Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. september 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/118/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2508899709
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2508899709.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľky: Y. R., nar. XX.X.XXXX, bytom K. XX, L., zastúpená
advokátom: JUDr. Miroslav Chrenko, AK so sídlom Bratislava, Blumentálska 22, proti odporcom: 1.
C. O., nar. X.XX.XXXX, bytom L., K. č. XXX/XX, 2. Slovenská kancelária poisťovateľov, so sídlom
Bratislava, Trnavská cesta 82, IČO: 36 062 235, zastúpeného: Allianz - Slovenská poisťovňa a.s., so
sídlom Bratislava, Dostojovského rad 4, IČO: 00 151 700, o zvýšenie náhrady za bolesť a sťaženie

spoločenského uplatnenia z dôvodov hodných osobitného zreteľa, o odvolaní navrhovateľky a odporcu v
2. rade proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 20. decembra 2012, č. k. 7C/34/2008-262, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zaviazal odporcu v 1. a 2. rade zaplatiť spoločne a
nerozdielne navrhovateľke titulom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sumu 1.284,60 eur

do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, keď vo zvyšnej časti návrh zamietol s tým, že o trovách konania
rozhodne samostatným uznesením.

Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovení § 444 Občianskeho súdneho poriadku,
§ 2 ods. 1 až 3, § 4 ods. 1 vyhl. č. 32/1965 Zb. účinnej k 21.7.2000, § 5 ods. 2 vyhl. č. 3/1965 Zb.
účinnej k 21.7.2000, § 6 ods. 2, § 7 ods. 1 až 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. účinnej k 9.12.1997, § 420 ods.

1 a 2, § 444 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 3 písm. c), § 5 ods. 3 zák. č. 315/1996 Z. z., § 427
ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 15 ods. 1 zák. č. 381/2001, § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku, keď vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že má preukázané, že navrhovateľka v dôsledku
dopravnej nehody dňa 21.7.2000 na diaľnici D 61 v km 74,368 v smere Bratislava - Horná Streda utrpela
početné poranenia, ktoré si vyžiadali hospitalizáciu a následnú liečbu, ktorú spôsobil odporca v 1. rade
ako vodič osobného motorového vozidla zn. Volkswagen Golf ev.č: BA174CK, ktorého majiteľom bol

Z. O.. Výška odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje podľa predpisov
platných v čase, keď došlo k poškodeniu zdravia t.j. podľa vyhl. 32/1965 Zb. a navrhovateľka musí
trpieť zdravotnými problémami, ktoré by inak nemala, ak by nedošlo k dopravnej nehode a zároveň
musia byť takého rozsahu a intenzity, že prípad možno považovať za výnimočný t.j. hodný osobitého
zreteľa. Navrhovateľka počas liečby bola operovaná z dôvodu zlomeniny krčku stehnovej kosti v pravo.
Celkovo znalecký ústav ohodnotil bolestné na 469 bodov. Pri položke 183C z dôvodu operačného

zákroku a zvlášť bolestivej liečby pristúpil znalecký ústav k 100% zvýšeniu bodov a pri ostatných
položkách o 50%. Z fyzického hľadiska mala nehoda u navrhovateľky najzávažnejšie následky pre
zlomeninu krčka stehennej kosti. V dôsledku toho došlo u navrhovateľky skráteniu dolnej končatiny
o 6 cm, k zošikmeniu panvy a skolióze chrbtice. Počas liečby bola navrhovateľka napriek poučeniu
nedisciplinovaná, zaťažovala operovanú dolnú končatinu. Navrhovateľka bola opakovane operovaná
a hospitalizovaná. Počas liečby v nemocničných zariadeniach aj v domácom liečení trpela silnými

bolesťami. Navrhovateľke bola v roku 2005 ponúknutá operačná liečba - nahradenie bedrového kĺbu,
ktorú navrhovateľka odmietla a podstúpila ju až v roku 2012. Pre posúdenie potreby mimoriadnehozvýšenia odškodnenia za sťaženia spoločenského uplatnenia súd vychádzal z porovnania života
navrhovateľky pred nehodou a po nehode. Navrhovateľka pred nehodou bola nezamestnaná. Vo voľnom
čase plávala, behávala a bicyklovala. V súčasnosti navrhovateľka pracuje príležitostne, naposledy ako

osobnáasistentkachorého8-ročnéhochlapca.Ponehodesajejnarodilsyn,sktorýmbolanarodičovskej
dovolenke. Rada jazdí autom, lúšti krížovky, venčí psa. Rada by sa venovala aj plávaniu, ale nemá
s kým. Porovnaním spôsobu života navrhovateľky pred nehodou a po nehode ako aj jej zdravotné
problémy zistené pred nehodou súd nezistil obmedzenie navrhovateľky pri jeho uplatnení sa v živote v
rozsahu väčšom, ako predpokladá ust. § 6 ods. 2 cit. vyhl. avšak navrhovateľka sa sama pred znalcom

vyjadrila, že vzdelanie si nedoplnila z dôvodu, že škola, ktorú navštevovala ju nebaví a pred znalcom
ďalej uviedla, že necítila potrebu navštevovať psychológa či psychiatra. Samotný znalec konštatoval, že
toho času u navrhovateľky je klinicky menej vyjadrená protrahovaná zmiešaná úzkostne - depresívna
reakcia, ako tomu bolo v roku 2004, kedy bol vykonaný pôvodný znalecký posudok. Pri sťažení
spoločenského uplatnenia znalecký ústav nepristúpil ani pri jednej položke k zvýšeniu základného
bodového ohodnotenia. Navrhovateľka je pri hľadaní zamestnania obmedzená svojím zdravotným

stavom len do určitej miery hlavne pre zdravotné problémy spôsobené zlomeninou krčka stehnovej
kosti. Avšak samotná navrhovateľka odmietala liečbu resp. operačný zákrok, ktorý by jej zdravotný stav
výrazne zlepšil a eliminoval obmedzenie pri uplatnení sa v spoločnosti. Tento podstúpila až v roku 2012.
Pokiaľ ide o bolestné znalec pristúpil k dvojnásobnému zvýšeniu bodového ohodnotenia bolestného, len
pri položke 183c, súd však bral do úvahy i skutočnosť, že aj sama navrhovateľka sa pričinila o bolestivú

liečbu, keď nerešpektovala pokyny lekárov a končatinu zaťažovala. Na základe vyššie uvedeného súd
prvého stupňa dospel k záveru, že v zmysle kritérií stanovených legislatívou pre mimoriadne zvýšenie
odškodnenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, ako aj v zmysle zaužívanej súdnej praxe
nie sú u navrhovateľky splnené podmienky na mimoriadne zvýšenie. Súd vo vzťahu k odporcovi v 1.
rade posudzoval nárok navrhovateľky podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kde je upravená

všeobecná zodpovednosť za škodu. Uviedol, že zodpovednosť prevádzkovateľa - odporcu v 2. rade
podľa § 427 nemá vo vzťahu k všeobecnej zodpovednosti vodiča podľa § 420 ods. 1 Občianskeho
zákonníka postavenie osobitného ustanovenia, ale ide o ustanovenia upravujúce zodpovednosť za
škodu, ktoré môžu stáť popri sebe. Navrhovateľka v dôsledku, že nebola vo vozidle pripútaná vyletela
z motorového vozidla a jej mnohopočetné zranenia boli spôsobné predovšetkým dopadom na vozovku.

