Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. máj 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7S/92/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200640
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tamara Sklenárová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7012200640.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tamary Sklenárovej a členov

senátu JUDr. Jozefa Kuruca a JUDr. Juraja Tymka v právnej veci žalobcu BARAVIN, s. r. o., Veľká Bara
č. 5, zast. advokátkou JUDr. Martinou Gombosovou, Košice, Moldavská cesta 21/A proti žalovanému
Finančnému riaditeľstvu SR Banská Bystrica, Lazovná č. 63 v konaní o preskúmanie rozhodnutia
žalovaného zo dňa 02. 04. 2012 č. 1020501/1/732444/2012 takto

r o z h o d o l :

Žalobu zamieta.

Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Rozhodnutím zo dňa 02. 04. 2012 č. 1020501/1/732444/2012 žalovaný podľa § 48 ods. 5 zák. č.
511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov potvrdil dodatočný platobný výmer

Daňového úradu Kráľovský Chlmec zo dňa 28. 10. 2011 č. 738/230/27116/11/Kaš, ktorým prvostupňový
správny orgán podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona o správe daní a poplatkov žalobcovi nepriznal
nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie júl 2010 v sume 48.021,49 eur a určil mu vlastnú daňovú
povinnosť za toto zdaňovacie obdobie v sume 123.667,20 eur. Dodatočný platobný výmer bol vydaný na
základe výsledkov kontroly na zistenie oprávnenosti nároku žalobcu na vrátenie nadmerného odpočtu,
ktoré boli uvedené v protokole o kontrole č. I/332/16658-88981/2011/Jnč zo dňa 05. 09. 2011. Daňovú
kontrolu vykonalo Daňové riaditeľstvo SR.

Správca dane konštatoval, že žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil odpočítanie

dane na základe faktúry č. 150710/V (DF201/2010), vystavenej dňa 15. 07. 2010 od dodávateľa L. F. -
Venikom, za nákup lykožrúta smrekového v množstve 2.186.540 ks v celkovej hodnote 546.416,35 eur,
z toho základ dane 459.173,40 eur a DPH 87.242,95 eur, faktúry č. 300710/V (DF200/2010), vystavenej
dňa 30. 07. 2010 od dodávateľa L. F. - Venikom, za nákup lykožrúta smrekového v množstve 2.100.000
ks v celkovej hodnote 524.790,-- eur, z toho základ dane 441 000,00 eur a DPH 83 790,00 eur, faktúry
č. 7460672499 (DF198/2010) od dodávateľa Východoslovenská energetika, a. s., Mlynská 31, Košice,
vystavenej dňa 23. 07. 2010 za elektrinu v celkovej hodnote 4.107,-- eur, z toho základ dane 3.451,26

eur a DPH 655,74 eur. Správca dane uviedol, že žalobca v súvislosti s uvedenými obchodmi nesplnil
zákonné podmienky pre odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1, 2 písm. a) zák. č. 222/2004 Z. z. o
DPH, pretože nepreukázal reálne uskutočnenie týchto obchodov a vznik daňovej povinnosti tak, ako
boli deklarované vo faktúrach a v súvislosti s faktúrou za odber elektrickej energie neuniesol dôkazné
bremeno a nedoložil dôkazy o využití fakturovaných služieb na svoje podnikateľské účely.Žalobca zároveň v uvedenom zdaňovacom období deklaroval dodanie tovaru - tokajského samorodého
suchého vína pre 10 odberateľov a na základe faktúr špecifikovaných v tabuľke č. 3 dodatočného
platobného výmeru v množstvách tam uvedených, ako aj dodanie tovaru - drevených kolíkov 3x5x110

pre spoločnosť N & EN. s. r. o., Boľská, Kráľovský Chlmec v množstve 30.800 ks v celkovej hodnote
131.947.20 eur, z toho základ dane 110.880,00 eur a DPH 21.067,20 eur, čo fakturoval faktúrou č.
160710 (OF17/2010), vystavenou dňa 16. 7. 2010. V tejto súvislosti správca dane konštatoval, že
žalobca nepreukázal, že došlo k reálnemu uskutočneniu zdaniteľného plnenia, t.j. k dodaniu tovaru na
základe citovaných predložených a zaúčtovaných faktúr s tým, že v zmysle § 71 ods. 6 zákona o DPH

ak platiteľ vo faktúre alebo inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane, ako je povinný platiť podľa
tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane.

Správca dane uviedol, že žalobca ku kontrole oprávnenosti nároku na nadmerný odpočet v zmysle
upovedomenia o začatí daňovej kontroly zo dňa 05. 10. 2010 nepredložil požadované doklady, preto
dňa 17. 01. 2011, 17. 02. 2011 a 24. 03. 2011 zaslal opakované výzvy na predloženie dokladov,
dôkazov a podanie vysvetlení k faktúram od L. F. - VENIKOM (oznámenie prvotného dodávateľa, účel

nákupu, označenie rodu a druhu drevokazného hmyzu, jeho vývojového štádia, skladovanie, preprava,
manipulácia s tovarom, spôsob prepravy a doklady k preprave, spôsob spočítania predmetného tovaru)
a od Východoslovenskej energetiky, a. s., Košice, Mlynská 31 (ako a na aký účel využíva žalobca
odberné miesta v Č. Č.. X, F. A. Č.. XX, L. A. Č.. XXX J. F. Č.. XXX, ak ich nevyužíva, kto a na aký
účel ich využíva, aké objekty sa nachádzajú na jednotlivých odberných miestach vrátane predloženia

prefakturácie nákladov pre jednotlivé odberné miesta), ako aj k desiatim vystaveným faktúram pre
rôznych odberateľov tokajského samorodého suchého vína (označenie prvotného dodávateľa, účel
nákupu, označenie skladových priestorov, druh vína, vybavenie skladov, okolnosti týkajúce sa obalov
a ich označenia v skladoch, predloženie osvedčenia o pôvode vína za roky 2009 a 2010 a pod.) a
k faktúre za dodávku drevených kolíkov (skladovanie tovaru vrátane predloženia dokladov, spôsob

nákupu tovaru od prvotného dodávateľa, obchodovanie s touto komoditou vrátane predloženia všetkých
dokladov, pôvod a spôsob balenia, označenie balenia, druh suroviny na výrobu tejto komodity, kto
ju vyrába a kde, účel využitia a pod.). Na doručené výzvy žalobca nereagoval, zo správcom dane
nekomunikoval a neposkytol žiadne z požadovaných dôkazov k svojim tvrdeniam a nepredložil ani
požadované vysvetlenia v zmysle výziev. Tým nevyužil oprávnenia, ktoré mu priznáva ustanovenie

§ 2 ods.8 a § 15 ods. 5 písm. c) zákona č. 511/1992 Zb. a zároveň porušil povinnosti uložené mu
ustanovením § 2 ods.8 a § 15 ods. 6 písm. e) a § 29 ods.8 citovaného zákona. Vo vzťahu k dodanému
tovaru predložil iba faktúry a skladovú evidenciu, resp. pokladničný doklad.

