Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. marec 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6CoPr/2/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113228392
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3113228392.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčín v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a sudcov JUDr.

Stanislavy Markovej a Mgr. Martiny Trnavskej, v právnej veci navrhovateľa: Bc. F. X., nar. XX.X.XXXX,
bytom P. J., Q. XXX/XX, právne zastúpeného M. Y., s.r.o., advokátska kancelária so sídlom E. XX, W.,
IČO: 47 239 310, proti odporcovi: Y., a.s., I. I XXXX/XX, T. nad Q., IČO: 36 013 854, právne zastúpeného
Mgr.N.T.,advokátkousosídlomW.ul.č.XXXX/XXX,T.nadQ.,vkonaníourčenieneplatnostiskončenia
pracovného pomeru v skúšobnej dobe a iné, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu
Trenčín, zo dňa 10. decembra 2014, č.k. 20Cpr/4/2013-118 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom, súd prvého stupňa výrokom I. určil, že skončenie

pracovného pomeru v skúšobnej dobe, dané odporcom navrhovateľovi listom zo dňa 16.8.2013, je
neplatné a výrokom II. rozhodol, že pracovný pomer medzi navrhovateľom a odporcom trvá. Vo výroku
III. rozhodol o vylúčení nároku navrhovateľa na náhradu mzdy súd na samostatné konane a výrokom
IV. tak, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal určenia, že
skončenie pracovného pomeru dané mu zo strany odporcu v skúšobnej dobe je neplatné a jeho
pracovný pomer u odporcu naďalej trvá. Tiež žiadal, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť mu náhradu
mzdy odo dňa, kedy odporcovi oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do času, kedy mu odporca

umožní pokračovať práci. Dôvodil, že u odporcu pracoval ako predajca vozidiel od 31.7.2013 do
15.8.2013. Odporcom mu bolo dňa 19.8.2013 doručené skončenie pracovného pomeru v skúšobnej
dobe, ktoré nepovažuje za platné skončenie pracovného pomeru, keďže nebola splnená zákonná
podmienka písomného dojednania skúšobnej doby podľa § 45 ods. 3 Zákonníka práce. Skutočnosť, že
trvá na ďalšom zamestnávaní, odporcovi oznámil písomne. Odporca žiadal návrh zamietnuť. Potvrdil, že
navrhovateľ pracoval pre odporcu od 31.7.2013 do 15.8.2013, kedy posledný raz prišiel do zamestnania
a vyjadril sa, že u odporcu nebude pracovať, pracovnú zmluvu nepodpíše, čo ústne oznámil U. X.,

ktorý ho do zamestnania prijímal. V uvedený deň o 13.00 hod pracovisko opustil a viac do práce
neprišiel. Odporca akceptoval vôľu navrhovateľa a k 15.8.2013 tohto odhlásil aj zo Sociálnej poisťovne.
K ukončeniu pracovného pomeru podľa názoru odporcu došlo konkludentnou dohodou podľa § 60
Zákonníka práce. O tom, že k uzavretiu takejto dohody došlo, svedčia prejavy vôle spočívajúce v
tom, že navrhovateľ dňa 15.8.2013 opustil pracovisko s tým, že viac do práce neprišiel na čo bol
odporcom následne odhlásený zo Sociálnej poisťovne. Z ich konkludentného konania je možné vyvodiť
ich súhlasný prejav vôle skončiť pracovný pomer ku dňu 15.8.2013. Dňa 8.10.2013 obdržal list od

navrhovateľa, v ktorom mu oznámil, že so skončením pracovného pomeru nesúhlasí a trvá na ďalšom
zamestnávaní. Odporca považoval správanie sa navrhovateľa za špekulatívne v tom, že navrhovateľnajskôr odmietol podpísať pracovnú zmluvu, následne s odstupom viac ako jedného mesiaca oznamuje,
žechcebyťnaďalejzamestnávaný,nozjehosprávaniavyplýva,žeod15.8.2013nemalzáujempracovať
u odporcu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ďalej vyplýva súdom prvého stupňa zistený skutkový stav
spočívajúci v tom, že navrhovateľ pracoval od 31.7.2013 u odporcu v pracovnej pozícii predajcu
vozidiel v jeho prevádzke na W. ulici v S. na základe ústne uzatvorenej pracovnej zmluvy, keďže
nedostatok jej písomnej formy nie je sankcionované jej neplatnosťou ( § 42 ods. 1 a § 17 ods. 2
Zákonníka práce). Navrhovateľ po dojednaní základných náležitosti pracovnej zmluvy s odporcom,

v mene ktorého konal jeho splnomocnený zástupca X., do práce 31.7.2013 nastúpil a vykonával
dohodnutý druh práce až do 15.8.2013, v ktorom období bol odporcom pre účely odvodov nahlásený v
sociálnej poisťovni . Bolo nesporné, že dňa 16.8.2013 vyhotovil odporca list označený ako "rozviazanie
pracovného pomeru v skúšobnej dobe", ktorý adresoval navrhovateľovi, a z obsahu ktorého vyplýva,
že odporca ukončuje s navrhovateľom pracovný pomer v skúšobnej dobe k 15.8.2013 podľa § 59
ods. 1 písm. d/ Zákonníka práce, a to z dôvodu, že navrhovateľ sa rozhodol dňa 15.8.2013 naďalej

už nepracovať pre odporcu, o 13.00 hod odišiel z pracoviska na W. ulici č. XXX v S., pričom jeho
posledným pracovným dňom je 15.8.2013, ktorý list navrhovateľ prevzal dňa 20.8.2013. Podľa listu
pracovný pomer navrhovateľa v skúšobnej dobe mal skončiť k 15.8.2013 navrhovateľ podal na súd
návrh o určenie neplatnosti uvedeného skončenia pracovného pomeru dňa 9.10.2013, teda svoje právo
uplatnil v zákonnej prekluzívnej 2 mesačnej lehote, podľa § 77 Zákonníka práce.

Inšpektorát práce Trenčín na podnet navrhovateľa vykonal u odporcu kontrolu vybraných ustanovení
pracovnoprávnych predpisov a kontrolu dodržiavania zákazu nelegálneho zamestnávania (spis pod č.
P414/2013 v ktorom sa nachádza generálna plná moc udelená dňa 27.9.2005 predsedníčkou a členkou
predstavenstva odporcu pre U. X. na vykonávanie všetkých úkonov, ktoré v súvislosti so zastupovaním
obchodnejspoločnostitrebavykonať).Vysvetlenievovecipodaldňa19.9.2013U.X.,ktorýuviedol,žeod

31.7.2013 chodil navrhovateľ do zamestnania do prevádzky odporcu na W. ulici v S., pričom po zistení,
že navrhovateľ predal jedno vozidlo s celkovou stratou 1.186 eur čo mu vyčítal, navrhovateľ mal uviesť,
že sa o tom s ním baviť nebude, že nie je jeho zamestnancom pretože nemá podpísanú pracovnú zmluvu
a ani ju nepodpíše. Zo spisu vyplýva záver o skončení pracovného pomeru navrhovateľa v skúšobnej
dobe dňa 15.8.2013. Na navrhovateľom predloženom zvukovom zázname vyhotovenom dňa 16.8.2013

vpredajniodporcujezachytenýrozhovormedzinímaU.X.,zktoréhojezrejmé,ženavrhovateľprišielza
ním za účelom dohody, no tento mu oznámil, že sa nemá s ním o čom dohodnúť, pretože bol odhlásený
zo Sociálnej poisťovne na čo mu navrhovateľ oznámil, že sa obráti na Inšpektorát práce. Podľa tvrdení
navrhovateľa, dňa 15.8.2013 po 13.00 hod prišiel J. X. do predajne na W. ulici v S., slovne navrhovateľa
napadol, že predal motorové vozidlo so stratou, s čím navrhovateľ nesúhlasil, pretože vozidlo predal

s minimálnym ziskom a navrhovateľ chcel od neho, aby mu konečne predložil pracovnú zmluvu so
zapracovanými platovými a pracovnými podmienkami, ktoré budú určené jednoznačne, na čo tento
navrhovateľovi oznámil, že za takýchto podmienok nemá záujem na tom, aby pre neho navrhovateľ ďalej
pracoval, s čím navrhovateľ nesúhlasil, pretože chcel u odporcu naďalej pracovať. Podľa jeho tvrdenia
pri tomto ich rozhovore nebol prítomný žiaden zo zamestnancov v takej blízkosti, aby mohol počuť o

