Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. apríl 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/103/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312218085
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312218085.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členiek senátu

JUDr.DarinyVargovejaJUDr.ViolyTakáčovej,PhD.,vprávnejvecinavrhovateľa:POHOTOVOSŤ,s.r.o.
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o. Grösslingova 4, Bratislava,
proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie
13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Nitra č. k. 14C/325/2012-51 zo dňa 18. februára 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovenia § 101 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok (OSP), ustanovení § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16
ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a ustanovení § 41 ods. 1, 2 písm. c/, d/, i/, §
44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov. Uviedol, že žalobca sa písomne podanou žalobou zo dňa

28. 09. 2012 domáhal, aby súd medzitýmnym rozsudkom rozhodol o základe veci tak, že žalovaná je
zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice,
pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnom konaní
vedenom pre pohľadávku žalobcu voči povinnej B. H. a ďalej žiadal, aby súd rozsudkom uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcovi z titulu majetkovej škody sumu 125,- eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu
488,66 eur.

Z uznesenia Krajského súdu v Nitre, odpovede žalobcu, spisu Okresného súdu Levice sp. zn.
13Er/453/2010 a písomných vyjadrení žalobcu a žalovaného súd zistil, že oprávnený spísal dňa 11.
05. 2010 pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým zápisnicu o návrhu na vykonanie exekúcie
proti povinnej B. H., na základe exekučného titulu, a to rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp.
zn. SR 01511/10 zo dňa 01. 04. 2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 19. 04. 2010 a vykonateľnosť
dňa 22. 04. 2010. Súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý dňa 07. 08. 2010 (správne malo byť 07. 06.
2010) doručil Okresnému súdu Levice žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a exekučný

súd uznesením zo dňa 13.10. 2010 sp. zn. 13Er/453/2010-14 žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Proti tomuto uzneseniu oprávnený podal odvolanie, o ktorom
odvolací súd rozhodol tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 12. 03. 2011.Žalobca sa domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného
postupu Okresného súdu Levice. Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a

škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je
iba sprostredkovaný. V nadväznosti na zákonné podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom, v danej veci súd skúmal tieto podmienky a dospel k záveru, že splnené
neboli.

V odôvodnení svojho rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že žalobca si nárok na náhradu škody
uplatňoval podľa ust. § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., keď podľa neho príslušný súd svojím postupom
porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Súd prvého stupňa vykonaním dokazovaním zistil, že
exekučné konanie bolo vedené v čase účinnosti Exekučného poriadku, kde v ust. § 44 ods. 2 je uvedené,
že 15-dňová lehota na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak ide o exekučný titul podľa

§ 41 ods. 2 písm. c/ a d/, t. j., ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcieuznesenímzamietne.Žiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúciebolasúdudoručená
dňa 07. 06. 2010 a súd o tejto žiadosti rozhodol dňa 13. 10. 2010, t. j. rozhodol po viac ako štyroch
mesiacoch. Bolo nesporné, že exekučný súd nerozhodol v lehote 15 dní, tak, ako to ustanovuje § 44

ods. 2 Exekučného poriadku, avšak v tomto prípade bolo potrebné uviesť, že v čase podania žiadostí na
vydanie poverenia (07. 06. 2010) lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako
exekučného titulu neexistovala. Tvrdenie žalobcu, že exekučný súd rozhodol po zákonom stanovenej
lehote, s omeškaním viac ako 176 dní (správne malo byť 265 dní), bolo nepravdivé a zavádzajúce.
Súd prvého stupňa poukázal i na skutočnosť, že v spise sa nenachádzajú žiadne urgencie na vydanie

rozhodnutia, ani sťažnosť na prieťahy v konaní, okrem všeobecnej sťažnosti zo dňa 30.08.2010, ktorá
nebola adresovaná predsedovi súdu, ale bola iba všeobecná a naviac oprávnený síce podal odvolanie
voči uzneseniu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, ale odvolací súd uznesenie súdu prvého
stupňa ako vecne správne potvrdil. S poukazom na ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preto nebolo
možné posudzovať postup exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia po 15-

