Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. apríl 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/120/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217111
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312217111.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členiek senátu

JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko,
s. r. o., Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, v jej mene Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa zo dňa 03. 04. 2014 proti rozsudku Okresného súdu Nitra
zo dňa 3. marca 2014 č. k. 14C/69/2013-47 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal
voči odporcovi zaplatenia sumy 175,- eur z titulu majetkovej škody a sumy 442,56 eur z titulu
nemajetkovej ujmy, pričom majetková škoda a nemajetková ujma mali navrhovateľovi vzniknúť v
dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnej veci proti povinnej
Kataríne Šimkovej, keď tento súd nerozhodol o návrhu oprávneného (navrhovateľa v tomto konaní) na
zmenu súdneho exekútora.

Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil citáciou ust. § 4 ods. 1, písm. a/, bod 1., § 9 ods. 1, 2, §
15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ust.
§ 41 ods. 1, 2 písm. c/, g/, i/ a ust. § 44 ods. 1, 2, 5, 7, § 238 ods. 1, 2, § 240 ods. 1 zák. č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov účinnom ku dňu podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie.

Uviedol, že nevyhnutnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú protiprávny úkon, resp.
škodová udalosť, vznik škody, príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnym úkonom
(škodovou udalosťou) a vznikom škody a v prípade subjektívnej zodpovednosti i zavinenie.
Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákonom č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov koncipovaná ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že zo strany

poškodeného nie je potrebné dokazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí
preukázať, že škoda (ak vznikla) je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu (zodpovednosť za
výsledok). Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom
príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený, pričom nestačí, ak je ibasprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe
skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon
spája zodpovednosť za škodu. Z vyššie uvedeného potom podľa názoru súdu prvého stupňa vyplýva, že

nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa vyššie citovaného zákona,
len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku navrhovateľa, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane
spôsobené práve (iba) týmto postupom, ktorý by bol z hľadiska zmenšenia majetku navrhovateľa
rozhodujúcim, t. j., ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok by sa nezmenšil.

Skúmajúc zákonné podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom, súd prvého stupňa dospel k záveru, že tieto v predmetnej veci splnené neboli. Otázku, či bolo
aleboneboloporušenéprávonaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov,jekompetentnýpreskúmať
len Ústavný súd SR vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého prípadu. Všeobecný súd v konaní
o náhrade škody podľa vyššie citovaného zákona nie je kompetentný preskúmavať iné súdne konanie
z pohľadu dodržiavania lehôt, či už zákonných alebo primeraných na rozhodnutie v danej veci.

Navrhovateľ v predmetnej veci namietal, že exekučný súd sa dopustil nesprávneho úradného postupu
tým, že o návrhu na zmenu súdneho exekútora nerozhodol v zákonom stanovenom v čase. Súd skúmal,
či exekučný súd dodržal zákonnú 30 dňovú lehotu, z akého dôvodu nebola dodržaná, a či je tu existencia
dôvodu na náhradu škody a či vôbec nejaká škoda vznikla.

V predmetnej veci bolo potrebné aplikovať ustanovenia Exekučného poriadku účinného v čase začatia
exekučnéhokonania,t.j.kudňu03.01.2007akonkrétneust.§44ods.7Exekučnéhoporiadku,vktorom
bola určená 30 dňová lehota na rozhodnutie súdu o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora.
Je nesporné, že exekučný súd o tomto návrhu doručenom dňa 06. 09. 2010 nerozhodol v zákonom

stanovenej lehote, ale až uznesením zo dňa 19. 05. 2011. Pri rozhodovaní o návrhu oprávneného
na zmenu súdneho exekútora však exekučný súd ex offo súd skúmal splnenie podmienok výkonu
exekúcie (túto povinnosť má súd v každom štádiu konania), vzhľadom k tomu, že exekučným titulom
v predmetnej exekučnej veci bol rozhodcovský rozsudok. Pri jeho skúmaní dospel exekučný súd k
záveru, že sa jedná o neplatný exekučný titul pre jeho rozpor so zákonom. Exekučný súd teda správne

skúmal predložený exekučný titul i po materiálnej stránke a z toho dôvodu nie je možné konštatovať,
že rozhodnutie súdu o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora po viac ako roku spĺňa
podmienky nesprávneho úradného postupu exekučného súdu a teda, že je daný nárok navrhovateľa
na náhradu škody z tohto titulu. V exekučnom konaní zo strany oprávneného nebola podaná žiadna
sťažnosť na prieťahy v konaní, nebolo vedené žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa ani sťažnosť

na prieťahy v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky a ani pred Európskym súdom pre
ľudské práva. Súd bol toho názoru, že oprávnený počas výkonu exekúcie nemohol utrpieť majetkovú
škodu, a to ani v čase, kedy podal návrh na zmenu exekútora, nakoľko pôvodný exekútor má podľa
zákona oprávnenie i povinnosť vykonávať všetky úkony exekučného konania až do doby rozhodnutia
exekučného súdu o zmene exekútora.

