Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. apríl 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/22/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112220970
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2112220970.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcov: 1/ Poľovnícke združenie Brdo Naháč, Naháč 138, 2/ A.
E., nar. XX. C. XXXX, bytom U. XXX, oboch zastúpených advokátom: JUDr. Marian Haršány, Trnava,
Hlavná 31, proti žalovaným: 1/ Poľovnícka spoločnosť PLEŠIVICA Naháč, Naháč 175, zastúpená
splnomocnenkyňou: Ulianko & partners, s.r.o., Zvolen, Nám. SNP 41, 2/ Poľnohospodárske družstvo
Horné Dubové - Naháč, Horné Dubové, 3/ Pozemkové spoločenstvo urbárnikov v Naháči, Naháč 175, o

určenie neplatnosti zmluvy, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo 4. júla 2013
č. k. 15C/66/2012 - 103 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom I. žalobu žalobcov 1/ a 2/ zamietol a II. žalovaným 1/, 2/ a 3/
nepriznal právo na náhradu trov konania. Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil iba ust. § 80

písm. c/ O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení),
vecne dôvodil, že vykonaným dokazovaním nemal za preukázané, že aktívne vecne legitimovaní v spore
súžalobcovia1/a2/,pretožeZmluvuoprenájmevýkonuprávapoľovníctva,uzatvorenúvzmyslezákona
č. 23/1962 Zb. o poľovníctve v znení zákona NR SR č. 99/1993 Z. z., zo dňa 4.9.2008 neuzavreli oni so
žalovaným 1/ a v konaní nebolo preukázané, že by nájomná zmluva, z 10.11.2006, ktorú uzavrel žalobca
2/ ako prenajímateľ so žalovaným 2/ ako nájomcom, ktorou prenajímateľ v článku V. ods. 3 postúpil na

žalovaného2/ právopoľovníctva,ktorýboloprávnenývýkontohtoprávapoľovníctvaprenajať,Poľovným
združeniam a ktorá nájomná zmluva bola nahradená novou nájomnou zmluvou účinnou od 1.1.2008,
ktorou novou nájomnou zmluvou podľa žalobcov žalovaný 2/ pri jej uzatváraní porušil dobré mravy,
bola určená za neplatnú a na základe neplatnosti tejto nájomnej zmluvy , že by zaniklo oprávnenie
žalovaného 2/ prenajímať výkon práva poľovníctva a teda, že by žalovaný 2/ nebol oprávnený uzavrieť
ani Zmluvu o prenájme výkonu práva poľovníctva z 4.9.2008 so žalovaným 1/ a na základe uvedeného,

že by sa aktívne vecne legitimovaný na podanie predmetného návrhu stal žalobca 2/, preto súd žalobu
žalobcov zamietol pre nedostatok ich aktívnej vecnej legitimácie v spore. V časti o trovách konania
svoje rozhodnutie právne odôvodnil iba ust. § 150 ods. 1 O. s. p., vecne úspechom žalovaných 1/ až
3/, ktorým náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovaný 2/ si náhradu trov konania neuplatnil a ani
nepreukázal, že mu trovy konania vznikli a žalovaní 1/ až 3/ sa nedostavili na pojednávanie súdu a súd
ich neúčasť na pojednávaní neospravedlnil.

Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobcovia s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci
súdu prvého stupňa. Dôvodili, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaného dokazovania k
nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil, keď žalobu zamietol z dôvodu, že
nemal za preukázanú aktívnu legitimáciu žalobcov podľa § 80 písm. c/ O. s. p., čo odôvodnil len tým, že
títo neboli účastníkmi Zmluvy o prenájme výkonu práva poľovníctva zo 4.9.2008 (ďalej aj len „Zmluva“).