čom sa porozprávali, pretože predajňa je rozľahlá a najbližší zamestnanec stál od nich asi 5-6 metrov.
Potom, ako J.X. následne z predajne odišiel, navrhovateľ sa ho snažil telefonicky kontaktovať ohľadne
jeho ďalšieho postupu na pracovisku, avšak tento mu asi štyrikrát nezodvihol mobilný telefón a preto
navrhovateľ z predajne odišiel asi o 14.00 hod. Navrhovateľ žiadnym spôsobom neprejavil vôľu skončiť
pracovný pomer u odporcu. Nasledujúci deň t.j. 16.8.2013 vyhľadal J. X. v predajni áut v T. nad Q., kde

mu osobne jasne povedal, že sa chce s ním dohodnúť na výkone svojej práce za jasne stanovených
podmienok, na čo mu tento povedal, že sa nemá s ním o čom dohodnúť, pretože pracovný pomer mu
bol zrušený a bol odhlásený odporcom zo Sociálnej poisťovne, s čím navrhovateľ prejavil nesúhlas a
povedal mu, že ak nezmení svoje stanovisko, tak sa obráti na Inšpektorát práce za účelom prešetrenia
celej záležitosti, pri ktorom rozhovore nebol nikto iný prítomný, z tohto rozhovoru však bez vedomia

J. X. vyhotovil zvukový záznam. Potom ako mu Inšpektorát práce Trenčín doručil stanovisko, ktorým
jeho podnet vyhodnotil ako neopodstatnený, bol odkázaný obrátiť sa s pracovno-právnym nárokom
na súd a tiež zaslal odporcovi písomné oznámenie zo dňa 07.10.2013 ktorým nesúhlasí so skončením
pracovného pomeru, ktoré považuje za neplatné a trvá, aby ho odporca ďalej zamestnával. J. X. uviedol,
že disponuje plnou mocou udelenou odporcom na vykonávanie právnych úkonov. V rozhodný deň prišiel

do prevádzky odporcu v Trenčíne za navrhovateľom aby mu predložil písomnú prepracovanú pracovnúzmluvu, ktorú tento odmietol podpísať. Je pravdou, že od navrhovateľa žiadal vysvetlenie prečo predal
určité vozidlo so stratou, na čo mu tento uviedol, že mu nič vysvetľovať nebude, že nie je zamestnancom
odporcu, lebo nemá podpísanú pracovnú zmluvu a že zmluvu vtedy mu predloženú nepodpíše. Tiež

uviedol, že u odporcu končí a nebude pre odporcu pracovať, ktorý rozhovor mala vypočuť U. S., ktorá je
vedúcaprevádzkyodporcuvTrenčíneamalbyťvedenýpristole X.F.,ktoráhotiežmalapočuť.Potomto
rozhovore mal navrhovateľ predajňu opustiť. V uvedený deň on nešiel za navrhovateľom za účelom
ukončenia pracovného pomeru, ale za účelom podpísania pracovnej zmluvy a chcel, aby ju navrhovateľ
podpísal, neoznámil mu, že by zamestnávateľ s ním končil pracovný pomer. Navrhovateľ odišiel z

predajne prvý. Jeho vyjadrenie, že u odporcu nechce pracovať, bolo akceptované odporcom takým
spôsobom, že navrhovateľovi bolo zaslané rozviazanie pracovného pomeru zo dňa 16.8.2013. Nevedel
sa vyjadriť k tomu, či sa ho v uvedený deň snažil navrhovateľ telefonicky kontaktovať ( na mobilnom
telefóne má vždy vypnuté zvonenie, denne máva 500 hovorov a preto nevie, či mu skutočne navrhovateľ
v ten deň volal). V nasledujúci deň ho navštívil navrhovateľ v T. nad Q. v predajni Q. I. X. a.s. T. nad Q.
s tým, že zo strany odporcu bol porušený Zákonník práce, pretože u odporcu "pracoval načierno". Chcel

od neho finančné odškodnenie vo výške 2.000,- eur, resp. 5.000,- eur za to, aby odporcu nezažaloval,
čo on odmietol s tým, že sa s ním nemá o čom baviť, a že mu zaslal poštou ukončenie pracovného
pomeru, čo mala počuť predajkyňa O. L. B.. Uviedol, že si nemyslí, že k ukončeniu pracovného pomeru
navrhovateľa u odporcu došlo dňa 15.8.2013 dohodou, podľa jeho názoru k tomu došlo oznámením
navrhovateľa že končí v ten deň, keď odišiel z pracoviska, čo mu ústne oznámil, a on to akceptoval

tak, že vyhotovil oznámenie o skončení pracovného pomeru a zaslal ho navrhovateľovi na jeho adresu
poštou. Skončenie pracovného pomeru navrhovateľa bolo preto označené ako skončenie pracovného
pomeru v skúšobnej dobe, pretože dovtedy všetci zamestnanci u odporcu mali dojednanú skúšobnú
dobu 3 mesiace a navrhovateľ od jeho prijatia do zamestnania odpracoval 15, resp. 16 dní, teda bol v
skúšobnej dobe, a J.X. nemal naštudovaný dopodrobna Zákonník práce.

Svedkyňa X. F. (v osobnom vzťahu s členkou predstavenstva odporcu), ktorá pracovala na prevádzke
v čase, keď tam pracoval navrhovateľ uviedla, že niekedy v auguste 2013 prišiel J. X. na prevádzku
za navrhovateľom s ktorým diskutovali o predaji vozidla pri jej stole, teda celý rozhovor počula. Vznikol
medzi nimi rozpor. Navrhovateľ sa nahneval J. X. povedal, že už pre odporcu nebude pracovať a
odchádza preč, dá vec preveriť právnikom, a odišiel z predajne ako prvý. Pri riešení predaja vozidla

navrhovateľ uviedol, že má právo pracovať na mieste, a že nebola podpísaná zmluva, alebo dohoda.
Na predajni bola prítomná tiež U. S., ktorá stála pri pokladni ( cca 1 m od stola svedkyne. V deň, keď
navrhovateľodišielporozhovoresoX.zpredajnetelefonovalsvedkyniapýtalsa,žečisaX.nachádzana
predajni. Ten tam však už nebol, preto mu svedkyňa povedala, že navrhovateľ sa s ním chce rozprávať.

Svedkyňa U. S., ktorá u odporcu pracuje cca 10 rokov,( v súčasnej dobe ako vedúca prevádzky v S.),

uviedla, že niekedy v auguste 2013 prišiel J. X. na predajňu a pýtal sa navrhovateľa, prečo predal
motorové vozidlo so stratou, teda pod cenu. Rozhovor trval krátko. Navrhovateľ povedal niečo v tom
zmysle, že ak sa J. X. nepáči predaj motorového vozidla, môže navrhovateľ odísť, na čo sa navrhovateľ
zodvihol a odišiel z predajne, pred ktorou telefonoval. Z jeho reakcie zostali prekvapení. Komunikácia
medzi navrhovateľom a J. X. prebiehala v kľude, nekričali na seba a ako prvý odišiel navrhovateľ. O

chvíľu sa navrhovateľ vrátil do predajne pre svoje osobné veci a odišiel. Pokiaľ by bola svedkyňa na
mieste J X., tak správanie navrhovateľa by vnímala ako prejav jeho vôle ukončiť pracovný pomer.

Svedkyňa O. L. B., ktorá pracuje v spoločnosti I. X. a.s. T. nad Q. ako vedúca predajne Q., uviedla,
že na jej pracovisku je otvorený pracovný priestor bez steny. V ten deň, keď navrhovateľ prišiel na
pracovisko za J. X., si ho všimla. J. X. si vtedy pozeral nejaké papiere na stole a z ich rozhovoru

svedkyňa zachytila, že navrhovateľ hovoril J. X., či sa dohodnú, podrobnosti rozhovoru nezachytila. Keď
navrhovateľ z predajne odišiel, J. X. jej povedal, že ho navrhovateľ vydieral, chcel od neho peniaze
ohľadne nejakej dohody.

Na zistený skutkový stav, súd prvého stupňa aplikoval ust. § 34, § 35 ods. 1,2,3 Občianskeho zákonníka
§ 15, § 17 ods. 2, § 42 ods. 1, § 45 ods. 1, 3 § 59 ods. 1, § 60 ods. 1,2 § 72 ods. 1,2 § 77 Zákonníka

práce s odkazom na ktoré v odôvodnení uviedol, že ustanovenie § 60 ods. 1, ods. 2 Zákonníka
práce stanovuje pre dohodu o skončení pracovného pomeru písomnú formu, no jej nedostatok nespájavýslovne s následkom neplatnosti takéhoto právneho úkonu. Pracovný pomer je teda možné platne
skončiť aj dohodou uzavretou ústnou formou, prípadne konkludentne. Ide o dvojstranný právny úkon, pri
zisťovaní obsahu ktorého je potrebné vychádzať z pravidiel uvedených v § 35 Občianskeho zákonníka.

