia odporcu v priebehu tohto konania. Aj pokiaľ ide o rozhodnutie o
náhrade trov konania, považoval ho za dostatočné a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
okresného súdu v celom rozsahu potvrdil.

Krajský súd, ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 O. s. p.), prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214
ods. 2 O. s. p. napadnutý rozsudok okresného súdu v časti výroku, ktorým okresný súd uložil odporcovi
povinnosť zaplatiť navrhovateľovi istinu vo výške 70,70 € spolu s príslušenstvom, podľa § 219 ods. 1, 2
O. s. p. potvrdil, a to v celom rozsahu ako vecne správny.

Podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Vyššie uvedené citované zákonné ustanovenia § 219 O. s. p. umožňujú odvolaciemu súdu potvrdiť
rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak je vo výroku vecne správne (§ 219 ods. 1), pričom odvolací súd
konštatuje, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je nielen vo výroku, ale aj pokiaľ ide o jeho odôvodnenie
presvedčivé a správne. Súd prvého stupňa sa totiž v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal so
všetkými námietkami uplatňovanými odporcom v priebehu prvostupňového konania, ktoré námietky sú
totožné v odvolacom konaní. Z tohto dôvodu by odôvodnenie odvolacieho súdu bolo iba kopírovaním
vecne správnych dôvodov a právnych záverov okresného súdu, preto podľa § 219 ods. 2 O. s. p. pristúpil
odvolací súd k vypracovaniu tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s vysloveným právnym záverom súdu prvého stupňa
uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie spĺňajúce všetky požiadavky
ust. § 157 ods. 2 O. s. p. odkazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dodáva
nasledovné :

Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení
neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, okresný súd ich náležitým spôsobom
v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil.

Okresný súd napriek námietkam uvedeným odporcom v odvolaní, ako aj počas prvostupňového konania,
vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, posúdil všetky rozhodujúce skutočnosti a dôkazy, ktoré
vyšli v konaní najavo v ich vzájomnej súvislosti, keď jednoznačne konštatoval, na základe akých
skutočností považoval svedeckú výpoveď p. V.za účelovú, ak všetky ostatné výpovede svedkov, listinné
dôkazy, ako aj samotné vyjadrenia odporcu nasvedčovali tomu, že odporca neuniesol dôkazné bremeno
na preukázanie tvrdených skutočností. Rozpory v jeho výpovediach vážne spochybňujú jeho výpovede,
ktoré pozmeňoval, aj v dôsledku ktorej skutočnosti okresný súd dôvodne konštatoval, že samotné vlastné
tvrdenia odporca nepreukázal.

Odvolací súd teda konštatuje, že odporca v odvolaní uvádza len tie skutočnosti, s ktorými sa okresný
súd v celom rozsahu vysporiadal vrátane jeho odôvodnenia, preto nie je možné konštatovať, že by
napadnutým rozhodnutím, vrátane jeho dôsledného odôvodnenia došlo k porušeniu práva navrhovateľa
na súdnu ochranu.

I keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej v texte len
„dohovor“) zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť
dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne upravené
vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. Ústava SR neupravuje prípustnosť dôkazov, ale

ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Takisto význam dôkazov
a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý
rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje
právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa
zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03).

Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení. Súd ale nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať
všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a záver o tom, ktoré z dôkazov
budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov
konania. Treba dodať, že aj podľa judikatúry ústavného súdu nepatrí do obsahu základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa
riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS
3/97, II. ÚS 251/03).

Okresný súd sa správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska
výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd - prvostupňový súd,
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Okresný súd
stručne a jasne objasnil skutkový, ako i právny základ rozhodnutia, ktorý postačuje pre záver o tom, že
nárok navrhovateľa je dôvodný.

Vzhľadom na tieto dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvého stupňa, a ktoré
nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto rozhodnutí, odvolací súd podľa §
219 ods. 1,2 O. s. p. napadnuté rozhodnutie okresného súdu vo veci samej, teda vo výroku, ktorým
bolo rozhodnuté o nároku navrhovateľa na zaplatenie sumy 70,70 € s príslušenstvom, potvrdil v celom
rozsahu ako vecne správne.