Správca dane vyvodil závery, uvedené v dodatočnom platobnom výmere ohľadne jednotlivých komodít,
ktoré boli predmetom nákupu i predaja na základe výsledkov rozsiahleho šetrenie a v jeho rámci

získaných dôkazov tak, ako boli špecifikované a vyhodnotené v jeho odôvodnení. Využil pri tom
aj zistenia z kontroly dane z pridanej hodnoty u iných daňových subjektoch, ktorých konateľom
a spoločníkom bol L. F. P.. Zistil, že žalobca nemá žiadnu organizačnú štruktúru, v predmetnom
zdaňovacom období nemal žiadnych zamestnancov, že na jeho bankovom účte vedenom v ČSOB neboli
realizované žiadne finančné operácie za posledných 90 dní ku dňu 05. 11. 2010 okrem bankových

poplatkovajednorazovýchúhradpredodávateľovenergieaplynu,ževtomtoobdobínebolizaevidované
žiadne náklady na vodné, stočné, elektrinu, plyn a telekomunikačné poplatky, že v evidencii DPH
neboli zaevidované žiadne faktúry o preprave tovaru a manipulácii s ním, objednávky na nákup
tovaru, náklady na nákup PHM, doklady preukazujúce vlastníctvo HIM, že neboli predložené žiadne
zmluvy o nákupe, resp. predaji tovaru, v daňových priznaniach vykazoval ako hospodársky výsledok

stratu, bývalý konateľ spoločnosti L. F. P.. nepredložil žiadne dôkazy a neposkytol žiadne vysvetlenia
v zmysle citovaných výziev, a tiež že deklarované nákupy a dodania tovarov sa mali uskutočňovať
prostredníctvom spoločností, ktoré boli ekonomicky a personálne prepojené osobou L. F. P.., pričom
platby medzi nimi boli realizované v hotovosti.

Žalovaný citujúc ust. § 49 a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, ako aj ust. § 29 ods. 4, 8 zákona o

správe daní a poplatkov konštatoval, že v daňovom konaní ťažisko dôkazného bremena je na daňovom
subjekte, ktorého povinnosťou je doložiť svoje tvrdenia dôkazmi. Splnenie zákonných podmienok
pre vznik nároku na odpočet dane nespočíva len v predložení dokladov s predpísaným obsahom,
faktúry musia jednoznačne preukazovať všetky znaky vyžadovanej skutočnosti, tzn. objekt, subjekt iprávnu skutočnosť. Ako dôkaz sú použiteľné iba vtedy, ak údaje v nich uvedené pravdivo odrážajú
skutočnosť. Žalobca nepredložil také dôkazy, ktorými by preukázal svoje tvrdenia o skutočnostiach
uvedených na jednotlivých predmetných faktúrach, nepredložil žiadne z požadovaných dôkazov a

nepodal žiadne vysvetlenie ani vyjadrenie v zmysle zaslaných výziev v súvislosti s výkonom kontroly
DPH za predmetné zdaňovacie obdobie. Ani na opakované výzvy požadované doklady nepredložil a
neposkytol ani žiadne konkrétne informácie a vysvetlenia, ktoré by preukázali vecnú stránku faktúry, na
základe ktorej by bolo uplatnené odpočítanie dane v kontrolovanom zdaňovacom období, čím nebola
splnená povinnosť úzko spolupracovať so správcom dane a preukázané skutočnosti, ktoré majú vplyv

na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní a
na preukázanie ktorých bol vyzvaný správca dane v priebehu daňového konania. Platiteľ nepreukázal
skutočnú realizáciu zdaniteľných obchodov tak, ako boli uvedené na sporných faktúrach a doklady,
ktoré predložil, nemali takú výpovednú hodnotu, aby ich bolo možné jednoznačne použiť ako dôkaz o
uskutočnení deklarovaných zdaniteľných obchodov.

Finančné riaditeľstvo z predloženého spisového materiálu zistilo, že v danom prípade kontrolná skupina

pri dokazovaní a hodnotení zisteného skutkového stavu postupovala v súlade s platnou právnou
úpravou. Vzhľadom na pochybnosti o vierohodnosti, úplnosti a pravdivosti platiteľom predložených
dokladov vykonala rozsiahle dokazovanie za účelom zistenia uskutočnenia deklarovaných zdaniteľných
obchodov. Dôkazné prostriedky zabezpečila zákonným spôsobom a hodnotila ich v súlade s § 2 ods.
3 zákona o správe daní a poplatkov podľa svojho uváženia a v súlade so zásadou voľného hodnotenia

dôkazov.

Námietku týkajúcu sa tvrdenia, že ťažiskovým a jediným dôkazom, na podklade ktorého daňový orgán
nezákonným spôsobom postupoval voči daňovému subjektu, je totožnosť osoby ako spoločníka, resp.
konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia s tým, že správny
orgán nedisponuje žiadnym priamym ani nepriamym konkrétnym dôkazom, ktorým by spochybnil

uskutočnenie zdaniteľného obchodu, považoval žalovaný za neopodstatnenú, ako to vyplýva z už
vyššie špecifikovaného vykonaného dokazovania. Jednotlivé dôkazy boli v napadnutom rozhodnutí
špecifikované a tieto boli vyhodnotené jednotlivo, aj v ich vzájomnej súvislosti.

K namietanému porušeniu princípu proporcionality a neprimeranému dôkaznému zaťažovaniu
kontrolovaného platiteľa, ktorý využil právo slobodne podnikať odvolací orgán uviedol, že správca dane

z dôvodu čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu vykonal šetrenie, na základe ktorého dospel k
zisteniam, že L. F. P.. bol oprávnený konať za dodávateľské, ako aj odberateľské spoločnosti, keďže je
spoločníkom a konateľom niekoľkých desiatok obchodných spoločností, ktoré medzi sebou ako platitelia
DPH uskutočňovali zdaniteľné plnenia. Pri uzatváraní dodávateľských a odberateľských zmlúv medzi
spoločnosťami personálne prepojenými osobou L. F. P.. vystupoval menovaný ako oprávnená osoba

na strane dodávateľa i odberateľa, platby za tovar a služby boli uskutočňované vždy v hotovosti,
tovar, ktorý bol deklarovaný na faktúrach, mnohokrát neopustil sklady spoločnosti, zmenil iba vlastníka,
a to len v rámci spoločností prepojených dotknutou osobou. Menovaný konal za ďalšie obchodné
spoločnosti a vykonával v týchto spoločnostiach všetky činnosti súvisiace s obchodno-ekonomickými
a organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností. Podľa jeho vlastného vyjadrenia bol v celom

reťazci obchodných spoločností nezastupiteľný a ku všetkým preverovaným skutočnostiam sa mohol
iba on vyjadriť a predkladať dôkazné prostriedky. Daňové orgány tým, že vykonávali daňové kontroly
súčasne u daňových subjektov prepojených osobou L. F. P.. nepostupovali v rozpore s platnými právnymi
predpismi, cieľom ich postupu bolo čo najúplnejšie zistiť skutkový stav. Stav, na ktorý sa odvolával
konateľ týchto spoločností vytvoril platiteľ tým, že zvolil takúto formu svojho podnikania, čím úmyselne

vytvoril stav, pri ktorom zneprehľadnil toky tovarov, služieb, financií, faktúr a dokladov. Daňové orgány
neupierajú platiteľovi možnosť vykonávať podnikateľskú činnosť takouto formou, avšak pri takejto forme
považujú za potrebné a nutné zabezpečiť, aby každá spoločnosť, ktorá je samostatnou účtovnou
jednotkou a ako taká má svoje práva aj povinnosti si tieto povinnosti aj plnila. Menovaný mohol svoje
spoločnosti personálne obsadiť tak, aby k danému stavu nedošlo a mohol využiť možnosť inštitútu

splnomocneného zástupcu. Snahou kontrolného orgánu bolo zistiť pôvod tovaru, cez ktorú obchodnú
spoločnosť sa tovar do toho reťazca dostal, kedy a cez ktorú spoločnosť tovar opustil tento reťazec.
Preto takýto postup bol v súlade so zásadou proporcionality. Cieľom sledovanom daňovými orgánmi bolo
správne určenie daňovej povinnosti. Dospieť k tomuto cieľu bolo možné iba súbežným výkonom kontrolv reťazci obchodných spoločností personálne prepojených osobou L.J. F. P.. Zo spisového materiálu
vyplýva, že kontrolný orgán nezaťažoval platiteľa viac, ako to bolo nevyhnutné pre správny výkon
daňovej kontroly. V danom prípade na zaslané výzvy, ktoré platiteľ prevzal, nereagoval, a ani nepredložil

požadovanédôkazyavysvetlenia.Pretopovažovalnámietkyžalobcuvtomtosmerezaneopodstatnené.

