Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. apríl 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Sža/9/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014200624
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Berthotyová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:7014200624.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej,

PhD. a z členiek JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Henčekovej, PhD., v právnej veci žalobcu:
U. L. K., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom R., toho času Pobytový tábor v Rohovciach, zastúpeného
JUDr. Miroslavou Mittelmannovou, advokátkou, so sídlom Hurbanovo námestie č. 5, Bratislava, proti
žalovanému: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej
a cudzineckej polície Sobrance, Štefánikova 10, Sobrance, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. p.: PPZ-HCP-SO3-94-001/2014 zo dňa 20.03.2014, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/63/2014-37 zo dňa 15. októbra 2014 , takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/63/2014-37 zo dňa
15. októbra 2014 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.

Predmet konania

Krajský súd v Košiciach rozsudkom uvedeným vo výroku, zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal
preskúmania rozhodnutia č. p.: PPZ-HCP-SO3-94-001/2014 zo dňa 20.03.2014, ktorým žalovaný
potvrdil rozhodnutie Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Čierna nad Tisou č. p.: PPZ-HCP-
SOl 1-17-002/2014 zo dňa 07.02.2014 o odopretí vstupu žalobcovi na územie Slovenskej republiky

podľa čl.13 ods.1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006, ktorý sa ustanovuje
kódexSpoločenstvaopravidláchupravujúcichpohybosôbcezhranice (ďalejlen Kódexschengenských
hraníc) z dôvodu, že žalobca nemá platné vízum alebo povolenie na pobyt.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že v predmetnom konaní po preskúmaní napadnutého
rozhodnutia a oboznámení sa s administratívnym spisom žalovaného a správneho orgánu dospel k
záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Napojednávanípredkrajskýmsúdomdňa15.10.2014právnazástupkyňažalobcuzotrvalanažalobných
námietkach. Uviedla, že navrhuje napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť z dôvodu nesprávneho

právneho posúdenia veci a z dôvodu nepreskúmateľností jeho rozhodnutia pre nedostatok dôvodov.
Poukázala na to, že žalobca sa na územie Slovenskej republiky pricestoval s cieľom požiadať tu o
azyl. Ďalej uviedla, že v konaní došlo k porušeniu jeho procesných práv pokiaľ ide o právo, aby mu bol
pridelený tlmočník, čo vyplýva z článku 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pričom toto ustanovenie
sa vzťahuje na všetky orgány verejnej moci a na všetky typy v konaní. Uviedla, že žalobca požiadal o tútoformu medzinárodnej ochrany, pričom nebolo v tomto smere zo strany správneho orgánu prvého stupňa
na jeho žiadosť reagované. Poukázala na judikát Najvyššieho súdu SR uvedený aj v podaní žaloby,
pokiaľ ide o procesné práva cudzinca vo vzťahu k tlmočeniu. V prípade, ak by bola akceptovaná žiadosť

žalobcu o poskytnutie azylu, o jeho žiadosti by rozhodoval migračný úrad. Podľa názoru žalobcu došlo k
porušeniu jeho procesných práv, a to pokiaľ ide o vnútroštátny právny poriadok, ako aj porušenie článku
3Európskehodohovoru.Poukázalanato,žežalovanýsavosvojomrozhodnutínedostatočnevyporiadal
s námietkou týkajúcou sa nároku žalobcu na tlmočníka, a preto jeho rozhodnutie vo vzťahu k tejto
odvolacej námietke je potrebné považovať za nepreskúmateľné. Z uvedených dôvodov navrhla zrušiť

rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vrátiť vec žalovanému
na ďalšie konanie.

Poverená zamestnankyňa žalovaného na pojednávaní krajského súdu uviedla, že zástupkyňa žalobcu
nemá dostatočné informácie o následnom azylovom konaní jej klienta. Uviedla, že žalobca dňa
24.04.2014 na hraničnom priechode v Ubli požiadal o udelenie azylu, pričom Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky mu azyl neudelilo a nebola mu poskytnutá ani doplnková ochrana. Ďalej uviedla,

že dňa 09.09.2014 žalobca opustil Pobytový tábor v Rohovciach a dňom 16.09.2014 bol vyradený z
evidencie žiadateľov o poskytnutie azylu.

Podľa § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok), správny orgán je
povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia
mohli vyjadriť k jeho podkladu, i k spôsobu jeho zistenia, prípade navrhnúť jeho doplnenie.

Žalobcavpodanejžalobeuviedol,žepodľajehonázorujenesporné,žekeďžezákonopobytecudzincov
neupravuje postup pri odopretí vstupu, že platí zásada prednosti Kódexu schengenských hraníc.
Namietal však, že Kódex neupravuje procesné oprávnenie cudzincov v súvislosti s odopretím vstupu,
a preto platí, že pokiaľ ide o ich dodržanie, mal správny orgán postupovať v súlade s vnútroštátnou
právnou úpravou a aplikovať aj vnútroštátne normy, teda napríklad aj zákon č. 71/1967 Zb..

K uvedenej žalobnej námietke krajský súd uviedol, že žalobca si nesprávne vykladá odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia žalovaného o výlučnej aplikácií Kódexu, pretože z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia vyplýva, že žalovaný orgán Kódex výlučne uplatňoval len v súvislosti s mechanizmom
odopretia vstupu a jeho postupom, pričom tak ako správne uviedol žalobca, na ostatné procesné
oprávnenie cudzincov v súvislosti s odopretím vstupu, je možné, pokiaľ to nie je zákonom vylúčené,

aplikovať aj inú vnútroštátnu úpravu. O uvedenom svedči aj skutočnosť, že správny orgán prvého stupňa
poučoval žalobcu v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní.

K námietku žalobcu, že požiadal o azyl, a že mu nebol ustanovený tlmočník, a teda dokladom, ktoré mu
boli predložené nerozumel a odmietol ich podpísať, žalovaný poukázal na Ústavu Slovenskej republiky a
na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/9/2014, v zmysle ktorého sa Najvyšší súd SR zaoberal

absenciou tlmočníka, ako aj právneho zástupcu, v priebehu rozhodnutia o zaistení cudzinca.

K uvedenej žalobnej námietke krajský súd poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR IV. ÚS
157/2011-17, podľa ktorého: Podstatou a zmyslom čl. 47 ods. 4 Ústavy SR je zabezpečiť každému
účastníkovi konania pred súdom, iným štátnym orgánom alebo orgánom verejnej moci tlmočenie do
jazyka,vktoromsavediekonaniezakéhokoľvekinéhojazyka.Oprávnenáosobatakmôževkonanípred

súdom,inýmštátnymorgánomaleboorgánomverejnejsprávykomunikovaťvktoromkoľvekjazyku,ktorý
je rozdielny od jazyka, v ktorom sa konanie vedie. V zmysle tohto článku Ústavy SR sa každému (teda
aj cudzincovi), kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie, zaručuje právo na tlmočníka.
Právo na poskytnutie tlmočníka je však podmienené vyhlásením účastníka konania, že neovláda jazyk,
v ktorom sa konanie vedie (m. m. I. ÚS 38/96, III. ÚS 39/01).

Z príslušných ustanovení zákona č. 404/2011 Z. z. vyplýva, že možnosť zvoliť si alebo povinnosť
ustanoviť tlmočníka, je možné v prípade žiadosti o udelenie prechodného pobytu, žiadosti o udelenie
trvalého pobytu a pri pretlmočení obsahu a dôvodov rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Naproti
tomu zákon č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v ustanovení § 18 ods.
1 a 2 špecifikuje, že ak účastník konania neovláda slovenský jazyk, ministerstvo na konanie o azyle

prizve tlmočníka. Účastník konania je oprávnený v konaní používať jazyk, v ktorom sa môže dorozumieť.
Účastník konania si môže na vlastné trovy prizvať na konanie ďalšieho tlmočníka podľa svojho výberu.Žalobca v podanej žalobe nepopiera, že ovláda anglický jazyk a rovnako z úradných záznamov
policajtov, ktoré sa nachádzajú v administratívnom spise, ktorí vykonávali hraničnú kontrolu vyplýva,
že konania sa zúčastnil príslušník Policajného zboru práp. Bc. F. F. za účelom tlmočenia jednotlivých

úkonov pri odopretí vstupu, ktorý žalobcovi vysvetlil jednotlivé úkony a ich význam a taktiež ďalší postup,
ktorý sa bude vykonávať za účelom odopretia vstupu. Rovnako aj rozhodnutie o odopretí vstupu bolo
žalobcovi predložené aj v anglickom jazyku, takže žalobca bol informovaný o skutočnostiach týkajúcich
sa odopretia vstupu v jazyku, ktorému rozumie.

Tvrdenie žalobcu o tom, že žiadal o azyl, žalobca v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, pričom k

tomu krajský súd uviedol, že v zmysle § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, žalobca sa
pred vydaním rozhodnutia o odopretí vstupu, k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia mohol vyjadriť,
prípadne navrhnúť jeho doplnenie. V konkrétnom prípade mohol teda žalobca na predloženom tlačive o
odopretí vstupu na hranici, ktorý odmietol podpísať, konkrétne uviesť, že žiada o azyl, čo však žalobca
neučinil. Z oznámenia žalovaného zo dňa 26.06.2014 vyplýva, že žalobca tak urobil až 24.04.2014, kedy
pricestoval na hraničný priechod v Ubli, kde požiadal o udelenie azylu a momentálne sa nachádza v

Pobytovom tábore v Rohovciach.

Krajský súd ďalej poukázal na to, že žalobca v podanej žalobe namietal, že pokiaľ mu správny orgán
prvého stupňa svojim konaním umožnil vstup na územie Slovenskej republiky, nemal už teda zákonnú
možnosť na vydanie rozhodnutia o odopretí vstupu. K uvedenej žalobnej námietke krajský súd uviedol,
že v napadnutom rozhodnutí bola žalobcovi dostatočne vysvetlená situácia s hraničnými priechodmi.