Navrhovateľ si v predmetnej veci uplatňoval proti odporcovi nárok podľa ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, čo odôvodňoval tým, že príslušný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, resp. bez zbytočných

prieťahov v konaní. V súvislosti s prípadným prieťahom v danej veci sa neviedlo žiadne disciplinárne
konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní a nerozhodoval ani Ústavný súd SR, či Európsky
súd pre ľudské práva. V zmysle ust. § 9 ods. 2 vyššie citovaného zákona (v súčasnom znení) by len
takéto podklady boli relevantné pre priznanie náhrady škody, pričom citované ustanovenie je platné od
01. 01. 2013. Aj keď navrhovateľ návrh v predmetnej veci podal v roku 2012, súd je toho názoru, že

predmetné ustanovenie možno brať do úvahy ako výklad pôvodného ustanovenia pri skúmaní nárokov
podľa ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení platnom v čase podania žiadosti o udelenie
poverenia a začatia tohto konania.

V predmetnej veci sa teda navrhovateľ domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Ako

majetkovúškoduuviedolvynaloženénákladyspojenésjehočinnosťouuskutočňovanouvovecisprávya
udržateľnostipohľadávkyvobdobí,ktorézbytočneuplynulomedzidoručenímnávrhunazmenusúdneho
exekútora a rozhodnutím o ňom. Navrhovateľ však žiadnym spôsobom nepreukázal existenciu škody,
ani jej výšku, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku oneskoreného rozhodnutia súdu o návrhu na zmenusúdneho exekútora a ani dostatočne nešpecifikoval jednotlivé položky, ktoré vo svojom návrhu uviedol.
Tieto paušalizované položky nie je možné považovať za škodu vzniknutú v dôsledku nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu v konkrétnej veci. Z pripojeného exekučného spisu Okresného

súdu Levice súd zistil, že žiadne dôkazy, na ktoré navrhovateľ poukazoval a z ktorých odvodzoval vznik
škody, sa v tomto spise nenachádzajú a navrhovateľ ich ani nepredložil.

K predloženému znaleckému posudku, ktorý vypracovala Ekonomická univerzita v Bratislave, znalecký
ústav dňa 17. 01. 2014 pod číslom 1/2014, súd uviedol, že úlohou znalca bolo určiť výšku majetkovej

škody, ktorá bola spôsobená nesprávnymi úradnými postupmi a nezákonnými rozhodnutiami okresných
súdov v exekučných veciach. Znalecký ústav vypočítal majetkovú ujmu navrhovateľa vo veciach, v
ktorých navrhovateľ namietal nesprávny úradný postup z titulu nerozhodnutia exekučného súdu o jeho
návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote a túto škody určil v sume 31,68 eur.
Súd sa nestotožnil s argumentáciou navrhovateľa, že znaleckým posudkom je preukázaná skutočná
výška škody, ktorú utrpel v dôsledku nerozhodnutia exekučného súdu o jeho žiadosti o zmene súdneho

exekútora v zákonom stanovenej tridsaťdňovej lehote. V exekučnej veci vedenej na Okresnom súde
Levice pod sp. zn. 14Er/5/2007 sa v predmetnom spise nenachádza žiadna sťažnosť oprávneného,
teda navrhovateľa, ani žiadosť o informáciu o stave konania, preto nie je zrejmé, aké zvýšené náklady
na poštovné, či telekomunikačné služby mu vznikli. Napriek predloženému znaleckému posudku súd
prvého stupňa konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal existenciu skutočnej škody a ani jej výšku, ktorá

mu mala vzniknúť nesprávnym postupom exekučného súdu.