K námietke o nesprávnej aplikácii § 71 ods. 6 zákona o DPH a k námietke, podľa ktorej z rozsudku
ESDC - 454/98 vyplýva, že fiktívne dodávky nie je možné považovať za dodávky podliehajúce dani
a z uvedeného dôvodu na fiktívne dodávky nie je možné aplikovať ust. § 78 ods. 6 zákona o DPH
odvolací orgán uviedol, že čl. 203 smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme DPH stanovuje,

že DPH platí každá osoba, ktorá uvedie túto daň na faktúre. Uvedené je premietnuté do zákona o DPH,
konkrétne do ust. § 69 ods. 5, pričom ustanovenie § 71 ods. 6 zákona o DPH je plne v súlade s platnou
smernicou Rady ako bola citovaná, pričom toto ustanovenie hovorí o faktúre alebo o inom doklade o
predaji nevynímajúc faktúry, ktorých predmet fakturácie neodráža skutočnosť. V tomto prípade žalobcovi
nevznikla daňová povinnosť z titulu dodania tovaru, pretože tovar dodaný nebol. Napriek tomu platiteľ
bol povinný daň odviesť podľa § 71 ods. 6 zákona o DPH z dôvodu, že ju uviedol na faktúre.

K odvolacej námietke žalobcu, podľa ktorej daňový subjekt nemusí za určité zdaňovacie obdobie
dosiahnuť zákonite ako hospodársky výsledok zisk žalovaný uviedol, že zistenia z vykonaných
daňovýchkontrolnenasvedčujútomu,žeúčelompodnikaniadaňovéhosubjektubolodosahovaniezisku.
Spoločnosti personálne prepojené osobou L. F. P.. pri vzájomných deklarovaných dodávkach tovaru
vytvárali dojem ekonomickej činnosti, ktorá sa pri posudzovaní vzťahu dodávateľ - odberateľ javila ako

skutočná, ale pri posúdení a zohľadnení celej štruktúry vzťahov išlo len o fiktívnu ekonomickú činnosť
bez reálneho podkladu. V kolobehu tovarov medzi jednotlivými personálne prepojenými spoločnosťami
sa samotná podstata DPH stratila, pretože kontrolovaný daňový subjekt, ako aj jeho obchodní partneri,
prepojení osobou L. F. P.. v kontrolovanom zdaňovacom období, ako aj v ostatných zdaňovacích
obdobiach, v daňových priznaniach vykazovali len nadmerné odpočty a počas celej doby obchodovania

nebolo preukázané, žeby jednotlivé tovary boli spotrebované konečným spotrebiteľom, ktorého spotreba
by mala za následok odvod dane na výstupe aj do štátneho rozpočtu. Žalovaný zároveň zdôraznil, že
povinnosťou správcu dane nie je vyhľadávať a zisťovať skutočnosti, ktoré by daňový subjekt mohol
uplatniť pri nárokovaní odpočítania dane, ale je povinnosťou správcu dane tieto nároky prejednať a
umožniť daňovému subjektu preukázať existenciu nároku dôkazmi. Platiteľ nepredložil dôkazy, ktoré by

uskutočnenie zdaniteľných obchodov potvrdilo, na výzvy kontrolnej skupiny nereagoval, vo vyjadrení k
protokolu ani v odvolaní sa ku konkrétnym zisteniam nevyjadril, tzn., že nevyužil svoje právo a tým, že
nepredložilrelevantnédôkazy,nepreukázalsplnenievyššieuvedenýchpodmienokpodľazákonaoDPH.

Odvolací správny orgán konštatoval, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa
má presvedčivo a dostatočne štruktúrované odôvodnenie, v ktorom sú uvedené všetky dôkazy,

skutkový stav, dôvody a úvahy správcu dane, na základe ktorých pristúpil k nepriznaniu nadmerného
odpočtu. Preto na za neopodstatnenú považoval aj námietku žalobcu, týkajúcu sa nepreskúmateľnosti
dodatočného platobného výmeru.

Včas podanou žalobou zo dňa 11. 06. 2012 podanou osobne na Krajskom súde v Košiciach dňa 07.
08. 2012 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného a vrátenia veci žalovanému na ďalšie

konanie. Tvrdil, že ako daňový subjekt bol opakovane vyzývaný správcom dane na predloženie dokladov
a podanie vysvetlení a to už v čase, kedy sa už vtedajší štatutárny zástupca spoločnosti nachádzal vo
väzbe a dokumenty žalobcu a subjektov personálne prepojených s pánom L. F. boli zaistené orgánmi
činnými v trestnom konaní v rámci vykonávaných domových prehliadok. Žalobca namietal, že jeho
doklady boli zaistené hromadne, bez spísania odovzdávajúceho a preberajúceho protokolu a daňový

subjekt do dnešného dňa nemá vedomosť, aké doklady mu boli odňaté. Zaistenie dokladov žalobcu je
úkonom trestného konania, o ktorom mala byť bezprostredne po ňom spísaná zápisnica, ktorá mala
obsahovať všetky náležitosti v zmysle § 58 zák. č. 301/2005 Z. z. (Trestný poriadok). Pri zaistení
dokladov bola prítomná pani J. C., ktorá pre daňový subjekt spracovala účtovníctvo, ale podľa jej
udania jej nebola odovzdaná žiadna kópia zápisnice o predmetnom úkone. Súčasnej konateľke žalobcu

policajné orgány odmietli vydať kópiu tejto zápisnice z dôvodu, že nie je procesnou stranou v trestnom
konaní vedenom proti bývalému konateľovi žalobcu pánovi L. F..Nemožnosť splniť si povinnosť v zmysle výzvy správcu dane na predloženie dôkazov dokazujúcich
uskutočnenie zdaniteľných plnení bola spôsobená aj tým, že žalobcu zastupovala advokátska kancelária
Kolesárapartneri,s.r.o.,pričomtotozastúpeniezaniklodňa30.05.2011smrťouštatutárnehozástupcu.

Do dňa podania žaloby žalobcovi napriek opakovaným výzvam uvedenou advokátskou kanceláriou
neboli vydané prevzaté podklady.

Podľa žalobcu je žalobou napadnuté rozhodnutie neodôvodnené a tým aj nepreskúmateľné, pretože
nezodpovedá ustanoveniam § 30 ods. 1, 3 a § 46 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb. Odôvodnenie obsahuje
len opísaný obsah spisu, odkazy na zákonné ustanovenia a konštatovanie, že správca dane postupoval
v danom prípade v súlade so zákonom.

Žalobca ďalej namietal porušenie zásady úzkej súčinnosti v zmysle § 2 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb.
zo strany správcu dane a nerešpektovanie zásady proporcionality, ktorá patrí medzi základné princípy
právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej
povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť uplatnenia práv tým subjektom,
ktorým boli priznané. Zákonnou povinnosťou žalovaného v tomto prípade bolo poskytnúť žalobcovi

reálnu možnosť uplatniť svoje práva a splniť dôkaznú povinnosť, nevytvárať stav, ktorým sa žalobca
neprimerane zaťažil a dostal do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým orgánom. Súčasťou
zámeru žalovaného zaťažiť žalobcu a spoločností personálne prepojených pánom L.Á. F. P.. boli aj
stovky výziev, miestnych zisťovaní, ústnych pojednávaní, kde daňové orgány vyžadovali účasť pána L.
F. ako osoby nezastupiteľnej a vyžadovali od neho tisícky odpovedí bez reálnej výpovednej hodnoty.

Dôkazom tejto skutočnosti je aj to, že 30. 03. 2010 bolo pánovi L. F. doručených 13 protokolov o výsledku
daňovej kontroly v 12 obchodných spoločnostiach personálne prepojených jeho osobou. V septembri
2009 sa u subjektov personálne prepojených pánom L. F. vykonávalo viac ako 300 daňových kontrol.

