Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 21. november 2014

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 64Cb/98/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6114213868
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miriam Kamenská

ECLI: ECLI:SK:OSBB:2014:6114213868.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Banská Bystrica, konajúc samosudkyňou Mgr. Miriam Kamenskou, v právnej veci

navrhovateľa Retail Value Stores, a. s., so sídlom Panónska cesta 16, 851 04 Bratislava, IČO: 43 768
083,zast.JUDr.MichalMatulník,advokát,s.r.o.,sosídlomKýčerského5,81105Bratislava,IČO:36857
726, v mene ktorej v konaní koná konateľ - advokát JUDr. Michal Matulník a zast. Mgr. Augustín Španitz,
advokát, Kýčerského 5, 811 05 Bratislava, proti odporcovi MAJA, s. r. o., so sídlom Andyho Warhola
831/38, 068 01 Medzilaborce, IČO: 36 468 614, zast. Mgr. Gábor Gál, advokát, Agátova 2513/15, 924
01 Galanta, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, takto

r o z h o d o l :

Rozhodcovský rozsudok Obchodného súdu, stály rozhodcovský súd zriadený spoločnosťou Obchodný

súd, s. r. o., so sídlom Janka Kráľa 7, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 858 102, sp. zn. OS 37/2014
zo dňa 05. 06. 2014 z r u š u j e.

Odporca je p o v i n n ý nahradiť navrhovateľovi iné trovy konania v sume 331,50 Eur, do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Navrhovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom zo dňa 18. 06. 2014 domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku Obchodného
súdu, Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Obchodný súd, s. r. o., sp. zn. OS
37/2014 zo dňa 05. 06. 2014. Uviedol, že dňa 11. 06. 2014 bol navrhovateľovi doručený rozhodcovský
rozsudok Obchodného súdu, Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Obchodný súd,

s. r. o. so sídlom Janka Kráľa 7, 974 01 Banská Bystrica vo veci vedenej pod sp. zn. OS 37/2014.
Navrhovateľ podáva žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku z dôvodu podľa § 40 ods. 1 písm. g)
Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, teda že bola porušená zásada rovnosti účastníkov
rozhodcovského konania a z dôvodu podľa § 40 ods. 1 písm. f) Zákona č. 244/2002 Z. z., teda že sa
na vydaní rozhodcovského rozsudku zúčastnil rozhodca, ktorého vylúčenie účastník rozhodcovského
konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť. Pre posúdenie
legitimity a opodstatnenosti dôvodu pre zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm.

g) Zákona č. 244/2002 Z. z. je potrebné v stručnosti zosumarizovať priebeh konania, rámcový obsah
podaní sporových strán a v tomto svetle obsah rozhodcovského rozsudku a postup Obchodného súdu,
ktorý k vydaniu rozhodcovského rozsudku smeroval. Odporca sa žalobou doručenou Obchodnému
súdu voči navrhovateľovi domáhal zaplatenia sumy 9 965,05 Eur s príslušenstvom titulom zaplatenia
kúpnej ceny dodaného tovaru. Navrhovateľ na predmetnú žalobu reagoval žalobnou odpoveďou, v ktorej
okrem iného uviedol, že nárok odporcu zanikol započítaním s časťou pohľadávky, ktorá navrhovateľovi
vznikla z titulu nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty z dôvodu porušenia článku V. bod 5.5.2 Zmluvyo kúpe a predaji tovaru potraviny uzavretej medzi sporovými stranami. Odporca na žalobnú odpoveď
reagoval podaním, v ktorom okrem iného konštatoval neplatnosť dojednania o zmluvnej pokute z
dôvodu aplikácie § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka, spochybňoval primeranosť dojednanej

výšky zmluvnej pokuty, konštatoval rozpor s ustanoveniami Zákona č. 362/2012 Z. z. o neprimeraných
podmienkach v obchodných vzťahoch, ktorých predmetom sú potraviny, navrhol Obchodnému súdu
aplikovať moderačné právo a podobne. Je nevyhnutné pripomenúť, že predmet sporu bol zo strany
odporcu pred vydaním rozhodcovského rozsudku vcelku masívne medializovaný. Vnímanie sporu z
pohľadu odporcu bolo prezentované jednak na verejnom zhromaždení, jednak vo viacerých médiách,

jednak samotným ministrom pôdohospodárstva. Z obsahu mediálnych výstupov je zrejmé, že išlo o
tzv. pocitovú prezentáciu, ktorá postrádala akúkoľvek právne relevantnú argumentáciu a v mnohých
ohľadoch bola nepravdivá, pravdu skresľujúca, povrchná, nepresná až lživá. Napriek tomu však išlo
o prezentáciu sporu mediálne rozšírenú v celorepublikovom meradle, išlo o tému, ktorá v spoločnosti
rezonovala. Z obsahu mediálnych výstupov je taktiež zrejmé, že ich účelom malo byť ovplyvnenie veci
samej. Táto medializácia bola jednostranná, bola iniciovaná dodávateľmi a navrhovateľ nemal faktickú

možnosť sa k nej vyjadriť. Naviac, navrhovateľ súc si vedomý existencie konania, a teda prejednávania
veci súdom, nepovažoval za vhodné, aby bol predmet prebiehajúceho sporu mediálne prezentovaný.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, navrhovateľ v konaní navrhol, aby Obchodný súd vo veci nariadil
ústne pojednávanie. Odporca, resp. dodávatelia, resp. orgán dohľadu sa totiž k veci vyjadrovali v
skutku rozsiahlo a nahlas a bolo zrejmé, že takáto pocitová argumentácia môže mať vplyv na celkové

hodnotenie veci. Navrhovateľ a odporca uzatvorili Rámcovú zmluvu obsahujúcu ustanovenie článku
V. bod 5.5.2, podľa ktorého bol odporca okrem iného povinný pri každom dodaní tovaru informovať
navrhovateľa v písomnej forme o tom, kedy (dátum) bol tovar (jednotlivé tovary/výrobky) vyrobený.
Opodstatnenosť takéhoto dojednania zmluvných strán vyplývala/vyplýva z povinností, ktoré sú na
navrhovateľa kladené právnym predpismi, a to s poukazom na § 4 ods. 4 písm. u) bod 2 ZNP a §

12 ods. 1 písm. p) Zákona č. 152/1995 Z. z. o potravinách. Navrhovateľ tak nutne potrebuje poznať
dátum výroby tovaru na to, aby si mohol splniť svoju povinnosť podľa citovaných noriem. Dodávatelia
navrhovateľa medializovali ich spor spôsobom absolútne ignorujúcim túto skutočnosť a vytvorili dojem o
krivde a šikanovaní spočívajúcom v požadovaní akéhosi nezmyselného údaju. Pre posúdenie legitimity
a opodstatnenosti dôvodu pre zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. g) Zákona

č. 244/2002 Z. z. je potrebné zhrnúť, k akým zisteniam dospel Obchodný súd a čo ho viedlo k vydaniu
rozhodcovského rozsudku. Obchodný súd teda vec posúdil a dospel k záveru, že Rámcová zmluva je
zmluvnouplatnou,zmluvnápokutapodľačlánkuV.bod5.5.2Zmluvyboladohodnutáplatneadostatočne
určite, odporca porušil zmluvnú povinnosť, ktorej splnením bolo zabezpečené zmluvnou pokutou,
navrhovateľovi platne vznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, prejav vôle, ktorým bola uplatnená

zmluvná pokuta zo strany navrhovateľa bol dostatočne určitý, dohoda o zmluvnej pokute nie je v rozpore
s ustanovením § 4 ods. 4 písm. s), písm. t) písm. y) ZNP. Následne však Obchodný súd, podľa názoru
navrhovateľa vcelku svojvoľne a neudržateľne aplikoval ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka
a dospel k záveru, že hoci zmluvná pokuta bola dojednaná platne, bola uplatnená určitým právnym
úkonom, nemôže jej Obchodný súd priznať ochranu, pretože by bola v rozpore so zásadami poctivého

obchodného styku. Obchodný súd teda interpretoval a aplikoval na vzťah medzi navrhovateľom a
odporcom zásady poctivého obchodného styku a to bez toho, aby mal navrhovateľ vôbec možnosť
sa k veci relevantným spôsobom vyjadriť. Urobil tak napriek tomu, že odporca explicitne žiadal, aby
Obchodný súd vo veci nariadil pojednávanie a navrhovateľ s takýmto návrhom súhlasil. Vo všeobecnosti
je otázka posudzovania, výkladu a aplikácie zásad poctivého obchodného styku na konkrétny vzťah

otázkou nadmieru zložitou a pre jej správne posúdenie je absolútne nevyhnutná znalosť aj drobných
detailov a prvkov posudzovaného vzťahu. Napriek tomu však Obchodný súd vo vzťahu k postupu
navrhovateľa pojem zásad poctivého obchodného styku vyložil a aplikoval, a to bez toho, že by
navrhovateľa vypočul. Naviac túto „nepoctivosť“ tvrdil subjekt (odporca), ktorý v konaní sám bez okolkov
priznával porušenie povinnosti vedúce k vzniku sankčného nároku, toto porušenie nespochybňoval a