Navrhovateľ sa domáhal v predmetnej veci majetkovej škody v sume 175,- eur (správa pohľadávky 70,-
eur, udržiavanie a správa informačného systému 40,- eur, administrácia listín a komunikácia s pôvodným
súdnym exekútorom 50,- eur a administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému

súdu, poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania 15,- eur),
pričom znaleckým posudkom bola výška škody určená v sume 31,68 eur. Napriek tomu zotrval na výške
škody v sume 175,- eur, z čoho vyplýva, že navrhovateľ si neuplatňuje skutočnú škodu, ktorá mu mala
byť spôsobená, ale iba škodu určenú odhadom, čo nie je postačujúce na preukázanie výšky škody.
Z uvedených dôvodov potom súd dospel k tomu názoru, že počas doby, ktorá uplynula od podania

návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora až do rozhodnutia exekučného súdu navrhovateľovi
nevznikla žiadna škoda. K rozhodnutiu súdu s určitým časovým odstupom došlo i z toho dôvodu, že súd
v rámci hospodárnosti konania rozhodol jedným uznesením o žiadosti na zmenu súdneho exekútora,
ale zároveň i o zastavení exekúcie, ktorú vyhlásil za neprípustnú. Súd sa teda zaoberal nielen žiadosťou
oprávneného na zmenu súdneho exekútora, ale skúmal i to, či je exekúcia vzhľadom na predložený

exekučný titul, vykonávaná zákone, nakoľko exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok.

K nemajetkovej ujme súd prvého stupňa uviedol, že táto nezávisí automaticky len od konštatovania
nedodržania zákonnej lehoty, ale aj od ďalších okolností, na ktoré v odôvodnení svojho rozsudku
poukazuje a na základe ktorých nevidel dôvod na finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy.

O návrhu na zmenu súdneho exekútora bolo rozhodnuté, i keď nie v zákonom stanovenej 30 dňovej
lehote, ale žiadna z oprávnených inštitúcií (predseda súdu, Ústavný súd SR, ESĽP) nekonštatovala
prieťahy v konaní exekučného súdu. Z uvedených dôvodov potom podľa názoru súdu navrhovateľovi
žiadna škoda nevznikla a v prípade, ak by teoreticky navrhovateľ určitú škodu reálne utrpel a túto by
preukázal relevantnými dokladmi, nepreukázal príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a rozhodnutím

exekučnéhosúduozmenesúdnehoexekútora,pričomnepreukázalanito,žebymunímtvrdenénáklady
nevzniklivprípadevčasnéhorozhodnutiaexekučnéhosúdu,pretožeexekúcianiejedoterazprávoplatne
skončená. S poukazom na všetky uvedené dôvody potom súd prvého stupňa nezistil žiadny nesprávny
úradný postup, ktorý by zakladal nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech,
nepriznal náhradu trov konania, nakoľko mu žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že
ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa

nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne
zistil skutkový stav a zároveň súdu prvého stupňa vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretože
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodomodvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
„inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je podľa názoru odporcu
možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho
vzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutienatakejtoneprípustnejinterpretácii,dopustilsanesústredeného

postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené.
Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení
účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom
ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Navrhovateľ zároveň namietal, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany

základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného.

V ďalšej časti svojho odvolania navrhovateľ vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti
limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek
úvahydelegeferendabolineprípustnýmsúdnymaktivizmom,naktoromnebolomožnézaložiťmeritórne
rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných

práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v
primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní
vznikáajvtedy,aksúdykonajúnáležite,aledĺžkukonaniaovplyvňujú„mimosúdne“faktory.Tentosúdtiež
uviedol, že „dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom,
aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote“.

Navrhovateľ uviedol, že nechápe, aký vplyv na výsledok konania má skutočnosť, že súd vyjadril
svoje presvedčenie o rozpor exekučného titulu so zákonom. Podľa názoru navrhovateľa ide o prejav
nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval i také skutočnosti, ktoré s predmetom konania
nesúviseli.