Podľa žalobcu ťažiskovým a jediným dôkazom, na ktorom správca dane postavil svoje rozhodnutie
je totožnosť osoby spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu

zdaniteľných plnení. Výlučné konštatovanie, že deklarované zdaniteľné obchody sa uskutočňovali medzi
spoločnosťami, ktoré majú totožnú osobu v postavení spoločníka a konateľa priamo ani nepriamo
bez ďalšieho nepreukazuje, že k zdaniteľnému plneniu nedošlo. Pán L. F. v súlade s čl. 2 ods. 3
Ústavy SR bol oprávnený založiť si viacero obchodných spoločností. Tým neporušil žiadne zákonné
ustanovenie, naopak, využil právo slobodne podnikať. To, že pán L. F. bol štatutárnym zástupcom

viacerých obchodných spoločností mu nemôže byť na ťarchu, čo ale nekorešponduje s postupom
daňového úradu.

Žalobca ďalej uviedol, že jeho aktivity, ako aj aktivity ďalších spoločností nemožno označiť za
fiktívne. Ide o obchodné spoločnosti, ktoré vytvárajú reálne hodnoty. Nie je zakázané obchodovať s
personálne prepojenými podnikateľskými subjektmi ani uprednostňovať hotovostný platobný styk pred

bezhotovostným platobným stykom. Skutočnosť, že žalobca neúčtuje o režijných nákladoch (vodné,
stočné, spotreba el. energie), neznamená, že žiadnu činnosť reálne nevykonával a nemá vytvorené
reálne podmienky na uskutočňovanie reálnych zdaniteľných plnení. Keďže pán L. F. riadil ako štatutárny
zástupca niekoľko spoločností, nebolo v tomto prípade účelné, aby každá z týchto spoločností bola
osobitne odberateľom telekomunikačných služieb, energie, vody a plynu, prípadne ďalších služieb, ktoré

obvykle využívajú podnikateľské subjekty pri svojej podnikateľskej činnosti. Tieto podnikateľské subjekty
v podstate fungovali vo forme blízkej holdingu. Z faktu, že si žalobca neúčtoval prevádzkovú réžiu
a nemal zamestnancov, prípadne že nemal vlastné skladovacie priestory, nie je možné automaticky
vyvodiť záver, že uskutočnené zdaniteľné obchody boli nereálne.

S poukazom na rozsudok Súdneho dvora ES z 21. 02. 2006 vo veci C-255/02 „Halifax“ žalobca

uviedol, že žalovaný dospel k rovnakému záveru ako prvostupňový správny orgán a to, že hlavným
cieľom predmetných plnení bolo získanie daňovej výhody pre žalobcu bez toho, aby žalobca mal reálnu
možnosť brániť sa voči týmto tvrdeniam.Žalobca mal výhrady aj k úvahám žalovaného o skutočnosti, že pán L. F., ako bývalý konateľ a spoločník
žalobcu,akoakinýchspoločnostíuzatváralzmluvysámsosebou,fakturovalsámsebeaplatilsámsebe.
Obchodné spoločnosti, teda aj spoločnosti personálne prepojené osobou pána L. F. sú samostatnými

právnymi subjektmi odlišnými od osôb, ktoré sú ich spoločníkmi, ako aj od osôb, prostredníctvom
ktorých konajú. Pripustil možnosť vzniku drobných nedostatkov pri veľkom rozsahu podnikateľskej
činnosti spoločností personálne prepojených pánom L. F., ale tieto pochybenia mohli viesť iba k uloženiu
sankcie za porušenie právnych predpisov. Nemohli viesť k záveru, že predmetné zdaniteľné obchody
neboli uskutočnené. Žalobca nepovažoval za preukázaný a ani riadne odôvodnený záver správcu

dane, s ktorým sa stotožnil aj žalovaný, t. j., že prostredníctvom dodávky tovaru fiktívnej hodnoty a
fiktívneho množstva v rámci svojich spoločností vytvoril pán L. F. podmienky, na základe ktorých získal
neoprávnený prospech, pričom predstieral ekonomickú podstatu podnikania. Žalobca zvyšoval objem
realizovaných obchodov a zisky z podnikateľskej činnosti boli následne investované do zveľaďovania
spoločnosti. Strata spoločnosti neodráža skutočný stav efektivity podnikania spoločnosti, išlo len o
účtovnú stratu, spôsobenú napr. odpismi nadobudnutého majetku. Napokon žalobca vytýkal správcovi

dane nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne vyhodnotenie zistených skutočností.

Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 23. 08. 2012 navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. K
námietke týkajúcej sa nemožnosti splniť výzvy správcu dane uviedol, že väzba konateľa bráni len
jeho osobnému vystupovaniu v daňovom konaní a nepredstavuje objektívnu príčinu, ktorá by žalobcovi
bránila podávať písomné vyjadrenia či vysvetlenia. V tomto prípade daňová kontrola bola začatá dňa

26. 10. 2010, pričom jeho konateľ L. F. P.. bol vzatý do väzby až 03. 03. 2011, takže mal dostatočný
časový priestor na splnenie si svojich zákonných povinností v súvislosti s doručeným mu upovedomením
o začatí kontroly, ako aj opakovaných výziev, pričom mal možnosť ako konateľ žalobcu nahliadnuť do
zaistených vecí, vyhotoviť si fotokópie či už sám, alebo prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ako
to vyplýva aj z odpovede Prezídia PZ, ÚBOK, Košice zo dňa 19. 01. 2012, adresovanej U.. Q., súčasnej

konateľke spoločnosti. Vychádzajúc z uvedeného považoval túto námietku za neopodstatnenú.

Za neopodstatnenú považoval aj námietku týkajúcu sa nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia
pre nedostatok dôvodov, pretože napadnuté rozhodnutie v odôvodnení obsahuje podľa § 30 ods. 2
zákona o správe daní a poplatkov všetky podstatné skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia, je
tam opísaný predmet konania, poukázanie na skutkové zistenia, dôvody, z ktorých vychádzal pri vydaní

rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov, stanovisko k námietkam, ako aj záver o tom, z
akého dôvodu aplikoval na predmet konania predpisy citované v danom rozhodnutí.

K namietanému porušeniu princípu proporcionality uviedol, že tento tak, ako je normatívne zakotvený
v čl. 52 ods. 2 Charty základných práv v EÚ rešpektovaný v rozhodovacej praxi súdneho dvora EÚ,
ako aj u Ústavného súdu SR bol v rámci predmetnej daňovej kontroly dodržaný. Výzvy, ktoré boli

zaslané správcom dane v rámci kontroly boli primeranými a zákonnými prostriedkami, ktoré žalobcu
nezaťažovali, keďže tento bol povinný ako štatutárny zástupca kontrolovanej spoločnosti požadované
účtovné a daňové doklady, na základe ktorých vyhotovil daňové priznanie DPH za zdaňovacie obdobie
júl 2010 mať k dispozícii. Pri získavaní dôkazných prostriedkov postupoval správca dane v súlade s §
29 a § 32 zákona o správe daní a poplatkov. Z predloženého spisového materiálu žalovaný zistil, že L.