Bez ohľadu na jeho formu, musí byť preukázaná danosť zhodnej vôle účastníkov vyvolať zamýšľané
právne následky, teda v tomto prípade privodiť zánik pracovnoprávneho vzťahu. Ak mala byť vôľa
ukončiť pracovný pomer k 15.8.2013 prejavená podľa tvrdenia odporcu mlčky - konkludentne, musia
byť vylúčené akékoľvek pochybnosti o tom, že tak zamestnanec ako aj zamestnávateľ mali vôľu, ktorej
obsahom bola dohoda ukončiť pracovný pomer k 15.8.2013. Odporca vyvodzoval vôľu navrhovateľa

ukončiť pracovný pomer u odporcu k 15.8.2013 z toho, že navrhovateľ mal U. X. ako splnomocnenému
zástupcovi odporcu, na pracovisku dňa 15.8.2013 oznámiť, že pre odporcu ďalej pracovať nebude
odmietol podpísať predložený návrh pracovnej zmluvy, opustil pracovisko, a to podľa jeho vlastného
vyjadrenia o cca 14.00 hod, hoci pracovná doba bola do 17.00 hod, pričom do zamestnania už viac
neprišiel. U. X. tento prejav vôle navrhovateľa mal akceptovať, navrhovateľa odhlásil k 15.8.2013 zo
Sociálnej poisťovne. Navrhovateľ však jednoznačne poprel, žeby akýmkoľvek spôsobom prejavil vôľu

skončiť pracovný pomer, U. X. neoznámil, že nemá záujem ďalej pracovať pre odporcu, naopak chcel
pre odporcu ďalej pracovať, dožadoval sa len predloženia návrhu pracovnej zmluvy so zapracovanými
platobnými podmienkami. Skutočnosť, že U. X. v uvedený deň prišiel do predajne za navrhovateľom a
chcel od neho vedieť, prečo predal vozidlo A. Z. za cenu, ktorú považoval za stratovú, potvrdila svedkyňa
X. F. aj svedkyňa U. S.. Tieto svedkyne tiež uviedli, že navrhovateľ na výčitky J. X. reagoval tak, že

sa zodvihol, vyšiel pred predajňu, kde chvíľu telefonoval, potom sa vrátil pre osobné veci a odišiel
z predajne. Pokiaľ ide o ústny prejav navrhovateľa počas rozhovoru s J. X. svedkyne nevypovedali
úplne zhodne (U. S. uviedla, že navrhovateľ povedal niečo v zmysle, že ak sa ten predaj pánovi X.
nepáči, navrhovateľ môže odísť, a na to z predajne odišiel, svedkyňa X. F. uviedla, že navrhovateľ sa
nahneval, X. povedal, že pre odporcu už nebude pracovať a odchádza preč, načo odišiel z predajne.

Ich výpovede sa odlišovali aj v tom, že svedkyňa X. F. tvrdila rovnako ako J. X., že rozhovor prebehol
pri stole X. F., no svedkyňa U. S. uviedla zhodne s tvrdením navrhovateľa, že prebehol pri pracovnom
stole navrhovateľa, pričom X. F. sedela za svojím stolom. Záznam z kamerového systému z predajne,
ktorý súd vyžiadal na návrh navrhovateľa od odporcu tento nepredložil s odôvodnením, že je vymazaný.
Svedkyne S. a F. teda rozdielne popísali priebeh rozhovoru navrhovateľa so X. pokiaľ ide o miesto

rozhovoru, a obsah toho čo mal povedať navrhovateľ pred odchodom z predajne, výpovede týchto
sú v príkrom rozpore s tvrdeniami navrhovateľa a nezodpovedajú skutočnostiam , ktoré vyplynuli z
vykonaného dokazovania, najmä zo zvukového záznamu preto ich súd nevyhodnotil ako hodnoverné
do takej miery, aby bolo možné na základe nich bezpečne ustáliť, že dňa 15.8.2013 sa účastníci
dohodli na skončení pracovného pomeru k 15.8.2013. Svedkyňa X. F. uviedla, že keď navrhovateľ

riešil s U. X. predaj predmetného vozidla, navrhovateľ povedal, že má právo pracovať na mieste, a že
nebola podpísaná nejaká zmluva, čo potvrdzuje verziu navrhovateľa, že počas rozhovoru sa domáhal
predloženia návrhu pracovnej zmluvy na podpis a že mal záujem pre odporcu pracovať. Skutočnosť,
že navrhovateľ napokon po rozhovore s U. X. dňa 15.8.2013 opustil pracovisko pred koncom pracovnej
doby súd pripísal emočnému rozrušeniu v dôsledku výmeny jeho názorov s U. X., ktorý navrhovateľovi

vyčítal predaj vozidla so stratou, s čím navrhovateľ nesúhlasil, a dotklo sa ho to, keďže mal za sebou
prax predajcu vozidiel. Aj svedkyne X. F. a U. S. potvrdili, že navrhovateľ pre tieto výčitky z predajne
odišiel. Svedkyňa X. F. výslovne uviedla, že keď svedok U. X. vytýkal navrhovateľovi predaj so stratou,
navrhovateľ sa nahneval a opustil predajňu. Je potom evidentné, že konanie navrhovateľa bolo skratové,
pramenilo z predchádzajúcej konfrontácie s U. X. a pokiaľ aj navrhovateľ použil výrazy, že v predajni

pracovať už nebude, čo v konaní popiera, no uvádzali to prítomní svedkovia, a z predajne následne
odišiel, sú tu pochybnosti o existencie vážnosti vôle navrhovateľa ukončiť pracovný pomer. Vzhľadom
na okolnosti, ktoré bezprostredne predchádzali odchodu navrhovateľa z predajne nemohol byť J. X.
dobromyseľný v tom, že týmto správaním navrhovateľ prejavil skutočnú vôľu skončiť pracovný pomer
dňom 15.8.2013, pretože takýmto spôsobom zamestnanec svoju vôľu obvykle neprejavuje. J.

X. musel mať v danej situácii pochybnosti o tom, k čomu správanie navrhovateľa skutočne smerovalo.
Bežná prax u odporcu bola taká, že právne úkony vzniku a ukončenia pracovného pomeru boli
vykonávané písomnou formou. J. X., konajúci za odporcu nemohol za tejto situácie účinne akceptovať
vôľu, ktorá zo strany navrhovateľa dňa 15.8.2013 nebola v tomto zmysle prejavená a to riadne, vážne a
v súlade so zaužívanou praxou. Podľa výpovede samotného J. X., v ten deň on jednoznačne neoznámil

navrhovateľovi, že s ním zamestnávateľ ide skončiť pracovný pomer. Ak J. X. nenavrhol navrhovateľovi
skončenie pracovného pomeru ku dňu 15.8.2013, potom ani navrhovateľove správanie po rozhovore s
ním, nemožno vyhodnotiť ako akceptáciu návrhu na uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru.
Nebolo teda preukázané riadne zavŕšenie procesu uzatvárania dohody o skončení pracovného pomeruku konkrétnemu dňu. Navrhovateľ danosť jeho vôle ukončiť pracovný pomer popiera, a nezodpovedá
tomu ani jeho správanie bezprostredne po tom, ako odišiel z predajne. Navrhovateľ sa snažil v uvedený
deň, keď už odišiel z predajne, telefonicky skontaktovať s J. X., za účelom rozhovoru s ním, volal aj do

predajne, čo potvrdila svedkyňa X. F.. Neobstojí argumentácia odporcu, ktorý vôľu navrhovateľa skončiť
pracovný pomer k 15.8.2013 dohodou odvíjal od toho, že navrhovateľ po uvedenom dni už na pracovisko
neprišiel. V tejto súvislosti súd poukázal na to, že zo zvukového záznamu, ako aj výpovede J. X., O. L.
B. vyplynulo, že navrhovateľ nasledujúci deň t.j. 16.8.2013 vyhľadal v T. nad Q. J. X., ktorý na základe
plnej moci konal za odporcu, pričom zo zvukového záznamu nevyplýva, žeby navrhovateľ pracovný

pomer považoval za skončený dohodou ku dňu 15.8.2013, pretože na zvukovom zázname je zachytený
verbálny prejav navrhovateľa o tom, že sa chce s J. X. dohodnúť, čo nasvedčuje tvrdeniu navrhovateľa,
že navrhovateľ dňa 16.8.2013 prišiel za J. X. s cieľom dohodnúť sa s odporcom na ďalšom postupe v
jeho zamestnávaní. J. X. však na stretnutí navrhovateľovi oznámil, že bol odhlásený zamestnávateľom
zo Sociálnej poisťovne k 15.8.2013. Z uvedeného záznamu možno vyvodiť jedine vôľu odporcu, skončiť
pracovný pomer s navrhovateľom. Keďže vychádzajúc z obsahu rozhovoru zo dňa 16.8.2013 odporca

konajúci prostredníctvom J. X. dal najavo navrhovateľovi, že žiadna dohoda nie je možná, je logické,
že navrhovateľ na pracovisko potom už neprišiel, nedomáhal sa prideľovania dohodnutej práce u
odporcu, na ďalšom zamestnávaní však trval, čo potvrdzuje jeho písomné oznámenie zo dňa 7.10.2013
doručené odporcovi dňa 8.10.2013. Tvrdenia J. X., že navrhovateľ za ním prišiel dňa 16.8.2013
z dôvodu požiadavky finančného odškodnenia z vykonaného dokazovania nevyplynula. Pokiaľ by