iba ho obhajoval, resp. bagatelizoval. Z uvedených skutočností je zrejmé, že zásada rovnosti účastníkov
rozhodcovského konania bola porušená. Navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam,
ktoré boli nevyhnutné pre tak citlivé posúdenie otázky výkladu a aplikácie zásad poctivého obchodného
styku podľa § 265 Obchodného zákonníka. Podľa článku 2 ods. 5 posledná veta Rokovacieho
poriadku Obchodný súd je povinný dbať na zásadu rovnosti účastníkov konania a v rovnakej miere

aj na zásadu hospodárnosti a efektívnosti konania. Navrhovateľ je však presvedčený, že zásada
hospodárnosti a efektívnosti konania by nemala dominovať pred zásadou rovnosti, zásadou riadneho
zistenia skutkového stavu a rešpektovania práv rozhodcovského konania. Navrhovateľ je presvedčený,
že v danom prípade išlo o hrubé porušenie uvedenej zásady rovnosti účastníkov a konajúci Obchodnýsúd rozhodol a ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka interpretoval bez toho, že by navrhovateľ
mal možnosť vyjadriť sa k relevantným skutočnostiam primeraným spôsobom, ktorý bol s prihliadnutím
na rozhodovanie Obchodného súdu absolútne nevyhnutný. Zásada rovnosti účastníkov konania bola

taktiež porušená ďalším postupom súdu. Navrhovateľovi bolo totiž spolu s rozhodcovským rozsudkom
doručené zásadné podanie odporcu, ku ktorému sa však navrhovateľ vôbec nemal možnosť vyjadriť,
nakoľko bolo doručené v jednej obálke spolu s rozhodcovským rozsudkom. Išlo o podanie odporcu
označené ako „Vyjadrenie k žalobnej odpovedi žalovaného“ zo dňa 22. 04. 2014 spolu s jeho 6 prílohami.
Ide o jediné podanie odporcu, v ktorom sa vyjadruje k meritu veci. Navrhovateľ teda vôbec nemal

možnosť vyjadriť sa k akýmkoľvek tvrdeniam odporcu. Ide teda o flagrantné porušenie zásady rovnosti
účastníkov rozhodcovského konania. Obchodný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že sa
zaoberal i osobitným ekvitným ustanovením právnej úpravy rozhodcovského konania, a to rozhodnutiu
podľa zásad spravodlivosti, na čo ho účastníci konania v rozhodcovskej doložke výslovne oprávnili.
Aplikácia „zásad spravodlivosti“, ako to uviedol v rozhodcovskom rozsudku Obchodný súd, však nemá
oporu v rozhodcovskej doložke uzavretej medzi účastníkmi. V danom prípade bolo v rozhodcovskej

doložke zmluvnými stranami dojednané, že Obchodný súd bude rozhodovať predovšetkým podľa
slovenského právneho poriadku a iba v prípade, ak by aplikácia slovenského právneho poriadku
neprichádzala do úvahy a zákon to nevylučuje, bolo by možné použiť „zásady spravodlivosti“. Pre
odôvodnenie návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku z dôvodu podľa § 40 ods. 1 písm. f) Zákona
č. 244/2002 Z. z. navrhovateľ poukázal na § 9 ods. 1, 2 a § 51 ods. 3 Zákona č. 244/2002 Z. z. a

článok 3 bod 5 a článok 1 bod 15 Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu. Ďalej navrhovateľ
poukázal na judikatúru ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva s
tým, že obsahom práva na nestranný súd v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je,
aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí
každúvecprerokovaťarozhodnúťtak,abyvočiúčastníkompostupovalnezaujatoaneutrálne,žiadnemu

z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci. Nestrannosť
je potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska nestrannosti, čiže je potrebné
zistiť osobné presvedčenie sudcu prejedávajúceho prípad a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j.
je potrebné zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom
smere. Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp.

necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či je možné usudzovať, že by sudca zaujatý mohol
byť. Judikatúra ESĽP vyžaduje, aby obava z nedostatku nestrannosti sa zakladala na objektívnych,
konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný,
ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom
na jeho status, rôzne funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer

k veci, k stranám konania, k ich zástupcom, svedkom a podobne. V danom konkrétnom prípade
rozhodca evidentne mal informácie o prejednávanej veci zo slovenského mediálneho prostredia, keď
na adresu navrhovateľa, ale aj samotného rozhodcovského súdu, odznela zo strany predstaviteľa
slovenskej exekutívy negatívna kritika ohľadne rozhodcovským súdom prejednávaných obchodných
vecí navrhovateľa a vyhrážky o likvidácii obchodnej spoločnosti navrhovateľa, ako aj hrozba vysokou

pokutou zo strany Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR a taktiež negatívne vyjadrenia
na adresu Obchodného súdu, s. r. o. ako rozhodcovského súdu v Banskej Bystrici, ktorý si mal vybrať
navrhovateľ. Je zrejmé, že vrcholný predstaviteľ výkonnej moci (člen vlády, minister pôdohospodárstva)
v celoštátnej šírenom médiu (v televíznom vysielaní, spravodajskej televízie TA3, výroky boli následne
prevzaté mnohými ďalšími médiami) atakoval Obchodný súd, v podstate len z titulu samotnej existencie

Obchodného súdu a skutočnosti, že si sporové strany dohodli rozhodcovskú doložku, ktorá zakladala
jeho právomoc. Robil tak nadmieru explicitne, naviac zo závermi, ktoré sú v akomkoľvek právnom
štáte absolútne neprijateľné a neudržateľné. Vyjadrenia ministra pôdohospodárstva je treba vnímať
jednak v kontexte s celým obsahom programu zo dňa 11. 05. 2014, jednak v kontexte s jeho skôr
medializovanými výstupmi k veci, ktorá bola prejednávaná v konaní. Išlo najmä o vyjadrenie ministra

pôdohospodárstva o „vypaľovaní“ dodávateľov, resp. o podpore protestujúcich dodávateľov, ktoré
minister pôdohospodárstva verejne prezentoval bez toho, že by o danej veci akokoľvek rozhodol
akýkoľvek príslušný súd alebo orgán verejnej správy. Uvedeným postupom bol na Obchodný súd
ako aj na ktoréhokoľvek z rozhodcov vytvorený enormný mediálny nátlak. Týmto postupom došlo k
spochybneniu kompetencie, nestrannosti a nepredpojatosti Obchodného súdu, k vyhrážaniu sa akousi

kontrolnou činnosťou ministra pôdohospodárstva, explicitnému navádzaniu, ako má Obchodný súd
vo veciach rozhodnúť. V kontexte s celkovým výstupom ministra, ako aj predchádzajúcimi výstupmi
dodávateľov navrhovateľa, toto predstavovalo pre Obchodný súd bezprostrednú hrozbu, že pokiaľ
Obchodný súd nerozhodne tak, ako anticipuje minister pôdohospodárstva, bude táto skutočnosť jednakmedializovanáazároveňsatobudepovažovaťzadôkazoneserióznostiObchodnéhosúdu.Ktorýkoľvek
z rozhodcov Obchodného súdu teda v rámci rozhodovania v daných veciach bol ovplyvnený vyššie
uvedenými skutočnosťami, pričom z logiky veci možno dospieť k záveru, že vyhnúť sa podozreniam

ministra pôdohospodárstva a ich následnej medializácii, bolo v celku jednoducho možné tak, že by
Obchodný súd rozhodoval v medziach mediálne prezentovaných želaní. O dôvodoch na vylúčenie
rozhodcu sa navrhovateľ dozvedel dňa 09. 06. 2014, kedy mu bol doručený rozhodcovský rozsudok
vo veci navrhovateľa Pannon Food Slovakia, s. r. o., kde menovaný rozhodca v kontexte s aplikáciou
ustanovenia § 265 Obchodného zákonníka procesnej obrane navrhovateľa nepriznal právnu obranu

a nijakým spôsobom sa nezaoberal všetkými funkciami zmluvnej pokuty a svoje úvahy výlučne
eliminoval na prevenčnú funkciu zmluvnej pokuty a dospel k záveru, že úmyslom navrhovateľa bolo
poškodiť či znevýhodniť odporcu, čo sú závery zhodné, resp. obsahovo identické alebo obdobné
s medializovanými tvrdeniami predstaviteľa slovenskej exekutívy. Navrhovateľ, okamžite, ako sa o
tejto skutočnosti dozvedel, predpojatosť rozhodcov Obchodného súdu namietal podaniami s 10. 06.
2014, svojim podaním vo všetkých veciach vedených na Obchodnom súde namietol predpojatosť

všetkých príslušných rozhodcov, resp. všetkých rozhodcov Obchodného súdu. V tejto súvislosti je ešte
potrebné poukázať na skutočnosť, že hoci vo veciach vedených na Obchodnom súde rozhodovali
celkom 4 rozhodcovia, všetky rozhodnutia Obchodného súdu sú čo do štruktúry odôvodnenia, právnych
úvah, sumarizácie zistení a častokrát i použitých výrazových prostriedkov nadmieru podobné a v
systémovej rovine identické. V zmysle spomenutej teórie zdania, sa uvedené skutočnosti javia z

