Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. september 2013

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/192/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1611210424
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1611210424.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: V. B. P., P..D..G.., P. P. Ú. X, Q., I.: XX XXX XXX,
zastúpeného advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Údernícka 5, Bratislava, proti
odporcom F. X.D.: D. M., Q. G. X, L., F. X.D.: R. M., Q. F. C. XXX, za Ú. F. Ú. na P. odporcu: P. S.Ž.
G., P. P. N. X, Q., I.: XX XXX XXX, zastúpeného advokátskou kanceláriou HKP Legal, s.r.o., so sídlom
Sasinkova 6, Bratislava, o zaplatenie X.XXX,XX V. s príslušenstvom, o odvolaní vedľajšieho účastníka

proti uzneseniu Okresného P. L., S. R. XX.T. XXXX, Č.. B.. XC/XXX/XXXX-XX, v časti výroku o náhrade
trov konania, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd n e p o ž i a d a Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej
otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

Odvolací súd návrh vedľajšieho účastníka na prerušenie konania z a m i e t a .

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Vedľajší účastník je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške XXX,XX
V. k rukám právneho zástupcu navrhovateľa, do troch dní.

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením zo dňa XX.T. XXXX Č.. B.. XC/XXX/XXXX-XX zastavil súd prvého stupňa konanie podľa
§ 96 O.s.p., odporcom a vedľajšiemu účastníkovi nepriznal právo na náhradu trov konania podľa § 146
ods. 2, vety prvej O.s.p. v spojení § 150 ods. 1 O.s.p. a navrhovateľovi prostredníctvom príslušného
daňového úradu vrátil súdny poplatok za návrh. Ako dôvod hodný osobitného zreteľa poukázal na

skutočnosť, že vedľajší účastník je združenie na ochranu spotrebiteľa, ktorého schopnosť ochraňovať
záujmy spotrebiteľa mimo súdu i na súde je daná už cieľom činnosti združenia, vyplývajúcim z jeho
stanov, preto trovy právneho zastúpenia advokátom nepovažoval za účelne vynaložené, dokonca ich
považoval za nehospodárne. Mal za to, že sám vedľajší účastník, vzhľadom na cieľ svojej činnosti,
ktorým je kolektívna ochrana spotrebiteľov, podávanie žalôb podľa zákona o ochrane spotrebiteľa,

zastupovanie spotrebiteľov v občianskom súdnom konaní a vstup do spotrebiteľských sporov v pozícii
vedľajšieho účastníka, ako i ďalšie v stanovách definované ciele, disponuje rozsiahlymi znalosťami a
vedomosťami v danej problematike, ktorou sa ako špecifickou zaoberá a je inštitúciou spôsobilou účinne
ochraňovať práva spotrebiteľa v súdnom konaní. Navyše účtovaný úkon právnej pomoci - prevzatie a
príprava zastúpenia, vyhodnotil ako trovy nepreukázané, keď združenie udelilo právnemu zástupcovi
takzvanú generálnu plnú moc, z ktorej vyplýva, že advokát má vykonávať bez ďalšieho konkrétneho

pokynu úkony právnych služieb. Vzhľadom na uvedené uzavrel, že trovy, ktoré si advokát za prevzatie a
prípravu zastúpenia uplatnil, nie sú trovami účelne vynaloženými. Záverom vyjadril pochybnosti o tom, či
hromadné vstupovanie združenia v zastúpení advokátom a uplatňovanie si trov, do konaní, o predmete,
ktorých združenie nemá žiadnu vedomosť, nie je konaním účelovým, s cieľom dosiahnutia odmeny za
právne zastupovanie.Proti tomuto uzneseniu, čo do výroku o nepriznaní náhrady trov konania, podal v zákonom stanovenej
lehote odvolanie vedľajší účastník domáhajúc sa jeho zmeny v napadnutej časti tak, aby mu bola
priznaná náhrada trov celého konania, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie dôvodiac tým, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil. Namietal
aplikáciu ust. § 150 ods. 2 O.s.p. na rozhodovanie o jeho nároku na náhradu trov konania a podľa neho
mal súd o trovách konania rozhodnúť podľa § 146 ods. 2 vety prvej O.s.p. a zisťovať, či návrh na
začatie konania bol podaný dôvodne a či navrhovateľ svojím nedôvodne podaným návrhom nezavinil,
že konanie sa muselo zastaviť. Tým, že navrhovateľ zobral návrh v celom rozsahu späť, zavinil, že