Rozhodnutie okresného súdu o náhrade trov konania považuje odvolací súd za rozhodnutie vydané
predčasne, na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, v dôsledku čoho je jeho rozhodnutie
o náhrade trov konania nepreskúmateľné v inštančnom postupe, preto v tomto rozsahu odvolací súd
rozhodnutie o náhrade trov konania podľa § 221 ods. 1 písm. h), f) O. s. p. zrušil a v tomto rozsahu vec
vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie z nasledovných dôvodov :

Okresný súd v odôvodnení rozhodnutia o náhrade trov konania poukázal na aplikáciu ust. § 142 ods. 1
O. s. p. a § 150 ods. 2 O. s. p.. Odvolací súd uznáva, že právny záver okresného súdu, pokiaľ považoval
náhradu trov konania v prospech navrhovateľa ako úspešného účastníka konania (ust. § 142 ods. 1
O. s. p.) je vecne správny, avšak jeho následný postup ich zníženia považoval za nepreskúmateľný.
Okresný súd len konštatoval, že „ide o konanie v drobných sporoch a vyúčtované trovy považoval
za neprimerané vo vzťahu k výške priznanej pohľadávky“. Uvedené odôvodnenie neobsahuje úvahy,
na základe ktorých okresný súd k vyššie uvedenému právnemu záveru dospel, teda, na základe
akých skutočností pristúpil k zníženiu v takom rozsahu, ako je uvedené vo výroku jeho rozhodnutia.
Neprimeranosť trov konania musí súd posudzovať nielen vo vzťahu k výške uplatnenej pohľadávky,
ale prihliadne aj na individuálne okolnosti posudzovanej veci s tým, že ust. § 150 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku je ustanovením s tzv. relatívne neurčitou hypotézou ponechávajúcou na zvážení súdu,
či trovy konania sú voči uplatnenej pohľadávke neprimerané, resp. čo vôbec pod neprimeranosťou treba
rozumieť, ide teda o také ustanovenie, ktoré dáva relatívne široké medze pre sudcovské uváženie, resp.
sudcovský zmysel pre spravodlivosť (viď nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 759/2013). Uvedené
sudcovské uváženie však napadnuté rozhodnutie o náhrade trov konania v odôvodnení jeho rozhodnutia
neobsahuje.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti rozhodnutie okresného súdu o náhrade trov konania nespĺňa
atribúty ust. § 157 ods. 2 O. s. p. v spojení s ust. § 167 ods. 2 O. s. p. a odvolací súd nemal ani možnosť
preskúmať vecnú správnosť tohto rozhodnutia, ak okresný súd v odôvodnení neuviedol, prečo považoval

vyúčtované trovy za neprimerané vo vzťahu k výške priznanej pohľadávky, prípadne neprihliadal na
vznik trov konania, ani na individuálne okolnosti posudzovanej veci.

Keďže vydanie rozhodnutia neobsahujúceho dostatočné odôvodnenie možno považovať za odňatie
možnosti účastníka konať pred súdom a nedostatok dôvodov zároveň robí rozhodnutie v inštančnom
postupe nepreskúmateľným pre jeho neurčitosť, neostávalo odvolaciemu súdu iné, len rozsudok
okresného súdu v napadnutom výroku o náhrade trov konania podľa § 221 ods. 1 písm. f), h) O. s. p.
zrušiť a v tomto rozsahu vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.

Úlohou prvostupňového súdu bude preto opätovne v odôvodnení rozhodnutia posúdiť predpoklady pre
aplikáciu ust. § 150 ods. 2 O. s. p. v zmysle vyššie uvedeného právneho záveru. Naviac, odvolací súd
poznamenáva, že odporca už pred prvostupňovým súdom poukazoval na dôvody, na základe ktorých
mal za to, že priznanie náhrady trov konania navrhovateľovi nie je dôvodné v zmysle ust. § 150 ods. 1
O. s. p., ktoré okolnosti okresný súd doposiaľ žiadnym spôsobom neposudzoval.

Ustanovenie § 150 ods. 1 O. s. p. nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú
možnosť aplikácie v zmysle svojvôle, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v
prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým treba pri stanovení
povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Preto nie je možné vykladať ho tak, že je
naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania.
Okresný súd však celý komplex okolností relevantných pre rozhodnutie o náhrade trov konania podľa
tohto zákonného ustanovenia neposúdil, preto ani v zmysle tohto ustanovenia rozhodnutie o náhrade
trov konania nie je odvolacím súdom preskúmateľné.

Na záver odvolací súd poukazuje i na tú skutočnosť, že doposiaľ nebolo rozhodnuté o odvolaní odporcu
proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 20C/206/2013-62 zo dňa 07. 10. 2013, keď v tomto
odvolaní sa odporca domáha rozhodnutia, a to oslobodenia od súdnych poplatkov v celom rozsahu,
teda pre celé konanie ( č. l. 66 spisu).

Ak bolo rozhodnutie zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov konania súd
prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci (§ 224 ods. 3 O. s. p.).

Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.