pohľadu navrhovateľa ako závažné ohrozenie nestrannosti, nakoľko v takomto prípade nemožno
vylúčiť akúkoľvek vonkajšiu oprávnenú pochybnosť o nestrannosti. Základné právo na prerokovanie
a rozhodnutie veci nestranným súdom je v občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom
inštitútu vylúčenia sudcu z ďalšieho prejednania a rozhodnutia pre zaujatosť. Aj Najvyšší súd Slovenskej
republiky judikoval, že pre uplatniteľnosť inštitútu námietky zaujatosti podľa § 14 a nasl. O.s.p. treba,

aby boli splnené dva predpoklady. Prvým je existencia a poznanie určitej objektívnej skutočnosti, v
danom prípade sú to negatívne informácie o prejednávanej veci a navrhovateľovi z iných zdrojov ako
zo súdneho spisu a druhým je existencia určitej subjektívnej skutočnosti. Je zrejmé, že na vydaní
rozhodcovského rozsudku sa zúčastnil rozhodca, ktorého predpojatosť bola demonštrovaná vyššie a
zároveň, že navrhovateľ nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť vylúčenie tohto rozhodcu pred vydaním

rozhodcovského rozsudku. Je potrebné poukázať aj na ďalšie z radu pochybení Obchodného súdu
celkovo dotvárajúcich „obraz konania“. Podľa článku 4 bod 19 Rokovacieho poriadku vo veci samej
rozhoduje Obchodný súd rozhodcovským rozsudkom, v ostatných prípadoch rozhoduje rozhodcovským
uznesením. Napriek tomu však Obchodný súd vo veciach, v ktorých mal rozhodovať rozhodcovským
uznesením, buď nerozhodol vôbec, alebo rozhodol rozhodcovským rozsudkom. Z dôvodu, že vydaný

Rozhodcovský rozsudok sa právoplatnosťou stáva exekučným titulom, hrozí navrhovateľovi už v čase
podania tohto návrhu začatie exekučného konania, v exekúcii by navrhovateľovi hrozila nenapraviteľná
ujma na právach a majetku a z tohto naliehavého dôvodu navrhovateľ žiada, aby mu súd poskytol
ochranu a odložil vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej.

Odporca žiadal návrh zamietnuť. Uviedol, že návrh navrhovateľa je účelový, tendenčný a nedôvodný.
Navrhovateľúmyselneneuvádzavšetkyskutočnostiviažucesakokolnostiamuvedenýmnavrhovateľom
v podanom návrhu. Navrhovateľ skutočnosti a argumenty vytrháva z kontextu, neuvádza ich úplne,
komplexne a v súvislostiach, ba v niektorých prípadoch zavádza. Navrhovateľ v konaní pred
rozhodcovským súdom, ktorý okrem iného vybral práve navrhovateľ a nanútil ho v texte zmluvy o kúpe

a predaji tovaru zo dňa 28. 02. 2013 odporcovi, nakoľko tento nemal možnosť zasahovať do textu
Zmluvy, nebol úspešný a tak sa takouto cestou pokúša zvrátiť pre neho nepriaznivý rozhodcovský
rozsudok. Zo strany navrhovateľa sa jedná iba o chabý pokus, pričom dôvody uvedené v podanom
návrhu nemajú žiadny reálny základ a neobstoja. O nanútení zmluvy, resp. jej obsahu, ako aj
samotného rozhodcovského súdu, je možné hovoriť z nasledovného dôvodu - 26. 10. 2012 bol

prijatý nový zákon s účinnosťou od 01. 01. 2013 upravujúci problematiku neprijateľných podmienok v
obchodných vzťahoch platný aj pre segment potravín, ktorý sa priamo dotýka odporcu, ako aj ďalších
dodávateľovnavrhovateľa.JednásakonkrétneoZákonč.362/2012Z.z.oneprimeranýchpodmienkach
v obchodných vzťahoch. Bolo preto potrebné zmluvy uzavreté pred 01. 01. 2013, ktoré nespĺňali
podmienky podľa nového zákona, uviesť do súladu, a to najneskôr do 28. 02. 2013. Navrhovateľ

využijúc túto situáciu predložil svojim dodávateľom znenia nových zmlúv na podpis, pričom trval na ich
podpise v takom znení, ako boli predložené, hoci tieto návrhy zmlúv boli jednostranne výhodné lenpre navrhovateľa. Spripomienkované zmluvy dodávateľov navrhovateľ odmietol uzatvoriť a podpísať.
Argument navrhovateľa o predpojatosti rozhodcov rozhodcovského súdu neobstojí. Je zrejmé, že
práve navrhovateľ vybral konkrétny rozhodcovský súd a tým aj samotných rozhodcov. Odporca ako

aj samotný dodávatelia navrhovateľa by si konanie pred rozhodcovským súdom, a už tobôž pred
rozhodcovským súdom vybratým navrhovateľom, čo už samo o sebe vzbudzuje akúsi pochybnosť,
nevybrali. Z daného je zrejmé, že ak tu niekto mohol argumentovať predpojatosťou rozhodcov, takto
mal a mohol byť jedine odporca. V jednom však odporca súhlasí s argumentáciou navrhovateľa,
a to že v prípade predpojatosti, resp. jej namietania sa jedná o tak závažný úkon, ktorý musí byť

podložený a nie iba nejaká obyčajná konštatácia o predpojatosti. Napriek celkom vyčerpávajúcej
argumentácii navrhovateľa v jeho návrhu ohľadom predpojatosti, navrhovateľ na to nejak pozabudol a
predpojatosť rozhodcov rozhodcovského súdu len tak z ničoho nič konštatuje, pričom neuviedol žiadny
relevantný argument, ktorý by predpojatosť rozhodcov rozhodcovského súdu riadne odôvodňoval.
Z tohto dôvodu považuje odporca námietku predpojatosti len za účelový úkon a pokus zo strany
navrhovateľa ako zvrátiť pre neho nepriaznivé rozhodnutie vo veci. Navrhovateľ namieta predpojatosť

konkrétne rozhodcu JUDr. Branislava Jablonku, PhD., ako aj všetkých rozhodcov rozhodcovského súdu,
teda nielen tých rozhodcov rozhodcovského súdu, ktorí rozhodovali alebo ešte rozhodujú obdobné
konania vedené rozhodcovským súdom proti navrhovateľovi. Je zaujímavé, že navrhovateľ predpojatosť
JUDr. Branislava Jablonku, PhD., ako ani Mgr. Jany Arpášovej, ktorá rozhodovala v navrhovateľom
napadnutom konaní, v konaní pred rozhodcovským súdom a to až do vynesenia rozhodcovského

rozsudku nenamietal! Dôvodom predpojatosti by podľa podaného návrhu navrhovateľa malo byť údajné
vyhlásenie ministra pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky zo dňa 07. 05. 2014 a 11.
05. 2014. V konaní vedenom rozhodcovským súdom č. k. OS 37/2014 navrhovateľ dňa 28. 05. 2014
podával vyjadrenie k podaniam odporcu, t. j. 17 a 21 dní po údajnom dôvode námietky predpojatosti,
pričom o žiadnej predpojatosti sa v tomto svojom vyjadrení nevyjadruje a ani ju nenamieta. Samotný

rozhodcovský rozsudok bol vydaný dňa 05. 06. 2014 a ani do tohto termínu navrhovateľ nenamietal
žiadnu predpojatosť konkrétneho rozhodcu rozhodujúceho tento spor, tak ani žiadneho iného rozhodcu,
ktorýrozhodovalvtomčaseužprebiehajúceobdobnésporyaužtobôžnieceléhorozhodcovskéhosúdu.
Ako je to možné, že žalovaný nenamietal predpojatosť ak už mal existovať dôvod tento predpojatosti?
Lebo tu predpojatosť rozhodcov rozhodcovského súdu daná nebola. Ak sa má uplatniť námietka

predpojatosti, tak takúto námietku predpojatosti je nevyhnutné predložiť v určitej lehote a v súvislostiach,
ktorá je upravená v článku 3 bod 5 Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu. Navrhovateľ námietku
predpojatosti v takejto lehote nepredložil. Navrhovateľ námietku predpojatosti nevzniesol pri svojom
prvom úkone potom, čo sa dozvedel o podľa neho dôvode údajnej predpojatosti, ale počkal až na
rozhodnutie vo veci samej, t. j. či bude pre navrhovateľa priaznivé alebo nie. Do tej doby navrhovateľ

uskutočnil ešte dva úkony, kedy mohol vzniesť námietku predpojatosti, ale neurobil tak, pričom tak
učinil až potom, čo bol rozhodcovský rozsudok v jeho neprospech doručený, t. j. až potom začal
navrhovateľ vznášať námietky predpojatosti. Navrhovateľ nenamieta, resp. nehovorí o predpojatosti
rozhodcov v tej časti ich rozhodovacej a argumentačnej činnosti, ktorá je v prospech navrhovateľa, ale
ako náhle konkrétny rozhodca rozhodcovského súdu právne argumentuje už v prospech odporcových

