Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 5. máj 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Sž/12/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 9014010083
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Zemková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:9014010083.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Zemkovej PhD.

a zo sudcov JUDr. Nory Halmovej a JUDr. Petry Príbelskej PhD. v právnej veci žalobcu: Slovak Telekom,
a.s.,sosídlomBajkalská28,Bratislava,protižalovanému:Úradprereguláciuelektronickýchkomunikácií
a poštových služieb, so sídlom Továrenská 7, Bratislava, za účasti: SWAN, a.s., Borská č. 6, Bratislava,
v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: 75/PÚ/2014 zo dňa 7. apríla 2014, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie žalovaného č.: 75/PÚ/2014 zo dňa 7. apríla 2014 z r u
š u j e v spojení s rozhodnutím Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb,
Odbor technickej regulácie č.: 46/OTR/2014 zo dňa 16. januára 2014 a vec v r a c i a žalovanému

na ďalšie konanie.

Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.

Žalobou doručenou najvyššiemu súdu žalobca (ďalej aj „Telekom“) napádal zákonnosť rozhodnutia
žalovaného o rozklade č. 75/PÚ/2014 zo dňa 07.04.2014 (ďalej len „Rozhodnutie o rozklade“) a
Rozhodnutia Úradu, odboru technickej regulácie ( ďalej len „Úrad“ i „prvostupňový správny orgán“) č. 46/
OTR/2014 zo dňa 16.01.2014 (ďalej len „Prvostupňové rozhodnutie“, spolu s Rozhodnutím o rozklade
spoločne aj ako „Napadnuté rozhodnutia“), ako aj postup, ktorý im predchádzal.

Žalobca návrhom zo dňa 17.07.2013 požiadal Úrad o vydanie rozhodnutia podľa § 67 ods. 4
zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách (ďalej len „ZEK“ aj „zákon o elektronických

komunikáciách“) o spoločnom užívaní infraštruktúry vo vzťahu ku spoločnosti SWAN, a.s., Borská
6, 841 04 Bratislava, IČO: 35 680 202 (ďalej aj „SWAN“), ktorý sa týkal spoločného užívania
infraštruktúry v stavbách zábavno-obchodných centier MAX v Dunajskej Strede, Prešove, Skalici a
Žiline. Začatie konania bolo spojené so zaplatením správneho poplatku vo výške 829,50 € (slovom:
osemstodvadsaťdeväť eur päťdesiat eurocentov). Úrad vo veci rozhodol tak, že návrh žalobcu zamietol
v celom rozsahu. Voči tomuto rozhodnutiu Úradu Telekom podal rozklad, ktorý predseda Úradu
Rozhodnutím o rozklade zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Rozhodnutie o rozklade bolo

žalobcovi doručené dňa 11.04.2014.

Nezákonnosť napadnutých rozhodnutí žalobca namieta z týchto dôvodov:1. Nesprávne právne posúdenie veci a nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov

Žalobca zásadne namietal a namieta voči spôsobu, akým Úrad rozhodol o podanom návrhu. V prípade
takéhoto sporu medzi telekomunikačnými podnikmi, ktorého existencia sa v priebehu konania potvrdila,

je podľa názoru žalobcu Úrad na základe návrhu podaného niektorým z podnikov povinný meritórne
rozhodnúť takým spôsobom, že v rozhodnutí stanoví konkrétne podmienky spoločného používania
dotknutej infraštruktúry a zároveň určí aj pravidlá rozdelenia nákladov. Spôsob, akým Úrad rozhodol
o podanom návrhu žalobcu považuje za rozporný s účelom a obsahom právnej úpravy obsiahnutej
v § 67 ods. 4 ZEK. Má za to, že v predmetnom ustanovení zákonodarca stanovil Úradu v prípade

návrhového konania a v prípade sporu o cene povinnosť vždy rozhodnúť o pravidlách rozdelenia
nákladov na užívanie dotknutej infraštruktúry. Vyplýva to okrem iného zo znenia druhej vety § 67 ods.
4 ZEK, kde zákon používa spojenie „Úrad v tomto rozhodnutí určí aj pravidlá rozdelenia nákladov ...“,
a nie formuláciu „môže určiť“. Ak je teda podaný návrh jednou zo strán v spore o cenu za zdieľanie
infraštruktúry,Úradjepodľanázoružalobcuvmeritórnomrozhodnutípovinnýriešiťarozhodnúťajotázku
rozdelenia nákladov. V tejto súvislosti dáva do pozornosti článok 20 Smernice 2002/21/ES (ďalej aj len

ako „Rámcová smernica“), ktorý stanovuje:

Ak v súvislosti s existujúcimi povinnosťami vyplývajúcimi z tejto smernice alebo zo Špecifických smerníc
vznikne spor medzi podnikmi poskytujúcimi elektronické komunikačné siete alebo služby v niektorom
členskom štáte alebo medzi takýmito podnikmi a inými podnikmi v členskom štáte, ktoré požívajú
výhody vyplývajúce z povinností spojených s prístupom a/alebo prepojením podlá tejto smernice alebo

špecifických smerníc, dotknutý národný regulačný orgán dá na žiadosť ktorejkoľvek strany a bez toho,
aby boli dotknuté ustanovenia odseku 2, záväzné rozhodnutie, ktorým vyrieši spor v čo najkratšom čase,
najneskôr však do štyroch mesiacov, pokiaľ tomu nebránia výnimočné okolnosti. Dotknutý členský štát
požiada všetky strany, aby s národným regulačným orgánom plne spolupracovali.

Napadnuté rozhodnutia rozhodne nemožno považovať za také, ktorými by Úrad spor Telekomu

a spoločnosti SWAN rozhodol a vyriešil. Naopak, neodôvodneným a nelogickým zamietnutím
návrhu spoločnosti ST Úrad zakonzervoval patovú situáciu medzi dotknutými podnikmi, ktorá
existovala v polovici roka 2013 pred podaním návrhu Telekomom bez toho, aby prispel k vyriešeniu
sporu. Odôvodnenie rozhodnutia je totiž v nesúlade s jeho výrokom, nakoľko Úrad konštatuje,
že návrh zmluvy predložený spoločnosťou SWAN „spĺňa všetky zákonné požiadavky (str. 13

prvostupňového rozhodnutia). Takéto odôvodnenie ale smeruje primárne k stanoveniu takýchto
zmluvných podmienok ako záväzných pre strany sporu, a nie k zamietnutiu návrhu. Z tohto
pohľadu teda napadnuté rozhodnutia nemožno považovať za transparentné ani odôvodnené, keďže
odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia je zjavne v obsahovom rozpore s jeho výrokom. Napadnuté
rozhodnutia preto možno kvalifikovať ako nepreskúmateľné jednak pre nezrozumiteľnosť (najmä pre

vyššie spomenutý rozpor výroku prvostupňového rozhodnutia so zisteniami Úradu a odôvodnením
napadnutých rozhodnutí), a jednak pre nedostatok dôvodov (zistenia Úradu o tom, že skutočne existuje
vážny spor medzi dotknutými podnikmi nie je možné odôvodniť zamietnutím návrhu na vyriešenie sporu,
ak autorita Úradu je jediná, ktorá môže spor rozhodnúť).

Žalobca mal tiež vážne pochybnosti o dodržaní princípov efektívnosti a primeranosti v predmetnom

konaní, keďže Úrad vo veci konal niekoľko mesiacov, zhromaždil niektoré podklady a dôkazy potrebné
pre meritórne rozhodnutie, pričom ale výsledkom správneho konania na oboch stupňoch konania je
stav, ktorý neprináša vyriešenie sporu ani potrebnú právnu istotu pre sporové strany a už vôbec nie pre
týmto sporom dotknutých koncových užívateľov a vlastníkov nehnuteľností. Žalobca považuje konanie
Úradu a predsedu Úradu za vážnu a ničím neodôvodnenú rezignáciu na svoje zákonné regulačné úlohy

a vedomé nevyužitie svojej regulačnej autority, v tomto prípade na škodu oboch strán sporu a najmä
koncových užívateľov elektronických komunikačných služieb v dotknutých objektoch. Takýto postup
ÚraduapredseduÚradupredstavujeporušeniepovinnostípodľa§6ods.3Zákona,konkrétneporušenie
povinnosti chrániť záujmy koncových užívateľov podľa písm. d/, a tiež povinnosti plniť úlohy súvisiace s
obmedzením vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam podľa písm. k/ tohto ustanovenia.Európsky súd pre ľudské práva v konaní Suominen v. Fínsko uviedol, že účelom odôvodneného
rozhodnutia je dať stranám najavo, že boli vypočuté. Navyše, odôvodnené rozhodnutie dáva stranám
možnosť odvolať sa proti rozhodnutiu, ako aj možnosť, aby bolo rozhodnutie preskúmané odvolacím

orgánom. Ústavný súd Slovenskej republiky zasa zastáva názor, že v rozhodnutí je nevyhnutné uviesť
dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých je rozhodnutie založené. Dostatočnosť a relevantnosť
týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07).
Rozhodnutie samo osebe musí byť schopné ozrejmiť myšlienkové pochody, spôsob hodnotenia
dôkazov, skutkové zistenia a vyvodené právne závery takým spôsobom, aby výsledok rozhodovacej

činnosti bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby jeho adresát nemusel hľadať odpoveď
na nastolenú problematiku v rovine dohadov, aby sa s prijatými závermi bolo možné stotožniť ako s
logickým záverom procesu poznania nielen právnych záverov, ale aj záverov skutkových, z ktorých
právne závery vychádzajú (III. ÚS 311/07).