skutočne malo dôjsť dňa 15.8.2013 k dohode medzi navrhovateľom a odporcom o skončení pracovného
pomeru, nebol dôvod k tomu, aby odporca vyhotovil dňa 16.8.2013 písomné rozviazanie pracovného
pomeru v skúšobnej dobe a zaslal ho navrhovateľovi. Pred Inšpektorátom práce ani jeden z nich
neuvádzal dôvod skončenia pracovného pomeru navrhovateľa dohodou ku dňu 15.8.2013. Odporca na
žiadosť Inšpektorátu práce tomuto zaslal písomné rozviazanie pracovného pomeru v skúšobnej dobe

vyhotovené dňa 16.8.2013, z ktorého tento vyvodil záver, že pracovný pomer navrhovateľa skončil v
skúšobnej dobe. Keďže teda nebola bez pochýb preukázaná danosť zhodnej vôle oboch účastníkov
vyvolať zamýšľané právne následky, t.j. privodiť zánik pracovnoprávneho vzťahu dohodou k 15.8.2013,
súd obranu odporcu o konkludentnom skončení pracovného pomeru navrhovateľa dohodou ku dňu
15.8.2013 vyhodnotil ako nevierohodnú a nepreukázanú. Z ustanovenia § 45 ods. 3 Zákonníka práce

vyplýva, že skúšobná doba musí byť dohodnutá písomne, inak je neplatná. Medzi účastníkmi nebolo
sporné, že dohoda o skúšobnej dobe nebola uzavretá písomne, a keďže súd na základe vykonaného
dokazovania nemal preukázané, že pracovný pomer navrhovateľa bol ukončený dohodou účastníkov
dňa 15.8.2013, ako to tvrdil odporca, súd určil, že skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe je
neplatné a pracovný pomer navrhovateľa u odporcu trvá.

Keďže nárok na náhradu mzdy predpokladá ďalšie dokazovanie, súd s použitím § 112 ods. 2 O. s. p.
vylúčil tento nárok na samostatné konanie. O trovách konania súd rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p..

Rozsudok súdu prvého stupňa v zákonom stanovej lehote odvolaním napadol odporca prostredníctvom
svojej právnej zástupkyne a žiadal odvolací súd o jeho zmenu, a to tak, že návrh navrhovateľa bude
v celom rozsahu zamietnutý, pričom náhradu trov odvolacieho konania nepožadoval. V odôvodnení

uviedol, že uplatňuje dôvod odvolania uvedený v ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., keďže podľa
jeho názoru súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam. Stotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa v tom, že medzi účastníkmi konania došlo k
dohode o podstatných náležitostiach pracovnej zmluvy, ktorá aj podľa jeho názoru bola uzatvorená
platne, napriek nedostatku jej písomnej formy vychádzajúc z ust. § 17 ods. 2 Zákonníka práce. Na

rozdiel od názoru súdu prvého stupňa však mal za to, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že
k rozviazaniu pracovného pomeru medzi účastníkmi konania došlo dohodou, a to v zmysle ust. § 60
ods. 1 Zákonníka práce. Prejavy vôle zúčastnených strán k tomuto smerujúce, je podľa jeho názoru
potrebné vykladať v zmysle pravidiel uvedených v ust. § 35 Občianskeho zákonníka. Nesúhlasil so
záverom súdu, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že navrhovateľ jednoznačne poprel, že by

akýmkoľvek spôsobom prejavil vôlu skončiť pracovný pomer. Poukázal na výpoveď navrhovateľa na
pojednávaní zo dňa 18.06.2014, kde tento uviedol, že J. X. mu oznámil ,,že za takýchto podmienok
nemá záujem na tom, aby som pre neho ďalej pracoval. Ja som nesúhlasil, chcel som u odporcu naďalej
pracovať, pán X. následne z predajne odišiel“, z ktorej vyplýva, že ako prvý mal z predajne odchádzať
J. X., pričom navrhovateľ mal opustiť pracovisko z dôvodu, že odporca nemal záujem o jeho prácu. Z

výpovede J. X. však vyplynulo, že nešiel za odporcom za účelom ukončenia pracovného pomeru, alepodpísania pracovnej zmluvy a chcel, aby ju podpísal, tento mu však oznámil, že ju nepodpíše, že u
odporcu končí, nebude u neho pracovať, na čo opustil predajňu. Skutočnosť, že prvý opustil predajňu
navrhovateľ a nie J. X. ako splnomocnený zástupca odporcu potvrdili aj dve svedkyne, a to pani F. a

S.. Tiež navrhovateľ tvrdil, že pri rozhovore medzi ním a X. nebol prítomný žiaden zamestnanec v takej
blízkosti, aby mohol počuť o čom sa rozprávali, pričom z výpovede svedkýň S. a F. vyplynulo, že obe
riadne vypočuli rozhovor medzi navrhovateľom a J. X. bez ohľadu na miesto, kde sa tento odohral.
Poukázal tiež na výpoveď svedkyne F., ktorá uviedla, že navrhovateľ sa nahneval a povedal J. X., že
už pre odporcu pracovať nebude a odišiel preč. Svedkyňa S. uviedla, že navrhovateľ uviedol, ak sa X.

nepáči predaj motorového vozidla, môže navrhovateľ odísť, na čo sa tento zdvihol a z predajne odišiel.
Podľa odporcu sa tak výpovede svedkýň nezhodovali iba v časti miesta rozhovoru, čo však nemalo vplyv
na to, že si zreteľne celý rozhovor vypočuli a podľa názoru odporcu zhodne vypovedali v zásadnej veci, a
to v tej, že navrhovateľ odišiel z predajne ako prvý, čím podľa názoru odporcu jednoznačne prejavil vôlu
ďalej u neho nepracovať. Tak J. X. ako svedkyňa F. zhodne vypovedali, že navrhovateľ sa mal výslovne
vyjadriť, že už pre odporcu pracovať nebude, napriek ktorým skutočnostiam, výpovede týchto svedkov

súd vyhodnotil ako nehodnoverné vo vzťahu k ďalším skutočnostiam, ktoré vyplynuli z dokazovania,
okrem iného aj zvukového záznamu, vyhotoveného až nasledujúci deň t.j. 16.08.2013, ktorý podľa
odporcu nemá žiadnu súvislosť s výpoveďami svedkov. Pokiaľ výpovede svedkov boli vyhodnotené
ako nehodnoverné, do pozornosti dal, že svedkyne boli poučené podľa ust. § 126 O.s.p. o prípadných
následkoch krivej výpovede. Podľa názoru odporcu, súd výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil

nesprávne, keď opustenie pracoviska v rozhodný deň navrhovateľom, neposúdil ako konkludentné
ukončenie pracovného pomeru, ale pripísal ho iba emočnému rozrušeniu a jeho konanie vyhodnotil
ako skratové napriek tomu, že tak J. X. konajúci v tejto veci v mene odporcu, ako aj svedkyňa S.
to vnímali ako prejavy jeho vôle ukončiť pracovný pomer. O tom, že toto správanie navrhovateľa bolo
týmto spôsobom zo strany splnomocneného zástupcu odporcu J. X. týmto spôsobom vnímané, svedčí

aj skutočnosť, že nasledujúci deň bol navrhovateľ zo strany odporcu odhlásený zo Sociálnej poisťovne a
pracovnýpomerbolpovažovanýzostranyodporcusnavrhovateľomzaukončenývdeň,keďnavrhovateľ
odišiel z pracoviska, čo on ako jeho zamestnávateľ akceptoval. Podľa názoru odporcu hlavne z výpovedí
svedkov vyplynulo, že navrhovateľ sám výslovne ukončil pracovný pomer a opustením pracoviska
dokonca aj konkludentne. Aj keď by opustenie pracoviska bolo možné považovať za skratové, výslovný

prejav navrhovateľa, že už tam pracovať nebude, za skratový považovaný byť nemôže a nie je možné
chápať ho inak ako spôsobom, ktorým ho vykladá odporca. J. X. nemohol ukončiť pracovný pomer v
súlade so zaužívanou praxou s odporcom t.j. písomne z dôvodu, že navrhovateľ pracovisko opustil, čím
znemožnil písomné uzatvorenie dohody o ukončení pracovného pomeru. Pokiaľ ide o zvukový záznam,
z neho je zrejmé len to, že navrhovateľ sa prišiel za zástupcom odporcu dohodnúť, ale o čom, nie

