Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. apríl 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/484/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110242827
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 04. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1110242827.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov
senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Ayše Pružinec Erenovej v právnej veci navrhovateľa: Obec
Častá, Častá, Hlavná č. 168, zastúpený JUDr. Daliborom Kiselicom, advokátom v Bratislave, Námestie
M. Benku č. 12, proti odporcom: I. Slovenská republika zastúpená Ministerstvom financií Slovenskej
republiky, Bratislava, Štefanovičova č. 5, II. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Banská Bystrica,

Lazovná č. 63, o náhradu škody v sume 46.776,88 €, s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 14. septembra 2011, č. k. 10 C 140/2010-100, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 14. septembra 2011, č.k. 10
C 140/2010-100, p o t v r d z u j e .

Odporcom v I., II. rade náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 14.9.2011, č.k. 10 C 140/2010-100, návrh zamietol. Ním
sa navrhovateľ domáhal uloženia povinnosti odporcom v I., II. rade zaplatiť mu istinu v sume 46.776,88
€ spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 11.694,22 € od 1.4.2008 do zaplatenia,
zo sumy 11.694,22 € od 1.4.2008 do zaplatenia, zo sumy 11.694,22 € od 1.4.2009 do zaplatenia, zo
sumy 11.694,22 € od 1.4.2009 do zaplatenia. Uvedenej sume zodpovedá škoda za príjmy z daní za
jadrové zariadenie, o ktoré bol ukrátený konaním Ministerstva financií Slovenskej republiky a Daňového

riaditeľstva Slovenskej republiky; zákonný úrok z omeškania.

Svoje rozhodnutie odôvodnil po právnej stránke ustanovením § 2 písm. a/, písm. b/ bod 1, 2, § 3
ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/, § 3 ods. 2, § 4 ods. 1 písm. d/, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, ods. 2, § 9
ods. 1, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka a po vecnej stránke
nedôvodnosťou návrhu navrhovateľa. Súd prvého stupňa mal preukázané, že navrhovateľ ako správca
dane oprávnený ukladať prevádzkovateľom jadrového zariadenia daň za jadrové zariadenie v oblasti

ohrozeného zastavaného územia alebo jeho časti vyrubil svojimi rozhodnutiami prevádzkovateľom
Jadrová a vyraďovacia spoločnosť, a.s., Jaslovské Bohunice, IČO: 35 946 024, Slovenské elektrárne,
a.s., Bratislava, IČO: 35 829 052, daň za jadrové zariadenia za roky 2007 a 2008 v plnej výške,
ktoré rozhodnutia boli zrušené a vec vrátená navrhovateľovi na nové konanie; navrhovateľ opäť
prevádzkovateľovjadrovýchzariadenízaviazalnazaplateniedanevplnejvýške.OdporcavII.rade(pred
zmenou Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky) na základe opravných prostriedkov prevádzkovateľov

jadrových zariadení rozhodnutie navrhovateľa zmenil a zaviazal prevádzkovateľov jadrových zariadení
zaplatiť dane pomerne. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky pri rozhodnutí daňovej povinnosti
postupovalo v zmysle stanoviska odporcu v I. rade zo dňa 17.3.2008, ktorým bolo Daňovému
riaditeľstvu Slovenskej republiky odporučené pri posudzovaní vyrubenia dane prevádzkovateľomjadrového zariadenia v Jaslovských Bohuniciach zohľadniť ustanovenie tretej vety § 73 zákona č.
582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné
odpady v rozhodnom období, podľa ktorého daň za jadrové zariadenie vyrubí správca dane do 31.1.

zdaňovacieho obdobia za predchádzajúci kalendárny rok ako súčin základu dane a sadzby dane a ak
je daňovníkov v jednej oblasti ohrozenia jadrovým zariadením niekoľko, správca dane vyrubí pomernú
časť dane za jadrové zariadenie každému daňovníkovi; pomerná časť dane za jadrové zariadenie sa
určí ako podiel dane pripadajúci na jednotlivých daňovníkov. Zmeňujúce rozhodnutia vydané Daňovým
riaditeľstvom Slovenskej republiky neboli zrušené pre nezákonnosť súdom v správnom konaní. Súd

prvého stupňa vychádzal z toho, že v mene štátu koná ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej
správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti
tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy, a preto pasívne vecne legitimovaným
účastníkom konania je štát zastúpený príslušným ministerstvom, resp. ústredným orgánom štátnej moci.
Dospel preto k záveru, že v konaní je vecne pasívne legitimovaným subjektom len odporca v I. rade
a nie aj Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (teraz Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky), a

preto návrh voči Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky pre nedostatok vecnej pasívnej legitimácie
zamietol. Podľa súdu prvého stupňa navrhovateľ nepreukázal, žeby Daňové riaditeľstvo Slovenskej
republikyakosprávnyorgánneprávneúradnepostupovalotým,ževyrubiloprevádzkovateľomjadrových
zariadení daň pomerne. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky pri rozhodovaní o výške vyrubenej
daneprevádzkovateľomjadrovýchzariadenípostupovalovsúladesustanovením§73vetatretiazákona