Žalobca sa v čase od 04.50 hod. do 14.00 hod. nachádzal vo vestibule budovy Oddelenia hraničnej
kontroly Policajného zboru v Čiernej nad Tisou z dôvodu, že najbližší vlak smerom na Ukrajinu bol
vypravený z hraničného priechodu Čierna nad Tisou - Čop až o 14.41 hod. a hraničný priechod Čierna
nad Tisou - Čop nie je vybavený tranzitnou miestnosťou, kde by žalobca mohol počas konania odopretia
vstupu zotrvať do odchodu najbližšieho spoja na Ukrajinu. Ďalším dôvodom bola aj tá skutočnosť, že

všetky potrebné úkony k odopretiu vstupu bolo možné vykonať len v priestoroch budovy OHK PZ Čierna
nad Tisou, ktorá je špecifická tým, že sa nachádza mimo hraničný priechod v meste Čierna nad Tisou,
vzdialená cca 3 km od hraničného priechodu. Keďže žalobca počas celej doby zotrvania na OHK PZ
Čierna nad Tisou bol v štádiu konania o odopretí vstupu a nebol mu na hraničnom priechode povolený
vstup na územie SR, preto aj túto žalobnú námietku považuje súd za neopodstatnenú.

Pokiaľ žalobca v podanej žalobe poukázal na Správu Vysokého komisára OSN, k tomu krajský súd
uviedol, že táto správa pojednáva o dodržiavaní práv osôb podliehajúcich azylovému režimu, teda osôb,
ktoré požiadajú o azyl na území Ukrajiny. Žalobca, ako to vyplýva z jeho odvolania proti rozhodnutiu
správneho orgánu prvého stupňa, sa pred svojím neoprávneným vstupom na územie Slovenskej
republiky zdržiaval na území Ukrajiny, kde však o azyl nepožiadal.

Krajský súd uviedol, že skutočnosti, na ktoré poukázal žalobca (riziká hroziace žalobcovi na Ukrajine),
by mohli byť predmetom skúmania v konaní o udelenie azylu, nakoľko v zmysle § 8 zákona č. 480/2002
Z. z. o azyle, ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak žiadateľovi, ktorý

má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastavania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej

sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo

je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

Pre konanie o odopretí vstupu podľa § 12 ods. 3 zákona č. 404/2011 Z. z. platí, že vstup nemožno
odoprieť štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý má udelený pobyt v Slovenskej republike, ktorý
počas hraničnej kontroly podal žiadosť o udelenie azylu, ktorému bol udelený azyl na území Slovenskej

republiky, ktorému bola poskytnutá doplnková ochrana na území Slovenskej republiky, ktorý požiadal
o poskytnutie dočasného útočiska na území Slovenskej republiky, ktorému bolo poskytnuté dočasné
útočisko na území Slovenskej republiky alebo ktorému bol vydaný cestovný doklad cudzinca podľa
osobitného predpisu.

Keďže podmienky uvedené v § 12 ods. 3 zákona č. 404/2011 Z. z., pre ktoré nemožno odoprieť vstup

príslušníkovi tretej krajiny, žalobca nenapĺňal a nakoľko nespĺňal základné podmienky pre vstup štátnych
príslušníkov tretej krajiny, ktoré sú upravené v čl. 5 ods. 1 a 4 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady(ES) č. 562/2006, ktorým sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez
hranice (Kódex schengenských hraníc), je irelevantná aj žalobná námietka týkajúca sa porušenia čl. 3
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Pretože rozhodnutia žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa sú v súlade so zákonnými
ustanoveniami, ktoré krajský súd v dôvodoch rozhodnutia citoval, žalobu podľa § 250j ods. 1 OSP
zamietol.

II.

Zhrnutie odvolacích dôvodov žalobcu

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal žalobca včas odvolanie, v ktorom uviedol, že rozsudok

považuje za nesprávny a nezákonný z dôvodov ustanovených v § 205 ods. 2 písm. b) d), a f) OSP, teda z
dôvodov, že konanie má vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Žalobca uviedol, že dňa 07.02.2014 vstúpil na územie Slovenskej republiky cez železničný hraničný

priechod Čierna nad Tisou. Vo vlaku bol podrobený hraničnej kontrole, počas ktorej požiadal príslušníkov
Policajného zboru o azyl. Svoju žiadosť ako aj dôvody žiadosti uvádzal v angličtine, keďže slovenský
jazyk neovládal. V sprievode príslušníkov Policajného zboru musel vystúpiť z vlaku a bol prevezený
na prvostupňový správny orgán. Príslušníci Policajného zboru do konania so žalobcom neustanovili
žiadneho tlmočníka, ktorý by zabezpečil tlmočenie medzi nimi a žalobcom. Na prvostupňovom správnom

orgáne mu boli predložené na podpis dokumenty, ale z dôvodu, že im neporozumel ich odmietol
podpísať. Prvostupňový správny orgán odoprel žalobcovi dňa 07.02.2014 vstup na územie Slovenskej
republiky a previezol ho na vlak smerujúci naspäť na územie Ukrajiny. Na prvostupňovom správne
orgáne mal k dispozícii letáčik mimovládnej organizácie Ligy za ľudské práva. Po návrate na Ukrajinu
ihneď na druhý deň kontaktoval emailom Ligu za ľudské práva a žiadal ju o pomoc. Ligu za ľudské

práva informoval o tom, že na prvostupňovom správnom orgáne nebol vypočutý, príslušníci Policajného
zboru nehovorili po anglicky, a že ho nechali čakať na lavici na policajnom útvare predtým ako bol
vrátený na Ukrajinu. Keďže žalobca nesúhlasil s postupom prvostupňového správneho orgánu, podal
protiodopretiuvstupuodvolanie,oktoromžalovanýrozhodoltak,žedňa20.03.2014potvrdilrozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu a odvolanie žalobcu zamietol. Dňa 24.04.2014 sa žalobca opätovne

pokúsil vstúpiť na územie Slovenskej republiky a žiadať o azyl, čo sa mu v konečnom dôsledku nakoniec
aj podarilo a v jeho veci prebehlo azylové konanie, ktoré je už ukončené.

Porušenie práva na tlmočníka

Žalobca poukázal na to, že v žalobe, namietal, že prvostupňový správny orgán nezabezpečil na
policajnom útvare prítomnosť riadneho tlmočníka a konal so žalobcom aj napriek tomu, že neovládal

jazyk, v ktorom sa viedlo konanie.

Porušenie procesného práva žalobcu (právo na tlmočníka) malo za následok skutočnosť, že žalobca
neporozumel obsahu dokumentov, preto ich odmietol podpísať.

Prvostupňový správny orgán ako aj žalovaný orgán mali povinnosť rešpektovať ústavne právo žalobcu
na tlmočníka, keď v konaní zistili, že neovláda slovenský jazyk, v ktorom sa viedlo konanie. V

prospech žalobcu je možné analogicky aplikovať aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn.10Sža/9/2014 vo veci zaistenia cudzinca, podľa ktorého účastník konania musí mať „možnosť
tlmočenia a právnej služby v čase, keď to považuje za nevyhnutné na ochranu a realizáciu svojich
práv a slobôd“. Najvyšší súd Slovenskej republiky vtom istom rozsudku uviedol, že „vzhľadom na to,
že navrhovateľ v - pre neho - kritickom čase nemal k dispozícii ani právneho zástupcu, ani tlmočníka,

nemohol bez pochybností, či si týmto postupom nepriťaží (riadne vyplniť dotazník) a teda nebolo
možné v ďalšom konaní pričítať v jeho neprospech, že s orgánmi hraničnej a cudzineckej polície
nespolupracoval,...“Oba správne orgány preto nemôžu mať pochybnosti o rozhodnutí žalobcu nepodpísať dokumenty, ak
argumentuje tým, že im neporozumel. Je zrejmé, že v danom kritickom čase - zotrvanie na útvare
žalovaného - nemal žalobca k dispozícii riadneho, nezávislého a nestranného tlmočníka. Ako tlmočník

bol ustanovený iný príslušník policajného zboru, čo v tomto prípade možno považovať za sporné, keďže
nie je možné prijať domnienku o jeho nestrannosti a nezávislosti.

Žalobca poukázal na to, že žalovaný, po tom, čo umožnil faktický vstup na územie SR, mal dosť času na
prizvanie riadneho tlmočníka, keďže žalobca strávil na území SR 9 hodín. V takom prípade by bol mohol
zistiť, že žalobca neovláda anglický jazyk natoľko, aby mohol porozumieť obsahu a významu konania,

ktoré s ním bolo vedené. Jeho materinským jazykom je francúzština a hovorí so silným francúzskym
prízvukom, čiže vôbec nie je zrejmé, akým spôsobom sa s ním mohol správny orgán vôbec dorozumieť.
Žalovanýsinavyševosvojichvyjadreniachprotirečí,keďnajprvtvrdí,že„účastníkkonaniapočasvýkonu
hraničnej kontroly, počas jeho prevozu na Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru v Čiernej
nad Tisou a pri realizácii úkonov súvisiacich s odopretím vstupu a následnom zotrvaní na uvedenom
oddelení, ako ani pri prevoze z OHK PZ na hraničný priechod za účelom výkonu odopretia vstupu s

policajtmi nekomunikoval (str. 3 rozsudku Krajského súdu v Košiciach) a následne uvádza, že „počas
celého pobytu sa s účastníkom konania v prípade potreby komunikovalo v anglickom alebo ruskom
jazyku“ (str. 3 rozsudku Krajského súdu v Košiciach).

Prvostupňový správny orgán mal preto v konaní o odopretie vstupu žalobcu na územie Slovenskej
republiky ustanoviť riadneho tlmočníka, ktorý by žalobcovi tlmočil konanie, preložil mu dokumenty, ktoré

mal podpísať a vyhnúť sa tomu, že by žalobca mohol mať pochybnosť o tom, čo podpisuje. Keďže
žalobca pochybnosti mal a prvostupňový správny orgán do dokonania tlmočníka neustanovil, porušil
tým ústavné právo žalobcu na tlmočníka.

Krajský súd v Košiciach sa zaoberal žalobcovou námietkou týkajúcou sa porušenia práva na tlmočníka,
túto však vyhodnotil za nedôvodnú.