je z neho jasné, nemá preto žiadnu výpovednú hodnotu. Pokiaľ súd dôvod v odôvodnení uvádzal, že
dohoda o skončení pracovného pomeru je dvojstranným právnym úkonom, navrhovateľ takýto návrh na
ukončenie pracovného pomeru urobil, a to výslovne, následne aj konkludentne, išlo o prejav vôle určitý,
svedkami vyhodnotený bez akýchkoľvek pochybností, pričom druhý účastník vzťahu teda odporca v
zastúpení U. X., ho bez výhrad prijali. Skutočnosť, že navrhovateľ kontaktoval U. X. a snažil sa s ním

na niečom dohodnúť, je podľa jeho názoru len snahou využiť skutočnosť, že nemal uzatvorenú písomnú
pracovnú zmluvu, čím nemohlo dôjsť ani k platnému rozviazaniu pracovného pomeru v skúšobnej
dobe, nakoľko skúšobná doba, musí byť dohodnutá písomne. Nepoprel, že skutočne J. Suchánek pred
Inšpektorátom práce nespomínal skončenie pracovného pomeru dohodou, čo je vysvetlené tým, že v
období, keď navrhovateľa tento prijímal, ako aj keď vyhotovil dňa 16.08.2013 list s názvom rozviazanie

pracovného pomeru v skúšobnej dobe, bola externá personalistka na dovolenke, on je nekvalifikovaný v
oblasti práva, on považoval pracovný pomer navrhovateľa skončený jeho oznámením v deň, keď odišiel
z pracoviska a vyhotovenie tohto listu, iba deklarovalo skončenie pracovného pomeru dohodou ku dňu
15.08.2013.

Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu prostredníctvom právneho zástupcu uviedol,

že rozsudok súdu prvého stupňa navrhuje ako vecne správny v celom rozsahu za použitia § 219 ods. 1
O.s.p.potvrdiťstým,žeuplatnilnáhradutrovodvolaciehokonaniavcelkovejvýške84,31eur.Uviedol,že
sa stotožňuje s obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a odvolanie odporcu ako aj uplatnený
dôvod odvolania považuje za v celom rozsahu neopodstatnený. Za nesporné medzi účastníkmi konania
považoval skutočnosť, že medzi účastníkmi vznikol pracovnoprávny vzťah, bez ohľadu na nedostatok

písomnej formy, tak ako to vyžaduje ust. § 17 ods. 2 Zákonníka práce. Poukázal na to, že odporca počas
celého súdneho konania sa bránil tak, že ku skončeniu pracovného pomeru malo dôjsť medzi účastníkmiv zmysle § 60 ods. 1 Zákonníka práce dňa 15.08.2013 tým spôsobom, že sa navrhovateľ zodvihol a
po hádke s U. X., opustil pracovisko o 14.00 hodine, teda ešte pred skončením pracovnej doby, na
strane druhej však z vykonaného dokazovania a predovšetkým z výpovede navrhovateľa vyplynulo, že

navrhovateľ jednoznačne poprel, že by akýmkoľvek spôsobom prejavil vôlu skončiť pracovný pomer
s odporcom a už vôbec nie dohodou. Výpoveď navrhovateľa v tom zmysle, že nesúhlasil s tým, že
nebude ďalej u odporcu pracovať, naopak, že tam ďalej pracovať chcel, potvrdila svedkyňa X. F., ktorá
uviedla, že počula ako navrhovateľ zástupcovi odporcu X. povedal, že má právo pracovať na mieste a
že nebola podpísaná nejaká zmluva. Z uvedeného teda vyplýva, že navrhovateľ neprejavil vôlu skončiť

pracovný pomer s odporcom, tak ako to odporca v priebehu konania tvrdil. Menovaná svedkyňa taktiež
potvrdila, že v rovnaký deň navrhovateľ telefonoval na pracovisko, chcel hovoriť s U. X., tento však
už na predajni nebol. Svedkyňa F. zatelefonovala U. X. a povedala mu, že navrhovateľ chce s ním
hovoriť, tento však navrhovateľovi telefón nezodvihol, ani žiadnym spôsobom na odkaz od svedkyne
nereagoval. Vo svetle všetkých okolností, vo vzťahu ku ktorým treba prejav vôle posudzovať, a za
ktorých bol urobený, správanie navrhovateľa potom, ako mal podľa tvrdenia odporcu s ním skončiť

pracovný pomer dohodou, je v priamom rozpore s odporcovým tvrdením o úmysle navrhovateľa týmto
spôsobom pracovný pomer skončiť. Dokonca sám J. X. a svedkyňa O. L. B. potvrdili, že navrhovateľ
vyhľadal X. nasledujúci deň a chcel sa s ním dohodnúť na ďalších otázkach pracovného pomeru. Súd
správne vyhodnotil, že medzi výpoveďami svedkýň S., F. a samotného U. X. sú vzájomné rozpory, a
preto ich nemožno hodnotiť ako dôveryhodné, ktoré nespočívajú len v nezhodách ohľadne miesta, kde

sa mal celý rozhovor medzi účastníkmi odohrať ako to v odvolaní podsúva odporca, ale tých rozporov
je oveľa viac, a to nielen o samotnom priebehu stretnutia navrhovateľa so zástupcom odporcu U. X., o
mieste ich rozhovoru, dĺžke a jeho obsahu, intenzite hlasu oboch z účastníkov. Svedkyňa S., ktorá celý
rozhovor s účastníkmi vypočula nepotvrdila, že by navrhovateľ výslovne prejavil vôlu skončiť pracovný
pomer u odporcu. Tiež výpoveď samotného J. X. pred súdom sa nezhoduje s jeho vlastnou výpoveďou

pred Inšpektorátom práce v zmysle obsahu záznamu o podaní jeho vysvetlenia, ako aj s výpoveďami
ostatných svedkýň vypočutých pred súdom, zvukovým záznamom. Vypočutí svedkovia sú osoby v
súčasnom, alebo bývalom pracovnom vzťahu k odporcovi, čo vplýva na ich zaujatosť a hodnovernosť
ich svedeckých výpovedí. Stotožňoval sa s názorom súdu, že vzhľadom na okolnosti bezprostredne
predchádzajúce odchodu navrhovateľa z predajne dňa 15.08.2013 (konfrontácia so X. ohľadom predaja

vozidla so stratou, domáhania sa zo strany navrhovateľa riadnej pracovnej zmluvy, vyjadrenie postoja,
že navrhovateľ má právo u odporcu pracovať, ako aj skutočnosť, že cena motorového vozidla bola
potvrdená školiteľkou svedkyňou F.), nemohol byť J. X. ako zástupca odporcu dobromyseľný v tom,
že svojim správaním, navrhovateľ prejavil vôľu skutočne pracovný pomer dohodou ku dňu 15.08.2013
skončiť. Poukázal na ust. § 15 Zákonníka práce, vychádzajúc z ktorého prejav vôle treba vykladať

tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom. Nemožno
preto súhlasiť s tvrdením odporcu, že navrhovateľ, ktorý dňa 15.08.2013 v emočnom rozpoložení
skratovo opustil pracovisko, prejavil tým vôľu skončiť pracovný pomer so zamestnávateľom dohodou.
Takýto výklad by bol v rozpore nielen s dobrými mravmi , ale aj vôľou navrhovateľa, jeho konaním,
správaním ako aj so zreteľom na všetky okolnosti. Pokiaľ podľa odporcu mal pracovný vzťah skončiť

oznámením navrhovateľa o skončení pracovného pomeru v ten deň, keď odišiel z pracoviska, mal
odporca dostatok času prejaviť vôľu tento dohodou skončiť, a to aj v písomnej forme, ako to predpisuje
Zákonník práce a v súlade tiež so zaužívanou praxou u odporcu. Naopak, ako vyplynulo z dokazovania,
konkrétne zo zvukového záznamu zo dňa 16.08.2013, J. X. túto situáciu odmietol riešiť a akúkoľvek
dohodu podpísať odmietol, pracovný pomer považoval za skončený a oznámil navrhovateľovi, že mu

odoslal písomné skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe, a preto nemá dôvod sa s ním
baviť. Tento prejav vôle zástupcu odporcu J. X., jednoznačne vyvracia jeho argumenty o tom, že
k skončeniu pracovného pomeru malo dôjsť konkludentným spôsobom dohodou tak, že navrhovateľ
15.08.2013 opustil pracovisko. Poukázal tiež na ust. § 43b ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
ústny návrh zaniká, ak sa neprijal ihneď, ibaže z jeho obsahu nevyplýva niečo iné. Z výpovede ani

jedného zo svedkov prítomných počas rozhovoru nevyplynulo, že by U. X. výslovný návrh na ukončenie
pracovného pomeru zo strany navrhovateľa akceptoval, alebo že by on sám v danej chvíli urobil taký
výslovný prejav vôle, ktorým by navrhovateľovi oznámil, že jeho vôľu skončiť pracovný pomer akceptuje,
preto pokiaľ by aj navrhovateľ takýto prejav urobil, čo samozrejme vylučuje a popiera, nedošlo by k
jeho akceptácii zo strany zástupcu odporcu bezprostredne potom, ako sa do jeho dispozičnej sféry

