Rozsudok ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 17. apríl 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 29Sp/56/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5014201031
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Šobichová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5014201031.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v konaní pred samosudkyňou JUDr. Erikou Šobichovou, v právnej veci
navrhovateľov: v rade 1/ J.., nar. X. X. XXXX, bytom T., J. XXX/X, v rade 2/ I. E., nar. XX. X. XXXX,
bytom T., J. XXX/X, v rade 3/ W. E., nar. XX. X. XXXX, bytom T., J. XXX/X, právne zast. Advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Gr?sslingova 4, 811 09 Bratislava, proti odporcovi: Okresný
úrad Martin, pozemkový a lesný odbor, so sídlom Pavla Mudroňa 45, 036 01 Martin, za účasti účastníkov

konania: v rade 1/ Slovenský pozemkový fond, Regionálny odbor Martin, so sídlom Bottova 23, 036 01
Martin, v rade 2/ Lesy SR, š. p., Odštepný závod Žilina, so sídlom Námestie M. R. Štefánika 1, 010 01
Žilina, právne zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. Iveta Boškajová, s. r. o., so sídlom J. Goliana 16, 036
01 Martin, v rade 3/ Ministerstvo obrany SR, Agentúra správy majetku, detašované pracovisko STRED,
so sídlom ČSA 7, 974 01 Banská Bystrica, v rade 4/ Poľnohospodárske družstvo BELÁ - DULICE, so
sídlom 037 11 Belá Dulice č. 1, v rade 5/ Slovenský vodohospodársky podnik, š. p., so sídlom Radničné
námestie 8, 969 55 Banská Štiavnica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. OÚ-

MT-PLO-2014/04497-BLA-P zo dňa 24. 7. 2014, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Žiline rozhodnutie odporcu č. OÚ-MT-PLO-2014/04497-BLA-P zo dňa 24. 7. 2014 z r u š
u j e podľa § 250j ods. 2 písm. a) a c) O.s.p. a v e c v r a c i a odporcovi na ďalšie konanie.

Odporca j e p o v i n n ý nahradiť navrhovateľkám v rade 1/ - 3/ na účet ich právneho zástupcu
trovy konania vo výške 1247,23 Eur, pozostávajúce v celom rozsahu z trov právneho zastúpenia, do 30
dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozhodnutím odporca rozhodol podľa ust. § 9 ods. 4 zákona č. 229/1991 Zb. tak, že

navrhovateľky v rade 1/, 2/ 3/ nespĺňajú podmienky zákona uvedené v ust. § 4 zákona č. 229/1991
Zb.. Vo výroku II. navrhovateľkám nepriznal vlastnícke právo, ani právo na náhradu za nehnuteľnosti:
a) pozemky v kat. úz. Q. H. vložka 107, parcela č. 111/41, roľa, o výmere 968 m2 stav
podľa C-KN - 132/1, 138/1, 135/1, 141/1, vložka č. 107, parcela č. 111/9, roľa, o výmere 124 413 m2,
stav podľa C-KN - 281, 285, 278/1-10, 278/14-20, 278/23-31, 278/33, 278/36, 178, 181/1, 181/2, 182,
parcela č. 113/a/1, roľa, o výmere 143 577 m2, stav podľa C-KN - 275/1-277/6, 284, 285, 233, 117, 118,

vložka č. 144, parcela č. 253/a, konopisko, o výmere 2845 m2, stav podľa C-KN - 275/1,
275/2, 276, 285, vložka 187 (107) parcela č. 121/a, hora, o výmere 539 m2, parcela č. 163/a, roľa, o
výmere 7193 m2, parcela č. 121/b/1, roľa, lúka, o výmere 669 096 m2, stav podľa C-KN - 263 - 272, 293,
parcela 5/1, roľa, o výmere 50 242 m2, stav podľa C-KN 46/1-4, 47, 252/1, 252/2, 253, 290, vložka č.
188 (107), parcela č. 129/a, hora, o výmere 2518 m2. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že dňa
18. 9. 1991 si reštitučný nárok uplatnila podľa § 9 ods. 1 zákona L. E. nárok na vydanie nehnuteľností,
ktoré boli odňaté pôvodnému vlastníkovi Q. A. podľa § 6 ods. 1 písm. b) zákona odňatím bez náhrady

postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy. Odporca rozhodnutiamič. OPPLH-C-2002/00483-BL zo dňa 19. 4. 2002 a č. OPPLH-C-2003/00724-BL zo dňa 13. 11. 2003
rozhodol o časti reštitučného nároku a priznal L. E. podľa ust. § 9 ods. 4 zákona vlastnícke právo a právo
na náhradu. Slovenský pozemkový fond podal na Okresný súd Martin návrh na zmenu rozhodnutia o

vyhlásení Q. za mŕtveho. Správny orgán na základe uvedeného konanie prerušil do doby právoplatného
skončenia konania na zmenu rozhodnutia o vyhlásení Q. A. za mŕtveho. V priebehu konania L. E. dňa 3.
4. 2013 zomrela a v reštitučnom konaní pokračujú ďalej jej dcéry, a to navrhovateľky v rade 1/ - 3/. Ďalej
dôvodil, že bolo správnemu orgánu oznámené, že bolo už o predbežnej otázke rozhodnuté právoplatne
s tým, že bolo ďalej zistené, že navrhovateľky podali proti právoplatnému rozsudku dovolanie. Správny

orgán pokračoval v prerušenom konaní, nakoľko rozhodnutia o predbežnej otázke, rozsudky, ktorými sa
rozhodlo o predbežnej otázke sú v súčasnosti právoplatné a vykonateľné. Správny orgán zistil, že PKN
parcely zapísané v pkn. vložkách č. 107, 144, 187 a 188 v kat. úz. Q. H. boli pôvodným vlastníctvom
Q. 1/1. Dňa 18. 2. 1948 na základe listiny čd 724/48 prešli predmetné nehnuteľnosti podľa zákona
č. 142/1947 Zb. do vlastníctva Československého štátu v 1/1. Na základe rozhodnutia ONV Martin,
poľnohospodárskej správy č. Pôd/2763/1956 zo dňa 22. 1. 1956, založené v listine čd 244/58, bola časť

nehnuteľnosti z pkn. vložky č. 107 pridelená do správy Šľachtiteľského a semenárskeho podniku, n. p.
a bola odpísaná do pkn. vložky č. 187 v kat. úz. Q. H.. Ďalšia časť nehnuteľnosti z tejto pkn. vložky bola
na základe prídelovej listiny ONV Martin zo dňa 19. 6. 1959 (založená v listine čd 327/60) pridelená
do správy Krajskej správy lesov v Žiline. Všetky horeuvedené prevody schválil ONV Martin, odbor
pôdohospodársky rozhodnutím č. Pôd.3037/1959 zo dňa 21. 9. 1959 a následne ich potvrdil Ľudová súd

Martin svojim uznesením zo dňa 2. 7. 1960 a bol zapísaný do pozemkovej knihy pod listinou čd 25/60. Z
uvedených skutočností vyplýva, že nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby
podľazákonač.142/1947Zb.,čomuzodpovedáreštitučnýtituluvedenývust.§6ods.1písm.b)zákona.
Správny orgán zo správneho spisu zistil, že L. E., ktorá si uplatnila reštitučný nárok, je sestrenicou Q. A..
Podľa ust. § 4 zákona, keďže je sesternicou pôvodného vlastníka nespĺňa teda podmienky oprávnenej

osoby a z tohto dôvodu bolo rozhodnuté tak, ako bolo uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia.

Proti predmetnému rozhodnutiu v zákonnom stanovenej lehote podali navrhovateľky v rade 1/
- 3/ opravný prostriedok, namietali predovšetkým nesprávne právne posúdenie predmetnej veci.
Navrhovateľky poukazovali na to, že nesprávne tvrdenie, že nehnuteľnosti zapísané vo vložkách č. 107,
144, 187 prešli na Československý štát ku dňu 18. 2. 1948, a to na základe listiny čd 724/48 podľa

zákona č. 142/1947 Zb. z vlastníctva Q. A.. Namietali, že k tomuto dňu nedošlo k prechodu nehnuteľností
v pkn. vložkách č. 107, 144 a 187 (107) na Československý štát, k prechodu celkom iste nedošlo do
opraveného dátumu smrti Q. A. dňa 24. 12. 1949, čiže majetok prešiel dedením na matku Q. A., a to
na O. A. ku dňu 24. 12. 1949, keďže podľa uhorského práva prechádzalo vlastníctvo pri dedení dňom
úmrtia poručiteľa.

Ak by aj Q. A. zomrel 24. 12. 1949, nemohlo by jeho vlastníctvo prejsť v období od 18. 2. 1948 -
deň, ked sa vyznačilo v pozemkovej knihe v pozemnoknižných vložkách podľa § 3 ods. 2 zákona č.
142/1947 Zb., že ide o majetok, ktorý podlieha revízii do 24. 12. 1949 na štát na základe zákona č.
142/1947 Zb. bez intabulácie do pozemkovej knihy. Poukázal na to, že podľa § 17 zákona č. 142/1947
Zb. sa na konanie podľa tohto zákona vzťahovali primerane príslušné predpisy zákona č. 215/1919 Zb. -

záborovýzákonadoplňujúcichzákonovapresamotnéprevzatiezvyškovýchstatkovpodľa§6zákonač.
142/1947 Zb. platili primerane ustanovenia zákona č. 329/1920 Zb. - tzv. náhradového zákona, ktorého
§ 26 uvádzal, že kde bolo podľa tohto zákona poznamenané zamýšľané prevzatie zabraného majetku
štátom, vykonajú na návrh pozemkového úradu súdy vklad vlastníckeho práva pre Československú
republiku s odvolaním sa na § 1 záborového zákona a na toto ustanovenie (§ 26 náhradového zákona),

t. j. pre nadobudnutie vlastníckeho práva štátom sa vyžadoval vklad vlastníckeho práva, k prechodu
nehnuteľností na štát nemohlo dôjsť 18. 2. 1948. Podľa údajov v PK vložkách č. 107, 144 kat. úz. Q.
J. H., tento deň - 18. 2. 1948 bolo v týchto PK vložkách na strane B vlastníctvo poznamenané pod
č. 724, že nehnuteľnosti vedené na strane A sú predmetom revízie podľa zákona č. 142/1947 Zb.. To
isté bolo vyznačené aj na strane A majetková podstata. Následne dňa 30. 4. 1949 pod č. 754 bolo na

strane B vlastníctvo oboch pozemnoknižných vložiek poznamenané, že tieto nehnuteľnosti Povereníctvo
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy zamýšľa prevziať a že tento majetok je predmetom revízie
podľa zákona č. 142/1947 Zb. v znení zákona č. 44/1948 Zb.. Navrhovateľky zdôraznili, že
ku vkladu vlastníckeho práva Československého štátu podľa § 6 zákona č. 142/1947 Zb. v spojitosti s
§ 26 náhradového zákona do pozemnoknižnej vložky s odvolaním sa na § 1záborového zákona a § 26

náhradového zákona nikdy nedošlo. Vklad vlastníckeho práva Československého štátu bol uskutočnenýaž 22. 4. 1958 (vložka 187 vzniknutá 22. 4. 1958 odpísaním parciel 121/a, 163/a, 121/b/1 a 5/1 z vložky
107) podľa rozhodnutia ONV Martin č. Pôd.2763/56 zo dňa 22. 1. 1956 (do správa Šľachtiteľského a
semenárskeho podniku v Bystričke) a podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme - trvalej

úprave vlastníctva k poľnohospodárskej a lesnej pôde a až 11. 1. 1960 - parcely č. 111/41, 111/9 a
113/a/1 na vložke 107 a parcela č. 253/a na vložke 144, podľa rozhodnutia ONV Martin zo dňa 21.
9. 1959 č. Pôd.3037/1959. V prípade pkn. vložky 188, ktorá vznikla až 27. 4. 1960 odpísaním parcely
129/a a z vložky 107 pod čd 327 na základe právoplatnej prídelovej listiny ONV Martin zo dňa 19. 6.
1959. Čo je zaujímavé, že v prípade vložky 187 bol vklad vlastníckeho práva uskutočnený dňa 22.