S právnym názorom krajského súdu žalobca vyjadril nesúhlas, nakoľko sa prieči ústavným garanciám.
Pri opätovnom vychádzaní z ustanovení Ústavy SR, článku 47 ods. 2 je potrebné zdôrazniť, že
prvostupňový správny orgán konal s osobou, ktorá neovládala slovenský jazyk, v ktorom sa viedlo
konanie. Samotné zistenie, že účastník konania neovláda slovenský jazyk malo byť pre prvostupňový
správny orgán natoľko závažnou skutočnosťou, že mal postupovať rovnako ako v iných konaniach

so štátnymi príslušníkmi tretích krajín. V prípade, keď príslušník PZ kontroluje osobu, ktorá sa nevie
preukázať platným cestovným dokladom a platným vízom alebo pobytom, je takáto osoba predvedená
na oddelenie hraničnej kontroly za účelom spísania zápisnice o podaní vysvetlenia. Ak sa zistí, že
dotknutá osoba neovláda slovenský jazyk, spočíva postup príslušníka PZ, okrem iného aj vtom, že
do konania prizve tlmočníka za účelom tlmočenia konania. Tento postup tiež výslovne nevyplýva z

konkrétneho ustanovenia zákona o pobyte cudzincov, ale priamo z Ústavy SR. Judikatúra slovenských
súdov vo veciach práva na tlmočníka je rozsiahla a jednoznačne z nej vyplýva, že právo na tlmočenie je
ústavným právom a je povinnosťou konajúceho štátneho orgánu zabezpečiť tlmočníka vždy, ak koná s
osobou, ktorá neovláda slovenský jazyk. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutie Okresného
súdu v Pezinku sp. zn. 2T 100/2008, v ktorom súd uviedol, že „Správny orgán prejednávajúci priestupky

nie je kompetentný posudzovať rozsah znalosti jazyka, v ktorom sa konanie vedie a iba na základe
skutočnosti, že cudzí štátny príslušník sa na prejednanie dostaví bez tlmočníka, konštatovať, že jazyk
ovláda. Cudzí štátny príslušník nie je povinný si tlmočníka zabezpečiť sám, ale v prípade, že na dotaz
uvedie, že nerozumie jazyku, v ktorom sa konanie vedie, je správny orgán povinný tlmočníka do konania
pribrať. Rovnako nie je účastník povinný sám uviesť, že nerozumie jazyku, v ktorom sa konanie vedie,

na uvedené je povinný ho vyzvať správny orgán v rámci všetkých relevantných poučení spojených s
následným riadnym priebehom priestupkového konania.“

Žalobca vyjadril presvedčenie, že na konanie o odopretie vstupu štátneho príslušníka tretej krajiny sa
vzťahuje, okrem Kódexu schengenských hraníc, aj právny poriadok Slovenskej republiky (s čím súhlasí
aj Krajský súd v Košiciach), a preto bolo potrebné do konania ustanoviť tlmočníka, ktorý by zabezpečil

nezávislé a nestranné tlmočenie.

Dané odôvodnenie krajského súdu nevychádza z posúdenia reálnych možností žalobcu, ktorý bol vo
faktickejmociprvostupňovéhosprávnehoorgánu,pričomzpostupusprávnehoorgánujemožnéodvodiť,
že tento svojím konaním sledoval záujem spočívajúci v odopretí vstupu žalobcovi.Keďže prvostupňový správny orgán so žalobcom - po tom, čo mu fakticky umožnil vstup a zotrvanie
na území SR - nekonal za súčinnosti s riadnym, nestranným a nezávislým tlmočníkom, nemohol ani
riadne a spoľahlivo zistiť skutkový stav veci, najmä to, či nekoná s osobou, ktorá má záujem žiadať o

medzinárodnú ochranu.

Je síce pravdou, že v predloženom prípade ide o tvrdenie proti tvrdeniu, avšak z konania žalobcu,
ktorý odmietol podpísať formulár o odopretí vstupu a ďalšie dokumenty, ako aj z toho, že na druhý
deň po odopretí vstupu kontaktoval Ligu za ľudské práva emailom a od začiatku tvrdil, že sa pokúšal
žiadať o azyl, je možné získať minimálne odôvodnené pochybnosti o zákonnosti postupu žalovaného.

V neprospech žalovaného je tiež možné pričítať skutočnosť, že so žalobcom nekonal za prítomnosti
riadneho tlmočníka, ale tlmočníkom bol príslušník policajného zboru, čo v tomto prípade nemožno
považovať za splnenie procesných podmienok zo strany žalovaného.

Krajský súd podľa žalobcu nesprávne právne posúdil vec pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa práva na
tlmočníka.

Nemožnosť odoprieť vstup na územie SR po faktickom vstupe na územie

Žalobca poukázal na to, že v podanej žalobe namietal aj postup prvostupňového správneho orgánu
v súvislosti s jeho samotným vstupom na územie Slovenskej republiky, pretože prvostupňový správny
orgán mu umožnil svojim konaním vstup na územie, keďže počas hraničnej kontroly opustil vlak a strávil
niekoľko hodín na policajnom útvare, a teda fakticky vstúpil na územie Slovenskej republiky. Žalobca má
za to, že prvostupňový správny orgán v danom čase už nemal zákonnú možnosť na vydanie rozhodnutia

o odopretí vstupu, pretože svojim vlastným postupom zapríčinil, že žalobcovi bolo umožnené vstúpiť a
zotrvaťniekoľkohodínnaúzemíSlovenskejrepubliky.Žalobcasavčase,vktoromprvostupňovýsprávny
orgán vydal napadnuté rozhodnutie už nachádzal pod jurisdikciou Slovenskej republiky, preukázateľne
sa na území SR fyzicky nachádzal (t.j. vstúpil a zdržiaval sa) a teda už nebol daný zákonný dôvod na
vydanie napadnutého rozhodnutia.

Krajský súd sa pri preskúmavaní tejto žalobnej námietky zaoberal opisom postupu zo strany Oddelenia
hraničnej kontroly PZ Čierna nad Tisou. Ten je žalobcovi známy. Čo bolo ale podstatou tejto žalobnej
námietky, je posúdenie právnej otázky, či po faktickom vstupe žalobcu na územie Slovenskej republiky,
teda v čase, keď už bol pod jurisdikciou Slovenskej republiky, mohol prvostupňový správny orgán vydať
rozhodnutie o odopretí vstupu.

Podľa žalobcu žalovaný správny orgán sa v tejto situácii nemôže brániť skutočnosťou, že hraničný
priechod Čierna nad Tisou nie je vybavený tranzitnou miestnosťou a že sa tam nedajú vykonávať
potrebné úkony. Ak totiž takáto situácia existuje, znamená to, že štát nevytvoril dostatočné podmienky
pre to, aby mohlo konanie o odopretí vstupu na danom konkrétnom hraničnom priechode prebehnúť
riadne a zákonne. Ak teda nie sú vytvorené materiálne a technické podmienky na konanie o odopretí

vstupu, dokonca ani nie je vytvorená tranzitná miestnosť, v dôsledku čoho dôjde k faktickému povoleniu
vstupu štátneho príslušníka tretej krajiny na územie SR, nie je možné na danom hraničnom priechode
rozhodovať o odopretí vstupu.

Žalobca poukázal na to, že odopretie vstupu je právna možnosť, ktorú má štát k dispozícii a ktorá už
samotnou svojou podstatou vedie k tomu, že štátny orgán počas kontroly na hraniciach odoprie vstup

osobe, o ktorej zistí, že nespĺňa podmienky na povolenie vstupu. Aj z jazykového výkladu tohto pojmu
je možné usúdiť, že k takémuto konaniu môže nutne prísť len vtedy, ak osoba (účastník konania) ešte
nevstúpil na územie štátu. Preto sa toto konanie využíva najmä v priestoroch letísk alebo priamo na
hraničnom priechode v mieste, kde sa vykonáva hraničná kontrola a teda ešte nedôjde k vstupu na
územie štátu. Žalobca podporne poukázal na rozsudky Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-575/10

zo dňa 4. septembra 2014 (Air Baltic Corporation AS) - odopretie vstupu štátnemu príslušníkovi tretej
krajiny na letisku v Rige (Lotyšsko) a rozsudok vo veci C-364/10 zo dňa 16. októbra 2012 (Maďarsko
proti Slovenskej republike), v ktorej išlo o odopretie vstupu na územie SR maďarskému prezidentovi.
V týchto prípadoch síce nešlo o rozhodnutia, ktoré by sa týkali rovnakej otázky ako je prejednávaná
vec, avšak z ich kontextu je možné vyvodiť, že k odopretiu vstupu skutočne dochádza len vtedy, ak ešte

nedošlo k samotnému fyzickému vstupu osoby na územie dotknutého štátu.Žalobca tiež poukázal na ustanovenie § 4 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ktorý upravuje, čo je
hraničný prechod:

Podľa § 4 ods. 1 „Hraničným priechodom na vonkajšej hranici je

miesto určené medzinárodnou zmluvou na vstup a vycestovanie, na prejazd dopravných prostriedkov
a na prepravu tovaru cez vonkajšiu hranicu,

verejné letisko, ktorému bolo udelené povolenie na prevádzkovanie letov do tretích krajín alebo letov z
tretích krajín podľa osobitného predpisu 15) (ďalej len "medzinárodné letisko")“.

Podľa § 12 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov (odopretie vstupu štátnemu príslušníkovi tretej krajiny):

„Policajnýútvarnahraničnompriechodejeoprávnenýštátnemupríslušníkovitretejkrajinyodoprieťvstup

podľa osobitného predpisu“.

Ďalej, Kódex Schengenských hraníc upravuje v čl. 2 bodoch 7-10 nasledujúce pojmy:

„hraničný priechod“ je každý priechod schválený príslušnými orgánmi na prekračovanie vonkajších
hraníc (bod 8);

„kontrolahraníc“ječinnosťvykonávanánahraniciachnaúčelytohtonariadeniaavsúladesním,výlučne

v nadväznosti na úmysel prekročiť takúto hranicu alebo na prekročenie takejto hranice bez ohľadu na
akýkoľvek iný úmysel, ktorá zahŕňa hraničné kontroly a hraničný dozor (bod 9);

„hraničné kontroly“ sú kontroly vykonávané na hraničných priechodoch, aby sa osobám, vrátane ich
dopravnýchprostriedkovapredmetovvichdržbe,moholpovoliťvstupnaúzemiečlenskýchštátov,alebo
aby smeli toto územie opustiť (bod 10);

Žalobca v tejto súvislosti poukázal na čl. 13 ods. 4 Kódexu schengenských hraníc (časť „Odopretie
vstupu“), ktorý uvádza:

„Pohraničnástrážzabezpečí,abynaúzemiedotknutéhočlenskéhoštátunevstúpilštátnypríslušníktretej
krajiny, ktorému bol vstup odopretý."

Z uvedeného je teda podľa žalobcu jednoznačne zrejmé, že k odopretiu vstupu môže dôjsť len na

hraničnom priechode pri vykonávaní hraničnej kontroly. V prípade Čiernej nad Tisou je jednoznačne
týmto hraničným priechodom železničný priechod na slovensko-ukrajinskej hranici Čierna nad Tisou -
Čop, teda miesto, kde aj bola vykonaná hraničná kontrola.