dostal, čo vyplýva z jeho výpovede zo dňa 18.06.2014, kedy U. X. pred súdom uviedol, že ,, toto
jeho vyjadrenie bolo akceptované zo strany odporcu takým spôsobom, že navrhovateľovi bolo zaslané
skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe“, a tiež keď uviedol ,, zároveň som navrhovateľovi
neuviedol, že by som s ním končil pracovný pomer“. V konečnom dôsledku sa navrhovateľ stotožnil správnym názorom súdu prvého stupňa, že bez ohľadu na to, či bol prejav vôle uskutočnený výslovne,
písomne, ústne alebo mlčky - konkludentne, preto aby správanie účastníkov vyvolalo následky, ktoré
právne predpisy s určitým prejavom vôle spájajú, musí byť preukázaná danosť zhodnej vôle účastníkov

vyvolať zamýšľané právne následky, teda v tomto prípade privodiť zánik pracovnoprávneho vzťahu
formou dohody, čo však v danej veci preukázané nebolo. Naopak, nesporne bolo preukázané, že
dňa 16.08.2013 vyhotovil odporca list označený ako rozviazanie pracovného pomeru v skúšobnej
dobe, adresovaný navrhovateľovi, z obsahu ktorého vyplýva, že jednoznačne a výslovne ukončuje s
navrhovateľom pracovný pomer v skúšobnej dobe k 15.08.2013 podľa § 59 ods. 1 písm. d/ Zákonníka

práce. Pokiaľ by bolo pravdou, že medzi účastníkmi v tomto smere došlo k dohode v deň 15.08.2013,
nebol dôvod na to, aby odporca nasledujúci deň týmto spôsobom rozviazanie pracovného pomeru v
skúšobnej dobe vykonal a oznamoval navrhovateľovi. Obrana odporcu, že J. X. nemá dostatočné právne
povedomie v oblasti pracovnoprávnych predpisov, a že v rozhodnom období externá personalistka
nebola v práci neobstojí, a to s poukazom na starú rímsku zásadu "vigilantibus iura scripta sunt", teda
právo patrí bdelým, pretože neznalosť práva neospravedlňuje. Naviac zo strany odporcu, konkrétne

jeho zástupcu J. X. pred Inšpektorátom práce vôbec nebolo uvádzané, že pracovný pomer účastníkov
mal skončiť dohodou ku dňu 15.08.2013,naopak odporca dokonca predložil Inšpektorátu práce písomné
rozviazanie pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Keďže skúšobná doba písomne dohodnutá medzi
účastníkmi nebola, nemohlo ani k platnému rozviazaniu pracovného pomeru v skúšobnej dobe na
základe jednostranného právneho úkonu adresovaného odporcom navrhovateľovi prísť, z čoho teda

vyplýva, že pracovný pomer zúčastnených strán naďalej trvá.

Krajský súd Trenčín po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, včas v zákonnej lehote
na podanie odvolania, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 42 ods. 3 O.s.p. aj
náležitosti podľa § 205 ods. 1 O.s.p. s uvedením dôvodu odvolania vo veci samej, vykonal odvolací
súd preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. Dôvodmi

odvolania vymedzenými odporcom a ich rozsahom, je odvolací súd viazaný podľa § 212 ods. 1 O.s.p..

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu odporcom podaného odvolania bez
nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a vo veci verejne vyhlásil rozsudok podľa
§ 211 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p., keď dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie
je dôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné v celom rozsahu podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne

správny potvrdiť.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno v zmysle ust.
§ 205 ods. 2 O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písmenami a/ - f/ citovaného zákonného
ustanovenia. Odporca vo svojom odvolaní uplatňoval dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 205 ods. 2
písm. d/ O.s.p. (súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam).

Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. ( súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom
postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania, dôsledkom čoho je, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne

neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

Podrobným a dôsledným preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru o nedôvodnosti podaného
odvolania.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom pre úplné zistenie
skutkového stavu a vychádzajúc zo správnych skutkových zistení, vec aj následne správne posúdil,
pričom výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil dôsledne vychádzajúc z ust. § 132 O.s.p ( podľa
svojej úvahy, každý dôkaz jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadol na všetko, čo
za konania vyšlo najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci). Napadnutý rozsudok súd prvého stupňaodôvodnil v súlade s kritériami uvedenými v ust. § 157 ods. 2 O.s.p., a to správne, úplne a vyčerpávajúco
podrobným spôsobom, preto podľa § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd s jeho odôvodnením v plnom
rozsahu stotožňuje a na v ňom uvedené dôvody v podrobnostiach poukazuje. Jeho preskúmaním, ani

preskúmaním procesného postupu súdu pred jeho vydaním, nebola zistená žiadna vada konania, na
ktorú je povinný obligatórne odvolací súd prihliadať, ani žiadna iná vada, ktorá by mohla byť spôsobilou
mať dopad na správnosť rozhodnutia vo veci.

K uplatnenému dôvodu odvolania odporcom, považuje odvolací súd za potrebné doplniť nasledovné:

Napadnutým rozhodnutím ako vyplýva z jeho obsahu, že súd prvého stupňa určil, že skončenie
pracovného pomeru dané odporcom navrhovateľovi listom zo dňa 16.08.2013 v skúšobnej dobe je

neplatné a pracovný pomer medzi navrhovateľom a odporcom trvá dôvodiac, že skúšobná doba medzi
účastníkmi konania ako stranami existujúceho pracovnoprávneho vzťahu dojednaná platne nebola,
preto nemohol platne odporca jednostranným právnym úkonom pracovný pomer navrhovateľa v
skúšobnej dobe ukončiť, pričom vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by tento bol ukončený
dohodou účastníkov dňom 15.08.2013 tak, ako to v konaní tvrdil odporca.

Z obsahu spisového materiálu a vykonaného dokazovania predovšetkým vyplynulo, a strany sporu to
v priebehu tak prvostupňového, ako ani odvolacieho konania nespochybňovali, že medzi účastníkmi
konania napriek absencii písomnej formy pracovnej zmluvy, bol platne založený pracovnoprávny vzťah
v zmysle § 42 ods. 1 Zákonníka práce v nadväznosti na ust. § 17 ods. 2 Zákonníka práce.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, niet pochýb o tom, že skúšobnú dobu si účastníci tohto

pracovnoprávneho vzťahu platne dojednať nemohli, keďže vychádzajúc z ust. § 45 ods. 3 Zákonníka
práce, je jej platnosť podmienená písomnou formou. V nadväznosti na tento záver, je teda bez právneho
významu akákoľvek polemika o možnom prejave vôle ktoréhokoľvek účastníka tohto pracovnoprávneho
vzťahu platne skončiť prostredníctvom jednostranného právneho úkonu existujúci pracovný pomer v
skúšobnej dobe, pokiaľ by za takýto prejav vôle bolo možné pokladať či už odchod navrhovateľa z

pracoviska dňa 15.8.2013 po predchádzajúcej verbálnej kolízii so zástupcom odporcu X. (ktorému mal
predchádzať aj jeho slovný prejav v tom zmysle, že už nemá záujem u odporcu pracovať - existenciu
ktorého navrhovateľ kategoricky popieral), alebo by bolo možné zaň pokladať list odporcu zo dňa
16.08.2013 adresovaný navrhovateľovi, označený ako "rozviazanie pracovného pomeru v skúšobnej
dobe", vychádzajúc z obsahu ktorého odporca uvádza, že ukončuje s navrhovateľom pracovný pomer

v skúšobnej dobe k 15.08.2013 podľa § 59 ods. 1 písm. d/ Zákonníka práce, pretože ani jeden z nich
nebol spôsobilý z tohto právneho dôvodu (t.j. jednostranne prejavenou vôľou v skúšobnej dobe) mať za
následok platné skončenie pracovného pomeru navrhovateľa u odporcu.

Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, tak zostala správnosť záveru súdu prvého stupňa v tom
smere, že pracovný pomer navrhovateľa u odporcu naďalej trvá, keďže v konaní sa nepreukázalo

odporcom tvrdené skončenie jeho pracovného pomeru vo forme dohody upravenej v ust. § 60 ods. 1
Zákonníka práce.

Podľa § 60 ods. 1 Zákonníka práce, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na skončení
pracovného pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom.