konanie sa muselo zastaviť, pričom sa tak nestalo pre správanie odporcu. Keďže ako vedľajší účastník
na strane odporcu má v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník, vznikli mu v konaní trovy v
súvislostisvykonávanímúkonovprávnejslužbyjehoprávnymzástupcom,apretomalsúdprvéhostupňa
v odôvodnení napadnutého uznesenia podrobnejšie uviesť dôvody, prečo mu náhradu trov konania
nepriznal a poukázal na ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.. Argumentoval
tým, že je občianskym združením založeným za účelom kolektívnej ochrany práv spotrebiteľa a že jeho

činnosť spočíva, okrem iného, v ochrane kolektívnych práv spotrebiteľov v zmysle ustanovení § 3 ods.
5 zákona o ochrane spotrebiteľa a § 54 Obchodného zákonníka, pričom ochrana spotrebiteľských
práv sa realizuje prostredníctvom zastupovania spotrebiteľov v občianskom súdnom konaní, či vstúpení
do spotrebiteľských sporov v pozícii vedľajšieho účastníka podľa § 93 ods. 2 O.s.p.. Poukázal na článok
169 Zmluvy o fungovaní Európskej únie na viaceré smernice EÚ, ako aj na článok 38 Charty základných

práv EÚ. Podľa neho výklad, ktorý by z uplatňovania práv vedľajšieho účastníka vylúčil možnosť dať sa
právne zastúpiť, je absurdný a odporujúci zákonom SR a predpisom EÚ, nakoľko pri jeho aplikovaní
by nebolo možné prostredníctvom združenia riadne, účelne a efektívne chrániť a presadzovať práva a
oprávnené záujmy spotrebiteľov, a teda ani plniť základnú úlohu spotrebiteľského združenia stanovenú
legislatívou SR a EÚ. K ním vznesenej námietke premlčania zdôraznil, že táto nebola daná zo strany

hlavného účastníka a nemohla byť daná ani zo strany súdu. Namietal, že súd prvého stupňa svojím
postupom a nepriznaním mu náhrady trov poprel rovnosť podmienok v konkrétnom súdnom konaní,
zasiahol do jeho procesných práv garantovaných mu v ustanovení § 93 ods. 4 O.s.p. a znemožnil mu tak
reálny výkon úloh spotrebiteľského združenia vymedzených zákonom, fakticky tak spotrebiteľovi odňal
právo na kvalifikovanú pomoc spotrebiteľského združenia v rámci občianskeho súdneho procesu a

spochybnením opodstatnenosti právneho zastúpenia tak došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
zahrňujúceho okrem iného aj tzv. " princíp rovnosti zbraní". Zdôraznil, že mu nie je možné odoprieť právo
dať sa zastúpiť advokátom a v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Súdneho dvora V. F. F. K. - XXX/
XX S. R. XX. XX. XXXX, ktorý deklaruje právo na právne zastúpenie vedľajšieho účastníka advokátom,
a teda právnické osoby musia mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať a postup

súdu, ktorým v prípade preukázateľného úspechu vo veci odoprie zákonný nárok na náhradu trov
právneho zastúpenia vynaložených v konaní proti účastníkovi, ktorý právne zastúpenie má a ktorému je
táto náhrada priznávaná, je priamym popretím tohto základného práva, osobitne v prípade účastníka,
ktorým je spotrebiteľské združenie, zo zákona založené na ochranu práv spotrebiteľa, ktorý v súdnom
konaní svoje právne zastúpenie nemá. Záverom poznamenal, že nahradenie trov právneho zastúpenia

zo strany navrhovateľa považuje za spravodlivé, nakoľko mu jednak s bránením práv spotrebiteľov
vznikli reálne náklady a jednak ako prevenciu pred konaním navrhovateľa, ktorý zneužíva nízke právne
vedomie spotrebiteľov tým, že skupuje premlčané pohľadávky a tie následne žaluje, spoliehajúc sa
na to, že spotrebitelia nevedia o možnosti vznesenia námietky premlčania a právne služby advokáta si
nemôžu dovoliť. Napokon, v prípade pochybností, navrhol konanie prerušiť a požiadať Súdny dvor EÚ

o rozhodnutie o prejudiciálnej otázke.

Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu vedľajšieho účastníka spochybnil nutnosť a účelnosť
vynaloženia trov právneho zastúpenia vedľajším účastníkom a svoje stanovisko rovnako podložil
viacerými rozhodnutiami krajských súdov, ktoré sa zhodli v názore, že vedľajší účastník by mal vedieť
poskytnúť kvalifikovanú pomoc spotrebiteľovi aj bez právneho zástupcu a že trovy právneho zastúpenia

v tomto prípade nie sú účelné. Zastáva názor, že vedľajší účastník - združenie na ochranu spotrebiteľa
- musí byť sám z podstaty svojej existencie schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v
spotrebiteľských veciach a ak by predsa len bolo nutné, aby bol vedľajší účastník zastúpený v konaní
advokátom, tak bez práva na náhradu trov konania, inak by nebol dôvod na pripustenie vedľajšieho
účastníka do konania, keďže združenie, ako vedľajší účastník, by nevedelo naplniť predmet svojej

činnosti. Zdôraznil, že pred zaslaním oznámenia o vstupe do konania združenie nemá žiadnu vedomosť
o prejednávanom prípade, v mnohých prípadoch svoje procesné podania nadbytočne opakuje bez
uvedenia nových, významných skutočností vzťahujúcich sa na predmet sporu, čím konanie predlžuje anavyšuje trovy konania. Poukázal na to, že uvedenú činnosť by malo byť schopné účelne zabezpečiť aj
samotné združenie a jeho paušálny vstup do konania v zastúpení advokátom, iba zbytočne navyšuje
trovy konania a navodzuje dojem, že účelom vstupu nebola ochrana práv spotrebiteľa, ale získanie

finančnýchprostriedkovvpodobenáhradytrovprávnehozastúpenia.Zdôraznil,ženepriznanímnáhrady
trov konania vedľajšiemu účastníkovi nedôjde k porušeniu jeho základného práva na právnu pomoc a
rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR, keďže tieto trovy konania neboli
účelne vynaložené a neboli ani v príčinnej súvislosti s procesným postojom vedľajšieho účastníka k
predmetu konania (nález Ústavného súdu P. P..B. S.. I.. Ú. XX/XX). Podľa neho konaním vedľajšieho

účastníka v podobe jeho právneho zastúpenia dochádza k nadbytočnému navyšovaniu trov konania
a nehospodárnosti konania, na čo je potrebné pri rozhodovaní o náhrade trov konania prihliadať.
Argumentoval aj tým, že žiadne z ustanovení Charty základných práv EÚ nepoukazuje na to, že by
sa združenia na ochranu práv spotrebiteľa mali nechávať zastupovať advokátmi, ale len na to, že nie
je vylúčené, aby pomoc spotrebiteľom poskytovali priamo právnické osoby. K návrhu na predloženie
prejudiciálnej otázky uviedol, že v zmysle práva Európskej únie, je z prejudiciálneho konania vylúčené

vnútroštátne právo členských štátov, čiže Súdny dvor Európskej únie nemôže v žiadnom prípade
vykladať vnútroštátne právo alebo posudzovať jeho platnosť, a to ani v prípade, ak by bolo v rozpore
s právom Európskej únie, nakoľko preskúmaním vnútroštátneho práva by prekročil svoje právomoci.
Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý výrok o trovách konania vo vzťahu k
vedľajšiemu účastníkovi potvrdil a zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd preskúmal vec v napadnutej časti podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie vedľajšieho účastníka nie je
dôvodné.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. (Pozn.: Od 1.12.2009 v

dôsledku prijatia Lisabonskej zmluvy oficiálny názov Súdneho dvora znie Súdny dvor Európskej únie.)