Odvolatelia boli názoru, že skutočnosť, že neboli účastníkmi Zmluvy sama o sebe nezakladá nedostatok
naliehavého právneho záujmu na určenie neplatnosti Zmluvy, naopak podľa platnej judikatúry (PR9/1999) aktívne legitimovaná k žalobe o určenie neplatnosti zmluvy je i osoba, ktorá nie je účastníkom
tejto zmluvy, ak by vyhovenie žalobe mohlo mať nepriaznivý dopad na jej právne postavenie a teda
aj v prípade, ak by mohlo mať za následok odstránenie neistoty jej právneho postavenia. Žalobcovia

v žalobe preukázali existenciu naliehavého právneho záujmu tým, že v prípade, ak by napádaná
zmluva nebola určená za neplatnú, mohla by byť táto zmluva v rámci dosiaľ právoplatne neukončeného
schvaľovaného konania podľa § 1b ods. 1 zákona č. 23/1962 Zb. o poľovníctve príslušným správnym
orgánom schválená, v dôsledku čoho by postavenie žalobcu 1/ ako súčasného nájomcu predmetného
poľovného revíru bolo zneistené. Naliehavosť právneho záujmu žalobcov na určení neplatnosti Zmluvy

podľa ich názoru možno vyvodiť aj z rozhodnutí Krajského lesného úradu a Krajského súdu, keď Krajský
lesný úrad v Trnave v odôvodnení svojho rozhodnutia A/2009/00147 z 18.5.2009, ktorým zamietol
odvolanie žalovaného 1/ a potvrdil rozhodnutie Obvodného lestného úradu A/2009/00147 zo 6.2.2009,
ktorým nevyhovel žiadosti žalovaného 1/ o schválenie zmlúv o postúpení výkonu práva poľovníctva
v poľovnom revíry BRDO Naháč uviedol, že: „Správne orgány na úseku štátnej správy poľovníctva
nie sú oprávnené rozhodovať o platnosti, resp. neplatnosti uzatvorených zmlúv. Správne orgány v

zmysle § 16 ods. 1 zákona o poľovníctve zmluvy o výkone práva poľovníctva len schvaľujú, resp. pokiaľ
zmluva nespĺňa zákonom stanovené podmienky, správny orgán žiadosti o schválenie takejto zmluvy
nevyhovie“. Poukázali na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/81/2009 z 12.1.2012, ktorým
vyššie uvedené rozhodnutie Krajského lesného úradu zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie, pričom v
odôvodnení uviedol, že v prípade pochybností o platnosti predloženej zmluvy je orgánom príslušným na

vyriešenie tejto otázky súd na základe postupu v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p.. Pri určení nedostatku
naliehavého právneho záujmu žalobcu 2/ súd nesprávne zistil skutkový stav, keď vychádzal z toho,
že žalobca 2/ uzavrel so žalovaným 2/ nájomnú zmluvu č. 477 dňa 10. novembra 2006, ktorou mal
žalobca2/žalovanému2/prenechaťdonájmupoľnohospodárskepozemkypatriacedopoľovnéhorevíru
BRDO Naháč, toto skutkové zistenie je podľa predložených listinných dôkazov nesprávne, nakoľko

predmetnú nájomnú zmluvu neuzavrel žalobca 2/, ale iný vlastník - C. E., nar. XX. C. XXXX. Súd
pritom absenciu naliehavého právneho záujmu žalobcu 2/ odôvodnil tým, že chýba určenie, že práve
táto nájomná zmluva, predmetom ktorej je prevedenie do nájmu poľnohospodárskych pozemkov od ich
vlastníka žalovanému 2/ mala byť určená za neplatnú a teda, že bez takéhoto určenia neplatnosti tejto
nájomnej zmluvy nie je možné rozhodovať o určení neplatnosti napádanej Zmluvy. Tieto závery súdu

prvého stupňa považujú odvolatelia za nesprávne, nakoľko žalobcovia sa domáhajú určenia neplatnosti
Zmluvy z iných dôvodov, ktoré však súd neskúmal a svoje zamietavé rozhodnutie oprel len o nedostatok
naliehavéhoprávnehozáujmu,ktorývšakpodľaichnázorunedostatočnezistilanedostatočnezdôvodnil.
Neplatnosť napádanej Zmluvy vidia žalobcovia v tom, že žalovaný 2/ na základe nájomných zmlúv s
vlastníkmi, predmetom ktorých boli poľnohospodárske pozemky nebol oprávnený uzavrieť napádanú

Zmluvu a to z dôvodov uvedených v žalobe, ktorými sa však súd vôbec nezaoberal.

