Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. máj 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3To/34/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1614010211
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 05. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Molnárová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1614010211.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Zuzany Molnárovej a členov senátu
JUDr.DenisyMészárosovejaJUDr.PetraŠtiftavtrestnejveciobžalovanéhoD.Č.preprečinzanedbania
povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/, písm. c/ Tr. zákona o odvolaní obžalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Malacky sp. zn. 2T/59/2014 z 26. januára 2015, na verejnom zasadnutí
konanom dňa 19. mája 2015 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie obžalovaného D. Č., F.. XX.XX.XXXX z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Malacky sp. zn. 2T/59/2014 z 26.01.2015 bol obžalovaný D.
Č. uznaný vinným z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zákona,
na tom skutkovom základe, že

hoci mu z ustanovenia § 85 a nasl. zákona č. 94/1963 Zb., § 62 a nasl. zákona č. 36/2005 Z.z. a rozsudku

Okresného súdu Pezinok zo dňa 09.11.2010, pod. č.k. 8C 41/2010, právoplatný dňa 07.12.2010 vyplýva,
že bol zaviazaný prispievať na výživu detí Č.: P., F.. XX.XX.XXXX I. H., F.. XX.XX.XXXX, Z. T. E. A.
Č.. XXX sumou 100,- € na P. a sumou 150,- € na H., vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred k rukám
matky O. H., F.. XX.XX.XXXX, T. E. A. Č.. XXX, túto vyživovaciu povinnosť si neplní od dňa 03.11.2011
až doposiaľ, od 17.03.2014 do 24.07.2014 bol vo výkone trestu odňatia slobody, kde si pri nástupe
nahlásil vyživovaciu povinnosť voči P. I. H. Č., čím mu vznikol za uvedené obdobie na bežnom výživnom

dlh na obe deti vo výške 8.397,07.- €, pričom bol trestným rozkazom Okresného súdu Malacky, zo
dňa 18.05.2011, č.k. 3T 63/2011, právoplatným dňa 02.11.2011, obvinenému doručený dňa 02.11.2011,
odsúdený za prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Tr. zákona.

Podľa § 207 ods. 3 Tr. zákona s použitím § 36 písm. 1/, § 38 ods. 3, § 49 ods. 2 Tr. zákona mu bol uložený
trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok, na výkon ktorého bol zaradený do ústavu s minimálnym
stupňom stráženia.

Samosudca v dôvodoch rozhodnutia uviedol : „Súd vyhodnotil dôkazy jednotlivo, ako aj vo vzájomných

súvislostiach a na ich podklade má za preukázané, že obžalovaný skutok spáchal tak, ako je uvedené vo
výroku tohto rozsudku. Súd má za preukázané, že obžalovaný bol povinný plniť si vyživovaciu povinnosť
voči svojím synom H. I. P. v období od 01.01.2011 až doposiaľ (s výnimkou obdobia od 17.03.2014 do
24.07.2014, kedy bol výkone trestu odňatia slobody) vo výške ustanovenej súdom, keďže z rodných
listov detí je zistené, že obžalovaný je ich otcom a na základe ustanovenia § 62 Zákona o rodine, mu
vznikla vyživovacia povinnosť. Podľa tohto ustanovenia plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom,

je ich zákonnou povinnosťou a trvá až do času, kedy dieťa je schopné samo sa živiť. Z uvedeného
ustanovenia vyplýva, že táto povinnosť rodičov voči deťom existuje nezávisle od rozhodnutia súdu. Tútovyživovaciu povinnosť obžalovaného voči svojím synom H. I. P., deklaroval Okresný súd Pezinok vo
svojom rozhodnutí sp. zn. 8C 144/2010 zo dňa 09.11.2010, kedy mu súd určil výšku výživného v sume
100 € na maloletého P. a v sume 150,- € na maloletého H., a to od 01.01.2011.“