Uvedené závery sa síce primárne týkajú súdnych rozhodnutí, niet však prekážky, aby sa rovnaký prístup
zvolil aj v rovine správnych rozhodnutí. Príkladom takéhoto zásadného rozhodnutia sú aj napadnuté

rozhodnutia, keďže niet pochýb, že môžu výrazne ovplyvniť ďalší vývoj telekomunikačného trhu v
Slovenskej republike. Telekomunikačné podniky, ktoré si nedokážu podmienky spoločného užívania
infraštruktúry dojednať vzájomnou dohodou, musia mať efektívnu možnosť obrátiť sa na kompetentný
správny orgán, ktorý v zmysle ZEK ich spor zrozumiteľne meritórne rozhodne. Stanovenie podmienok
spoločného užívania infraštruktúry je totiž často nevyhnutné vo verejnom záujme, napr. z dôvodov

ochrany životného prostredia alebo ochrany zdravia ľudí. Tiež z aktuálne platného regulačného rámca
EÚ pre elektronické komunikácie je zrejmé, že spoločné využívanie telekomunikačnej infraštruktúry je
v záujme efektivity, zabezpečenia prístupu na trh, podpory súťaže a ochrany životného prostredia a
ďalších verejných záujmov technickým i regulačným trendom a možno očakávať, že počet prípadov,
ktoré bude Úrad riešiť, bude narastať. Preto by takéto rozhodnutie malo spĺňať všetky vyššie uvedené

náležitosti. Úrad by mal rozhodnúť jednoznačne a zrozumiteľne tak, ako to zákonodarca predpokladá a
svoje rozhodnutie by mal presvedčivo odôvodniť čo do skutkového i právneho základu. Jeho úvahy by
nemali byť nepodloženými alebo nedostatočne zdôvodnenými tvrdeniami. Úrad ani jeho predseda však
v tomto prípade takto nepostupovali.

2. Nedostatočne zistený skutkový stav

Žalobca má za to, že Úrad v dotknutom konaní zistil skutkový stav veci nedostatočne pre vydanie
meritórneho rozhodnutia. Žalovaný v konaní opomenul preskúmať najmä nasledovné otázky:

Vzájomné súťažné postavenie strán sporu

Žalobca má za to, že Úrad sa v konaní a napadnutých rozhodnutiach úplne nedostatočne vysporiadal
s otázkou vzájomného vzťahu medzi ST a spoločnosťou SWAN a dopadom tohto súťažného vzťahu na

vzniknutý vzájomný spor, ani so skutočnosťou, že spoločnosť žalobcu poskytovala verejné elektronické
komunikačné služby v dotknutých objektoch už dlhšiu dobu pred tým, ako spoločnosť SWAN získala
tvrdené oprávnenia k dotknutej telekomunikačnej infraštruktúre. Tento časový faktor považuje Žalobca
za kritický, nakoľko zmena správy telekomunikačných vedení nepochybne predstavuje významný zásah
do existujúcich zmluvných vzťahov medzi Žalobcom a vlastníkmi predmetných nehnuteľností, ako aj

medzi Žalobcom a jeho koncovými užívateľmi. Úrad bol preto povinný o to citlivejšie a dôslednejšie
pristupovať k tomuto sporu, osobitne k otázke rozdelenia nákladov na prevádzku vedení v dotknutých
budovách. Úrad mal v konaní a v napadnutých rozhodnutiach v otázke rozdelenia nákladov logicky
premietnuť podnikateľské riziko, ktoré na seba prevzala spoločnosť SWAN, keď vedome prevzala
prevádzku dotknutých telekomunikačných vedení, ktoré už boli dlhšiu dobu v prevádzke a ktoré

aktívne využívali iní telekomunikační operátori. Spoločnosti SWAN ako dlhodobému poskytovateľovi
verejných elektronických komunikačných služieb v SR muselo byť predsa zrejmé, rovnako aj vlastníkom
dotknutých budov, že nie všetci existujúci poskytovatelia elektronických komunikačných služieb
automaticky pristúpia na ňou navrhované nové zmluvné podmienky, keďže nimi poskytované služby
sú už založené na konkrétnych obchodných prípadoch (business čase) a zmluvách, s ktorými

nové navrhované zmluvné podmienky vôbec nemusia byť v súlade. Spoločnosť SWAN je pritompriamym konkurentom žalobcu (a ďalších poskytovateľov) ohľadom služieb poskytovaných v dotknutých
obchodných centrách MAX a náhla zmena podmienok užívania vedení sa ľahko môže stať efektívnym
nástrojom neférového konkurenčného boja.

Faktom však zostáva, že žalovaný sa touto základnou otázkou v konaní vôbec nezaoberal a v
napadnutých rozhodnutiach sa s ňou nijako nevysporiadal, t.j. skutkový stav zistil nedostatočne. V tejto
súvislosti dáva tiež do pozornosti prechodné ustanovenie § 78 ods. 7 ZEK, podľa ktorého oprávnenia
k cudzím nehnuteľnostiam, ako aj obmedzenia ich užívania, ktoré vznikli pred nadobudnutím účinnosti
tohto zákona, zostávajú nedotknuté. Úrad sa v správnom konaní nevysporiadal ani s otázkou aplikácie

tohto prechodného ustanovenia na posudzovaný spor a na jednotlivé vzniknuté práva žalobcu k
dotknutým nehnuteľnostiam, a to napriek tomu, že veľká časť zmluvných vzťahov v sporom dotknutých
nehnuteľnostiach vznikla ešte počas účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy (zákona č. 610/2003
Z.z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov), a teda sa na ne toto prechodné
ustanovenievzťahovalo,pričompodľatejtopredchádzajúcejúpravybolivysporiadanéajfinančnévzťahy
súvisiace s obmedzením vlastníckeho práva k predmetným rozvodom využitím inštitútu jednorazovej

primeranej náhrady za užívanie. Preskúmanie týchto otázok v napadnutých rozhodnutiach úplne
absentuje.

Diskriminácia

Žalobca ďalej uviedol, že už v priebehu správneho konania, prístup spoločnosti SWAN voči
spoločnosti žalobcu považoval za diskriminačný. Žalobca namietal v konaní svoju diskrimináciu voči

spoločnosti SWAN, nie voči iným podnikom poskytujúcim služby v dotknutých objektoch, aj keď
treba pripomenúť, že regulačné zaťaženie týchto iných podnikov je od žalobcu významne odlišné, čo
môže vytvárať predpoklady i na odlišné vnímanie ponúknutých cenových podmienok spoločnosťou
SWAN. Spoločnosť žalobcu je totiž určená ako významný podnik na viacerých relevantných trhoch
a jej cenotvorba napr. dátových služieb poskytovaných prostredníctvom pevnej siete v dotknutých

centrách MAX podlieha prísnej cenovej regulácii na základe regulačných rozhodnutí toho istého
úradu, ktorý rozhodoval tento spor (odboru ekonomickej regulácie). Podľa § 67 ods. 2 ZEK
majú byť podmienky, za ktorých podnik inému podniku umožní používať existujúcu infraštruktúru,
nediskriminujúce. Podľa Telekomu nediskriminačné podmienky sú také podmienky, ktoré nespôsobujú
uprednostňovanie jedného podniku pred druhým a rovnako nedovoľujú, aby boli účastníci jedného

podniku zvýhodňovaní oproti účastníkom iného podniku, ktorý využíva existujúcu infraštruktúru. Takýto
výklad pojmu diskriminácia má opodstatnenie aj z toho dôvodu, že tak podnik, ktorý vlastní alebo
prevádzkuje infraštruktúru, ako aj podnik, ktorý žiada o umožnenie používania infraštruktúry, poskytuje
alebo chce poskytovať na predmetnej infraštruktúre služby koncovým užívateľom. Oba podniky teda
súťažia o toho istého zákazníka. Podmienky poskytovania infraštruktúry, vrátane ceny, nesmú byť

nastavené tak, že podniku, ktorý žiada o umožnenie používania existujúcej infraštruktúry, neumožnia
ekonomicky prospešne poskytovať svoje služby a konkurovať tak podniku, ktorý vlastní alebo spravuje
infraštruktúru. Vynucovanie podmienok, ktoré zásadným spôsobom znižujú konkurencieschopnosť
služieb poskytovaných inými podnikmi ako samotným správcom infraštruktúry a prípadné odpojenie
zákazníkov konkurencie, môže s veľkou pravdepodobnosťou viesť k ukončeniu pôsobenia iných

podnikovazánikukonkurenčnéhoprostrediavpríslušnejlokalite.Diskriminačnékonaniesprávcuvedení
môže poškodiť koncových užívateľov tým, že nebudú mať možnosť výberu poskytovateľa služby, ceny
ani kvality služby. Podmienky používania existujúcej infraštruktúry musia byť preto vždy nastavené
nediskriminačne, a to tak vo vzťahu k samotným podnikom, ako aj ku koncovým užívateľom. Žalovaný
však v správnom konaní túto otázku, napriek opakovaným pripomienkam žalobcu, ignoroval. Žalobca

má za to, že Úrad sa mal otázkou diskriminácie zaoberať, a to s prihliadnutím na časový faktor
zmeny správcu vedení v dotknutých objektoch a tiež s ohľadom na špecifické postavenie žalobcu ako
ním priamo regulovanému subjektu na relevantných trhoch, ktoré majú priamy súvis s poskytovaním
služieb v dotknutých objektoch. Zistenie skutkového stavu v tomto správnom konaní bolo teda zjavne
nedostatočné.