Sám znalec sa vyjadril, že zranenia navrhovateľky by v prípade, že by bola vo vozidle pripútaná neboli
tak deštrukčného charakteru. Súd konštatoval, že následky zranení nastali jednak z dôvodu porušenia
právnej povinnosti zo strany odporcu v 1.rade, ale rovnako aj navrhovateľky a vzhľadom na charakter
porušeniaprávnejpovinnostiodporcu v1.radeanavrhovateľkysúdustávalzavineniekaždéhovrozsahu
50% a v takom istom rozsahu aj voči odporcovi v 2. rade. Keďže u navrhovateľky nie sú splnené

predpoklady pre mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia súd pri
vyčíslovaní rozsahu nároku navrhovateľky vychádzal zo základného bodového ohodnotenia v zmysle
znaleckých posudkov. Z vyjadrenia odporcu v 2.rade mal súd za preukázané, že plnil navrhovateľke
titulom bolestného sumu 32.700,-Sk/1.85,44 eur. V zmysle znaleckého posudku bodové hodnotenie
bolestného predstavuje sumu 833,50 bodov x 60,- Sk t.j. 50.010,- Sk/1.660,03 eur. Pri zohľadnení miery

zavinenia navrhovateľky má navrhovateľka nárok na náhradu titulom bolestného vo výške 25.005,-
Sk/830,01 eur. Vzhľadom k tomu, že odporca v 2.rade plnil titulom bolestného navrhovateľke viac ako
jej prislúcha podľa bodového hodnotenia ako aj ku skutočnosti, že u navrhovateľky nie sú dané dôvody
na mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť, súd návrh navrhovateľky v časti mimoriadneho zvýšenia
náhrady za bolesť zamietol. Navrhovateľke patrí odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia vo

výške 77.400,- Sk/2.569,20 eur (1 290 bodov x 60,- Sk). Keďže navrhovateľka zodpovedá za spôsobenú
škodu v rozsahu 1/2 súd priznal navrhovateľke titulom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia
sumu 1.284,60 eur / 1/2 x (1 290b x 60,- Sk/30,126) a vo zvyšnej časti návrh o mimoriadne zvýšenie
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia ako nedôvodný zamietol. O právach konania rozhodne
súd samostatným uznesením podľa § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a contrario.

Proti tomuto rozhodnutiu v jeho zamietajúcej časti podala prostredníctvom svojho právneho zástupcu
odvolanie navrhovateľka, ktorým sa domáhala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil v
napadnutej časti a rozhodol o priznaní mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia podľa upraveného žalobného návrhu z mája 2012 bez premietnutia krátenia

pre spoluvinu navrhovateľky vo výške až 50%, ktoré namietajú. V prípade, ak odvolací súd dospeje
k záveru, že je nevyhnutné a potrebné vykonať ďalšie dokazovanie alternatívne navrhujú napadnutý
rozsudok zrušiť a vrátiť vec s usmernením prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Ako odvolací dôvod
označil dôvody obsiahnuté v § 205 písm. d) a f) O.s.p.. Odvolateľka nesúhlasila s určením jej zavineniav rozsahu 50 % a to v zmysle § 441 Občianskeho zákonníka. Považuje stanovenie rovnocenného
rozsahu spoluzodpovednosti navrhovateľky na spôsobenej škode na zdraví z ohľadom na stupeň a
charakter porušených povinností vyplývajúcich z dopravných predpisov v porovnaní s vodičom, ktorý

priamo zapríčinil nehodu a vážny úraz poškodenej za neprimeraný. Poukázala pritom na rozhodnutie
odporcu v 2. rade, ktorý ako poisťovateľ stanovil tento podiel navrhovateľky vo výške 20%. Jednoznačne
záver súdu, ktorý obsahuje tvrdenie, že sám znalec sa vyjadril, že zranenia navrhovateľky v prípade, ak
by bola vo vozidle pripútaná, neboli by tak deštrukčného charakteru je skreslený a nadnesený, pretože
nie je totožný s konštatovaním znalcov v odpovedi na otázku č. 9 v doplnku k znaleckému posudku zo

dňa 16.12.2010, kde len ako možnosť sa uvádza, že s vysokou pravdepodobnosťou možno konštatovať,
ževprípadeakbybolanavrhovateľkapripútaná,kinetickáenergiaprinehodebymalavýznamnemenšie
účinky na skelet navrhovateľky. Navrhovateľka ďalej poukázala na skutočnosť, že pokiaľ ide o negatívne
rozhodnutie o nároku na bolestné ako je čiastočné priznanie náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia, na základne bodového ohodnotenia, prvostupňový súd tak urobil nad rámec jej žalobného
návrhu, lebo ako v pôvodnej žalobe z 10.10.2002 tak aj jej úprave na pojednávaniach zo dňa 22.5.2012

a dňa 19.7.2012 si uplatnila iný nárok a to mimoriadne zvýšenie obidvoch náhrad podľa § 7 ods. 3
vyhl. č. 32/1965 Zb. o čom môže rozhodnúť iba súd. Na podporu tohto tvrdenia priložila navrhovateľka
vyjadrenie ošetrujúceho lekára MUDr. Y. zo 7.1.2013. Ďalej odvolateľka namietala rozhodnutie súdu
prvého stupňa vo veci samej a k priznanej sume za sťaženie spoločenského uplatnenia, kde uviedla,
že súd prvého stupňa v oboch prípadoch a to výpočtu bolestného ako aj sťaženia spoločenského

uplatnenia dal dohromady dva nesúvisiace a odlišné nároky, jednak odškodnenie za základné bodové
ohodnotenie, čo však nie je predmetom tejto žaloby a súdneho riešenia, a tiež mimoriadne odškodnenie.
Náhrada za základné bodové ohodnotenie bolestného bola pôvodne poskytnutá odporcom v 2.rade
podľa posudku ošetrujúceho lekára MUDr. Y. z 2.10.2002. Tento lekár za bolesť priznal základný počet
740 bodov so zvýšením o 100% celkových 1 480 bodov, avšak poisťovňa uznala svojvoľne len 545

bodov, za ktoré poškodenej navrhovateľke vyplatila súdom spomenutú čiastku 32.700,- Sk. Neskôr na
základe bodového ohodnotenia stanoveného v znaleckom posudku, odporca v 2.rade doplatil čiastku
13.848,- Sk, čo však súd pri svojom prepočte vôbec nezohľadnil, čím vychádzal z nesprávnych údajov
a jeho rozhodnutie je nezrozumiteľné. Ďalšie nepresnosti sa súd dopustil pri stanovení celkového
počtu bodov, ktoré zohľadnil pri svojom prepočte len na 833,50 bodov, pretože podľa záverečného

vyjadrenia znaleckého ústavu z 22.8.2011 tento predstavoval celkom 866,5 bodov (833,5 bodov +
30 bodov za ďalšiu operáciu spojenú s odstránením kovového materiálu dňa 20.9.2001, ktorá nebola
zahrnutá v pôvodnom hodnotení). Ošetrujúce lekár MUDr. Y. ohodnotil v spomenutom posudku aj
sťaženie spoločenského uplatnenia celkovým počtom 1 215 bodov vrátane započítania ohodnotenia
psychických následkov podľa osobitného posudku psychiatra. Odporca v druhej rade po vypracovaní