Súd uviedol, že obžalovaný priznal, že výživné na svoje maloleté deti neuhrádza riadne a včas, pričom
je toho času riadne zamestnaný, bude sa snažiť o pravidelné uhrádzanie výživného. Tiež konštatoval, že
obžalovaný nepredložil súdu žiaden doklad o tom, že by dlžné výživné uhradil aspoň sčasti. Na základe
uvedeného bolo preukázané, že obžalovaný ako otec H. I. P. Č. porušil svoju zákonnú povinnosť, keď
si neplnil svoju vyživovaciu povinnosť voči svojím synom, a to v období viac ako tri roky, a to aj napriek

tomu, že už bol trestným rozkazom Okresného súdu Malacky sp. zn. 3T 63/2011 zo dňa 18.05.2011
právoplatne odsúdený pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Tr. zákona, čím naplnil
všetky znaky skutkovej podstaty prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm.
b/ Tr. zákona.

Pri úvahách o uložení trestu súd vychádzal primárne z trestnej sadby určenej v trestnom zákone a
keďže obžalovaný sa dopustil trestného konania aj napriek tomu, že už bol za takýto trestný čin v

predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch odsúdený a vyživovaciu povinnosť si neplnil po dlhší
čas, vychádzal z trestnej sadzby uvedenej v § 207 ods. 3 Tr. zákona, podľa ktorého sa páchateľ potrestá
trestom odňatia slobody na jeden rok až päť rokov. Súd obžalovanému priznal jednu poľahčujúcu
okolnosť, nakoľko sa k spáchaniu skutku priznal a svoje konanie oľutoval. Priťažujúcu okolnosť mu
nepriznal žiadnu. Potom v zmysle ustanovenia § 38 ods. 3 Trestného zákona upravil trestnú sadzbu

na 1 rok až tri roky a osem mesiacov. Aplikujúc § 49 ods. 1 a ods. 2 Tr. zákona uložil obžalovanému
nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 1 rok, na výkon ktorého ho zaradil do ústavu s
minimálnym stupňom stráženia, keďže v predchádzajúcich desiatich rokoch pred spáchaním trestného
činu nebol vo výkone trestu odňatia slobody.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote uvedenej v ustanovení § 309 Tr. poriadku odvolanie

obžalovaný D. Č., ktoré písomne zdôvodnil nasledovne: „Trestným rozhodnutím som bol uznaný vinným
pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/, písm. c/ Tr. zákona a bol mi
uložený trest odňatia slobody v trvaní jeden rok za zanedbanie výživy maloletých P., F.. XX.XX.XXXX a
H. F.. XX.XX.XXXX, Č. Z. T. E. A. Č..: XXX Sumou 100,- € na P. a sumou 150,- € na H., vždy do 15-teho
dňa v mesiaci vopred k rukám matky O. H., F.. XX.XX.XXXX T. E. A. Č.. XXX ktorá mi bola vypočítaná so

mzdy dňa 07.12.2010 z ustanovenia § 85 a nasl. zákona č. 94/1963 Zb., § 62 a nasl. zákona č. 36/2005
Z. z. a rozsudku okresného súdu Pezinok zo dňa 09.11.2010, pod. č. k. 8C 41/2010. V rokoch keď mi
bola vypočítaná výška výživného som pracoval ako živnostník a od 01.06.2013 do 30.06.2014 som bol
zamestnanec M. M. C. J., J..S..Z.. XXXXX R. XXX, ako operátor vo výrobe, kde moja mzda bola výrazne
nižšia a moja suma na úhradu výživného voči deťom P. I. H. Č. Z. T. E. A. Č.. XXX sumou 100,- € na

P. a sumou 150,- € na H. k rukám matky O. H., sa stala neúnosnou s toho dôvodu som Okresný súd v
Malackách požiadal o zníženie výživného, z odstupom času mojou chybou a pracovnou vyťaženosťou
podal neskoro dňa 26.11.2014. Týmto sa môj dlh voči deťom P. I. H. Č. Z. T. E. A. Č.. XXX sumou 100,-
€ na P. a sumou 150,-€ na H. k rukám matky O. H. zvýšil, na pre mňa neúnosnú sumu 8.397,07 eur.
Od dňa 02.02.2015 som nezamestnaný a s toho dôvodu zabezpečujú chod domácnosti moji rodičia.