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len "ZFEÚ") Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv (Pozn.: Zmluvy o
EurópskejúniiaZmluvyafungovaníEurópskejúnie);b)platnostiavýkladuaktovinštitúcií,orgánovalebo
úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom

a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia,
môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní
pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok
podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Ak
sa takáto otázka položí v prebiehajúcom konaní pred súdnym orgánom členského štátu v súvislosti s

osobou, ktorá je vo väzbe, Súdny dvor Európskej únie koná bezodkladne.

Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. teda prichádza do úvahy vtedy, ak sa vedie konkrétne
sporové konanie pred vnútroštátnym súdom, v rámci ktorého vznikne potreba výkladu či stanovenia
hranícaplikácieúniovéhopráva,pretoževyriešenietejtootázkyjespôsobilépodstatným-prejudiciálnym
spôsobom ovplyvniť rozhodnutie vo veci samej. V súvislosti s prerušením konania však treba uviesť,

že súd v skutočnosti môže, ale nemusí prerušiť konanie, pretože nie každý súd je povinný obrátiť sa s
predbežnou otázkou na Súdny dvor, ale len súd, ktorý rozhoduje v poslednom stupni bez toho, aby sa
proti jeho rozhodnutiu mohol podať opravný prostriedok alebo ak sa v konaní pred vnútroštátnym súdom
rieši otázka platnosti právneho aktu Európskej únie. Súd môže rozhodnúť o prerušení konania z vlastnej
iniciatívy alebo môže takéto prerušenie konania navrhnúť účastník, avšak súd nie je v každom prípade

povinný takému návrhu vyhovieť bez toho, aby o tom rozhodoval. Ak nejde o prípad obligatórneho
konania o prejudiciálnej otázke, tento procesný úkon súdu (prerušenie konania) závisí len od úvahy
súdu, či požiada Súdny dvor o vyriešenie predbežnej otázky, a preto nemôže byť vyvolaný samotným
podnetom alebo návrhom účastníka konania. V prípade, ak by vnútroštátny súd uznesením rozhodol
o tom, že bude iniciovať konanie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy, konanie preruší a

obráti sa na Súdny dvor so žiadosťou.

Návrh vedľajšieho účastníka, aby odvolací súd požiadal Súdny dvor o rozhodnutie o navrhovanej
predbežnej otázke a z toho dôvodu prerušil konanie, vyhodnotil odvolací súd za celkom nedôvodný
vzhľadom k tomu, že otázka naplnenia zákonných predpokladov pre priznanie náhrady trov konania
účastníkovi konania spadá výlučne do kompetencie vnútroštátneho súdu a keďže posudzovanieúčelnosti, resp. neúčelnosti vynaložených trov, na ktoré inak účastníkovi v konaní nárok vznikol, je zo
zákona ponechané výlučne na úvahu vec prejednávajúceho súdu, ktorý ju posudzuje individuálne vo
vzťahu ku konkrétnym okolnostiam každej jednotlivej veci, v danom prípade neprichádza do úvahy

položenie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ v navrhovanom znení. S poukazom na tento záver
odvolací súd o návrhu vedľajšieho účastníka na prerušenie konania rozhodol tak, že tento zamietol.

Podľa § 146 ods. 2 O.s.p., ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný
uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je
povinný uhradiť trovy konania odporca.

V zmysle ustanovenia § 146 ods. 2 O.s.p. v prípade zastavenia konania je pre rozhodnutie súdu o
priznaní náhrady trov konania podstatné ustálenie otázky zavinenia jeho zastavenia. V prejednávanej
veci zavinil zastavenie konania navrhovateľ, ktorý návrh na začatie konania vzal späť bez uvedenia
dôvodu, čo samo o sebe postačuje pre záver, že procesne zavinil zastavenie konania. Vedľajší účastník
vystupujúci na strane odporcu má tak zásadne právo na náhradu trov konania.