znaleckého posudku poskytol navrhovateľke čiastočnú náhradu vo výške 46.320,- Sk (oznámenie z
9.7.2008, kde poisťovňa uznala len 965 bodov, keď nerešpektovala závery znaleckého dokazovania
ohľadne bodového ohodnotenia psychických následkov a spoluvinu navrhovateľke zohľadnila v rozsahu
20%). Súd prvého stupňa vychádzal pri svojom výpočte priznanej náhrady síce z celkového bodového
ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia stanoveného v znaleckom posudku, avšak nezohľadnil

už poisťovňou predtým vyplatenú náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia (46.320,- Sk) a navyše
krátil takto nesprávne vypočítanú náhradu na 1/2 pre uplatnenie spoluvinu navrhovateľky v rozsahu
až 50%. Ďalej odvolateľka uviedla, že jednoznačne záver súdu o tom, že navrhovateľka svojvoľne
odkladala plánovanú operáciu bedrového kĺbu a tým si sama privodila bolesti a z toho vyplývajúci záver
súdu o spoluvine navrhovateľky na spôsobení škody na zdraví nie je v súlade so skutočnosťou. Podľa

záznamov zdravotnej dokumentácii a údajov v dodatku k znaleckému posudku tak bolo pri viacerých
dohodnutých termínoch urobené pre objektívne dôvody spočívajúce v zlých predoperačných výsledkoch
spojených s nutnosť riešenia zápalových ohnísk na chrupe a v ústnej dutine, baktériou, infekciou
a iných sprievodných zdravotných problémoch, ktoré zabránili uskutočneniu operácie v dohodnutom
termíne (vyjadrenie UN v Martine z 22.8.2011). Odvolateľka taktiež poukázala na skutočnosť, že v

čase rozhodnutia súdu v decembri 2012 záver o odmietaní operačného zákroku nebol reálny, pretože
v júli 2012 táto operácie krčka táto bola uskutočnená a preto súd mal pri posudzovaní okolností
prípadu a samotnom rozhodovaní vychádzať z tohto skutočného stavu, poukazujúc pritom na priložené
vyjadrenie ošetrujúceho lekára MUDr. Y.. Odvolateľka poukázala na to, že jej zdravotný stav zodpovedá
zraneniam, ktoré utrpela pri dopravnej nehody dňa 21.7.2000 a ich následnému liečeniu. Nebola pred

nehodou liečená pre ortopedické choroby a všetky poranenia utrpela z plného zdravia, pretrváva
obmedzenie hybnosti ľavého lakťa a ruky, a čakajú ju implantácie endoprotézy pravého bedrového
kĺbu (navrhovateľka túto operáciu v júli 2012 absolvovala). Dopravná nehoda má nepriaznivé dôsledky
na životné úkony navrhovateľky a musela upraviť predchádzajúci spôsob života, keď je čiastočneobmedzená v aktívnej účasti na rodinnom, spoločenskom a kultúrnom živote, je obmedzená v možnosti
voľby povolania a môže prípadne vykonávať zamestnanie sedavého charakteru, u navrhovateľky je
naďalej prítomná diagnóza protrahovaná zmiešaná úzkostne - depresívna reakcia, ktorá je dôsledkom

dopravnej nehody, dopravná nehoda z psychiatrického hľadiska nepriaznivo ovplyvnila spoločenské a
pracovné uplatnenie navrhovateľky, ako aj vzdelávacie a voľnočasové aktivity.

Proti predmetnému rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal odvolanie v zákonnej lehote aj odporca v
2. rade, a to v časti, v ktorej súd zaviazal odporcov v 1. a 2.rade spoločne a nerozdielne zaplatiť

navrhovateľke sumu 1.284,60 eur, a to z dôvodov, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci, v dôsledku čoho súd dospel k nesprávnemu rozhodnutiu. V
ostatnej časti navrhol rozhodnutie súdu ako vecne správne potvrdiť. Súd pri rozhodovaní o výške
náhrady za odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia vychádzal z toho, že odporca v 2. rade
navrhovateľke neposkytol žiadne plnenie, avšak súd opomenul ich vyjadrenie na pojednávaní dňa
2.6.2011, kde bolo oznámené, že okrem sumy 32.700,- Sk odporca v 2. rade poukázal aj sumu 459,64

eur, takže celkovo titulom bolestného bolo z ich strany plnené suma vo výške 1.581,11 eur a za
sťaženie spoločného uplatnenia suma 1.537,54 eur. Ďalej odporca v 2. rade uviedol, že počet bodov
1 290 určených v posudku č. 29/2004 bol odporcom v 2. rade spochybňovaný z dôvodu, že znalecká
organizáciapriznalaodškodnenievrozporesbodomII.prílohy,odškodneniezasťaženiespoločenského
uplatnenia, 12 posledná veta : „ ak sa jednotlivé následky týkajú toho istého údu (orgánu) alebo jeho

časti nesmie úhrn hodnotenia zo všetkých následkov prevýšiť hodnotenie za anatomickú alebo funkčnú
stratu viď. vyjadrenie zo dňa 17.8.2006. Znalecká organizácia v posudku č. 29/2004 totiž priznala
navrhovateľke obodovaním položiek : 385 bodov, 387b, 391b, 425b, 426b a spolu 925b pričom úplná
strata končatiny je vo vyhl. 32/1965 Zb. určená v položke 384 „ len vo výške 900b.“. Pre úplnosť
ďalej odporca v 2.rade uviedol, že pokiaľ súd určil, že spoluvina navrhovateľky na škode na zdraví je

vo výške 50% a odporca v 2.rade odpočítal z poukazovaných náhrad len 20%, tak odporca v 2.rade
poskytol ako pri bolestnom tak i pri sťažení spoločenského uplatnenia náhradu vyššiu ako priznal súd.
Pokiaľ súd zaviazal odporcov v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľke za sťaženie
spoločenského uplatnenia náhradu vo výške 1.284,60 eur a nezohľadnil v rozhodnutí plnenie poskytnuté
odporcom v 2. rade bolo by tak navrhovateľke vyplatené za sťaženie spoločenského uplatnenia spolu

2.822,14 eur. S poukazom na uvedené odporca v 2. rade žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu
prvého stupňa v tejto časti zmenil a návrh zamietol.

Odporca v 2. rade vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky podanom prostredníctvom
právneho zástupcu navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej

časti potvrdil, keď nesúhlasil s podaným odvolaním navrhovateľky. Uviedol, že súd prvého stupňa
správneprirozhodovaníaplikovalkrátenieodškodneniazdôvoduzavinenianavrhovateľkynapoškodení
zdravia a to v dôsledku toho, že nebola pripútaná, keď rozhodnutie má oporu v znaleckom dokazovaní a
to v doplnku k posudku č. 29/2004 zo dňa 16.12.2010 na strane 6. Vyjadrenie MUDr. Y., zo dňa 7.1.2013
priložené k odvolaniu navrhovateľky považuje odporca v 2.rade za účelové a navyše spochybňuje ním

uvádzanú nutnosť odkladanie operácií na čo najneskoršiu dobu. V doplnku k znaleckému posudku č.
29/2004 je v odpovediach znalcov niekoľkokrát uvedené, (odpovede 1,2, 3,6), že práve toto odkladanie
prispelo k jej zdravotným problémom. Navrhovateľka taktiež nepodstupovala ani psychiatrickú liečbu,
pričom sama uvádzala, že po návšteve u psychiatra, ktorú absolvovala jeden krát sa cítila lepšie.
Navrhovateľka v konaní nepreukázala, že by v jej prípade liečenie bolo iné, resp. že by boli komplikácie

v porovnaní s liečením obdobných úrazov u iných pacientov. V konaní nebolo preukázané, že prežívala
výrazné až mučivé stavy bolesti. Navrhovateľka nemá ukončené stredné odborné učilište, nie z dôvodu
poškodenia zdravia, ale pre jej nezáujem. Napriek tomu, že má strach z jazdy vo vozidle nemala problém
si spraviť vodičský preukaz, šoféruje, pričom, nepreukázala, že by vzhľadom na svoj zdravotný hendikep
musela mať upravené vozidlo. Zo strany navrhovateľky neboli v konaní preukázané žiadne mimoriadne

aktivity, ktoré by v dôsledku poškodenia zdravia boli obmedzené resp. stratené, a ktoré by túto úvahu
súdu v zmysle § 7 ods. 3 vyhl. 32/1963 Zb. zakladali.