tvrdení, tak je už zrazu predpojatý! Navrhovateľ nezačal podávať námietky predpojatosti v jednotlivých
rozhodcovských konaniach potom, čo sa mal údajne vyskytnúť ním uvádzaní dôvod predpojatosti,
ale až potom čo obdržal prvé rozhodcovské rozsudky, ktoré boli v jeho neprospech. Následne vo
všetkých v tom čase ešte prebiehajúcich konaniach podal tieto nedôvodné námietky predpojatosti. V
tom čase navrhovateľ podal námietky predpojatosti proti všetkým rozhodcom rozhodcovského súdu,

avšak neskôr v konaní pred rozhodcovským súdom č. k. OS 77/2014 namietal predpojatosť už len
troch rozhodcov. V prípade iného klienta právneho zástupcu odporcu, keďže nemal s odporcom platne
uzatvorenú zmluvu o kúpe a predaji tovaru, a teda ani rozhodcovskú doložku, podali žalobu na Okresný
súd Bratislava V, pričom príslušnosť súdu bola určená podľa sídla odporcu a konanie je vedené pod č.
k. 23Cb 164/2004. V odpore navrhovateľ uvádza ako dôvod odporu aj údajnú nepríslušnosť Okresného

súdu Bratislava V, ktorú odôvodňuje existenciou rozhodcovskej doložky, a teda že konanie by malo
prebiehať na rozhodcovskom súde. Právny zástupca odporcu si oprávnene kladie otázku, ak by mali
byť rozhodcovia rozhodcovského súdu predpojatí voči navrhovateľovi, tak prečo by sa navrhovateľ
domáhal toho, aby tento „predpojatý“ rozhodcovský súd rozhodoval jeho obdobné spory? Tak teda
je alebo nie je rozhodcovský súd predpojatý? Evidentne podľa tohto konania navrhovateľa, teda ani

podľa navrhovateľa, nie je rozhodcovský súd predpojatý! Teda vyjadrenie k namietanej predpojatosti
sudcov rozhodcovského súdu je také, že ho odporca považuje len za čisto účelové, nedôvodné a chabý
pokus zvrátiť výsledky konaní pred rozhodcovským súdom. Pokiaľ ide o neposkytnutie dostatočného
priestoru na argumentáciu v konaní pred rozhodcovským súdom, navrhovateľ opakovane uvádza, žemu nebol poskytnutý dostatočný priestor, ako ani možnosť reagovať na tvrdenie odporcu v konaní
pred rozhodcovským súdom. Navrhovateľ namietal, že nemal možnosť na ústnom pojednávaní obhájiť
svoje argumenty. Ale toto je znova iba účelové a zavádzajúce tvrdenie. Navrhovateľ predsa vedel,

že konanie pred rozhodcovským súdom je konanie hlavne písomné a odporca si je istý, že aj kvôli
tomu si navrhovateľ vybral práve rozhodcovské konanie a rozhodcovský súd vo svojom rozsudku, resp.
odôvodnení neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by v dovtedajšom priebehu konania neuviedol či
už odporca alebo navrhovateľ, takže navrhovateľ mohol reagovať a argumentovať ku každej skutočnosti,
ktorá bola uvedená v odôvodnení rozhodcovského rozsudku. Odporca v už podanom vyjadrení k

žalobnej odpovedi uvádzal ako jeden z dôvodov nepoctivý obchodný styk navrhovateľa podľa § 265
Obchodného zákonníka a navrhovateľ o tomto stanovisku odporcu vedel dávno pred začatím konania
na rozhodcovskom súde, nakoľko ho odporca na túto skutočnosť upozorňoval už listom zo dňa 14. 02.
2014, ktorý navrhovateľ prevzal dňa 17. 02. 2014. Z rozhodcovského rozsudku č. OS 37/2014 zo dňa 05.
06. 2014 vyplýva, že navrhovateľ mal dostatočný priestor a možnosť vyjadriť sa ku všetkým odporcom
uvedeným skutočnostiam, nakoľko predmetný rozsudok obsahuje opis časových vyjadrení účastníkov

konania. S poukazom na článok 4 bod 8 a 10 Rokovacieho poriadku, ktorý odporcovi nanútil práve
navrhovateľ, tento upravuje presný postup pre prípad ďalších vyjadrení účastníkov konania, ktorý bol
zo strany rozhodcovského súdu aj dodržaný, pričom obe sporové strany mali dostatok priestoru, ako aj
času uviesť všetky skutočnosti a argumenty, ktoré považovali za dôležité. V rozhodcovskom konaní, ale
samozrejme aj v „riadnom“ súdnom konaní, je predsa logické, že jedna zo strán bude v spore úspešná

a druhá nie. Kam by sme sa dostali, ak by každá sporová strana podávala po pre ňu nepriaznivom
rozhodnutí námietky predpojatosti a namietala nerovnosť podmienok a postavenia v konaní, ak na
to nebol žiadny objektívny dôvod? Odporca má za to, že tak odporcovi, ako aj navrhovateľovi bola
poskytnutá rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu v rozhodcovskom konaní, a teda
mali v rozhodcovskom konaní rovné postavenie. Odporcu zarazila v navrhovateľom podanej žalobe aj

skutočnosť, že navrhovateľ píše, že právoplatný rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom a hrozí,
že voči navrhovateľovi bude začaté konanie. Odporcovi nie je zrejmé, na aké exekučné konanie sa
navrhovateľ odvoláva. Veď navrhovateľ predsa medzi časom uhradil svoj záväzok voči odporcovi, a to
dňa 13. 06. 2014, t. j. ešte 5 dní pred tým ako podával tento návrh vo veci! Tak z akého dôvodu by malo
byť začaté exekučné konanie v čase podania tohto návrhu ako aj potom, keď bol záväzok uhradený?

OdporcasipretokladieotázkuprečonavrhovateľtaktozavádzaOkresnýsúdBanskáBystricavtejtoveci
a argumentuje nepravdivou skutočnosťou? Lebo takéto zavádzajúce konanie je navrhovateľovi blízke a
svedčí to o jeho charaktere aj pri konštatovaní ostatných skutočností uvedených v podanej žalobe, ktoré
navrhovateľ účelovo prispôsobuje svojim zámerom a argumentácii.

Podaním zo dňa 11. 09. 2014 navrhovateľ uviedol, že netrvá na návrhu na odklad vykonateľnosti

rozhodcovskéhorozsudku,keďpotvrdzuje,ževdôsledkuhrozbyexekučnéhokonania,uhradilodporcovi
sumu, ktorej zaplatenie mu bolo uložené na základe rozhodcovského rozsudku.

Na prejednanie veci samej súd určil termín pojednávania na deň 21. 11. 2014, na ktorý sa účastníci
(právni zástupcovia) dostavili riadne a včas.

Na pojednávanie navrhovateľ ako ďalšieho zástupcu splnomocnil advokáta Mgr. Augustína Španitza.

S poukazom na § 25 ods. 1 O.s.p. ako zástupcu si účastník občiansko-súdneho konania môže vždy
zvoliť advokáta, keď plnomocenstvo udelené advokátovi nemožno obmedziť, pričom s poukazom na
§ 24 O.s.p. ak ide o zastúpenie advokátom, neplatí, že v tej istej veci môže mať účastník súčasne
len jedného zvoleného zástupcu. Navrhovateľ má v tomto súdnom konaní zvoleného zástupcu, ktorým
je spoločnosť JUDr. Michal Matulník, advokát, s. r. o. Bratislava, v mene ktorej ako konateľ koná

advokát JUDr. Michal Matulník. Keďže podľa § 12 ods. 1 písm. e) Zákona č. 586/2003 Z. z. o
advokácii, advokát môže advokáciu vykonávať aj ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, hoci
navrhovateľ udelil plnomocenstvo právnickej osobe, je potrebné prijať extenzívny výklad, že v danom
prípade ide o zastúpenie advokátom, ktorý advokáciu vykonáva ako konateľ spoločnosti s ručením
obmedzeným, a teda navrhovateľ si v tomto súdnom konaní mohol ustanoviť aj ďalšieho zástupcu, a

to advokáta. Potom, hoci navrhovateľ advokátovi Mgr. Augustínovi Španitzovi udelil dňa 21. 11. 2014
plnomocenstvonazastupovanielennapojednávaníurčenomnadeň21.11.2014,keďžeplnomocenstvo
advokátovi nemožno obmedziť, je potrebné Mgr. Augustína Španitza považovať za právneho zástupcu
navrhovateľa, a to ako ďalšieho advokáta bez obmedzenia.Súd vykonal vo veci dokazovanie listinnými dôkaznými prostriedkami označenými a predloženými
účastníkmi konania, ako aj oboznámením sa s celým spisovým materiálom Obchodného súdu, stály
rozhodcovský súd zriadený spoločnosťou Obchodný súd, s. r. o., so sídlom Janka Kráľa 7, 974 01