F. P.. bol spoločníkom a konateľom niekoľkých desiatok obchodných spoločností a zároveň podniká aj
ako fyzická osoba, ktoré medzi sebou ako platitelia DPH uskutočňovali zdaniteľné obchody. Z dôvodu
čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu vykonal rozsiahle šetrenie, na základe ktorého dospel k
zisteniam, že L. F. P.. bol oprávnený konať za dodávateľské aj odberateľské spoločnosti. Pri uzatváraní
dodávateľských a odberateľských zmlúv medzi spoločnosťami personálne prepojenými osobami L. F. P..

vystupovalL.F.P..akooprávnenáosobanastranedodávateľaajodberateľa,platbyzatovaraslužbyboli
uskutočňované vždy v hotovosti, tovar, ktorý bol deklarovaný na faktúrach mnohokrát neopustil sklady
spoločnosti, zmenil iba vlastníka, tzn., že k zmene vlastníka došlo len v rámci spoločností prepojených
dotknutou osobou. Menovaný konal za ďalšie obchodné spoločnosti a vykonával v týchto spoločnostiach
aj všetky činnosti súvisiace s obchodno-ekonomickými a organizačno-výrobnými aktivitami, pričom

podľa jeho vlastného vyjadrenia bol v celom reťazci svojich obchodných spoločností nezastupiteľný,
ku všetkým preverovaným skutočnostiam mohol iba on podať vysvetlenia a predkladať dôkazné
prostriedku ku kontrole.Daňové orgány tým, že vykonávali daňové kontroly súčasne u daňových subjektov prepojených osobou
L. F. P.. nepostupovali v rozpore s platnými právnymi predpismi, ale naopak, cieľom takéhoto postupu
bolo čo najúplnejšie zistiť skutkový stav. Daňové orgány nevytvorili tento stav, vytvoril ho žalobca, ktorý

zvolil takúto formu svojho podnikania. Cez množstvo spoločností prepojených jeho osobou úmyselne
vytvoril stav, pri ktorom zneprehľadnil toky tovarov, služieb, financií, faktúr a dokladov. Daňové orgány
neupierajú žalobcovi možnosť vykonávať podnikateľskú činnosť takouto formou, avšak aj pri takejto
forme podnikania je nutné zabezpečiť, aby každá spoločnosť, ktorá je samostatnou účtovnou jednotkou
a ako taká má svoje práva aj povinnosti si tieto práva a povinnosti plnila. Daňové subjekty s tým, že boli

prepojené jednou osobou mohli poskytovať informácie a doklady v krátkom časovom priestore a tým
uplatniť svoje práva, ktoré im prislúchali. L. F. st. mohol svoje spoločnosti personálne obsadiť tak, aby
k danému stavu nedošlo, alebo mohol využiť možnosť inštitútu splnomocneného zástupcu v zmysle §
9 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov.

Nutnosť a nevyhnutnosť súbežného vykonávania daňových kontrol u daňových subjektov prepojených
osobou L. F. P.. vychádzala z potreby preukázania reálnosti uskutočnených obchodov, ktorú bolo možné

preukázať iba zisťovaním pohybu tovaru v reťazci spoločností, v ktorých bol menovaný konateľom.
Snahou kontrolného orgánu bolo zistiť pôvod tovaru, cez ktorú obchodnú spoločnosť sa tovar do tohto
reťazca dostal, resp. kedy a cez ktorú spoločnosť tovar opustil tento reťazec spoločností. Daňové orgány
sledovali jediný cieľ, a síce zistenie správneho určenia daňovej povinnosti. K uvedenému cieľu bolo
možné dospieť len súbežným výkonom kontrol v reťazci obchodných spoločností, ktoré boli personálne

prepojené osobou L. F. P.. Podľa názoru žalovaného kontrolný orgán nezaťažoval žalobcu viac, ako
bolo nevyhnutné pre správny výkon daňovej kontroly, cieľom ktorej bolo úplne zistiť skutkový stav a
správnu výšku dane. Žalobcovi boli zaslané a doručené výzvy ešte pred vzatím konateľa do väzby, na
ktoré žalobca reagoval len čiastočne, čím ku kontrole nepredložil všetky požadované doklady, dôkazy a
vysvetlenia, ktoré by preukázali splnenie zákonných podmienok pre správne určenie dane.

Totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa v predmetných spoločnostiach nebola ťažiskovým
a ani jediným dôkazom, na základe ktorého bol vydaný predmetný dodatočný platobný výmer,
pretože kontrolná skupina vykonala súbor procesných krokov, zabezpečila a označila dôkazy, ktorých
vyhodnotenie jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach podrobne uviedla v rozhodnutí s prihliadnutím na
všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo a viedlo ku konečnému rozhodnutiu v danej veci. Kontrolná

skupina vyžiadala vyjadrenia orgánov, organizácií a tretích osôb a vykonala miestne zisťovania
v priestoroch, kde boli vyrábané a skladované obchodované komodity. Objektívne spochybnila
preukázanie splnenia zákonom stanovených podmienok predloženými faktúrami, ktorých vierohodnosť
a pravdivosť žalobca nepreukázal.

Zdôraznil, že dokazovanie je procesný postup, cieľom ktorého je zistiť objektívne skutočnosti

rozhodujúce pre vyrubenie dane, pričom tieto musia byť zistené čo najúplnejšie. Dôkaznú povinnosť
rozdeľuje zákon o správe daní a poplatkov medzi správcu dane a daňový subjekt. Vychádzajúc z ust.
§ 49 zákona o DPH platiteľ dane má právo na odpočítanie dane, ktoré vzniká v deň, keď pri tomto
tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ dane môže odpočítať daň, ktorú voči nemu
uplatnil iný platiteľ dane len ak sú splnené ďalšie podmienky v zmysle zákona o DPH. Ust. § 51 ods.

1 písm. a) cit. zákona vymedzuje formálnu stránku uplatnenia práva na odpočítanie dane, tzn. právo
na odpočítanie dane bude môcť platiteľ dane uplatniť len ak má k dispozícii, ktoré budú preukazovať
právo na odpočítanie dane podľa tohto zákona. Overenie oprávnenosti odpočítania dane znamená
objasnenie všetkých okolností, ktoré umožnia prijať závery, či podmienky boli splnené, či nárok pre
nesplnenie hoci len jednej zo všetkých vyžadovaných podmienok nie je vylúčený. Keďže ide o hmotno-

právne podmienky, k takémuto záveru nestačí len existencia konkrétnej faktúry, hoci táto by obsahovala
všetky formálno-právne náležitosti. Musí sa overiť, či údaje v nej uvedené naozaj deklarujú predmetnú
skutočnosť. Faktúra predovšetkým deklaruje, že došlo k zdaniteľnému obchodu medzi dvoma platiteľmi
DPH, pričom jednému vzniká daňová povinnosť a druhému vzniká nárok na odpočítanie dane. Preto k
rozhodnutiu správcu dane, či uznať alebo neuznať uplatňovaný nárok na odpočítanie dane nepostačuje

len formálne porovnanie výšky odpočítanej dane s príslušnou faktúrou, ale je potrebné zabezpečiť aj iné
dôkazy. Takéto dôkazy v predmetnom konaní v zmysle § 29 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov
boli vykonané. Vychádzajúc z ust. § 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov v daňovom konaní
ťažisko dôkazného bremena je na daňovom subjekte. Dôkazná povinnosť je spojením povinnosti doložiťsvoje tvrdenia dôkazmi. V tomto prípade žalobca nepredložil žiadne z požadovaných dôkazov a nepodal
žiadne vysvetlenie ani vyjadrenie v zmysle zasielaných výziev v súvislosti s výkonom kontroly DPH za
predmetné zdaňovacie obdobie, tzn., že nepreukázal svoje tvrdenia o skutočnostiach uvedených na

dodávateľských faktúrach tak, ako boli špecifikované v napadnutom rozhodnutí. Nepreukázal skutočnú
realizáciu zdaniteľných obchodov. Kontrolná skupina pri dokazovaní a hodnotení zisteného skutkového
stavu postupovala v súlade s § 2 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov a za účelom riadneho zistenia
skutkového stavu vykonala rozsiahle dokazovanie, zo záverov ktorého vyplýva, že v danom prípade
k predmetným zdaniteľným plneniami nedošlo. Hodnotením a analýzou všetkých získaných dôkazov

správca dane konštatoval, že v danej veci personálne prepojenie umožnilo vznik čisto umelej situácie
umožňujúcej právo na odpočet dane.