Z vyjadrenia MUDr. H. Y., zo dňa 7.1.2013 úrazového chirurga, zást. prednostu druhej OTK LFUK UNB,
oddelenie úrazovej chirurgie, pripojeného k odvolaniu navrhovateľky bolo zistené, že navrhovateľka

utrpelavroku2000ako19-ročnáúrazpridopravnejnehode-polytrauma,vjúli2000prezlomeninukrčka
stehnovej kosti bola vykonaná osteosyntéza tejto zlomeniny a následne v septembri 2001 vykonaná
extrakcia osteosyntetického materiálu, keď následne pacientka bola v ambulantnom sledovaní,
postupne dochádzalo k rozvojom nekrózy, hlavice stehnovej kosti a resorbcii krčka. Pacientka bolanásledne informovaná, že bude u nej nutná implantácia totálnej náhrady postihnutého bedrového kĺbu,
ale vzhľadom na vek pacientky jej táto operácia ešte nebola odporúčaná a bola odkladaná až na čas,
kedy budú jej ťažkosti neznesiteľné - výrazné skrátenie končatiny, kľudové a nočné bolesti. Ide o mladú

pacientku, u ktorej náhrada váhonosného kĺbu sa odkladná na čo najneskoršiu dobu, pretože tieto
náhrady majú určitú životnosť a po určitej dobe sú potrebné opakované operácie. Čo sa týka následkov
úrazu z dôvodu nepripútania sa pacientky bezpečnostným pásom MUDr. H. Y. uviedol, že si nemyslí,
že nepripútanie pacientky sa podieľa vo zvýšenej miere na výške trvalých následkov, keď v čase úrazu
išlo o veľké pôsobiace násilie, ktoré by viedlo takisto k ťažkému poškodeniu zdravia pacientky.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané v čas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.) oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti
ktorému je možné podať odvolanie (§ 201 a § 202 O.s.p.) po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody
(§ 205 ods. 2 písm. c) a f) O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a

dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.) dospel k záveru, že rozsudok prvostupňového súdu je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie.

V konaní vedenom na súde prvého stupňa pod sp. zn. 7C/34/2008 sa navrhovateľka domáha uloženia

povinnosti odporcom v 1. a 2. rade zaplatiť jej spoločne a nerozdielne titulom zvýšenia bolestného
sumu 60.192,19 eur a titulom zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 89.922,32 eur z
dôvodov hodných osobitného zreteľa, keď v dôsledku dopravnej nehody dňa 21.7.2000 na diaľnici
D 61 v km 74,368 v smere Bratislava - Horná Streda utrpela početné poranenia, ktoré si vyžiadali
hospitalizáciu a následnú liečbu, ktorú spôsobil odporca v 1. rade ako vodič osobného motorového

vozidla zn. Volkswagen Golf ev.č: BA174CK. Prvostupňový súd zaviazal odporcu v 1. a 2. rade zaplatiť
spoločne a nerozdielne navrhovateľke titulom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sumu
1.284,60 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, keď vo zvyšnej časti návrh zamietol.
Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa
v celom merite veci.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel
k záveru, že súd prvého stupňa nezistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, vec nesprávne právne posúdil
a napadnutý rozsudok nie je preskúmateľný pre nedostatok dôvodov.
Odvolateľ odvolanie odôvodnil v podstate tým, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov

dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.), napadnutý rozsudok vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) a napadnutý rozsudok je
nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. je
daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa nezodpovedá postupu vyplývajúcemu
z ustanovenia § 132 O. s. p., pretože súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov

alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil
rozhodujúceskutočnosti,ktorébolivykonanýmidôkazmipreukázanéavyšlipočaskonanianajavo,alebo
v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavo
inak, z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti je logický rozpor,
alebo ktoré odporujú ustanoveniam § 122 až § 135 O. s. p. Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm.

f/ O. s. p. je daný, ak súd prvého stupňa posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistení skutkový stav
nedopadá, alebo právnu normu síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový
stav nesprávne aplikoval.
Z obsahu spisu bolo zistené, že navrhovateľka sa pôvodným návrhom domáhala zaplatenia sumy
4.692.000,- Sk titulom mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia

v zmysle ust. 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. vychádzajúc z obodovania, vyhotoveného MUDr. H. Y.,
primárom odd. úrazovej chirurgie NsP v Bratislave - Petržalke zo dňa 2.10.2002. Na pojednávaní dňa
19.7.2012 predniesla navrhovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrh, ktorým žiadala,
aby súd pripustil zmenu návrhu tak, že odporca v 1. a 2.rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť
navrhovateľke titulom bolestného sumu vo výške 60.192,19 eur a titulom sťaženia spoločenského

uplatnenia sumu 89.922,32 eur, keď vychádzala z bodového ohodnotenia, uvedeného v ústavnom
znaleckomposudku,kdebolzákladnýpočetbodovstanovenýna833,50b+30bzaďalšiuoperáciu,ktorá
nebola hodnotená v pôvodnom posudku a pokiaľ ide o sťaženie spoločenského uplatnenia vychádzala
z 1290 bodov. Uznesením Okresného súdu Piešťany zo dňa 13.septembra 2012 č. k. 7C/34/2008-239súd konanie voči odporcovi v 1.rade v časti o zaplatenie 5.631,36 eur zastavil a pripustil zmenu návrhu
tak, ako žiadala navrhovateľka. Zaplatenie žalovanej istiny si uplatnila voči obom odporcom spoločnej
a nerozdielne, nakoľko počas konania bolo uznesením č. k. PN-12C 233/2002-71 zo dňa 1.12.2006

pripustený vstup ďalšieho účastníka konania na strane odporcu z dôvodu, že došlo k úmrtiu majiteľa
motorového vozidla p. Z. O. a podľa § 9 vyhl. 423/1991 Zb. prichádza do úvahy priama žalovateľnosť
odporcu v 2. rade. Z uznesenia Okresného úradu vyšetrovania PZ v Piešťanoch, zo dňa 18.12.2000 č.
k. ČVS : OÚV - 432 / PN - 2000 Dh bolo zistené, že podľa § 172 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku s
poukazom na ust. § 11 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku, trestné stíhanie proti obvinenému C. O., nar.

