Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. marec 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/668/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5812205442
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Potocký
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5812205442.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Františka Potockého
a členov senátu JUDr. Táne Rapčanovej a JUDr. Jany Urbanovej, v právnej veci žalobcov: 1/ C. T., nar.
XX.XX.XXXX, bytom M. E. XXX, 2/ I. D., rod. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. E. XXX, 3/ X. J., rod. T.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom M. E. XXX, 4/ E. T., rod. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXX, E. O., 5/ R.
C., rod. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XXX, 6/ G. C., rod. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. E. XXX,

všetci zastúpení JUDr. Antonom Slamkom, advokátom so sídlom O. XXXX/XX, K. T., proti žalovaným:
1/ I. O., rod. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX/XX, L., 2/ S. I., rod. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom M.
E. XXX, žalovaná v rade 2/ zastúpená JUDr. Petrom Machajom, advokátom so sídlom O. XX, K. T., o
určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, v konaní o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného
súdu Námestovo č.k. 9C/52/2012-161 zo dňa 06. mája 2014, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu vo výroku I. a vo výroku IV. p o t v r d z u j e .

Rozsudok okresného súdu vo výroku II. a vo výroku III. z o s t á v a n e d o t k n u t ý .

Žalobcovia v rade 1/ až 6/ s ú p o v i n n í spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanej v rade 2/
trovy odvolacieho konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 69,91 Eur s povinnosťou
zaplatiť ich na účet JUDr. Petra Machaja, advokáta so sídlom O. XX, K. T. do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu žalobcov zamietol (výrok I.), konanie voči žalovanej 1/
zastavil (výrok II.), vyslovil, že vo vzťahu k žalovanej 1/ žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
konania (výrok III.), žalobcom v rade 1/ až 6/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanej
v rade 2/ trovy konania vo výške 669,65 Eur na účet právneho zástupcu žalovanej 2/ v lehote do 3
dní od právoplatnosti rozsudku (výrok IV.).
V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobcovia sa žalobným návrhom doručeným súdu dňa 24.08.2012
domáhali určenia, že nehnuteľnosť - parcela CKN č. 1034/1, zastavané plochy a nádvoria o výmere 304

m2 (ďalej už len „sporný pozemok“), patrí do dedičstva po poručiteľovi I. T., zomrelom dňa XX.XX.XXXX
v podiele 1 účasti v pomere k celku, do dedičstva po poručiteľovi G. T., zomrelom dňa XX.XX.XXXX v
podiele1účastivpomerekcelkuadodedičstvapoporučiteľkeX.T.,rod.C.,zomrelejdňaXX.XX.XXXXv
podiele 1 účasti v pomere k celku. Návrh odôvodnili tým, že vyššie označení poručitelia ako kupujúci dňa
23.03.1949uzavrelispôvodnýmvlastníkomR.Y.akopredávajúcimkúpno-predajnúzmluvu,predmetom
ktorej bola nehnuteľnosť zapísaná v PK vložke č. 697 k. ú. M. E. pod A I., r.č. 1, m.č. 2298, dom č.

XX (krčma) s dvorom a humnom zapísané pod B3 na meno predávajúceho v celosti. Poukazovali na
to, že predmetom kúpno-predajnej zmluvy zo dňa 23.03.1949 bol domový majetok predávajúceho, t.j.
intravilán so všetkými obytnými a hospodárskymi stavbami na tomto intraviláne postavenými, ku ktorémuintravilánu patrí z vyšnej strany domu smerom ku kostolu časť lúky, ktorú pôvodný vlastník R. Y. kúpil
od S. T. a ktorá podľa Geometrického plánu č. 36433756-114/2012 zo dňa 23.07.2012, vyhotoveného
spoločnosťouDIBDIAKGEO,s.r.o.(ďalejužlen„GPzodňa23.07.2012)zodpovedáspornémupozemku.

