Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 20. júl 2012

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Co/104/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8705208841
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 07. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Minxová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:8705208841.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobkyne R. R., rod. Q., nar. X.X.XXXX, bývajúcej v K., P. XX,
proti žalovanému: T. L. P. „. P., P. C..Č.. XX, K., o neplatnosť právneho úkonu, náhradu škody a určenie
povinnosti vydať potvrdenie, o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves
zo dňa 23.1.2012 č.k. 2C/160/2005-146 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e uznesenie súdu prvého stupňa a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa preskúmavaným uznesením účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na ust. § 150 O.s.p. a uzavrel, že použitie tohto ustanovenia
zodpovedá osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu. Prihliadal na to, že obojstranne komunikácia
medzi účastníkmi konania ohľadom základných otázok spravovania nehnuteľností nebola štandartná,
skôr problémová, problémová bola aj komunikácia ohľadom každoročného predpisu mesačných platieb

za užívanie bytu, ďalej na to,že žalobkyňa bola nútená hospodárne nakladať s finančnými prostriedkami,
lebo od 21.3.2003 bola nezamestnaná, bola poberateľkou sociálnej dávky vo výške 1.530,-Sk a od
januára 2004 poberala dávku a príspevky v hmotnej núdzi a to v roku 2005 vo výške 38.880,-Sk, v
priemere mesačne po 3.240,-Sk, v roku 2006 vo výške 43.760,-Sk, v priemere mesačne po 3.647,-Sk,
v roku 2007 vo výške 24.220,-Sk, v priemere mesačne 2.018,-Sk, v roku 2008 vo výške 36.070,-Sk,
v priemere mesačne po 3.051,-Sk, v roku 2009 vo výške 128,36 eur, v priemere mesačne po 10,70

eura, v roku 2010 vo výške 108,73 eura, v priemere mesačne po 9,06 eura a v mesiaci január 2011
mala vyplatenú dávku vo výške 3.91,-eura. Tiež prihliadal na stav finančných prostriedkov na fondovom
účte žalovaného vedenom v peňažnom ústave L., D..T.. P., Y. K. a to k 30.11.2005 vo výške 46.887,31
Sk, k 31.12.2006 vo výške 66.997,20 Sk, k 31.12.2007 vo výške 98.573,05 Sk, k 31.12.2008 vo výške
46.574,29 Sk a k 31.12.2009 vo výške 1.007,34 eura a usúdil, že nepriznaním náhrady trov konania
žalovanému by neboli ovplyvnené jeho majetkové pomery. Zdôraznil, že použitie tohto ustanovenia

negatívne dopadlo nielen na účastníkov konania, ale aj na štát, ktorý by inak mali právo na náhradu
trov konania.

Proti tomuto uzneseniu sa včas odvolal žalovaný. Navrhol uznesenie súdu prvého stupňa zmeniť a
zaviazať žalobkyňu k úhrade trov konania v plnej výške t.j. vo výške 6.234,-Sk, čo sa rovná 206,93 eura.
Namietal, že súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutočným zisteniam v príjmoch žalobkyne a „ k
možnému precedensu v budúcnosti“. Menovite uviedol, že nie je pravdou, že v roku 2009 žila iba z
vykázaného príjmu 108,73 eura mesačne, v roku 2010 iba z príspevku v priemere mesačne 9,06 eura

a v roku 2011 iba z dávky 3,91 eura mesačne. Vytýkal súdu prvého stupňa, že pri aplikácii ust. § 150
ods. 1 O.s.p. nevzal do úvahy všetky jej majetkové a finančné pomery, lebo na to, aby bola vyplatená
sociálna dávka za rok iba 128,36 eura, 108,73 eura a dokonca len 3,91 eura je potrebný ďalší príjem
a to vo výške, ktorá sa približuje odňatiu sociálnej výpomoci. Tento ďalší príjem však v uznesení nieje uvedený, čo podľa jeho názoru skresľuje majetkové pomery žalobkyne. Tiež má pochybnosť, či sú
v dávkach započítané aj príspevky na bývanie, ktoré žalobkyňa poberala. Súdu prvého stupňa ďalej
vytýkal, že porovnával neporovnateľné veci, pokiaľ porovnával príjem žalobkyne so stavom jeho účtu

na fonde opráv. Poukázal na to, že spoločenstvo tvorí fond opráv v zmysle zákona č. 182/1993 v znení
jeho noviel a jeho použitie je týmto zákonom striktne vymedzené. Jeho spoločenstvo tvoria vlastníci
bytov, ktorých 84 % sú dôchodcovia a tvorba fondu opráv je primeraná výške ich dôchodkov. Na konci
roku 2009 by príjem žalobkyne vysoko prekračoval stav na jeho fondovom účte. Namietal tiež, že podľa
neho nie je korektné porovnávať negatívny dopad použitia ust. § 150 O.s.p. na neho s dopadom na

štát. Skutočnosť, že niekto bol oslobodený od platenia súdneho poplatku a bol mu ustanovený bezplatný
právny zástupca ho ešte neoprávňuje na vedenie neúčelného a nezmyselného sporu, ktorého náklady
by mal v konečnom dôsledku len z tohto dôvodu znášať ten, ktorý tento spor nevyvolal a bol v spore aj
úspešný. Má za to, že napadnuté uznesenie vytvára precedens a síce v tom, že hociktorý vlastník bytu
môže neplatiť predpísanú výšku do fondu opráv alebo za služby, ktoré zabezpečuje spoločenstvo pre
riadne užívanie bytu a aj keď nebude po rokoch na súde úspešný, bude vedieť, že súdne trovy platiť

nemusí, lebo má nízky dôchodok, pričom v jeho spoločenstve vlastníkov bytov s nízkymi dôchodkami
je drvivá väčšina.