Z dôvodu, aby konanie o odopretie vstupu prebehlo čo najrýchlejšie a priamo na hraniciach, sa v
tomto konaní používajú rozhodnutia v jednotnom štandardnom formáte v súlade s čl. 13 ods. 2 Kódexu

schengenskych hraníc („Vstup sa môže odoprieť len na základe odôvodneného rozhodnutia, v ktorom
sa uvedú presné dôvody odopretia. Rozhodnutie prijme orgán, ktorý na to oprávňuje vnútroštátne právo.
Rozhodnutie nadobúda účinnosť okamžite. Odôvodnené rozhodnutie, v ktorom sa uvádzajú presné
dôvody odopretia, sa vydáva na štandardnom formulári uvedenom v časti B prílohy V, ktorý vyplní
orgán, ktorý oprávňuje vnútroštátne právo odoprieť vstup. Vyplnený štandardný formulár sa odovzdá

dotknutému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý potvrdí prijatie rozhodnutia o odopretí vstupu
prostredníctvom uvedeného formulára.“). Je teda zrejmé, že cieľom zákonodarcu bolo použitím týchto
formulárov umožniť, aby konanie o odopretí vstupu prebehlo priamo na hraniciach, rýchlo a efektívne.

Aj žalovaný priznáva, že k odopretiu vstupu došlo až na oddelení hraničnej kontroly Čierna nad Tisou,
teda po tom, čo žalobcovi fakticky umožnil vstup a niekoľkohodinový pobyt na území SR. Z uvedeného

je podľa žalobcu zrejmé, že žalovaný konal v rozpore so zákonom o pobyte cudzincov ako aj s Kódexom
Schengenskych hraníc a umožnením vstupu žalobcu na územie SR stratil možnosť vydať rozhodnutie
o odopretí vstupu. Ak chcel žalovaný ukončiť pobyt žalobcu na území SR, mohol postupovať tak, že by
bol začal konanie o administratívnom vyhostení, čo by bolo bývalo zákonným postupom.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca má za to, že rozsudok krajského aj túto žalobnú námietku

nesprávne právne posúdil, resp. vada rozsudku spočíva vtom, že sa nedostatočne zaoberal toutonámietkou z hľadiska právneho posúdenia vstupu, resp. svoje rozhodnutie v tejto časti nedostatočne
odôvodnil.

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky alternatívne žalobca navrhol, aby sa obrátil na Súdny dvor

s návrhom na začatie prejudiciálneho konania, v rámci ktorého by položil Súdnemu dvoru otázku
o výklad článku 13 Nariadenia Európskeho parlamentu a rady (ES) 562/2006 z 15. marca 2006,
ktorým sa ustanovuje Kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex
schengenských hraníc) a konkrétne toho, či je možné odoprieť vstup štátneho príslušníka tretej krajiny
na územie členského štátu Európskej únie aj po tom, čo fakticky už vstúpil na územie členského štátu

Európskej únie.

Porušenie práva na azyl

Ďalšou žalobnou námietkou žalobcu bolo porušenie práva na azyl. Žalobca v žalobe uviedol, že:

„Žalobca žiadal o udelenie azylu počas hraničnej kontroly na železničnom hraničnom priechode Čierna
nad Tisou ako aj na prvostupňovom správnom orgáne. Vnútroštátne právo Slovenskej republiky ako aj
právo Európskej únie takúto situáciu predvídajú a upravujú príslušný postup. Podľa § 3 ods. 2 písm.

a) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) je „príslušným na prijatie vyhlásenie, ak ide o cudzinca, ktorý žiada
o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany pri vstupe na územie Slovenskej republiky,
policajný útvar v mieste hraničného priechodu.“ Železničný priechod Čierna nad Tisou je oficiálne
ustanovený za hraničný priechod, preto v tomto prípade bola splnená podmienka miestnej príslušnosti

na podanie žiadosti o udelenie azylu (tzv. vyhlásenie). Príslušníci Policajného zboru porušením ústavne
garantovaného práva žalobcu na tlmočníka nemali možnosť zistiť, či osoba v prípade ktorej konajú
o odmietnutí vstupu na územie Slovenskej republiky nie je osoba, ktorá potrebuje medzinárodnú
ochranu. Žalovaný orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia o odvolaní uvádza, že „vo veci námietky
proti nezákonnosti vydaného rozhodnutia odvolací orgán na základe vyššie uvedeného konštatuje, že

účastník konania nespĺňal podmienku pre vstup štátnych príslušníkov tretej krajiny stanovenú v článku
5 ods. 1 písm. b) kódexu schengenských hraníc, čím v plnej miere naplnil zákonný dôvod na odopretie
vstupu , ktoré bolo vydané v súlade s článkom 13 ods. 1 (formulár pre odopretie vstupu na hranici -
písm. „C“) Kódexu schengenských hraníc a z tohto dôvodu mu bolo vydané rozhodnutie o odopretí
vstupu, ktoré bolo vydané v súlade s článkom 13 ods. 2 Kódexu schengenských hraníc“. S názorom

žalovaného správneho orgánu nie je možné súhlasiť, pretože Kódex schengenských hraníc sa uplatňuje
na každého, kto prekračuje vnútorné alebo vonkajšie hranice členských štátov, ale nie sú ním dotknuté
„práva utečencov a osôb, ktoré žiadajú o medzinárodnú ochranu, najmä s ohľadom na zásadu zákazu
vyhostenia alebo vrátenia „non-refoulement“. Rovnako aj zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a
o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) ustanovuje, že „vstup

nemožno odoprieť štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý počas hraničnej kontroly podal žiadosť o
udelenie azylu“. Na základe týchto právnych úprav je zrejmé, že prvostupňový správny orgán nemal v
danom prípade postupovať podľa ustanovenia § 13 ods. 1 Kódexu schengenských hraníc, pretože v
čase rozhodovania o odopretí vstupu žalobcu na územie Slovenskej republiky žiadal o udelenie azylu a
teda neboli splnené podmienky pre odopretie vstupu žalobcu na územie Slovenskej republiky.

Žalovaný ďalej v rozhodnutí o odvolaní tvrdí, že „v prípade odopretia vstupu štátnemu príslušníkovi
tretej krajiny sa policajný útvar riadi v zmysle ustanovenia čl. 13 (Kódex schengenských hraníc) a nie
podľa Správneho poriadku.“ Tento právny názor žalovaného nie je možné akceptovať. Podľa rozsudku
Súdneho dvora v prípade Costa v. ENEL, 6/64 „prednosť komunitárneho práva potvrdzuje článok 189
(teraz či. 249) Zmluvy o založení ES, podľa ktorého sú nariadenia „záväzné“ a „priamo uplatniteľné vo

všetkých členských štátoch“; toto bezvýhradné ustanovenie by stratilo význam, ak by členský štát mohol
jednostranne zmariť jeho účinky právnym aktom odporujúcim komunitárnym predpisom“.

Zásada prednosti Kódexu schengenských hraníc na postup pri odopretí vstupu je nesporná, keďže
zákon o pobyte cudzincov neupravuje postup pri odopretí vstupu. Nakoľko však Kódex schengenských
hraníc neupravuje procesné oprávnenia cudzincov v súvislosti s odopretím vstupu, platí, že pokiaľ

ide o ich dodržanie, mal prvostupňový správny orgán postupovať v súlade s vnútroštátnou právnou
úpravou a teda aplikovať na prípad žalobcu vnútroštátne právne normy a teda aj zákon č. 71/1967
Zb. o správnom konaní (ďalej ako „Správny poriadok“), resp. zákon o pobyte cudzincov. Nie je zrejmé
na základe akej správnej úvahy dospel žalovaný k záveru, že pri odopretí vstupu sa „má riadiť“ lenKódexom schengenských hraníc a nie aj vnútroštátnou právnou úpravou. Analogicky je totiž možné
poukázať na priamu aplikáciu Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013, ktorým sa
stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o

medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti
vjednom z členských štátov (ďalej len ako „Nariadenie Dublin III”) Migračným úradom Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky, ktorý v prípade začatia konania podľa Nariadenia Dublin III sa riadi týmto
nariadením pri rozhodovaní o transfere, ale pokiaľ ide o dodržanie procesných práv cudzincov postupuje
rovnako ako pri ostatných žiadateľoch o azyl, tzn., zabezpečuje im tlmočníkov na pohovor, oboznamuje

ich s obsahom spisov pred vydaním rozhodnutia a pod.

K tejto žalobnej námietke sa Krajský súd v Košiciach vyjadril len veľmi stručne, keď uviedol, že „tvrdenie
žalobcu o tom, že žiadal o azyl, žalobca v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, pričom k tomu, súd
považuje za potrebné uviesť, že v zmysle § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, žalobca
sa pred vydaním rozhodnutia o odopretí vstupu, k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia mohol vyjadriť,
prípadne navrhnúť jeho doplnenie. V konkrétnom prípade mohol teda žalobca na predloženom tlačive o

odopretí vstupu na hranici, ktorý odmietol podpísať, konkrétne uviesť, že žiada o azyl, čo však žalobca
neučinil. Zoznámenia žalovaného zo dňa 24.04.2014, kedy pricestoval na hraničný priechod v Ubli, kde
požiadal o udelenie azylu a momentálne sa nachádza v Pobytovom tábore v Rohovciach."

Dané odôvodnenie súdu nevychádza z posúdenia reálnych možností žalobcu, ktorý bol vo faktickej moci
prvostupňového správneho orgánu, pričom z postupu správneho orgánu je možné odvodiť, že tento

svojím konaním sledoval záujem spočívajúci v odopretí vstupu žalobcovi.

Keďže prvostupňový správny orgán so žalobcom - po tom, čo mu fakticky umožnil vstup a zotrvanie
na území SR - nekonal za súčinnosti s riadnym, nestranným a nezávislým tlmočníkom, nemohol ani
riadne a spoľahlivo zistiť skutkový stav veci, najmä to, či nekoná s osobou, ktorá má záujem žiadať o
medzinárodnú ochranu.