4. 1958 na základe zákona č. 46/1948 Zb. potom, čo dňa 26. 4. 1956 bolo poznamenané výkupové
pokračovanie pre Československý štát v prípade vložky 107 k parcele č. 121/b na základe rozhodnutia
ONV v Martine č. 1133/56 z 20. 4. 1956, avšak v prípade vložky č. 107 (bez parcely 121/b/1) a 144
bol vklad vlastníckeho práva pre Československý štát vykonaný až ku dňu 11. 1. 1960 bez udania
zákona, na základe ktorého sa vklad vlastníckeho práva Československého štátu, avšak zo súvislostí
s prechádzajúcimi zápismi je pravdepodobné, že sa týkal zákona č. 142/1947 Zb.. Predposledným

zápisom na vložke 144 je vyznačenie poznámky z 30. 4. 1949 o zamýšľanom prevzatí nehnuteľností,
a to že sú predmetom revízie podľa zákona č. 142/1947 Zb.. Súčasne k nehnuteľnostiam na PK vložke
č. 187 bolo vložené vlastnícke právo Československého štátu k 22. 4. 1958 na základe rozhodnutia
ONV Martin zo dňa 22. 11. 1956 a zákona č. 46/1948 Zb., avšak tu zjavne nastalo svojvoľné konanie
štátu, pretože nehnuteľnosti na vložke č. 187 tam boli zapísané odpísaním z vložky 107, t. j. dňa, keď

bolo k nim vložené vlastnícke právo Československého štátu podľa zákona č. 46/1948 Zb.. Z okolností
uvedenýchvpozemkovejknihejezrejmé,žetietonehnuteľnostinemalizapísanúpoznámkuvýkupového
pokračovania, avšak k 30. 4. 1949 mali zapísanú poznámku o zamýšľanom prevzatí a podliehaní revízií
podľa zákona č. 142/1947 Zb., z čoho možno vyvodiť, že tento vklad vlastníckeho práva na štát je
vykonaný v rozpore so zákonnými požiadavkami na vklad vlastníckeho práva štátu podľa zákona č.

142/1947 Zb. (nesmelo byť uvedené, že vklad sa uskutočňuje na základe zákona č. 46/1948 Zb.),
pretože na základe zákona č. 46/1948 Zb. vôbec nemohlo dôjsť k vkladu vlastníckeho práva na štát,
pretože vlastníctvo v tomto prípade malo prejsť už na štát už poznámkou o výkupe v pozemkovej knihe
ku dňu 26. 4. 1956, ktorá mala nasledovať po právoplatnom rozhodnutí ONV o výkupe. Ďalej poukázal
na § 114 Občianskeho zákonníka, ktorý ustanovoval, že v prípadoch, v ktorých tak ustanovuje zákon,

prechádza vlastníctvo výrokom orgánu verejnej správy a že sa tiež zapíše v pozemkovej knihe, od
1. 1. 1951 došlo podľa § 568 ods. 1 Občianskeho zákonníka k zrušeniu všetkých ustanovení, ktoré
upravovali veci upravené Občianskym zákonníkom, čo znamená, že ak určitý predpis platný k 31.
12. 1950 vyžadoval na nadobudnutie vlastníckeho práva okrem rozhodnutia orgánu verejnej správy aj
vklad do pozemkovej knihy, alebo vyžadoval poznámku o tomto rozhodnutí v pozemkovej knihe, na

prechod vlastníctva od 1. 1. 1951 sa takéto vklady a poznámky síce zapísali do pozemkovej knihy, ale
už nemali konštitutívny charakter, resp. význam, pretože podľa § 114 prechádzalo vlastníctvo samotným
rozhodnutím orgánu verejnej správy. Nepochybne však takéto rozhodnutie muselo mať, keďže v prípade
rozhodnutia ONV o výkupe to o ňom zákon výslovne neustanovoval, povahu, v ktorej bol obsiahnutý
prejav vôle štátu nadobudnúť vlastníctvo veci. Preto rozhodnutie ONV o výkupe takúto povahu malo,

pretože ním sa kategorizoval majetok, pri ktorom štát prejavil vôľu, že ho vykupuje a nebolo už potrebné
ďalšie úkony štátu. V predmetnom prípade však došlo 22. 4. 1958 aj ku vkladu na základe rozhodnutia
ONV z 22. 1. 1956, avšak aj tu vklad už nemá konštitutívnu povahu v prípade, ak rozhodnutím okresného
národného výboru prechádza vlastníctvo, vklad do pozemkovej knihy má už len deklaratórny význam.
Ku dňu 22. 4. 1958 pod číslom 244 podľa rozhodnutia ONV v Martine zo dňa 22. 11. 1956 č. Pôd.

2763/56 a zákona č. 46/1948 Zb. sa niektoré parcely (l, 3, 4, 21, 29, 48, 114, 121/a, 121/b/, 5/1, 150,
163/a) sa odpísali z vložky 107 a zapísali sa do vložky 187. Poukazovali na to, že v prípade pkn. vložky
107 ku dňu 26. 4. 1956 malo dôjsť na základe poznámky o výkupovom pokračovaní podľa zákona č.
46/1948 Zb. k prechodu vlastníctva na Československý štát nie až vkladom z 22. 4. 1958, k parcele 121/
b/l a zvyšná časť parciel okrem parciel po odpísaní uvedených parciel v prospech vložky 187 ku dňu

22. 4. 1958 bola ku dňu 11. 1. 1960 predmetom vkladu v prospech Československého štátu bez udania
zákonného ustanovenia. Je možné, že podľa zákona č. 142/1947 Zb. a keďže následne dňa 27. 4. 1960
boli dve parcely vložky 107 odpísané na základe prídelovej listiny ONV Martin z 19. 6. 1959 a zákona
č. 142/1947 Zb. v prospech novej vložky 188, možno predpokladať, že vklad vlastníckeho práva ku dňu
11. 1. 1960 bol konštitutívny. To isté sa týka nehnuteľností zapísaných v pozemnoknižnej vložke č. 144,

kde síce tiež nie je uvedené ustanovenie zákona č. 142/1947 Zb. pri vklade vlastníckeho práva k 11.
1. 1960, ale z predchádzajúceho zápisu o poznámke o zamýšľanom prevzatí a predmete revízie podľa
zákona č. 142/1947 Zb. je pravdepodobné, že sa týkali revízie prvej pozemkovej reformy. Keďže k 1. 9.
1959 získali okresné národné výbory podľa § 3 vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva č. 158/1959 Ú.v. zo dňa 12. augusta 1959 o správe neprideleného majetku nadobudnutého z pozemkových reforiem
povinnosť s majetkom, ktorý nadobudol štát, navrhovať vykonanie knihovného konania s odvolaním sa
na túto vyhlášku, je možné že rozhodnutie ONV v Martine zo dňa 21. 9. 1959 sa už netýkalo zákona

č. 142/1947 Zb., ale tejto vyhlášky. Je zrejmé, že vkladovou listinou v zmysle § 14 ods. 3 zákona
č. 142/1947 Zb. v spojitosti s primeraným použitím § 11 ods. 1 zákona č. 90/1947 Zb. o zavedení
knihového poriadku ohľadne konfiškovaného nepriateľského majetku a úprave niektorých právnych
pomerovvzťahujúcichsanapridelenýmajetokprevloženievlastníckehoprávaštátujepoprirozhodnutiu
o prídele aj vyhlásenie príslušného úradu o prechode zabraného majetku na iného nadobúdateľa, t.

j. prejav povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, ktorý nehnuteľnosť skutočne preberá
(nie zamýšľa prevziať), ktorý uvedie v návrhu na vklad vlastníckeho práva štátu k nehnuteľnostiam v
pozemkovoknižnej vložke. Ani od 1. 1. 1951 sa situácia nemení, pretože nejde o prípad, kde by štát
vydával v zmysle právneho predpisu rozhodnutie, ktorým by nadobudol vlastníctvo alebo iná osoba, a
ktoré by nadobúdalo právoplatnosť a mohlo by tak dôjsť k zrušeniu ustanovenia § 6 ods. 1 druhá veta
zákona č. 142/1947 Zb. o tom, že vlastníctvo na štát prechádza prevzatím, za ktoré sa

považuje vklad vlastníckeho práva štátu do pozemkovej knihy. Pritom prevzatiu nepredchádza žiadne
rozhodnutie, ktoré by nadobúdalo právoplatnosť, takže nie je možné tvrdiť, že prechod vlastníctva podľa
zákona č. 142/1947 Zb. je možný už pred vkladom vlastníckeho práva do pozemkovej knihy. Ak by išlo
o právoplatné rozhodnutie vydané orgánom verejnej správy pred 1. 1. 1951 a nedošlo by k jeho zápisu
do pozemkovej knihy, ktorý by bol podľa predpisov platných do 31. 12. 1950 konštitutívny, potom dňom

1. 1. 1951 by osoba určená v rozhodnutí nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Tento výklad je
podporený tak dobovou judikatúrou pre nadobúdanie vlastníctva k nehnuteľnosti, o ktorej bolo vydané
právoplatné rozhodnutie ONV o výkupe, keď právoplatnosťou tohto rozhodnutia, prechádza vlastnícke
právo na štát na základe § 114 Občianskeho zákonníka z roku 1950 a na základe zrušenia § 10 ods. 3
prvá veta zákona č. 46/1948 Zb. k 1. 1. 1951, ktorý do 31. 12. 1950 vyžadoval poznámku o vykonaní

výkupu po tom, čo rozhodnutie o vykonaní výkupu nadobudlo právoplatnosť, ako aj pokračovaním
odôvodnenia nálezu Ústavného súdu Českej republiky Pl. ÚS 1/95 zo 14. 6. 1995. Ďalej poukázal, že po
účinnosti Občianskeho zákonníka zostalo jedinou podmienkou nadobudnutia vlastníctva k prideleným
nehnuteľnostiam prídelové konanie zavŕšené vydaním prídelovej listiny, takže prídelci podľa zákona
č. 142/1947 Zb., pri ktorých vklad vlastníckeho práva do pozemkových kníh nebol do 31. 12. 1950

vykonaný,nadobudlivlastníckeprávoknimdňom1.1.1951,t.j.dňomúčinnostiObčianskehozákonníka
č. 141/1950 Zb.. Keď nebolo už podmienkou nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnostiam s poukazom
na § 111 ods. 1, § 114 Občianskeho zákonníka, či už prevodom alebo prechodom, prevzatie držby
- podmienka odovzdania nevyhnutná na prevod vlastníctva bola stanovená iba pri veciach určených
podľa druhu, čo znamená, že aj pri prídeloch podľa zákona č. 46/1948 Zb. prešlo vlastníctvo k pridelenej

nehnuteľnosti na prídelca už na základe právoplatnej prídelovej listiny.