Výška nákladov spoločnosti SWANNapadnuté rozhodnutia neobsahujú žiadne konkrétne čísla, z ktorých by žalobca mohol vychádzať
pri hodnotení obsahu rozhodnutia. Spoločnosť žalobcu v celom konaní nemala možnosť oboznámiť
sa s týmito údajmi, čo do značnej miery obmedzilo jej možnosť relevantne sa vyjadriť k podkladom

Napadnutých rozhodnutí, spôsobu ich zistenia a ich obsahu. Z tohto dôvodu žalobca ani nemal možnosť
zhodnotiť a vyjadriť sa k záveru Úradu o tom, že návrh zmluvy o zdieľaní predložený so spoločnosťou
SWAN údajne spĺňa všetky zákonné požiadavky, keďže nie je zrejmé, aká je výška alebo aspoň štruktúra
(typológia) nákladov predložených v správnom konaní spoločnosťou SWAN. Z tohto pohľadu sú teda
Napadnuté rozhodnutia tiež do značnej miery nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť.

V tejto súvislosti dáva do pozornosti aj špecifickú povahu tohto konania, pokiaľ ide o náklady na
infraštruktúru. Ustanovenie § 67 ods. 4 ZEK totiž priamo predpokladá, že Úrad má rozhodovať o
pravidlách rozdelenia nákladov, je teda zrejmé, že minimálne štruktúra nákladov dotknutých strán sa
stane súčasťou výroku rozhodnutia a tým známa minimálne dotknutým sporovým stranám, ktorým by
sa takéto rozhodnutie doručovalo. Táto skutočnosť musí prirodzene determinovať aj postoj spoločnosti
SWAN a Úradu k skutočnostiam, ktoré spoločnosť SWAN označuje ako obchodné tajomstvo. Ochrana

informácií každej z dotknutých strán tak prirodzene nemôže pokrývať všetky skutočnosti finančnej alebo
obchodnej povahy spojené so zriadením a prevádzkovaním infraštruktúry. Ak mal Úrad v konaní záujem
chrániť skutočnosti označené spoločnosťou SWAN ako obchodné tajomstvo, žalobca má za to, že určite
mal nájsť vyváženejší prístup pokiaľ ide o vzťah ochrany obchodného tajomstva spoločnosti SWAN na
jednej strane a transparentnosti rozhodovania na strane druhej.

Podľa názoru žalobcu je tiež nedostatočná iba konštatácia žalovaného o tom, že sa oboznámil s
nákladmi vynaloženými spoločnosťou SWAN v dotknutých objektoch, a ich všeobecné odobrenie (str.
12 prvostupňového rozhodnutia). Úrad sa ani nepokúsil zvýšiť zrozumiteľnosť a transparentnosť tohto
rozhodnutia tým, že by uviedol, aké kategórie (typy) nákladov vynaložených spoločnosťou SWAN
považuje za oprávnené a najmä prečo. Otázka primeranosti a opodstatnenosti nákladov je pritom

pre tento typ konania kľúčová a bez jej náležitého posúdenia, dostatočne zrozumiteľného pre oboch
účastníkov konania, nie je možné vo veci rozhodnúť v súlade so zákonom. Preto bol pre žalobcu
prekvapujúci postup Úradu vyplývajúci z napadnutých rozhodnutí v tom smere, že Úrad nevyužil svoju
zákonom zverenú regulačnú právomoc a nepochopiteľne sa utiekol ku konštatáciám smerujúcim k
obhajobe cenotvorby spoločnosti SWAN ako jeho úplne autonómnej obchodnej otázke. Pritom je zrejmé,

že špecifikom tohto sporu je práve časové a nákladové hľadisko, t.j. skutočnosť, že spoločnosť SWAN
sa pokúša svoju cenotvorbu vnútiť subjektom, ktoré v dotknutých nehnuteľnostiach dlhodobo pôsobia a
poskytujú, resp. v pozícii koncových užívateľov využívajú verejné elektronické komunikačné služby, čo
v konaní kládlo na posúdenie štruktúry a výšky nákladov vynaložených spoločnosťou SWAN zvýšené
nároky. Úrad však túto otázku v správnom konaní neposudzoval.

Žalobca zastáva názor, že napadnuté rozhodnutia, ako aj postup správneho orgánu, ktorý im
predchádzal, sú nezákonné, nakoľko vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci - sú
nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, a v správnom konaní nebol dostatočne
zistený skutkový stav potrebný pre riadne a zákonné rozhodnutie vo veci.

Na základe vyššie uvedeného má žalobca za to, že v súlade s ustanovením § 250j ods. 2 OSP

sú naplnené dôvody na zrušenie oboch napadnutých rozhodnutí. Vzhľadom na vyššie uvedené
žalobca navrhuje, aby súd vydal nasledovný rozsudok: Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušuje
rozhodnutie predsedu Úradu o rozklade č. 75/PÚ/2014 zo dňa 07.04.2014 a rozhodnutie Úradu, odboru
technickej regulácie č. 46/OTR/2014 zo dňa 16.01.2014 a vec vracia Úradu pre reguláciu elektronických
komunikácií a poštových služieb na ďalšie konanie.

II.

K podanej žalobe sa vyjadril žalovaný uvádzajúc:1. Žalobca v žalobe v bode 1. poukazuje na nesprávne právne posúdenie veci a nepreskúmateľnosť
napadnutýchrozhodnutíakonaniaprenezrozumiteľnosťanedostatokdôvodov,pričomsvojeargumenty
opiera v zásade o totožné tvrdenia ako uvádzal už počas správneho konania vo svojich vyjadreniach

a najmä v podanom Rozklade proti rozhodnutiu Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a
poštových služieb, odboru technickej regulácie č. 46/OTR/2014 zo dňa 16.01.2014, č. listu 82/OTR/2014
(ďalej len „rozklad“).

Regulačný úrad sa nestotožňuje s právnym názorom žalobcu, podľa ktorého by mal úrad ako
regulačný orgán automaticky a bez posudzovania zákonných požiadaviek vydávať len z dôvodu návrhu

podniku rozhodnutie, ktorým by zasiahol regulačným opatrením do zmluvných vzťahov medzi podnikmi,
respektíve obmedzil zmluvnú slobodu jednotlivých podnikov a nariadil v ňom z pozície moci aj pravidlá
rozdelenia nákladov.

Samotné podanie návrhu žalobcu na správny orgán mu zo zákona nezakladá nárok na také rozhodnutie
správneho orgánu, ktorým by mu bolo bez ďalšieho zákonného postupu vyhovené v celom rozsahu.
Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR: „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v

rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“

Prvostupňový orgán ako príslušný štátny orgán postupoval v súlade s ústavnou požiadavkou na zákonný
postup, keď vykladal účastníkom citované ustanovenie § 67 ods. 4 druhá veta „Úrad v tomto rozhodnutí
určí aj pravidlá rozdelenia nákladov...“ v kontexte predchádzajúcich ustanovení a s ohľadom na zmysel,
účel a systematické umiestnenie v zákone. Ustanovenie § 67 ods. 4 prvá veta zákona o elektronických

komunikáciách, ako ustanovenie predchádzajúce účastníkom citovanej časti uvádza: „Úrad môže z
vlastného podnetu alebo na návrh niektorého z podnikov, ktoré sa nedohodnú na obsahu zmluvy podľa
odseku 3, po konzultáciách s ohľadom na verejný záujem, ktorým je ochrana životného prostredia,
verejného zdravia, verejného poriadku alebo z dôvodu cieľov územného plánovania, rozhodnúť o
spoločnom používaní infraštruktúry vrátane stavieb, priestorov a častí vedení.“

Z pozitívno-právneho hľadiska si nie je možné túto kompetenčnú právomoc regulačného úradu
zamieňaťstvrdenoupovinnosťouúraduvždyrozhodnúťospoločnompoužívaníinfraštruktúry.Takémuto
rozhodnutiu musí predchádzať posúdenie úradu ako správneho orgánu, či je vydanie rozhodnutia
dôvodné na základe ustanovení § 67 ods. 2 a 3 zákona o elektronických komunikáciách a samozrejme
je potrebné brať ohľad na výsledky a závery vyplývajúce z konzultácií. Až v prípade, ak by regulačný

úrad dospel k záveru, že je vzhľadom na vyššie uvedené potrebné zasiahnuť do súkromnoprávnych
vzťahov medzi podnikmi a takto im z úradnej moci obmedziť zmluvnú slobodu, potom by podľa dikcie §
67 ods. 4 druhá veta musel v rozhodnutí o spoločnom používaní infraštruktúry určiť aj pravidlá rozdelenia
nákladov.