Banská Bystrica sp. zn. OS 37/2014 a zistil, že dňa 17. 03. 2014 bol Obchodnému súdu, stálemu
rozhodcovskému súdu zriadeného spoločnosťou Obchodný súd, s. r. o., Banská Bystrica (ďalej
len „rozhodcovský súd“) doručený návrh na začatie konania vo veci navrhovateľa MAJA, s. r. o.,
Medzilaborce, teda odporcu v tomto súdnom konaní (ďalej len „ odporca“) proti odporcovi - Retail
Value Stores, a. s., Bratislava, teda navrhovateľovi v tomto súdnom konaní (ďalej len „navrhovateľ“) o

zaplatenie sumy 9 965,05 Eur so špecifikovaným úrokom z omeškania vo výške 0,01 % denne titulom
úhrady ceny tovaru dodaného na základe Zmluvy o kúpe a predaji tovaru zo dňa 28. 02. 2013. Z
predmetnej Zmluvy o kúpe a predaji tovaru - potraviny súd zistil, že bola účastníkmi konania uzatvorená
v písomnej forme dňa 28. 02. 2013, a to medzi navrhovateľom ako odberateľom a odporcom ako
dodávateľom. V článku IX. Zmluvy si účastníci konania ako zmluvné strany dohodli Rozhodné právo
a riešenie sporov, keď v článku IX. bod 9.2 vyhlásili, že majú záujem riešiť svoje spory prednostne

mimosúdne a preto sa podľa zákona č. 244/2002 Z. z. dohodli, že okrem tých sporov, pri ktorých to
zákon výslovne vylučuje, predložia všetky spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú z tejto listiny
(ďalej len „Zmluva“), ako aj spory o platnosť, trvanie a výklad Zmluvy a právnych úkonov strán, o náhradu
škody a vydanie bezdôvodného obohatenia, o iných nárokoch strán, ktoré vzniknú za trvania Zmluvy,
najmä o nárokoch, ktoré so Zmluvou priamo súvisia zo vzťahov čo aj nepriamo súvisiacich so Zmluvou

alebo zmluvu zabezpečujúcich, na rozhodnutie Obchodnému súdu - stálemu rozhodcovskému súdu,
zriadenému spoločnosťou Obchodný súd, s.r.o., IČO: 36 858 102, keď strany vyhlásili, že sa rozhodnutiu
Obchodného súdu bez výhrad podrobia, ak to zákon pre konkrétny prípad nezakazuje, týmto vylučujú
podanie žaloby podľa § 40 ods. 1 písm. h) ZRK (dôvody obnovy konania) a dohodli sa, že Obchodný súd
bude konať nasledovne - podľa slovenského právneho poriadku, podľa zásad spravodlivosti pokiaľ to

zákon nevylučuje, podľa rokovacieho poriadku a štatútu Obchodného súdu zverejneného v čase začatia
konania v Obchodnom vestníku, konanie bude písomné, rozhodcu (senát) vymenuje Obchodný súd.
Podaním zo dňa 26. 03. 2014 Rozhodcovský súd zaslal navrhovateľovi Žiadosť o zaslanie žalobnej
odpovede a súčasne mu zaslal listiny, ktorými bola žaloba s prílohami a vyzval ho, aby sa k priloženej
žalobe písomne vyjadril v lehote 7 dní od doručenia predmetnej písomnosti. Súčasne uviedol, že

Rokovací poriadok, ktorým sa konanie spravuje, ako aj Štatút rozhodcovského súdu je možné si prečítať
a vytlačiť zo stránky P..B..G. a pokiaľ mu uvedený spôsob nevyhovuje, alebo má akýkoľvek technický
problém v tomto smere, na základe jeho písomnej požiadavky mu Rokovací poriadok obratom zašlú vo
vytlačenej podobe. Súčasne bolo v predmetnej žiadosti uvedené, že vo veci bude rozhodovať rozhodca
Mgr. Jana Arpášová. Podaním zo dňa 04. 04. 2014 zaslal navrhovateľ Rozhodcovskému súdu Žalobnú

odpoveď, v ktorej uviedol, že žalobným návrhom uplatnená pohľadávka zanikla zápočtom a z opatrnosti
vzniesol započítaciu námietku do výšky v rozhodcovskom konaní žalobcom uplatnenej pohľadávky s
príslušenstvom. Žiadal návrh zamietnuť s tým, že si vyhradzuje právo v prípade potreby predložiť alebo
označiť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Podaním zo dňa 09. 04. 2014 Rozhodcovský
súd odporcu žiadal o vyjadrenie sa k podaniu navrhovateľa zo dňa 04. 04. 2014. Podaním zo dňa

22. 04. 2014 sa odporca vyjadril k žalobnej odpovedi navrhovateľa, keď sa vyjadril k zmluvnej pokute,
k započítaniu, ku konaniu vedenému Ministerstvom pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej
republiky a žiadal, aby konajúci rozhodcovský súd v predmetnom konaní nariadil ústne pojednávanie
pred rozhodnutím vo veci. Podaním zo dňa 28. 05. 2014 sa navrhovateľ vyjadril k podaniam odporcu.
Rozhodcovský súd vyhlásil vo veci dňa 05. 06. 2014 rozhodcovský rozsudok č. sp.: OS 37/2014, ktorým

návrh odporcu na prerušenie konania zamietol, zaviazal navrhovateľa zaplatiť odporcovi sumu 9 965,05
Eur spolu so špecifikovaným úrokom z omeškania vo výške 0,01 % denne a uložil navrhovateľovi
povinnosť nahradiť odporcovi špecifikované trovy konania. Dňa 09. 06. 2014 Rozhodcovský súd zasielal
navrhovateľovi rozhodcovský rozsudok, a to spolu s Vyjadrením k žalobnej odpovedi zo dňa 22. 04.
2014. Navrhovateľ (právny zástupca) rozhodcovský rozsudok podľa poštovej doručenky prevzal dňa

11. 06. 2014. Podaním zo dňa 10. 06. 2014 sa navrhovateľ k veci písomne vyjadril a uplatnil námietku
predpojatosti proti rozhodcovi Mgr. Jane Arpášovej. Podaním zo dňa 17. 06. 2014 Rozhodcovský súd
navrhovateľovi oznámil, že k doručeniu námietky predpojatosti došlo po skončení konania a po vydaní
rozsudku, preto podľa článku 3 bod 5 Rokovacieho poriadku v spojení s § 33 ods. 1, 2 Zákona č.
244/2002 Z. z. rozhodcovský súd na uvedené podanie neprihliadne.Ako listinný dôkaz v tomto súdnom konaní navrhovateľ označil a predložil aj Príspevok s názvom
„Dodávatelia a výrobcovia potravín upozornili na praktiky Carrefouru“ uverejnený na portáli U..G. dňa 07.
05. 2014, Príspevok s názvom „Ľ.. N.: Zo strany Carrefour ide o „vypaľovanie“ dodávateľov“ uverejnený

na portáli U..G. dňa 11. 05. 2014, Screenshot webovej stránky Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja
vidieka Slovenskej republiky zo dňa 27. 05. 2014 - časť „aktuality“, Príspevok označený ako „Minister
N. podporil protestujúcich dodávateľov a výrobcov“, Príspevok s názvom „Dodávatelia a výrobcovia
potravín upozornili na praktiky Carrefouru“ uverejnený na portáli P..V..X. dňa 07. 05. 2014, Príspevok s
názvom „Stretnutie s občianskym združením Slovenský obchod seriózne“ uverejnený na portáli P..I..G.

dňa27.06.2014,Príspevoksnázvom„Carrefourmáproblémy.MinisterJahnátekuvažujeozrušeníjeho
licencie.“ uverejnený na portáli P..Z..G. dňa 14. 05. 2014, Príspevok s názvom „ministerstvo: Carrefour
uplatňoval neprimerané podmienky v obchodných vzťahoch“ uverejnený na portáli G..R..G. dňa 25.
06. 2014, Príspevok s názvom „Carrefour pod paľbou kritiky zo strany dodávateľov“ uverejnený na
portáli X..G. dňa 07. 05. 2014, Príspevok s názvom „ministerstvo pôdohospodárstva zmluvy preveruje,
Carrefour ich obhajuje“ uverejnený na portáli U..G. dňa 18. 05. 2014, Príspevok s názvom „Carrefour

v SR uplatňoval neprimerané podmienky v obchodných vzťahoch“ uverejnený na portáli U..G. dňa 24.
06. 2014, Príspevok s názvom „Carrefour“ vypaľuje slovenských dodávateľov, tvrdí N.“ uverejnený na
portáli R..G., Príspevok s názvom „Carrefour si vyšliapol na dodávateľov“ uverejnený v novinách Trend
dňa 22. 05. 2014, ako aj ďalšie mediálne príspevky a ako dôkaz označil a predložil aj návrh Zákona,
ktorým sa mení a dopĺňa Zákon č. 362/2012 o neprimeraných podmienkach v obchodných vzťahoch,

ktorých predmetom súd potraviny a ktorým sa dopĺňa Zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.
Ako dôkaz navrhovateľ navrhol vykonať aj projekciu časti programu - relácie Televízie TA3 „V politike“
s názvom „dodávatelia vs. reťazec“ zo dňa 11. 05. 2014.