V prípade prevzatia nehnuteľnosti v rámci revízie prvej pozemkovej reformy podľa zákona č. 142/1947
Zb. nie je možné identifikovať právoplatné rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktoré by bolo spôsobilé
po 1. 1. 1951 spôsobiť prechod vlastníckeho práva na štát bez zápisu v pozemkovej knihe,
t. j. identifikovať aspoň opatrenie, ktorým by štát prejavil prevzatie nehnuteľnosti, ktoré

by predchádzalo zápisu prechodu vlastníctva do pozemkovej knihy. V žiadnom prípade nie je
možné oznámenie Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy z 24. 12. 1949, ktorým sa
Q. oznámilo, že podľa zákona č. 142/1947 Zb. a podľa vládneho nariadenia číslo 1/1948 Zb., ako aj
v zmysle § 2 a nasl. zákona č. 329/1920 Zb. prevezme z jeho nehnuteľného majetku podliehajúceho
podľa horeuvedených zákonných ustanovení revízii, ktorým súčasne Povereníctvo pôdohospodárstva

a pozemkovej reformy navrhuje vydanie uznesenia, že pri nehnuteľnostiach v kat. úz. Q. J. H. a
zapísaných na PK vložkách 107, 121, 122, 144 sa poznamenáva, že tieto nehnuteľnosti Povereníctvo
pôdohospodárstva zamýšľa prevziať a že tento majetok je predmetom revízie podľa zákona č. 142/1947
Zb., považovať za opatrenie orgánu verejnej správy, ktorým by prechádzalo vlastnícke právo na štát po
1. 1. 1951, nieto ešte pred týmto dátumom. Oznámenie o zamýšľanom prevzatí nie je v žiadnom prípade

prevzatie, lebo ním sa len vlastníkovi oznamuje, že sa zamýšľa prevziať nehnuteľnosť, ale ešte k jej
prevzatiu nedochádza, nekategorizuje sa, je to len prvá fáza prevzatia, druhou je skutočné prevzatie,
ktoré sa odlišuje od právneho prevzatia vkladom do pozemkovej knihy. K prechodu vlastníctva na štát
podľa zákona č. 142/1947 Zb., teda podľa Najvyššieho súdu ČR mohlo dôjsť až od 1. 1. 1951 aj inak
ako vkladom vlastníckeho práva na štát, avšak Najvyšší súd ČR neuviedol ako, len skonštatoval, že sa

tak nedialo rozhodnutím, ktorým by štát prejavil vôľu prevziať konkrétne nehnuteľnosti, pripustil však,
že sa to možno mohlo udiať aj vyhlásením štátneho orgánu o takomto prejave skutočného prevzatia.
Zdôraznil tiež, že postupy podľa zákona č. 142/1947 Zb. mohli prebiehať aj po 1. 1. 1951, a to právepreto, že do tohto dátumu neboli dokončené vkladom do pozemkových kníh. Nie je tiež zrejmé, aké
správne rozhodnutie mal podľa odvolacieho súdu štát vydať (rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn.
20Cdo/1060/2001z26.9.2002),abynímvyjadrilvôľuprevziaťmajetokačomubypodľapotomúčinných

právnych predpisov malo takéto rozhodnutie slúžiť. Právny názor, že na prechod vlastníctva na štát
bolo v danej veci potrebné, aby štát vyjadril vôľu prevziať majetok riadnym správnym rozhodnutím,
teda za správny považovať nemožno. Ďalej uviedol, že postupy podľa zákona č. 142/1947 Zb. (v
predmetnom prípade ide o zvyškový statok podľa § 1 ods. 1 písm. d) zákona č. 142/1947 Zb.) teda
predpokladali primerané použitie postupov podľa náhradového zákona, pretože nehnuteľnosti sa stali

opäť zabranými. Štruktúra nadobudnutia zvyškových statkov je nasledovná: Štát najprv oznámi, že
zamýšľa prevziať nehnuteľnosti neurčené presne, iba vložkami, následne vlastník môže požiadať o
ponechanie nehnuteľností, a ak nepožiada v 30 dňovej lehote, ihneď môže byť vložené vlastnícke
právo štátu bez skutočného prevzatia len na základe návrhu povereníctva (kde by sa malo uviesť, že
prevzalo nehnuteľnosť - má na to zo zákona právo, t. j. právo prevziať nehnuteľnosť). Akt prevzatia
nehnuteľnosti však nie je zhmotnený do rozhodnutia, pretože môže, ale nemusí vystúpiť do popredia

tzv. skutočné prevzatie, ktoré nasleduje po výpovedi k 1. 3. a k 1. 10. kalendárneho roka. Situácia
od 1. 1. 1951 sa nijako nemení, keďže tento spôsob a zároveň dôvod nadobudnutia vlastníckeho
práva, t. j. prevzatím štátom nie je Občianskym zákonníkom nijako regulovaný, spôsob úplne odpadá v
Občianskom zákonníku a dôvod v podobe prevzatia nehnuteľnosti sa v ňom nenachádza. Oznámením
o zamýšľanom prevzatí sa iba určuje majetok na prevzatie, ale v žiadnom prípade ešte nedochádza k

jeho prevzatiu. Totiž majiteľ mal povinnosť hospodáriť na nehnuteľnosti až do prevzatia nehnuteľnosti.
Zo všetkých pozemnoknižných vložiek 107 aj 144 je zrejmé, že dňa 8. 1. 1949 bola na nehnuteľnosti
na nich zapísaných vykonaná poznámka o uvalení úradnej správy na základe rozhodnutia Povereníctva
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, Ústredné riaditeľstvo štátnych majetkov zo dňa 5. 1. 1949
č. VIII/M-3-18.439/48. Poznámka úradnej správy bola vymazaná na základe čd 963/1950. Nie je

zrejmé prečo. Je teda zrejmé, že počas roku 1949 bol Q. A. stále považovaný za vlastníka. Tento je
považovaný za vlastníka aj v roku 1956. Ďalej poukazovali navrhovateľky na ust. § 3 ods. 2 zákona
č. 142/1947 Zb. a § 6 ods. 1 zákona č. 142/1947 Zb.. Poznámka s poukazom na § 3 ods. 2 a § 6
ods. 1 zákona č. 142/1947 Zb. bola vyznačená na pozemnoknižnej vložke 107 a 144 dňa 30. 4. 1949.
Novela náhradového zákona č. 220/1922 Zb. vložila do § 20 náhradového zákona tretí odsek, podľa

ktorého, keď výpoveď nadobudla právoplatnosť a uplynula výpovedná doba, potom v prípadoch § 14
č. 2 a 3 ako náhle bolo vložené vlastnícke právo pre štát alebo nadobúdateľa, vykoná okresný úrad
miestne príslušný na návrh pozemkového úradu vypratanie a odovzdanie vypovedaných nehnuteľností
a ich odovzdanie do držby pozemkovému úradu alebo osobe týmto úradom označenej podľa predpisov
Exekučnéhoporiadku.Podľa§26ods.1,kdebolopodľanáhradovéhozákonapoznamenanézamýšľané

prevzatie zabratého majetku štátom, vykonajú na návrh pozemkového úradu súdy vklad vlastníckeho
práva pre štát Československej republiky s odvolaním sa na § 1 záborového zákona a na § 26
náhradového zákona. Takýto vklad vlastníckeho práva Československého štátu sa na vložkách 107 a
144 neuskutočnil. Je zrejmé, že štát by ne nadobudol vlastníctvo nehnuteľností po Q., ak by zomrel XX.
XX. XXXX, a to ani dňa 1. 1. 1951, keď podľa nového Občianskeho zákonníka bol opustený intabulačný

princíp ako podmienka nadobudnutia vlastníckeho práva, pričom je potrebné poznamenať, že právny
režim intabulácie podľa § 26 náhradového zákona platil aj po 31. 12. 1950, pretože išlo naďalej o lex
specialis aj vo vzťahu k novému Občianskemu zákonníku, ktorý sa síce uspokojil so zápisom prechodu
vlastníctva nehnuteľností do pozemkovej knihy pri prechode vlastníctva úradným výrokom alebo zo
zákona (§ 114), avšak výslovne stanovil, že sa to týka iba prípadov, keď to zákon ustanovuje. Zákon č.

142/1947 Zb. a náhradový zákon sú tak lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku z roku 1950,
pretože neustanovujú, že vlastníctvo prechádza na štát úradným výrokom alebo zo zákona, ale naďalej
vyžadujú vklad vlastníckeho práva štátu do pozemkovej knihy na právne prevzatie. Podľa Občianskeho
zákonníka z roku 1950 sa spravujú právne pomery vzniknuté pred 1. 1. 1951, avšak do 1. 1. 1951 sa
tieto právne pomery spravujú skorším právom. Z toho vyplýva, že ak by aj Q. zomrel dňa XX. XX. XXXX,

ako právoplatne rozhodol Okresný súd Martin a potvrdil Krajský súd v Žiline, jeho dedičom by sa stala
jeho matka O.. Súčasne treba uviesť, že keďže pani O. zomrela dňa 12. 1. 1956, jedinou dedičkou po
pani O. A., pretože podľa § 528 Občianskeho zákonníka z roku 1950 účinného od 1. 1. 1951 sa stala
práve oprávnená osoba na uplatnenie reštitučného nároku, a to pani L. E. jedinou dedičkou, pretože
by dedila v druhej skupine pri neexistencii potomkov, manžela a rodičov poručiteľky ako osoba, ktorá

žila počas jedného roka pred smrťou s pani O. A. v spoločnej domácnosti ako člen rodiny, a ktorá z
tohto dôvodu sa starala o spoločnú domácnosť alebo bola odkázaná na poručiteľovu výživu. V dôsledku
takéhoto dedenia po O. A. vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam v nasledujúcich mesiacocha rokov prešlo na štát priamo od L. E., ktorá v roku 1955 žila spolu s O. A. v jednej spoločnej domácnosti
ako člen rodiny a starala sa o túto domácnosť.

Ďalej zdôraznili, že len na rozhodnutí Pôdohospodárskeho odboru Rady ONV v Martine č. 1133/1956

(vložka 107 - parcela 121/b/1) z 20. 4. 1956, ktoré je podkladom pre poznámku o vykonaní výkupu podľa
§ 10 ods. 2 zákona č. 46/1948 Zb. je perom uvedené, že bezpredmetné, nakoľko majetok podliehal
revízii prvej pozemkovej reformy, okres dľa telefónneho hovoru zrušil toto rozhodnutie Žilina 30. 7. 1956
nečitateľný podpis. Z § 10 ods. 1 zákona č. 46/1948 Zb. je zrejmé, že miestny národný výbor predkladá
spisy okresnému národnému výboru na rozhodnutie o výkupe a následne prekladá opis právoplatného

rozhodnutia o výkupe ministerstvu pôdohospodárstva alebo orgánu ním poverenému. Na rozhodnutí
ONV v Martine č. 1133/1956 z 20. 4. 1956 nie je vyznačená právoplatnosť a je na ňom uvedené úradným
záznamom, že rozhodnutie bolo zrušené. Je potrebné skúmať, či poznámka vykonania výkupu podľa
zákona č. 46/1948 Zb. by mala skutočne účinky prechodu vlastníckeho práva k vykúpenej pôde na
Československý štát podľa § 10 ods. 3 zákona č. 46/1948 Zb.. Podľa názoru navrhovateliek nedošlo k
prechodu vlastníckeho práva k parcele č. 121/b/1 - vložka 107 na Československý štát, keďže neboli

splnené základné podmienky prechodu vlastníckeho práva na štát, a to ani poznámkou o vykonaní
výkupu ani samotným rozhodnutím o výkupe, ktoré bolo neskôr pravdepodobne zrušené a právny
titul prechodu vlastníckeho práva nebol právoplatný. V roku 1956 bolo nepochybné, že vlastníctvo na
štát prechádzalo iba právoplatným rozhodnutím ONV o výkupe bez ohľadu na poznámku o vykonaní
výkupu v pozemkovej knihe. To, že Československý štát nežiadal výmaz poznámky, hoci konštatoval,