Posúdenie otázky odôvodnenosti regulačného zásahu týkajúceho sa spoločného používania

infraštruktúry ako aj samotného vyriešenia účastníkom tvrdeného sporu, je v rámci zákonných limitov
predmetom správnej úvahy regulačného úradu. O uvedenom svedčí aj skutočnosť, že podľa § 67 ods.
4 zákona o elektronických komunikáciách prvá veta úrad môže o spoločnom používaní infraštruktúry
vrátane stavieb, priestorov a častí vedení rozhodnúť aj z vlastného podnetu.

Pri posudzovaní otázky využitia správnej úvahy, ktorú zákonodarca regulačnému úradu v tomto

konaní nepochybne priznal, je nevyhnutné poukázať na judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
8Sž/28/2012-149 s. 42 tretí odsek:

„V kontexte uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky pokladá za potrebné poukázať na skutočnosť,
že pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne
uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí hľadísk ustanovených zákonom.

Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245 ods. 2 O.s.p.).“Regulačný úrad postupoval v súlade s § 67 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách, keď
skúmal zmluvné podmienky, ktoré predložil účastník konania -spoločnosť SWAN na základe iniciatívy
a dopytu zo strany žalobcu - spoločnosti Slovak Telekom s ohľadom na ich možný a žalobcom

tvrdený diskriminačný charakter. Podľa právneho názoru regulačného úradu je posudzovanie a zistenie
diskriminačných podmienok poskytovania predmetnej služby medzi podnikmi zákonnou požiadavkou na
vydanie rozhodnutia o spoločnom užívaní infraštruktúry.

Podľa regulačného úradu by akýkoľvek zásah do zmluvných podmienok medzi podnikmi bez
predchádzajúceho zistenia potreby korekcie týchto podmienok smerom k požiadavkám zákona, bol

nielen neodôvodnený z pohľadu regulačných princípov a úloh regulačného úradu, ale zároveň aj
nezákonný vzhľadom na požiadavku podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku zistiť presne a úplne
skutočný stav veci.

Snaha žalobcu vykladať predmetné ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách tak, že
regulačný úrad musí vždy rozhodnúť o pravidlách rozdelenia nákladov, vedie až k logicky a právne
absurdným tvrdeniam, že ak regulačný úrad v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že

návrh zmluvy predložený spoločnosťou SWAN „spĺňa všetky zákonné požiadavky“, malo by to smerovať
k vydaniu rozhodnutia, v ktorom prvostupňový orgán stanoví takéto zmluvné podmienky za záväzné
pre obe strany sporu. Tento postup by viedol k nútenému uzavretiu zmluvy a to dokonca aj v prípade,
keď žalobca nemá záujem za daných podmienok zmluvu uzavrieť a žiaden právny predpis jej takúto
povinnosť ako žiadajúcej strane ani neukladá.

Tvrdenie žalobcu o neefektívnosti a neprimeranosti predmetného konania vzhľadom na rozsah
a množstvo získaných podkladov a dôkazov považuje regulačný úrad za nepodložené, pretože
povinnosťou správneho orgánu podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku je zistiť presne a úplne skutočný
stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len
návrhmi účastníkov konania.

Žalobca nekonkretizoval, ktorý úkon prípadne úkony regulačného úradu v konaní považuje za
neefektívne, alebo neprimerané a prečo a zároveň tieto tvrdenia nepodkladá žiadnym dôkazom.

Žalobca v žalobe argumentuje judikátom Európskeho súdu pre ľudské práva -Suominen v. Fínsko, v
ktorom súd uviedol, že účelom odôvodneného rozhodnutia je dať stranám najavo, že boli vypočuté a
ako aj možnosť odvolať sa a následne umožniť preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

Regulačný úrad má zato, že dané možnosti žalobcovi poskytol (výzvy na vyjadrenie pred vydaním
napadnutých rozhodnutí sú súčasťou spisu) a podrobne sa vysporiadal s jednotlivými pripomienkami
žalobcu predloženými v správnom konaní ako na prvom tak aj na druhom stupni.

Predseda regulačného úradu listom č. 41/PÚ/2014, označeným ako Výzva pred vydaním rozhodnutia,
doručeným dňa 18.03.2014 oboznámil žalobcu - spoločnosť Slovak Telekom s právami v súlade s § 33

ods. 2 správneho poriadku a určil mu na využitie týchto práv lehotu 5 pracovných dní odo dňa doručenia
tejto výzvy.

Dňa 20.03.2014 oprávnený zástupca žalobcu nahliadol do administratívneho spisu a bolo mu umožnené
vyhotoviť si elektronicky kópie podkladov. O úkone bola vyhotovená Zápisnica z nahliadnutia do
spisového materiálu zo dňa 20.03. 2014, ktorá je súčasťou predloženého administratívneho spisu.

Dňa 27.03.2014 žalobca doručil predsedovi regulačného úradu list, č. 223/OLaP/2014, označený ako
Vyjadrenie účastníka správneho konania (ďalej len „vyjadrenie“).Žalobca nešpecifikuje aký právny úkon mu bol v konaní odoprený, prípadne ktorým právnym úkonom
úrad konal tak, že poškodil žalobcu na jeho procesných prípadne hmotných právach a spôsobil tak
nezákonnosť konania a rozhodnutia. V žalobe aj vo všeobecnej rovine absentuje definovanie škody,

ktorá mala žalobcovi v príčinnej súvislosti s postupom regulačného úradu vzniknúť.

Žalobca síce poukazuje na judikáty Ústavného súdu SR (III. ÚS107/07 a III. ÚS 311/07), týkajúce
sa zásady legality a odôvodnenosti súdnych rozhodnutí, avšak všeobecné závery vyplývajúce z
parafrázovania uvedenej judikatúry nespája s konkrétnymi skutočnosťami správneho konania, pohybuje
sa vo svojich úvahách v abstraktnej rovine a nepredkladá dôkazy, ktoré by podporili jeho tvrdenia

o nezákonnosti konania z dôvodu absencie odôvodnenia v rozhodnutiach, prípadne absencie iných
zákonných požiadaviek na konanie a rozhodnutie.

Regulačný úrad považuje obe napadnuté rozhodnutia (súčasťou predloženého spisu) za dostatočne
odôvodnené, s tým že v nich uviedol v súlade s § 47 ods. 3 správneho poriadku, ktoré skutočnosti boli
podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu
pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami

účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Regulačný úrad má zato, že žalobcovi sa v žalobe hypotetickými a všeobecnými tvrdeniami, ktoré neboli
podložené dôkazmi súvisiacimi so skutočným zásahom do jeho práv a právom chráneným záujmov
nepodarilo preukázať nesprávne právne posúdenie veci a ani nespreskúmateľnosť rozhodnutia pre
nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.

2.Vtomtobodežalobcanamieta,žesaprvostupňovýorgánnedostatočnezaoberalotázkouvzájomného
vzťahu medzi žalobcom a spoločnosťou SWAN a jeho dopadom na vzniknutý vzájomný spor a tiež
so skutočnosťou, že žalobca poskytoval elektronické komunikačné služby v dotknutých objektoch
predtým ako spoločnosť SWAN získala tvrdené oprávnenia k dotknutej infraštruktúre. Tento časový
faktor považuje žalobca za kritický, nakoľko zmena správy telekomunikačných vedení predstavuje

podľa žalobcu významný zásah do existujúcich vzťahov medzi žalobcom a vlastníkmi predmetných
nehnuteľností, ako aj žalobcom a jeho koncovými užívateľmi.

Zároveň poukazuje na podnikateľské riziko, ktoré na seba prevzala spoločnosť SWAN, keď vedome
prevzala prevádzku telekomunikačných vedení a upozorňuje na skutočnosť, že náhla zmena podmienok
užívania vedení sa môže stať efektívnym nástrojom neférového konkurenčného boja, keďže spoločnosť

SWAN je podľa vyjadrenia žalobcu jej priamym konkurentom.

Regulačný úrad konal v rámci kompetencií, ktoré sú mu pridelené z príslušných ustanovení zákona
o elektronických komunikáciách a vzťahy so spoločnosťou SWAN, pripadne predchádzajúce vzťahy s
vlastníkom práv k predmetným vedeniam či dotknutým objektom, sú založené najmä na komerčnej báze
a ošetrené ustanoveniami súkromného práva. Ako sám žalobca uvádza v tomto bode, vzťahy medzi

jednotlivými podnikmi a vlastníkom budov sú založené na konkrétnych obchodných prípadoch, s ktorými
novo navrhnuté obchodné podmienky nemusia byť v súlade. Podľa žalobcu sa touto základnou otázkou
regulačný úrad v konaní nezaoberal. Uvedené argumenty však žalobca predkladal už v rozklade a
predseda úradu sa s nimi (ako je možné vidieť v druhostupňovom rozhodnutí založenom v predloženom
spise na s. 7) už zaoberal a vysporiadal tak, že je nevyhnutné rozlišovať zmluvné podmienky

nevýhodné (alebo menej výhodné) pre jednu stranu z hľadiska konkrétneho obchodného prípadu
alebo podnikateľského plánu a zmluvné podmienky, ktoré sa dostávajú do rozporu s požiadavkami
na nediskriminačné podmienky podľa zákona o elektronických komunikáciách ako predpisu verejného
práva.