Odvolací súd na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. prejednal bez
nariadeniapojednávania,preskúmaluzneseniesúduprvéhostupňaajskonanímktorémupredchádzalo
(§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť.

Z obsahu spisu vyplýva, že v posudzovanej veci s prihliadnutím aj na žalobkyňou v priebehu konania
vykonané zmeny žaloby išlo celkovo o žalobkyňou uplatňovaný nárok na určenie neplatnosti poistnej
zmluvy uzavretej medzi žalovaným a poisťovňou v roku 2004, na určenie povinnosti žalovaného vydať
žalobkyni potvrdenie o riadnom a včasnom uhrádzaní platieb spojených s užívaním bytu a na náhradu
škody vo výške 13.960,-Sk pozostávajúcej zo sumy žalobkyni neposkytnutého príspevku na bývanie

z dôvodu nepriloženia uvedeného potvrdenia. Vo veci samej rozsudkom súdu prvého stupňa zo dňa
22.6.2006 č.k. 2C/160/2005-73 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 25.11.2008
č.k. 4Co/267/2006-95 bolo konanie o vyslovenie neplatnosti poistnej zmluvy uzavretej v roku 2004 medzi
T. L. P. „. P. L. K. a poisťovňou zastavené (z dôvodu späťvzatia žaloby v tejto časti) a v prevyšujúcej
časti bola žaloba zamietnutá. Právoplatne nebolo rozhodnuté o trovách konania, keď odvolací súd v

odvolacom konaní v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil
na ďalšie konanie.

Podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 146 ods. 2 O.s.p. ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný

uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je
povinný uhradiť trovy konania odporca.

Citované ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. vyjadruje zásadu zodpovednosti za výsledok sporového
konania (zásadu úspechu) a cit. ustanovenie § 146 ods. 2 O.s.p. zásadu zodpovednosti za zavinenie
na zastavení konania. Toto zavinenie je potrebné posudzovať len z procesného hľadiska, preto pokiaľ

navrhovateľ vzal svoj návrh späť, zásadne platí (ak sa nejedná o prípad uvedený v § 146 ods. 2 veta
druhá O.s.p.), že zavinil zastavenie konania a je preto povinný uhradiť odporcovi jeho trovy.

Podľaust.§150ods.1O.s.p.aksútodôvodyhodnéosobitnéhozreteľa,nemusísúdvýnimočnenáhradu
trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa
priznáva náhrada konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone ktorý mu patril; to neplatí, ak

účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.Použitie tohto ustanovenia pri rozhodovaní o trovách konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď
sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že
sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť

o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Táto výnimočnosť
môže spočívať v okolnostiach danej veci alebo v okolnostiach na strane účastníkov konania. Prihliadať
je potrebné predovšetkým na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery účastníkov konania (a to
všetkých účastníkov, nie len toho účastníka, v prospech ktorého má byť uvedené ustanovenie použité),
ale aj na ďalšie okolnosti a to predovšetkým okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na

súde a ich postoj v priebehu konania. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať osobitným
okolnostiam daného prípadu a musí vychádzať aj z dôsledného posúdenia takéhoto rozhodnutia z
hľadiska, aby sa nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi a aby neodporovalo dobrým mravom.

Z uvedeného je zrejmé, že v sporovom konaní sa povinnosť náhrady trov konania spravuje
predovšetkým zásadou úspechu vo veci (pri zastavení konania zásadou zodpovednosti za zavinenie na
zastavení konania) a len výnimočne nemusí byť účastníkovi, ktorému by inak podľa uvedených zásad

náhrada trov konania patrila, táto náhrada priznaná.

Súd prvého stupňa sa ani pri svojom novom rozhodnutí o trovách konania uvedenými zásadami
dôsledne neriadil, keď použitie ust. § 150 ods. 1 O.s.p. na rozhodnutie o trovách konania opätovne
dôsledne neodôvodnil s prihliadnutím na všetky okolnosti relevantné pre rozhodovanie o náhrade trov
konania podľa uvedeného zákonného ustanovenia. Náležite sa nezaoberal ani okolnosťami pre záver

o osobných, majetkových a sociálnych pomeroch žalobkyne, z ktorých predovšetkým vyvodil záver o
existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa pre aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O.s.p.. Súhlasiť totiž
možno s odvolaním žalovaného, že dôvodom zníženia dávok v hmotnej núdzi poberaných žalobkyňou
počnúc rokom 2009 bol zrejme jej iný príjem. S touto skutočnosťou sa bolo potrebné vyporiadať a
zistiť dôvod zníženia dávok v hmotnej núdzi poberaných žalobkyňou v uvedenom období, objasniť či

týmto dôvodom nebol napr. vznik jej nároku na starobný dôchodok a jeho priznanie resp. príjem zo
zárobkovej činnosti (podľa správy Obvodného oddelenia Y. O. L. L. L. L. Č..K..XXX mala odísť za
prácou do Nemecka) a pod. Pokiaľ súd prvého stupňa takto nepostupoval, jeho záver o tom, že ide o
výnimočný prípad, lebo sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa z hľadiska ust. § 150 ods. 1 O.s.p.,
je nepresvedčivý.

Z týchto dôvodov odvolací súd podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O.s.p. uznesenie súdu prvého stupňa
zrušil a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Úlohou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní bude dôsledne zistiť a posúdiť celý komplex okolností
relevantných pre rozhodnutie o náhrade trov konania a len potom o trovách konania znovu rozhodnúť a
svoje rozhodnutie dôsledne odôvodniť (§ 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 167 ods. 2 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.