Okresný súd po vykonanom dokazovaní a vyhodnotení dospel k záveru, že žalobný návrh žalobcov
nie je dôvodný. V podrobnostiach uviedol, že pokiaľ žalobcovia odvodzujú vlastnícke právo svojich
právnych predchodcov (poručiteľov) k spornému pozemku od kúpnej zmluvy zo dňa 23.03.1949, v
konaní nebolo preukázané, že právni predchodcovia žalobcov (poručitelia) platne nadobudli označenou
kúpnou zmluvou sporný pozemok. Z oznámenia Správy katastra Námestovo jednoznačne vyplýva, že

parcela EKN č. 5310/1, z ktorej bol odčlenený sporný pozemok, bola vytvorená z PK parcely č. 2336
zapísanej v PK protokole 5 k. ú. M. E., pričom z PK protokolu 5 nevyplýva, že by R. Y. bol vlastníkom
nehnuteľností zapísaných v tomto protokole. I keď v kúpnej zmluve zo dňa 23.03.1949 sa konštatuje, že
R. Y. nadobudol sporný pozemok od S. T., samotné konštatovanie tejto skutočnosti v kúpnej zmluve nie
je dôkazom, že R. Y. v čase uzavretia tejto kúpnej zmluvy vlastníkom sporného pozemku skutočne aj
bol, pretože ku dňu uzavretia zmluvy boli ako spoluvlastníci predmetnej nehnuteľnosti zapísaní C. T. v

podiele 41/60 a P. N., rod. J. v podiele 19/60 na základe skutočnej držby titulom vydržania resp. deľby, a
to na základe zápisnice zo dňa 19.05.1931 č. NcII 83/31. S. T. bol síce v minulosti zapísaný ako vlastník
PK parcely č. 2336, z ktorej bola vytvorená parcela EKN č. 5310/1, z výpisu z pozemkovej knihy však
nevyplýva, že by predmetné nehnuteľnosti bol niekedy previedol na R. Y.. Bolo na žalobcoch, aby uniesli
dôkazné bremeno vo vzťahu k svojim tvrdeniam a aby preukázali vlastníctvo R. Y. k spornému pozemku.

Okresný súd v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že podľa obyčajového práva platného na území
Slovenskejrepubliky,vlastníckeprávoknehnuteľnejvecizapísanejvpozemkovejknihesaneprevádzalo
už uzavretím zmluvy, ale až zápisom prevodu vlastníckeho práva do pozemkovej knihy, pričom tento
konštitutívny charakter zápisov do pozemkovej knihy zanikol až účinnosťou Občianskeho zákonníka z
roku 1950. Uvedená právna úprava platila tak v čase, kedy S. T. nadobudol nehnuteľnosti v PK protokole

5k.ú.M.E.,akoajvčaseuzavretiakúpnejzmluvymedziprávnymipredchodcamižalobcovaR.Y..Akby
aj R. Y. skutočne nadobudol sporný pozemok od S. T. na základe kúpnej zmluvy (ktorá skutočnosť však v
konaní preukázaná nebola), avšak nedošlo k zápisu tohto prevodu do pozemkovej knihy, R. Y. sa nestal
vlastníkom sporného pozemku, a teda nemohol ho následne platne previesť na právnych predchodcov
žalobcov. Rovnako to platí aj na kúpnu zmluvu uzavretú medzi R. Y. a právnymi predchodcami žalobcov,

ktorí, pokiaľ nedošlo k zápisu vlastníckeho práva k spornému pozemku do pozemkovej knihy, nestali sa
jeho vlastníkmi. Pokiaľ žalobcovia mali za to, že ich právni predchodcovia nadobudli sporný pozemok
vydržaním, prvou zo základných podmienok pre vydržanie, okrem spôsobilého predmetu vydržania,
je oprávnená držba, ktorá predpokladá, že držiteľ je v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí a to
so zreteľom ku všetkým okolnostiam. V zmysle ustanovení § 129 ods. 1 a § 130 ods. 1 Občianskeho

zákonníka oprávneným držiteľom je ten, kto nakladá s vecou ako s vlastnou a je so zreteľom na
všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí. Dobromyseľnosť teda znamená, že držiteľ je ohľadne
existencie svojho práva v omyle. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy
objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka, a treba vždy brať
do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu

daného prípadu od každého požadovať nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné
pochybnosti o tom, že mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v
omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému
došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na
okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny,

ktorý spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z
toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom na
všeobecne (aj v oblasti súkromného práva) uznanú zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť
zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu zo samej podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z
neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia príslušného právneho predpisu platného v dobe,

kedy sa držiteľ ujal držby, nie je ospravedlniteľný. V prípade právnych predpisov sa predpokladá, že
pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa každý zoznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý hodlá
urobiť, preto neznalosť inak jasného a nepochybného ustanovenia zákona nie je ospravedlniteľná.
Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a
pripúšťa rôzny výklad (viď aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/49/2010, rovnako odvolacím súdom

citované rozhodnutie NS SR 5Cdo/87/2010). Prípadná nevedomosť právnych predchodcov žalobcov o
potrebe zapísania zmeny vlastníckeho práva nadobudnutého na základe kúpnej zmluvy by ich preto
neospravedlňovala, keď z vykonaného dokazovania zároveň vyplýva, že právni predchodcovia žalobcov
si tejto povinnosti boli dobre vedomí, keďže požiadali o zápis vlastníckeho práva do pozemkovej knihy,ako je to zrejmé z kópie pk protokolu č. 697 i záznamu na poslednej strane kúpnej zmluvy. Rovnako
tak však právni predchodcovia žalobcov pred uzavretím kúpnej zmluvy mali možnosť nahliadnuť do
pozemkovej knihy, kde by zistili, že R. Y. v čase uzavretia kúpnej zmluvy nebol zapísaný ako vlastník

sporného pozemku (t.j. pozemku pôvodne vo vlastníctve S. T.), že tento pozemok nie je zapísaný v pk
protokole č. 697, kde bola zapísaná len krčma s dvorom a humnom, a teda, že R. Y. nemôže predmetný
pozemok prevádzať, ako aj že nedošlo k zápisu predmetnej skutočnosti do pk protokolu č. 5, na ktorom
bol sporný pozemok zapísaný. Právni predchodcovia žalobcov preto, pri zachovaní minimálnej miery
opatrnosti, nemohli byť so zreteľom na všetky okolnosti uzavretia kúpnej zmluvy dobromyseľní v tom, že

vecnadobudliatátoimpatrí.Takakosúdkonštatovalužajvpredchádzajúcomrozhodnutí,nauvedenom
závere nič nemení ani potvrdenie Obce Oravské Veselé (č.l. 24) o užívaní parcely č. 5310/7 otcom
žalobcu 1/, keď žalobcovia zároveň nepreukázali, že ide o parcelu totožnú s EKN parcelou č. 5310/1,
ani výpis z evidenčného listu č. 84 (č.l. 71), keď tento nepreukazuje vlastníctvo spornej nehnuteľnosti,
ale len jej užívanie, pričom medzi účastníkmi nebolo sporné, že predmetnú nehnuteľnosť užívajú práve
žalobcovia, resp. niektorí z nich. Samotné užívanie nehnuteľnosti však ešte nie je dôkazom o jej

vlastníctve, keď užívať nehnuteľnosť možno aj na základe iného právneho titulu (napr. nájomná zmluva,
dohoda o užívaní a pod.). Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo práve na žalobcoch, ktorí žalobu
podali, aby preukázali, že ich právni predchodcovia splnili všetky podmienky vydržania vlastníckeho
práva - titul nadobudnutia vlastníckeho práva, oprávnenú a dobromyseľnú držbu pre seba a vydržaciu
lehotu, po ktorú musí oprávnený držiteľ vec držať pre seba nepretržite a nerušene, v dobrej viere,