S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaného
odvolania navrhovateľa, ako i súdom prvého stupňa zisteným skutkovým stavom (ust. § 212 ods. 1,
§ 213 ods. 1 OSP bez výnimiek uvedených v ust. § 213 ods. 2 až 7 OSP) a po zistení, že odvolanie
navrhovateľa bolo podané v zákonom stanovenej lehote a spĺňa zákonom stanovené náležitosti (ust. §

201 ods. 1, § 204 ods. 1, § 205 a nasl. OSP), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania
a rozsudok verejne vyhlásil (ust. § 214 ods. 2 OSP pri dodržaní ust. § 156 ods. 3 OSP). Po preskúmaní
odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, ako i konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu
a po prejednaní veci dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti rozsudku zo dňa 03.
03. 2014 nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ust. §

219 ods. 1, 2 OSP potvrdil, nakoľko súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec i správne
právne posúdil. Odvolací súd takto rozhodol pomerom hlasov 3 : 0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31. 12. 2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým

postupom spôsobená škoda.

Podľa § 44 ods. 8, 9 zák. č. zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov účinnom od 01. 12. 2006,
oprávnenýmôžekedykoľvekvpriebehuexekučnéhokonaniaajbezuvedeniadôvodupodaťnapríslušný

okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia
návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
Súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora,
ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý
bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie

exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo
k zastaveniu exekúcie.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,

ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho
súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak
aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej
lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah,
ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje

výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu
k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy.
Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce
vyskytli vady, ktoré ale nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto

vady neprihliadne.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu vyvodil i správny právny záver a svoje rozhodnutie vo veci samej náležite a správne
odôvodnil. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vo veci samej v tom

smere, že navrhovateľ v predmetnej veci nepreukázal splnenie zákonom stanovených podmienok na
priznanie uplatneného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy (predovšetkým nepreukázal
samotný vznik škody a nemajetkovej ujmy), a preto s poukazom na ust. § 219 ods. 2 OSP sa
v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd uvádza,
že navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáhal náhrady majetkovej škody 175,- eur a nemajetkovej
ujmy 442,56 eur z dôvodu ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v
exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 14Er/5/2007. Majetková škoda 175,- eur

podľa tvrdenia navrhovateľa predstavovala náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho
činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo
medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom. Tieto náklady pozostávali
podľa navrhovateľa zo sumy 70,- eur vynaloženej na správu pohľadávky prostredníctvom pracovnýchvýkonov zamestnanca pomocou informačného systému, zo sumy 40,- eur vynaloženej na udržiavanie
a správu informačného systému, zo sumy 50,- eur vynaloženej na administráciu listín a komunikáciu s
pôvodným súdnym exekútorom a zo sumy 15,- eur vynaloženej na administratívne spracovanie textov

urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovovaním urgencií
adresovaných exekučnému súdu a na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Navrhovateľ v podanom návrhu tvrdil, že táto suma by
ho nezaťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora
by dodržal zákonom stanovenú lehotu. Odvolací súd k tomu uvádza, že i keď je nepochybné, že

exekučný súd o návrhu oprávneného zo dňa 02. 09. 2010 (ktorý bol súdu doručený dňa 06.
09. 2010) na zmenu súdneho exekútora, nerozhodol v zákonom stanovenej lehote, ale dňa 19. 05.
2011 tak, že tento návrh oprávneného zamietol a zároveň rozhodol i o zastavení exekúcie, z tohto ešte
nemožno vyvodiť vznik škody na strane navrhovateľa v tom zmysle, ako ju má na zreteli ust. § 17 ods.
1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Rozhodnutiu súdu o zmene súdneho exekútora

predchádzala výzva zo dňa 04. 01. 2011 adresovaná právnemu zástupcovi oprávneného na predloženie
zmluvy o úvere zo dňa 13. 02. 2006 uzavretej medzi oprávneným (veriteľom) a povinnou (dlžníčkou)
a výzva adresovaná pôvodnému súdnemu exekútorovi, aby si vyčíslil trovy exekúcie, ktoré mu vznikli,
nakoľko existuje dôvod na zastavenie exekúcie. Predmetnej výzve pôvodný súdny exekútor vyhovel a
v podaní zo dňa 20. 01. 2011 si vyčíslil trovy exekúcie. Dňa 31. 01. 2011 oprávnený exekučnému súdu

predložil zmluvu o úvere zo dňa 13. 02. 2006 spolu so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru,
súčasťouktorýchjeirozhodcovskádoložka,nazákladektorejboldňa25.09.2006vydanýrozhodcovský
rozsudok v konaní pod sp. zn. SR 4069/06, ktorý v predmetnej exekučnej veci oprávnený predložil
ako exekučný titul a na základe ktorého súd vydal dňa 05. 01. 2007 poverenie pre súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie. Je však potrebné zdôrazniť, že majetkovú škodu v sume 175,- eur vyčíslenú