K námietkam žalobcu totožným s námietkami obsiahnutými v odvolaní, v zmysle ktorých správca dane
nepostupoval podľa § 2 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb., pretože nedostatočne zistil skutkový stav a
zistené skutočnosti nedostatočne vyhodnotil v ich vzájomných súvislostiach, žalovaný uviedol, že týmito
námietkami sa podrobne zaoberal v napadnutom rozhodnutí a na tomto svojom názore zotrváva.

Súdvkonanípodľa§247anasl.O.s.p.beznariadeniapojednávaniazasplneniapodmienokuvedených
v § 250f ods. 2 O. s. p. po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a oboznámení sa s administratívnym
spisom žalovaného i správneho orgánu prvého stupňa dospel k záveru, že žaloba žalobcu dôvodná nie
je.

Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že v podanom daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty

za zdaňovacie obdobie júl 2010 si žaloba uplatnil odpočítanie dane podľa § 51 ods.1 písm. a/ zákona č.
222/2004 Z. z. v sume 171.688,69 eur. Právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty si žalobca uplatnil
z dodávateľských faktúr č. 150710/V (DF201/2010), vystavenej dňa 15. 07. 2010 od dodávateľa L. F. -
Venikom, za nákup lykožrúta smrekového v množstve 2 186 540 ks, faktúry č. 300710/V (DF200/2010),
vystavenej dňa 30. 07. 2010 od dodávateľa L. F. - Venikom, za nákup lykožrúta smrekového v množstve

2.100.000 ks a faktúry č. 7460672499 (DF198/2010) od dodávateľa Východoslovenská energetika, a. s.,
Mlynská 31, Košice, vystavenej dňa 23. 07. 2010 za elektrinu v celkovej hodnote 4.107,-- eur. Súčasne
v daňovom priznaní vykázal vlastnú daňovú povinnosť v sume 123.667,20 eur zo základu dane v sume
650.880,-- eur. Žalobca si uplatnil nadmerný odpočet za uvedené zdaňovacie obdobie v sume 48.021,49
eur.

Súčasťou administratívnych spisov sú zápisnice o ústnych pojednávaniach, odborné stanoviská
príslušných inštitúcií k jednotlivým komoditám, zápisnice o miestnom zisťovaní, úradné záznamy o
nahliadnutí do spisu, vyjadrenia získané od tretích osôb, ktorých obsah korešponduje so zisteniami
uvedenými správcom dane v dodatočnom platobnom výmere ohľadne týchto dôkazov.

Výzvami zo dňa 17 .01. 2011, 17. 02. 2011 a 24. 03. 2011 ktoré boli doručené žalobcovi v dňoch

uvedených na pripojených doručenkách, bol žalobca vyzvaný a predloženie dôkazov preukazujúcich
tvrdenia žalobcu v predložených dokladoch a podanie vysvetlení. Žalobca na tieto výzvy nepredložil
dôkazy k svojim tvrdeniam a tiež nepodal žiadne vysvetlenia k žiadaným skutočnostiam.

Prezídium Policajného zboru, úrad boja proti korupcii, odbor boja proti korupcii Východ listom zo dňa 23.
12. 2011 reagovalo na žiadosť R. Q. o poskytnutie informácií. Konateľke žalobcu bolo listom oznámené,

že v dňoch 01. 03. 2011 a 02. 03. 2011 boli v spoločnostiach, ktorých konateľom bol obvinený L.
F. vykonané prehliadky, kde boli prítomní zamestnanci týchto spoločností, ktorí podpisovali zápisnice
z vykonanýách prehliadok a tiež prevzali ich kópie. Zápisnice boli odovzdané aj obvinenému a ním
zvoleným obhajcom. Na prehliadkach v uvedených dňoch sa osobne zúčastnila ekonómka p. J. C.,
ktorá komunikovala s daňovými úradmi a ktorá podľa vyjadrenia L. F. st. je kompetentná a má prehľad o

všetkých účtovných dokladoch. Konateľke žalobcu bolo tiež oznámené, že v predmetnej trestnej veci nie
je žiadnou z procesných strán, preto nemá nárok na fotokópie vyšetrovacieho spisu a že ako konateľka
mala byť pri preberaní spoločnosti jej predchodcom upovedomená o tom, aké doklady boli zaistené.Podľa § 49 ods.1 zákona č. 222/2004 Z. z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi
v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky

tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odseku 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň
voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi
dodané (§ 49 ods.2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z.).

V zmysle § 71 ods. 1, 6 zákona č. 222/2001 Z. z. pri každom dodaní tovaru a dodaní služby v tuzemsku
prezdaniteľnúosobuapreprávnickúosobu,ktorániejezdaniteľnouosobou,jeplatiteľpovinnývyhotoviť
faktúru. Ak platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane ako je povinný

platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane.

Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 511/2002 Z. z. správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti
s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia si povinnosti v tomto konaní použije len také prostriedky,
ktoré ich menej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.

Podľa § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) daňové konanie začaté

a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného i správneho orgánu prvého stupňa, ako
aj konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo v medziach podanej žaloby a dospel k záveru, že tieto
rozhodnutia boli vydané v súlade s platnou právnou úpravou. Tieto zodpovedajú zákonu aj po ich
formálnej stránke. Správne orgány dostatočne zistili skutkový stav veci a z neho vyvodili aj správny

právny záver, s ktorým sa súd v celom rozsahu stotožňuje. Žalovaný sa dostatočným spôsobom
vysporiadal so všetkými námietkami, vznesenými žalobcom v podanom odvolaní, ako to vyplýva aj z
dôvodov preskúmavaného rozhodnutia žalovaného.

Podľa názoru súdu žalobcovi nevznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu na dani z pridanej
hodnoty v zdaňovacom období júl 2010 v sume 48.021,49 eur na základe dodávateľských faktúr od

dodávateľov L. F. - VENIKOM, s. r. o., a Východoslovenská energetika, a. s., Košice, pretože tento v
konaní nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Takisto v
súlade so zákonom správca dane ponechal daň z pridanej hodnoty, ktorú žalobca vykázal ako vlastnú
daňovú povinnosť, ktorú je žalobca ako platiteľ povinný odviesť vo výške uvedenej v podanom daňovom
priznaní za už uvedené zdaňovacie obdobie.

Uskutočnený nákup tovaru od už uvedených dodávateľov žalobca preukazoval iba dodávateľskými
faktúrami a pokladničnými dokladmi (výdavkové aj príjmové pokladničné doklady), pričom všetky faktúry
ako aj pokladničné doklady vystavoval U.. L. F. P.., ktorý bol konateľom žalobcu a aj ako dodávateľ -
fyzická osoba. Súd sa stotožňuje so závermi správcu dane a žalovaného, že posudzovanie plnenia a
transakcií týkajúcich sa komodít uvedených v sporných faktúrach nesledovali skutočný obchodný účel

a boli len nástrojom na získanie daňovej výhody - finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu.

Žalobca v daňovom konaní ako aj v žalobe namietal, že výzvam správcu dane na predloženie dokladov
a podanie vysvetlení nemohlo vyhovieť, pretože v tom čase sa už jeho štatutárny zástupca nachádzal
vo väzbe a dokumenty daňového subjektu a subjektu personálne prepojených osobou U.. L. F. boli
zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní v rámci vykonaných domových prehliadok.