č. 582/2004 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom období. Navrhovateľ ako prvostupňový orgán
je rozhodnutiami Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky viazaný. Súd prvého stupňa ďalej uviedol,
že navrhovateľ bol vykonávateľom verejnej moci a právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia
vydaného v tomto konaní. Navrhovateľ nikdy nebol účastníkom konania, ale vykonávateľom verejnej

moci. Súd prvého stupňa dospel zároveň k záveru, že nie je daná zodpovednosť odporcu v I. rade podľa
ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka, lebo porušenie prevenčnej povinnosti nie je predpokladom
zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., pretože tým je jedine nesprávny úradný postup
alebo zrušenie nezákonného rozhodnutia. Porušenie prevenčnej povinnosti zakladá jedine všeobecnú
zodpovednosť podľa ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka, ktorá je vylúčená vo vzťahu k štátu a

aj odporcovi v II. rade pre osobitnú úpravu zákonom č. 514/2003 Z. z. V danom prípade nebolo podľa
súdu prvého stupňa možné posudzovať zodpovednosť odporcu v I. rade podľa Občianskeho zákonníka,
ale (len) podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom lex
specialis. Odporca v I. rade konal v súlade s ustanoveniami zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a
o zmenách v sústave územných finančných orgánov s poukazom na ustanovenie § 73

zákona č. 582/2004 Z.z., v rámci daňového konania, kde konal ako správny orgán, ktorého rozhodnutia
sú pre orgány nižšieho stupňa záväzné, pokiaľ neboli pre nezákonnosť zrušené. Navrhovateľovi ako
prvostupňovému orgánu v rámci správneho konania nebolo ani priznané právo podľa ustanovenia § 247
O.s.p., ktoré sa priznáva len účastníkom správneho konania a osobám, s ktorými sa v správnom konaní
nekonalo ako s účastníkom konania, hoci sa s nimi ako účastníkmi konať malo a ktoré tvrdia, že boli na

svojich právach ukrátené rozhodnutím a postupom správneho orgánu. Rozhodnutie o trovách konania
odôvodnil po právnej stránke ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a po vecnej stránke plným úspechom
odporcovvI.,II.radevkonaní,ktorýmnáhradutrovkonanianapokonnepriznal,nakoľkoimtrovykonania
nevznikli.

Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal včas odvolanie navrhovateľ dôvodiac ustanovením

§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci), čo malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Uplatnil si nárok na náhradu škody,
ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom odporcu a nie nezákonným rozhodnutím, čím súd
prvého stupňa nesprávne zhodnotil skutkový a právny stav, čo v konečnom dôsledku malo za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Upriamil pozornosť na skutočnosť, že si svoj nárok na náhradu
škodu neuplatňuje z dôvodu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa § 5 zákona č. 514/2003
Z. z., ale na základe škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa § 9 zákona č. 514/2003
Z.z. S poukazom na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. uviedol, že právo na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená

škoda, a preto nemusel byť účastníkom konania, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu
odporcu, v dôsledku ktorého mu bola spôsobená škoda. Súd prvého stupňa mal vyhodnotiť nárok nanáhradu škody podľa zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a nie podľa
zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Poukázal na nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 243/2000, podľa ktorého jedným z princípov predstavujúcich

súčasť práva na riadny proces je povinnosť súdu svoje rozsudky odôvodniť podľa ustanovenia § 157
ods. 1, ods. 2 O.s.p. a z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V prípade, keď sú právne
závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej
interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za

rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Poukázal na čl. 46 ods.
3 Ústavy Slovenskej republiky a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 10.10.1995,
sp. zn. II. ÚS 128/1995, v ktorej súvislosti uviedol, že konanie a postup orgánu štátu musí byť vždy
v súlade so zákonom a ak sa tak nestane, garantuje nápravu a odškodnenie poškodenej osoby za
konanie v rozpore so zákonom štát, pričom aj právnickým osobám je priznané právo na náhradu
škody. Poukázal ďalej na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 15.8.2005, sp.

zn. 3 Sž-o-KS 25/2005, podľa ktorého má právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, ktoré nie je uplatniteľné v systéme správneho súdnictva, ale musí mu byť
ponechaná možnosť uplatniť svoj nárok na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom
a rozhodnutiami Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky. Nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa
v tom, že zodpovednosť štátu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nie je možné

uplatňovať podľa Občianskeho zákonníka. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak
nie je ustanovené inak, spravujú sa právne výťahy upravené v tomto zákone osobitným predpisom,
pričom v odkaze pod čiarou je uvedený práve Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov. Z
uvedeného vyplýva, že zodpovednosť za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej
moci je nutné posudzovať podľa zákona č. 514/2003 Z.z. a Občianskeho zákonníka. Poukázal tiež

na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 60/2003, podľa ktorého nesprávny
úradný postup predstavuje akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu,
ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi normami
pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie a cieľov tejto
činnosti. Odporcovia v I., II. rade konali v rozpore so zákonom č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach

a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady a zákonom č. 541/2004 Z.z. o
mierovom využívaní jadrovej energie (atómový zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov, čím
ako priamy dôsledok takéhoto konania odporcov vznikla mu škoda a odporcom zodpovednosť za vznik
tejto škody. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie.