Chcem tak isto pripomenúť že mojej žene na náhradu škôd na výživnom detí P. a H. Č. som ponúkol
pozemok ktorý sa nachádza v T.. Táto možnosť ktorú O. H.F. odmietla by v mojej finančnej situácii riešila
túto problematiku na nejaký čas kým by som sa riadne zamestnal. O. H. nepodala dlh na výživnom
exekútorom takže mi neboli vykonávané zrážky s platu na výživu maloletých P. a H. Č. a neriešilo sa
to ani majetkovým odňatým.“

Navrhol, aby súd znížil výšku výživného na deti a spravodlivo rozhodol.

Na verejnom zasadnutí obžalovaný zotrvávajúc na písomných dôvodoch odvolania požiadal, aby mu
bolo umožnené normálne sa zamestnať, pretože má snahu platiť výživné čo chce riešiť aj prípadnou
pôžičkou, ktorú by si vybavil a dlžné výživné zaplatil. Záverom povedal, že dlžné výživné uznáva, toto
chce zaplatiť, ale finančné prostriedky mu to nedovoľujú. Dodal, že od 15.05.2015 má uzatvorenú

dohodu s majiteľom pizzérie a teraz platí výživné cca 70,- € na oboch synov.Zástupkyňa krajskej prokuratúry považujúc rozsudok súdu I. stupňa za správny a zákonný, navrhla
odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť. Konštatovala, že dlžné výživné zo strany
obžalovaného nebolo splatené a neexistuje žiaden objektívny dôvod, pre ktorý nemohol výživné platiť.

Obžalovaný záverom uviedol, že ak by mal peniaze, výživné by zaplatil.

Na základe podaného odvolania, odvolací súd primárne skúmal, či nie sú dané podmienky pre niektoré
z rozhodnutí uvedených v ustanovení § 316 Tr. poriadku a keďže zistil, že nie sú dané, podľa § 317
ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým
odvolateľ podal odvolanie ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré
neboli odvolaním vytýkané, odvolací súd prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania

podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku.

Pri plnení revíznej povinnosti odvolací súd zistil, že skutok bol súdom prvého stupňa ustálený na základe
dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, pri dodržaní zásad bezprostrednosti, priamosti a ústnosti
ako aj pri rešpektovaní práva obžalovaného na obhajobu. Dôkazy boli vykonané spôsobom a v rozsahu
a následne i vyhodnotené v zmysle zásad uvedených v § 2 ods. 10, ods. 12 Tr. poriadku.

Okresný súd vykonal všetky dostupné dôkazy nevyhnutné na jeho rozhodnutie, riadiac sa pri tom
zásadou, že s rovnakou starostlivosťou treba objasňovať okolnosti svedčiace proti obžalovanému, ako
aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech a vykonal dôkazy tak, aby mohol spravodlivo rozhodnúť.

V prejednávanej trestnej veci sa obžalovaný D. Č. na prvé hlavné pojednávanie dostavil a na tomto
obžalovaný požiadal o odročenie hlavného pojednávania, s tým, že sa bude snažiť zohnať dlžné

peniaze a v prípade, že nezaplatí, je uzrozumený s tým, že pôjde do výkonu trestu. Obžalovaný bol
upozornený na možnosť konania v jeho neprítomnosti, ak sa neustanoví na hlavné pojednávanie. Na
hlavné pojednávanie 26.01.2015 sa obžalovaný už neustanovil. I napriek uvedenému mal súd za to, že
vec možno spoľahlivo rozhodnúť a účel trestného konania dosiahnuť aj bez prítomnosti obžalovaného
a preto vykonal hlavné pojednávanie v neprítomnosti obžalovaného. Súd prvého stupňa vykonal vo