že rozhodnutie z 20. 4. 1956 bolo zrušené preto, že nehnuteľnosti už podliehali prvej pozemkovej
reforme podľa zákona č. 142/1947 Zb., len zosilňuje podozrenie, že následne vklad vlastníckeho práva
Československého štátu k parcele č. 121/b/1 v novej vložke 187 dňa 22. 4. 1958 na základe zákona
č. 46/1948 Zb. bol vykonaný práve preto, že Československý štát zastúpený ONV v Martine vedel, že
rozhodnutie o výkupe zo dňa 20. 4. 1956 bolo zrušené. Zápisy vlastníckeho práva štátu sa uskutočnili

vo forme vkladu na základe rozhodnutia ONV z 22. 1. 1956 č. Pôd.2763/56 a zákona č. 46/1948 Zb..
V prípade ostatných parciel ani nedošlo k vydaniu rozhodnutia o výkupe, preto tam vklad vlastníckeho
práva Československého štátu je už na prvý pohľad čisto formálnym aktom bez skutočného prechodu
vlastníckeho práva na štát. Možno jednoznačne konštatovať, že vo všetkých troch prípadoch nedošlo
ku skutočnému prechodu vlastníckeho práva na Československý štát a oprávnená osoba L. uvedené

nehnuteľnosti zdedila ako jediná dedička XX. X. XXXX smrťou pani O. ktorá ich zdedila ako jediná
dedička bez ohľadu na to, či Q. A. zomrel v roku XXXX alebo XXXX a stala sa tak oprávnenou osobou,
ktorej nehnuteľnosti prevzal štát bez právneho dôvodu. V dobe neslobody pripustil zmenu zápisu
vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľností bez splnenia základných požiadaviek vyplývajúcich vtedy
platného práva. Štátu nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,

ostalo naďalej k nehnuteľnosti zachované vlastnícke právo toho subjektu, ktorý bol jeho posledným
vlastníkom pred dňom zápisu vlastníckeho práva štátu, pričom zápis v evidencii nehnuteľností tomuto
dnes nezodpovedá. Poslednou zapísanou osobou pred štátom bol Q., ktorý však už v roku 1958,
keď došlo k zmene zapísaného vlastníka na štát, a to vkladom na základe zákona č. 46/1948 Zb.,
čo je zjavne s tým istým zákonom v rozpore, pretože tento zákona na prechod vlastníctva vôbec

nevyžadoval vklad vlastníckeho práva štátu, ale poznámku, nežil a žila dedička jeho dedičky, ktorá je tak
oprávnenou osobou z reštitučného dôvodu s poukazom na § 6 ods. 1 písm. p) zákona č. 229/1991 Zb. ku
všetkým trom riešeným nehnuteľnostiam. Za moment prevzatia nehnuteľností štátom treba jednoznačne
považovať deň formálneho zápisu štátu ako vlastníka do evidencie nehnuteľností. Slovenská republika
je tak jednoznačne iba formálnym, nie skutočným vlastníkom svojvoľne zapísaným ako vlastník v

pozemkovej knihe bez skutočného vlastníckeho práva. Ďalej poukázal na to, že po zapísaní poznámky
vykonania výkupu dňa 26. 4. 1956 v rozpore s právnymi predpismi predčasne bez právoplatného
rozhodnutia o vykonaní výkupu (navyše v prípade nehnuteľností, ktoré boli predmetom revízie prvej
pozemkovej reformy s tým, že z tohto dôvodu bolo toto rozhodnutie s najväčšou pravdepodobnosťou
zrušené o tri mesiace) a platnou judikatúrou bolo vložené vlastnícke právo štátu dňa 22. 4. 1958 bez

akéhokoľvek platného právneho titulu, pričom rozhodnutie ONV z 22. 1. 1956 nie je k dispozícii a nie
je isté, či je vôbec platne vydané, nie je vôbec možné spätne vyžadovať od L. E., aby sa domáhala
súdneho výmazu vlastníckeho práva štátu.

Zdôrazňovali,žekomunistickýrežimporušovalľudsképrávaaajsvojevlastnézákony.Ďalejpoukazovali
na to, že v období od 22. 4. 1958 do 1. 4. 1964, keď sa prestali pozemkové knihy používať, nebolo

možné vyžadoval od L., aby napadla prípadnú neplatnosť vkladu vlastníckeho práva štátu, pretože ideo totalitné obdobie, v ktorom štát porušoval ľudské práva a aj svoje vlastné zákony. L. tak bola zbavená
práva podať odvolanie proti rozhodnutiu ONV z 20. 4. 1956 o výkupe.

Na veci nič nemení ani to, že keď pozemkový majetok podliehal revízii prvej pozemkovej reformy, tak

logicky nemohol podliehať druhej novej pozemkovej reforme, pretože v pozemkovej knihe tento majetok
už bol vyznačený ako podliehajúci revízie prvej pozemkovej reforme, ktorú bol štát povinný dokončiť a
vložiť vlastnícke právo štátu podľa § 1 záborového zákona, § 26 náhradového zákona v
spojitosti s § 6 zákona č. 142/1947 Zb., ktorý na primerané použitie ustanovení náhradového zákona,
ktoré sa týkali prevzatia knihovného odkazoval.

Ďalej tiež navrhovateľky poukazovali na to, že L. je právnym nástupcom dedičky Q. A. a je tak

súčasne priamou oprávnenou osobou, ktorej pozemky boli odňaté bez náhrady postupom podľa
zákona č. 46/1948 Zb. ako aj niektoré pozemky boli prevzaté štátom bez právneho dôvodu ich
zápisom do pozemkovej knihy bez splnenia zákonných podmienok existencie zákonných titulov. Posun
predpokladaného dátumu smrti Q. z pohľadu štátu zastúpeného v reštitučnom konaní Slovenským
pozemkovým fondom nič nezmení, keďže okresný úrad bude musieť za oprávnenú osobu považovať

priamo L. E., keďže k skutočnému prechodu vlastníctva na štát nedošlo vôbec a k formálnemu
prepisu v evidencii nehnuteľností došlo najskôr v roku 1956, ak rozhodnutie z 20. 4. 1956 nadobudlo
právoplatnosť, čo ale je spochybnené poznámkou, že bolo zrušené, alebo ak rozhodnutie z 22. 11.
1956 bolo rozhodnutie o výkupe a nadobudlo právoplatnosť, čo ale predpokladalo doručenie L. alebo
až 1958, keď rozhodnutie z 22. 11. 1956 bolo vložené do pozemkovej knihy vkladom vlastníckeho

práva štátu, teda vtedy, keď už L. E. bola skutočnou vlastníčkou nehnuteľností, ktoré sú predmetom
reštitúcie. Odporca si zrejme zamenil poznámku o zamýšľanom prevzatí podľa zákona č. 142/1947
Zb. na jednej strane s poznámkou o vykonaní výkupu podľa § 10 ods. 2 a 3 zákona č. 46/1948 Zb.
na druhej strane, ktorá do 31. 12. 1950 spôsobovala prechod vlastníctva na štát. Konanie o oprave
predpokladaného dátumu smrti s výsledkom 24. 12. 1949 bolo tak úplne zbytočné a len natiahlo

čas, po ktorý už dovolateľky mohli užívať svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. Navrhovatelia
špecifikovali aj judikatúru, podľa ktorej jednoznačne nebolo možné nadobudnúť vlastnícke právo štátom
pred 1. 1. 1951 bez vkladu vlastníckeho práva štátu do pozemkovej knihy. Iný moment nebol mysliteľný,
to znamená skutočné prevzatie bolo odovzdaním držby pozemkového úradu alebo nadobúdateľovi
určenému. Vklad vlastníckeho práva štátu, ktoré nehnuteľnosť dostali prídelom je možné vykonať

ihneď po vykonaní poznámky zamýšľaného prevzatia, ale súčasne po márnom uplynutí 30 dňovej
lehoty od doručenia knihovým súdom oznámenia pozemkového úradu o tom, ktoré nehnuteľnosti sa
pozemkový úrad rozhodol práve prevziať podľa svojho pracovného plánu s výzvou knihového súdu
vlastníkovi na vyjadrenie sa, či si u nehnuteľností uplatňuje právo na ich ponechanie. Výpoveď podáva
pozemkový úrad na okresnom súde, ktorý podáva na knihovom súde pri hospodáriacom vlastníkovi

pozemkový úrad môže zlúčiť výpoveď doručovanú okresným súdom vlastníkovi za vyrozumením
vlastníka o zamýšľanom prevzatí. V prípade výpovede danej hospodáriacemu vlastníkovi prechádzalo
verejnoprávne a súkromnoprávne úžitky a povinnosti spojené s držbou prevzatých nehnuteľností na štát
dňom nasledujúcim posledný deň výpovednej doby, ak nie je dohodou ustanovené inak.

Ďalej navrhovateľky uviedli, že je možné tvrdiť, že okamih prevzatia vlastníckeho práva nastal k 1.

1. 1951 tým, že vlastníctvo prešlo na štát práve na základe právoplatného rozhodnutia ministerstva
pôdohospodárstva z 5. 1. 1949, ktorým jednoznačne tento orgán rozhodol, že preberá celý majetok
vlastníka Q., avšak v čase jeho vydania k prechodu vlastníctva nemohlo dôjsť, keďže nebola vykonaná
ani len poznámka zamýšľaného prevzatia, t. j. Povereníctvo pôdohospodárstva pozemkovej reformy
ešte ani neoznámilo vlastníkovi Q. A., ktoré nehnuteľnosti sa rozhodlo práve prevziať podľa svojho

pracovného plánu, čo nastalo až dňa 24. 2. 1949 a poznámka zamýšľaného prevzatia bola vykonaná
až 30. 4. 1949, pričom vlastnícke právo mohlo byť vložené do pozemkovej knihy až po dátume 30. 4.
1949, ale nebolo. Keďže v návrhu na vklad vlastníckeho práva štátu podľa § 26 ods. 1 náhradového
zákona nebolo potrebné žiadne rozhodnutie Povereníctva pôdohospodárstva pozemkovej reformy ani
ministerstva pôdohospodárstva je zrejmé, že bolo treba iba prejav štátu, že nehnuteľnosti skutočne

preberá (už to je nadobúdací titul podľa dobovej judikatúry, ale ešte nie prechod vlastníctva, ešte nejde
o tradíciu), čo robil už v podstate oznámením vlastníkovi o tom, ktoré zabrané nehnuteľnosti sa rozhodol
práve prevziať podľa svojho pracovného plánu. Toto oznámenie bolo v predmetnom prípade datované
k 24. 2. 1949 s tým, že vklad vlastníckeho práva bol viazaný na vykonanie poznámky zamýšľaného
prevzatia, pre ktorej zapísanie bolo potrebné toto oznámenie vlastníkovi predložiť knihovému súdu.Stále však nedochádzalo k prevzatiu nehnuteľnosti, pretože hoci existoval nadobúdací titul z 24.
2. 1949, ako aj rozhodnutie z 5. 1. 1949, že sa preberá celý zvyškový statok, ale boli považované
nehnuteľnosti iba za na prevzatie určené, a to aj potom, čo nariadil poznámku zamýšľaného prevzatia

na základe oznámenia Povereníctva, pretože vlastníkovi knihový súd okrem oznámenia mal doručiť
aj výzvu, aby sa na tomto súde do 30 dní písomne vyjadril, či uplatňuje pri nehnuteľnostiach na
prevzatie určených svoje právo podľa § 11 záborového zákona, inak sa bude mať za to, že súhlasí
so zamýšľaným prevzatím. Až uplynutím lehoty 30 dní a neuplatnením práva na pridelenie majetnosti
zo zabraného majetku, je objektívne zrejmé, ktorý majetok bude prevzatý štátom. Je teda zrejmé, že

do 31. 12. 1950 objektívne vlastnícke právo na štát nemohlo prejsť. Od 1. 1. 1951 nastala zásadná
zmena právneho poriadku, podľa ktorého rozhodnutia orgánov verejnej správy nadobúdali schopnosť
samé uskutočniť prechod vlastníctva. Knihový poriadok nastupoval až voči prevzatému majetku, ktorý
z pohľadu knihového poriadku bol na úrovni konfiškovaného majetku. Ten už na prídelcu alebo iného
nadobúdateľa prechádzal samotným rozhodnutím o prídele, resp. iným rozhodnutím alebo vyhlásením
o prechode na iného nadobúdateľa - to sú vkladové listiny. V prípade prídelov podľa prídelového zákona

č. 81/1920 Zb. sa konečné rozhodnutia pozemkového úradu rovnajú vkladovým listinám. V prípade
prevzatia zabranej pôdy štátom sa žiadna listina nevyžadovala. Knihový poriadok podľa § 14 ods. 3
zákona č. 142/1947 Zb. vykonával na všetkej pôde zabranej a pridelenej, čo znamená, že muselo už ísť
o pridelenú pôdu prídelcom. Pričom ale termínom konfiškovaný majetok uvedený v zákone č. 90/1947
Zb. sa rozumel prevzatý majetok podľa zákona č. 142/1947 Zb.. Z uvedeného je zrejmé, že knihový

poriadok sa uskutočňuje až s pozemkami, ktoré sú prevzaté a pridelené. Tento knihový poriadok je iba
zosúladenie knihového stavu so skutočným stavom.