Odporcovia odvolanie nepodali.

Odporca v I. rade vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa zdôraznil, že v prejednávanej veci ide o
rozhodovaciu činnosť štátneho orgánu podľa ustanovenia § 1 a nasl. zákona č. 514/2003 Z.z.
Nesprávnym úradným postupom možno rozumieť akékoľvek konanie orgánu štátu pri výkone svojich
právomocí, výstupom alebo záverom ktorého nie je rozhodnutie (Rc 35/77), k nesprávnemu úradnému

postupumôžedôjsťnielenpriúkonoch vrámcičinnosti,priktorejštátnyorgánnerozhoduje,aleaj
v rámci jeho rozhodovacej činnosti, môže ním byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v
dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, nie však vydanie rozhodnutia
samého (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4
Cdo 24/2004). V danej veci však došlo k vydaniu rozhodnutia v zákonnej lehote, z

uvedeného dôvodu v rámci tejto rozhodovacej činnosti nemožno uplatniť nárok na náhradu škody titulom
nesprávneho úradného postupu. Navrhovateľ uplatňuje nárok na náhradu škody titulom nesprávneho
úradného postupu účelovo z dôvodu, že v prípade uplatnenia nároku titulom nezákonného rozhodnutia
by nesplnil podmienky, a to byť účastníkom konania; navrhovateľ nikdy nebol a nemohol byť účastníkom
konania a rozhodnutia, ktoré boli vydané v rámci správneho konania, neboli nikdy zrušené. Poukázal

ďalej na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 15.8.2005, sp. zn. 3 Sž-o-KS 25/2005,
ktoré potvrdilo uznesenie Krajského súdu v Trnave č.k. 14 S 110/2003-29, podľa ktorého Obec Jaslovské
Bohunice nebola účastníkom odvolacieho správneho konania a postupom správneho orgánu nebola
ukrátená na svojich právach, keďže predmetom preskúmania bol platobný výmer, ktorý vydala ako
orgán štátnej správy v zmysle ustanovenia § 1 ods. 1 písm. i/ zákona č.

544/1990 Zb. v prvom stupni a podľa ustanovenia § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., v zmysle ktoréhoustanovenia je pre prvostupňový správny orgán, Obec Jaslovské Bohunice právny názor odvolacieho
orgánu právne záväzný. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny potvrdiť.

Odporca v II. rade vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa zdôraznil, že ustanovenie § 9 zákona
č. 514/2003 Z.z. rieši len tie prípady vzniku škody, ktoré vznikli inou ako rozhodovacou činnosťou,
pričom navrhovateľ sa domáha náhrady škody, ktorá mu bola spôsobená tým, že Daňové riaditeľstvo
Slovenskej republiky ako odvolací orgán svojimi rozhodnutiami zmenilo platobný výmer č. 3/2009, č.
1/2009, č. 4/2009 a č. 2/2009, ktoré navrhovateľovi ako správcovi dane odňalo právo, aj povinnosť,

vyrubiť miestnu daň v celej výške. Navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal porušenie povinností zo
strany Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, ktoré by bolo možné posúdiť ako nesprávny úradný
postup. Súd prvého stupňa uviedol správne, že sa jedná o náhradu škody spôsobenú nezákonným
rozhodnutím a nie nesprávnym úradným postupom, pričom pre jej uplatnenie neboli ani splnené
zákonom stanovené podmienky, a to zrušenie rozhodnutia pre jeho nezákonnosť; navrhovateľ nebol
účastníkom konania. Nakoľko zákon č. 514/2003 Z.z. obsahuje úpravu náhrady škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím aj nesprávnym úradným postupom, nie je možné domáhať sa náhrady
tejto škody podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Podľa ustanovenia § 3 ods. l zákona č. 514/2003
Z.z. v zákonom stanovených prípadoch zodpovedá Slovenská republika, pričom ústredným orgánom
štátnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí daňová správa ako odvetvie štátnej správy, je podľa zákona
č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a o organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších

predpisov Ministerstvo financií Slovenskej republiky. Pre Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky
nevyplýva pasívna vená legitimácia v sporoch o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa ako vecne správny potvrdiť.

Uznesením zo dňa 16.3.2012, č.k. 10 C 140/2010-130, súd prvého stupňa návrh navrhovateľa na

prerušenie konania zamietol. Navrhovateľ dôvodil, že vo vecne obdobných konaniach (sp.zn. 10 C
160/2010, 10 C 139/2010, 10 C 134/2010, 10 C 140/2010, 10 C 219/2010, 10 C
132/2010, 10 C 164/2010) boli súdom prvého stupňa vydané rozsudky, ktorým boli návrhy zamietnuté; o
odvolaniach proti nim nebolo ešte rozhodnuté. Súd prvého stupňa dôvodil, že neboli splnené podmienky
pre postup súdu podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Skutočnosť, že v obdobných konaniach

(s rovnakým predmetom konania a proti rovnakým odporcom) boli taktiež vydané rozsudky, ktoré sú tiež
predmetom odvolacieho konania, nemá význam pre ďalšie konanie, nakoľko súd nie je v obdobných
konaniach viazaný.