Odporca ako dôkaz v tomto súdnom konaní označil a predložil Vyjadrenie navrhovateľa zo dňa 10.
06. 2014 zo vznesenou námietkou predpojatosti proti rozhodcovi v rozhodcovskom konaní sp. zn. OS

60/2014 vo veci navrhovateľa, ktorým bola spoločnosť LA MERCANTILE SLOVAKIA, s. r. o. Bratislava
proti navrhovateľovi ako odporcovi, Žalobnú odpoveď a námietku predpojatosti proti rozhodcovi zo dňa
03. 07. 2014 podanú navrhovateľom ako odporcom v rozhodcovskom konaní sp. zn. OS 77/2014 vo veci
navrhovateľa BAM EKO, a. s. Bratislava, Rozhodcovské uznesenie Rozhodcovského súdu sp. zn. OS
60/2014 zo dňa 03. 07. 2014, Odpor podaný navrhovateľom ako odporcom vo veci vedenej Okresným

súdom Bratislava V. sp. zn. 19Rob 75/2014 vo veci navrhovateľa MARESI Foodbroker, s. r. o. Bratislava,
Výzvu odporcu zo dňa 14. 02. 2014 adresovanú navrhovateľovi, Rokovací poriadok Rozhodcovského
súdu, Odpor podaný navrhovateľom v procesnom postavení odporcu vo veci vedenej Okresným súdom
Bratislava V. sp. zn. 19Rob 71/2014, Rozhodnutie Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka
Slovenskej republiky zo dňa 29. 09. 2014 č. 3731/2014-024.

Podľa článku 1 bod 15 Rokovacieho poriadku Obchodného súdu, stály rozhodcovský súd zriadený
spoločnosťou Obchodný súd, s. r. o., znenie k 01. 07. 2013 (ďalej len „Rokovací poriadok), vo veciach,
ktoré nie sú upravené v Rokovacom poriadku sa aplikuje Zákon o rozhodcovskom konaní a s ohľadom
na povahu veci primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Z. z. v platnom znení (ďalej len O.s.p.). Zákon
č. 71/1992 Zb. sa na konanie pred Obchodným súdom použije iba v prípade, ak Rokovací poriadok alebo

iný predpis súdu (vrátane Sadzobníka) neurčuje inú úpravu. Výklad právnych predpisov, aplikovaných
na konanie pred Obchodným súdom (vrátane procesných noriem) vykonáva a o forme, rozsahu a
primeranosti ich použitia rozhoduje v konkrétnom prípade rozhodca, rozhodujúci konkrétny spor, ktorého
sa výklad týka.

Podľa článku 2 bod 5 Rokovacieho poriadku, účastník môže predpojatosť rozhodcu namietať iba pri

prvom svojom úkone vo veci, ktorý vykoná po tom, ako sa dozvedel o osobe rozhodcu, ktorý vec
rozhoduje. V námietke predpojatosti musí byť uvedené, proti komu smeruje, dôvod pre ktorý má byť
rozhodca vylúčený a kedy sa účastník, podávajúci námietku, o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie,
ktoré nespĺňa uvedené náležitosti námietky súd neprihliadne. Na opakované námietky predpojatosti,
podané z toho istého dôvodu, Obchodný súd neprihliada, ak už tieto boli zo strany Obchodného súdu

prejednanéaleboonichbolorozhodnuté.Dôvodomnanámietkupredpojatostirozhodcuniesúokolnosti,
ktoré spočívajú v postupe rozhodcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných
rozhodcovských konaniach. O námietke rozhoduje predseda Obchodného súdu, proti jeho rozhodnutiunie je prípustný opravný prostriedok. Námietka je spoplatnená Správnym poplatkom Obchodného súdu.
Ak Obchodný súd námietke vyhovie, poplatok, ak už bol zaplatený, sa účastníkovi vráti.

Podľa článku 3 bod 5 Rokovacieho poriadku, účastník môže predpojatosť rozhodcu namietať iba pri

prvom úkone vo veci, ktorý vykoná potom, ako sa dozvedel o osobe rozhodcu, ktorý vec rozhoduje.
V námietke predpojatosti musí byť uvedené, proti komu smeruje, dôvod pre ktorý má byť rozhodca
vylúčený a kedy sa účastník, podávajúci námietku, o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré
nespĺňa uvedené náležitosti námietky súd neprihliadne. Na opakované námietky predpojatosti, podané
z toho istého dôvodu, Obchodný súd neprihliada, ak už tieto boli zo strany Obchodného súdu prejednané

alebo o nich bolo rozhodnuté. Dôvodom na námietku predpojatosti rozhodcu nie sú okolnosti, ktoré
spočívajú v postupe rozhodcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných
rozhodcovských konaniach. O námietke rozhoduje predseda Obchodného súdu, proti jeho rozhodnutiu
nie je prípustný opravný prostriedok. Námietka je spoplatnená Správnym poriadkom Obchodného súdu.
Ak Obchodný súd námietke vyhovie, poplatok, ak už bol zaplatený, sa účastníkovi vráti.

Podľa článku 4 bod 8 Rokovacieho poriadku, účastníci sú povinní formulovať žalobu a žalobnú odpoveď

akoúplnépodanie,suvedenímvšetkýchskutočností,označenímapriloženímvšetkýchdôkazovtak,aby
na ich základe mohol Obchodný súd vo veci rozhodnúť; účastníci na ďalšie vyjadrenie pred rozhodnutím
vo veci samej, pokiaľ Rozhodcovský poriadok výslovne neurčí inak, nemusia byť vyzvaní.

Podľa článku 4 bod 9 Rokovacieho poriadku, ak žalobná odpoveď podľa názoru súdu obsahuje
skutočnosti, ktoré menia právnu alebo skutkovú podstatu veci alebo ku ktorým by sa žalobca podľa

názoru súdu mal osobitne vyjadriť, súd túto doručí žalobcovi a určí mu lehotu na vyjadrenie. V tejto
lehote môže žalobca zároveň zmeniť alebo doplniť žalobu. Ak účastník nedoručí súdu v lehote určenej
súdom žalobnú odpoveď, Obchodný súd pokračuje v konaní bez toho, aby to považoval za uznanie
tvrdení žalobcu.

Podľa článku 4 bod 10 Rokovacieho poriadku, žalobca môže žalobu zmeniť alebo doplniť, a to najmä na

základe žalobnej odpovede. Ak sa žalobca k žalobnej odpovedi iba písomne vyjadrí, pričom toto podanie
neobsahuje zmenu navrhovaného petitu, ani nové dôkazy, súd vyjadrenie zohľadní pri rozhodovaní, nie
je však povinný doručovať ho žalovanému na ďalšie vyjadrenie. Samotná zmena právnej kvalifikácie
nároku bez zmeny navrhovaného petitu sa nepovažuje za zmenu žaloby. Ak žalobca na základe
doručenej žalobnej odpovede zmení navrhovaný petit žaloby, doručí sa takéto podanie žalovanému na

vyjadrenie.

Podľa § 40 ods. 1 písm. f) Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších
predpisov, účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať
zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak sa na vydaní rozhodcovského rozsudku
zúčastnil rozhodca, ktorý bol rozhodnutím podľa § 9 vylúčený pre predpojatosť alebo ktorého vylúčenie

účastník rozhodcovského konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol
dosiahnuť.

Podľa § 40 ods. 1 písm. g) Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších
predpisov, účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať
zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak bola porušená zásada rovnosti účastníkov

rozhodcovského konania (§ 17).

Podľa § 41 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov,
žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia
rozhodcovského rozsudku účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý podáva žalobu o zrušenie
rozhodcovského rozsudku. Ak účastník rozhodcovského konania požiadal o opravu rozhodcovského

rozsudkupodľa§36,lehotazačínaplynúťoddoručeniarozhodnutiaoopraverozhodcovskéhorozsudku.Podľa § 9 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, osoba
ustanovená za rozhodcu je povinná bez zbytočného odkladu informovať zmluvné strany o všetkých
skutočnostiach, pre ktoré by mohla byť z prejednávania a rozhodovania veci vylúčená, ak so zreteľom

na jej pomer k veci alebo k zmluvným stranám možno mať pochybnosť o jej nepredpojatosti. Rovnakú
povinnosť má rozhodca od jeho ustanovenia do tejto funkcie počas rozhodcovského konania okrem
prípadu, ak zmluvné strany o takýchto skutočnostiach už skôr informoval.