navrhovateľom nemožno považovať za skutočnú škodu, nakoľko navrhovateľ vznik škody v tejto sume
žiadnym spôsobom nepreukázal. Navrhovateľom vyčíslená výška škody je spochybnená i s poukazom
na obsah spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 14Er/5/2007, v ktorom sa nenachádzajú žiadne
navrhovateľom tvrdené písomné urgencie adresované exekučnému súdu, čo znamená, že navrhovateľ
žiadnym spôsobom nepreukázal vynaloženie ním tvrdených nákladov spojených s administratívnym

spracovaním textov urgencií, vyhotovovaním urgencií a nákladov spojených s urgovaním a kontrolou
stavu konania na exekučnom súde. Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok (nesprávny úradný postup, vznik škody
a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody) a v prípade, ak chýba
čo len jedna z týchto podmienok, náhradu škody nie je možné priznať, pričom dôkazné bremeno

spočíva na poškodenom, teda na navrhovateľovi. Odvolací súd poukazuje na to, že podľa odôvodnenia
napadnutého rozsudku zákonom stanovená lehota na vydanie rozhodnutia o zmene súdneho exekútora
síce nebola dodržaná, ale aby súd mohol rozhodnúť o žiadosti o zmene súdneho exekútora, bolo
potrebné vyzvať pôvodného exekútora na vyúčtovanie trov. V zmysle právnej úpravy, v prípade
podania návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora účinky pôvodného návrhu oprávneného

na vykonanie exekúcie zostávajú zachované, preto v súvislosti s nerozhodnutím súdu v zákonnej
lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody, ani nemateriálnej ujmy navrhovateľovi a
exekúciu bol povinný vykonávať pôvodný súdny exekútor. So zreteľom na ustálenú rozhodovaciu
činnosť Ústavného súdu SR (II.ÚS 471/2012, I.ÚS 86/02, I.ÚS 70/02, I.ÚS 16/02, I.ÚS 63/00) samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného

práva účastníka konania (na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov). Samotné nedodržanie
zákonnej lehoty nemožno totiž vnímať izolovane, oddelene od ostatných okolností, ktoré objektívne
majú vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa podieľajú na jej predĺžení. Preto bolo nevyhnutné
prihliadať na všetky podstatné okolnosti prípadu, tak ako to správne učinil v tomto konaní aj okresný
súd. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa dodáva, nedodržanie

zákonom stanovenej lehoty v danom prípade bolo spôsobené i tým, že exekučný súd musel vyzývať
pôvodného súdneho exekútora na vyčíslenie trov exekučného konania a taktiež i na predloženie zmluvy
o úvere, ktorá predchádzala vydaniu exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku).

V neposlednom rade odvolací súd poukazuje na samotný exekučný titul, na základe ktorého exekučný

súd vydal dňa 05. 01. 2007 poverenie na vykonanie exekúcie a na základe ktorého prebiehalo na
Okresnom súde Levice exekučné konanie pod sp. zn. 14Er/5/2007. Týmto exekučným titulom je
rozsudok rozhodcovského súdu zo dňa 25. 09. 2006, ktorý vydal Stály rozhodcovský súd zriadený
Slovenskou rozhodcovskou a.s. v konaní pod sp. zn. SR 4069/06 a vydaniu ktorého predchádzalouzavretie zmluvy o úvere zo dňa 13. 02. 2006 medzi spoločnosťou navrhovateľa ako veriteľom a D.
K. ako dlžníkom. Rozhodcovský súd vyvodil svoju právomoc na vydanie rozhodcovského rozsudku
z rozhodcovskej doložky zakotvenej vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré sú

neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva,
že pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012), ktorý
by bol právne relevantným exekučným titulom. Exekučný súd v prípade, ak je ako exekučný titul
predložený rozhodcovský rozsudok je oprávnený a povinný zároveň preskúmať i podklady, ktoré vydaniu

rozhodcovského rozsudku predchádzali a tak tomu bolo i v tomto prípade. Následne teda exekučný
súd po podaní návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora opätovne preskúmal exekučný titul
(rozhodcovský rozsudok zo dňa 25. 09. 2006) a konštatoval, že tento nie je spôsobilým exekučným
titulom, na základe ktorého by bolo možné vykonávať exekučné konanie proti povinnej a následne i
z dôvodu hospodárnosti konania uznesením zo dňa 19. 05. 2011 č. k. 14Er/5/2007-17 zamietol návrh
oprávneného na zmenu súdneho exekútora a exekúciu zastavil. Na základe odvolania oprávneného