Otázka posúdenia diskriminačnej povahy zmluvných podmienok, tak ako ju vykonal a odôvodnil

regulačný úrad, nie je možná bez zohľadnenia podnikov ako hráčov na trhu elektronických komunikácií,
avšak vždy za dodržania § 11 ods. 1 prvá veta zákona o elektronických komunikáciách a to, že regulačnýúrad je povinný konať a svoje rozhodnutia vydávať v súlade s princípmi efektívnosti, objektívnosti,
transparentnosti, nediskriminácie, primeranosti a odôvodnenosti.

Naplnenie princípu objektívnosti v procese rozhodovania potom znamená, že úlohou regulačného

orgánu nie je suplovať alebo chrániť podnikateľské rozhodnutia jednotlivých podnikov (v tomto prípade
žalobcu) a zbavovať ich podnikateľského rizika, ale ex ante reguláciou chrániť hospodársku súťaž
tvorenú všetkými podnikmi.

Nakoľko regulačný úrad nezistil diskriminačný charakter navrhnutých zmluvných podmienok zo strany
spoločnosti SWAN žalobcovi, a teda nenašiel zákonné dôvody, ktoré by ho k tomu v súlade s čl. 2 ods.
2 Ústavy SR zaväzovali, nevykonal regulačný zásah.

Žalobca poukazuje na § 78 ods. 7 zákona o elektronických komunikáciách, podľa ktorého oprávnenia
k cudzím nehnuteľnostiam, ako aj obmedzenia ich užívania, ktoré vznikli pred nadobudnutím účinnosti
tohto zákona, zostávajú nedotknuté. Nárok na náhradu, ktorý vznikol vlastníkovi nehnuteľnosti z dôvodu
výkonu takých oprávnení, si môže vlastník nehnuteľností uplatniť od podniku v lehote ustanovenej
doterajšími predpismi, najneskôr však do jedného roka odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona,

inak nárok zaniká.

Žalobca tvrdí, že regulačný úrad predmetné ustanovenie neaplikoval, avšak neuvádza akým spôsobom
by aplikácia tohto ustanovenia zmenila rozhodnutie v jeho prospech, prípadne ako by podporila jeho
tvrdenia. Uvedené ustanovenie z právneho hľadiska len deklaruje zachovanie statusu quo oprávnení
k cudzím nehnuteľnostiam vzhľadom k pôsobeniu právnych dôsledkov nadobudnutia účinnosti zákona

č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách a nespôsobuje v predmetných konaniach žiadne
právne účinky spôsobilé ovplyvniť napadnuté rozhodnutia regulačného úradu. Regulačný úrad zvyčajne
neuvádza v rozhodnutiach prechodné ustanovenia, ktoré nie sú spôsobilé svojou povahou ovplyvniť
konanie a rozhodnutie a preto tento argument považuje za účelový a nemajúci vplyv na zákonnosť
rozhodnutí.

K otázke namietanej diskriminácie žalovaný poukázal na tvrdenia žalobcu, že prístup spoločnosti SWAN
k nemu považuje za diskriminačný a namieta diskrimináciu voči spoločnosti SWAN, nie voči iným
podnikom.

Regulačný úrad sa uvedenou pripomienkou už zaoberal v správnom konaní a opätovne uvádza
nasledujúce skutočnosti, ktoré ho viedli k záverom vyplývajúcim z posúdenia tvrdenej diskriminácie

žalobcom.

Žalobca predkladá podľa žalovaného regulačnému úradu hypotetické závery, ktoré neopiera o reálny
stav. Uvedené tvrdenia a chápanie pojmu nediskriminácie nijako nespochybňujú zistenia a závery
vyvodené regulačným úradom v napadnutom prvostupňovom rozhodnutí. Kde sa na s. 12 napadnutého
prvostupňového rozhodnutia k otázke diskriminácie uvádza:

„V záujme vyhodnotenia prvého uhla pohľadu na diskrimináciu si úrad od podniku SWAN vyžiadal
všetky zmluvy o užívaní siete, ktoré uzavrel s inými podnikmi, ktoré poskytujú svoje služby v ZOC MAX.
Konkrétne ide o zmluvy medzi podnikom SWAN a podnikmi Slovanet, a.s., HMZ RADIOKOMUNIKACIE,
spol. s r.o., RealNet, s.r.o. a GTS Slovakia, s.r.o. Po preskúmaní uvedených zmlúv a ich porovnaní s
návrhom zmluvy o užívaní siete, ktorý bol predložený podniku Slovak Telekom úrad dospel k záveru,

že všetky tieto zmluvy obsahujú rovnaké cenové podmienky, aké obsahuje aj návrh zmluvy predložený
podniku Slovak Telekom, a teda v danom prípade nedošlo ku diskriminácii podniku Slovak Telekom zo
strany podniku SWAN.

S cieľom preskúmať druhý uhol pohľadu na diskrimináciu si úrad od podniku SWAN vyžiadal podrobný
rozpis všetkých nákladov, vrátane uvedenia ich výšky, ktoré boli vynaložené a sú priebežne vynakladané

na zriadenie a prevádzkovanie sietí v ZOC MAX. SWAN tento rozpis nákladov úradu predložil a označilho ako predmet obchodného tajomstva. Úrad posúdil podnikom SWAN predložený rozpis nákladov a
zistil, že podnik SWAN vynaložil len náklady, ktoré súvisia s investíciou a správou vnútorných rozvodov v
ZOC MAX. SWAN ako podnik podľa § 5 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách, je podnikateľom

podľa § 2 ods. 2 písm. c/ Obchodného zákonníka. Z definície podnikania podľa § 2 ods. 1 Obchodného
zákonníka vyplýva, že je to sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene
a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku. Z toho dôvodu si SWAN ako podnikateľ určuje
ceny v takej výške, ktorá mu zabezpečí jednak návratnosť vynaložených nákladov a aj primeranú výšku
zisku. Slovak Telekom vo svojom návrhu žiada určenie výšky odplaty za užívanie vnútorných vedení vo

výške porovnateľných služieb podľa referenčnej ponuky na prístup k účastníckemu vedeniu.

SWAN vo svojom vyjadrení k návrhu uviedol, že výška odplaty, ktorú navrhuje žalobca v žiadnom
prípade nepokryje náklady, ktoré SWAN má a mal v súvislosti s prevádzkou sietí v ZOC MAX. Úrad
má zato, že určenie výšky odplaty za užívanie vnútorných vedení je vo voľnej dispozícii podniku, ktorý
je správcom a prevádzkovateľom príslušnej infraštruktúry, v danom prípade podniku SWAN, nakoľko
jemu vznikajú reálne náklady v súvislosti s investíciou a správou vnútorných vedení. Stanovenie výšky

odplaty podľa referenčnej ponuky na prístup k účastníckemu vedeniu ako navrhol Slovak Telekom
nie je opodstatnené, keďže určenie výšky poplatkov za užívanie vnútorných vedení prináleží podniku
SWAN, ktorého cenová politika sa obligatórne neodvíja od referenčnej ponuky podniku Slovak Telekom
a úrad nevidí dôvod, prečo by mal podnik SWAN ako podnikateľ podľa § 2 ods. 2 písm. c/ Obchodného
zákonníka poskytovať svoje služby za podnákladové ceny. Úrad dospel k záveru, že SWAN nepožíva

nápadne výhodnejšie podmienky poskytovania elektronických komunikačných služieb a sietí, ako
poskytuje ostatným podnikom v ZOC MAX. Z toho dôvodu nedošlo ku diskriminácii podniku Slovak
Telekom zo strany podniku SWAN.“

K výške nákladov spoločnosti SWAN regulačný úrad uvádza, že postupoval v súlade so zákonom,
vzhľadom na inštitút ochrany obchodného tajomstva, keď zamestnanci nesprístupnili informácie,

ktoré boli predmetom obchodného tajomstva spoločnosti SWAN žalobcovi, pri nahliadaní do
administratívneho spisu a ani iným spôsobom, keďže ich spoločnosť SWAN tejto povinnosti nezbavila.