Ku dňu 1. 1. 1951 teda štát nadobudol vlastníctvo nehnuteľností vo všetkých pozemnoknižných
nehnuteľnostiach uvedených vo vložkách č. 107 a 144 v kat. úz. Q. J. H. na základe rozhodnutia
ministerstva pôdohospodárstva z 5. 1. 1949 a oznámenia Povereníctva pôdohospodárstva a

pozemkovej reformy z 24. 2. 1949, ktoré ku dňu 1. 1. 1951 vyvolali prechod majetku O. A. na štát,
keďže ust. § 26 zákona náhradového stratilo konštitutívny charakter, na základe toho, že v § 20 ods.
3 náhradového zákona stratila platnosť časť týkajúca sa potreby vkladu vlastníckeho práva na štát,
aby bolo možné vykonať exekučné vypratanie a odovzdanie nehnuteľnosti. K 1. 1. 1951 by postačilo,
aby bola výpoveď z hospodárenia právoplatná a uplynula výpovedná doba, čo síce malo nastať k 1.

10. 1948, avšak chýba dokument o skutočnom prevzatí nehnuteľností. Naopak štát považoval Q. A.
za vlastníka ešte v roku 1956 (výkup) a v roku 1958 (vklad pre Československý štát na vložke 187),
ako aj v roku 1960, keď uskutočnil vklad vlastníckeho práva Československého štátu na vložke 107 a
144. Vklad vlastníckeho práva tak prestal byť podmienkou na nedobrovoľné ujatie sa držby pozemku
podliehajúceho revízii k 1. 1. 1951, z čoho možno vyvodiť, že podľa § 114 Občianskeho zákonníka z roku

1950 došlo k prechodu vlastníctva na základe výroku štátneho orgánu o tom, že sa rozhodol prevziať
nehnuteľnosti. Ak by prešlo vlastníctvo na štát k 1. 1. 1951 z O. A., L. E. by ako dieťa súrodenca O.
A. bola oprávnenou osobou na reštitúciu podľa reštitučného dôvodu v § 6 ods. 1 písm. b) zákona č.
229/1991 Zb. oprávnenou osobou podľa § 4 ods. 2 písm. e) zákona č. 229/1991 Zb.. Podľa názoru
navrhovateliek je potrebné zohľadniť, že existuje aj taká výkladová možnosť, že vklad vlastníckeho

práva sa vyžadoval aj naďalej pre prevzatie nehnuteľnosti štátom podľa zákona č. 142/1947 Zb. a k
nemu v skutočnosti nedošlo nikdy, ale došlo k nemu bez právneho dôvodu následne o smrti O. v januári
1956, t. j. k prechodu na štát bez právneho dôvodu prevzatím štátom došlo z L. E. ako dedičky po O.
A., čiže L. E. by bola priamou oprávnenou osobou podľa § 4 ods. 1 a ako reštitučný dôvod by tu bol § 6
ods. 1 písm. p) zákona č. 229/1991 Zb.. Z uvedených dôvodov žiadali rozhodnutie navrhovateľky zrušiť

ako nezákonné a vec vrátiť odporcovi na ďalšie konanie.

K opravnému prostriedku navrhovateliek podal písomné vyjadrenie odporca, nestotožnil sa s názorom
navrhovateliek o prechode vlastníckeho práva na štát, stotožnil sa v danej veci so zisteným skutkovým
a právnym stavom tak, ako ho zistil správny orgán. Poukázal na to, že k prechodu nehnuteľností na štát
došlo dňom 18. 2. 1948, t. j. na základe listiny čd 724/1948.

K opravnému prostriedku podal písomné vyjadrenie aj účastník konania v rade 1/, ktorý sa v plnom
rozsahu stotožnil s názorom odporcu a žiadal rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť.K opravnému prostriedku sa písomne vyjadril aj účastník konania v rade 2/ prostredníctvom právnej
zástupkyne. Považoval návrh navrhovateliek v rade 1/ - 3/ za nedôvodný a žiadal rozhodnutie ako vecne
správne potvrdiť.

Kopravnémuprostriedkusavyjadrilajúčastníkkonaniavrade3/,pričomuvádzal,žeakbyL.E.uplatnila
reštitučný nárok ako sestrenica vlastníka, ktorému boli nehnuteľnosti odňaté, nebola by oprávnenou
osobou v zmysle zákona č. 229/1991 Zb.. Ak by nehnuteľnosti uvedené v § 4 ods. 1 v čase prechodu
vlastníctva boli vo vlastníctve Q. A. a oprávnenou osobou by vzhľadom na jeho rodinné pomery mohla
byť iba jeho matka. Ak by neboli tieto nehnuteľnosti v čase prechodu vlastníctva na štát vlastníctvom O.

A. v zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb., L. E. by nebola oprávnenou osobou. Jedinou možnosťou
ako by mohla byť L. E. oprávnenou osobu v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. je tá, že v čase prechodu
vlastníctvabypredmetnénehnuteľnostibolivjejvlastníctveatýmspôsobombybolaoprávnenouosobou
podľa § 4 ods. 1 zákona. Podľa názoru tohto účastníka konania bolo potrebné objasnenie dedičskej
postupnosti medzi O. A. a L. E.. Ak by sa totiž preukázalo, že L. E. nesplnila podmienky, aby mohla byť
dedičkou O. A., nemohla by byť oprávnenou osobou v zmysle § 4 zákona č. 229/1991 Zb.. Tento účastník

konaniasanestotožnilsprávnymnázoromodporcu,podľaktoréhokprechoduvlastníckehoprávanaštát
došlo už 18. februára 1948 na základe listiny č. 724/48. Vlastníctvo odňatých nehnuteľností do 1. januára
1951 prechádzalo na štát až jeho zavkladovaním a po 1. januári 1951 vydaním rozhodnutia o jeho
odňatí - pridelení. Poznámka v pozemkovej knihe o tom, že majetok podlieha revízii ešte nie je odňatím
majetku, ale len obmedzením pôvodného vlastníka vo vykonaní niektorých atribútov vlastníckeho práva.

Vzhľadom na uvedené žiadal rozhodnutie odporcu zrušiť a vec vrátiť odporcovi na ďalšie konanie.

Podľa ust. § 1 zákona č. 229/1991 Zb. zákon sa vzťahuje na

a) pôdu, ktorá tvorí poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patrí, a v rozsahu ustanovenom týmto
zákonom aj na pôdu, ktorá tvorí lesný pôdny fond, (ďalej len „pôda“),

b) obytné budovy, hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti,

včítane zastavaných pozemkov,

c) obytné a hospodárske budovy a stavby slúžiace poľnohospodárskej a lesnej výrobe alebo s ňou
súvisiacemu vodnému hospodárstvu, včítane zastavaných pozemkov,

d) iný poľnohospodársky majetok uvedený v § 20.

Podľa ust. § 4 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. oprávnenou osobou je štátny občan Českej a

Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorý má trvalý pobyt na jej území a ktorého pôda, budovy a stavby
patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti prešli na štát alebo na iné právnické osoby v dobe od
25. februára 1948 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 6 ods. 1. Ak osoba, ktorej nehnuteľnosť
prešla v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby
v prípadoch uvedených v § 6, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v § 13 alebo ak bola pred

uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami, pokiaľ sú štátnymi občanmi Českej
a Slovenskej Federatívnej Republiky a majú trvalý pobyt na jej území, fyzické osoby v tomto poradí:

a) dedič zo závetu, ktorý bol predložený pri dedičskom konaní, ktorý nadobudol celé dedičstvo,

b)dedičzozávetu,ktorýnadobudolvlastníctvo,aleibavmierezodpovedajúcejjehodedičskémupodielu;
to neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli len jednotlivé veci alebo práva; ak bol dedič závetom

ustanovený len k určitej časti nehnuteľnosti, na ktorú sa vzťahuje povinnosť vydania, je oprávnený iba
k tejto časti nehnuteľnosti,

c) deti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo pred uplynutím
lehoty uvedenej v § 13, sú na jeho mieste oprávnenými osobami jeho deti, a ak niektoré z nich zomrelo,
jeho deti,

d) rodičia osoby uvedenej v odseku 1,e) súrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho mieste oprávnenými
jeho deti.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na

štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku

a) výroku o prepadnutí majetku, prepadnutí veci alebo zhabaní veci v trestnom konaní, prípadne v
trestnom konaní správnom podľa prvších predpisov, ak bol výrok zrušený podľa osobitných predpisov,

b) odňatia bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy
alebo podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme,

c) postupu podľa § 453a Občianskeho zákonníka alebo podľa § 287a zákona č. 87/1950 Zb. o trestnom

konaní súdnom (trestný poriadok) v znení zákona č. 67/1952 Zb.,

d) odňatia bez náhrady postupom podľa zákona SNR č. 81/1949 Zb. SNR o úprave právnych pomerov
pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov,

e) odňatia bez náhrady postupom podľa zákona SNR č. 2/1958 Zb. SNR o úprave pomerov a
obhospodarovaní spoločne užívaných lesov bývalých urbarialistov, komposesorátov a podobných

útvarov,

f) vyhlásenia a zmluvy o postúpení pohľadávok pre prípad vysťahovania (tzv. renunciačné vyhlásenie),

g) toho, že občan zdržiavajúci sa v cudzine nehnuteľnosť zanechal na území republiky alebo ktorého
majetok prešiel na štát podľa zákona č. 183/1950 Zb. o majetku zanechanom na území Československej
republiky osobami, ktoré optovali pre Zväz sovietskych socialistických republík a presídlili na jeho

územie,

h) zmluvy o darovaní nehnuteľností uzavretej darcom v tiesni,

i) dražobného konania uskutočneného na úhradu pohľadávky štátu,

j) súdneho rozhodnutia, ktorým sa vyhlásila za neplatnú zmluva o prevode majetku, ktorou občan
pred odchodom do cudziny previedol vec na iného, ak dôvodom neplatnosti bolo opustenie republiky,

prípadne uznanie takejto zmluvy účastníkmi za neplatnú; v takom prípade je oprávnenou osobou
nadobúdateľ podľa uvedenej zmluvy, a to aj pokiaľ táto zmluva nenadobudla účinnosť,

k) kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok,

l) odmietnutia dedičstva v dedičskom konaní urobeného v tiesni,

m) vyvlastnenia za náhradu, pokiaľ nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila účelu, na ktorý bola

vyvlastnená,

n) vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady,

o) znárodnenia vykonaného v rozpore s vtedy platnými zákonnými predpismi alebo bez vyplatenia
náhrady,

p) prevzatia nehnuteľností bez právneho dôvodu,

r) politickej perzekúcie alebo postupu porušujúceho všeobecne uznávané ľudské práva a slobody,

s) odovzdania do vlastníctva družstva podľa osobitných predpisov,

t) prikázania do užívania právnickej osoby na základe zákona č. 55/1947 Zb. o pomoci

roľníkom pri uskutočňovaní poľnohospodárskeho výrobného plánu, alebo vládneho nariadenia č.
50/1955 Zb. o niektorých opatreniach na zabezpečenie poľnohospodárskej výroby,u) prevodu na štát spoločne užívaných singulárnych lesov a lesných družstiev, pokiaľ členmi družstva
boli aj fyzické osoby. Na prevzatie tohto majetku sa použijú osobitné predpisy,

v)prechodunaštátpodľaosobitnéhopredpisu,aksanachádzajúnaúzemívojenskéhoobvoduJavorina;

§ 11 ods. 1 písm. g) sa nepoužije.