Napriek nepopierateľnému nároku vedľajšieho účastníka na náhradu trov konania, nemožno opomenúť

aplikovať aj ďalšie zákonné princípy a podmienky priznania náhrady trov. Jednou z týchto podmienok je,
aby trovy, ktorých náhrady sa účastník domáha, boli vynaložené účelne a hospodárne v zmysle § 142
ods. 1 O.s.p., teda v danom prípade účelne vynaložené vedľajším účastníkom na procesnú obranu
odporcu proti navrhovateľom tvrdenému nároku.

Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a

neprekračuje ich medze. Kritérium účelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia vychádza zo
samotného cieľa právneho zastúpenia, teda snahy právneho zástupcu o čo možno najefektívnejšie
uplatňovanie alebo bránenie práva na súde, s cieľom využiť všetky zákonné (hmotnoprávne ako aj
procesné) možnosti na obranu záujmov klienta. Aby bolo možné konštatovať účelnosť vynaložených
trov právneho zastúpenia, je potrebné vychádzať aj z osoby samotného účastníka konania a posúdiť, či

skutočnosť, že sa účastník konania nechal v konaní zastúpiť má pre neho význam z hľadiska zlepšenia
jeho možností chrániť svoje práva a záujmy na súde. Ak totiž účastník konania, a v tomto prípade sa to
týkazväčšaprávnickýchosôb,disponujedostatočnýmimateriálno-technickýmipredpokladmi anajmä
personálnym obsadením (napríklad má viacero zamestnancov s právnickým vzdelaním), na základe
čoho môže svoje práva plnohodnotne a erudovane uplatňovať a brániť aj sám, javí sa nadbytočným

nechať sa zastúpiť právnym zástupcom. V zákonných možnostiach súdu nie je nepripustenie alebo
vylúčenie zastúpenia účastníka právnym zástupcom len z dôvodu neúčelnosti vynaložených trov
právneho zastúpenia. Takýto postup by bol v príkrom rozpore so spomínanou zásadou rovnosti zbraní,
rovnako ako aj so samotným právom každého účastníka (aj vedľajšieho) súdneho konania nechať sa
zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Súd je povinný konať s právnym zástupcom, čo v tomto prípade

súd prvého stupňa aj urobil. Iná je otázka posúdenia účelnosti vynaložených trov konania, ktorá je
v kompetencii súdu a ktorá nezasahuje do práva účastníka na právnu pomoc. Z nálezu Ústavného
súdu Slovenskej republiky II. ÚS 78/03 v súvislosti s rozhodnutím o nepriznaní náhrady trov právneho
zastúpenia vyplýva, že súd iba uplatňuje zákonom daný priestor pre uváženie účelnosti trov konania
a nezasahuje do podstaty a zmyslu základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy

Slovenskej republiky. Nemožno preto zamieňať ústavné právo účastníka konania na právnu pomoc v
konaní pred súdom a nepriznanie náhrady trov konania z dôvodu ich neúčelnosti. Možnosť nechať
sa zastúpiť v konaní a zároveň povinnosť súdu toto zastúpenie akceptovať predstavuje vyjadrenie
zásady rovnosti zbraní, avšak nepriznanie náhrady trov za toto zastúpenie predstavuje rozhodnutie o
nároku na náhradu trov konania, čo je vo výlučnej kompetencii súdu. V tejto súvislosti odvolací súd

upozorňuje aj na obsah rozsudku P. R. V. K.- XXX/XX S. R. XX.XX.XXXX, na ktorý poukázal v odvolaní
aj vedľajší účastník. Aj tu sa s poukazom na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva konštatuje,
že posúdenie otázky nevyhnutnosti právnej pomoci závisí od skutočností a okolností osobitných pre
každú vec a závisí najmä od závažnosti konania, zložitosti uplatniteľného práva a konania, ako aj od
schopnosti žalobcu účinne obhajovať svoju vec.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že vynaložené trovy právneho zastúpenia
zo strany vedľajšieho účastníka, neboli vynaložené účelne. Vedľajší účastník je občianskym združením,
ktoré vzniklo za účelom realizácie kolektívnej ochrany spotrebiteľa, pričom jedným z nástrojov je
aj vstupovanie združenia do konaní v pozícii vedľajšieho účastníka a zastupovanie poškodených
spotrebiteľov na súdoch. Je nesporné, že na to, aby takéto združenie mohlo napĺňať svoje ciele avykonávať svoju činnosť, musí reálne disponovať zodpovedajúcou materiálnou ako aj personálnou
základňou, minimálne v rozsahu zabezpečenia možnosti vykonávania základných proklamovaných
cieľov. Už skutočnosť, že vedľajší účastník je registrovaný v registri občianskych združení, vedenom na