V dôsledku zmien v oblasti daní, poplatkov a colníctva uskutočnených zákonom č.
479/2009 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov, zákonom č. 333/2011 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti
daní, poplatkov a colníctva v znení neskorších predpisov Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (aj
Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky) podľa predpisov účinných do 31.12.2011 zostalo Finančným
riaditeľstvom Slovenskej republiky podľa zákona č. 333/2011 Z.z. V dôsledku toho odvolací súd (už bez
ďalšieho) konal s odporcom v II. rade v osobe Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky.

Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1
O.s.p. v znení účinnom od 1.1.2015, ďalej len O.s.p.; § 355, § 372w O.s.p.), túto prejednal bez nariadenia
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky
vyplývajúce z ustanovenia § 214 ods. l O.s.p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia

zásady rovnakého zaobchádzania, nevyžadoval to dôležitý verejný záujem). Rozsudok verejne vyhlásil
dňa 15. apríla 2015 (§ 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia
rozsudku boli účastníci, právny zástupca navrhovateľa, upovedomení zákonným spôsobom.

Napadnutýrozsudoksúduprvéhostupňa,vrátanesúvisiacehovýrokuonáhradetrovkonania(§206ods.
2 veta druhá O.s.p.) odvolací súd potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny a keďže sa odvolací súd

v podstatnej časti stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, ako správnymi, rozsudok odvolaciehosúdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.). Pre správnosť dôvodov rozsudku súdu
prvého stupňa však odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť nasledovné.

Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že navrhovateľ ako správca dane platobným výmerom č. 2/2008 zo

dňa9.1.2008vyrubilprevádzkovateľovijadrovéhozariadeniaSlovenskéelektrárne,a.s.,Bratislava,IČO:
35 829 052 (ďalej aj „Slovenské elektrárne, a.s.“ vo všetkých tvaroch), ako daňovníkovi daň za jadrové
zariadenie JE V-2 za zdaňovacie obdobie rok 2007 v sume 23.389,60 € (704.635,-- Sk), pričom Daňové
riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím zo dňa 26.5.2008, č. I/222/2530-16338/2008/992206-r,
ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 30.5.2008, platobný výmer navrhovateľa č. 2/2008 zo dňa 9.1.2008,

zrušilo a vec vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie; platobným výmerom č. 4/2009 zo dňa
28.1.2009 navrhovateľ opätovne vyrubil Slovenským elektrárňam, a.s., daň za jadrové zariadenie JE V-2
za zdaňovacie obdobie rok 2007 v sume 23.389,-- €. Nebolo ani sporným, že navrhovateľ platobným
výmerom č. 2/2009 zo dňa 28.1.2009 vyrubil Slovenským elektrárňam, a.s., daň za jadrové zariadenie
JE V-2 za zdaňovacie obdobie rok 2008 v sume 23.389,-- € a Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky
rozhodnutím zo dňa 23.7.2009, č. I/222/5724-69678/2009/994340-r, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa

7.8.2009, platobný výmer navrhovateľa č. 2/2009 zo dňa 28.1.2009 zmenilo tak, že daň vyrubenú
navrhovateľom ako správcom dane Slovenským elektrárňam, a.s., za zdaňovacie obdobie rok 2008 v
sume 23.389,-- € zmenilo na sumu 11.694,78 €.

Zostalo ďalej nepochybným, že navrhovateľ ako správca dane platobným výmerom č. 1/2008
zo dňa 9.1.2008 vyrubil prevádzkovateľovi jadrového zariadenia Jadrová a vyraďovacia spoločnosť,

a.s., Jaslovské Bohunice, IČO: 35 946 024, ako daňovníkovi daň za jadrové zariadenie JE V-1 za rok
2007 v sume 23.389,60 € (704.635,-- Sk); Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím zo dňa
26.5.2008, č. I. 222/2058-14416/2008/992206-r, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 2.6.2008, platobný
výmer navrhovateľa č. 1/2008 zo dňa 9.1.2008 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a
rozhodnutie. Platobným výmerom č. 3/2009 zo dňa 28.1.2009 navrhovateľ opätovne vyrubil danej

spoločnosti daň za jadrové zariadenie JE V-1 za zdaňovacie obdobie rok 2007 v sume 23.389,-- €.
Platobným výmerom č. 1/2009 zo dňa 28.1.2009 navrhovateľ Jadrovej a vyraďovacej spoločnosti, a.s.,
vyrubil daň za jadrové zariadenie V-1 za zdaňovacie obdobie rok 2008 v sume 23.389,-- €; Daňové
riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím zo dňa 23.7.2009, č. I/222/5731-69670/2009/994340-r,
ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 7.8.2009, platobný výmer navrhovateľa č. 1/2009 zo dňa 28.1.2009

zmenilo tak, že daň vyrubenú navrhovateľom ako správcom dane za zdaňovacie obdobie 2008 v sume
23.389,-- € zmenilo na sumu 11.694,78 €.