proti vyššie uvedenému uzneseniu exekučného súdu vo veci rozhodoval i odvolací súd, t. j. Krajský
súd v Nitre, ktorý uznesením zo dňa 30. 04. 2013 č. k. 8CoE/229/2012-41 potvrdil ako vecne
správne uznesenie Okresného súdu Levice zo dňa 19. 05. 2011 č. k. 14Er/5/2007-17 v časti výroku,
ktorým exekučný súd zamietol žiadosť oprávneného na zmenu súdneho exekútora a v časti výroku,
ktorým exekúciu zastavil.

K navrhovateľom uplatnenej nemajetkovej ujme v sume 442,56 eur (t. j. 663,88 eur ročne : 12 mesiacov x
mesiace navrhovateľom tvrdeného omeškania exekučného súdu, pričom podľa jeho tvrdenia vychádzal
z judikatúry Ústavného súdu SR, ktorý za primerané finančné zadosťučinenie a satisfakciu považuje
sumu 663,88 eur ročne, t. j. 55,32 eur mesačne) odvolací súd na doplnenie dôvodov uvedených v

rozsudku súdu prvého stupňa uvádza, že všetky nálezy Ústavného súdu SR (senátu III. ÚS), na ktoré
navrhovateľ poukazoval v podanom návrhu sa týkajú fyzických osôb, ktorým bolo priznané finančné
zadosťučinenie za zbytočné prieťahy v konaní. Taktiež ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov je (okrem písm. b/) formulované tak, že výška nemajetkovej ujmy v peniazoch

sa určuje s prihliadnutím najmä na doterajší život poškodeného a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení, z
čoho je teda zrejmé, že tieto okolnosti sa týkajú fyzickej osoby. Nemajetkovú ujmu v peniazoch však
za určitých okolností možno priznať i právnickej osobe, a to s poukazom na závažnosť vzniknutej
ujmy a so zreteľom na konkrétne okolnosti, za ktorých k nej došlo. V dôsledku nedodržania zákonom

stanovenej lehoty na rozhodnutie o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora teda automaticky
nevzniká nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ návrh na náhradu nemajetkovej ujmy
odôvodňoval vyvolaním rizík (zánik povinného, zmarenie účelu konania pre stratu kontaktu s povinným,
insolvencia povinného), ako i neexistenciou vnútroštátneho účinného prostriedku nápravy vzniknutej
situácie, zásahom do jeho nárokov a práv, vyvolaním frustrácie, úzkosti, nedôvery v právo a rovnosť

v spoločnosti, zánikom jeho už vytvorených podnikateľských aktivít a neistotou v plánovaní ďalších
rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Odvolací súd v predmetnej veci opätovne poukazuje na tú skutočnosť,
že návrh oprávneného zo dňa 02. 09. 2010 na zmenu súdneho exekútora v exekučnej veci vedenej
na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 14Er/5/2007 bol doručený exekučnému súdu dňa 06. 09.
2010 a súd o ňom rozhodol dňa 19. 05. 2011 (čomu predchádzala výzva pre pôvodného súdneho

exekútora na vyčíslenie trov exekučného konania a výzva pre oprávneného na predloženie zmluvy o
úvere zo dňa 13. 02. 2006. Je však potrebné zároveň konštatovať, že oprávnený v exekučnom konaní
(navrhovateľ v tejto veci) predložil ako exekučný titul rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu
vydaný na základe rozhodcovskej doložky uvedenej vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru
(súčasť zmluvy o úvere zo dňa 13. 02. 2006) a takýto exekučný titul je treba v zmysle ustálenej súdnej

praxe a konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR považovať za nespôsobilý exekučný titul, s čím sa
dostatočne vysporiadal exekučný súd vo svojom uznesení zo dňa 19. 05. 2011 č. k. 14Er/5/2007-17,
ktorým zamietol návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora a zároveň exekúciu zastavil ako i
odvolací súd, t. j. Krajský súd v Nitre v uznesení zo dňa 30. 04. 2013 č. k. 8CoE/229/2012-41. Na
základe predloženého exekučného titulu nemala byť exekúcia ani nariadená, a pokiaľ sa tak stalo, bolo

potrebné ju zastaviť.