Je síce pravdou, že v predloženom prípade ide o tvrdenie proti tvrdeniu, avšak z konania žalobcu,
ktorý odmietol podpísať formulár o odopretí vstupu a ďalšie dokumenty, ako aj z toho, že na druhý
deň po odopretí vstupu kontaktoval Ligu za ľudské práva emailom a od začiatku tvrdil, že sa pokúšal
žiadať o azyl, je možné získať minimálne odôvodnené pochybnosti o zákonnosti postupu žalovaného.
V neprospech žalovaného je tiež možné pričítať skutočnosť, že so žalobcom nekonal za prítomnosti

riadneho tlmočníka, ale tlmočníkom bol príslušník Policajného zboru, čo v tomto prípade nemožno
považovať za splnenie procesných podmienok zo strany žalovaného V takomto prípade a predovšetkým
kvôli tomu, že do konania nebol ustanovený riadny tlmočník máme za to, že právo žiadať o azyl v prípade
žalobcu bolo porušené, a že právo žiadať o azyl má mať vždy prednosť pred odopretím vstupu, s čím
počíta aj samotný Kódex schengenských hraníc (či. 13 ods. 1 Kódexu).

Porušenie článku 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

Žalobca uviedol v žalobe, že jeho návrat na Ukrajinu bol porušením princípu zákazu vrátenia (tzv.
princíp non-refoulement), ako aj ochrany zaručenej čl. 3 Dohovoru a odvolal sa na správu Úradu
Vysokého Komisára OSN pre utečencov z júla 2013: „Ukraine as a country ofasylum. Observations
on the situation of asylum-seekers and refugees in Ukraine"5, v ktorom UNHCR uvádza, že ukrajinský

azylový systém potrebuje zásadné zlepšenia. UNHCR konštatuje, že absentuje účinná ochrana pred
vrátením, spravodlivé a účinné konanie a vyzýva štáty, aby nevracali žiadateľov o azyl na Ukrajinu. Mal
za to, že v jeho prípade prvostupňový správny orgán tieto informácie nezohľadnil a žiadnym spôsobom
sa nevysporiadal s rizikami, ktoré mi na Ukrajine hrozia a to konkrétne odopretie vstupu do azylového
konania, spravodlivé konanie a najmä, riziko návratu do krajiny môjho pôvodu - Beninu.

Krajský súd v Košiciach nesprávne právne posúdil vec, keď uviedol, že žalobná námietka týkajúca sa
porušenia článku 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je irelevantná. V
rozsudkuEurópskehosúdupreľudsképrávaHirsiJamaaaostatníprotiTaliansku(sťažnosťč.27765/09,
rozsudok z 23.02.2012) sa konštatuje, že zmluvný štát Dohovoru má povinnosť zabezpečiť dodržiavanie
práv uvedených v Dohovore každému, kto sa nachádza pod jurisdikciou zmluvného štátu Dohovoru.

ESĽP uviedol, že jurisdikcia štátu je daná v prvom rade územne. Jurisdikcia zmluvného štátu je podľa
ESĽP založená aj v prípade, ak agenti štátu operujúci mimo územia zmluvného štátu vykonávajú nad
jednotlivcom kontrolu a právomoc. ESĽP jednoznačne uviedol, že aj v prípade, kde ide o kontroluhraníc a povoľovanie vstupu, sú zmluvné štáty Dohovoru povinné dbať na zachovanie práv jednotlivcov
uvedených v Dohovore a najmä rešpektovať absolútny zákaz zaobchádzania v rozpore s čl. 3 Dohovoru.
V súvislosti s právom na účinný opravný prostriedok (čl. 4 Protokolu č. 4 Dohovoru), ESĽP uviedol že

nedostatočný prístup k informáciám je hlavnou prekážkou prístupu k azylovému konaniu. Zdôraznil, že
každý, kto je podrobený návratu, ktorého dôsledky môžu byť potenciálne nezvratné, má právo získať
dostatočné informácie umožňujúce mu získať účinný prístup k relevantnému konaniu, v ktorom môže
uplatniť svoje námietky (čl. 204 a 205 rozsudku).

Žalobca má za to, že aj s ohľadom na citovaný rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva je možné

dospieť k záveru, že právo žalobcu na účinný prístup k azylovému konaniu, ako aj právo na tlmočníka
a v tej súvislosti ochrana pre navrátením do krajiny, kde by mu mohlo hroziť zaobchádzanie v rozpore s
čl. 3, boli porušené a že Krajský súd v Košiciach aj v tomto smere vec nesprávne právne posúdil.

III.

Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril tak, že napadnutý rozsudok navrhol ako vecne správny potvrdiť.

Uviedol, že odôvodnené rozhodnutie, v ktorom sa uvádzajú presné dôvody odopretia, sa vydáva na
štandardnom formulári uvedenom v časti B prílohy V, ktorý vyplní orgán, ktorý oprávňuje vnútroštátne
právo odoprieť vstup. Vyplnený štandardný formulár sa odovzdá dotknutému štátnemu príslušníkovi
tretej krajiny, ktorý potvrdí prijatie rozhodnutia o odopreti vstupu prostredníctvom uvedeného formulára."

Podľa článku 13 ods. 3 Kódexu schengenských hraníc: „Osoby, ktorým sa odoprie vstup, majú právo na

odvolanie. Odvolanie sa podáva v súlade s vnútroštátnym právom. Štátnemu príslušníkovi tretej krajiny
sa poskytne aj písomná informácia o kontaktných miestach, ktoré sú schopné poskytnúť informácie o
predstaviteľoch príslušných konať v mene štátneho príslušníka tretej krajiny v súlade s vnútroštátnym
právom.

Podanie takéhoto odvolania nemá vo vzťahu k rozhodnutiu o odopretí vstupu odkladný účinok.

Bez toho, aby bola dotknutá náhrada poskytovaná podľa vnútroštátneho práva, má štátny príslušník
tretej krajiny v prípade, že sa v odvolacom konaní zistí, že rozhodnutie o odopretí jeho vstupu bolo
nepodložené , právo na opravu odtlačku pečiatky, ktorou sa odoprel vstup, a na opravu všetkých
ostatných zrušení či dodatkov, ktoré vykonal členský štát, ktorý mu odoprel vstup.“

Podľa článku 13 ods. 4 Kódexu schengenských hraníc: „Pohraničná stráž zabezpečí, aby na územie

dotknutého členské štátu nevstúpil štátny príslušník tretej krajiny, ktorému bol vstup odopretý "

Podľa článku 13 ods. 6 Kódexu schengenských hraníc: „Podrobné pravidlá, ktorými sa riadi odopretie
vstupu, sú uvedené v časti A prílohy V. "

Podľa časti A prílohy V ods. 1 písm. a) Kódexu schengenských hraníc: „ Pri odopretí vstupu oprávnený
príslušník pohraničnej stráže vyplní štandardný formulár pre odopretie vstupu podľa vzoru v časti B.

Dotknutý štátny príslušník tretej krajiny tento formulár podpíše a obdrží jeho podpísanú kópiu. Ak
štátny príslušník tretej krajiny odmietne podpísať formulár, príslušník pohraničnej stráže zaznačí takéto
odmietnutie v časti formulára „pripomienky“.

K námietke žalobcu týkajúcej sa porušenie práva na tlmočníka žalovaný uviedol, že z úradných
záznamov policajtov, ktorí vykonávali hraničnú kontrolu žalobcu, ako aj z úradného záznamu policajta

vykonávajúceho stálu službu a policajta, ktorý komunikoval so žalobcom vyplýva, že pri vykonávaní
úkonov súvisiacich s odopretím vstupu bol prítomný policajt ovládajúci anglický jazyk, s ktorým žalobca
komunikoval. Týmto policajtom boli žalobcovi vysvetlené jednotlivé úkony a ich význam a taktiež ďalší
postup, ktorý sa bude vykonávať za účelom odopretia vstupu. Odopretie vstupu je upravené v článku
13 Kódexu schengenských hraníc. Žalobcovi bolo vydané, podľa ustanovenia článku 13 ods. 2 Kódexu

schengenskýchhraníc,odôvodnenérozhodnutie,vktoromsauvádzajúpresnédôvodyodopretiavstupu.
Uvedené rozhodnutie sa vydáva na štandardnom formulári uvedenom v časti B prílohy V. Kódexu
schengenských hraníc. Policajti na hraničnom priechode majú vyššie uvedený formulár k dispozícií voviacerýchsvetovýchjazykoch.Žalobcoviboltentoformulárpretlmočenýdoanglickéhojazykaazdôvodu
pochopenia jeho obsahu bol žalobcovi vydaný aj formulár s vyznačením dôvodu odopretia vstupu v
anglickom jazyku. Žalobca však odmietol podpísať aj prevzatie formulára v anglickom jazyku. Žalobcovi

bola odovzdaná aj písomná informácia o kontaktných miestach, ktoré sú schopné poskytnúť informácie
o predstaviteľoch príslušných konať v mene štátneho príslušníka tretej krajiny v súlade s vnútroštátnym
právom. Táto písomná informácia bola žalobcovi odovzdaná a pretlmočená obdobným spôsobom ako
formulár pre odopretie vstupu.

K vyššie uvedenému je potrebné uviesť, že osoba ktorá nespĺňa podmienky vstupu podpisuje uvedený

formulár o odopretí vstupu nie z dôvodu, že súhlasí so skutočnosťami uvedenými vo formulári t. j., že
súhlasí s odopretím vstupu, ale svojím podpisom iba potvrdzuje prevzatie uvedeného tlačiva.

Prítomnosť policajta, ktorý so žalobcom komunikoval v anglickom jazyku, ktorému žalobca rozumel, je
podľa právneho názoru žalovaného postačujúca na vykonanie úkonov súvisiacich s odopretím vstupu a
z uvedeného dôvodu sa žalovaný nestotožňuje s právnym názorom žalobcu, že došlo k porušeniu jeho
procesného práva (právo na tlmočníka). Prítomnosť tlmočníka počas vykonávania hraničnej kontroly,

ako aj pri vykonávaní úkonov o odopretí vstupu neukladá žiadna právna norma viď zákon o pobyte
cudzincov, Kódex schengenských hraníc.

Žalovaný je toho názoru, že odopretie vstupuje možné považovať za obdobu rozkazného konania, čo
v praxi znamená, že po zistení dôvodu na odopretie vstupu (je nepochybné, že osoba nespĺňa všetky
podmienky na vstup stanovené v článku 5 ods. 1 a nepatrí do kategórií osôb, ktoré uvádza článok 5

ods. 4 Kódexu schengenských hraníc) Oddelenie hraničnej kontroly PZ vydá štátnemu príslušníkovi
tretejkrajinyrozhodnutiepodľaustanoveniačlánku13ods.2Kódexuschengenskýchhraníc(štandardný
formulár pre odopretie vstupu uvedený v časti B prílohy V. Kódexu schengenských hraníc). Z dôvodu, že
rozhodnutie nadobúda účinnosť okamžite po jeho vydaní, že podanie odvolania nemá odkladný účinok,
a z dôvodu, že rozhodnutie o odopretí vstupu musí byť vykonané neodkladne, žalovaný nevidí žiaden

dôvod (ani právny dôvod) na pribratie tlmočníka.