Navrhovateľ v návrhu na začatie konania podaný na súde prvého stupňa dňa 26.10.2010 dôvodil, že
škoda v sume 46.776,88 € mu vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom odporcu v I. rade a odporcu v II. rade (pôvodne Daňového riaditeľstva Slovenskej

republiky). Jeho územie sa nachádza v dvoch samostatných oblastiach ohrozenia dvomi jadrovými
zariadeniami V-1 a V-2 prevádzkovanými dvomi spoločnosťami: Jadrová a vyraďovacia spoločnosť, a.s.,
Jaslovské Bohunice, IČO: 35 946 024, a Slovenskými elektrárňami, a.s., Bratislava, IČO: 35 829 052,
ako dvomi rozdielnymi subjektmi. Bol tak oprávnený vyrubiť každému z týchto subjektov samostatne
daň za jadrové zariadenie za roky 2007 a 2008 v plnej výške po 23.389,-- € za každý rok podľa

ustanovenia § 73 tretia veta zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za
komunálne odpady a drobné stavebné odpady. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky
pochybilo, keď na základe podaného odvolania danými spoločnosťami zaviazalo Jadrovú a vyraďovaciu
spoločnosť, a.s., Slovenské elektrárne, a.s., na zaplatenie dane pomerným spôsobom každého len v
sume 11.694,78 €. Tým v príčinnej súvislosti s týmto porušením povinností nastala skutočnosť, že ako

správca miestnej dane za jadrové zariadenie nemohol právoplatne vyrubiť daň v plnej výške, čím mu
tak vznikla škoda v podobe menšieho príjmu o sumu 46.776,88 €; uvedená suma predstavuje rozdiel
medzi sumou vyrubenou navrhovateľom v sume 23.389,-- € a sumou vyrubenou Daňovým
riaditeľstvom Slovenskej republiky v sume 11.694,78 € každému z nich za dva roky (11.694,22 € x 4).
Náhrady škody sa proti odporcom domáha podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej „zákon č. 514/2003 Z.z.“).Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva navrhovateľa na náhradu škody je ustanovenie § 9
zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom.

Odvolací súd sa najskôr vyporiadal s otázkou vecnej pasívnej legitimácie odporcu v II. rade,
pôvodne Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky a jeho právneho nástupcu Finančného riaditeľstva
Slovenskej republiky. V každom občianskom súdnom konaní je povinnosťou súdu na základe opisu
rozhodujúcich právnych skutočností podaného navrhovateľom v jeho návrhu na začatie konania (v
žalobe) potrebné daný právny vzťah, z ktorého tento vyvodzuje uplatnený nárok (predmet

súdneho konania), analyzovať a právne kvalifikovať tak z hľadísk významných pre posúdenie otázok
procesnej povahy (právomoc, príslušnosť, spôsobilosť byť účastníkom), ako aj pre posúdenie veci samej
a v tomto rámci vykonať aj posúdenie vecnej legitimácie účastníkov konania - aktívnej u navrhovateľa
a pasívnej u v návrhu označeného odporcu.

Pre posúdenie veci samej aj v danom prípade je preto potrebné vždy venovať pozornosť, ako otázke
základnej a zásadnej, tomu, či navrhovateľ a odporca sú v danom konaní vecne legitimovaní, tzn.

posúdiť, či návrh podal ten, kto ho podľa hmotného práva mal a mohol podať, a či ho podal proti tomu
subjektu (odporcovi), ktorý je spolu s ním účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého navrhovateľ
vyvodzuje uplatnený návrh. Účastník konania, ktorý je nositeľom tvrdeného hmotného práva alebo
oprávnenia, má aktívnu vecnú legitimáciu a účastník konania, ktorý je nositeľom hmotnoprávnej
povinnosti, má pasívnu vecnú legitimáciu. Vecná legitimácia teda vyjadruje stav vyplývajúci z hmotného

práva, ktorý v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní. Súd môže návrhu
vyhovieť len vtedy, ak navrhovateľ sa domáha ochrany proti osobe, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej
povinnosti a ak túto skutočnosť navrhovateľ nepreukáže, súd návrh zamietne (bez ďalšieho) so záverom
o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie.

Subjektom zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je štát, ktorý svoju moc vykonáva

prostredníctvom určených štátnych orgánov, resp. subjektov, na ktoré bola prenesená časť verejnej
moci. Štát ako subjekt práva do súkromných právnych vzťahov nevstupuje priamo, ale zaň konajú
poverené orgány. Zákon z toho dôvodu určuje orgány, ktoré sú oprávnené za štát v zodpovednostných
vzťahochvystupovať.Vzmysleustanovenia §4ods.1písm.d/zákonač.514/2003Z.z.vovecináhrady
škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu ministerstvo

alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej
správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy a aj
keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú samosprávu
podľa osobitného predpisu.