X.XX.XXXX pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, 2 Trestného zákona bolo zastavené,
lebo poškodený Z. O., ktorý je otcom C. O. a Y. R., ktorá je snúbenica C. O. využili ust. § 163 a Trestného
poriadku a nedali súhlas na jeho trestné stíhanie. Zo spisu vyplýva, že navrhovateľka utrpela dňa 21.7.
2000 ako 19-ročná úraz pri dopravnej nehode, keď utrpela zlomeninu krčka stehennej kosti s nekrózou
hlavice, zlomeninu štyroch rebier, pomliaždenie brušnej steny, jednostrannú zlomeninu lonovej kosti
s posunom, odlomenie epikondylu ramennej kosti, poúrazový pneumothorax, otras mozgu II. stupňa

a šok ťažkého stupňa. Dňa 22.7.2000 bol vykonaný operačný zákrok, ktorým bola mediocervikálna
zlomenina riešená osteosyntézou 2 skrutkami, následne absolvovala rehabilitáciu a došlo k zlyhaniu
osteosyntézy preto dňa 20.9.2001 bola vykonaná extrakcia osteosyntetického materiálu (skrutiek).
Navrhovateľka vo svojej výpovedi uviedla, že počas hospitalizácie, pri rehabilitačných cvičeniach, ako
aj v domácom liečení trpela silnými bolesťami, úraz zanechal u nej trvalé následky, ktoré spočívajú

v ťažkom obmedzení hybnosti hrudníka, obmedzení pohyblivosti lakťa ľavej hornej končatiny stredne
ťažkého stupňa, v obmedzení pronácie a supinácie ľavého predlaktia stredne ťažkého stupňa, v ťažkom
obmedzení pohyblivosti bedrového kĺbu, skrátenie dolnej končatiny viac ako 6 cm, trvalých poúrazových
poruchách krvného a lymfatického obehu a poúrazovej atrofie svalstva. Úraz zanechal trvalé následky
aj na psychickom zdraví, keď trpí psychickou poruchou s prevahou úzkostných a depresívnych prejavov.

Po nehode je vo zvyšnej miere precitlivená, často plače, má strach z dopravy a cestovania z jazdy
autom. Úraz úplne zmenil jej život, reaguje na rôzne situácie inak, ako pred nehodou. Má neukončené
stredoškolské vzdelanie, bola nezamestnaná, v čase podania návrhu bola na materskej dovolenke s
1,5 ročným dieťaťom.

V časti, v ktorej súd prvého stupňa uložil odporcom zaplatiť navrhovateľke sumu 1.284 eur titulom
sťaženie spoločenského uplatnenia s odôvodnením, že na základe znaleckého posudku Martinskej
fakultnej nemocnice č. 29/2004 náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia určil sumou 1.290,-
bodov a vypočítal na čiastku 77.400,- Sk (1290b. x 60 Sk), ktorú z dôvodu určenia spoluzavinenia
navrhovateľky vo výške 50% krátil na sumu 1.284,- eur, dospel odvolací súd k záveru, že v tejto

časti súd prvého stupňa rozhodoval o niečom, čo nebolo predmetom konania. Navrhovateľka ako
dominus litis určuje, čo tvorí predmet konania, t.j. čoho sa svojím návrhom domáha, ide o základnú
podmienku konania, ktorá musí byť splnená počas celého konania a nesplnenie tejto podmienky bráni
súdu, aby pokračoval v konaní. V danom prípade navrhovateľka vo svojom žalobnom návrhu uviedla,
že sa domáha zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia a bolestné z dôvodov

hodných osobitného zreteľa a takto je označená aj samotná žaloba, jednoznačne to vyplýva aj z
formulácie žaloby ako aj z prednesov a podaní navrhovateľky a jej právneho zástupcu. Navrhovateľka
síce namietala správnosť základného bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia a
bolestného z dôvodov hodných osobitného zreteľa, avšak to v súvislosti s jej uplatneným nárokom
zvýšenia odškodnenia, o ktorom môže rozhodnúť len súd. Je nepochybné, že súd pri rozhodovaní

nie je viazaný právnou kvalifikáciou uplatneného nároku (vychádzajúc z princípu iura novit curia),
súd je však viazaný skutkovým vymedzením uplatneného nároku. V danom prípade navrhovateľka
svoj žalobný návrh skutkovo vymedzila tak, že sa domáha zvýšenia odškodnenia bolestného a
sťaženie spoločenského uplatnenia z dôvodov hodných osobitného zreteľa a nedomáha sa priznania
odškodnenia na základe základného bodového ohodnotenia bolestného a sťaženia spoločenského

uplatnenia.

Úlohou súdu prvého stupňa preto bolo skúmať splnenie zákonných podmienok pre priznanie zvýšenia
bolestného a odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia z dôvodov hodných osobitného
zreteľa, a teda aj keď novým znaleckým dokazovaním súd zistil, že navrhovateľke by malo patriť

vyššiezákladnéodškodneniebolestnéhoasťaženiaspoločenskéhouplatnenia,nemoholjejtentorozdiel
priznať, nakoľko tak ako už bolo uvedené vyššie, toto základné odškodnenie bolestného a sťaženia
spoločenskéhouplatnenianebolopredmetomkonania,keďženavrhovateľkavtejtočastinepodalanávrh
na začatie konania, hoci bol tento potrebný, nakoľko sa nejedná o konanie, ktoré by mohlo začať ajbez návrhu (§ 81 ods. 1 O.s.p.) a neboli ani splnené podmienky na prípadné rozhodnutie ultra petit
(§ 153 ods. 2 O.s.p.). Preto bolo potrebné v zmysle § 221 ods. 1 písm. e) O.s.p. napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa v jeho vyhovujúcej časti zrušiť a to bez meritórneho posúdenia odvolacích námietok

odporcu v 2. rade, že v priznanom rozsahu už navrhovateľke plnil. Na základe uvedeného preto nie
je dôvod navrhovateľke v tejto časti nárok priznať, keď aj samotná navrhovateľka v odvolaní namietala
skutočnosť, že tohto priznaného nároku sa podaným návrhom nedomáhala.

V zamietajúcej časti súd správne na danú vec aplikoval vyhlášku č. 32/1965 Zb., pričom v zmysle

ustanovenia § 7 ods. 3 tejto vyhlášky môže súd v prípadoch hodných osobitného zreteľa výšku
odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť, a to aj nad sumu
stanovenú na základe bodovania vykonaného lekárom na základe kritérií uvedených vo vyhláške a to
v zmysle zásady plnej a tým i spravodlivej nápravy.
Podľa § 7 ods. 1 odškodňovacej vyhlášky (vydanej inak práve na vykonanie ust. § 444 Občianskeho
zákonníka) výška odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje sumou 60

Sk za jeden bod; podľa odseku 2 tohto ustanovenia celková výška odškodnenia za bolesť a za sťaženie
spoločenského uplatnenia z jedného poškodenia na zdraví nesmie presiahnuť sumu 240 000 Sk; z toho
odškodnenie za bolesť nesmie presiahnuť sumu 72 000 Sk a podľa odseku 3 tu citovaného ustanovenia
vyhlášky (v znení platnom a účinnom od 1. apríla 1995, tu por. tiež čl. I bod 1 a čl. III vyhlášky č.
47/1995 Z. z.) v prípadoch hodných osobitného zreteľa môže súd odškodnenie za bolesť a za sťaženie

spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť, a to i nad sumu ustanovenú v odsekoch 1 a 2.

V prípade čiastkových zložiek práva na náhradu škody na zdraví predstavovaných odškodnením bolestí
(na jednej strane) a sťaženia spoločenského uplatnenia (na strane druhej) ide (najmä z pohľadu
posudzovania podmienok vzniku práva) o samostatné dielčie nároky s relatívne samostatným (a

prinajmenšom do istej miery tiež odlišným) skutkovým základom, kde najmä posudzovanie otázky
existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa - ako východisko pre záver o možnosti zvýšenia každej
z tu zmieňovaných náhrad - je závislé na iných skutkových okolnostiach.