veci dokazovanie prečítaním listinných dôkazov: rodné listy maloletých detí, potvrdenia o návšteve
školy, rozhodnutia súdov na č.l. 20 - 30, podklady z výkonu trestu, správy o povesti, odpis registra
trestov a oboznámil obsah pripojeného spisu Okresného súdu Malacky sp. zn. 3T 63/2011. Z rozsudku
Okresného súdu Pezinok sp. zn. 8C 144/2010 zo dňa 09.11.2010 zistil, že súd schválil rodičovskú
dohodu, podľa ktorej boli maloletý P. a E. H. zverení do osobnej starostlivosti matky O. Č. a otec D.

Č. bol zaviazaný platiť na mal. P. výživné v sume 100,- € a na mal. H. výživné v sume 150 €, vždy do
15. Dňa v mesiaci vopred k rukám matky, počnúc nasledujúcim mesiacom od právoplatnosti rozsudku,
pričom tento nadobudol právoplatnosť dňa 07.12.2010. Tiež oboznámil s rodnými listami maloletých
detí, potvrdeniami o návšteve školy a trestným rozkazom Okresného súdu Malacky sp. zn. 3T 63/2011
zo dňa 18.05.2011 právoplatným dňa 02.11.2011, ktorým bol obžalovaný uznaný vinným zo spáchania

prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest
odňatia slobody vo výmere šesť mesiacov, výkon ktorého mu bol odložený na skúšobnú dobu v trvaní
osemnásť mesiacov. Zo správy Ústavu na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody v
Bratislave zo dňa 29.04.2014 bolo zistené, že obžalovaný nastúpil k výkonu trestu odňatia slobody dňa
17.03.2014, pričom nahlásil svoju vyživovaciu povinnosť na svoje maloleté deti. Nakoľko však nebol

pracovne zaradený, nemohli mu byť vykonávané zrážky z pracovnej odmeny na výživné. Obžalovaný
bol z výkonu trestu odňatia slobody prepustený dňa 24.07.2014 a z toho dôvodu dané obdobie nebolo
zarátané do obdobia, kedy bol povinný prispievať na výživu .

Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, riadiac sa ustanovením § 168 Tr. poriadku podrobne
vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, akými úvahami

sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z odôvodnenia rozsudku je tiež zrejmé, ako sa súd
vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázanéskutočnosti podľa príslušných ustanovení v otázke viny a trestu. Krajský súd sa preto v týchto smeroch
stotožňuje s presvedčivým a správne odôvodneným rozsudkom prvostupňového súdu.

Obžalovaný D. Č. priznal, že výživné na svoje maloleté deti neuhrádza riadne a včas, ale je podľa

vlastného vyjadrenia teraz riadne zamestnaný, a preto sa bude snažiť o pravidelné uhrádzanie
výživného, avšak obžalovaný nepredložil súdu žiaden doklad o tom, že by dlžné výživné uhradil aspoň
sčasti.

Svedkyňa O. H. potvrdila, že obžalovaný dlhodobo neprispieva na výživu detí a dlh na výživnom mu
narastá. Potvrdila aj výšku nezaplateného výživného.

Ani odvolací súd nezistil dôvod pre spochybnenie vierohodnosti výpovede O. H., ktorá výpoveď bola

vykonaná procesným spôsobom a obžalovaného zo spáchania skutku jednoznačne usvedčovala.
Navyše aj sám obžalovaný priznal neplatenie výživného.

Je potrebné uviesť, že okresný súd sa v rozsudku dôsledne zaoberal a vysporiadal s produkovanými
dôkazmi, ktoré boli vykonané jednak v prípravnom konaní ako aj na hlavnom pojednávaní a podrobne
zdôvodnil, ktoré dôkazy a prečo považoval za dôkazy usvedčujúce obžalovaného zo spáchania skutku.