V preskúmavanej veci je subjektom zodpovedným za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom

štátneho orgánu štát - Slovenská republika, v mene ktorého bol potom jediným
zodpovednýmorgánomkonajúcimDaňovériaditeľstvoSlovenskejrepubliky;atedaniesamotnéDaňové
riaditeľstvo Slovenskej republiky, t.j. takto navrhovateľom nesprávne (pôvodne) označený odporca v II.
rade a následne (od 1.1.2012) Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky. O takomto nedostatku návrhu
vedúcom v konečnom dôsledku k jeho zamietnutiu, resp. o spôsobe odstránenia tohto nedostatku,

neposkytuje súd poučenie v zmysle ustanovenia § 5 O.s.p., a to predovšetkým z dôvodu, že poučovacia
povinnosť súdu je obmedzená na poučenie účastníkov o ich procesných právach a povinnostiach,
keď zo žiadnych ustanovení O.s.p. nemožno vyvodiť povinnosť súdu poučiť navrhovateľa o tom, že
on sám, prípadne odporca označený v návrhu, nie je v spore vecne legitimovaný, pretože takéto
poučenie by nebolo poučením o jeho procesných právach a povinnostiach, ale poučením o hmotnom

práve, ktoré súd nie je oprávnený poskytnúť. V preskúmavanej veci sa navrhovateľ domáhal okrem
odporcu v I. rade proti odporcovi v II. rade Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky náhrady škody
spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, avšak za
subjekt zodpovedný za vzniknutú škodu nesprávne označil Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky
(napriek tomu, že zákon č. 514/2003 Z.z. v ustanovení § 3 ods. 1 určuje subjekt zodpovednosti, ako aj

rozsah tejto jeho zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorým je štát), vzhľadom
na čo možno vyvodiť, že úmysel navrhovateľa vyjadrený v jeho návrhu na začatie konania smeroval kuplatneniu zodpovednosti voči Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky, a nie voči štátu - Slovenská
republika, za škodu spôsobenú mu pri výkone verejnej moci. Medzi skutkovým a právnym odôvodnením
návrhu navrhovateľa, ktorým bol uplatnený jeho nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom, a označením odporcu v II. rade Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, ktorý
bol v obdobných prípadoch len orgánom konajúcim v mene štátu, teda nebol logický rozpor, ktorý
by mal za následok nezrozumiteľnosť, resp. neurčitosť jeho návrhu na začatie konania. Odvolací súd
dospel, zhodne so súdom prvého stupňa, k záveru, že nebolo povinnosťou súdu prvého stupňa vyzvať
navrhovateľa na odstránenie tejto vady, resp. na opravu označenia odporcu v zmysle ustanovenia § 43

ods. 1 O.s.p., keď v danej veci nešlo zo strany navrhovateľa o nedostatočné, resp. neúplné označenie
odporcu, ale o nesprávne označenie odporcu - subjektu zodpovednosti. Súd prvého stupňa tak svoj
záver o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie odporcu v II. rade založil na správnom právnom posúdení
veci.

Vo vzťahu k zodpovednosti odporcu v I. rade za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky je nevyhnutné uviesť, že má povahu objektívnej

zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch
podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody. Ak nie je splnená čo i len jedna podmienka, štát zodpovednosť
nenesie.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z. z.
v ustanovení § 9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo
iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa

konkrétnych okolností toho-ktorého prípadu môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom
právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu
pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku,
ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v
právnom predpise upraviť do najmenších podrobností, a preto je potrebné správnosť úradného postupu

posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym
úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia
stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj
nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote,
ktorá zodpovedá právu na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky).

Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom (bezprostredným) tejto príčiny. Nestačí iba

pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba
vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej
rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť
len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha
[test (conditio sine qua non) spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie], či by škodlivý

následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa
teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej
povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne
však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Existenciu príčinnej súvislosti
zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie

je. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou
(ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre
posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda
(majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.Škoda ako kategória občianskeho práva sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére
poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch, t. j. všeobecným ekvivalentom a
je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda poskytnutím predovšetkým peňazí. Skutočnou

škodou (damnum emergens) sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať v zmenšení majetkového stavu
poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk
je v podstate ušlým majetkovým prospechom a spočíva v nenastalom zväčšení
(rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný
beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený je povinný vznik škody preukázať, v súdnom konaní ho

preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla.