že mu vec patrí ako vlastníkovi, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Nakoľko súd
nemal za preukázanú existenciu prvej z podmienok vydržania, a to spôsobilého titulu nadobudnutia
nehnuteľnosti a dobromyseľnosť právnych predchodcov žalobcov, so zreteľom na všetky okolnosti
uzavretia kúpnej zmluvy, pri zachovaní minimálnej miery opatrnosti (nahliadnutie do pozemkovej knihy),
považoval za nadbytočné skúmať ďalšie podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, a

to uplynutie vydržacej doby ako aj spôsobilosť predmetu vydržania byť predmetom právnych vzťahov.
Keďže žalobcovia nepreukázali splnenie základnej podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva, a to
existenciu platného titulu nadobudnutia vlastníctva k spornej nehnuteľnosti ich právnymi predchodcami
(predovšetkým nepreukázali existenciu platnej, ale ani neplatnej, zmluvy o prevode vlastníckeho práva
medzi R. Y. a S. T. v čase, kedy S. T. svedčilo vlastnícke právo, na základe ktorej by R. Y. nadobudol

spornú nehnuteľnosť, a teda i oprávnenie ďalej s ňou nakladať), nemohlo z ich strany dôjsť k vydržaniu
uvedených nehnuteľností (zásada "nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet", teda
nikto nemôže previesť na iného viac práv ako sám má), nemohli ich právni predchodcovia nadobudnúť
spornú nehnuteľnosť vydržaním. Rovnako tak žalobcovia nepreukázali dobromyseľnosť právnych
predchodcov pri uzatváraní zmluvy s R. Y., keď pri zachovaní minimálnej opatrnosti, vzhľadom na všetky

okolnosti uzavretia zmluvy, mali možnosť overiť si podstatné skutočnosti nahliadnutím do pozemkovej
knihy, keď zároveň z vykonaného dokazovania vyplýva, že títo si boli vedomí potreby zápisu zmeny
vlastníckeho práva do pozemkovej knihy pre, k čomu však nedošlo, čo si mali rovnako možnosť overiť
nahliadnutím do pozemkovej knihy. Na základe uvedených skutočností, keďže žalobcovia neuniesli
dôkazné bremeno vo vzťahu k nimi tvrdeným skutočnostiam a nepreukázali, že ich právni predchodcovia

nadobudli spornú nehnuteľnosť, súd žalobný návrh zamietol.
Vo vzťahu k žalovanej v rade 1/ okresný súd konanie zastavil z dôvodu, že žalobcovia na pojednávaní
dňa 06.05.2014 zobrali voči označenej žalovanej návrh späť. O trovách konania vo vzťahu k žalovanej
v rade 1/ rozhodol súd podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p..
O trovách konania vo vzťahu k žalovanej v rade 2/ okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.,

ktorej priznal náhradu trov potrebných na účelné bránenie práva. Trovy žalovanej predstavovali trovy
právneho zastúpenia priznané vo výške 660,88 4Eur a vlastné trovy spojené s poplatkom za vyhotovenie
rovnopisov podaní urobených elektronickými prostriedkami so zaručeným elektronickým podpisom vo
výške 9,00 Eur.

Proti rozsudku podali odvolanie žalobcovia, ktorí ho navrhli zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na nové
rozhodnutie.
V dôvodoch odvolania uviedli, že okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol ich žalobu po druhýkrát,
a to prakticky z tých istých dôvodov, aké uviedol v prvom zrušujúcom rozsudku. Nesúhlasili s právnym
názorom okresného súdu, že nepreukázali splnenie podmienok pre vydržanie vlastníckeho práva.

Mali za to, že preukázali skutočnosť, že predmetný pozemok v minulosti vlastnil S. T. a tiež bola
preukázaná skutočnosť, že S. T. odpredal predmetný pozemok R. Y., ako to vyplýva z kúpnej zmluvy,
čo súd v napadnutom rozsudku aj konštatoval. Je dôvodné predpokladať, že vzhľadom na zápis
rekonštrukcie humna, ktorého súčasťou je predmetný pozemok, ktorý je vyrytý na humne, a to rok 1849,že k predaju predmetného pozemku zo strany predávajúceho S. T. kupujúcemu R. Y. došlo v čase,
keď vtedy platné právne predpisy umožňovali nadobudnutie vlastníctva vydržaním aj pri nedodržaní
písomnej formy pri kúpnej zmluve. Vzhľadom na predpokladanú dobu užívania predmetného pozemku