Kontrola o zistení oprávnenosti nároku žalobcu na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2010 bola začatá dňa 26. 10. 2010. Vtedajší konateľ žalobcu U.. L.
F. P.. bol vzatý do väzby dňa 01. 03. 2011. Do dňa vzatia vtedajšieho konateľa žalobcu do väzby mal
žalobca dostatočný časový priestor na preukázanie uskutočnených sporných zdaniteľných obchodov.Konateľ žalobcu bol vyzvaný na predloženie všetkých účtovných, daňových a iných dokladov, ktoré
preukazujú všetky hospodárske operácie, účtovné operácie a účtovné prípady, vrátane evidencie a
záznamov rozhodujúcich pre určenie DPH za predmetné zdaňovacie obdobie už v upovedomení o

vykonaní predmetnej daňovej kontroly zo dňa 05. 10. 2010, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 08. 10.
2010, ako aj na predloženie dôkazov a podanie vysvetlení k sporným zdaniteľným obchodom výzvou
zo dňa 17. 01. 2011 doručenou mu dňa 31. 01. 2011, t.j. do jeho vzatia do väzby. Žalobcovi bola
adresovaná a doručená aj ďalšia výzva zo dňa 17. 02. 2011 a zo dňa 24. 03. 2011, na ktoré nereagoval,
preto možno súhlasiť s konštatovaním žalovaného, že žalobca počas výkonu daňovej kontroly nebol

ukrátený na svojich právach uvedených v § 15 ods.5 zákona č. 511/1992 Zb. Nesplnenie povinnosti
žalobcu ako kontrolovaného daňového subjektu v zmysle § 15 ods.6 písm. e/ zákona č. 511/1992 Zb.
(povinnosť predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky preukazujúce tvrdenia
kontrolovaného daňového subjektu) nie je možné ospravedlniť a tolerovať s poukazom na nesplnenie
si povinnosti zo strany advokátskej kancelárie, ktorú žalobca poveril svojim zastupovaním v daňovom
konaní. Vzťah medzi zástupcom (advokátska kancelária Kolesár a partneri, s. r. o., Púpavová 61,

Bratislava) a zastúpeným (žalobcom) je súkromnoprávnym vzťahom, ktorý priamo nedopadá na vzťah
orgánu verejnej moci (kontrolný orgán realizujúci daňovú kontrolu) a kontrolovaným daňovým subjektom
(žalobca) upraveným zákonom č. 511/1992 Zb. ako normou verejného práva.

K žalobnej námietke týkajúcej sa nerešpektovania ustanovenia § 58 zákona č. 301/2005 Z.z. v súvislosti
so zaistením dokladov žalobcu pri prehliadke v dňoch 01. 03.2011 a 02. 03. 2011 súd uvádza, že v tomto

konaní nie je oprávnený posudzovať zákonnosť postupu policajných orgánov v súvislosti s výkonom
domovej prehliadky. Navyše už z uvedeného listu Prezídia Policajného zboru, UBPK Košice, zo dňa
23. 12. 2011 vyplýva, že kópie zápisníc o zaistení dôkazov boli odovzdané zamestnancom spoločnosti,
obvinenému L. F. a jeho obhajcom. Neposkytnutie informácií požadovaných terajšou konateľkou žalobcu
orgánmi polície nemá právny význam z pohľadu splnenia si dôkaznej povinnosti zo strany žalobcu,

pretože terajšia konateľka žalobcu žiadala poskytnúť tieto informácie už po ukončení daňovej kontroly
(daňová kontrola bola ukončená dňom 18. 10. 2011).

Ako nedôvodnú hodnotí súd žalobnú námietku, v zmysle ktorej rozhodnutie žalovaného neobsahuje
dostatok dôvodov, je nepreskúmateľné a nezodpovedá požiadavkám v zmysle § 30 ods.1, 3 zákona
č. 511/1992 Zb. Rozhodnutie žalovaného obsahuje konštatovanie skutkového stavu zisteného

vykonanou daňovou kontrolou, pričom žalovaný jednotlivé skutkové zistenia vyhodnocoval z pohľadu
žalobcom uplatneného nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty. V dôvodoch svojho rozhodnutia
sa žalovaný podrobne vysporiadal s jednotlivými odvolacími námietkami. Žalovaný v napadnutom
rozhodnutí uviedol skutočnosti, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie jeho rozhodnutia, zdôvodnil, akými
úvahami bol vedený pri hodnotení vykonaných dôkazov a aplikácii relevantnej právnej úpravy.

Žalobca v daňovom konaní ako aj v žalobe namietal, že nemohol splniť svoju dôkaznú povinnosť a ani
realizovať svoje právo na súčinnosť so správcom dane v daňovom konaní v zmysle § 2 ods.2 zákona
č. 511/1992 Zb. a ani právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia,
pretože výkonom daňovej kontroly u žalobcu a u ďalších obchodných spoločností, v ktorých konateľom
bol L. F. P.. vytvorili zamestnanci správcu dane úmyselne stav, v ktorom žalobca nemohol reálne splniť

požiadavky zamestnancov správcu dane a svoju dôkaznú povinnosť a uplatniť svoje zákonné práva. V
dôsledku toho sa žalobca dostal do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým orgánom. Tvrdil, že
týmto postupom daňových orgánov došlo k porušeniu zásady proporcionality zakotvenej v ustanovení §
2 ods.2 zákona č. 511/2992 Zb., ktorá patrí medzi základné princípy právneho štátu podľa článku 1 ods.1
Ústavy SR. Tento princíp podľa žalobcu znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným

štátom a použitými prostriedkami, ktoré musia byť vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie cieľa.

K uvedenej žalobnej námietke súd uvádza, že princíp proporcionality je normatívne zakotvený v článku
52 ods. 2 Charty základných práv v EÚ a predstavuje jednu zo všeobecných právnych zásad, ktoré sú
základom právneho poriadku EÚ. Je rešpektovaná v rozhodovacej praxi súdneho dvora EÚ ako aj
Ústavného súdu SR. Ten v náleze č. PL ÚS 3/00 poskytol výklad tejto zásady:„Tento princíp predovšetkým znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom
a použitými prostriedkami. V týchto súvislostiach cieľ (účel) sledovaný štátom smie byť sledovaný;
prostriedky, ktoré štát použije, smú byť použité; použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je vhodné;

použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je potrebné a nevyhnutné.

Kritérium alebo princíp vhodnosti znamená, že stav, ktorý štát vytvorí zásahom, a stav, v ktorom treba
sledovaný cieľ vidieť ako uskutočnený, sa nachádzajú vo vzájomnej súvislosti - cieľ musí byť v súlade
s prostriedkom.

Nevyhnutnosť znamená, že neexistuje iný stav, ktorý štát bez veľkej námahy môže rovnako vytvoriť,
ktorý občana zaťažuje menej a ktorý súvisí so stavom, v ktorom treba sledovaný účel pokladať za

uskutočnený. Inými slovami cieľ nesmie byť dosiahnutý rovnako účinným ale menej zaťažujúcim
prostriedkom“.

Podstatu zásady proporcionality zovšeobecnil Ústavný súd SR aj v náleze PL. ÚS 67/07 tak, že
„obmedzenie, resp. zasahovanie do ústavou chránených práv a slobôd, je ústavne akceptovateľné
len vtedy ak je ustanovené zákonom, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a

je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t.j. ospravedlňuje ho
existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými
prostriedkami a sledovaným cieľom“.

Nespornou skutočnosťou je, že L. F. P.. bol spoločníkom a konateľom niekoľko desiatok obchodných
spoločností (podľa správcu dane a žalovaného išlo o 77 obchodných spoločností, z ktorých 51

bolo registrovaných ako platiteľov dane z pridanej hodnoty), ktoré uskutočňujú medzi sebou ako
platitelia dane z pridanej hodnoty zdaniteľné obchody. Vtedajší konateľ žalobcu L. F. P.. súčasne
vykonával v týchto spoločnostiach všetky činnosti súvisiace s obchodno-ekonomicky a organizačno-
výrobnými aktivitami týchto spoločností. Podľa vlastného vyjadrenia bol v celom reťazci svojich
obchodných spoločností nezastupiteľný, ku všetkým preverovaným skutočnostiam mohol iba on podať

vyjadrenia a predkladať dôkazné prostriedky ku kontrole, preto bol súbežný výkon daňových kontrol
u viacerých týchto spoločností nevyhnutný v záujme najúplnejšieho zistenia skutkového stavu. Tento
dôvod súbežného výkonu daňových kontrol u viacerých obchodných spoločností, ktorých spoločníkom
a konateľom bol L. F. P.., bol v napadnutom rozhodnutí žalovaného i správneho orgánu prvého stupňa
náležite a dostatočne odôvodnený.