Nevyhnutným predpokladom pre záver o tom, že postup Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky v
preskúmavanej veci bol nesprávny a že zodpovednosť nesie odporca v I. rade (Slovenská republika bez
ohľadu na orgán, ktorý za ňu v prejednávanej veci koná) je normatívne vyjadrenie „správneho úradného
postupu“ a zistenie, že Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky tento postup nezachovalo. Podľa
ustálenej súdnej praxe pokiaľ štátny orgán zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie rozhodnutia,

za týmto účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne posudzuje,
ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a prípadné nesprávnosti a vady pri
zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a
z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať len jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie. Za
nesprávny úradný postup nie je možné považovať pochybenia a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny

orgán pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky pre jeho vydanie a že v dôsledku toho
je ním vydané rozhodnutie nesprávne, že nemalo byť vydané, prípadne malo byť vydané v inej podobe,
či za iných okolností. Rovnako za nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad
zákona, právne posúdenie veci či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu,
sú odlišné od tých, aké podľa svojich predstáv očakáva ten, koho práv či právom chránených záujmov

sa má rozhodnutie dotýkať.

So zreteľom na všetky relevantné skutkové okolnosti v prejednávanej veci a námietky navrhovateľa proti
postupu a rozhodnutiam Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky a Ministerstva financií
Slovenskej republiky pri rozhodovaní o opravných prostriedkoch daňových subjektov (prevádzkovateľov
jadrových zariadení) v daňovom konaní o vyrubení dane za jadrové zariadenie, je potrebné v prvom

rade zdôrazniť, že navrhovateľ si nemôže v tomto občianskom súdom konaní uplatňovať
ako nesprávny úradný postup také (aj prípadne skutočné) vecné pochybenia v rozhodnutiach daňových
orgánov, ktoré by sa priamo odrazili v ich rozhodnutiach, v ich meritórnom výroku; nesprávnosť
môže byť vyslovená jedine v správnom konaní, pred na to inštančne oprávneným
orgánom, na základe podaného opravného prostriedku oprávneného daňového subjektu. Na tomto

mieste treba zdôrazniť, že rozhodnutia Daňového úradu Slovenskej republiky zrušené ako nezákonné
nikdy neboli, sú právoplatné a vykonateľné, a tým záväzné. Súd v občianskom súdnom konaní o
nárokoch na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nemôže vecnú (obsahovú) správnosť
rozhodnutí daňových orgánov (vôbec správnych orgánov) posudzovať, a to ani ako prejudiciálnu otázku,
z hľadiska nesprávneho úradného postupu, ktorý viedol k vydaniu rozhodnutia, ale týmto sa mohol

zaoberať jedine príslušný orgán v správnom konaní na základe riadne, včas, oprávnenou osobou,
podaného opravného prostriedku; ktorého výsledkom by súd v občianskom súdnom konaní bol viazaný.
Hoci na túto skutočnosť správne poukázal aj súd prvého stupňa, postupoval nesprávne v tom, keď
následneposudzovalsprávnosťpostupuDaňovéhoriaditeľstvaSlovenskejrepublikyzhľadiskaaplikácie
ustanovenia § 73 zákona č. 582/2004 Z.z. Nešlo však o vadu, ktorá by mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, a na ktorú by musel odvolací súd prihliadať (§ 212 ods. 3 O.s.p.).

Pri opačnom výklade by tak došlo k neprípustnému zásahu zo strany súdov rozhodujúcich v rámci
civilného procesu do správneho/daňového konania a do výkonu pôsobnosti daňových orgánov pri
rozhodovaní v daňovom konaní vo veciach miestnych daní a poplatkov. Na základe uvedeného možno
vyvodiť, že súdu prvého stupňa neprináležalo v tomto konaní prehodnocovať právne

závery daňových orgánov a ani posudzovať správnosť ich rozhodnutí o vyrubení pomernej dane za
jadrové zariadenie, a teda posudzovať správnosť aplikácie ustanovenia § 73 zákona č. 582/2004 Z.z.
Súdu prvého stupňa rovnako neprináležalo v tomto konaní preskúmavať zákonnosť postupu daňovýchorgánov v zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., nakoľko ich pochybenia
by sa v tomto smere odrazili v prípadnej nesprávnosti ich rozhodnutia, ktorú by prináležalo
posudzovať len inštančne na to oprávneným správnym orgánom v rámci preskúmavania rozhodnutia

na základe riadne podaného opravného prostriedku.

Ako správne konštatoval aj súd prvého stupňa, nielen navrhovateľ, ale aj súd, je v tomto konaní
viazaný právoplatným rozhodnutiami vydanými v daňovom konaní, a pokiaľ tieto neboli pre nezákonnosť
zrušené na to oprávneným orgánom, je v tomto konaní neprípustné zasahovať do výsledku daňového
konania, ako aj do konania, ktoré mu predchádzalo, prehodnocovaním záverov rozhodnutia a postupu

mu predchádzajúceho správneho orgánu v tom smere, či mal vyrubiť každému daňovému subjektu daň
za jadrové zariadenie v plnej výške, a nie tak, ako im ju vyrubil (v pomernej výške).