Podľa § 1 zákona č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy úprava pozemkového vlastnictví,
provedená podle zákona ze dne 16. dubna 1919, č. 215 Sb., o zabrání velkého majetku pozemkového (v
dalším „zákon záborový“), a podle předpisů jej provádějících (první pozemkové reforma), se podrobuje
revisi, pokud jde o

a) pozemkový majetek, který byl ze záboru vyloučen podle § 3, písm. a) nebo propuštěn podle § 11,

věty druhé záborového zákona nebo ponechán vlastníku podle § 20 zákona ze dne 30. ledna 1920, č.
81 Sb., kterým se vydávají po rozumu § 10 záborového zákona ustanovení o přídělu zabrané půdy a
upravuje se právní poměr k přidělené půdě (zákon přídělový), je-li dosud ve vlastnictví osob, u nichž byl
ze záboru vyloučen nebo propuštěn (ponechán), nebo jejich dědiců,

b) zabraný pozemkový majetek, o němž dosud nebylo rozhodnuto ani propuštěním ze záboru, ani

ponecháním podle § 20 přídělového zákona, a u něhož dosud nebylo provedeno přídělové řízení (revise
dohod o převzetí zabrané půdy),

c) majetkové soubory, u nichž bylo rozhodnuto, že nebude použito ustanovení § 4 záborového zákona,
nebo které byly ze záboru propuštěny,

d) zemědělské a lesní podniky nebo jiné samostatné hospodářské jednotky, vytvořené ze zabraného

majetku pozemkového jednak přídělem nebo směnou podle přídělového zákona nebo koupí půdy
zabrané podle § 7 záborového zákona, jednak koupí půdy ze záboru vyloučené podle § 3, písm. a) nebo
propuštěné podle § 11 záborového zákona, po případě půdy ponechané podle § 20 přídělového zákona,
přesahuje-li jejich výměra 50 hektarů veškeré půdy (v dalším „zbytkové statky“). Pokud podle dalších
ustanovení bude vlastníkům zbytkových statků ponechána půda do výměry 50 hektarů, mají právo, aby

jim byly ponechány pozemky zemědělské nebo lesní pokud možno podle jejich volby co do druhu. Do
této výměry se nezapočítává pozemkový majetek, který nebyl získán z půdy původně zabrané nebo ze
záboru propuštěné (ponechané).

Podľa § 2 predmetného zákona ods. 1 a 2 revisi podléhají rozhodnutí a opatření (včetně rozhodnutí
o přídělu a po případě též přídělových listin), vydaná bývalým státním pozemkovým úřadem (zákon

ze dne 11. června 1919, č. 330 Sb., o pozemkovém úřadě) nebo ministerstvem zemědělství [vládní
nařízení ze dne 25. ledna 1935, č. 22 Sb., kterým se ruší Pozemkový úřad (Státní pozemkový úřad)
a jeho působnost se přikazuje ministerstvu zemědělství], bývalým pozemkovým úřadem pro Čechy a
Moravu (vládní nařízení ze dne 24. dubna 1942, č. 241 Sb., o pozemkovém úřadě pro Čechy a Moravu),
na Slovensku též bývalým státním pozemkovým úřadem (zákon ze dne 22. února 1940, č. 45 Sb.z., o

státním pozemkovém úřadě) - dále jen "pozemkový úřad" -, pokud se vztahují na nemovitosti uvedené
v § 1. Provésti revisi pozemkové reformy a vydati rozhodnutí o jejím výsledku přísluší ministerstvu
zemědělství, na Slovensku zásadně prostřednictvím pověřenectva zemědělství a pozemkové reformy;
ministerstvo zemědělství rozhoduje podle usnesení revisní komise (odstavec 3). Revisní komisi přísluší
usnášeti se o návrzích ministerstva zemědělství na revisi podle ustanovení § 1, odst. 3 a §§ 4 až 6.

Není-li usnesení revisní komise v souladu s předpisy tohoto zákona, nebo nedošlo-li k jejímu usnesení
ve lhůtě stanovené jednacím řádem, předloží ministr zemědělství věc vládě a vydá rozhodnutí podle
jejího usnesení.

Podľa § 6 ods. 1 predmetného zákona ministerstvo zemědělství převezme zbytkové statky [§ 1, odst. 1,
písm. d)], jsou-li dány předpoklady dále uvedené. Převzetím přecházejí tyto nemovitosti do vlastnictví

státu. Pro převzetí platí přiměřeně ustanovení náhradového zákona.

Podľa § 17 predmetného zákona pro řízení podle tohoto zákona, včetně vyvlastnění půdy podle § 1,
odst. 3, platí - s výhradou ustanovení § 8 - přiměřeně příslušné předpisy záborového zákona a zákonů jejdoplňující. Vláda může nařízením upraviti správní lhůty a podle potřeby i jiná ustanovení těchto zákonů
o řízení.

Podľa § 3 zákona č. 329/1920 Sb. - zákon náhradový, soud, u něhož bylo podáno oznámení podle § 2,

nařídí poznámku zamýšleného převzetí ve svých knihách a doručí vlastníku nemovitostí podle předpisů
o doručování žalob oznámení s vyzváním, aby se u téhož soudu do 30 dnů ode dne doručení písemně
vyjádřil, zda uplatňuje u nemovitostí ku převzetí určených své právo podle § 11 záborového zákona,
jinak že se bude míti za to, že souhlasí se zamýšleným převzetím. Je-li více soudů knihovních, dodá
soud, jemuž oznámení bylo učiněno, po jednom stejnopisu příslušným soudům, aby vykonali poznámku

zamýšleného převzetí ve svých knihách a vyrozuměli o tom strany. Vyjádření vlastníkovo dodá soud
bez usnesení pozemkovému úřadu. Proti usnesení povolujícímu poznámku a vyzývajícímu vlastníka k
vyjádření není opravného prostředku.

Novela náhradového zákona č. 220/1922 Sb. vložila do § 20 náhradového zákona tretí odsek, podľa
ktorého keď výpoveď nadobudla právoplatnosť a uplynula výpovedná doba, potom v prípadoch § 14
č. 2 a 3 ako náhle bolo vložené vlastnícke právo pre štát, alebo nadobúdateľa (§ 26 a § 28), vykoná

okresný súd miestne príslušný na návrh pozemkového úradu vypratanie a odovzdanie vypovedaných
nehnuteľností a ich odovzdanie do držby pozemkovému úradu alebo osobe týmto úradom označené
podľa predpisov Exekučného poriadku.

Podľa § 26 zákona kde bylo podle tohto zákona poznamenáno zamýšlené převzetí zabraného
majetku státem, provedou na návrh pozemkového úřadu soudy vklad práva vlastníckeho pro stát

Československé republiky s odvoláním na § 1 záborového zákona a na toto zákonné ustanovení.

Podľa § 11 ods. 1 zákona č. 90/1947 Sb. o zavedení knihovního pořádku ohledne konfiskovaného
nepřítelského majetku vkladnými listinami jsou vedle rozhodnutí o přídělu, vydaných fondem nebo i,
pokud jde o majetek konfiskovaný podle dekretu č. 108/1945 Sb., jiným příslušným úřadem, také jiná
rozhodnutí nebo prohlášení fondu anebo jiného příslušného úřadu o přechodu konfiskovaného majetku

na jiného nabyvatele.

Podľa § 562 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Sb. ustanoveniami tohto zákona sa spravujú, pokiaľ
nie je ustanovené ďalej inak, aj právne pomery vzniknuté pred 1. januárom 1951; do tohto dňa sa tieto
právne pomery spravujú skorším právom.

Podľa § 568 ods. 1 predmetného Občianskeho zákonníka dňom 1. januára 1951 sa zrušujú všetky

ustanovenia o veciach upravených týmto zákonom, počítajúc v to aj obyčajové právo, či už vyplýva zo
súdnych rozhodnutí alebo z iných prameňov.

Podľa § 114 predmetného Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Sb. v prípadoch, v ktorých tak zákon
ustanovuje, prechádza vlastníctvo priamo zo zákona alebo výrokom súdu, úradu alebo orgánu verejnej
správy. Ak ide o vec nehnuteľnú, zapíše sa tiež prechod vlastníctva v pozemkovej alebo železničnej

knihe alebo sa na súde uloží listina.

Krajský súd v Žiline po preskúmaní napadnutého rozhodnutia odporcu v rozsahu danom opravným
prostriedkom navrhovateliek v rade 1/ - 3/má za to, že opravnému prostriedku navrhovateliek je
potrebné vyhovieť. Krajský súd v Žiline sa nestotožnil s právnym názorom vysloveným v napadnutom
rozhodnutí zo strany správneho orgánu, že nehnuteľnosti špecifikované výrokovou častou napadnutého

rozhodnutia prešli na štát, a to dňa 18. 2. 1948 na základe listiny čd 724/1948 ( poznámky ), kedy
mali prejsť na štát podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy do vlastníctva
Československého štátu v 1/1 k tomuto dňu.Správne navrhovateľky v rade 1/ - 3/ konštatovali, že do roku 1950 platil tzv. intabulačný princíp,
t. j. vyžadoval sa vklad ( zápis ) vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam do pozemkovej knihy, v
danom prípade aj v prospech štátu, aby došlo k účinnému prechodu vlastníckeho práva predmetných

nehnuteľností na štát. Aj majetok, ktorý podliehal revízii prvej pozemkovej reformy podľa zákona č.
142/1947 Zb. vyžadoval vklad ( zápis ) vlastníckeho práva ohľadne špecifikovaných nehnuteľností pre
Čsl. štát. Ani podľa názoru súdu k prechodu nehnuteľností na štát nemohlo dôjsť k dátumu 18. 2.1948.
Je zrejmé z pozemkovej knihy, resp. z PK vložky 107 pre kat. úz. Q. J. H., že síce v pozemkovej knihe sa
nachádza poznámka, kde je uvedené, že došlo dňa 18. februára 1948 pod č. 724, že poznamenáva sa,

že nehnuteľnosti vedené na stranách A sú predmetom revízie podľa zákona č. 142/1949 Zb.. Ďalej sa v
pozemkovej knihe nachádza aj zápis podľa rozhodnutia PPPR, Ústredné riaditeľstvo štátnych majetkov
zo dňa 5. januára 1949 č. VIII/M-3-18.439/48 poznamenáva sa úradná správa. Ďalej sa tiež nachádza
zápis v pozemkovej knihe, ktorý došiel dňa 30. apríla 1949 pod č. 754 - podľa návrhu a oznámenia
PPPR zo dňa 24. 2. 1948 č. 1667/1949-V/M-2 na základe ustanovenia zákona č. 142/1949 Zb. v znení
zákona č. 44/1948 Zb., ako aj v zmysle § 2 a nasledujúceho zákona zo dňa 8. apríla 1920 č. 329/28 sa

poznamenáva, že tieto nehnuteľnosti PPPR zamýšľa prevziať a že tento majetok je predmetom revízie
podľa zákona č. 142/1947 Sb. v znení zákona č. 44/1948 Zb..

Podľa názoru súdu do roku 1950 nemohlo platne a účinne dôjsť k prechodu predmetných nehnuteľností
- pozemkov na štát, práve s poukazom na ust. § 6 ods. 1, § 17 zákona č. 142/1947 Sb.o revízii prvej
pozemkovej reformy, § 1 zák. č. 215/1919 Sb. - záborového zákona a § 26 zákona č. 329/1920 Sb. -

náhradovéhozákona. Uvedenévyplývapráveztýchtoustanoveníazpozemkovejknihypodľaúdajovvo
vl. č. 107, resp. aj 144, pre kat. územie Q. J. H., že k vkladu ( zápisu ) vlastníckeho práva k predmetným
nehnuteľnostiam do pozemkovej knihy nikdy nedošlo. Pokiaľ teda aj Q. zomrel dňa 24. 12. 1949, čo
napokon bolo ustálené na základe rozsudku Okresného súdu Martin pod sp. zn. 12P/704/1999-661
zo dňa 7. 2. 2013, ktorý ustálil, resp. opravil deň smrti z 1. 10. 1946 Q. A. na deň smrti dňa 24. 12.