Podľa § 9 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách: „Zamestnanci úradu sú povinní dodržiavať
mlčanlivosť o skutočnostiach tvoriacich predmet obchodného tajomstva, s ktorým sa oboznámili. Od
povinnosti mlčanlivosti môže zamestnancov úradu oslobodiť ten, v koho záujme túto povinnosť majú.“

Žalobca dostal možnosť nahliadnuť do administratívneho spisu vedeného v predmetnom konaní a
toto svoje právo podľa § 23 ods. 2 správneho poriadku podľa úradného záznamu zo dňa 07.01.2014
(súčasťou spisu) využil a oprávnenému zástupcovi boli predložené aj fotokópie vyžiadaných podkladov,
pričom predložený spis bol sprístupnený v súlade s ustanoveniami o ochrane obchodného tajomstva.

Podľa žalobcu sa v konaní predpokladá rozhodnutie, v ktorom sa zároveň rozhodne minimálne o

štruktúre nákladov a preto by mali byť náklady známe minimálne dotknutým stranám, ktorým sa
rozhodnutie doručuje.

V prípade, ak je predmetom textu rozhodnutia obchodné tajomstvo, prvostupňový orgán štandardne
technickými prostriedkami (vyčiernením konkrétnej časti rozhodnutia) zamedzí prístupu k takto
chráneným informáciám, a to takým spôsobom, aby rozhodnutie zostalo určité, odôvodnené a

vykonateľné. V tomto konkrétnom prípade sa podľa žalovaného jedná o bezpredmetnú pripomienku,
keďže úrad o nákladoch nerozhodoval, úvahy žalobcu tak zostávajú len v hypotetickej rovine a uvedený
postup sa nijako nedotýka jeho práv, prípadne právom chránených záujmov.

Opätovné argumentácie žalobcu k absencii pravidiel rozdelenia nákladov v rozhodnutí vznikli
nesprávnou interpretáciou zákona o elektronických komunikáciách a regulačný úrad sa s nimi

vysporadúva vyššie.Podľa žalobcu je tiež nedostatočná iba konštatácia prvostupňového orgánu o tom, že sa oboznámil
s nákladmi vynaloženými spoločnosťou SWAN v dotknutých objektoch a ich všeobecné odobrenie.
Regulačný úrad sa podľa žalobcu ani nepokúsil zvýšiť zrozumiteľnosť a transparentnosť napadnutých

rozhodnutí tým, že by uviedol, aké náklady považuje za oprávnené a prečo. Podľa žalobcu je otázka
primeranosti a opodstatnenosti nákladov pre tento typ konania kľúčová.

Regulačný úrad sa nestotožnil s názorom žalobcu ohľadom rozsahu a spôsobu zisťovania skutkového
stavu. Podľa § 67 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách má byť používanie existujúcej
infraštruktúry vrátane stavieb, priestorov a častí vedení, umožnené žiadajúcemu podniku za podmienok,

ktoré nie sú diskriminujúce a za odplatu a zároveň len v prípade, ak to nevyžaduje náročné dodatočné
práce a s tým spojené náklady.

V tomto rozsahu sa regulačný úrad posudzovaním zmluvných podmienok aj zaoberal, o čom svedčí
dostatočne komplexné odôvodnenie napadnutého prvostupňového rozhodnutia k otázke posudzovania
nediskriminačných podmienok najmä na s. 12 a nasledujúce.

Rozsah posudzovania jednotlivých nákladových položiek, ktorý požaduje žalobca, býva predmetom

konaní o cenovej regulácii podniku s významným vplyvom na relevantnom trhu, kde sa v rozhodnutí
priamo používa nákladový model pracujúci s jednotlivými nákladovými položkami. V tomto prípade sa
však o cenovej regulácii nekoná a regulačný úrad by takýmto konaním prekročil svoje právomoci.

Regulačný úrad má na základe vyššie uvedeného za to, že pri vydaní napadnutých rozhodnutí ako i v
procese, ktorý vydaniu rozhodnutí predchádzal, postupoval v súlade s príslušnými platnými a účinnými

právnymi predpismi a považuje napadnuté rozhodnutia za správne z vecnej i právnej stránky. Žalobca
v žalobe nepreukázal svojimi tvrdeniami ani jeden dôvod na zrušenie rozhodnutia podľa § 250j ods. 2
O.s.p. a preto regulačný úrad navrhuje, aby NS SR v súlade s § 250j ods. 1 rozhodol tak, že žalobu
zamietne.

III.

Súd uznesením zo dňa 14. apríla 2015 pribral do konania spoločnosť SWAN, a.s., Bratislava. Spolu s
uznesením bola pribratému účastníkovi konania doručená žaloba i vyjadrenie žalovaného k žalobe.

IV.

Najvyšší súd ako vecne príslušný na konanie a preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného na
základe podanej žaloby preskúmal napadnuté rozhodnutie postupom podľa § 246 ods. 2 písm. a/ v

spojení s § 247 O.s.p. a nasl. a na pojednávaní súdu dňa 5. mája 2015, po preskúmaní dôvodov
uvedených v žalobe, po vypočutí zástupcov žalobcu a žalovaného a po oboznámení sa s obsahom
pripojeného administratívneho spisu ako aj s obsahom rozhodnutí žalovaného dospel k záveru, že
žaloba je dôvodná.

Z obsahu pripojeného administratívneho spisu zistil, tento skutkový stav veci: Predseda Úradu pre

reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb (ďalej len „predseda úradu“) ako príslušný
správny orgán podľa § 5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Správny poriadok“), §74 ods. 3 zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o elektronických komunikáciách“), § 12 ods. 2 a §
17 ods. 1 zákona č. 402/2013 Z.z. o Úrade pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových

služieb a Dopravnom úrade a o zmene a doplnení niektorých zákonov rozhodol o rozklade účastníka
konania Slovak Telekom, a.s., so sídlom Bajkalská 28, 817 62 Bratislava, IČO: 35 763 469, (ďalej len
„Slovak Telekom“ alebo „účastník“) proti rozhodnutiu Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií
a poštových služieb, odboru technickej regulácie (ďalej len „prvostupňový orgán“), č. 46/OTR/2014 zo
dňa 16.01.2014 (ďalej len prvostupňové rozhodnutie), ktorým prvostupňový orgán rozhodol vo vecispis. zn. 23/OTR/2013 o spoločnom užívaní infraštruktúry podľa § 67 ods. 4 zákona o elektronických
komunikáciách tak, že podľa § 59 ods. 2 a § 61 ods. 3 Správneho poriadku sa prvostupňové rozhodnutie
č. 46/OTR/2014 zo dňa 16.01. 2014 potvrdzuje a podaný rozklad zamieta.

Dňa 17.07.2013 bol prvostupňovému orgánu doručený návrh na vydanie rozhodnutia o spoločnom
užívaní infraštruktúry podniku Slovak Telekom zaevidovaný pod č. 2205/OTR/2013, v ktorom podnik
Slovak Telekom navrhol, aby prvostupňový orgán vydal rozhodnutie podľa § 67 ods. 4 zákona o
elektronických komunikáciách, ktorým uloží podniku SWAN Bratislava, (ďalej len „SWAN“) „povinnosť
umožnenia spoločného užívania infraštruktúry, vrátane priestorov a častí vedení elektronických

komunikačných sietí, spočívajúcej v povinnostiach:

a) na žiadosť iných podnikov umožniť používanie infraštruktúry v ZOC MAX, t.j. umožniť prístup a
nezrušiť už poskytnutý prístup k vedeniam elektronických komunikačných sietí, vrátane pridružených
prostriedkov, umožniť spoločné umiestnenie alebo iné formy spoločného používania pridružených
prostriedkov;

b) uzavrieť s inými podnikmi zmluvu o používaní infraštruktúry v ZOC MAX za nediskriminačných

podmienok a za odplatu, ktoré zodpovedá skutočne vynaloženým nákladom na zachovanie a opravy
infraštruktúry v ZOC MAX a pomeru využitia infraštruktúry ZOC MAX jednotlivými podnikmi;

c) na žiadosť iných podnikov predkladať informáciu o skutočných nákladoch na zachovanie a opravu
infraštruktúry v ZOC MAX;

d) predkladať úradu informáciu o skutočných nákladoch na zachovanie a opravu infraštruktúry v ZOC

MAX za predchádzajúci kalendárny rok vždy k 31. marcu a do 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto
rozhodnutia.“

Slovak Telekom odôvodnil svoj návrh tým, že v ZOC MAX (ďalej tiež „zábavno-obchodné centrá MAX“)
poskytujeelektronickékomunikačnéslužbysvojimúčastníkomainýmpodnikom,pričomSlovakTelekom
podľa zmluvných dokumentov na poskytovanie služieb svojim maloobchodným i veľkoobchodným

zákazníkom musí mať obligatórne súhlas správcu, resp. vlastníka vnútorných rozvodov.

SpoločnosťSWANuviedlavadministratívnomkonaní,žemázato,žesaprvostupňovýorgándostatočne
vysporiadal ako v konaní, tak aj v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia s otázkou vzájomného
vzťahu medzi účastníkmi konania. Poukázal na skutočnosť, že spoločnosť Slovak Telekom, a.s., nie
je diskriminovaná voči spoločnosti SWAN a jej účastníci nie sú znevýhodňovaní voči účastníkom

spoločnosti SWAN, keďže náklady sú rozkalkulované na každú trasu infraštruktúry, bez ohľadu na to,
kto uvedenú infraštruktúru využíva.