Žalobca ako daňový subjekt, ktorého konateľ bol konateľom aj veľkého počtu ďalších obchodných
spoločností, nemohol byť z tohto dôvodu zvýhodnený oproti daňovému subjektu, ktorého konateľ nie
je konateľom aj v iných obchodných spoločnostiach. Preto nemôže namietať nezákonnosť postupu
správcu dane len z dôvodu, že jeho konateľ je nadmerne zaťažený súčasne prebiehajúcimi daňovými
kontrolami daňových subjektov - obchodných spoločnostiach, ktoré sú personálne prepojené osobou

konateľa. Reálnosť uskutočnených obchodov bolo možné preukazovať iba zisťovaním pohybu tovaru
v reťazci spoločností, v ktorých bol L. F. P.. konateľom. Snahou správcu dane bolo zistiť pôvod tovaru,
t. j. kto bol prvotným dodávateľom tovaru, cez ktorú obchodnú spoločnosť v reťazci obchodných
spoločností, v ktorej je L. F. P.. konateľom, sa tovar do tohto reťazca dostal, resp. kedy tovar a
cez ktorú spoločnosť tento reťazec opustil. Preto postup správcu dane bol v súlade so zásadou

proporcionality. Cieľom resp. účelom súbežného výkonu daňových kontrol sledovaným štátom, bolo
zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu žalobcovi so štátneho rozpočtu, pričom
použitie prostriedkov na dosiahnutie tohto účelu ako boli špecifikované v jednotlivých rozhodnutiach
bolo potrebné a nevyhnutné. Dospieť k uvedenému cieľu bolo možné len súbežným výkonom kontrol v
reťazci obchodných spoločností personálne prepojených osobou L. F. P.., nie samostatnými izolovanými

daňovými kontrolami jednotlivých obchodných spoločností.

L. F. P.. ako konateľ žalobcu a konateľ ďalších obchodných spoločností si musel byť vedomý toho,
že pri uplatňovaní nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty môže byť
dôvodnosť uplatnených nárokov predmetom daňových kontrol zo strany príslušných správcov dane.Pri týchto daňových kontrolách správcovia dane realizujú svoje zákonné oprávnenie. Nemožno preto
akceptovať námietkutýkajúcusaveľkéhopočtusúčasnevykonávanýchdaňovýchkontrolvobchodných
spoločnostiach, ktorých konateľom bol p. L. F. P.. Veľkému počtu spoločností personálne a majetkovo

prepojených osobou L. F. P.. musel zodpovedať aj počet daňových kontrol.

Je nesporné, že U.. L. F. P.. založením veľkého počtu obchodných spoločností bol oprávnený realizovať
ústavné právo slobodne podnikať. Na druhej strane však bol povinný akceptovať aj postupy orgánov
daňovej správy, ktoré realizovali svoje zákonné oprávnenia pri správe daní.

Z rozhodnutia žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa nevyplýva záver tvrdený žalobcom,
podľa ktorého jediným dôkazom, na ktorom postavil správca dane svoje rozhodnutie je totožnosť L. F.

P.. ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo v uskutočnení predmetných
zdaniteľných plnení. Zamestnanci Daňového riaditeľstva SR vykonávajúci daňovú kontrolu vykonali
veľmi rozsiahle dokazovanie v záujme zistenia, či došlo k sporným zdaniteľným plneniam. Žalobca
nakúpil tovary v rámci zdaniteľných plnení deklarovaných už uvedenými faktúrami. Žalovaný svoj záver
o fiktívnosti žalobcom deklarovaných zdaniteľných plnení nevyvodil iba zo skutočností, že žalobca

neúčtoval o režijných nákladoch (vodné, stočné, spotreba elektrickej energie, plyn a pod.). Týmito
zisteniami popri iných dôkazoch dokumentoval, že žalobca nevykonával aktívnu podnikateľskú činnosť,
ale podnikateľské aktivity iba predstieral.

Súd sa stotožňuje so závermi správcu dane, podľa ktorého obchodné spoločnosti založené p. L. F.
P.. nepodnikajú štandardným spôsobom a podnikateľskú aktivitu iba predstierajú v záujme získania

daňových výhod - čerpania nadmerných odpočtov. Tieto závery správcu dane ako aj žalovaného
mohol žalobca vyvrátiť navrhnutím a predložením dôkazov, ktoré by preukázali reálnosť predmetných
plnení. Argumentácia žalobcu závermi rozsudku Súdneho dvora ES vo veci C-255/02 je podľa názoru
súdu neadekvátna, pretože konateľ žalobcu L. F. P.. je konateľom vo všetkých svojich obchodných
spoločnostiach, ktoré boli zapojené do obchodného reťazca s tovarom a službami, a preto objektívne

musel mať vedomosť o tom, že ide o fiktívne obchody s cieľom získať daňovú výhodu.

Úvahy žalovaného, že p. L.Á. F. P.. ako bývalý konateľ a spoločník žalobcu ako aj iných obchodných
spoločností uzatváral zmluvy sám so sebou, fakturoval sám sebe a platil sám sebe sú plne odôvodnené
za situácie, keď p. L. F. P.., ako to výslovne sám zdôrazňoval, výlučne sám uzatváral obchody medzi
daňovými subjektmi, ktorých bol konateľom , dodanie tovaru fakturoval, uhrádzal a prijímal platby za

tovary a služby a zabezpečoval všetky organizačné a výrobné činnosti spojené s podnikaním. Je
nesporné,žejednotlivéobchodnéspoločnostisúsamostatnýmiprávnymisubjektmi,alevšetkypopísané
činnosti realizoval výlučne p. L. F. P..

Žalobca v podanej žalobe namietal, že z faktúr, že si žalobca neúčtoval prevádzkovú réžiu a
nemal zamestnancov, prípadne nemal vlastné skladovacie priestory, nie je možné vyvodiť, že

uskutočnené zdaniteľné obchody boli nereálne, pretože podnikateľské subjekty prepojené osobou
L. F. P.. fungovali vo forme blízkej holdingu. Žalobcovi v súvislosti s deklarovanou ekonomickou
činnosťou režijné náklady vôbec nevznikali, čo potvrdili odpovede dodávateľov energie, vody, plynu
a nezamestnával zamestnancov, čiže nemal mzdové náklady. Výsledky kontrol vykonávaných v
spoločnostiach prepojených osobou p. F. preukazujú, že okrem spoločnosti JOMADO, s. r. o., ktorá

účtovala mzdové náklady (zamestnávala pracovníkov v pracovnoprávnom vzťahu) žiadnej z ďalších
spoločnostínevznikalirežijnénáklady,pretonemožnohovoriťofungovanížalobcuaďalšíchobchodných
spoločností prepojených osobou L. F. vo forme blízkej holdingu.

Súd zvážil všetky uvedené skutočnosti a na ich základe, v súlade s citovanými zákonnými
ustanoveniami, žalobu žalobkyne jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. v znení účinnom od

01. 05. 2011) podľa § 250j ods. 1 O. s. p. ako nedôvodnú zamietol.Žalobca v konaní nebol úspešný, preto mu súd právo na náhradu trov konania v súlade s § 250k ods.
1 O. s. p. nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v
Košiciach.

Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.)uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napadá, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám
v ust. § 221 ods. 1 O. s. p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci alebo rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.