Zmenou odškodňovacej vyhlášky s účinnosťou od 1. apríla 1995 došlo k zmierneniu pôvodne značne

obmedzujúcej podmienky pre uplatnenie postupu predpokladaného ustanovením § 7 ods. 3 vyhlášky,
teda na vybočenie (súdom) z medzí nachádzajúcich sa v skorších odsekoch rovnakého paragrafu
vyhlášky (v ods. 1 a 2) - nakoľko prechod od formulácie „v celkom výnimočných prípadoch hodných
mimoriadneho zreteľa“ k novej formulácii „v prípadoch hodných osobitného zreteľa“ podľa názoru
odvolacieho súdu prakticky ani inak vyložiť nejde; takáto zmena na poli legislatívy sa mohla podpísať na

neudržateľnosti záverov skoršej rozhodovacej praxe súdov (judikatúry) v príslušnej oblasti len čiastočne.
Toto treba tvrdiť najmä preto, že dosť dobre nemožno namietať voči tomu, že skoršie len výnimočné
priznávanie zvýšených náhrad podľa § 7 ods. 3 odškodňovacej vyhlášky s poukazom na mimoriadne
(napr.kultúrne,športovéčivšeobecnespoločenské)aktivitypoškodenéhopredvznikomškodyavýrazné
obmedzenie či dokonca stratu možnosti v takýchto aktivitách neskôr pokračovať (čo obdobne platilo aj u

nedostatku takýchto aktivít a na tom závislého odopierania súdov zvýšené náhrady priznávať) sa viazalo
výlučne na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia.

U práva na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia prípadmi hodnými osobitného
zreteľa (pre zvýšenie tejto náhrady) je spravidla obmedzenie či úplné vylúčenie poškodeného (práve v

dôsledku poškodenia zdravia) zo skorších aktivít, ktoré boli v čase pred poškodením zdravia bežným
spôsobom uspokojovania rôznych potrieb a záujmov poškodeného, resp. i iných osôb (na poškodenom
buď závislých či s týmto následky jeho poškodenia zdravia zdieľajúcich), u ktorých šlo nezriedka o
výkon činností na vyššej než bežnej úrovni a u ktorých obmedzenie či dokonca i strata možnosti sa im
venovať práve v dôsledku poškodenia zdravia musí obvykle viesť i k podstatnej zmene spôsobu života

poškodeného. Obmedzenie sa na túto stránku problému však možno akceptovať len vtedy, ak úroveň
spoločenského uplatnenia poškodeného pred nástupom tzv. škodovej udalosti bola už stabilizovaná
(vyprofilovaná) do tej miery, že sa tu dá hovoriť o istom súbore predpokladov, činností, návykov či
dokonca (v pozitívnom slova zmysle) i stereotypov pre konkrétnu osobu a spôsob jej zapájania sa do
spoločenského života príznačných (charakteristických). Ak to tak však ešte nie je a to najčastejšie pre

vznik škodovej udalosti v takom štádiu postupu k spoločenskému uplatneniu poškodeného, v ktorom
je ešte náležitá profilácia spôsobu života dospelého (samostatne etablovaného) jedinca vylúčenou;
k záveru o miere sťaženia spoločenského uplatnenia poškodeného možno dospieť len porovnaním
daností pre rôzne aktivity a teda potenciálu poškodeného v čase pred vznikom škody a po takomto čase.Z povahy veci (rozdielu medzi oboma tu diskutovanými náhradami) potom plynie, že kritériá zhora
nemožno automaticky vzťahovať i na prípadné zvýšenie náhrady za bolesti.

Pri náhrade za bolesti sa totiž na rozdiel od náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia odškodňujú
iné následky poškodenia zdravia a to rôzne bolesti, útrapy, strádania a i obmedzenia poškodeného
nielen pri samotnom poškodení zdravia, ale aj v priebehu procesu odstraňovania či aspoň zmierňovania
následkov takéhoto poškodenia a v prípade trvalých či aspoň dlhšie trvajúcich následkov i po prípadnom

liečení či uskutočnení lekárskych výkonov (spôsobilých v miere zodpovedajúcej stavu dostupných
poznatkov lekárskej praxe a medicínskym postupom reparovať dôsledky poškodenia zdravia) i v
neskoršom čase. Pritom treba opäť vziať do úvahy, že náhrada za bolesti a náhrada za sťaženie
spoločenského uplatnenia sú dvoma rôznymi druhmi náhrad, ktoré majú odlišný charakter i účel a že
existencia dôvodov mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesti nemusí mať automaticky za následok aj
zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, resp. nemusí prichádzať do úvahy zvýšenie

v rovnakom rozsahu (a naopak). Existujú totiž zjavne poškodenia zdravia, ktoré samy osebe alebo
priebeh ich liečby nie sú obzvlášť bolestivými a nie sú tak spojenými s mimoriadnymi fyzickými útrapami
poškodeného, avšak ich následky sa môžu prejaviť v radikálnej zmene pôvodného spôsobu života
poškodeného (napr. oslepnutie alebo ochrnutie); na druhej strane však iné poškodenia zdravia nemusia
mať nutne za následok sťaženie skoršieho spoločenského uplatnenia poškodeného alebo sa takýto

dôsledok prejaví len v obmedzenej miere, avšak samotné poškodenie zdravia, dostupný spôsob jeho
liečby a i život poškodeného po ukončení dostupnej liečby je sprevádzaný značnými (objektívne
nemerateľnými) bolesťami alebo i stavmi pred poškodením zdravia neznámymi (napr. únava, zmeny
nálad a pod.). Napokon nemožno vylúčiť, že niektoré dôsledky poškodenia zdravia sa môžu prejaviť
ako v rovine bolestí, tak i v rovine sťaženia spoločenského uplatnenia poškodeného .

Vychádzajúc z teoretického rozboru zhora a zopakovaní, že nahradenie skoršej možnosti zvýšenia
náhrad za bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia len v celkom výnimočných prípadoch hodných
mimoriadneho zreteľa (postupom podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. pred účinnosťou vyhlášky
č. 47/1995 Z. z.) novšou možnosťou urobenia tak vo všetkých prípadoch hodných osobitného zreteľa

(podľa rovnakého ustanovenia vyhlášky č. 32/1965 Zb. v znení jej novelizácie vykonanej vyhláškou č.
47/1995 Z. z.) je vytvorením priestoru na prekročenie obmedzení v podobe I. základnej sumy náhrady
za bod i II. celkovej výšky odškodnení (plynúcich z ustanovení § 7 ods. 1 a 2 vyhlášky) v podstatne
širšom rozsahu, než aký mala na mysli pôvodná úprava a zároveň i dôvodom na zamýšľanie sa nad
použiteľnosťou judikatúry opierajúcej sa o skoršiu úpravu.

Súd prvého stupňa sa však vo svojom rozhodnutí obmedzil len na popis skutkového stavu ohľadne
zranení navrhovateľky z fyzického hľadiska a ďalej len stručne konštatoval, že navrhovateľka bola počas
liečby napriek poučeniu nedisciplinovaná a zaťažovala operovanú dolnú končatinu, keď navrhovateľke
bola v roku 2005 ponúknutá operačná liečba (nahradenie bedrového kĺbu), ktorú odmietala a podstúpila

ju až v roku 2012. Pri posúdení nároku navrhovateľky v časti mimoriadneho odškodnenia za sťaženie
spoločenského uplatnenia súd prvého stupňa len uviedol, že porovnaním spôsobu života navrhovateľky
pred nehodou a po nehode, ako aj jej zdravotné problémy zistené pred nehodou, súd nezistil
obmedzenia navrhovateľky pri jej uplatnení sa v živote v rozsahu väčšom ako predpokladá § 6 ods. 2
vyhlášky. Skúmal i dôvody, ktoré bránia navrhovateľke v doplnení vzdelania, ktoré by jej otvorilo nové

možnosti spoločenského uplatnenia, avšak navrhovateľka sama pred znalcom uviedla, že škola ktorú
navštevovala ju nebaví a ďalej súd uviedol, že navrhovateľka je pre zdravotné problémy obmedzená
pri hľadaní si zamestnania len do určitej miery a to pre zlomeninu krčka stehnovej kosti, avšak
sama odmietla operačný zákrok. Na základe uvedeného dospel prvostupňový súd k záveru, že nárok
navrhovateľky na mimoriadne zvýšenie odškodnenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia

nie je dôvodný. V tejto súvislosti sa súd prvého stupňa zaoberal aj mierou zavinenia navrhovateľky na
spôsobenej škode a dospel k záveru, že táto je vo výške 50%, nakoľko navrhovateľka nebola v čase
úrazu pripútaná, keď pritom vychádzal z vyjadrenia znalca, ktorý konštatoval, že v prípade ak by bola
pripútaná zranenia navrhovateľky by neboli tak deštrukčného charakteru.
Odvolací súd však po preskúmaní napadnutej zamietajúcej časti rozsudku, ako aj celého obsahu spisu

dospel k záveru, že rozsudok je v tejto časti aj vzhľadom na vyššie uvedený právny rozbor danej právnej
problematiky nepreskúmateľný, nakoľko z jeho odôvodnenia nemožno jednoznačne vyvodiť z akých
konkrétnych dôvodov bol v tejto časti návrh zamietnutý, keďže súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí
neuviedol, akými úvahami sa pri rozhodovaní riadil, z akých skutočností vychádzal, pričom súd bymal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež ne jeho celkovú
presvedčivosť, tzn. že závery, ku ktorým súd dospel musia byť pre adresáta prijateľné, racionálne, a v
konečnom dôsledku aj spravodlivé a presvedčivé.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súdu vedieť v čom sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a
z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania stručne jasne
a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. výstižne určuje, že súd v odôvodnení posúdi zistený skutkový stav
podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Súd v rámci právneho posúdenia v odôvodnení rozhodnutia
nielen vysvetlí, prečo určité zákonné ustanovenie použil, ale zároveň tiež obsah použitého zákonného
predpisu vyloží, a to predovšetkým v tom zmysle, aby bol účastníkmi konania pochopený predovšetkým
vzťah medzi skutkovými zisteniami a právnym posúdením v konaní o prejednávanej veci, a prečo
teda logicky muselo byť citované zákonné ustanovenie použité. Súd prvého stupňa pri odôvodnení

napadnutého rozhodnutia pochybil, ak z jeho obsahu nie je zrejmé akými úvahami sa pri rozhodovaní
riadil, z ktorých skutočností vychádzal, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie. Potrebné
je potom zdôrazniť, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia môže nastať z dôvodu nedostatku právneho
posúdenia veci ako aj jeho dôvodov. To znamená, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal dostatočne
právnymposúdenímvecizrozhodnutianebolirozpoznateľnéjehonosnédôvody,respektívetietodôvody

nemali oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania. Súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej
v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, to znamená že závery, ku
ktorým súd dospel musia byť pre adresáta prijateľné, racionálne, a v konečnom dôsledku aj spravodlivé
a presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami

účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať kritériá uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p..
Právo účastníka a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby
transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu.
Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie

spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP), porovnaj napr. rozsudok Garcia Ruiz vz. Španielsko z
21.01.1999, tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a obsahovať dostatočné dôvody, na
ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť
vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Geo Riadis vz. Grécko z
23.05.1997, Higgins vz. Francúzsko z 19.02.1998). Aj Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane
vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
a čl. 36 ods. 1 Listiny je aj právo účastníka konania na takéto odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne, skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom súdnej ochrany, tzn. s uplatňovaním nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu, a že
takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok odvolacieho súdu (porovnaj uznesenie z 03.07.2003,
sp. zn. IV.ÚS 115/2003). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23.06.2004, sp. zn. III.ÚS 209/2004
vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

SR a čl. VI. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, tzn. s uplatnením nárokov a
obranou, proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky nastolené
otázky účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný vec, príp. dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia.
Posúdiac odôvodnenie preskúmavaného rozsudku podľa vyššie cit. ust. § 157 ods. 2 O.s.p. po
zohľadnení jeho vyššie uvedeného výkladu je zrejmé, že prvostupňový súd sa ním dôsledne neriadil.
Odôvodnenie súdu prvého stupňa nezodpovedá ust. § 157 ods. 2 O.s.p. pretože súd nevysvetlil jasne
a stručne ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie a z ktorých dôkazov vychádzal. Z

odôvodnenia prvostupňového súdu s poukazom na vyššie uvedené nie je možné zistiť, na základe akých
skutočností, úvah a myšlienkových postupov dospel súd k záveru, že navrhovateľka nesplnila zákonné
podmienky pre priznanie nároku v zmysle ust. 7 ods. 3 cit. vyhlášky. V hodnotení skutkových zistení
prvostupňového súdu absentuje určitá časť skutočností, ktoré vyplývajú zo spisu a vyšli v konaní najavo,avšak súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil. Práve toto
nezdôvodnenie, robí rozhodnutie súdu prvého stupňa nepreskúmateľným pre nezrozumiteľnosť, čo je
tiež dôvodom pre zrušenie veci a vrátenie na ďalšie konanie podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. a

vrátenie veci na ďalšie konanie podľa ods. 2 O.s.p. toho istého ustanovenia.

Odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o nároku navrhovateľky podľa § 7 ods.
3 cit. vyhl. vychádza okrem vykonania iných dôkazov aj zo znaleckého dokazovania, kde pri zistení
dôvodov hodných osobitného zreteľa vzniká nárok poškodenej na zvýšenie odškodnenia za bolesť a

sťaženie spoločenského uplatnenia primerane a to aj nad sumu stanovenú na základe obodovania
vykonaného lekárom. Je preto potrebné, aby súd prvého stupňa mal jednoznačne ustálené obodovanie
bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, pretože až následne môže posúdiť, či došlo a v akom
rozsahu k dôvodom hodným osobitného zreteľa, pre ktoré by mohlo dôjsť k navýšeniu odškodnenia. V
danom prípade súd prvého stupňa vychádzal pri tomto hodnotení bolestného a sťaženia spoločenského
uplatnenia z Ústavného znaleckého posudku Martinskej fakultnej nemocnice č. 29/2004, ku ktorému bol

vypracovaný aj doplnok, keď navrhovateľka v samotnom návrhu vychádzala zo znaleckého posudku
vypracovaného MUDr. H. Y., zo dňa 2.10.2002 a neskôr svoj návrh upravila v zmysle Ústavného
znaleckého posudku Martinskej fakultnej nemocnice č. 29/2004. U oboch týchto znaleckých posudkov,
ktorými bol vyhodnotený základný počet bodov bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia došlo
k rozdielnemu počtu bodov, keď v prípade znaleckého posudku z roku 2002 bolo základný počet bodov