V predmetnej exekučnej veci však neboli konštatované ani prieťahy v konaní a nejedná sa ani o
dlhotrvajúcu neistotu navrhovateľa, ktorá by mu prípadne mohla spôsobiť značné ťažkosti a ovplyvniťjeho podnikateľské aktivity (naďalej poskytuje úvery), resp. ovplyvniť správanie jeho štatutárnych
zástupcov, pričom neboli preukázané ani riziká, na ktoré navrhovateľ poukazoval. Naviac je potrebné
konštatovať, že pokiaľ súd nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora, bolo

povinnosťou pôvodného súdneho exekútora vykonávať exekúciu na základe vydaného poverenia
a v tomto období navrhovateľovi ako oprávnenému v exekučnom konaní nemohla vznikať tvrdená
nemajetková ujma a cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy
(ktorúalenavrhovateľnepreukázal),nieprípadnánáhradaškody(II.ÚS58/02,III.ÚS111/02).Vzhľadom
na uvedené navrhovateľ nesplnil ani jednu z podmienok zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle

zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorýchzákonovvzneníúčinnomdo31.12.2012.Vdanomprípadebolonanavrhovateľovipreukázať
skutočnosti uvedené v návrhu a to, že exekučný súd svojím nesprávny úradným postupom spôsobil také
konanie, ktoré by bolo v príčinnej súvislosti so škodou vyčíslenou v návrhu. Rovnako tam mal postupovať
a preukázať dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy.

Vyššie uvedené považoval odvolací súd potrebné uviesť na doplnenie správnosti dôvodov odvolaním
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Pri posudzovaní danej veci sa odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, ďalej zaoberal
len námietkami navrhovateľa uvedenými v podanom odvolaní, a to najmä navrhovateľom namietanou

vadou konania, spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi
konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že žiadny právny
predpis nešpecifikuje pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“, vo všeobecnosti ním treba rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a
oprávnených záujmov. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom
zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.
Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, zmyslom a účelom základného práva

na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (aj čl. 6 ods. 1 vyššie citovaného Dohovoru ) je
zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať
a rozhodnúť (napr. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by
došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej

osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať
určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho

priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s
dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza
oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu

(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na
ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že
procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je
možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatneniatohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku
nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavnú právo na
súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Navrhovateľ žiadnym spôsobom nešpecifikoval postup súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť
konať pred súdom a odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa a konania, ktoré mu
predchádzalo, žiadny takýto dôvod nezistil, v dôsledku čoho potom v tejto časti považoval odvolanie
navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie

je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý
dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 OSP).

K aplikácii ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odvolací súd uvádza, že
súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku správne citoval toto ustanovenie v znení účinnom v čase

začatia exekučného konania, podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na súd ako i
podania návrhu na zmenu súdneho exekútora, pričom toto ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia
tohto súdneho konania, a preto je táto námietka navrhovateľa nedôvodná a princíp priamej retroaktivity
nebol aplikovaný.

Pokiaľ navrhovateľ v podanom odvolaní namietal nedostatočne zistený skutkový stav a nevykonanie
navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností, k tomu odvolací súd uvádza,
že súd prvého stupňa v tomto smere postupoval správne, nakoľko pokiaľ v konaní nemal preukázanú
existenciu škody na strane navrhovateľa, bolo nadbytočné a nehospodárne vykonávať dokazovanie na
preukazovanie výšky navrhovateľom tvrdenej škody. V tejto súvislosti však poukazuje na vyjadrenie

právneho zástupcu navrhovateľa, ktorý na pojednávaní konanom dňa 03. 03. 2014 uviedol, že nemá
žiadne návrhy na doplnenie dokazovania.
V ďalšej časti odvolania navrhovateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom konania nevznikol stav právnej neistoty. Takáto argumentácia súdu sa však v odôvodnení
odvolaním napadnutého rozsudku nenachádza a taktiež súd ani nepolemizoval o vhodnosti limitácie

dĺžky konania zákonnými lehotami. Okrem toho odvolací súd dodáva, že súd prvého stupňa v danej veci
správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v
súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom
čase, preto úvahy navrhovateľa o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou hodnotil ako irelevantné.

Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1,
2 OSP ako vecne správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 a ust. § 142 ods. 1
OSP tak, že úspešnému odporcovi v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože

si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.