Podľa § 9 ods. 4 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, ak sa
zmluvné strany nedohodnú o postupe podávania námietok voči rozhodcovi, zmluvná strana, ktorá chce

podaťnámietkuvočirozhodcovi,zašledo15dníododňa,keďsadozvedelaookolnostiachpodľaodseku
1aleboonesplnenípodmienokpodľa§6ods.1,písomnéoznámeniedôvodovnámietkyvybranejosobe.
Ak vybraná osoba nebola určená podľa § 6 ods. 3, zašle písomné oznámenie súdu. Ak sa rozhodca, voči
ktorému bola námietka vznesená, funkcie nevzdá alebo ak druhá zmluvná strana nebude s námietkou
súhlasiť, o námietke rozhodne na žiadosť zmluvnej strany vybraná osoba alebo súd.

Podľa § 17 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, účastníci

rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom konaní rovnaké postavenie. Každému účastníkovi
rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu.

Podľa § 26 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov,
ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli na forme rozhodcovského konania, rozhodcovský
súd rozhodne, či nariadi ústne pojednávanie alebo či konanie bude písomné. Rozhodcovský súd nariadi

ústne pojednávanie vo vhodnom štádiu rozhodcovského konania aj na návrh účastníka rozhodcovského
konania.

Podľa § 26 ods. 2 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov,
rozhodcovský súd pripravuje a vedie rozhodcovské konanie v súlade s pravidlami dohodnutými
účastníkmi rozhodcovského konania. Ak sa nedospeje k dohode o pravidlách, rozhodca pripravuje a

vedie konanie podľa svojej úvahy, vždy však tak, aby sa skutkový stav zistil úplne, rýchlo a hospodárne.
Rozhodcovské konanie je neverejné, ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli inak.

Podľa § 26 ods. 3 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, stály
rozhodcovský súd pripravuje a vedie rozhodcovské konanie podľa svojho rokovacieho poriadku (§ 14).

S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia, účastník rozhodcovského konania sa môže na

príslušnom súde domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku len z taxatívne zákonom vymedzených
dôvodov. Účelom inštitútu zrušenia rozhodcovského rozsudku je umožniť preskúmať, či boli splnené
základné podmienky, aby bolo suspendované právo domáhať sa svojich práv na rozhodcovskom súde,
teda všeobecný súd má vo vzťahu k rozhodcovskému konaniu kontrolnú funkciu. V prípade žaloby o
zrušenie rozhodcovského rozsudku teda všeobecný súd len skúma, či boli splnené základné podmienky

pre prejednanie a rozhodnutie veci v rámci rozhodcovského konania a neposudzuje uplatnený návrh
aj podľa predpisov hmotného práva, a teda aj zákonodarca presne taxatívne vymedzil dôvody, na
základe ktorých sa účastník rozhodcovského konania môže na príslušnom súde domáhať zrušenia
rozhodcovského rozsudku.

V konaní potom nebolo sporné, že rozhodcovským rozsudkom Obchodného súdu, stáleho

rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Obchodný súd, s. r. o. Banská Bystrica sp. zn.
OS 37/2014 zo dňa 05. 06. 2014 bol navrhovateľ, v procesnom postavení odporcu, zaviazaný na
splnenie špecifikovanej povinnosti vo vzťahu k odporcovi, v procesnom postavení navrhovateľa, teda
navrhovateľ ako účastník rozhodcovského konania je aktívne legitimovaný na podanie návrhu na
zrušenie rozhodcovského rozsudku. Sporná nebola v konaní ani skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok

bol navrhovateľovi doručený dňa 11. 06. 2014 a keďže návrh na začatie tohto súdneho konania bol
súdu doručený dňa 18. 06. 2014, je preukázané, že tento návrh o zrušenie rozhodcovského rozsudkubol podaný v zákonnej lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku navrhovateľovi ako
účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý tento návrh o zrušenie rozhodcovského rozsudku podal.

Navrhovateľ sa zrušenia rozhodcovského rozsudku domáhal z dôvodu, že na vydaní rozhodcovského

rozsudku sa zúčastnil rozhodca, ktorého vylúčenie navrhovateľ pred vydaním rozhodcovského rozsudku
nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť a z dôvodu, že bola porušená zásada rovnosti účastníkov
rozhodcovského konania.

S poukazom na § 40 ods. 1 písm. f) Zákona č. 244/2002 Z. z. účastník rozhodcovského konania sa môže
domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku aj z dôvodu, že na vydaní rozhodcovského rozsudku sa
zúčastnil rozhodca, vylúčenie ktorého účastník rozhodcovského konania pred vydaním rozhodcovského

rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť, keď aj účastník rozhodcovského konania má právo
podať námietku proti rozhodcovi, ak zo zreteľom na jeho pomer k veci alebo k zmluvným stranám možno
mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti.

Dôvod predpojatosti rozhodcu navrhovateľ videl vo vytvorenom mediálnom nátlaku, keď rozhodca mal
negatívne informácie o prejednávanej veci a navrhovateľovi z iných zdrojov ako zo súdneho spisu a o

dôvodoch na vylúčenie rozhodcu sa dozvedel dňa 09. 06. 2014, kedy mu bol doručený rozhodcovský
rozsudok vo veci navrhovateľa Pannon Food Slovakia, s. r. o., ktorého závery sú zhodné, resp. obsahovo
identické, alebo obdobné s medializovanými tvrdeniami predstaviteľa slovenskej exekutívy.

Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom, teda v danom prípade nepredpojatým
rozhodcovským súdom, nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi

označeného rozhodcu s ďalšieho rozhodovania veci pre predpojatosť. Obsahom základného práva na
rozhodnutie veci nepredpojatým rozhodcom je iba povinnosť prejednať každý návrh oprávnenej osoby
na vylúčenie sudcu z ďalšieho rozhodovania veci pre predpojatosť a rozhodnúť o ňom (porovnaj I. ÚS
73/97).

Je potom pravdivé tvrdenie navrhovateľa, že nepredpojatosť je potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to

zo subjektívneho hľadiska, teda na základe osobného presvedčenia a správania rozhodcu v danej veci,
ale tiež z objektívneho hľadiska nepredpojatosti, teda či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie
akejkoľvek pochybnosti v danom smere. Nie je teda možné uspokojiť sa len so subjektívnym hľadiskom
nepredpojatosti, ale je potrebné skúmať, či rozhodca poskytuje záruky nestrannosti aj s objektívneho
hľadiska. Objektívna nepredpojatosť sa neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska rozhodcu, ale podľa

vonkajších subjektívnych skutočností a platí tu tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že rozhodca je
subjektívne nepredpojatý, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach účastníkov konania.

Nepredpojatosť rozhodcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu rozhodcu, či sa cíti, resp.
necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či je možné usudzovať, že by rozhodca predpojatý
mohol byť. Obava z nedostatku nepredpojatosti sa však musí zakladať na objektívnych, konkrétnych

a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nepredpojatosť nemožno chápať tak, že čokoľvek,
čo môže vrhnúť čo aj len tiež pochybností na nepredpojatosť rozhodcu ho automaticky vylučuje ako
rozhodcu nepredpojatého a existencia oprávnených pochybností závisí od posúdenia konkrétnych
okolností prípadu.

V danom prípade však navrhovateľ nekonkretizoval na základe akých objektívnych skutočností považuje

rozhodcu za predpojatého. Navrhovateľ totiž neuviedol konkrétne konanie konkrétneho rozhodcu vo
vzťahu k predmetu konania alebo k zmluvným stranám, ktoré by vzbudzovalo dôvodnú pochybnosť o
jeho nepredpojatosti a bolo by dôvodom na jeho vylúčenie. Tvrdenia navrhovateľa o mediálnom tlaku sú
všeobecnéanekonkrétneatietosamyosebenemôžubyťdôvodomnavylúčenierozhodcuvpredmetnej
veci. Všeobecné tvrdenia navrhovateľa o medializácii sporu, resp. aj vyjadrenia ministra, nepredstavujú

konkrétny dôvod na nepredpojatosť vo vzťahu ku konkrétnemu rozhodcovi. Ide len o domnienky a ničím
nepodložené závery navrhovateľa o predpojatosti rozhodcu.Súd sa nestotožnil ani s tvrdením navrhovateľa, že vylúčenie rozhodcu nie zo svojej viny nemohol
dosiahnuť pred vydaním rozhodcovského rozsudku. Navrhovateľ tvrdil, že o dôvode na predpojatosť
sa mal dozvedieť dňa 09. 06. 2014, kedy mu bol doručený rozhodcovský rozsudok v inej veci a kedy

navrhovateľ zistil, že pri rozhodovaní bolo aplikované ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka.
Ak však dôvodom námietky predpojatosti mali byť mediálne informácie, o týchto navrhovateľ musel
mať vedomosť ešte počas rozhodcovského konania, keď samotný navrhovateľ poukázal na príspevky
uverejnené na portáloch dňa 07. 05. 2014 a dňa 11. 05. 2014, ako aj program - reláciu Televízie TA3
zo dňa 11. 05. 2014, teda takmer z obdobia mesiac pred vydaním rozhodcovského rozsudku. Neobstojí

preto tvrdenie navrhovateľa, že nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť vylúčenie rozhodcu pred vydaním
rozhodcovského rozsudku.