dňovej lehote za nesprávny.
Súd prvého stupňa konštatoval, že žalobca v danej veci súdu nepredložil žiadne dôkazy o existencii
majetkovej škody 125,- eur, keď síce zdôvodnil, z akých položiek táto škoda pozostáva, avšak žiadny
dôkaz v tomto smere súdu nepredložil. Iba samotné tvrdenie žalobcu o existencii vyššie uvedenej
škody nie je možné považovať za preukázanú existenciu výšky škody. Taktiež žalobca, na ktorom je

preukázanie existencie príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a konaním žalovaného, túto žiadnym
spôsobom nepreukázal, čím sa dostal do dôkaznej núdze. Súd nezistil príčinnú súvislosť medzi vznikom
škody a postupom exekučného súdu, ktorý žiadosť o udelenie poverenia zamietol po viac ako štyroch
mesiacoch z dôvodu, že ani v prípade, ak by súd bol rozhodol bezodkladne (na nasledujúci deň), by
hmotná škoda žalobcovi nevznikla.

V závere odôvodnenia svojho rozsudku súd prvého stupňa k uplatnenej nemajetkovej ujme uviedol, že
táto bola uplatnená neopodstatnene, nakoľko súd skonštatoval, že k nesprávnemu úradnému postupu
exekučného súdu nedošlo, teda nedošlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu, nedošlo
k vnútorným zásahom do spoločnosti, k ovplyvňovaniu podnikateľského plánovania a rozhodovania,

porušeniu práv žalobcu, strate legitímnych očakávaní, k strate dôvery v právo a v spravodlivé riešenie
veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky tak, ako to žalobca sám v podanej
žalobe tvrdí, pričom svoje tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázal a vykonaným dokazovaním bolo
zistené a preukázané, že k týmto jeho tvrdeniam zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci úspech,
nepriznal náhradu trov konania, nakoľko si ich neuplatnil a žiadne trovy mu ani nevznikli.

Proti rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, ktorý ho navrhol zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na
ďalšie konanie. Namietal, že sa mu ako účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom, skutočnosť, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, neúplné zistenie skutkového stavu
veci a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Ďalej namietal, že súd prvého stupňa
rozhodol v merite veci na základe úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom vprávnomštáteniejemožné,abysúdinterpretovalhmotnéprávoplatnévčasevznikuprávnejskutočnosti
a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou
právnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostného

právneho vzťahu. Mal za to, že ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii,
dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia, ktoré
musí byť zrušené. Poznamenal, že súd prvého stupňa nevysvetlil, prečo zastával názor, že účastníkom
konania nevznikol stav právnej neistoty. V danej veci vytvoril zákonodarca legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty, ktorú exekučný súd ignoroval a posunul trvanie

právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces
neakceptovateľný. Mal za to, že súdu neprináleží polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní
zákonnými lehotami, ale má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným
súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Ďalej uviedol, že súd svojimi
úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
účastníkom konania (§ 204 ods. 1, § 201 OSP) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom(§201OSP),beznariadeniaodvolaciehopojednávania(ust.§214ods.2OSP),sverejným
vyhlásením pri splnení podmienok podľa § 156 ods. 3 OSP, preskúmal rozhodnutie v napadnutom

rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 OSP) a rozsudok okresného súdu ako vecne
správne potvrdil (§ 219 ods. 1 OSP).

Podľa§4ods.1písm.a/bod 1zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (účinný v čase začatia tohto konania), vo veci náhrady

škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak
škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu.

Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona (účinný v čase začatia tohto konania), štát zodpovedá za škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým

postupom spôsobená škoda (ods. 2).

Podľa § 17 ods. 1, 2, 3 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.
V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom

na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 44 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a
o zmene a doplnení ďalších zákonov (účinný od 01. 06. 2010 v čase začatia exekučného konania):

(1) Exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh
spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45)
a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
(2) Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosťo udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

V preskúmavanej veci odvolací súd vychádzal zo zásady iudex ne eat ultra petita partium (sudca nech
nejde nad návrhy strán), ktorá vyplýva z ust. § 212 Občianskeho súdneho poriadku a keďže sa v celom
rozsahu stotožnil s odôvodním napadnutého rozhodnutia, vo svojom rozhodnutí sa obmedzil len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Navrhovateľ v podanom odvolaní naďalej
tvrdí, že súd vec nesprávne posúdil po právnej stránke a nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom

konania nevznikol stav právnej neistoty v súvislosti s určením zákonnej lehoty na vydanie poverenia v
exekučnom konaní, keď exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po uplynutí zákonom stanovenej lehoty s
omeškaním viac ako 265 dní.