za bolestné vo výške 740 bodov, ktoré všetky položky boli navýšené o 50% ( celkovo na 1480 bodov)
a v znaleckom posudku Martinskej fakultnej nemocnice č. 29/2004 predstavuje základný počet bodov
za bolestné, z ktorého aj súd prvého stupňa vychádzal 469 bodov, keď pol. 183 bola navýšené o 100%
a ostatné položky o 50% ( celkovo na 833,50 bodov). Zo strany súdu však žiadnym spôsobom nebolo
zdôvodnené vynechanie niektorých položiek, a to č. 223/b a č. 246/c, a taktiež nie je zrejmé, prečo

nebola zahrnutá do hodnotenia aj osobitne ohodnotená bolesť spojená s následnou operáciou spojenou
s vyberaním osteosyntetického materiálu - 30b, ktorú skutočnosť súd prvého stupňa žiadnym spôsobom
vo svojom rozhodnutí neodôvodnil. Čo sa týka námietky v časti týkajúcej sa sťaženia spoločenského
uplatnenia, tak v danom prípade v znaleckom posudku MUDr. H. Y. bol stanovený počet bodov na 1
215b a v znaleckom posudku Martinskej fakultnej nemocnice č. 29/2004 bolo sťaženie spoločenského

uplatnenia ohodnotené na 1 290b. V tomto prípade však taktiež súd prvého stupňa žiadnym spôsobom
vo svojom rozhodnutí neozrejmil, akým spôsobom sa vysporiadal s jednotlivými rozdielnymi stupňami
rozsahu a závažnosti jednotlivých poškodení, a tým aj výšky priznaného bodového ohodnotenia u týchto
položiek a to u položky č. 333, u pol. č. 387 a u pol. č. 391, ktoré v skutočnosti boli namietané aj zo
strany navrhovateľky, a taktiež zo strany odporcu v 2. rade.

Súd prvého stupňa taktiež pochybil pri rozhodovaní o miere zavinenia navrhovateľky, ktorú skutočnosť
uplatnil pri priznaní náhrady škody v zmysle § 441 Občianskeho zákonníka, nakoľko vo svojom
rozhodnutí len uviedol, že miera jej zavinenia na vzniknutej škode je 50%, a to z dôvodu, že v
čase dopravnej nehody nebola pripútaná bezpečnostným pásom a znalec konštatoval, že zranenia

navrhovateľky v prípade, ak by bola pripútaná, by neboli tak deštrukčného charakteru. Z rozhodnutia
súdu však nie je žiadnym spôsobom zrejmé, akými úvahami sa súd riadil, keď dospel k záveru že
miera zavinenia navrhovateľky je 50%, ktorú skutočnosť namietala aj samotná navrhovateľka vo svojom
odvolaní, keď uviedla, že súd si nesprávne vyložil vyjadrenie v doplnku k znaleckému posudku zo dňa
16.12.2010, kde sa len ako možnosť uvádza, že s vysokou pravdepodobnosťou možno konštatovať, že

v prípade ak by bola navrhovateľka pripútaná, kinetická energia pri nehode by mala významne menšie
účinky na skelet navrhovateľky. Je potrebné zo strany súdu prvého stupňa teda jasným a jednoznačným
spôsobom uviesť, z akého dôvodu stanovil 50% výšku miery zavinenia navrhovateľky na vzniknutej
škode.

Odvolacísúdjetaktiežtohonázoru,žesúdprvéhostupňanevykonaldostatočnédokazovanienazistenie
skutočnosti z akého dôvodu navrhovateľka v roku 2005 neabsolvovala odporúčaný operačný zákrok,
a to endoprotézu bedrového kĺbu, a teda či sa tak stalo len na základe jej subjektívneho rozhodnutia
alebo tomu boli na príčine objektívne dôvody (zápalové ochorenia) tak, ako to uvádzala navrhovateľka
v konaní, ako aj vo svojom odvolaní.

Súd prvého stupňa taktiež opomenul aplikáciu ust. § 118 ods. 2 OSP, pričom takýto nesprávny postup
súdu určený zákonom sa prejavil v priebehu konania a následne pri rozhodovaní o uplatnenom nároku
tým, že účastníkom bola odňatá možnosť zaujať postoj k úvahám súdu, navrhnúť relevantné dôkazya konať tak, aby boli zachované základné princípy korektného procesu. Zaradenie tohto ustanovenia
do zákona malo za cieľ zvýšiť predvídateľnosť postupu súdu a posilniť právo na spravodlivý súdny
proces. V záujme dosiahnutia predvídateľnosti postupu a rozhodovania ukladá toto ustanovenie súdu

povinnosť oboznámiť účastníka konania na pojednávaní s predbežným zhrnutím sporných a nesporných
skutkových okolností a tiež s predbežným náhľadom súdu na to, ktoré z navrhovaných dôkazov (ne)
treba vykonať. Účastníkovi konania má tým byť vytvorená možnosť predvídať rozhodnutie súdu a tomu
prispôsobiť uplatňovanie (realizáciu) svojich procesných oprávnení.

Predvídateľnosť rozhodnutia a jeho účinkov je rovnako významná ako iné procesné postuláty; princípy
legitímneho (oprávneného) očakávania a predvídateľnosť rozhodnutia sú totiž súčasťou právnej istoty
- pojmového znaku právneho štátu. Preto bolo potrebné, aby súd na pojednávaní zhrnul, ktoré právne
významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné a ktoré z týchto tvrdení zostali
sporné,prípadne,ktorénavrhnutédôkazynevykoná.Zospisuvyplýva,ževdanejvecisúdprvéhostupňa
plne nedodržal zákonom stanovený postup (§ 118 ods. 2 OSP). V nedodržaní postupu podľa § 118 ods. 2

OSP treba vidieť procesnú nesprávnosť, ktorá so zreteľom na individuálne okolnosti preskúmavanej veci
(IIÚS261/06)viedlakzmareniuúčelusledovanéhotýmtozákonnýmustanovením(porovnajrozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/18/2010). Ani z jedného zápisu z pojednávaní počas celého
konania nevyplýva, že by súd postupoval podľa odseku 2 citovaného ustanovenia. Pritom je žiadúce
účastníkov oboznamovať (prirodzene bez náznaku zjavnej prejudikácie) o úvahách, ktorými sa súd pri

posudzovanívecizaoberátak,abymalimožnosťsaknimvyjadriť,navrhnúťprípadnédôkazyauvedomiť
si svoju procesnú pozíciu, čo je v záujme predvídateľnosti postupu súdu a tým aj posilnenia práva na
spravodlivý proces.

S poukazom na vyššie uvedené bolo potom potrebným, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa, s použitím ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 cit. ustanovenia vec
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Povinnosťou prvostupňového súdu v ďalšom konaní, riadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu,
ktorým je viazaný (§ 226 O.s.p.), bude opätovne vyhodnotiť naplnenie zákonných podmienok pre
priznanie navrhovateľkou žalobou uplatňovaných nárokov, v ktorej časti bol návrh navrhovateľky

preskúmavaným rozsudkom zamietnutý a následne vo veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je
potrebné náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť.
V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods.
3 O.s.p.).

Uvedené rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.