Odopretie vstupu nezakladá právne následky do budúcnosti. Ide o rozhodnutie, ktoré je vydané z
dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny nespĺňa podmienky vstupu v danom okamihu, t. j. v dobe keď
sa pokúša prekročiť vonkajšiu hranicu.

Z uvedeného vyplýva, že Kódex schengenských hraníc jasne definuje orgán ako aj obsah a formu v

akej sa samotné rozhodnutie o odopretí vstupu vydáva, a teda nie je možné uplatniť postup podľa
vnútroštátneho práva (napr. zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, kde je v rámci konania potrebné
zabezpečiť aj tlmočenie osobe ak neovláda slovenský jazyk, v ktorom sa konanie vedie). Kódex
schengenských hraníc v čl. 13 a ani v prílohe V nevyžaduje, aby bol tento formulár pretlmočený osobe v
jazyku, ktorému rozumie. Takáto európska právna úprava bola prijatá v záujme rýchleho a efektívneho

a najmä jednotného konania na hranici vo všetkých členských štátoch.

Na konanie o odopretí vstupu sa vnútroštátne právo vzťahuje až v druhostupňovom odvolacom konaní
v súlade s čl. 13 ods. 3 Kódexu schengenských hraníc.

K námietke žalobcu, ktorý poukazuje na čl. 47 ods. 4 Ústavy SR, ktorý znie: „Kto vyhlási, že neovláda
jazyk, v ktorom sa vedie konanie podľa odseku 2, má právo na tlmočníka“, krajský súd dal do pozornosti

uznesenia Ústavného súdu SR IV. ÚS 157/2011-17 podstatou a zmyslom čl. 47 ods. 4 Ústavy SR je
zabezpečiť každému účastníkovi konania pred súdom, iným štátnym orgánom alebo orgánom verejnej
moci tlmočenie do jazyka, v ktorom sa vedie konanie z akéhokoľvek iného jazyka. Oprávnená osoba
tak môže v konaní pred súdom, iným štátnym orgánom alebo orgánom verejnej správy komunikovať
v ktoromkoľvek jazyku, ktorý je rozdielny od jazyka, v ktorom sa konanie vedie. V zmysle tohto článku

Ústavy SR sa každému (teda aj cudzincovi), kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie,
zaručuje právo na tlmočníka. Právo na poskytnutie tlmočníka je však podmienené vyhlásením účastníka
konania, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie (m.m. I. ÚS 38/96, III. ÚS 39/01).

Žalobca počas celého konania týkajúceho sa odopretia vstupu také vyhlásenie nespravil. To, že počas
konania o odopretí vstupu nekomunikoval resp. komunikoval minimálne, neznamená, že nerozumel

policajtovi, ktorý žalobcovi vysvetlil všetky úkony, ich význam a ďalší postup týkajúci sa konania o
odopretí vstupu.K námietke žalobcu týkajúcej sa nemožnosti odoprieť vstup na územie SR po faktickom vstupe na
územie žalovaný uviedol, že vzhľadom na špecifikáciu hraničného priechodu Čierna nad Tisou - Čop
sa žalobca v čase od 04.50 hod. do 14.00 hod. nachádzal vo vestibule budovy Oddelenia hraničnej

kontroly Policajného zboru v Čiernej nad Tisou z dôvodu, že najbližší vlak smerom na Ukrajinu bol
vypravený z hraničného priechodu Čierna nad Tisou - Čop až o 14.41 hod. Tento hraničný priechod nie
je vybavený tranzitnou miestnosťou, kde by účastník konania mohol počas konania odopretia vstupu
zotrvať do odchodu najbližšieho spoja na Ukrajinu. Ďalším dôvodom bolo aj to, že všetky potrebné
úkony k odopretiu vstupu je možné vykonať len v priestoroch budovy OHK PZ Čierna nad Tisou, ktorá

je špecifická tým, že sa nachádza mimo hraničný priechod v meste Čierna nad Tisou, vzdialená cca
3 km od hraničného priechodu. Účastník konania počas celej doby zotrvania na OHK PZ Čierna nad
Tisou bol „de jure“ v štádiu konania o odopretí vstupu a nebol mu na hraničnom priechode povolený
vstup na územie SR.

Podľa žalovaného prepravou štátneho príslušníka tretej krajiny na Oddelenie hraničnej kontroly Čierna
nad Tisou sa na jednej strane zabezpečuje prijatie opatrení, aby táto osoba nevstúpila na územie

Slovenskej republiky nelegálne a na druhej strane zabezpečenie základných hygienických a sociálnych
podmienok pre túto osobu (priamo na mieste, kde sa vykonáva hraničná kontrola nie sú takéto
podmienky k dispozícii, sú tam výhradne iba služobné priestory, kde je vstup nepovolaným osobám
zakázaný).

Takáto preprava osoby na Oddelenie hraničnej kontroly Čierna nad Tisou nemôže byť považovaná za

vstup na územie Slovenskej republiky, pretože sa ňou sleduje v súlade s Kódexom schengenských
hraníc prijatie opatrení na bezpečný a bezodkladný odsun osoby a zabezpečenie minimálnych
hygienických a sociálnych štandardov. Navyše všetky úkony súvisiace s odopretím vstupu sú po celý
čas vykonávané jediným príslušným orgánom, ktorým je Oddelenie hraničnej kontroly Čierna nad Tisou
v rámci jeho územnej pôsobnosti.

Podľa žalovaného za vstup na územie Slovenskej republiky možno považovať iba prípad, ak štátny
príslušník tretej krajiny splnil všetky podmienky na vstup podľa čl. 5 Kódexu schengenských hraníc alebo
by bol uplatnený iný postup v súlade s vnútroštátnym alebo medzinárodným právom (napr. ak by osoba
požiadala o určitú formu medzinárodnej ochrany). Táto zásada by nemala byť spochybňovaná miestom
ani dobou, ktorú osoba strávi čakaním na opätovný návrat na územie odkiaľ pricestovala, v prípade ak

jej bol odopretý vstup.

K námietke žalobcu týkajúcej sa porušenie práva na azyl a porušenie článku 3 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv žalovaný uviedol, že žalobca počas výkonu hraničnej kontroly, počas
jeho prevozu na prvostupňový správny orgán a pri realizácii úkonov súvisiacich s odopretím vstupu
a následnom zotrvaní na prvostupňovom správnom orgáne, ako ani pri prevoze z prvostupňového

správneho orgánu na hraničný priechod za účelom výkonu odopretia vstupu neprejavil vôľu o udelenie
azylu a ani nepožiadal o azyl.

Žalobca po odopretí vstupu prvostupňovým správnym orgánom pricestoval dňa 24.04.2014 na hraničný
prechod v Ubli, kde požiadal o udelenie azylu. Migračný úrad dňa 19.08.2014 vydal žalobcovi
rozhodnutie, kde v zmysle § 13/1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých

zákonov mu azyl nebol udelený a v zmysle § 13c/l zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení
niektorých zákonov mu taktiež nebola poskytnutá doplnková ochrana.

Žalobca dňa 09.09.2014 svojvoľne opustil pobytový tábor v Rohovciach, dňa 16.09.2014 bol vyradený
z evidencie a dňa 26.09.2014 bolo konanie právoplatne ukončené. Keďže žalobca svojvoľne opustil
pobytový tábor, kde sa mal zdržiavať až do právoplatného ukončenia azylovej procedúry a jeho pobyt

nie je známy, zdržiava sa v schengenskom priestore neoprávnene.

Žalovaný uviedol, že preskúmal postup prvostupňového správneho orgánu a nezistil žiadne relevantné
skutočnosti, pre ktoré by bolo potrebné vydané rozhodnutie o odopretí vstupu zrušiť. Žalovaný má
zato, že svojim postupom nijako nepoškodil účastníka konania v jeho právach a právom chránených
záujmoch. Žalobca nepredložil ani jeden relevantný a podložený dôkaz na základe ktorého by bolo

možné rozhodnutie o odopretí vstupu zrušiť. Na základe uvedených skutočností považujeme svoje
rozhodnutie za zákonné a rozsudok krajského súdu navrhol potvrdiť.IV.

Právny názor NS SR

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku)

preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a jednomyseľne (§ 3 ods.
9 zák. č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozhodol bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 3 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 15. apríla
2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).

Podľa článku 13 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006 z 15. marca
2006, ktorým sa ustanovuje Kódex spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice
(Kódex schengenských hraníc):vstup na územie členských štátov sa odoprie štátnemu príslušníkovi
tretej krajiny, ktorý nespĺňa všetky podmienky na vstup stanovené v článku 5 ods. 1 a nepatrí do kategórií
osôb, ktoré uvádza článok 5 ods. 4. Týmto nie je dotknuté uplatňovanie osobitných ustanovení, ktoré

sa týkajú práva na azyl, medzinárodnú ochranu alebo na vydanie víz na dlhodobý pobyt. Vstup sa
môže odoprieť len na základe odôvodneného rozhodnutia, v ktorom sa uvedú presné dôvody odopretia.
Rozhodnutie prijme orgán, ktorý na to oprávňuje vnútroštátne právo. Rozhodnutie nadobúda účinnosť
okamžite. Odôvodnené rozhodnutie, v ktorom sa uvádzajú presné dôvody odopretia, sa vydáva na
štandardnom formulári uvedenom v časti B prílohy V, ktorý vyplní orgán, ktorý oprávňuje vnútroštátne

právo odoprieť vstup. Vyplnený štandardný formulár sa odvovzdá dotknutému štátnemu príslušníkovi
tretej krajiny, ktorý potvrdí prijatie rozhodnutia o odopretí vstupu prostredníctvom uvedeného formulára.
Osoby,ktorýmsaodoprievstup,majúprávonaodvolanie.Odvolaniesapodávavsúladesvnútroštátnym
právom.Štátnemupríslušníkovitretejkrajinysaposkytneajpísomnáinformáciaokontaktnýchmiestach,
ktoré sú schopné poskytnúť informácie o predstaviteľoch príslušných konať v mene štátneho príslušníka

tretej krajiny v súlade s vnútroštátnym právom. Podanie takéhoto odvolania nemá vo vzťahu k
rozhodnutiu o odopretí vstupu odkladný účinok. Bez toho, aby bola dotknutá náhrada poskytovaná podľa
vnútroštátneho práva, má štátny príslušník tretej krajiny v prípade, že sa v odvolacom konaní zistí, že
rozhodnutie o odopretí jeho vstupu bolo nepodložené, právo na opravu odtlačku pečiatky, ktorou sa
odoprel vstup, a na opravu všetkých ostatných zrušení či dodatkov, ktoré vykonal členský štát, ktorý mu

odoprel vstup.