So zreteľom na uvedené dospel odvolací súd k právnemu záveru, že navrhovateľ si nemôže v konaní
uplatňovať ako nesprávny úradný postup také pochybenia v postupe daňových orgánov, ktoré sa
týkajú hmotnoprávneho posúdenia vzniku nároku a výšky daňovej povinnosti a nemôže sa dovolávať
ani nezákonnosti ich postupu v daňovom konaní, ako podkladu pre ich rozhodovanie, pretože takéto

hmotnoprávne či procesné pochybenia sa priamo odrážajú v rozhodnutiach, ktorých nezákonnosť môže
byť vyslovená (len) príslušným správnym orgánom na základe riadne, včas a oprávnenou osobou
podaného opravného prostriedku oprávneného subjektu. Vzhľadom na uvedené závery bolo preto
právne bezvýznamné v danej veci, či bol, resp. mal byť navrhovateľ (v postavení obce) účastníkom
daňového konania.

Odvolací súd tak dospel k záveru zhodnému so záverom súdu prvého stupňa, podľa ktorého orgány
štátu svojím postupom v daňovom konaní neporušili svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci
postupovali v rozsahu svojich kompetencií daných im zákonom, nedopustili sa pri svojom rozhodovaní
žiadneho excesu a ani nepostupovali spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských
slobôd, nedošlo nikdy k zrušeniu rozhodnutia pre nezákonnosť, a preto z ich strany nemohlo dôjsť k

nesprávnemu úradnému postupu, ktorý vyústil do rozhodnutia (právoplatného a vykonateľného). Postup
orgánov štátu mal oporu v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu
konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. V tejto
súvislosti poukazuje odvolací súd na to, že konanie o nárokoch podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
nie je konaním o obnove daňových konaní, súd nie je oprávnený v občianskom súdnom

konaní prehodnocovať právne závery, v ktorých majú svoj základ právoplatné rozhodnutia vydané v
daňovom konaní. Súd pri rozhodovaní v občianskom súdom konaní v rozsahu pôsobnosti zákona č.
514/2003 Z.z. teda nemôže nahrádzať postupy a ani naprávať rozhodnutia správnych orgánov.

Zo všetkého vyššie uvedené vyplýva, že nebolo preukázané, žeby sa Daňové riaditeľstvo Slovenskej
republiky dopustilo nesprávneho úradného postupu, a tak sa odvolací súd už podrobne nezaoberal

ďalšími podmienkami (škodou, príčinnou súvislosťou).

Súd prvého stupňa vo veci v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav,
vykonaním potrebných a účastníkmi navrhnutých dôkazov, rozsudok obsahuje náležitosti ustanovenia
§ 157 ods. 2 O.s.p.

Odvolací súd nedoručoval navrhovateľovi vyjadrenie odporcov k jeho odvolaniu proti napadnutému

rozsudku, pretože na skutočnostiach tam tvrdených odvolací súd nezaložil svoje rozhodnutie; vyjadrenie
odporcov nemalo vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu. Správnosť napadnutého rozsudku súdu
prvého stupňa spočíva v správnej aplikácii zákona č. 514/2003 Z.z. na správne zistený skutkový
stav veci; nebola porušená zásada rovnosti zbraní (§ 18 veta prvá O.s.p.). Aj prípadné vyjadrenie
sa navrhovateľa k danému vyjadreniu, vedomosť o takomto vyjadrení, by nemalo vplyv na iné

rozhodnutie odvolacieho súdu. V tomto smere potom ani nemožno dôvodiť, že týmto postupom súdu
navrhovateľovi bola odňatá možnosť konať pred súdom, žeby mu súd odňal ústavné právo na súdnu
ochranu (porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.1.2015, sp.zn.6 Cdo 273/2014). Postačí preto doručenie vyjadrenia odporcov navrhovateľovi spolu s doručovaním
predmetného rozsudku odvolacieho súdu súdom prvého stupňa (§ 225 O.s.p.)

Onáhradetrovodvolaciehokonaniaodvolacísúdrozhodoldňa15.4.2015tak,ževsúladesustanovením

§ 224 ods. l, § 142 ods. l, § 151 ods. 1, 5 veta druhá O.s.p. uložil navrhovateľovi povinnosť
zaplatiť do troch dní od právoplatnosti rozsudku odporcom v I., II. rade, úspešným v odvolacom
konaní v celom rozsahu, náhradu trov odvolacieho konania s tým, že presná výška bude uvedená v
písomnom vyhotovení rozsudku. Do troch pracovných dní od vyhlásenia rozsudku však odporcovia
trovy odvolacieho konania neuplatnili, nevyčíslili. Z tohto dôvodu potom odvolací súd nie je viazaný

rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania odporcom a napokon o náhrade trov odvolacieho konania
odporcom v I., II. rade rozhodol tak, že im náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (§ 151 ods. 2
O.s.p.).

Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi

konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho
súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým
odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos

VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

V súlade so zákonom č. 659/2007 Z.z. o zavedení meny euro na území Slovenskej republiky s
účinnosťou od 1.1.2009 peňažné údaje v slovenskej mene sa odo dňa zavedenia eura považujú za
peňažné údaje v eurách, a to v prepočte a so zaokrúhlením podľa konverzného kurzu, tohto zákona a

ďalších pravidiel pre prechod na euro (§ 9 ods. 2 citovaného zákona).

Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.