Spoločnosť SWAN, a.s., nesúhlasila s tvrdením spoločnosti žalobcu o nemožnosti profitovania a
rozširovania zákazníckej bázy za ponúknutých podmienok. Zdôraznila skutočnosť, že žalobca sa
zaujíma o konkurencieschopnosť len jednostranne a nerešpektuje skutočnosť, že spoločnosť SWAN,

a.s., ako podnikateľský subjekt nemôže poskytovať služby pod náklady a ďalej zdôraznila, že za tých
istých podmienok, ako boli ponúknuté spoločnosti Slovak Telekom, a.s., profitujú z poskytovania služieb
ďalšie štyri spoločnosti, ktoré dokonca získavajú nových zákazníkov a sú teda konkurencie schopné.

Záverom poukázala na súčasný stav veci, že v záujme riešenia súčasnej situácie týkajúcej sa užívania
infraštruktúry, umožnila spoločnosti Slovak Telekom, a.s., až do právoplatného rozhodnutia regulačného

úradu poskytovať služby svojim klientom a dokonca zriaďovať nové služby a to bez ohľadu na
skutočnosť,žespoločnosťSlovakTelekom,a.s.,nemáuzavretúzmluvuoužívanísieteazaposkytované
služby neplatí žiadnu odplatu.

Podľa § 67 ods. 1 zákona č. 351/2011 Z.z., podnik, ktorý má práva podľa § 66 ods. 1 písm. a <. alebo vlastníkovi vnútorných rozvodov sietí stavieb a

priestorov, v ktorých podnik poskytuje verejné služby alebo, v ktorých má podnik záujem poskytovať
verejné služby, aby spoločne využívali vnútorné rozvody vnútri budovy alebo až po prvý sústreďovací
bod alebo rozvádzač, ak je umiestnený mimo budovy, ak je to odôvodnené skutočnosťou, že duplicita
takejto infraštruktúry by bola hospodársky neefektívna alebo fyzicky neuskutočniteľná.

Prvostupňový správny orgán po posúdení veci, zohľadnení vyjadrení účastníkov správneho konania

a vykonaní konzultácií v súlade s § 10 zákona o elektronických komunikáciách a následnom zistení,
že spoločnosti Slovak Telekom boli dňa 29.01.2013 predložené spoločnosťou SWAN návrhy zmlúv o
používaníinfraštruktúrykjednotlivýmbudovámzábavno-obchodnýchcentierMAXzanediskriminujúcich
podmienok, ktoré však spoločnosť Slovak Telekom neprijala, vydal dňa 16.01.2014 rozhodnutie č. 46/
OTR/2014, doručené účastníkom konania dňa 17.01.2014. V uvedenom rozhodnutí podľa § 67 ods.

2 až 4 zákona o elektronických komunikáciách prvostupňový orgán zamietol návrh spoločnosti Slovak
Telekom v celom rozsahu.

Dňa 30.01.2014 bol prvostupňovému orgánu doručený list účastníka konania, označený ako Rozklad
proti rozhodnutiu Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb, odboru technickej
regulácie č. 46/OTR/2014 zo dňa 16.01.2014, č. listu 82/OTR/2014 (ďalej len „rozklad“), v ktorom sa

účastník konania v štyroch bodoch domáha preskúmania napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu a
vzhľadom na dôvody uvedené v článkoch 2 a 3 aj jeho zrušenia a zároveň nového prejednania.

Prvostupňovýorgánnerozhodolorozkladevrámciautoremedúrypodľa§57ods.1Správnehoporiadku,
ale dňa 21.02.2014 predložil v súlade s § 57 ods. 2 správneho poriadku rozklad účastníka konania
spolu so spisovým materiálom a prekladacou správou na rozhodnutie predsedovi Úradu pre reguláciuelektronických komunikácií a poštových služieb (ďalej len „predseda úradu“) podľa § 5 Správneho
poriadku a § 74 ods. 3 zákona o elektronických komunikáciách.

Predseda úradu preskúmal napadnuté rozhodnutie a potvrdil ho v celom rozsahu a podaný rozklad

zamietol.

Najvyšší súd na základe skutkového stavu vyplývajúceho z administratívneho spisu konštatuje, že podľa
žalobcu je Úrad na základe návrhu podaného niektorým podnikom povinný meritórne rozhodnúť tak,
že v rozhodnutí stanoví konkrétne podmienky spoločného používania dotknutej infraštruktúry a zároveň
určí aj pravidlá rozdelenia nákladov. Žalobca považuje spôsob akým rozhodol Úrad o podanom návrhu
za rozporný s účelom a obsahom právnej úpravy obsiahnutej v § 67 ods. 4 zákona o elektronických

komunikáciách. Účastník má za to, že v predmetnom ustanovení zákonodarca stanovil Úradu v prípade
návrhového konania a v prípade sporu o cene povinnosť vždy rozhodnúť o pravidlách rozdelenia
nákladov na užívanie dotknutej infraštruktúry a to na základe dikcie druhej vety § 67 ods. 4 zákona o
elektronických komunikáciách, kde zákon používa spojenie „Úrad v tomto rozhodnutí určí aj pravidlá
rozdelenia nákladov ...“, a nie spojenie „môže určiť“.

Podľa žalobcu napadnuté prvostupňové rozhodnutie nemožno považovať za také, ktorým by Úrad
spor vyriešil, naopak len konzervuje neodôvodneným zamietnutím návrhu patovú situáciu, ktorá podľa
účastníka existuje už od polovice roka 2013. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nesvedčí jeho
výroku, nakoľko Úrad konštatuje, že návrh zmluvy predložený spoločnosťou SWAN „spĺňa všetky
zákonné požiadavky“ a podľa účastníka takéto odôvodnenie smeruje primárne k stanoveniu takýchto

zmluvných podmienok ako záväzných pre strany sporu, a nie k zamietnutiu návrhu, na základe čoho
považuje účastník rozhodnutie za netransparentné a neodôvodnené.

Účastník v rozklade tiež vyjadril vážne pochybnosti o dodržaní princípov efektívnosti a primeranosti,
keďže Úrad konal niekoľko mesiacov, zhromaždil množstvo podkladov a dôkazov potrebných pre
meritórne rozhodnutie, pričom ale podľa účastníka je výsledkom prvostupňového konania taký stav,

ktorý neprináša skutočné vyriešenie sporu ani potrebnú právnu istotu pre sporové strany a už vôbec nie
pre týmto sporom dotknutých koncových užívateľov a vlastníkov nehnuteľností. Nedodržanie uvedených
princípov v konaní a rozhodovaní je podľa žalobcu v rozpore s ustanovením § 11 ods. 1 zákona o
elektronických komunikáciách.

Žalovaný sa nestotožnil s právnym názorom žalobcu, podľa ktorého by mal úrad ako regulačný

orgán automaticky a bez posudzovania zákonných požiadaviek vydávať len z dôvodu návrhu podniku
rozhodnutie, ktorým by zasiahol regulačným opatrením do zmluvných vzťahov medzi podnikmi,
respektíve obmedzil zmluvnú slobodu jednotlivých podnikov a nariadil v ňom z pozície moci aj pravidlá
rozdelenia nákladov. Samotné podanie návrhu účastníka na správny orgán, mu zo zákona nezakladá
nárok na také rozhodnutie správneho orgánu, ktorým by mu bolo bez ďalšieho zákonného postupu

vyhovené v celom rozsahu. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR: „Štátne orgány môžu konať iba na základe
ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“

Podľa názoru najvyššieho súdu z pozitívno-právneho hľadiska si nie je možné túto kompetenčnú
právomoc správnych orgánov zamieňať s tvrdenou povinnosťou úradu vždy rozhodnúť o spoločnom
používaní infraštruktúry. Takémuto rozhodnutiu musí predchádzať posúdenie úradu, či je vydanie

rozhodnutia dôvodné na základe ustanovení § 67 ods. 2 a 3 zákona o elektronických komunikáciách
a rovnako je potrebné brať ohľad na výsledky a závery vyplývajúce z konzultácií. Najvyšší súd však
zdôrazňuje, že nejde o svojvoľné rozhodnutie správnych úradov. Až v prípade, ak by správny orgán
na podklade dôsledne zisteného stavu veci dospel k záveru, že je vzhľadom na vyššie uvedené
potrebné zasiahnuť do právnych vzťahov zúčastnených subjektov rešpektujúc i zásady pravidiel

hospodárskejsúťaženastranejednej,akoikompetenciealeipovinnostinárodnéhoregulátora naúseku
elektronických komunikácií vyplývajúce i z úniového práva na strane druhej, je možné ( a v niektorých
prípadoch bude zrejme nevyhnutné) obmedziť zmluvnú voľnosť podnikov na regulovanom trhu.V prípade, ak správny orgán vydá vyššie uvedené rozhodnutie, potom by podľa § 67 ods. 4 druhá veta
citovaného zákona musel v rozhodnutí o spoločnom používaní infraštruktúry určiť aj pravidlá rozdelenia
nákladov medzi dotknuté subjekty.