Pohraničná stráž zabezpečí, aby na územie dotknutého členského štátu nevstúpil štátny príslušník tretej
krajiny, ktorému bol vstup odopretý.

Členské štáty zostavujú štatistiky o počte osôb, ktorým sa odoprel vstup, o dôvodoch odopretia, štátnej
príslušnosti osôb, ktorým sa odoprel vstup, a o druhu hranice (pozemná, vzdušná alebo námorná), na

ktorej sa im vstup odoprel. Členské štáty odošlú tieto štatistiky raz ročne Komisii. Komisia každý druhý
rok zverejní porovnanie štatistík poskytnutých členskými štátmi.

Podrobné pravidlá, ktorými sa riadi odopretie vstupu, sú uvedené v časti A prílohy V.

Podľa článku 5 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006, ktorým
sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex

schengenských hraníc), na pobyt, ktorý nepresiahne tri mesiace v rámci obdobia šiestich mesiacov,
musia štátni príslušníci tretej krajiny spĺňať tieto podmienky:

majú platný cestovný doklad alebo doklady, ktoré ich oprávňujú prekročiť hranicu;

majú platné vízum v prípade, že sa vyžaduje podľa nariadenia Rady (ES) č. 539/2001 z 15.
marca 2001 uvádzajúceho zoznam tretích krajín, ktorých štátni príslušníci musia mať víza pri

prekračovaní vonkajších hraníc členských štátov, a krajín, ktorých štátni príslušníci sú oslobodení od
tejto povinnosti(1), s výnimkou prípadu, ak sú držiteľmi platného povolenia na pobyt;

zdôvodnia účel a podmienky plánovaného pobytu a majú dostatočné prostriedky na živobytie na dĺžku
plánovaného pobytu a na návrat do svojej krajiny pôvodu alebo na tranzit do tretej krajiny, v ktorej ich
určite prijmú, alebo sú schopní získať takéto prostriedky zákonným spôsobom;nejde o osoby, na ktoré bolo vydané v SIS upozornenie na účely odopretia vstupu;

nepokladajú sa za hrozbu pre verejný poriadok, vnútornú bezpečnosť, verejné zdravie alebo
medzinárodné vzťahy ktoréhokoľvek členského štátu, a najmä na nich z takéhoto dôvodu nebolo vo

vnútroštátnych databázach členských štátov vydané upozornenie na účely odopretia vstupu.

Podľa článku 5 ods. 4 citovaného Nariadenia, odchylne od odseku 1:

štátnym príslušníkom tretej krajiny, ktorí nespĺňajú všetky podmienky stanovené v odseku 1, ale majú
povolenia na pobyt alebo návratné vízum vydané jedným z členských štátov, alebo ak je potrebné,
aj oba doklady, sa povolí vstúpiť na územia iných členských štátov na účely tranzitu na územie
členského štátu, ktorý vydal povolenie na pobyt alebo návratné vízum, pokiaľ sa ich mená nenachádzajú

na vnútroštátnom zozname nežiaducich osôb členského štátu, ktorého vonkajšie hranice sa snažia
prekročiť, a upozornenie nie je doplnené o pokyny týkajúce sa odopretia vstupu alebo tranzitu;

vstup na územia členských štátov sa môže povoliť štátnym príslušníkom tretej krajiny, ktorí spĺňajú
podmienky stanovené v odseku 1, okrem tých, ktoré sú stanovené pod písm. b/, a ktorí na hranici
preukážu svoju totožnosť, ak sa im udelí vízum na hranici v súlade s nariadením Rady (ES) č. 415/2003

z 27. februára 2003 o udeľovaní víz na hraniciach vrátane udeľovania týchto víz námorníkom na ceste.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.). Orgánmi verejnej správy sa
rozumejú orgány štátnej správy, orgány územnej samosprávy, orgány záujmovej samosprávy a ďalšie
právnické osoby a fyzické osoby, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach

fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (§ 244 ods. 2 O.s.p.). Rozhodnutiami správnych
orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré
zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými
môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb
priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť (§ 244 ods. 3 O.s.p.).

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského
súdu, ktorým zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania rozhodnutia č. p.: PPZ-HCP-
SO3-94-001/2014zodňa20.03.2014,ktorýmžalovanýpotvrdilrozhodnutieOddeleniahraničnejkontroly
Policajného zboru Čierna nad Tisou č. p.: PPZ-HCP-SOl 1-17-002/2014 zo dňa 07.02.2014 o odopretí
vstupu žalobcovi na územie SR podľa čl. 13 ods.1 Kódexu schengenských hraníc z dôvodu, že žalobca

nemá platné vízum alebo povolenie na pobyt, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd
Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä
z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu uplatnenými v žalobe,
a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia

žalovaného.

Meritom prejednávanej veci vzhľadom na uplatnené námietky žalobcu bolo posúdiť, či boli splnené
zákonné predpoklady pre rozhodnutie o odopretí vstupu na územie SR podľa čl. 13 ods. 1 Nariadenia
EP a Rady (ES) č. 562/2006 z 15.03.2006 najmä, či takýto postup prichádzal v danom prípade do
úvahy, keď navrhovateľ tvrdil, že žiadal o udelenie azylu počas hraničnej kontroly na železničnom

hraničnom priechode Čierna nad Tisou, navrhovateľovi však prvostupňový správny orgán nezabezpečil
na policajnom útvare prítomnosť riadneho tlmočníka a konal so žalobcom aj napriek tomu, že neovládal
jazyk,vktoromsaviedlokonanie.Podľažalobcuprvostupňovýsprávnyorgánakoajžalovanýorgánmali
povinnosť rešpektovať ústavne právo žalobcu na tlmočníka, keď v konaní zistili, že neovláda slovenský
jazyk, v ktorom sa viedlo konanie.

Uvedená námietka podľa odvolacieho súdu nebola dôvodná, nakoľko z obsahu pripojeného
administratívneho spisu, a to z úradného záznamu zo dňa 04.03.2014 z výkonu služby týkajúceho sa
odopretia vstupu príslušníka Beninskej republiky vyplýva, že práp. Bc. F. F. sa dňa 07.02.2014 v čase
o 04.30 hod. som sa na pokyn vedúceho zmeny npor. D., presunul na hraničný priechod, za účelomtlmočenia jednotlivých úkonov, vykonávaných na hraničnom priechode za účelom odopretia vstupu,
štátnemu príslušníkovi Beninskej republiky. Tlmočenie vykonával zo slovenského jazyka do anglického
jazyka. Štátnemu príslušníkovi Beninskej republiky boli vysvetlené jednotlivé úkony a ich význam a

taktiež ďalší postup, ktorý sa bude vykonávať za účelom odopretia vstupu. So štátnym príslušníkom
Beninskej republiky nebola vedená žiadna iná komunikácia. Z úradného záznamu zo dňa 28.02.2014
vyplynulo, že npráp. C. I. vykonával stálu dozornú službu. Počas pobytu na OHK PZ štátny príslušník
Beninskej republiky neprejavil žiadny úmysel požiadať o udelenie azylu na území Slovenskej republiky.

Z úradného záznamu zo dňa 28.02.2014 ďalej vyplynulo, že pprap. Mgr. U. N. dňa 07.02.2014 v čase

od 14.15 do 14.30 hod., vykonával hraničnú kontrolu medzinárodného osobného vlaku Os 8864 na
hraničnom priechode Čierna nad Tisou - Čop , kde počas hraničnej kontroly bol prítomný a kontrolovaný
cudzinec, a to štátny príslušník Beninskej republiky menom L. K. U., nar. XX.XX.XXXX, muž, BEN,
č. CD; R., ktorému bol odopretý vstup, nakoľko nemal v platnom cestovnom doklade platné vízum
alebo povolenie na pobyt. Počas kontroly a realizácie vycestovania štátny príslušník Beninskej republiky
nevyhlásil a neprejavil žiadny úmysel požiadať o udelenie azylu na území Slovenskej republiky.

Z úradného záznamu zo dňa 03.03.2014 vyplynulo, že ppráp. Bc. D. dňa 06.02.2014 od 19.30 do 7.30.
hod. vykonával stálu dozornú službu, počas pobytu na OHK PZ počas jeho služby menovaný cudzinec
neprejavil žiadny úmysel požiadať o udelenie azylu.

Z obsahu spisu ďalej vyplynulo, že žalobcovi bol formulár uvedený v časti B prílohy Kódexu
schengenskýchhranícpredloženývslovenskomajanglickomjazyku,žalobcahovšakpopísať.Zobsahu

spisu vyplynulo, že počas vykonávania hraničnej kontroly ako aj pri vykonaní úkonov o odopretí vstupu
bola zo strany správneho orgánu zabezpečená prítomnosť príslušníka policajného úradu hraničnej a
cudzineckej polície, ktorý tlmočil do anglického jazyka, ktorému ako žalobca tvrdí rozumie. Napriek
tomu, že príslušníci hraničnej a cudzineckej polície podľa vlastných vyjadrení nezaznamenali, že by
žalobca namietal, že im nerozumie alebo že by chcel tlmočníka z anglického do slovenského jazyka a

nezaregistrovali žiadne prekážka v komunikácii, žalobca namieta, že správny orgán nezabezpečil na
policajnom útvare prítomnosť riadneho tlmočníka.

Judikatúra slovenských súdov vo veciach práva na tlmočníka je rozsiahla a jednoznačne z nej vyplýva,
že právo na tlmočenie je ústavným právom a je povinnosťou konajúceho štátneho orgánu zabezpečiť
tlmočenie vždy, ak koná s osobou, ktorá neovláda slovenský jazyk.