Žalovaní odvolacie návrhy nepodali.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 aj ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania žalobcov celú

vec (pretože tu rozhodnutie vo veci samej bolo napadnuté ako celok a rozhodnutie o trovách konania
malo povahu takého rozhodnutia, ktoré bolo na rozhodnutí vo veci samej závislým) a to podľa § 214 ods.
2O.s.p.bezpojednávania(pretoženešloožiadenprípadpotrebyprejednaniaveciodvolacímsúdomna
pojednávaní podľa odseku 1 tohto ustanovenia), keď dospel k záveru, že napadnutý rozsudok nemožno
považovať za vecne správny (a nemožno inak, než ho zrušiť) hneď z dvoch zákonom predpokladaných

dôvodov, ktorými bolo 1. nesprávne právne posúdenie veci, majúce za následok i nie celkom dostatočne
zistený skutkový stav a 2. vypravenie písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku v tejto veci v
podobe reálne odnímajúcej účastníkom možnosť konať pred súdom.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, ak účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom; podľa písmena h/ rovnakého paragrafu,
odseku i zákona, potom rovnako sa rozhodne, ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým,
že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Konštatovanie, že vada konania zadefinovaná v citovanom ustanovení základného predpisu

občianskeho procesného práva Slovenskej republiky (v ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.) a inak aj ďalšia
vada podľa písmena g/ rovnakého ustanovenia (predstavovaná rozhodnutím buď vylúčeným sudcom
alebo nesprávne obsadeným súdom) je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka
súdneho konania na spravodlivý proces (inak práva garantovaného v podmienkach tuzemskéhoprávneho poriadku okrem zákonov i článkom 46 a nasledujúcimi Ústavy Slovenskej republiky, čiže
ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov a tiež článkom 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, tohto inak uverejneného v prílohe oznámenia

ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.), patrí už k záverom ustálenej rozhodovacej praxe
tunajšieho súdu. I podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/
a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a
Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája
2004 sp. zn. I ÚS 226/03) a aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp.

zn. 4 Cdo 171/2005) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať tiež nedostatok
riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu v podmienkach vnútroštátnej úpravy slovenského
civilného procesu potom vymedzuje (na úrovni zákona) ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., podľa
ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako

sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom
aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Korektným a i ústavne konformným výkladom
takéhoto ustanovenia pritom treba dospieť k záveru, že s už uvedenými požiadavkami je v rozpore

nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho
nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery
zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné
zistenia, konštatovania alebo závery bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto
vyvodené. Ak povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a

presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami, v
konaní uplatnenými); porušením uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu
nastranedruhejsaúčastníkovikonania(okremupretiaprávadozvedieťsaopríčináchrozhodnutiapráve
zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu
súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) - v rámci využitia prípadných riadnych alebo tiež mimoriadnych

opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením
práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá sama osebe nielen dôvod odvolania podľa §
221 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ale zároveň i nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným takýmto
ustanovením.

Podľa názoru odvolacieho súdu potom nemôže byť vôbec predmetom akejkoľvek (nieto ešte
zmysluplnej) diskusie fakt, že práve opísanou vadou bol postihnutý i napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa z prejednávanej veci. V tomto konkrétnom prípade sa tak inak stalo aj pre kumuláciu takejto vady
s ďalšou, ktorou bolo to, že súd prvého stupňa v dôsledku nie celkom úplného a preto tiež nesprávneho
právneho posúdenia ním veci sa na jednej strane v skutočnosti vyhol korektnému zodpovedaniu otázky,

či žalobcovia naozaj môžu mať naliehavý právny záujem na požadovanom určení, popri tom však ani
skutkový stav tu nebol zistený v takej miere, ktorú by šlo považovať za postačujúcu pre tie závery, ktoré
napokon boli urobené súčasťou odôvodnenia rozsudku.

V predmetnej veci totiž otázka aktívnej vecnej legitimácie žalobcov (pre ktorej súdom prvého stupňa

tvrdený nedostatok bola žaloba zamietnutá) a otázka naliehavého právneho záujmu na požadovanom
určení mali charakter spojených nádob. To, že žalobcovia neuzavreli spornú Zmluvu nemusí nevyhnutne
znamenať, že nie sú aktívne vecne legitimovaní na podanie žaloby o určenie jej neplatnosti, pokiaľ na
takomto určení majú naliehavý právny záujem.

Podľa § 80 písm. c/ O. s. p. návrhom na začatie konania (v tzv. sporovom konaní žalobou, v tejto súv.
por. tiež ust. § 79 ods. 1 vety poslednej a § 90 O. s. p. - pozn. odvolacieho súdu) možno uplatniť, aby sa
rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny
záujem.