Ministerstve vnútra Slovenskej republiky, preukazuje, že pri vzniku a registrácii samotného združenia,
muselo ministerstvo postupovať v zmysle § 25 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.
Ministerstvo posudzovalo jednak to, či k vzniku združenia došlo v súlade so zákonom, nezávislosť a
neziskovosť združenia, vyporiadanie záväzkov vo vzťahu k štátu a skutočnosť, či združenie aktívne
pôsobilo v oblasti spotrebiteľov po dobu najmenej dvoch rokov. Ak združenie už v čase svojej registrácie

aktívne pôsobilo v oblasti ochrany spotrebiteľa, znamená to, že už v tomto čase muselo spĺňať základné
materiálne a personálne predpoklady na vykonávanie aktívnej činnosti v tejto oblasti. Z úradnej činnosti
je známe, že všetky úkony vedľajšieho účastníka po obsahovej aj formálnej stránke predstavujú úkony
formulárového a opakujúceho sa charakteru, ktoré vedľajší účastník využíva bez väčších obmien aj
v iných súdnych konaniach. Tieto úkony preto odvolací súd vyhodnotil ako úkony, ktoré nevyžadujú
rozsiahle právne skúsenosti a na ich realizáciu nie je nutné právne vzdelanie. Nemožno preto súhlasiť s

tvrdením odvolateľa, že právne zastúpenie bolo nevyhnutné pre zabezpečenie plnohodnotnej ochrany
spotrebiteľa. Aj podľa názoru odvolacieho súdu samotné združenie, ktoré má v predmete svojej činnosti
zabezpečovanie tejto ochrany, má mať k dispozícii prostriedky na realizáciu svojho účelu. V tejto
súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ú. P.R. P. D. I.. Ú. XX/XX, ktorý v ňom okrem
iného uvádza, že všeobecný súd neporuší základné právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v

konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ak navrhovateľovi, ktorý disponuje viacerými
pracovníkmi, ktorí majú právnické vzdelanie, neprizná náhradu trov právneho zastúpenia, pretože ich
nepovažuje za účelné. Odvolací súd má za to, že tento záver možno aplikovať aj na toto konanie a na
posudzovanie nároku na náhradu trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka.

Uvedené závery nie sú v rozpore s čl. 47 Charty základných práv EÚ zaručujúceho každému právo

na poskytnutie právnej pomoci a ani s citovaným rozhodnutím Súdneho dvora EÚ, keďže tieto nijako
nepopierajú právo vedľajšieho účastníka na právnu pomoc, teda jeho právo nechať sa zastúpiť v konaní
advokátom a nijako neobmedzujú tak jeho prístup k súdu a ani právo na spravodlivý súdny proces.

K námietke vedľajšieho účastníka odvolací súd poznamenáva, že novelizované znenie ust. § 137
O.s.p. (účinné od 01.01. 2012) síce poukazuje na trovy konania, medzi ktoré zahŕňa i náhradu výdavkov

právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, avšak ide o
náhradu výdavkov právnickej osoby, nie o odmenu za zastupovanie, ak je zástupcom advokát tejto
právnickej osoby.

Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania ako
vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1
O.s.p.. Navrhovateľovi ako úspešnému účastníkovi odvolacieho konania priznal náhradu trov právneho
zastúpenia za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu vo výške XXX,XX V. (§ 10 ods. 1, §
14 ods. 3 písm. b/, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004), pozostávajúcich z odmeny vo výške
jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny v sume XXX,XX V., z režijného paušálu vo výške X,XX

V. a ku ktorým priznal 20% DPH.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nemožno podať odvolanie.