Navrhovateľ teda nepreukázal, že zo zreteľom na pomer rozhodcu k veci alebo k zmluvným stranám
možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti, keď súčasne ani nepreukázal, že vylúčenie rozhodcu
nemohol dosiahnuť pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny, preto súd dospel k
záveru, že nie je daný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. f) Zákona

č. 244/2002 Z. z..

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, súd potom nevykonal dôkaz označený navrhovateľom, a to projekciu
časti programu - relácie Televízie TA3 „V politike“ s názvom „dodávatelia vs. reťazec“ zo dňa 11. 05.
2014, keď ako už bolo konštatované, mediálne informácie súd nevyhodnotil ako dôvod, pre ktorý by mal
byť rozhodca predpojatý.

S poukazom na § 40 ods. 1 písm. g) Zákona č. 244/2002 Z. z. účastník rozhodcovského konania sa
môže domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku aj z dôvodu porušenia zásady rovnosti účastníkov
rozhodcovského konania, keď účastníci rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom konaní rovné
postavenie a každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na
uplatnenie jeho práv alebo ich ochranu.

Navrhovateľ porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania namietal aj preto, že pred
vydaním rozhodcovského rozsudku nemal možnosť vyjadriť sa k podaniu odporcu zo dňa 22. 04. 2014.

Súd potom považoval za preukázané, že Rozhodcovský súd v odôvodnení rozhodcovského rozsudku
vychádzal aj z vyjadrenia odporcu zo dňa 22. 04. 2014 a rovnako súd považoval za nesporné a
preukázané, že vyjadrenie odporcu zo dňa 22. 04. 2014 bolo navrhovateľovi doručené až spolu s

rozhodcovským rozsudkom, ktorá skutočnosť vyplýva aj zo sprievodného listu zo dňa 09. 06. 2014,
ktorým Rozhodcovský súd zasielal navrhovateľovi rozhodcovský rozsudok. Hoci teda obsah vyjadrenia
odporcu zo dňa 22. 04. 2014 tvorí takmer jednu stranu odôvodnenia rozhodcovského rozsudku a
následne sa Rozhodcovský súd aj vysporiadaval so skutočnosťami uvedenými v tomto vyjadrení, bolo
to bez toho, aby bola súčasne známa aj reakcia navrhovateľa ako druhého účastníka rozhodcovského

konania.

Podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 30. 04. 2013, sp. zn. II. ÚS 168/2012-44, z princípu
kontradiktórnosti konania vyplýva, že samotný účastník konania musí mať možnosť posúdiť, či a do
akej miery je písomné vyjadrenie jeho odporcu právne významné, či obsahuje také skutkové a právne
dôvody, na ktoré je potrebné z jeho strany reagovať alebo inak je vhodné sa k nemu vyjadriť, nezáleží

pritom, aký je jeho skutočný účinok na súdne rozhodnutie. Inak povedané, požiadavka „kontradiktórnosti
konania“ sa v judikatúre ESĽP chápe čisto formálne a z jej hľadiska v podstate nezáleží alebo len málo
záleží na skutočnom obsahu a význame informácie alebo argumentov predložených súdu.

Rešpektovanie práva na rovnosť účastníkov konania si preto v danom prípade bezpochyby vyžadovalo,
aby navrhovateľ dostal možnosť posúdiť, či a akým spôsobom je potrebné alebo vhodné z jeho

strany reagovať na písomné vyjadrenie odporcu k jeho žalobnej odpovedi zo dňa 22. 04. 2014. Vskutočnostinavrhovateľnemalžiadnumožnosťreagovaťnaargumentyodporcuuvedenévpredmetnom
podaní zo dňa 22. 04. 2014, ktoré nepochybne mohli ovplyvniť názor a rozhodnutie Rozhodcovského
súdu, o to viac, že v danom prípade išlo o konanie písomné. Nič na tomto závere nemení ani

skutočnosť, že účastníci konania, resp. ich právny zástupcovia medzi sebou komunikovali už pred
začatím rozhodcovského konania a teda navrhovateľ mohol mať prípadne vedomosť o skutočnostiach
uvedených odporcom v podaní zo dňa 22. 04. 2014. Účastníci totiž musia mať možnosť uplatniť svoje
práva a tvrdenia priamo v konaní, v danom prípade v rozhodcovskom konaní a rovnakom musia mať
možnosť reagovať na tvrdenia a dôkazy druhého účastníka priamo v konaní, v ktorom sa má o ich práve

alebo povinnostiach rozhodnúť.

Je potom pravda, že s poukazom na článok 4 bod 10 Rokovacieho poriadku konajúceho
Rozhodcovského súdu, ak sa navrhovateľ k žalobnej odpovedi písomne vyjadrí, súd vyjadrenie zohľadní
pri rozhodovaní, nie je však povinný doručovať ho odporcovi na ďalšie vyjadrenie. Rokovací poriadok
rozhodcovského súdu však nemôže obmedziť ústavné právo účastníka rozhodcovského konania na
poskytnutie rovnakej možnosti na uplatnenie alebo ochranu jeho práva. Procesné strany totiž musia

dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy a tvrdenia potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj
zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie
súdu a vyjadriť sa k nim.

Vzhľadom na to, že navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť sa k podaniu odporcu zo dňa 22. 04.
2014 pred vydaním rozhodcovského rozsudku, dospel súd k záveru, že tým bola porušená zásada

rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, a to bez ohľadu na to, aký dosah by prípadné vyjadrenie
navrhovateľa na podanie odporcu zo dňa 22. 04. 2014 malo na posúdenie veci rozhodcovským súdom,
ako aj bez ohľadu na to, že Rokovací poriadok Rozhodcovského súdu neukladal povinnosť takéto
podanie doručovať navrhovateľovi, rozhodcovský súd však mal podľa Rokovacieho poriadku takéto
vyjadrenie zohľadniť pri rozhodovaní. Obdobne súd v tejto súvislosti poukazuje aj na nález Ústavného

súdu Slovenskej republiky z 31. 05. 2012, sp. zn. II. ÚS 432/2011-61, ktorý vyhodnotil za závažné
procesné pochybenie súdu, ak sťažovateľ nedostal možnosť posúdiť, či a akým spôsobom je potrebné
alebo vhodné z jeho strany reagovať na písomné vyjadrenie navrhovateľa k odvolaniu. V danom prípade
jetedadanýdôvodnazrušenierozhodcovskéhorozsudkupodľa§40ods.1písm.g)Zákonač.244/2002
Z. z..

Vychádzajúc z konštatovaných skutočností, súd vydaný rozhodcovský rozsudok zrušil z dôvodu, že bola
porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania.

Spolu s návrhom za začatie konania navrhovateľ podal aj návrh na odloženie vykonateľnosti
napadnutého rozhodcovského rozsudku, ktorý návrh vzal podaním zo dňa 11. 09. 2014 späť. Súd však
v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že keďže podľa § 40 ods. 2 Zákona č. 244/2002 Z. z. ak

podá účastník rozhodcovského konania žalobu na príslušnom súde, napadnutý rozhodcovský rozsudok
zostáva právoplatný a súd, ktorý rozhoduje o žalobe, môže na návrh účastníka konania vykonateľnosť
rozsudku odložiť a konajúci súd vykonateľnosť napadnutého rozhodcovského rozsudku nemienil odložiť
pred meritórnym rozhodnutím veci, o takomto návrhu navrhovateľa nerozhodoval.

O trovách konania súd rozhodoval podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a navrhovateľovi, ktorý mal vo veci

plný úspech, priznal právo na náhradu trov konania proti odporcovi, ktorý vo veci úspech nemal. Trovy
navrhovateľa pozostávajú z iných trov v sume 331,50 Eur za zaplatený súdny poplatok z návrhu
na začatie. Hoci na pojednávaní konanom dňa 21. 11. 2014 súd o náhrade trov konania rozhodol
tak, že odporca je povinný nahradiť navrhovateľovi aj plnú náhradu trov právneho zastúpenia a 1/3
trov cestovného a náhrady za stratu času, všetko v sumách, ktoré budú špecifikované v písomnom

vyhotovení rozhodnutia, keďže právny zástupca navrhovateľa trovy právneho zastúpenia v lehote podľa
§ 151 ods. 1 O.s.p. nevyčíslil, podľa § 151 ods. 2 O.s.p. súd navrhovateľovi náhradu trov právneho
zastúpenia nepriznal.V zmysle § 160 ods. 1 O. s. p. je potrebné, aby odporca povinnosť uloženú týmto rozhodnutím splnil
do 3 dní od jeho právoplatnosti.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní od doručenia jeho písomného vyhotovenia
vo vyhotovení dvojmo alebo ústne do zápisnice prostredníctvom tohto súdu na Krajský súd v Banskej
Bystrici.

V odvolaní treba popri všeobecných náležitostiach uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.
(rozhodlo sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa

postupomsúduodňalamožnosťkonaťpredsúdom,rozhodovalvylúčenýsudcaalebobolsúdnesprávne
obsadený, iba že namiesto samosudcu rozhodoval senát, súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil
vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí,
pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené, rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,

oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného

zákona.