ZožiadnehoustanoveniazákonaopobytecudzincovaniKódexuschengenskýchhranícvšaknevyplýva,
že správny orgán je povinný v konaní o odopretí vstupu na územie SR ustanoviť tlmočníka z radov
tlmočníkov vedených v zozname tlmočníkov.

Pokiaľ teda prebiehala v správnom konaní komunikácia v jazyku anglickom, ktorému žalobca ako tvrdí
rozumie, neobstojí námietka žalobcu, že bolo porušené jeho právo na tlmočenie, najmä, ak odmietol

žalobca prevziať a podpísať predložený formulár aj v anglickom jazyku.

Žalobcovo tvrdenie, že žiadal o udelenie azylu počas hraničnej kontroly na železničnom hraničnom
priechode Čierna nad Tisou nebolo preukázané, nakoľko príslušníci hraničnej a cudzineckej polície
zhodne uviedli, že počas kontroly a realizácie úkonov vykonávaných na hraničnom priechode za účelom
odopretia vstupu žalobca neprejavil žiaden úmysel požiadať o azyl. Na tomto mieste považuje za

dôležité odvolací súd zdôrazniť, že v danom prípade nemal odvolací súd dôvod spochybňovať tvrdenia
príslušníkov hraničnej a cudzineckej polície. Tie majú značnú vypovedaciu hodnotu už aj s poukazom
na skutočnosť, že príslušníci hraničnej a cudzineckej polície poverení kontrolu hraníc, nemajú na veci a
jej výsledku žiadny záujem a vykonávajú len svoju služobnú povinnosť, pri ktorej sú viazaní prísahou a
sú povinní dbať, aby prípadný zásah do práv a slobôd osôb, ktorým by v súvislosti s ich činnosťou mohla

vzniknúť ujma a neprekročili mieru nevyhnutnú k dosiahnutiu účelu sledovaného služobným zákrokom
alebo výkonom, pričom žalobca neuviedol žiadnu skutočnosť, ktorou by bolo možné zhodné tvrdenia
príslušníkov hraničnej a cudzineckej polície o tom, že žalobca nepožiadal o azyl spochybniť.

Preto odvolací súd považoval zistenia správneho orgánu z ktorých vychádzal pri úvahe o aplikácii čl. 13
ods. 1 Kódexu schengenských hraníc za náležité zistené. Tie napokon nespochybňoval ani žalobca.Na základe uvedeného odvolací súd ustálil, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať tvrdenie, že požiadal
o udelenie azylu počas hraničnej kontroly na železničnom hraničnom priechode Čierna nad Tisou a že
túto skutočnosť nemohol správny orgán zistiť pre nezabezpečenie riadneho tlmočenia.

Podľa odvolacieho súdu za takto ustáleného skutkového stavu, správnemu orgánu nebránilo vydať
rozhodnutie podľa čl. 13 ods. 1 Kódexu schengenských hraníc, pretože nebolo pochýb o tom, že žalobca
nespĺňa podmienky na vstup podľa čl. 5 ods. 1 a nepatrí do kategórie osôb. ktoré uvádza čl. 5 ods.
4 Kódexu.

Odvolaciu námietku žalobcu, že správny orgán prakticky umožnil svojim konaním vstup na územie

SR, keďže počas hraničnej kontroly opustil vlak a strávil niekoľko hodín na policajnom útvare, a teda
fakticky vstúpil na územie Slovenskej republiky, preto nemohol rozhodnúť o jeho odopretí, odvolací súd
vyhodnotil ako nedôvodnú.

Je nesporné, že ku kontrole žalobcu došlo na hraničnom priechode Čierna nad Tisou -Čop v
medzinárodnom osobnom vlaku Os. Č. 8861 v smere z Ukrajiny na územie SR.. Po zistení , že žalobca
disponuje platným cestovným dokladom, v ktorom nemal platné vízum alebo povolenie na vstup na

územie SR alebo iného členského štátu EÚ, bol požiadaný, aby vystúpil z vlaku a dostavil sa na
oddelenie Hraničnej kontroly PZ v Čiernej nad Tisou za účelom dokumentovania odopretia vstupu.
Priestory OHK PZ v Čiernej nad Tisou je vzdialená cca 3 km od hraničného priechodu.

Hraničný priechod Čierna nad Tisou - Čop nie je vybavený tranzitnou miestnosťou, kde by mohol
účastník konania počas konania odopretia vstupu zotrvať do odchodu najbližšieho spoja.

Rozhodujúce však bolo posúdiť, či transferom žalobcu z hraničného prechodu na oddelenie OHK PZ v
Čiernej nad Tisou vzdialeného cca 3 km od hraničného priechodu došlo k vylúčeniu možnosti správneho
orgánu rozhodovať o odopretí vstupu na územie SR tak ako to namieta žalobca.

Podľa čl. 13 ods. 4 Kódexu schengenských hraníc musí pohraničná stráž členského štátu zabezpečiť,
aby na územie členského štátu nevstúpil štátny príslušník tretej krajiny, ktorému bol odopretý vstup. V

prípade cestných hraničným priechodov tak môže urobiť okamžite, tým že osobu bezodkladne odovzdá
príslušným orgánom susedného štátu. V prípade železničnej prepravy je vykonanie tohto opatrenia
špecifické v tom, že odovzdanie osoby je viazané na prepravné možnosti daného hraničného priechodu,
čo znamená najmä v akých časoch premávajú vlaky smerom na územie susedného štátu. Riešenie
takejto situácie zo strany zodpovedného orgánu je upravené v prílohe V časti A Kódexu schengenských

hraníc (Postupy odopretia vstupu na hranici).

Podľa uvedenej prílohy v bode 3 písm. b) je zodpovedný orgán, počas doby, keď štátny príslušník tretej
krajiny, ktorému bol odopretý vstup čaká na prepravu, povinný prijať vzhľadom na miestne okolnosti
také vhodné opatrenia, aby tomuto štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorému bol odopretý vstup
zabránilvstúpiťnelegálnymspôsobom.Týmtosamánamysli,žemôžebyťtakejtoosobevnevyhnutnom

rozsahuobmedzenáosobnásloboda(abynevstúpilanaúzemienelegálne)ajepotrebnévytvoriťvhodné
podmienky, kde bude čakať na spätnú prepravu, odkiaľ pricestovala (vhodné priestory).

Podľa § 3 ods. 2 prvá veta zákona 171/1993 Z. z. „Služby Policajného zboru pôsobia v rámci
útvarov Policajného zboru, ktoré zriaďuje a zrušuje minister; zároveň určuje náplň ich činností a
vnútornú organizáciu.“ Pôsobnosť útvarov, ako aj náplň ich činností je vymedzená v nariadení ministra

vnútra Slovenskej republiky č. 56/2011 o dislokácii, typizácii a územnej pôsobnosti základných útvarov
Policajného zboru. Podľa čl 2 písm. d) tohto nariadenia bolo v pôsobnosti Riaditeľstva hraničnej a
cudzineckej polície Sobrance zriadené Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Čierna nad Tisou
s územnou pôsobnosťou na štátnej hranici s Ukrajinou, na štátnej hranici s Maďarskou republikou, na
železničnom hraničnom priechode Čierna nad Tisou - Čop, v katastrálnom území mesta Čierna nad

Tisou a v katastrálnom území priľahlých obcí.

V prípade hraničného priechodu Čierna nad Tisou je opatrenie na zabránenie vstupu nelegálnym
spôsobom riešené tak, že štátny príslušník tretej krajiny, ktorému bol odopretý vstup na územie
Slovenskej republiky, je prepravený do budovy, kde sídli Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru
Čierna nad Tisou a tam počká na najbližší vlakový spoj na územie Ukrajiny. Takýto postup je tak, ako je

to uvedené vyššie plne v súlade s Kódexom schengenských hraníc.Prepravou štátneho príslušníka tretej krajiny na Oddelenie hraničnej kontroly Čierna nad Tisou sa na
jednej strane zabezpečuje prijatie opatrení, aby táto osoba nevstúpila na územie Slovenskej republiky
nelegálne a na druhej strane zabezpečenie základných hygienických a sociálnych podmienok pre túto

osobu (priamo na mieste, kde sa vykonáva hraničná kontrola nie sú takéto podmienky k dispozícii, sú
tam výhradne iba služobné priestory, kde je vstup nepovolaným osobám zakázaný). Takáto preprava
osoby na Oddelenie hraničnej kontroly Čierna nad Tisou nemôže byť považovaná za vstup na územie
Slovenskej republiky, pretože sa ňou sleduje v súlade s Kódexom schengenských hraníc prijatie opatrení
na bezpečný a bezodkladný odsun osoby a zabezpečenie minimálnych hygienických a sociálnych

štandardov. Navyše všetky úkony súvisiace s odopretím vstupu sú po celý čas vykonávané jediným
príslušným orgánom, ktorým je Oddelenie hraničnej kontroly Čierna nad Tisou v rámci jeho územnej
pôsobnosti.

Odvolací súd vzhľadom na uplatnené námietky žalobcu dospel k záveru, že tieto neboli spôsobilé
spochybniť zákonnosť rozhodnutia žalovaného. Z obsah administratívneho spisu, z ktorého bolo
potrebné pri súdnom prieskume rozhodnutia vychádzať a ktorý nasvedčuje tomu, že prvostupňový

ale aj druhostupňový správny orgán si zadovážili dostatok skutkových podkladov, z ktorých pri
svojom rozhodovaní vychádzali, nemal žiadne pochybnosti o legálnosti vykonaných dôkazov, spôsobe
vykonania a vyhodnotenia dôkazov, ktoré viedli správne orgány k správnym záverom o tom, že boli
splnené podmienky pre rozhodnutie o odopretí vstupu žalobcovi na územie Slovenskej republiky podľa
čl. 13 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006, ktorý sa ustanovuje kódex

Spoločenstvaopravidláchupravujúcichpohybosôbcezhranice(ďalejlenKódexschengenskýchhraníc)
z dôvodu, že žalobca nemá platné vízum alebo povolenie na pobyt.

S poukazom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd rozhodol vecne správne, keď
žalobu žalobcu zamietol.

So skutkovými a právnymi závermi krajského súdu, sa stotožnil aj súd odvolací a v podrobnostiach

na ne odkazuje. Podľa názoru odvolacieho súdu sa krajský súd dostatočne vysporiadal so všetkými
námietkami žalobcu. Odvolacie námietky žalobcu neboli spôsobilé spochybniť jeho vecnú správnosť, a
preto napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 246c O.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý nemal úspech vo veci, právo

náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.