Odvolací súd k tejto námietke odvolateľa uvádza, s poukazom na obsah spisu a rozhodnutie súdu

prvého stupňa, že toto tvrdenie navrhovateľa nevyplýva zo spisového materiálu, lebo súd prvého stupňa
v odôvodnení svojho rozhodnutia jasne uviedol, že v čase podania žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného
titulu neexistovala, pretože Exekučný poriadok v posudzovanom období podania žiadosti upravoval len
lehotu na vydanie poverenia (§ 44 ods. 2 EP, v znení zák. č. 144/2010 Z. z., účinného od 01. 06. 2010),

ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, a nie na vydanie iného rozhodnutia o návrhu na vydanie
poverenia, ako to bolo v preskúmavanom prípade. Ak by zákonodarca mal úmysel, aby sa 15-dňová
lehota vzťahovala i na rozhodnutie exekučného súdu, ktorým zamietne žiadosť exekútora o udelenie
poverenia, bol by to explicitne zakotvil do Exekučného poriadku ako v niektorých ďalších ustanoveniach.

Žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu
doručená dňa 07. 06. 2010, k čomu pripojil návrh na vykonanie exekúcie spísaný dňa 11. 05. 2010,
plnomocenstvo, rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 01. 4.2 010 sp. zn. SR 01511/10 a výpis
z obchodného registra oprávneného. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu a
o tejto žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia exekučný súd rozhodol uznesením zo dňa 13.

10. 2010 tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol. Rozhodnutiu exekučného
súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia predchádzala súdna výzva zo dňa
07.06.2010 o predloženie potrebných dokladov k návrhu na exekúciu, ktoré boli zo strany oprávneného
predložené až dňa 23. 09. 2010. Ak teda súd vydal uznesenie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia dňa 13. 10. 2010, rozhodol tak v primeranej lehote po doplnení návrhu (23. 09.

plus 15 dní podľa zákona) a správne konštatoval, že nebolo preukázané tvrdenie navrhovateľa, že o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté s omeškaním až 265 dní od jej
podania ako to tvrdil žalobca.

Súd prvého stupňa jasne, logicky a vecne správne odôvodnil aj svoj záver, prečo tak rozhodol a vysvetlil

rozdiel právneho stavu ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v čase rozhodovania v prípade, ak
exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok a s poukazom na ustálenú judikatúru rozhodovacej
činnosti súdov poukázal na konkrétne rozhodnutia, ktoré obdobné prípady riešili a z úradnej povinnosti
skúmal materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku. Tvrdenie odvolateľa o tom, že o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie omeškanie viac ako 265 dní nebolo preukázané a toto

tvrdenie i odvolací súd považuje za nepravdivé. V danej veci i odvolací súd je toho názoru, že keby aj
bolo preukázané tvrdenie navrhovateľa v nedodržaní dĺžky lehoty na rozhodnutie o žiadosti o udelenie
poverenia, túto skutočnosť nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného práva účastníka
konania s dopadom na tvrdenie navrhovateľa, že nesprávny úradný postup bol v konaní preukázaný
nedodržaním zákonom stanovenej lehoty pre rozhodnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie (pozri napr. rozhodnutie II ÚS 471/2012, I ÚS 86/02). Navrhovateľ mal možnosť proti uzneseniu
exekučného súdu v danej veci podať opravný prostriedok, čo i využil a podal odvolanie proti uzneseniu
súdu o zamietnutí návrhu. Odvolací súd uznesením z 30. 12. 2010 č. k. 26CoE/250/2010-33 uznesenie
súdu prvého stupňa potvrdil.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že Ústavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne
analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností odvolateľa v týchto veciach (zastavenie
exekúcie) a akceptoval právne závery všeobecných súdov o neprípustnosti, resp. zastavení exekúcie,
lebo rozhodcovský rozsudok (notárska zápisnica), na podklade ktorých boli exekúcie vedené (resp.navrhnuté) neboli z rôznych dôvodov spôsobilým exekučným titulom na vedenia exekúcie (napr.
uznesenie ÚS SR sp. zn. III. 148/2014).