R. Y. je zrejmé, že v čase uzatvárania kúpnej zmluvy s právnymi predchodcami žalobcov bol R. Y.
vlastníkom predmetného pozemku titulom vydržania. Tým je vyvrátené tvrdenie súdu, že žalobcovia
nepreukázali vlastníctvo R. Y. k predmetnému pozemku. Čo sa týka platného titulu dobromyseľnosti u ich
právnych predchodcov, títo nadobudli vlastnícke právo najneskôr v roku 1961, a to v zmysle Stredného
občianskeho zákonníka. Na základe kúpnej zmluvy z 23.03.1949 sa vzhľadom na všetky okolnosti

prípadu mohli právni predchodcovia žalobcov dôvodne cítiť vlastníkmi predmetného pozemku. Zo
skutočností, ktoré svedčia pre dobromyseľnosť právnych predchodcov žalobcov už súdu uviedli hlavne
písomnú kúpnu zmluvu, ktorou právni predchodcovia odkúpili predmetný pozemok, pričom táto bola
schválená súdom. Ďalšou skutočnosťou je, že predmetný pozemok tvoril súčasť pozemku pod humnom
a bez tohto pozemku by humno, ktoré bolo vo vlastníctve právnych predchodcov žalobcov, nebolo
možné užívať. Všetci právni predchodcovia žalobcov ako aj samotní žalobcovia užívali predmetný

pozemok, ktorý bol v prírode oplotený tak, že bol súčasťou humna bez akýchkoľvek zásahov tretích
osôb.Vzhľadomnaprávnevedomieprávnychpredchodcovžalobcovniejemožnéobjektívnepožadovať
od nich povinnosť presvedčiť sa, či kúpna zmluva bola zapísaná v pozemkovej knihe. Z uvedeného
vyplýva, že právni predchodcovia žalobcov splnili všetky zákonné podmienky pre vydržanie a teda aj
oprávnenosť držby, pretože boli v dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam. Okresný súd sa

dotkol tejto otázky, keď sa vysporiadaval s otázkou ospravedlniteľného omylu pri dobromyseľnosti, kde
konštatoval, že omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny, ktorý spočíva v neznalosti všeobecne
záväzných právnych predpisov. Vychádzal pritom zo stanoviska, že pri zachovaní obvyklej opatrnosti
sa každý zoznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu. Okresný súd aplikoval stanovisko súčasného
právneho stavu na stav, ktorý bol pred viac ako 60 rokmi. V prípade, že by sa súd stotožnil s rigoróznym

výkladom dobromyseľnosti pri vydržaní, ktorú si v napadnutom rozsudku osvojil prvostupňový súd,
nebolo by prakticky možné nadobúdať vlastníctvo vydržaním.

Žalovaná v rade 2/ vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že okresný súd zákonne rozhodol o podanej žalobe,
pretože žalobcovia skutočne nepreukázali, že by ich právni predchodcovia nadobudli vlastnícke právo

k sporným nehnuteľnostiam. Ak sa žalobcovia odvolávajú na kúpnu zmluvu zo dňa 23.03.1949, treba
uviesť, že keď uvedená zmluva bola registrovaná, tak sporná nehnuteľnosť nebola zaregistrovaná a
následne nebola zapísaná v pozemkovej knihe z dôvodu, že takto popísaná nehnuteľnosť aj v čase
registrácie zmluvy nebola vecou a nebol zo strany predávajúceho preukázaný vlastnícky vzťah k nej.
Naopak, k ostatným nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom prevodu a boli v zmluve popísané podľa

práva, tieto boli aj registrované a zapísané v prospech kupujúcich v pozemkovej knihe, v protokole
697. Kupujúci nemohli užívať spornú nehnuteľnosť v dobrej viere, že im patrí, lebo od podpisu zmluvy
vedeli o tom, že uvedená nehnuteľnosť má viacerých podielových spoluvlastníkov a následne vedeli
o tom, že časť kúpnej zmluvy, ktorej predmetom bola sporná nehnuteľnosť, nebola registrovaná a
zapísaná v prospech nich. Ak žalobcovia tvrdia, že sa stali vlastníkmi spornej nehnuteľnosti, tak ich

tvrdenia sú v rozpore s tým, čo súd zistil. Súd zistil a vedeli o tom aj žalobcovia, že sporná nehnuteľnosť
uvádzaná v kúpnej zmluve zo dňa 23.03.1949 nebola registrovaná, a to z toho dôvodu, lebo predávajúci
nebol vlastník uvedenej nehnuteľnosti a nehnuteľnosť nebola vecou v zmysle občianskoprávnom, teda
nemohla byť predmetom registrácie. S poukazom na uvedené skutočnosti navrhla napadnutý rozsudok
potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania.

Krajský súd ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas a smerovalo proti rozhodnutiu,
ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom, podľa § 212 ods. 1 O.s.p. preskúmal rozsudok
okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní a po preskúmaní ho bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.), v napadnutom

výroku I. i vo výroku o trovách konania (výrok IV.), ktorý bol od výroku I. závislým výrokom, podľa § 219
ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil z nasledovných dôvodov:

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k
záveru, že okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie

rozhodujúcich skutočností, na podklade vykonaného dokazovania dospel ku správnym skutkovým
zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil. Nakoľko i odôvodnenie písomného
vyhotovenia napadnutého rozsudku zodpovedá kritériám uvedeným ust. § 157 ods. 2 O.s.p., odvolacísúd podľa § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne
odkazuje.
Odvolacie námietky žalobcov vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné.

Čo sa týka skutkových záverov, okresný súd správne zistil, že sporný pozemok bol podľa GP zo dňa
23.07.2012 vytvorený z parcele EKN 5310/1, ktorý je aktuálne zapísaný na LV č. XXXX v celosti na
žalovanú v rade 2/. Z potvrdenia Správy katastra Námestovo zo dňa 30.04.2013 (č.l. 80 spisu) tiež
správne vyvodil, že parcela EKN č. 5310/1, t.j. aj sporný pozemok boli vytvorené z PK parcely č. 2336
zapísanej v protokole č. 5 k. ú. M. E.. Uvedené zistenia nakoniec medzi účastníkmi neboli ani sporné.

Okresný súd vykonaním dôkazu, a to oboznámením sa s výpisom z PK protokolu č. 5, parcela č. 2336
správne zistil i skutočnosť, že v čase, kedy právni predchodcovia žalobcov uzatvárali kúpnu zmluvu s
R. Y. (23.03.1949) boli ako spoluvlastníci označenej PK parcely zapísaní: C. T. v podiele 41/60 a P.
N., rod. J. v podiele 19/60, obaja titulom skutočnej držby podľa zápisnice zo dňa 13.05.1931. Okresný
súd z vykonaných dôkazov, najmä z výpisu z PK protokolu č. 5, parcela č. 2336 správne vyvodil záver,
že pred spoluvlastníkmi C. T. a P. N. bol síce v parcele PK č. 2336 zapísaný ako spoluvlastník S.

T., ale z výpisu z PK protokolu č. 5 nevyplýva, že by niekedy previedol sporný pozemok na R. Y.,
ktorý kúpnou zmluvou zo dňa 23.03.1949 prevádzal nehnuteľnosti právnym predchodcom žalobcov,
t.j. poručiteľom I. T., G. T. a X. T., rod. C.. Pokiaľ ide o samotný výpis z protokolu PK č. 5 (č.l. 113
spisu), odvolací súd na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku poznamenáva, že S. T.
bol zapísaný v minulosti ako spoluvlastník PK parciel zapísaných v označenom protokole pod B43, resp.

pod B49, ale i tieto podiely S. T. prešli do vlastníctva C. T. a P. N. titulom skutočnej držby, o čom svedčí
zápis v PK protokole č. 5 pri poradovom čísle 56. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že v čase, kedy
právni predchodcovia žalobcov uzatvárali s R. Y. kúpnu zmluvu, označený predávajúci nebol vlastníkom
parcele PK č. 2336, z ktorej bola vytvorená parcela PKN 5310/1 a teda ani sporného pozemku, ktorý
bol vytvorený GP zo dňa 23.07.2012 z vyššie označenej parcele EKN. Okresný súd teda správne

uzavrel, že žalobcovia nepreukázali titul, na základe ktorého by ich právni predchodcovia (poručitelia)
nadobudli sporný pozemok a pokiaľ ako titul uvádzali kúpno-predajnú zmluvu zo dňa 23.03.1949, táto
nie je ani podľa odvolacieho súdu dôkazom o nadobudnutí ich vlastníckeho práva k spornému pozemku,
nakoľko v kúpno-predajnej zmluve zo dňa 23.03.1949 sa nielenže neuvádza PK parcela č. 2336 (z
ktorej bol sporný pozemok vytvorený), ale ani nedosvedčuje skutočnosť, že by právny predchodca

predávajúceho R. Y. (S. T.) bol v čase uzavretia kúpnej zmluvy vlastníkom eventuálne spoluvlastníkom
parcely PK č. 2336, z ktorej bol sporný pozemok vytvorený. Pokiaľ teda žalobcovia v odvolaní tvrdia, že
parcelu PK č. 2336 resp. jej časť S. T. odpredal R. Y. kúpnou zmluvou z roku 1949, túto skutočnosť v
konaní nepreukázali. Odvolací súd v tomto smere (z hľadiska unesenia dôkazného bremena zo strany
žalobcov) dopĺňa, že povinnosťou žalobcov bolo preukázať i skutočnosť, akým spôsobom (titulom) sa

stal vlastníkom sporného pozemku R. Y. (predávajúci v kúpnej zmluve zo dňa 23.03.1949), ktorý mal
tento pozemok odpredať právnym predchodcom žalobcov, t.j. poručiteľom. Z ustáleného skutkového
stavu veci i odvolací súd nemohol prijať iný než ten záver, že žalobcovia nielenže nepreukázali, že by
R. Y. bol vlastníkom sporného pozemku, ale ani z obsahu samotnej kúpnej zmluvy zo dňa 23.03.1949
nebolo možné vyvodiť, že by odpredal právnym predchodcom žalobcov, t.j. poručiteľom práve sporný

pozemok.
Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené zistenia vyhodnotil odvolacie námietky žalobcov
ako nedôvodné a konštatujúc, že závery okresného súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku o
nepreukázaní existencie platného titulu nadobudnutia vlastníctva k spornému pozemku právnymi
predchodcami žalobcov i o nepreukázaní ich dobromyseľnosti vo vzťahu k spornému pozemku sú

precízne vysvetlené a presvedčivé (s ktorými závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil),
rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku I. ako vecne správny potvrdil. Nakoľko stavu veci a
zákonu zodpovedá i výrok o náhrade trov konania (odvolatelia vo vzťahu k tomuto výroku nevzniesli
žiadne námietky), odvolací súd ako vecne správny potvrdil rozsudok okresného súdu i vo výroku IV..
Rozsudok okresného súdu vo výrokoch II. a III. zostal týmto rozsudkom odvolacieho súdu nedotknutý,

nakoľkooznačenévýrokyneboliodvolanímnapadnutéanejdeovýroky,ktorébybolizávisléodvýrokuI..
Žalovanej v rade 2/ bola priznaná náhrada trov odvolacieho konania v súlade s ust. § 224 ods. 1 v
spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.. V zmysle označených ustanovení zákona bola úspešnou účastníčkou
odvolacieho konania v celom rozsahu, preto jej vznikol nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania
proti žalobcom. Trovy odvolacieho konania žalovanej v rade 2/ predstavujú trovy právneho zastúpenia,

keď advokát žalovanej v rade 2/ vykonal 1 úkon právnej pomoci, vyjadrenie k odvolaniu v hodnote 61,87
Eur, ku ktorému bol pripočítaný režijný paušál 8,04 Eur.Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.