Posúdenie otázky odôvodnenosti regulačného zásahu týkajúceho sa spoločného používania
infraštruktúry ako aj samotného vyriešenia účastníkmi tvrdeného sporu, je v rámci zákonných limitov
predmetom diskrečnej právomoci správnych orgánov.

Prvostupňový orgán postupoval v súlade s § 67 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách, keď
skúmal zmluvné podmienky, ktoré predložil účastník konania - spoločnosť SWAN na základe iniciatívy
a dopytu zo strany žalobcu s ohľadom na ich možný a spoločnosťou Slovak Telekom, a.s., tvrdený

diskriminačný charakter. Podľa názoru najvyššieho súdu je posudzovanie a zistenie diskriminačných
podmienok poskytovania predmetnej služby medzi podnikmi jednou zo zákonných požiadaviek na
vydanie rozhodnutia o spoločnom užívaní infraštruktúry.

Tvrdenie spoločnosti Slovak Telekom o neefektívnosti a neprimeranosti predmetného konania vzhľadom
na rozsah a množstvo podkladov a dôkazov považuje najvyšší súd za dôvodné, najmä vzhľadom na

obsah administratívneho spisu, keďže v preskúmavaných rozhodnutiach skutočnosti obsiahnuté v spise
čiastočne absentujú.

Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „správny poriadok“) je správny
orgán povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady
pre rozhodnutie.

Spoločnosť Slovak Telekom dostala v správnom konaní možnosť nahliadnuť do predmetného
administratívneho spisu a toto svoje právo podľa úradného záznamu zo dňa 07.01.2014 využila a
oprávnenému zástupcovi boli predložené aj fotokópie vyžiadaných podkladov, pričom predložený spis
bol sprístupnený v súlade s ustanoveniami o ochrane obchodného tajomstva.

Senát najvyššieho súdu konštatuje, že správne orgány postupovali v správnom konaní zákonne

vzhľadom na inštitút ochrany obchodného tajomstva, keď zamestnanci žalovaného nesprístupnili
informácie, ktoré boli predmetom obchodného tajomstva spoločnosti SWAN spoločnosti Slovak Telekom
pri nahliadaní do administratívneho spisu a ani iným spôsobom, keďže ich spoločnosť SWAN tejto
povinnosti nezbavila.

Podľa § 9 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách: „Zamestnanci úradu sú povinní dodržiavať

mlčanlivosť o skutočnostiach tvoriacich predmet obchodného tajomstva, s ktorým sa oboznámia. Od
povinnosti mlčanlivosti môže zamestnancov úradu oslobodiť ten, v koho záujme túto povinnosť majú.“

Vyhodnotiac obsah žalobou napadnutých rozhodnutí ako i postup správnych orgánov, ktorý predchádzal
ich vydaniu, najvyšší súd dospel k záveru, že rozhodnutia žalovaného i prvostupňové rozhodnutie sú
nepreskúmateľné. Administratívne rozhodnutia vychádzajú síce zo správnej úvahy, avšak skutočnosti

rozhodujúce pre prijatie záverov úvahy v rozhodnutí absentujú.

Pokiaľ sa jedná o obchodné tajomstvo, správne postupoval úrad, ak ho nesprístupnil žalobcovi pri
nazeraní do spisu. Avšak vzhľadom k tomu, že predmetné rozhodnutie žalovaného je preskúmateľné
správnym súdom, musí úrad vypracovať rozhodnutie tak, aby bolo zrejmé z akých konkrétnych
skutočností, dôkazov a podkladov pri rozhodovaní veci správny orgán vychádzal, teda na akom

skutkovom základe ustálil stav veci potrebný na právne posúdenie prípadu.Na podklade uvedeného nie je preto možné preskúmať závery žalovaného obsiahnuté v predmetnom
rozhodnutí a to práve pre nedostatok dôvodov rozhodnutia spočívajúcich v absencii rozhodujúcich
skutočností pre posúdenie veci.

Najvyšší súd nemôže prisvedčiť žalovanému, že napadnuté rozhodnutia sú presvedčivé, práve naopak,
absentujú v nich skutočnosti rozhodujúce na posúdenie veci.

Úlohou žalovaného i prvostupňového úradu bude v ďalšom konaní označiť v administratívnom spise tie
jeho časti, v ktorých sa nachádza obchodné tajomstvo.

Ak žalovaný vydá rozhodnutie, musí obsahovať všetky skutočnosti, ktoré tvorili východiská pre
rozhodnutie vo veci, vrátane skutočností, ktoré sú súčasťou obchodného tajomstva. Samozrejme úrad

takéto rozhodnutie riadne označí ( rozhodnutie obsahuje obchodné tajomstvo) a bude len súčasťou
administratívneho spisu tak, aby v prípade, ak bude rozhodnutie napadnuté žalobou na správnom
súde, mohol súd v režime piatej časti O.s.p. takéto rozhodnutie preskúmať a to v osobitnom režime
t.j. rešpektujúc zákonné povinnosti na prejednanie veci s obchodným tajomstvom. Úrad v správnom
konaní bude účastníkom doručovať rozhodnutie bez údajov tvoriacich obchodné tajomstvo, aby neprišlo

k jeho narušeniu, ani k porušeniu pravidiel hospodárskej súťaže. Žalovaný vyhodnotí, ktoré skutočnosti
nemôžu byť predmetom obchodného tajomstva (napr. § 27 ods. 5 zákona č. 351/2011 Z.z.).

Úlohou správnych orgánov bude doplniť skutkový stav veci zadovážením rozhodujúcich listín v
origináloch (prípadne úradne osvedčených kópiách). Jedná sa predovšetkým o dôkazy, ktorými dotknutý
podnik preukazuje skutočné náklady, keďže skutočnosti zistené správnymi orgánmi sú v tomto štádiu

konania nepostačujúce na zistenie rozhodujúcich záverov a zistený skutkový stav je nedostačujúci na
posúdenie veci (§ 250j ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Až následne bude možné vo veci opätovne rozhodnúť.

Za týchto okolností považuje súd napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov
(§ 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p.).

Rovnako za ďalší dôvod na postup podľa § 250j ods. 2 O.s.p. považuje senát najvyššieho súdu už

spomenuté pochybenie pri vypracovaní rozhodnutia, či už žalovaným alebo prvostupňovým orgánom,
keďže rozhodujúce skutočnosti, predovšetkým finančného charakteru v rozhodnutí absentovali. Súd
po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu tiež konštatuje, že nie je možné sa stotožniť
so správnymi orgánmi v tom smere, že rozhodnutie vo veci je možné zrealizovať na základe úradne
neosvedčených fotokópií zmlúv a podobne. Takto zostavený administratívny spis v zmysle ustálenej

judikatúry najvyššieho súdu, je v tomto prípade potrebné považovať za vadu konania, ktorá mohla mať
vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250j ods. 2 písm. e/ O.s.p.).

V prípade, ak je predmetom textu rozhodnutia obchodné tajomstvo, správny orgán štandardnými
prostriedkami zamedzí prístupu k takto chráneným informáciám, a to takým spôsobom, aby rozhodnutie
zostalo určité, odôvodnené a vykonateľné.

Podľa najvyššieho súdu je tiež nedostatočná iba konštatácia prvostupňového orgánu a žalovaného
o tom, že sa oboznámil s nákladmi vynaloženými spoločnosťou SWAN v dotknutých objektoch a ich
všeobecné odobrenie.

Záverom najvyšší súd dopĺňa, že správne orgány sa nedostatočne zaoberali otázkou vzájomného
vzťahu medzi spoločnosťou Slovak Telekom a spoločnosťou SWAN a jeho dopadom na vzniknutý

vzájomný spor a tiež i so skutočnosťou, že spoločnosť Slovak Telekom poskytovala elektronické
komunikačné služby v dotknutých objektoch predtým ako spoločnosť SWAN získala tvrdené oprávnenia
k dotknutej infraštruktúre.Najvyšší súd zároveň zdôrazňuje, že úlohou regulačného orgánu nie je suplovať alebo chrániť
podnikateľské rozhodnutia jednotlivých podnikov a zbavovať ich podnikateľského rizika, ale ex ante
reguláciou chrániť hospodársku súťaž. Zároveň je nevyhnutné posúdiť, či navrhnuté nediskriminačné

podmienky sú reálne takými podmienkami, ktoré nespôsobujú uprednostňovanie jedného podniku pred
druhýmarovnakonedovoľujú,abyboliúčastnícijednéhopodnikuzvýhodňovaníoprotiúčastníkominého
podniku, ktorý využíva existujúcu infraštruktúru. Navrhované podmienky v zmluve, vrátane ceny, nesmú
byťnastavenétak,žepodniku,ktorýžiadaoumožneniepoužívaniainfraštruktúry,neumožniaposkytovať
svoje služby a konkurovať tak podniku, ktorý vlastní alebo spravuje infraštruktúru.

S poukazom na uvedené, najvyšší súd zrušil rozhodnutie žalovaného i prvostupňové rozhodnutie úradu
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Správne orgány sú viazané právnym názorom súdu (§ 250j ods. 7 O.s.p.)

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.