Dohoda bez ohľadu na spôsoby jej uzavretia je právnym úkonom skladajúcim sa najmenej z dvoch

jednostranných právnych úkonov, aj v prípade konkludentného spôsobu uzavretia dohody, ktorý
spôsob v preskúmavanej veci tvrdil v priebehu konania odporca, musí tejto predchádzať dostatočne
určitý (obsahujúci podstatné náležitosti) zrozumiteľný a adresný návrh na uzavretie dohody (oferta)
navrhovateľa takéhoto úkonu až po jeho dôjdení adresátovi (oblátovi), môže nasledovať ďalšia
fáza, ktorou je akceptácia návrhu adresátom (oblátom, resp. akceptantom). Adresát jednostranným

právnym úkonom (akceptácia) dáva svojim prejavom vôle navrhovateľovi najavo, že príjma návrh
na uzavretie dohody. Dohoda je uzavretá, ak vyjadrenie súhlasu adresáta bez výhrad dôjde včasnavrhovateľovi. Mlčanie alebo nečinnosť samej o sebe, neznamenajú prijatie návrhu (§ 44 ods. 1
vetá druhá Občianskeho zákonníka). Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že základným predpokladom
opodstatneného záveru o tom, že medzi účastníkmi malo dôjsť k platne uzatvorenej dohode o skončení

pracovného pomeru, je predovšetkým existencia dostatočne určitého, zrozumiteľného a adresného
návrhu na uzavretie takejto dohody navrhovateľa takéhoto úkonu.

Z vykonaného dokazovania vyplynulo a v priebehu konania to tvrdil aj samotný zástupca odporcu J. X.,
že z jeho strany návrh na skončenie pracovného pomeru rozhodného dňa t.j. 15.08.2013 navrhovateľovi
adresovaný nebol, naopak z jeho výpovede pred súdom prvého stupňa vyplýva, že nielenže v predmetný

deň neprišiel na pracovisko navrhovateľa za účelom skončenia pracovného pomeru s odporcom, ale
naopakpriniesolmuvpísomnejformepracovnúzmluvuobsahujúcuprepracovanépracovnépodmienky.
Pokiaľ zo strany odporcu nebol takýto prejav vôle navrhovateľovi adresovaný, je logické, že z jeho strany
nebolo z tohto titulu čo akceptovať, či odmietnuť.

Odporca však naopak v konaní tvrdil, že to bol práve navrhovateľ, ktorý dňa 15.08.2013 prejavil vôľu
pracovný pomer u odporcu skončiť a to najskôr slovne oznámením, že pre odporcu už pracovať nebude

(odvolávajúc sa na výpovede svedkýň), čo navrhovateľ v priebehu konania kategoricky popieral a tiež
konkludentne svojim konaním tým, že v tento deň pred skončením pracovnej doby z predajne odporcu,
teda zo svojho pracoviska odišiel.

Vo vzťahu k posúdeniu konania navrhovateľa v rozhodný deň, vzhľadom na nejednoznačnosť výkladu
prejavu jeho vôle, je potrebné predovšetkým uviesť, že záveru o jeho obsahu musí predchádzať

jeho výklad za použitia interpretačných pravidiel. V danom prípade je preto potrebné vychádzať z
ust. § 35 ods. 1,2,3 Občianskeho zákonníka (v zmysle ktorého o.i. prejav vôle musí byť urobený
spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, čo chcel účastník prejaviť), v nadväznosti na ust. § 1 ods. 4
a § 15 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce ( v zmysle ktorého prejav vôle je potrebné vykladať
tak, ako to so zreteľom na okolnosti za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom). Vyjadrenie

navrhovateľa (naviac v konaní jednoznačne nepreukázané), ako aj jeho následne konanie, je preto
potrebné vykladať z hľadiska významu použitých pojmov, ich vzájomného vzťahu, existujúcich okolností
za ktorých bol urobený a v neoddeliteľnej nadväznosti na obsah právneho vzťahu existujúceho medzi
účastníkmi daného úkonu. Vychádzajúc z uvedených interpretačných pravidiel, tiež so zreteľom na
skutočnosť, aké zásadné účinky sa s prejavom vôle zamestnanca skončiť pracovnoprávny vzťah so

zamestnávateľom spájajú, nie je podľa názoru odvolacieho súdu pri výklade toho, k čomu prejav
vôle zamestnanca (samozrejme za predpokladu, že vôbec existoval) smeruje , miesto na dohady,
pochybnosti, či špekulatívne, alebo účelové tvrdenia.

Rozhodujúcim teda z hľadiska posúdenia, či k uzavretiu odporcom tvrdenej dohody o skončení
pracovného pomeru navrhovateľa aj skutočne platne prišlo, je preukázanie existencie dvoch

jednostranných právnych úkonov a to zo strany navrhovateľa zrozumiteľného, vážneho a adresného
návrhu na jej uzavretie a bezprostredne nasledujúce jednoznačné jej akceptovanie odporcom.

Odporca síce v priebehu konania tvrdil ním popísaným spôsobom jej uzatvorenie, avšak samotný
U. X. ako splnomocnený zástupca odporcu, jednajúci v rozhodný deň s navrhovateľom, vo svojej
výpovedi pred súdom dňa 18.06.2014 výslovne uviedol, že si nemyslí, že k ukončeniu pracovného

pomeru dohodou prišlo. Ním vo výpovedi ďalšie uvedené skutočnosti spočívajúce v tom, že podľa
jeho názoru pracovný pomer skončil oznámením navrhovateľa o skončení pracovného pomeru a to
v ten deň, keď tento odišiel z pracoviska a ústne mu skončenie pracovného pomeru oznámil, čo
on mal akceptovať spôsobom, že vyhotovil oznámenie o skončení pracovného pomeru a zaslal mu
ho poštou ( v ktorom sa vymedzuje ako dôvod, skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe)

v kontexte aj s ďalšími výsledkami vykonaného dokazovania jednoznačne nasvedčujú v prospech
záveru, že odporca prostredníctvom svojho zástupcu U. X., ani jeden zo spôsobov prejavu vôle
navrhovateľa dňa 15.08.2013 ( či už urobený ústnou alebo konkludentnou formou), ako návrh na
uzatvorenie dohody o skončení pracovného pomeru tak, ako to predpokladá ust. § 60 ods. 1 Zákonníka
práce neposudzoval, čomu nasvedčuje aj jeho bezprostredne nasledujúca nečinnosť, teda absencia

akéhokoľvek akceptačného prejavu a následne v dni potom zaslanie oznámenia navrhovateľovio skončení jeho pracovného pomeru v skúšobnej dobe daného mu z jeho strany, ktorý právny
úkon je však postihnutý neplatnosťou, práve už z vyššie uvádzaného dôvodu, spočívajúceho v
nesplnení zákonnej podmienky - písomne dojednanej skúšobnej doby. Vzhľadom na obsah listu zo dňa

16.08.2013 za použitia akéhokoľvek logického, gramatického, či interpretačného výkladu, pokiaľ by totiž
odporca akýkoľvek prejav vôle navrhovateľa urobený dňa 15.08.2013 (čo však jeho zástupca svojou
výpoveďoupoprel),považovalzanávrhnauzatvoreniedohodyoskončenípracovnéhopomeru,vsúlade
so zaužívanými zvyklosťami u odporcu pre tento spôsob skončenia pracovného pomeru, by nemal
dôvod nereagovať na pokusy navrhovateľa v rovnaký deň sa s ním skontaktovať a v písomnej forme

dohodu o ukončení pracovného pomeru uzatvoriť. Tvrdenia odporcu o existencii zhodných prejavov
vôle zúčastnených strán, dohodnúť sa na skončení pracovného pomeru v konaní preukázané neboli a
nevyplývajú ani z výpovedí vypočutých svedkýň, na ktoré sa odporca odvoláva, a to ani pre prípad, že
objektivita nimi popisovaných udalostí z rozhodného dňa, by napriek existujúcemu vzťahu ekonomickej
závislosti vyplývajúceho im z pracovnoprávnych vzťahov z odporcom, či u svedkyne F. z osobného
vzťahu s členkou predstavenstva odporcu, nebola prvostupňovým súdom (naviac opodstatnene)

spochybnená. Nejde totiž len o rozpory v ich výpovediach, týkajúcich sa miesta a priebehu stretnutia
a jeho obsahu medzi navrhovateľom a J. X., ale rozhodujúcim je, že z ich výpovede ani v najmenšom
nevyplýva existencia takého prejavu vôle navrhovateľa, ktorý by bolo možné so zreteľom na všetky
okolnosti považovať za odporcovi adresovaný návrh na uzatvorenie dohody o skončení pracovného
pomeru a už vôbec nie akýkoľvek akceptačný prejav takéhoto návrhu J. X.. Konanie odporcu tak,

ako ho popisujú, totiž v najlepšom prípade by bolo možné vykladať ako jednostranný prejav jeho vôle
autoritatívnym spôsobom v danej chvíli pracovný pomer ukončiť, nie sa na jeho skončení s odporcom
dohodnúť. Z hľadiska vecnej správnosti vyvodených záverov je však najzásadnejším to, že popísaný
prejav vôle navrhovateľa s prihliadnutím na všetky okolnosti tomuto predchádzajúce ( verbálna kolízia
medzi ním a J. X., ktorý mu vyčítal stratový predaj vozidla), vykazuje závažné a dôvodné pochybnosti

