Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. apríl 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/110/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212219713

Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212219713.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej

a členiek senátu JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej veci

navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598,

zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingova 4, Bratislava, proti

odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej

republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej

ujmy, v konaní o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa

6. decembra 2013 č. k. 13C/532/2012-45, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje.

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa

domáhal náhrady majetkovej škody v sume 125,- eur a nemajetkovej ujmy v sume 490,50 eur,

ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Komárno

vo veci vedenej pod sp. zn. 9Er/456/2010 tým, že súd o návrhu súdneho exekútora na

udelenie poverenia rozhodol v rozpore so zákonom (ktorý mu ustanovuje povinnosť

rozhodnúť o nej v lehote 15 dní od podania návrhu na začatie exekúcie na súd) až po 266

dňoch. Navrhovateľ tvrdil, že počas tejto doby vynaložil hotové výdavky, ktoré by neboli

vznikli, nebyť nesústredenej činnosti exekučného súdu a nemajetkovú ujmu si uplatnil ako primeranú
náhradu za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského

plánovania a rozhodovania, porušenie práv, stratu legitímnych očakávaní, stratu dôveryv právo a spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie

pohľadávky, ku ktorým došlo v priamej súvislosti s nesprávnym úradným postupom súdu.

O náhrade trov konania súd rozhodol tak, že odporcovi nepriznal náhradu trov konania.

Súd prvého stupňa z exekučného spisu Okresného súdu Komárno vedeného pod sp.

zn. 9Er/456/2010 zistil, že žiadosť súdneho exekútora na udelenie poverenia na začatie

exekúcie bola podaná na Okresnom súde Komárno dňa 15. 07. 2010 a tiež to, že túto žiadosť

súdneho exekútora súd uznesením zo dňa 25. 01. 2011 zamietol a následne exekúciu uznesením zo
dňa 08. 02. 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 02. 03. 2012, zastavil.

V odôvodnení svojho rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že návrh oprávneného na

vykonanie exekúcie od začiatku uvedeného exekučného konania nebol dôvodný (oprávnený

voči uzneseniu o zamietnutí žiadosti exekútora o udelenie poverenia a ani proti uzneseniu

o zastavení exekúcie odvolanie nepodal, čím akceptoval záver súdu) a vznik akýchkoľvek

trov spojených nielen s uplatnením svojho nároku na súde, ale aj spojených so správou

a vymáhaním pohľadávky si navrhovateľ spôsobil sám podaním nedôvodného návrhu na súde

(resp. u exekútora), a to bez ohľadu na to, kedy súd o žiadosti súdneho exekútora na udelenie

poverenia rozhodol. Stotožnil sa s argumentáciou odporcu ohľadne toho, že 15-dňová lehota

stanovená v ust. § 44 ods. 2, veta druhá Exekučného poriadku sa nevzťahuje na prípad, kedy

súd žiadosť súdneho exekútora na udelenie poverenia na začatie exekúcie zamietne, čo

explicitne vyplýva už aj z toho, že táto lehota je uvedená iba v druhej vete ust. § 44 ods. 2

Exekučného poriadku, nie však následne vo vete tretej, ktorá práve pojednáva o rozhodnutí

súdu o zamietnutí žiadosti exekútora na udelenie poverenia. Z uvedeného súd vyvodil záver,

že v prípade, ak exekučný súd zaujme právny názor, že nie je na mieste udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie, ale zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na jej vykonanie, zákon mu

neurčuje žiadnu lehotu na rozhodnutie o takejto žiadosti.

V ďalšej časti odôvodnenia svojho rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že pokiaľ ide

o náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (490,50 eur), ktorá mala navrhovateľovi

vzniknúť, nie je tento nárok navrhovateľa dôvodný, pretože pokiaľ aj navrhovateľovi nejaká

nemajetková ujma vznikla, nebola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu, ale

výlučne podaním nedôvodného návrhu na vykonanie exekúcie zo strany samotného

oprávneného (navrhovateľa).Z týchto dôvodov potom nedošlo k žiadnemu postupu súdu, ktorý by bolo možné

charakterizovať ako nesprávny úradný postup a ani k žiadnej škode, ktorá by bola

navrhovateľovi spôsobená postupom súdu, v dôsledku čoho je návrh navrhovateľa v plnom

rozsahu (či už ide o vynaložené náklady alebo nemajetkovú ujmu) nedôvodný.

K odporcom vznesenej námietke premlčania navrhovateľom uplatneného nároku, súd

prvého stupňa uviedol, že nakoľko oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu

prevzal uznesenie súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie dňa 28. 01. 2011 a návrh na náhradu škody si uplatnil na súde dňa 27. 09. 2012, nedošlo
k márnemu uplynutiu trojročnej premlčacej lehoty podľa ust. § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov.

Po právnej stránke súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovení

§ 9 a § 15 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene a niektorých zákonov v znení platnom v čase jeho rozhodovania. Nepriznanie

náhrady trov konania odporcovi súd odôvodnil ust. § 150 OSP a uviedol, že úspešnému

odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne nevznikli a žiadne trovy

konania si ani neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie,

v ktorom uviedol, že ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať

pred súdom, súd prvého stupňa nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne

ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne zistil skutkový stav a zároveň súdu prvého

stupňa vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretože súd nevykonal navrhnuté dôkazy

potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru, že rozhodnutie súdu

prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom odvolania

bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe

„inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie

je podľa názoru navrhovateľa možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase

vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou

hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti

a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje

rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorýmá dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd

bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v

znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie

prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zák. 5. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd

svojím rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Ďalej odporca v podanom odvolaní namietal, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej

je nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou

nedôveryhodnosťou údajov. Súd však nemohol založiť odôvodnenie o zániku nároku na

náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov.

Navrhovateľ nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré

skutočnosti len usudzovať, a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite. Preto aj ako

dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny. Samotná

nedôveryhodnosť údajov nemohla nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k

nesprávnemu úradnému postupu, a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom

ustanovenej lehote.

Odporca zároveň namietal, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva

názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje

vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca

vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty.

Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a

posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany základného práva na

spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia

na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom

riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale

len súdu exekučného.

K zamietnutiu návrhu na vykonanie znaleckého dokazovania navrhovateľ uviedol, že

súd prvého stupňa mu takto znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej

škody a mechanizmus jej vzniku, pričom na zamietnutie znaleckého dokazovania neboli

žiadne udržateľné dôvody, nakoľko takéto dokazovanie je na mieste nariadiť tam, kde je

výšku škody potrebné určiť s použitím odborných znalostí, ktorá právna veda neposkytuje.Opätovne zdôraznil, že súd založil svoje rozhodnutie na nedostatočne zistenom skutkovom

stave.

V ďalšej časti svojho odvolania navrhovateľ vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať

o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné

právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda boli neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom

nebolo možné založiť meritórne rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval

doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v

Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva

na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.

Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj

vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory. Tento

súd tiež uviedol, že „dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok

takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na

rozhodnutie veci v primeranej lehote“.

Navrhovateľ uviedol, že nechápe, aký vplyv na výsledok konania má skutočnosť, že súd vyjadril svoje
presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Podľa názoru

navrhovateľa ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval i také

skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.

S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal,

aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

Odporca k odvolaniu navrhovateľa nepodal vyjadrenie.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a

dôvodmi podaného odvolania navrhovateľa ako i súdom prvého stupňa zisteným skutkovým

stavom (ust. § 212 ods. 1, § 213 ods. 1 OSP bez výnimiek uvedených v ust. § 213 ods. 2 až 7

OSP) a po zistení, že odvolanie navrhovateľa bolo podané v zákonom stanovenej lehote

a spĺňa zákonom stanovené náležitosti (ust. § 201 ods. 1, § 204 ods. 1, § 205 a nasl. OSP), vec

prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania a rozsudok verejne vyhlásil (ust. § 214

ods. 2 OSP pri dodržaní ust. § 156 ods. 3 OSP). Po preskúmaní odvolaním napadnutého

rozsudku súdu prvého stupňa, ako i konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a po prejednaníveci dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti rozsudku zo dňa

06. 12. 2013 nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa
ust. § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil, nakoľko súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec i

správne posúdil v tom, že navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal, že

ním tvrdeným, ale nepreukázaným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu v

konaní vedenom na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 9Er/456/2010 mu vnikla

majetková škoda a nemajetková ujma. Odvolací súd takto rozhodol pomerom hlasov 3 : 0,

a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Podľa § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinnom

do 31. 12. 2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za

nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci

pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,

právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu

bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 17 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk,

ak osobitný predpis neustanovuje inak.

V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným

zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym

úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť

ju inak.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody.Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj

procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so

zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri

rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako
rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len
do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212
ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o

výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací
súd viazaný vždy. Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého
stupňa síce vyskytli vady, ktoré ale nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací
súd na tieto vady neprihliadne.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav

a z takto zisteného skutkového stavu vyvodil i správny právny záver a svoje rozhodnutie vo

veci samej náležite a správne odôvodnil. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia vo veci samej v tom smere, že navrhovateľ v predmetnej veci

nepreukázal splnenie zákonom stanovených podmienok na priznanie uplatneného nároku na

náhradu škody a nemajetkovej ujmy (predovšetkým nepreukázal samotný vznik škody

a nemajetkovej ujmy), a preto s poukazom na ust. § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto

rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez

toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa

odvolací súd uvádza, že navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáhal náhrady majetkovej

škody 125,- eur a nemajetkovej ujmy 490,50 eur z dôvodu ním tvrdeného nesprávneho

úradného postupu exekučného súdu v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Komárno

pod sp. zn. 9Er/456/2010. Majetková škoda 125,- eur podľa tvrdenia navrhovateľa

predstavovala náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou

uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo

medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej.

Tieto náklady pozostávali podľa navrhovateľa zo sumy 70,- eur vynaloženej na správu

pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného
systému, zo sumy 40,- eur vynaloženej na udržiavanie a správu informačného systému a zo sumy 15,-
eur vynaloženej na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na

publikačné výdaje spojené s vyhotovovaním urgencií adresovaných exekučnému súdu a na poštovné
a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde.
Navrhovateľ v podanom návrhu tvrdil, že táto suma by ho nezaťažila, ak by exekučný súd postupoval
správne a pri rozhodovaní o udelení poverenia by dodržal zákonom stanovenú lehotu.Odvolací súd k tomu uvádza, že i keď je nepochybné, že exekučný súd o žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručenej mu dňa 15. 07. 2010,
rozhodol dňa 25. 01. 2011, z tohto ešte nemožno vyvodiť vznik škody na strane navrhovateľa vtom

zmysle, ako ju má na zreteli ust. § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Je toho názoru,
že majetkovú škodu v sume 125,- eur vyčíslenú navrhovateľom nemožno považovať za skutočnú
škodu, nakoľko navrhovateľ vznik škody v tejto sume žiadnym spôsobom nepreukázal. Navrhovateľom
vyčíslená výška škody je spochybnená i s poukazom na obsah spisu Okresného súdu Komárno sp.

zn. 9Er/456/2010, v ktorom sa nenachádza žiadne podanie navrhovateľa (tvrdené v návrhu zo dňa 21.
09. 2012 na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy), ktorým by sa bol domáhal skoršieho
rozhodnutia v predmetnej exekučnej veci.

V predmetnom konaní teda navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal tvrdený

nelegálny a nesprávny úradný postup súdu v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde

Komárno pod sp. zn. 9Er/456/2010, ktorý je nevyhnutným predpokladom vzniku nároku na

majetkovú škodu, ktorú si navrhovateľ uplatnil v sume 125,- eur. Pre priznanie náhrady škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok

(nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným

postupom a vznikom škody) a v prípade, ak chýba čo len jedna z týchto podmienok, náhradu

škody nie je možné priznať, pričom dôkazné bremeno spočíva na poškodenom, teda na

navrhovateľovi.

V predmetnej veci je však potrebné uviesť, že v čase začatia exekučného konania, t. j.

26. 05. 2010 (kedy bol u súdneho exekútora spísaný návrh na vykonanie exekúcie) bolo ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku formulované tak, že lehota 15 na udelenie poverenia pre súdneho exekútora
platila v prípade, ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Odvolací súd je toho názoru, že lehota,
ktorá bola stanovená na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa zamietnutia žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia ani netýkala, čo jednoznačne vyplýva i z ust. § 44 ods. 2, veta tretia
Exekučného poriadku.

Uvedené potom znamená, že v prípade, ak exekučný súd zamietol žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu zistenia rozporu exekučného titulu so zákonom,

na toto jeho rozhodnutie nebola stanovená lehota 15 dní. Vo vyššie označenej exekučnej veci

je nepochybné, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia bola doručená súdu dňa

15. 07. 2010, exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským

súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. dňa 29. 09. 2009 v konaní pod

sp. zn. SR 14171/09 a exekučný súd ako súd prvého stupňa uznesením zo dňa 25. 01. 2011 č. k.
9Er/456/2010-14 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

zamietol pre rozpor predloženého exekučného titulu so zákonom. Navrhovateľ ako oprávnený

v exekučnom konaní nepodal odvolanie proti uzneseniu zo dňa 25. 01. 2011, ktoré potomnadobudlo právoplatnosť dňa 15. 02. 2011 a ďalším uznesením zo dňa 08. 02. 2012 č. k.
9Er/456/2010-23, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 15. 02. 2012 (v časti zastavenia exekúcie),
exekučný súd zastavil exekučné konanie v predmetnej veci. Zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a následné zastavenie exekúcie z dôvodov, ktoré sú uvedené
v odôvodnení týchto uznesení nemožno automaticky považovať za nesprávny úradný postup, ako to
tvrdí navrhovateľ, ktorý v tomto smere nepredložil súdu žiadne dôkazy preukazujúce, že by sa o takýto
(nesprávny) postup súdu malo jednať a na základe čoho. Zo zamietnutia žiadosti súdneho exekútora
a následného zastavenia exekučného konania taktiež ešte nemožno vyvodiť ani vznik škody na strane

navrhovateľa v tom zmysle, ako ju má na zreteli ust. § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

V ďalšej časti svojho návrhu si navrhovateľ uplatnil nemajetkovú ujmu v sume

490,50 eur, ktorá má podľa jeho tvrdenia svoj základ v požiadavke na spravodlivé

usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie

základných práv a princípov právneho štátu. Bol toho názoru, že neexistuje okolnosť, ktorá by

umožňovala exekučnému súdu postupovať tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie pristúpi až po veľmi dlhej dobe a rovnako neexistuje

okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými

prieťahmi. Tvrdil, že výpočet tejto sumy uskutočnil alikvotným pomerom 55,- eur za každý

mesiac omeškania v nečinnosti exekučného súdu s prihliadnutím na doktrínu Ústavného súdu

SR, ktorý za primerané finančné zadosťučinenie a satisfakciu považuje sumu 660,- eur ročne,

teda 660,- eur za rok : 12 mesiacov v roku = 55,- eur za mesiac.

Odvolací súd na doplnenie dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvého stupňa

uvádza, že všetky nálezy Ústavného súdu SR (senátu III. ÚS), na ktoré navrhovateľ

poukazoval v podanom návrhu sa týkajú fyzických osôb, ktorým bolo priznané finančné

zadosťučinenie za zbytočné prieťahy v konaní. Taktiež ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z.

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov je (okrem písm. b/) formulované tak, že výška nemajetkovej

ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na doterajší život poškodeného

a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému

v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení, z čoho je teda zrejmé, že tieto okolnosti sa

týkajú fyzickej osoby. Nemajetkovú ujmu v peniazoch však za určitých okolností možno

priznať i právnickej osobe, a to s poukazom na závažnosť vzniknutej ujmy a so zreteľom na

konkrétne okolnosti, za ktorých k nej došlo. Navrhovateľ návrh na náhradu nemajetkovej

ujmy odôvodňoval vyvolaním rizík (zánik povinného, zmarenie účelu konania pre stratu

kontaktu s povinným, insolvencia povinného), ako i neexistenciou vnútroštátneho účinnéhoprostriedku nápravy vzniknutej situácie, zásahom do jeho nárokov a práv, vyvolaním

frustrácie, úzkosti, nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, zánikom jeho už vytvorených

podnikateľských aktivít a neistotou v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.

Odvolací súd v predmetnej veci opätovne poukazuje na tú skutočnosť, že žiadosť súdneho

exekútora v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 9Er/456/2010

bola doručená exekučnému súdu dňa 15. 07. 2010 a súd o tejto žiadosti rozhodol dňa 25. 01. 2011
bez toho, aby oprávnený akýmkoľvek spôsobom urgoval jeho rozhodnutie, resp. podával sťažnosti na
prieťahy v konaní. V predmetnej exekučnej veci neboli konštatované prieťahy v konaní a nejedná sa ani
o dlhotrvajúcu neistotu navrhovateľa, ktorá by mu prípadne mohla spôsobiť značné ťažkosti a ovplyvniť

jeho podnikateľské aktivity (naďalej poskytuje úvery), pričom neboli preukázané ani vnútorné zásahy
do spoločnosti, na ktoré navrhovateľ poukazoval. Naviac je potrebné uviesť, že cieľom primeraného
finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy (ktorú ale navrhovateľ nepreukázal), nie
prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

V neposlednom rade odvolací súd poukazuje na samotný exekučný titul, na základe

ktorého exekučný súd dňa 25. 01. 2011 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Týmto exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu zo dňa 29.
09. 2009, ktorý vydal Stály rozhodcovský súd zriadený Slovenskou rozhodcovskou a.s. v konaní pod
sp. zn. SR 14171/09 a vydaniu ktorého predchádzalo uzavretie zmluvy o úvere medzi spoločnosťou
navrhovateľa ako veriteľom a X. K. ako dlžníkom. Rozhodcovský súd vyvodil svoju právomoc na vydanie

rozsudku z rozhodcovskej doložky zakotvenej vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré
sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Z konštantnej judikatury Najvyššieho súdu SR vyplýva,
že pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012), ktorý by
bol právne relevantným exekučným titulom. Vyššie uvedené považoval odvolací súd potrebné uviesť na

doplnenie správnosti dôvodov odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Pri posudzovaní danej veci sa odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania,

ďalej zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v podanom odvolaní, a to najmä

navrhovateľom namietanou vadou konania, spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred

súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa

účastníkovi konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to,

že žiadny právny predpis nešpecifikuje pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“, vo

všeobecnosti ním treba rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania

realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym

súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Postup súdu,

ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom zakladá porušenie práva na

súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (porovnajnapr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach a záväzkoch.

Podľa ustálenej judikatury Ústavného súdu Slovenskej republiky, zmyslom a účelom

základného práva na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (aj čl. 6 ods. 1 vyššie

citovaného Dohovoru ) je zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť

všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (napr. 1. ÚS 62/97, 11. ÚS 26/96). K porušeniu

základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá

možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol

konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom

musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu

ochranu. Súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť

logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní

musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky zrozumiteľnosti,

určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo vzťahu k výroku. Procesný

postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone,

je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu

ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu

(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania

slúžiacich na ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní.

Nemožno opomenúť, že procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv

na ďalšie súdne konanie je možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu.

Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere

obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu,kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavnú právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Navrhovateľ žiadnym spôsobom nešpecifikoval postup súdu, ktorým mu mala byť

odňatá možnosť konať pred súdom a odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého

stupňa a konania, ktoré mu predchádzalo, žiadny takýto dôvod nezistil, v dôsledku čoho

potom v tejto časti považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa
návrhov alebo predstáv navrhovateľa (napr. nevykonanie znaleckého dokazovania, resp. neprihliadanie
na predložený znalecký posudok) nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred
súdom,pretožerozhodnutieotom,ktorýdôkazsúdvykoná,patrívýlučnesúdu,anieúčastníkovikonania
(§ 120 ods. 1 OSP).

K aplikácii ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

odvolací súd uvádza, že i keď súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku citoval

ust. § 9 vyššie citovaného zákona v znení účinnom od 01. 01. 2013 (teda v čase jeho

rozhodovania), táto skutočnosť sama osebe nie je dôvodom na zrušenie jeho rozsudku,

nakoľko dostatočne zistil skutkový stav a vec i správne posúdil v tom zmysle, že navrhovateľ

nepreukázal ním tvrdený nesprávny úradný postup v exekučnom konaní vedenom na

Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 9Er/456/2010, vznik majetkovej škody a ani

nemajetkovej ujmy, ktorá by mu mala vzniknúť v dôsledku zamietnutia žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie. Je potrebné zdôrazniť, že na vykonanie tohto úkonu, t. j.

zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zákon č. 233/1995 Z. z. o

súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov) v znení neskorších predpisov platnom v čase začatia a priebehu exekučného konania

nikdy nestanovil lehotu, na čo správne poukázal i súd prvého stupňa. K argumentu o

vyvrátení nároku navrhovateľa konštrukciou súdu o nedôveryhodnosti údajov navrhovateľa,

uvedeným v návrhu, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa zamietnutie návrhu

navrhovateľa neodôvodnil nedôveryhodnosťou údajov navrhovateľa, ale tým, že po vykonaní

dokazovania oboznámením sa s exekučným spisom Okresného súdu Komárno vedeným pod

sp. zn. 9Er/456/2010 zistil, že tvrdenie navrhovateľa o nečinnosti exekučného súdu v trvaní

viac ako 266 dní sa nezakladá na pravde a k tvrdenej nečinnosti nedošlo.

Pokiaľ navrhovateľ namietal nedostatočne zistený skutkový stav, toto svoje tvrdenie

žiadnym spôsobom nešpecifikoval a neuviedol, v čom by malo spočívať nedostatočné zistenie

skutkového stavu. Odvolací súd k tomu uvádza, že súd prvého stupňa v tomto smerepostupoval správne, nakoľko pokiaľ v konaní nemal preukázanú existenciu škody

a nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa, bolo nadbytočné a nehospodárne vykonávať

dokazovanie na preukazovanie výšky navrhovateľom tvrdenej škody, resp. nemajetkovej

ujmy.

V ďalšej časti odvolania navrhovateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že nevysvetlil, prečo zastáva názor,
že účastníkom konania nevznikol stav právnej neistoty. Odvolací súd k tomu uvádza, že exekučný súd
neporušil žiadnu zákonom stanovenú lehotu a o žiadosti súdneho exekútora rozhodol v primeranej
lehote, čo znamená, že nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania právnej neistoty do času,
ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Keďže

exekučnýsúdprirozhodovaníožiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúcie
nepochybil a jeho konaním nedošlo k navrhovateľom tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu,
od ktorého navrhovateľ odvíja svoj nárok, v dôsledku čoho nebolo potrebné v konaní už ani
vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej škody navrhovateľa. Exekučným titulom
v danej veci bol nulitný akt, z právneho hľadiska neexistujúci a nezaväzujúci a zamietnutím žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe takéhoto exekučného titulu
navrhovateľovi žiadna škoda ani nemohla vzniknúť. Súd v danej veci správne aplikoval platné právo a
rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý
súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom čase.

Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd podľa

ust. § 219 ods. 1, 2 OSP ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1

a ust. § 142 ods. 1 OSP tak, že úspešnému odporcovi v odvolacom konaní náhradu trov tohto

konania nepriznal, pretože si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne

trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.