Pokiaľ ide o ďalšie námietky odvolateľa, odvolací súd je toho názoru, že sú uvedené iba vo všeobecnej
rovine bez konkrétnej špecifikácii, ako mal súd rozhodnúť o jeho žalobe, teda ako mal po právnej stránke
posúdiť jeho uplatnený nárok, čo neurobil a pokiaľ ide o jeho tvrdenie, že súd žalobu zamietol na základe
úpravy obsiahnutej v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. z dôvodu, že súd interpretoval hmotné právo platné
v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného

práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo
k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, teda že súd založil svoje rozhodnutie na neprípustnej
interpretácii, odvolací súd dospel k záveru, že ak nebol splnený základný predpoklad zodpovednostného
vzťahu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (nesprávny úradný postup), nemal dôvod zaoberať
sa ďalšími námietkami odvolateľa, ani ďalšími atribútmi vzniku škody (štyri zákonné podmienky) a
nemajetkovej ujmy uplatnenej odvolateľom podanou žalobou.

Ústavný súd Slovenskej republiky judikoval, že reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na
súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné
súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predpokladá
účastník konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania

implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných
prostriedkov a rozhodovať podľa nich (III. ÚS 369/2010-12). Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu,
z Ústavy SR, ani Dohovoru nemožno vyvodzovať, že súdy sa musia zaoberať zvlášť každým bodom,
ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu (mutatis
mutandis I. ÚS 56/01). Odvolací súd dáva do pozornosti odvolateľa (navrhovateľa) i rozhodnutie ESĽP

prípad Garcia Ruiz c. Španielsko z 21. 01. 1999, z ktorého tiež vyplýva, že sa nevyžadujú, aby na každý
argument účastníka konania bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ale iba na taký argument,
ktorý je pre rozhodnutie danej veci rozhodujúci a vyžaduje sa špecifická odpoveď. Podľa rozsudku
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Helle v. Fínsko z 19. decembra 1998 sa odvolací súd pri
potvrdení prvostupňového rozhodnutia (zamietnutí odvolania) v princípe môže obmedziť na prevzatie

odôvodnenia súdu nižšieho stupňa.

Súd je toho názoru, že súd prvého stupňa riadne odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavnom a zákonnom
procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci (v súlade s nálezom napr. Ústavného súdu SR I ÚS
241/07, I ÚS 342/2010 a pod.). Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a

spravodlivéhoprocesu(článok46anasl.ÚstavySRačlánok6ods.1Dohovoru),ktorévylučujúľubovôľu
pri rozhodovaní, lebo povinnosťou súdu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie
náležite odôvodniť. Žalobou napadnuté rozhodnutie v dostatočnej miere uvádza dôvody, na ktorých sa
výrok rozhodnutia zakladá.

Pri riadnom a dôslednom oboznámení sa s rozsudkom okresného spisu je zrejmé a nepochybné, že
všetky otázky všeobecne namietané odvolateľom v odvolaní boli už súdom prvého stupňa vysvetlené.
Odvolací súd nepovažuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za vnútorne rozporné. K záveru súdu prvého
stupňa o rozpore exekučného titulu so zákonom sa odvolací súd s rozhodnutím súdu prvého stupňa
v plnom rozsahu stotožňuje a poukazuje v tejto otázke na ustálenú judikatúru NS SR ( pozri napr.

rozhodnutia NS SR, sp. zn. 6Cdo 6/2013, R 46/2012 - 3Cdo 146/2011, 6Cdo105/2011).

S poukazom na vyššie uvedený záver súdu prvého stupňa, ktorý urobil a ustál vo svojom rozhodnutí,
zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade so zákonom. Z týchto
dôvodov bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené v prvom výroku tohto rozsudku tak, že rozsudok

súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil.

Úspešný žalovaný si v odvolacom konaní trovy neuplatnil (nepodal návrh), a preto mu odvolací súd
podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 OSP náhradu trov konania nepriznal.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.