1949, pričom rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 9. 10. 2013, táto okolnosť podľa názoru súdu ani v
danom prípade z uvedených dôvodov nie je podstatná. Nie je sporné, že Q. A. bol pôvodným vlastníkom
špecifikovaných nehnuteľností vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Pokiaľ teda aj Q. A. zomrel dňa XX. XX. XXXX, jeho smrťou prešlo vlastnícke právo k špecifikovaným
nehnuteľnostiam na jeho matku O. A., podľa vtedy platných ustanovení §§ 531 až § 824 cisárskeho

patentu č. 946/1811 Sb., podľa ktorého nehnuteľnosti mali nadobudnúť v prípade, že poručiteľ bol
slobodný, bezdetný a bez súrodencov, jeho rodičia. Q. A. otca nemal, bol nemanželský a jeho
matka nebola vydatá. Tu platila tzv. výnimka z intabulačného princípu, t.j. dedič vlastnícke právo
k zdedeným nehnuteľnostiam nadobudol aj bez pozemnoknižného zápisu. Toto bolo preukázané z
predložených dokladov, resp. tieto skutočnosti neboli sporné a vychádzajúc z vtedy platnej právnej

úpravy, nehnuteľnosti nadobudla jeho matka O. A. v podiele 1/1.

Súd v tomto smere poukazuje najmä na ust. § 6 ods. 1 a § 17 zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej
pozemkovej reformy. Podľa § 17 zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy sa na
konanie podľa tohto zákona vzťahovali primerane príslušné predpisy zákona č. 215/1919 Zb. o zabraní
veľkého majetku pozemkového (ďalej len záborový zákon) a doplňujúcich zákonov a pre samotné

prevzatie zvyškových statkov podľa § 6 zákona č. 142/1947 Zb. platili primerane ustanovenia zákona č.
329/1920 Zb. o prevzatí a náhrade za zabraný majetok pozemkový (ďalej len náhradový zákon), ktorý v
§ 26 uvádzal, že kde bolo podľa tohto zákona poznamenané zamýšľané prevzatie zabraného majetku
štátom, vykonajú na návrh pozemkového úradu súdy vklad vlastníckeho práva pre štát Československú
republiku s odvolaním sa na § 1 záborového zákona a na toto ustanovenie. V časti II. o prevzatí

v § 26 je uvedené, že kde bolo podľa tohto zákona poznamenané zamýšľané prevzatie zabraného
majetku štátom, prevedie sa na návrh súdu vklad vlastníckeho práva pre štát Československej republiky.
Preto poznamenanie na liste vlastníctva, že ide o majetok, ktorý je predmetom revízie podľa zákona č.
142/1947 Zb. a zároveň vyznačenie, že ide o majetok, ktorý podlieha revízii na liste, resp. v pozemkovej
knihe, čo sa týka PK vložiek 107 a 144 kat. úz. Q. J. H. ani k 30. 4. 1949 - poznámka zamýšľaného

prevzatia Povereníctvom pôdohospodárstva bez jeho vkladu do pozemkovej knihy nemôže spôsobovať
prechodvlastníckehoprávanaštát.Jetedazrejmé,žekuvkladuvlastníckehoprávapreČeskoslovenský
štát do roku 1950 nikdy nedošlo.Účinnosťou stredného Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. od 1. 1. 1951 došlo k zásadnej zmene,
keď sa už nevyžadoval pre účinný prechod ( prevod ) vlastníckeho práva zápis do pozemkovej knihy, a
to najmä s poukazom na § 562 a § 114 Občianskeho zákonníka, keď vlastnícke právo prechádza buď

priamo zo zákona alebo výrokom súdu, úradu alebo orgánu verejnej správy.

Z PK vložky č. 107 a 144 pre kat. úz. Q. J. H. je zrejmý zápis poznámky, že nehnuteľnosti sú predmetom
revízie podľa zákona č. 142/1947 Zb. z 18. 2. 1948. Súd upriamuje pozornosť na to, že v tejto PK vložke
sa nachádza aj zápis rozhodnutia ONV v Martine zo dňa 21. 9. 1959 pod čd 25/60, podľa rozhodnutia
ONV v Martine zo dňa 21.9.1959 číslo 30370/1959 vkladá sa vlastnícke právo pre Československý štát.

Predmetné rozhodnutie je založené v administratívnom spise, pričom Odbor pôdohospodárstva rady
ONV v Martine na základe revízneho rozhodnutia č. 1662/49-V/A-2/D zo dňa 24. 2. 1949 PPPR v
Bratislave o vykonanej revízii pozemkovej reformy podľa zákona č. 142/1947 Sb. právoplatne ustaľuje,
že vlastnícke právo na nehnuteľnosti zapísané v kat. úz. Q. vo vložke č. 107, 121, 122, 144 zapísané
na bývalých vlastníkov dľa B prešlo na Československý štát titulom revízie v celosti. Toto rozhodnutie je
právoplatné, vykonateľné a je vkladovou listinou podľa zákona č. 90/1947 Zb. - § 11. Toto rozhodnutie

má už podľa názoru len deklaratórny charakter a význam, t. j. len deklaruje, že vlastnícke právo k
pozemkom aj vo vložke č. 107, resp. 144 prešlo na štát už v minulosti, a to na základe vyššie
uvedeného rozhodnutia č. 1662/49-V/A-2/D zo dňa 24. 2. 1949 vydaného PPPR v Bratislave, ktoré s
poukazomnaust.§114Občianskehozákonníkasúčinnosťou,resp.kudňu1.1.1951spôsobiloprechod
(prevzatie) nehnuteľností zapísaných v uvedených PK vložkách na štát Československej republiky a to

na základe rozhodnutia štátneho orgánu . Súd poukazuje na to, že ide o iné rozhodnutie, resp. rozdielne
rozhodnutieakovydanéPPPRBratislavač.1667/49-V/A-2zodňa24.2.1949,ktorýmbolopoznamenané
tzv. zamýšľané prevzatie majetku postupom podľa zákona č. 142/1947 Sb. pod čd. 754. Rozhodnutie
PPPR v Bratislave č. 1662/49-V/A-2/D zo dňa 24.2.1949 je podľa názoru súdu tým rozhodnutím, ktoré s
účinnosťou od 1.1.1951 spôsobuje prechod vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam na štát

a zadáva dôvod na vydanie nehnuteľností podľa § 6 ods. 1 pís.b) zákona č. 229/1991 Zb., t.j. odňatie
bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy.

Z týchto dôvodov súd zároveň konštatuje, že vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam prešlo
na štát z matky pôvodného vlastníka Q. a to O. A., a to ku dňu 1. 1. 1951. O uvedených skutočnostiach
svedčiaajďalšiefakty,žeažnazákladetoho,žepredmetnénehnuteľnostiboliužtedatakýmtovýkladom

prevzaté štátom, resp. prešli na štát k 1. 1. 1951a to odňatím bez náhrady postupom podľa zákona č.
142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy, svedčia aj následne ďalšie rozhodnutia, ktorými boli
tieto nehnuteľnosti ( časť nehnuteľnosti z pk vložky č. 107 ) prideľované na základe rozhodnutí ONV
Martin poľnohospodárskej správy č. Pôd/2763/1956 zo dňa 22. 11. 1956 do správy Šľachtiteľského a
semenárskeho podniku, n. p. boli odpísané z vložky č. 107 do vložky 187, ďalšia časť nehnuteľností z

pkn. vložky 107 bola na základe prídelovej listiny ONV v Martine zo dňa 19. 6. 1959 pridelená do správy
Krajskej správy lesov v Žiline. T.j. podľa názoru súdu štát mohol disponovať s uvedenými pozemkami
následne disponovať - prideľovať tieto a vyplýva to aj z rozhodnutia Poľnohospodárskej správy ONV v
Martine č. Pôd./2763/1956 z 22.11.1956, ktoré je súčasťou administratívneho spisu až potom ako sa
stal vlastníkom týchto pozemkov. Z tohto rozhodnutia vyplýva, že bolo rozhodnuté o prídele pozemkov

okrem iného aj pk vložky č. 107 do vlastníctva Čsl. Štátu v správe Šlachtiteľský a semenársky podnik,
n.p. v Bystričke.

Vzhľadom na uvedené skutočností súd ustaľuje, že podľa jeho názoru došlo k prechodu predmetných
nehnuteľností na štát s účinnosťou stredného Občianskeho zákonníka ku dňu 1. 1. 1951 z O. A. ako
matky pôvodného vlastnícka Q. A.. O. A. bude teda osobou z ktorej prešlo vlastníctvo špecifikovaných

nehnuteľnostínaštátvrozhodnomobdobí,t.j.od25.2.1948do1.1.1990podľa§6ods.1pís.b)zákonač.
229/1991 Zb, odňatím bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej
reformy.

Súd v tomto smere poukazuje aj na rozhodnutie - na nález Ústavného súdu SR IV.ÚS 294/2012-69
zo dňa 7. februára 2013. V súvislosti s výkladom a aplikáciou právnych predpisov týkajúcich sa

revízie prvej pozemkovej reformy je relevantné aj to, že predmet namietaného konania súvisí s
uplatnením reštitučného nároku právneho predchodcu sťažovateľov. Primeraným spôsobom je potrebné
preto prihliadnuť aj na to, že účelom reštitučných zákonov je uľahčiť obnovenie vlastníckeho práva,a tak docieliť aspoň čiastočne nápravu krívd spôsobených v rozhodnom období (III.ÚS 178/06,
III.ÚS 212/2010, II.ÚS 249/2011). Ústavný súd sa stotožňuje s právnym názorom Ústavného súdu
ČR vyjadreným v náleze I.ÚS 289/95, v ktorom uviedol, že k reštitučným nárokom je potrebné

pristupovať zvlášť citlivo, aby v súdnom konaní prípadne nedošlo k ďalšej krivde. Reštitučné zákony
majú zabezpečiť, aby demokratická spoločnosť pristúpila aspoň k čiastočnému zmierneniu následkov
minulých majetkových a iných krívd spočívajúcich v porušovaní všeobecne uznávaných ľudských
práv a slobôd zo strany štátu. Štát a jeho orgány sú teda povinné postupovať obzvlášť v konaní
podľa týchto zákonov v súlade so zákonnými záujmami osôb, ktorých ujma na základných ľudských

právach a slobodách má byť aspoň čiastočne kompenzovaná. V tejto súvislosti poukazuje aj na nález
Ústavného súdu ČR sp. zn. I.ÚS 2758/10 zo dňa 4. apríla 2012, podľa ktorého k splneniu účelu a
cieľa reštitúcie je preto najmä nutné, aby všeobecné súdy interpretovali reštitučné zákony vo vzťahu
k oprávneným osobám čo najústretovejšie. Prípadné legislatívne nedôslednosti rôzneho druhu, ako aj
nepredvídateľnosť v postupe rôznych štátnych orgánov konajúcich v podstate za štát, nemožno vykladať
v neprospech oprávnených osôb, alebo vo vzťahu ku konkrétnej veci s prihliadnutím na platné ústavné

hodnoty a princípy demokratického právneho štátu, a aj na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I.ÚS
617/08 zo dňa 24. 2. 2009, v ktorom uviedol, že pri aplikácii a výklade reštitučných predpisov nemožno
postupovať s výrazmi príliš reštriktívne a formalisticky, ale naopak je nutné ich vykladať veľmi citlivo a
vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu.