Odvolací súd konštatuje, že nezistil dôvody na opakovanie už vykonaných dôkazov, resp. vykonávanie
ďalších dôkazov (doplnenie dokazovania) a dospel k rovnakému skutkovému zisteniu a právnej
kvalifikácii konania obžalovaného ako súd prvého stupňa a preto si tiež osvojil dôvody a úvahy, ktorými
tieto svoje zistenia a závery rozviedol a vysvetlil, a tak odkazuje na príslušnú časť zdôvodnenia
napadnutého rozsudku (str. 3-4).

Reagujúc na odvolacie námietky obžalovaného krajský súd uzatvára, že vykonaným dokazovaním bolo
jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že obžalovaný D. Č. neplnil voči maloletým
synom P. a H. vyživovaciu povinnosť v rozsahu určenom rozsudkom sp. zn. 8C 41/2010, čím sa dopustil
prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ , písm. c/ Tr. zákona. Ak
obžalovaný žiada o prehodnotenie výšky výživného treba mu dať do pozornosti, že takýto postup je

možný na podklade podaného návrhu zo strany obžalovaného, ktorý bude preskúmaný a posúdený
súdom v inom ako trestnom konaní. Len takýto postup je súladný so zákonom a nie je možné upravovať
výšku výživného v trestnom konaní. Na margo požiadavky obžalovaného o umožnenie toho, aby
sa riadne zamestnal, odvolací konštatuje, že si nie je vedomý, že by akýmkoľvek spôsobom bránil
obžalovanému riadne sa zamestnať, príp. by mu bránil platiť výživné na maloletých synov.

Odvolací súd jednoznačne súhlasí s ustáleným záverom prvostupňového súdu, že obžalovaný sa
dopustil konania uvedeného v rozsudku a týmto naplnil zákonné znaky žalovaného trestného činu.

Krajský súd preskúmavajúc druh a výšku uloženého trestu dospel k záveru, že súd prvého stupňa
nepochybil ani pri úvahách súvisiacich s výrokom o treste a prihliadol na zásady ukladania trestov (§ 34
Tr. zákona) a v odôvodnení rozsudku sa dôsledne a konkrétne vyrovnal najmä s kritériami uvedenými

v § 34 ods. 4 a 5 Tr. zákona.

U obžalovaného D. Č. súd prvého stupňa pri úvahách o uložení trestu súd vychádzal primárne z trestnej
sadby určenej v trestnom zákone a keďže obžalovaný sa dopustil trestného konania aj napriek tomu, že
už bol za takýto trestný čin v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch odsúdený a vyživovaciu
povinnosť si neplnil po dlhší čas, súd správne vychádzal z trestnej sadzby uvedenej v § 207 ods. 3 Tr.

zákona, podľa ktorého sa páchateľ potrestá trestom odňatia slobody na jeden rok až päť rokov a priznal
mu jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l/ Tr. zákona tj. k spáchaniu skutku sa priznal a svoje
konanie oľutoval a priťažujúcu okolnosť nepriznal žiadnu a preto v zmysle ustanovenia § 38 ods. 3 Tr.
zákona upravil trestnú sadzbu na 1 rok až tri roky a osem mesiacov.Pretoodvolacísúdvzhľadomnavyššieuvedenéakceptujedruhavýmerutrestu,ktorýbolobžalovanému
uložený.

Zhodne ako okresný súd tak aj krajský súd je toho názoru, že uložený trest odňatia slobody vo výmere

jeden rok na dolnej hranici trestnej sadzby, ktorý bol obžalovanému uložený a na výkon ktorého bol
zaradený do ústavu s minimálnym stupňom stráženia je dostatočný, zákonný, primeraný, spravodlivý
a schopný dosiahnuť prevýchovu obžalovaného, pričom súd prihliadol na spôsob spáchania trestného
činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, ako aj na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho
nápravy.

Vzhľadom na uvedené krajský súd dospel k záveru, že prvostupňový súd rozhodol správne a v súlade

so zákonom a preto odvolanie obžalovaného D. Č. ako nedôvodné zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný

prostriedok.