Naliehavý právny záujem na požadovanom určení (podľa § 80 písm. c/ O. s. p.) je základným procesným
predpokladom každej určovacej žaloby (s výnimkou určení s prezumovaným, teda predpokladaným
naliehavým právnym záujmom, o aký prípad však v prejednávanej veci nejde). Bez existencie takéhoto
predpokladu je vylúčené zaoberanie sa žalobou, trpiacou nedostatkom naliehavého právneho záujmuna požadovanom určení, vecne. Uvedené znamená, že v konaní o určenie existencie či neexistencie
právaaleboprávnehovzťahujevyriešeniesiotázkyexistencienaliehavéhoprávnehozáujmužalobcuna
požadovanom určení prvou povinnosťou súdu, pretože len kladná odpoveď na takúto otázku poskytuje

priestor pre ďalšie konanie vo veci samej (teda najmä dokazovanie zamerané na vecnú podstatu
problému), kým naopak odpoveď záporná (rozumej záver o neexistencii naliehavého právneho záujmu)
má viesť k bezodkladnému zamietnutiu žaloby (nielen z dôvodu čo najväčšej hospodárnosti konania, ale
spravidla i pre naznačenie cesty k ochrane práv účastníkov procesne prípustným spôsobom - ktorým
je spravidla buď iné než požadované určenie alebo naopak plnenie, pokiaľ takáto cesta pravda vôbec

existuje).

Určovacie žaloby všeobecne majú podľa teórie procesného práva aj relevantných záverov rozhodovacej
praxe súdov v oblasti, o ktorej je reč, opodstatnenie tam, kde je ešte len stav ohrozenia práva a nie
už jeho porušenia (nakoľko určovacia žaloba má charakter prostriedku preventívnej ochrany práva a
naopak nápravu stavu vzniknutého porušením práva je už zásadne spôsobilá zjednať len žaloba na

plnenie, teda žaloba podľa § 80 písm. b/ O. s. p.). Okrem toho tu však musí byť stav právnej neistoty
žalobcu, ktorý má určovacia žaloba odstrániť, pričom naliehavosť právneho záujmu na požadovanom
určení tkvie v tom, že práve toto určenie (nie teda žiadne iné) vyrieši všetky sporné právne otázky medzi
účastníkmi a vytvorí tak aj pevný právny podklad pre ich budúce právne vzťahy (čiže najmä vytvorí
prekážku pre prípadné ďalšie určenia a podľa možnosti predíde aj sporom o plnenia). Práve z toho však

plynie, že naliehavý právny záujem nemôže byť daný tam, kde právna otázka majúca sa vyriešiť v konaní
o určenie má len povahu otázky predbežnej či čiastkovej vo vzťahu k inej právnej otázke, ktorá sa môže
sama stať predmetom určovacej žaloby. Z takejto filozofie inak evidentne vychádza aj rozhodná úprava
procesného práva (citovaná i súdom prvého stupňa, týmto však uspokojivo nevyložená), pokiaľ priamo
ani nepredpokladá žaloby o neplatnosť právnych úkonov (pri zjavnom uvedomovaní si len predbežného

významu otázok platnosti či neplatnosti právnych úkonov pre otázky existencie či neexistencie práv
alebo právnych vzťahov).

Z obsahu spisu vyplýva, že práve uvedeným sa súd prvého stupňa neriadil.

Odvolaciemu súdu tak neostávalo iné, než v záujme riadneho vyporiadania sa s problémom urobeným
predmetom konania a i prinavrátenia účastníkom konania práva na objektívne presvedčivé zdôvodnenie
spôsobu rozhodnutia v prvom stupni napadnutý rozsudok (ako celok) podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a
čiastočne i h/ O. s. p. zrušiť a podľa odseku 2 rovnakého paragrafu i zákona vec vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým
je podľa § 226 O. s. p. viazaný, v potrebnom rozsahu doplniť dokazovanie, podľa § 132 O. s. p. náležite
zhodnotiť výsledky celého konania a až potom opätovne rozhodnúť o veci aj o trovách konania (vrátane
trov tohto odvolacieho konania - tu por. i § 224 ods. 3 O. s. p.), to všetko so samozrejmým vypravením

nového rozhodnutia odôvodnením súladným s ust. § 157 ods. 2 O. s. p..

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.