V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvádzal, že žiadateľka L. E., ktorá zomrela počas správneho

konania bola sesternicou pôvodného vlastníka Q. A.. V danom prípade by podľa názoru súdu mohlo ísť o
určenie oprávnenej osoby s poukazom na § 4 ods. 2 písm. e) zákona č. 229/1991 Zb., kde sú oprávnené
osoby uvedené ako súrodenci osoby uvedenej v § 4 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. a ak niektorý z nich
zomrel, tak sú na jeho mieste oprávnenými osobami ich deti. Je potrebné konkrétne objasniť, či skutočne
L. E. je dieťa súrodenca pôvodného vlastníka - O. A., z ktorej vlastníctva mali nehnuteľnosti prejsť na

štát. Tieto skutočnosti zatiaľ z odôvodnenia rozhodnutia konkrétne nevyplývajú. Z týchto dôvodov teda
pre nesprávny právny záver vo vzťahu k ustáleniu dátumu prechodu nehnuteľností na štát resp. aj k
reštitučnému titulu a nedostatočne zistený skutkový stav vo vzťahu k § 4 ods. 2 písm. e) zákona č.
229/1991 Zb. súd zrušil rozhodnutie odporcu postupom podľa § 250j ods. 2 písm. a) a c) O.s.p.

O náhrade trov konania súd rozhodol pri aplikácii § 250l ods. 2 za použitia § 250k ods. 1 O.s.p. Nakoľko

navrhovateľky boli úspešné účastníčky konania, patrí im právo na náhradu trov konania. Tieto si uplatnili
prostredníctvom právneho zástupcu vo vyčíslení trov konania zaslanom súdu dňa 10.04.2015 v celkovej
výške 1889,85 Eur, pozostávajúcich celkovo z trov právneho zastúpenia za 18 úkonov právnej služby,
a to za každú navrhovateľku zvlášť (rovnaké vyčíslenie pre navrhovateľku v I., II. a III. rade):

1. prevzatie a príprava zastúpenia (26.08.2014) vo výške 67 Eur (50 % zo základnej sadzby t.o. pri

spoločnom úkone pri zastupovaní 3 osôb), + 8,04 RP,

2. opravný prostriedok (28.08.2014) vo výške 67 Eur, + 8,04 RP,

3. účasť na pojednávaní dňa 27.03.2015 vo výške 69,91 Eur a náhrada na stratu času v súvislosti s
cestou na pojednávanie v trvaní 8 polhodín vo výške 37,28 Eur (pomerná časť 1/3) a cestovné vo výške
11,04 Eur (pomerná časť 1/3), + 8,39 RP,

4. písomné stanovisko (08.04.2014) k vyjadreniu odporcu podané súdu krátkou cestou dňa 27.03.2015
vo výške 69,91 Eur, + 8,39 RP,

5. vypracovanie doplňujúceho právneho rozboru vrátane stanoviska odporcu k vyjadreniu účastníka 1 a
účastníka 3 podané dňa 09.04.2015 vo výške 69,91 Eur, + 8,39 RP,

6. účasť na vyhlásení rozsudku dňa 17.04.2015 vo výške 34,95 Eur a náhrada na stratu času v súvislosti

s cestou na pojednávanie v trvaní 8 polhodín vo výške 37,28 Eur (pomerná časť 1/3) a cestovné vo
výške 11,04 Eur (pomerná časť 1/3), + 8,39 RP.

Záverom právny zástupca uviedol, že celková suma náhrady trov právneho zastúpenia pozostáva z
tarifnej odmeny právneho zástupcu zníženej o 50 % pri troch zastúpených, tj. za 6 úkonov po 67 Eur, 9
úkonov po 69,91 Eur a 3 úkony po 34,95 Eur, spolu 1136,04 Eur, zo sumy režijného paušálu 6 x 8,04Eur, 12 x 8,39 Eur, spolu 148,92 Eur, zo sumy cestovného 6 x 11,04 Eur, spolu 66,24 Eur, zo sumy
náhrady za stratu času , t.j. 6 x 37,28 Eur, spolu 223,68 Eur a DPH v sume 314,97 Eur.

Súd preskúmal písomnú špecifikáciu uplatnených trov konania predloženú právnym zástupcom

navrhovateliek a priznal navrhovateľkám náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho
zastúpenia za 4 úkony právnej služby a hotové výdavky.

A/ Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb v znení účinnom od 01.07.2013 (ďalej len „vyhláška“) je výpočtovým
základom na účely tejto vyhlášky priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej
republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka, ak odsek 4 neustanovuje inak (ďalej len

"výpočtový základ").

Výpočtový základ pre rok 2014 predstavuje 804 Eur a pre rok 2015 sumu 839 Eur.

Podľa § 11 ods. 4 vyhlášky je základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby jedna
šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania v konaniach podľa piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku. V dávkových veciach sociálneho poistenia, vo veciach sociálnych služieb a vo

veciach preskúmavania rozhodnutia o priestupkoch patrí odmena za jeden úkon právnej služby vo výške
jednej trinástiny výpočtového základu.

Jedna šestina výpočtového základu pre rok 2014 predstavuje 134 Eur a pre rok 2015 sumu 139,83 Eur.

V predmetnej veci sa jednalo o prieskum rozhodnutia v reštitučnej veci, a teda za zastupovanie v takejto
veci za jeden úkon právnej služby patrí odmena vo výške jednej šestiny výpočtového základu. Krajský

súd poukazuje na to, že spôsob, akým boli trovy právneho zastúpenia vyčíslené, nezodpovedá ustálenej
advokátskej praxi. Pri zastupovaní viacerých osôb, ak vykoná advokát úkon právnej služby rovnaký
pre všetky osoby (jedna žaloba v mene viacerých mandantov) alebo jednotlivo v rovnakom znení pre
všetkých (napr. tri rovnaké odvolania), sa jedná o spoločný úkon právnej služby a odmena ani výdavky
sa nerozdeľujú pomerne medzi zastúpených ani sa osobitne nevyčísľujú. V predmetnej veci vykonal

právny zástupca výlučne spoločné úkony pri zastupovaní troch osôb. Právny zástupca síce správne
znížil základnú sadzbu tarifnej odmeny o 50 %, avšak jeden úkon právnej služby prezentoval ako tri
úkony, čím navýšil sumu režijného paušálu, spolu si účtoval režijný paušál za 18 úkonov. Režijný paušál
v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. patrí za jednotlivé úkony právnej služby bez ohľadu na to,
koľko klientov advokát zastupuje, nakoľko pri zastupovaní viacerých osôb ide o spoločné úkony, a preto

náhrada režijného paušálu sa nenásobí počtom klientov ani neznižuje o 20 %, resp. od 01.06.2010 o 50
% (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. 8. 2010, sp. zn. 5Sžo/205/2010).

Tam, kde advokát nesprávne určil nižšiu sumu tarifnej odmeny a vykonal nesprávny výpočet (nižší, ako
mohol) - napr. pri výpočte cestovného, súd vychádzal „z vyčíslenia advokátom“, nakoľko v zmysle § 13
ods. 1 vyhlášky môže advokát základnú sadzbu tarifnej odmeny znížiť a zároveň v súlade s dispozičnou

zásadou súd nemôže priznať náhradu trov nad rámec návrhu.

Súd priznal odmenu za štyri úkony právnej služby, a to za:

1. prevzatie a prípravu zastúpenia vrátane prvej porady s klientmi zo dňa 26.08.2014, ako vyplýva z
plnomocenstiev doložených k opravnému prostriedku, v súlade s § 13a ods. 1 písm. a) v spojení s § 13
ods. 2 vyhlášky vo výške 201 Eur (50 % z 134 Eur x 3),

2. opravný prostriedok zo dňa 28.08.2014 v súlade s § 13a ods. 1 písm. c) v spojení s § 13 ods. 2
vyhlášky vo výške 201 Eur,

3. účasť na konaní pred súdom dňa 27.03.2015 v súlade § 13a ods. 1 písm. d) v spojení s § 13 ods. 2
vyhlášky vo výške 209,73 Eur podľa vyčíslenia advokátom,4. účasť na vyhlásení rozsudku dňa 17.04.2015 v súlade § 13a ods. 4 veta prvá v spojení s § 13 ods.
2 vyhlášky vo výške 104,85 Eur podľa vyčíslenia advokátom. Odmena za úkony právnej služby spolu
716,58 Eur.

Súd nepriznal odmenu za dva úkony- písomné stanovisko k vyjadreniu odporcu a vypracovanie
doplňujúcehorozboru,keďžetietoúkonynepovažovalsúdzaúčelneanihospodárne.Súdzaslalopravný
prostriedok ostatným účastníkom konania na vyjadrenie, pričom vyjadrenie odporcu bolo zaslané
právnemu zástupcov navrhovateliek len na vedomie, pred nariadeným termínom pojednávania, na
ktorom navrhovateľky mohli prost. právneho zástupcu uplatniť svoje pripomienky k tomuto vyjadreniu a

zaúčasťnaktoromsúdpriznalodmenu.Čosatýkastanoviskaprávnehozástupcukvyjadreniuostatných
účastníkov, tento považoval za nehospodárny, keďže na vyjadrenie stanoviska k stanoviskám týchto
účastníkov slúžilo práve nariadené pojednávanie. V opačnom prípade by súd mohol zasielať vyjadrenia
účastníkov navzájom na vyjadrenie, čo by však viedlo k reťazeniu vyjadrení a replík a práve aj k tomuto
zamedzeniu slúži nariadené pojednávanie. Priznanie odmeny za vyjadrenie k vyjadreniu je dôvodné v
prípade, že všetci účastníci v zmysle § 250f ods. 2 O.s.p. súhlasili s prejednaním veci bez nariadenia

pojednávania (na výzvu súdu).

B/ Podľa § 16 ods. 3 vyhlášky možno od klienta požadovať na náhradu výdavkov na miestne
telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu za
každý úkon právnej služby - tzv. režijný paušál. Túto sumu môže advokát požadovať aj vtedy, ak sa na
jej náhrade s klientom osobitne nedohodol.

Súd v súlade s § 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky priznal ako hotové výdavky právneho zástupcu aj režijný
paušál za rok 2014 (2 x 8,04 Eur) a za rok 2015 (2 x 8,39 Eur); režijný paušál spolu 32,86 Eur.

C/ Súd priznal v súlade s § 1 ods. 3, § 15 písm. b), § 17 vyhlášky náhradu za stratu času za čas strávený
na ceste Bratislava - Žilina a späť v súvislosti pojednávaním dňa 27.03.2015 v trvaní 8 polhodín (13,98
Eur x 8) v sume 111,84 Eur a v súvislosti s vyhlásením rozsudku dňa 17.04.2015 v trvaní 8 polhodín

(13,98 Eur x 8) v sume 111,84 Eur, spolu 223,68 Eur.

D/ Zároveň súd v súlade s § 1 ods. 3, § 15 písm. a), § 16 ods. 4 vyhlášky a v súlade so zákonom
č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách priznal aj náhradu preukázaných cestovných výdavkov -
cestovné použitím osobného motorového vozidla BMW 740, ev. č. BL399EK v súvislosti s pojednávaním
dňa 27.03.2015 na trase Bratislava- Žilina a späť v sume 33,12 Eur podľa vyčíslenia advokátom

vzhľadom na to, že súdom vypočítané cestovné bolo vyššie - á 106,32 Eur; rovnako priznal cestovné
33,12 Eur aj v súvislosti s vyhlásením rozsudku dňa 17.04.2015, cestovné spolu 66,24 Eur.

E/ Súd priznal v súlade s § 18 ods. 3 vyhlášky DPH (20 %) vo výške 207,87 Eur, o ktorú sa zvýšila súdom
priznaná odmena za úkony právnej služby a náhrady, keďže mal preukázané overením identifikačného
čísla SK2022886525 na www stránke ?http://ec.europa.eu/taxation_customs/vies/vatResponse.html?,

že právny zástupca žalobcu je platiteľom dane.

Uvedený sumár úkonov právnej služby a ich hodnoty 1247,23 Eur považuje súd podľa konkrétnych
okolností predmetného prípadu za účelný a hospodárny (z hľadiska odmeňovania) pre uplatňovanie
príslušného práva.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia dvojmo
prostredníctvom tunajšieho súdu na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave.Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3
O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa
toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedených v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ

rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.