o existencie vážnosti vôle na jeho strane, vyvolať ním účinky v podobe skončenia pracovného pomeru.
Tomuto záveru nasvedčuje jednak fakt, že tento prejav nasledoval bezprostredne po výčitkách J.X. voči
jeho práci, ktoré navrhovateľ podľa výpovede svedkýň považoval za neopodstatnené, teda jeho konanie
boloovplyvnenéztohovyplývajúcimnáhlevzniknutýmemočnýmvypätím,stresomavkontextestým,že
následne mal snahu zástupcu odporcu kontaktovať, vykazuje jednoznačne známky skratovosti. Záveru

o nedostatku vážnosti vôle skončiť pracovný pomer u odporcu nasvedčuje tiež výpovedˇ svedkyne F.
v zmysle ktorej tento J.X. v predmetný deň najskôr hovoril, že má právo na svojom pracovnom mieste
ďalej pracovať, následne mal uviesť že u odporcu končí. Za týchto okolností konštatovať, že nie sú
pochybnosti o tom, k čomu skutočne vážne prejav navrhovateľa smeroval, by odporovalo základným
princípom formálnej a právnej logiky a bolo by tiež v hrubom rozpore so zásadou dobrých mravov, ktorú

nemožnonemaťnazreteliprivýkladeobsahuakéhokoľvekprávnehoúkonu.Zvykonanéhodokazovania
naviac vyplýva, že samotný odporca mal za to (čomu nasvedčuje výpovedˇ jeho zástupcu, jednostranné
oznámenie o spôsobe skončenia prac. pomeru navrhovateľa, podanie vysvetlenia na Inšpektoráte práce
a pod.), že pracovný pomer navrhovateľa u neho skončil jednostranne v skúšobnej dobe a jeho následné
tvrdenie o existencii dohody ako dvojstranného právneho úkonu je len účelovou obranou reflektujúcou

na záver o neplatnom skončení pracovného pomeru navrhovateľa v skúšobnej dobe.

V súvislosti s námietkou odporcu voči hodnoteniu jednotlivých dôkazov súdom prvého stupňa, odvolací
súd zdôrazňuje, že spravodlivosť musí byť vždy prítomná v procese, ktorým sudca interpretuje a aplikuje
právo ako hodnotový systém, ktorý je spoločný pre všetky demokratické poriadky. Úlohou súdu je
teda rozhodnúť spravodlivo v súlade s rímsko-právnou zásadou ex aequo et bono. S týmto cieľom

nepochybne korešpondujúca je aj zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 132 O.s.p.), ktorá vychádza
z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 46 Ústavy SR). Táto zásada znamená, že záver, ktorý si
sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou
jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Právna úprava neurčuje, ako
má súd hodnotiť dôkazy z hľadiska ich pravdivosti, uvádza len, že ich hodnotí podľa vlastnej úvahy,

čo predstavuje veľmi zložitý myšlienkový proces sudcu. Hodnotiaca úvaha, však musí zodpovedať
zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu, ktorým zásadám závery
súdu prvého stupňa v celom rozsahu zodpovedajú. Odporuje totiž za daných okolností uvedeným
princípom, aby odporca pokiaľ by disponoval vnútorným presvedčením, že navrhovateľ či už slovne
alebo konkludentne prejavil vôľu dňa 15.08.2013 v tom smere, že mu adresoval návrh na ukončenie

ich pracovnoprávneho vzťahu dohodou, v nasledujúci deň mu adresoval jednostranný právny úkon z
obsahu ktorého jednoznačne vyplýva jeho vôľa skončiť pracovný pomer s navrhovateľom v skúšobnejdobe s konkrétnym vymedzením dôvodu jeho ukončenia (§ 45 ods. 3 písm. d/ O.s.p.) , namiesto
toho, aby tomuto predložil písomnú dohodu o skončení pracovného pomeru, ktorá forma je naviac
bežne zaužívaná u odporcu, nehovoriac o tom, že o existencii takejto dohody ako spôsobu skončenia

pracovného pomeru s odporcom sa nezmieňoval ani pred Inšpektorátom práce a jeho záver o tom,
že k jeho skončeniu došlo v skúšobnej dobe žiadnym spôsobom pred týmto orgánom nespochybnil.
Na správnosti tohto záveru nemôže nič zmeniť ani podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačne
účelové tvrdenie odporcu o neznalosti právnych predpisov jeho splnomocneného zástupcu J.X., ktorá
skutočnosť aj keby bola pravdivá, je bez akéhokoľvek právneho významu na preskúmavanú vec,

pretože je v celom rozsahu na odporcovi, aby sa správal v súlade so zásadou "vigilantibus iura scripta
sunt"( právo patrí bdelým a opatrným, teda tým, ktorý si svoje práva naozaj aj strážia) a pokiaľ udelil
generálnu plnú moc v jeho mene konať v tak závažných úkonoch, s ktorými zákon spája vznik, či zánik
pracovnoprávneho vzťahu osobe neznalej základných ustanovení hmotnoprávneho predpisu pracovné
vzťahy upravujúceho, akým je Zákonník práce a v ňom zakotvených spôsobov ukončenia pracovného
pomeru, nemôže to ísť na ťarchu navrhovateľa, ako adresáta takéhoto právneho úkonu, ale dôsledky

s takouto nedostatočnou bdelosťou spojené, musí znášať výlučne odporca a to aj prostredníctvom
neúspechu v konaní, kde takýto dôkaz na svoju obranu použije.

Vyhodnotením všetkých vyššie uvedených skutočností, odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa
zastáva názor, že v konaní nebola preukázaná odporcom tvrdená existencia dohody o skončení
pracovnoprávneho vzťahu účastníkov konania dňa 15.08.2013, čo bolo dôvodom, pre ktorý odvolací

súd rozhodnutie súdu prvého stupňa ako v celom rozsahu vecne správne za použitia § 219 ods. 1
O.s.p. potvrdil. Rozhodnutie prvostupňového súdu podľa názoru odvolacieho súdu korešponduje
so spravodlivým usporiadaním vzťahov medzi účastníkmi posudzovaného súdneho konania, ktoré je
základným prejavom materiálneho prístupu k ochrane ústavnosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I.
ÚS 57/07, IV. ÚS 182/07) a zároveň aj kľúčovým imperatívom pre výklad a aplikáciu právnych noriem

uskutočňovanú všeobecným súdom.

V konečnom dôsledku i keď odporca v podanom odvolaní skutkovo nevymedzil, v čom vidí nesprávnosť
napadnutého rozhodnutia vo výroku III. , ktorým súd prvého stupňa nárok navrhovateľa na náhradu
mzdy vylúčil na samostatné konanie a vo výroku IV., ktorým pokiaľ ide o trovy prvostupňového konania
rozhodol tak, že o týchto bude rozhodnuté do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (v

odvolaní však uvádza, že rozhodnutie súdu prvého stupňa napáda v celom rozsahu), odvolací súd
konštatuje, že vo vzťahu ani k jednému z týchto súdom prvého stupňa zvolených procesných postupov,
nemožno konštatovať ich nesprávnosť, pretože ani v týchto častiach nie je napadnuté rozhodnutie
spôsobilé na iné, ako potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu.

Súdom prvého stupňa zvolený postup, v zmysle ktorého výrokom III. napadnutého rozsudku vylúčil

nárok navrhovateľa na náhradu mzdy na samostatné konanie, mu umožňuje ust. § 112 ods. 2 O.s.p.
vychádzajúce zo zásady procesnej ekonómie, keďže je dôvodný predpoklad, že navrhovateľov nárok
na náhradu mzdy si vyžiada ďalšie dokazovanie, pričom v časti neplatnosti skončenia a ďalšieho trvania
pracovného pomeru bolo doposiaľ vykonané dokazovanie vyčerpávajúcim spôsobom vykonané.

Pokiaľ ide o súdom prvého stupňa zvolený postup, v zmysle ktorého tento výrokom IV. rozhodol, že

o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, ide o možnosť
vyplývajúcu zo zák. ust. § 151 ods. 3 O.s.p., ktorý postup pokiaľ súd prvého stupňa využil, nemožno mu
z hľadiska správnosti nič vytknúť, a to napriek tomu, že o náhrade trov konania rozhoduje súd spravidla
v rozhodnutí, ktorým sa konanie na súde končí.

V nadväznosti na vyššie uvedené vzhľadom k tomu, že súd prvého stupňa v otázke rozhodovania o

trovách prvostupňového konania, využil zákonnú možnosť danú mu ust. § 151 ods. 3 O.s.p. t.j.
rozhodnúť o trovách konania do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, vychádzajúc z ust.
§ 224 ods. 4 O.s.p. bude jeho povinnosťou tiež rozhodnúť o trovách odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3 : 0Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .